Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 155/2016
PDF · 238.21 KB
No categories available
III. ÚS 155/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom , , vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 13 P 17/2014 a jeho rozsudkom z 3. decembra
2014, ako i postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.
17 CoP 26/2015 a jeho rozsudkom z 27. mája 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),
ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 13 P 17/2014 a jeho rozsudkom z 3. decembra 2014 (ďalej aj
„napadnutý rozsudok okresného súdu“ alebo „rozsudok okresného súd z 3. decembra
2014“), ako i postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 17 CoP 26/2015 a jeho rozsudkom z 27. mája 2015 (ďalej aj
„napadnutý rozsudok krajského súdu“).
Ústavný súd sa pri prerokovaní tejto sťažnosti v prvom rade vysporiadal
s nedostatočným označením základného práva v sťažnosti a v samotnom jej petite, kde
sťažovateľ označil, že došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ústavy ako
takého, pričom nešpecifikoval, porušenie ktorého jeho atribútu. Ústavný súd vychádzajúc
z obsahu sťažnosti, ako aj z písomného označenia tohto článku ustálil, že sťažovateľ
namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi v právnom postavení
navrhovateľa v konaní o zníženie výživného na vtedy dve maloleté deti bol rozsudkom
okresného súdu zo 14. mája 2014 zamietnutý návrh na zníženie výživného na obe deti, ktoré
mu bolo určené uznesením okresného súdu sp. zn. 4 P 57/2013 z 5. novembra 2013 v sume
200 € na prvé dieťa a 100 € na druhé dieťa. Hlavným argumentom sťažovateľa v prospech
zníženia výšky výživného bola ním tvrdená podstatná zmena pomerov v dôsledku straty
výhodného zamestnania, zaradenia do evidencie uchádzačov o zamestnanie a zhoršenia
zdravotného stavu.
Uznesením krajského súdu sp. zn. 17 CoP 78/2014 z 24. septembra 2014 bol
rozsudok okresného súdu č. k. 13 P 17/2014-44 zo 14. mája 2014 zrušený a vec bola vrátená
okresnému súdu na ďalšie konanie s tým, že bude potrebné vykonať dokazovanie potrebné
na zistenie skutkového stavu v zmysle § 120 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „OSP“), prešetriť životnú úroveň, majetkové a finančné pomery sťažovateľa a vyžiadať
podklady od posledného zamestnávateľa sťažovateľa pre účely zistenia dôvodov skončenia
jeho pracovného pomeru. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom z 3. decembra 2014
tak, že jeho návrh na zníženie vyživovacej povinnosti opäť zamietol a krajský súd
sťažnosťou napadnutým rozsudkom tento rozsudok okresného súdu potvrdil.
2
Ako ďalej sťažovateľ uvádza, jeho „... schopnosti a možnosti v čase poslednej
úpravy jeho vyživovacej povinnosti predstavovali príjem vo výške približne 1 300 eur,
pričom v čase podania návrhu otca zo dňa 12.03.2014, ako aj v čase vyhlásenia rozsudku
okresného súdu, bol jeho príjem už len vo výške dávok v nezamestnanosti, keď sa mu pre
jeho zdravotné obmedzenia nedarilo nájsť si zamestnanie v mieste nového bydliska
v Liptovskom Mikuláši, a to i napriek preukázanému aktívnemu hľadaniu si nového
zamestnania“.
Proti rozsudku okresného súdu z 3. decembra 2014 podal sťažovateľ odvolanie
argumentujúc, že „... nie je možné spravodlivo požadovať, aby zostali v platnosti
rozhodnutia, ktoré vychádzali z určitých predpokladov, ak tieto už neexistujú... a že o výške
výživného treba rozhodnúť podľa stavu platného v čase rozhodovania a vzhľadom k jeho
súčasnej životnej úrovni, ktorá je neporovnateľne nižšia ako v čase poslednej úpravy“.
Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu z 3. decembra 2014 potvrdil.
S ohľadom na uvedené považuje sťažovateľ tak napadnuté rozhodnutie okresného
súdu, ako i krajského súdu „... za nespravodlivé, nepreskúmateľné a za protiústavné.
Z predmetných súdnych rozhodnutí nevyplýva, z akého príjmu a majetkových pomerov
sťažovateľa vychádzal súd druhého, ako aj prvého stupňa, keď dospeli k záveru, že je
v schopnostiach a možnostiach sťažovateľa platiť výživné vo výške 200 eur na vtedy
maloletú a vo výške 100 eur na maloletého s prihliadnutím na ďalšie
vyživovacie povinnosti sťažovateľa. Preto obe súdne rozhodnutia považujem
za nedostatočné a nepresvedčivé. Odvolací súd a rovnako prvostupňový súd sa vôbec
nezaoberali súčasnými majetkovými a zárobkovými pomermi otca, t. j. či si hľadá
zamestnanie, či nemá ďalší príjem a aká je celková životná úroveň otca v rozhodnom
období. Rovnako sa ani jeden zo súdov nevysporiadal vo svojom rozhodnutí z podstatnou
zmenou okolností na strane sťažovateľa, ktorá spočívala v tom, že sa odsťahoval z miesta
jeho trvalého bydliska, keď sa obmedzili len na konštatovanie, že si stratu výhodného
zamestnania privodil sám sťažovateľ.“.
Sťažovateľ rovnako namieta i porušenie základného práva na rovnosť účastníkov
konania a konštatuje, že tak „... v konaní pred okresným súdom, ako aj krajským súdom
došlo k porušeniu princípu rovnosti účastníkov v súdnom konaní, pretože Okresný súd
Prievidza na jednej strane zvýhodňoval plnoletú a maloletého (rovnako aj
Krajský súd v Trenčíne) a znevýhodňoval sťažovateľa“.
Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
1. Okresný súd Prievidza postupom a rozsudkom zo dňa 03. decembra 2014, sp. zn.
13P/17/2014, porušil čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 46 Ústavy
Slovenskej republiky na súdnu ochranu a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Krajský súd v Trenčíne postupom a rozsudkom zo dňa 27. mája 2015, sp. zn.
17CoP/26/2015, porušil čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 46 Ústavy
Slovenskej republiky na súdnu ochranu a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
3. Okresný súd Prievidza postupom a rozsudkom zo dňa 03. decembra 2014, sp. zn.
13P/17/2014, porušil sťažovateľovo ústavné právo zakotvené v Ústave Slovenskej republiky
v čl. 47 ods. 3 na rovnosť účastníkov konania.
4. Krajský súd v Trenčíne postupom a rozsudkom zo dňa 27. mája 2015, sp. zn.
17CoP/26/2015, porušil sťažovateľovo ústavné právo zakotvené v Ústave Slovenskej
republiky v čl. 47 ods. 3 na rovnosť účastníkov konania.
5. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 27. mája 2015, sp. zn.
17CoP/26/2015, sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
6. Rozsudok Okresného súdu Prievidza zo dňa 03. decembra 2014, sp. zn.
13P/17/2014, sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
7. Ústavný súd Slovenskej Republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné
zadosťučinenie, ktoré mu je povinný vyplatiť Okresný súd Prievidza v sume 1.500,- Eur a
Krajský súd v Trenčíne v sume 1.500,- Eur.
8. Sťažovateľovi Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva trovy právneho
zastúpenia vo výške 355,72 Eur..., ktoré je Okresný súd Prievidza a Krajský súd v Trenčíne
povinný zaplatiť spoločne a nerozdielne na účet sťažovateľovho advokáta
... “
4
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti
predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky
upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj
podľa čl. 36 ods. 1 listiny) si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v
obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).
II.A K napadnutému postupu a rozsudku okresného súdu
Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci ústavného
súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uvádza, že právomoc
ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní
svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen
zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje
až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Sťažovateľ mal k dispozícii na ochranu svojho základného práva podľa ústavy
a práva podľa dohovoru proti postupu a rozhodnutiu okresného súdu, ktorý je súdom prvého
stupňa, riadny opravný prostriedok, ktorý aj využil.
Príslušným súdom na poskytnutie ochrany proti namietanému porušeniu práv
sťažovateľa bol v odvolacom konaní krajský súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá
právomoc na prerokovanie sťažnosti v časti smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu,
a preto sťažnosť z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre
nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
6
II.B K napadnutému postupu a rozsudku krajského súdu
Ústavný súd považuje v kontexte podanej sťažnosti v prvom rade za potrebné
poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach, ktoré patria
do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou alebo mimoriadnou opravnou
inštitúciou. Ústavný súd preto v súlade so svojou doterajšou judikatúrou uvádza, že nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
nimi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,
že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne I. ÚS 20/03,
IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 80/05, III. ÚS 122/2010).
Vzhľadom na vymedzený rozsah možných zásahov do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov ústavný súd posúdil to, či rozsudok krajského súdu v spojení
s rozsudkom okresného súdu je ústavne udržateľný, t. j. či nevykazuje znaky svojvôle,
arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký,
že popiera účel a zmysel príslušných zákonných noriem (m. m. I. ÚS 23/2010).
Sťažovateľ považuje za porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva
na spravodlivé súdne konanie hlavne to, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bola
odmietnutá jeho faktická argumentácia poukazujúca na rozsah jeho možností a schopností
plniť si vyživovaciu povinnosť v súdom určenej sume. Sťažovateľ ďalej vyjadruje
nespokojnosť s tým, že krajský súd sa dostatočne nezaoberal dôvodmi jeho odvolania
smerujúcimi proti rozsudku okresného súdu z 3. decembra 2014, ktorým došlo
k zamietnutiu návrhu na zníženie výživného na jeho dve deti. To robí napadnutý rozsudok
krajského súdu podľa názoru sťažovateľa arbitrárnym, nespravodlivým, nepreskúmateľným,
nepredvídateľným a protiústavným.
Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že súčasťou obsahu práva
na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti
takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Vyplýva to aj zo znenia § 157 ods. 2
OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne
a jasne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie
navrhnuté dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré
použil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok odvolacieho súdu (§ 211 ods. 2
OSP).
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu
(prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05). Uvedenému
právnemu názoru zodpovedá aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz
Torija c. Španielsko).
Ústavný súd ďalej dodáva, že vzhľadom na svoje ústavné postavenie a funkcie
v zásade nemôže preskúmavať správnosť hodnotenia dôkazov a rovnako nemôže skúmať,
či súdy správne právne vyhodnotili zistený stav. Z ústavného princípu nezávislosti súdov
(čl. 141 ods. 1 ústavy) totiž vyplýva aj zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 132 OSP).
Preto ak všeobecné súdy pri svojom rozhodovaní postupujú podľa označeného zákonného
ustanovenia, nespadá do právomoci ústavného súdu opätovne posudzovať hodnotenie nimi
8
vykonaných dôkazov. Navyše, pokiaľ ide o dodržanie procesných ustanovení v konaní
súdov, opäť ide o zákonnosť a nápravu môžu vykonať len všeobecné súdy.
Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že vec
preskúmal podľa § 212 ods. 2 písm. a) OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu z 3. decembra 2014
je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 OSP, a v celom rozsahu
poukázal na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s
ktorým sa v celom rozsahu stotožnil.
Ďalej krajský súd uviedol, že okresný súd „správne zameral svoje dokazovanie
na porovnanie zmeny pomerov na strane povinného otca detí, ako aj na strane oprávnených
detí a správne vo veci uzatvoril, že v danom prípade nie je dôvod na zníženie vyživovacej
povinnosti otca na mal. a plnoletú .
Súd prvého stupňa po zrušení veci odvolacím súdom a doplnení dokazovania
v naznačenom smere nadriadeným súdom správne vyhodnotil postup otca detí, ktorý sa
vlastným zavinením pripravil o príjem z pracovného pomeru, keď zamestnávateľ s ním
skončil pracovný pomer výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce, a to
z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny dňa 09.10.2013, kedy bolo zistené,
že otec detí mal pozitívnu dychovú skúšku na prítomnosť alkoholu, pričom pracovný pomer
bol ukončený uplynutím skúšobnej doby ku dňu 31.12.2013, keď priemerný čistý príjem otca
detí bol 1.301,44 Eur mesačne.
Súd prvého stupňa rovnako správne konštatoval, že nie je možné prihliadať na túto
zmenu, ktorá nastala na strane otca detí, keďže tento sa vlastným zavinením pripravil
o pracovný pomer a príjem zo zamestnania, pretože dôvodom skončenia pracovného
pomeru bolo závažné porušenie pracovnej disciplíny, teda súd prvého stupňa nemohol
prihliadnuť na faktický príjem otca detí, ktorý mal do 30.06.2014 z poberanej podpory
v nezamestnanosti, resp. z dohody o pracovnej činnosti. Taktiež bolo bezvýznamné
preukazovať, že si otec hľadá prácu a kvôli zdravotným obmedzeniam má ťažkosti nájsť si
vhodnú pracovnú príležitosť, nakoľko práca, ktorú vykonával v , bola
vhodná aj z pohľadu jeho zdravotného stavu, preto odvolací súd opätovne udáva, že ani
zhoršený zdravotný stav a s tým spojené ťažkosti pri hľadaní si nového zamestnania nemôžu
byť zmenou, ktorá zakladá dôvod na zníženie výživného. Súd prvého stupňa teda správne
vychádzal z tzv. potencionality príjmov na strane otca detí - z príjmu, ktorý by bol
dosahoval za predpokladu, že by aj naďalej zotrval v pracovnom pomere.
Pokiaľ otec v odvolaní poukazoval, že aj voči plnoletému synovi sa domáha
zníženia výživného, pričom jeho návrh bol zamietnutý a vec bola z dôvodu ním podaného
odvolania predložená odvolaciemu súdu, ktorá vec nie je skončená, odvolací súd uvádza, že
v uvedenej veci bol rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu navrhovateľa (otca
detí) na zníženie výživného na plnoletého syna potvrdený rozsudkom Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 15.04.2015, č. k. 5 Co/762/2014-134.
Na základe uvedených skutočností mal odvolací súd za to, že súd prvého stupňa
v predmetnej veci dostatočne zistil skutkový stav a správne vec právne posúdil, dostatočne
sa vysporiadal i s námietkami uvádzanými otcom detí v odvolaní, preto odvolací súd
rozsudok prvostupňového súdu potvrdil, pričom odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O. s. p.
vo zvyšku poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie rozsudku okresného
súdu, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.“.
Sťažovateľ svojou sťažnosťou v podstate požaduje revíziu napadnutého rozsudku
krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu z 3. decembra 2014,
ktorým bol zamietnutý jeho návrh na zníženie výživného na jeho dve deti. Svoju sťažnosť
opiera o dôvody, ktoré uviedol aj v samotnom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený
rozsudok okresného súdu z 3. decembra 2014 o zamietnutí návrhu sťažovateľa na zníženie
vyživovacej povinnosti voči dvom maloletým deťom, ústavný súd dospel (aj po preskúmaní
prvostupňového rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd stotožnil, pretože mu to umožňoval
§ 219 ods. 2 OSP) k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, hoci je
pravdou, že mu nedal priamu alebo vyčerpávajúcu odpoveď na všetky námietky uvedené
v jeho odvolaní a v tejto sťažnosti. Ústavný súd v okolnostiach danej veci však konštatuje,
že okresný súd vo svojom rozsudku z 3. decembra 2014, ktorý predchádzal napadnutému
rozsudku krajského súdu, dostatočne jasne a aj vecne opísal na strane 3 až 12 na základe
vykonaného dokazovania a právneho a skutkového posúdenia sporu svoje konkrétne závery,
ktoré ho napokon viedli k rozhodnutiu vo veci samej inak, ako si predstavoval sťažovateľ
(ústavný súd z tohto rozhodnutia nemal potrebu bližšie citovať jeho skutkové a právne
10
závery, pretože obsah je sťažovateľovi veľmi dobre známy, keďže rozsudok okresného súdu
z 3. decembra 2014 pripojil aj k svojej sťažnosti, pozn.).
Ústavný súd sa presvedčil, že krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku
krajského súdu uviedol a náležite ozrejmil dôvody, pre ktoré napadnuté rozhodnutie
okresného súdu ako vecne správne potvrdil, a preto po preskúmaní sťažnosťou napadnutého
rozsudku krajského súdu, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, ústavný súd konštatuje,
že napadnutý rozsudok krajského súdu jasne a zrozumiteľne podáva výklad použitého
právneho predpisu a vyplývajú z neho dôvody, pre ktoré rozhodol tak, že prvostupňový
rozsudok ako vecne správny potvrdil. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd
nezistil pochybenia takej relevancie, ktoré by mohli mať za následok neakceptovateľnosť
napadnutého rozsudku krajského súdu z ústavného hľadiska. Sťažnosťou napadnutý
rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej
svojvôle konajúceho krajského súdu, nie je arbitrárny a v dostatočnom rozsahu dáva
odpoveď na to, ako a prečo došlo zo strany krajského súdu k potvrdeniu napadnutého
rozsudku okresného súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľa na zníženie výživného
na plnoleté dieťa. Z napadnutého rozsudku krajského súdu podľa názoru ústavného súdu
nevyplýva ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
Ústavný súd preto zastáva názor, že napadnutý rozsudok krajského súdu spĺňa
kritériá zákonného rozhodnutia, pričom je aj náležite odôvodnené. Ústavný súd si neosvojil
argumentáciu sťažovateľa o porušení označených základných práv a práv postupom
a napadnutým rozsudkom krajského súdu, pretože skutočnosť, že krajský súd nerozhodol
v súlade s predstavami a očakávaniami sťažovateľa, ešte neznamená, že došlo aj
k porušeniu uvedených práv.
Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že rozhodovanie o výživnom a najmä
skúmanie pomerov povinného rodiča nie je vždy mechanické a súdu umožňuje odchýliť sa
od povinným rodičom preukazovaných skutočností, prípadne tieto nezohľadniť. Takto
postupovali súdy aj v právnej veci sťažovateľa, pričom skutočnosť, že on sám sa s ich
právnym názorom nestotožňuje, nemôže, ako už bolo uvedené, sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09,
I. ÚS 417/08). Podľa názoru ústavného súdu sa okresný súd a krajský súd dostatočne
zaoberali všetkými podstatnými námietkami sťažovateľa (zdravotný stav, príjmové
a majetkové pomery, schopnosti a možnosti) a vyhodnotili ich spôsobom, ktorý zodpovedá
zákonným požiadavkám na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 OSP). O svojvôli pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu
(v spojení s napadnutým rozsudkom okresného súdu) takéto nedostatky nevykazuje, a preto
ústavný súd konštatuje, že nezistil dôvod, ktorý by signalizoval možnosť po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie vysloviť, že ním došlo k porušeniu sťažovateľom označených práv.
Na základe uvedeného ústavný súd posúdil napadnutý rozsudok krajského súdu ako
konformný s obsahom garancií označených článkov ústavy, listiny a dohovoru a sťažnosť
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bezpredmetné rozhodovať
o ďalších návrhoch sťažovateľa v nej uvedených.
V závere ústavný súd ešte poznamenáva, že nemal dôvod odchýliť sa od svojho
právneho názoru vysloveného v obdobnej veci sp. zn. I. ÚS 324/2015.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. marca 2016
12