Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 155/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom , , vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a Slovenskej

republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 3. decembra

2014, ako i postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 27. mája 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 3. decembra 2014 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok okresného súdu“ alebo „rozsudok okresného súd z 3. decembra

2014“), ako i postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 27. mája 2015 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Ústavný súd sa pri prerokovaní tejto sťažnosti v prvom rade vysporiadal

s nedostatočným označením základného práva v sťažnosti a v samotnom jej petite, kde

sťažovateľ označil, že došlo k porušeniu jeho základného práva podľa ako

takého, pričom nešpecifikoval, porušenie ktorého jeho atribútu. Ústavný súd vychádzajúc

z obsahu sťažnosti, ako aj z písomného označenia tohto článku ustálil, že sťažovateľ

namieta porušenie svojho základného práva podľa .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi v právnom postavení

navrhovateľa v konaní o zníženie výživného na vtedy dve maloleté deti bol rozsudkom

okresného súdu zo 14. mája 2014 zamietnutý návrh na zníženie výživného na obe deti, ktoré

mu bolo určené uznesením okresného súdu sp. zn. z 5. novembra 2013 v sume

200 € na prvé dieťa a 100 € na druhé dieťa. Hlavným argumentom sťažovateľa v prospech

zníženia výšky výživného bola ním tvrdená podstatná zmena pomerov v dôsledku straty

výhodného zamestnania, zaradenia do evidencie uchádzačov o zamestnanie a zhoršenia

zdravotného stavu.

Uznesením krajského súdu sp. zn. z 24. septembra 2014 bol

rozsudok okresného súdu č. k. -44 zo 14. mája 2014 zrušený a vec bola vrátená

okresnému súdu na ďalšie konanie s tým, že bude potrebné vykonať dokazovanie potrebné

na zistenie skutkového stavu v zmysle (ďalej

len „OSP“), prešetriť životnú úroveň, majetkové a finančné pomery sťažovateľa a vyžiadať

podklady od posledného zamestnávateľa sťažovateľa pre účely zistenia dôvodov skončenia

jeho pracovného pomeru. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom z 3. decembra 2014

tak, že jeho návrh na zníženie vyživovacej povinnosti opäť zamietol a krajský súd

sťažnosťou napadnutým rozsudkom tento rozsudok okresného súdu potvrdil.

2

Ako ďalej sťažovateľ uvádza, jeho „... schopnosti a možnosti v čase poslednej

úpravy jeho vyživovacej povinnosti predstavovali príjem vo výške približne 1 300 eur,

pričom v čase podania návrhu otca zo dňa 12.03.2014, ako aj v čase vyhlásenia rozsudku

okresného súdu, bol jeho príjem už len vo výške dávok v nezamestnanosti, keď sa mu pre

jeho zdravotné obmedzenia nedarilo nájsť si zamestnanie v mieste nového bydliska

v Liptovskom Mikuláši, a to i napriek preukázanému aktívnemu hľadaniu si nového

zamestnania“.

Proti rozsudku okresného súdu z 3. decembra 2014 podal sťažovateľ odvolanie

argumentujúc, že „... nie je možné spravodlivo požadovať, aby zostali v platnosti

rozhodnutia, ktoré vychádzali z určitých predpokladov, ak tieto už neexistujú... a že o výške

výživného treba rozhodnúť podľa stavu platného v čase rozhodovania a vzhľadom k jeho

súčasnej životnej úrovni, ktorá je neporovnateľne nižšia ako v čase poslednej úpravy“.

Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu z 3. decembra 2014 potvrdil.

S ohľadom na uvedené považuje sťažovateľ tak napadnuté rozhodnutie okresného

súdu, ako i krajského súdu „... za nespravodlivé, nepreskúmateľné a za protiústavné.

Z predmetných súdnych rozhodnutí nevyplýva, z akého príjmu a majetkových pomerov

sťažovateľa vychádzal súd druhého, ako aj prvého stupňa, keď dospeli k záveru, že je

v schopnostiach a možnostiach sťažovateľa platiť výživné vo výške 200 eur na vtedy

maloletú a vo výške 100 eur na maloletého s prihliadnutím na ďalšie

vyživovacie povinnosti sťažovateľa. Preto obe súdne rozhodnutia považujem

za nedostatočné a nepresvedčivé. Odvolací súd a rovnako prvostupňový súd sa vôbec

nezaoberali súčasnými majetkovými a zárobkovými pomermi otca, t. j. či si hľadá

zamestnanie, či nemá ďalší príjem a aká je celková životná úroveň otca v rozhodnom

období. Rovnako sa ani jeden zo súdov nevysporiadal vo svojom rozhodnutí z podstatnou

zmenou okolností na strane sťažovateľa, ktorá spočívala v tom, že sa odsťahoval z miesta

jeho trvalého bydliska, keď sa obmedzili len na konštatovanie, že si stratu výhodného

zamestnania privodil sám sťažovateľ.“.

Sťažovateľ rovnako namieta i porušenie základného práva na rovnosť účastníkov

konania a konštatuje, že tak „... v konaní pred okresným súdom, ako aj krajským súdom

došlo k porušeniu princípu rovnosti účastníkov v súdnom konaní, pretože Okresný súd

Prievidza na jednej strane zvýhodňoval plnoletú a maloletého (rovnako aj

Krajský súd v Trenčíne) a znevýhodňoval sťažovateľa“.

Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

1. Okresný súd Prievidza postupom a rozsudkom zo dňa 03. decembra 2014, sp. zn.

, porušil Listiny základných práv a slobôd a

Slovenskej republiky na súdnu ochranu a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Krajský súd v Trenčíne postupom a rozsudkom zo dňa 27. mája 2015, sp. zn.

, porušil Listiny základných práv a slobôd a

Slovenskej republiky na súdnu ochranu a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Okresný súd Prievidza postupom a rozsudkom zo dňa 03. decembra 2014, sp. zn.

, porušil sťažovateľovo ústavné právo zakotvené v

v čl. 47 ods. 3 na rovnosť účastníkov konania.

4. Krajský súd v Trenčíne postupom a rozsudkom zo dňa 27. mája 2015, sp. zn.

, porušil sťažovateľovo ústavné právo zakotvené v Ústave Slovenskej

republiky v čl. 47 ods. 3 na rovnosť účastníkov konania.

5. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 27. mája 2015, sp. zn.

, sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

6. Rozsudok Okresného súdu Prievidza zo dňa 03. decembra 2014, sp. zn.

, sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

7. Ústavný súd Slovenskej Republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné

zadosťučinenie, ktoré mu je povinný vyplatiť Okresný súd Prievidza v sume 1.500,- Eur a

Krajský súd v Trenčíne v sume 1.500,- Eur.

8. Sťažovateľovi Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva trovy právneho

zastúpenia vo výške 355,72 Eur..., ktoré je Okresný súd Prievidza a Krajský súd v Trenčíne

povinný zaplatiť spoločne a nerozdielne na účet sťažovateľovho advokáta

... “

4

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Podľa návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky

upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa (ako aj

podľa čl. 36 ods. 1 listiny) si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v

obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. , ).

II.A K napadnutému postupu a rozsudku okresného súdu

Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci ústavného

súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa uvádza, že právomoc

ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní

svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen

zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje

až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Sťažovateľ mal k dispozícii na ochranu svojho základného práva podľa

a práva podľa dohovoru proti postupu a rozhodnutiu okresného súdu, ktorý je súdom prvého

stupňa, riadny opravný prostriedok, ktorý aj využil.

Príslušným súdom na poskytnutie ochrany proti namietanému porušeniu práv

sťažovateľa bol v odvolacom konaní krajský súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá

právomoc na prerokovanie sťažnosti v časti smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu,

a preto sťažnosť z tohto dôvodu odmietol podľa pre

nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

6

II.B K napadnutému postupu a rozsudku krajského súdu

Ústavný súd považuje v kontexte podanej sťažnosti v prvom rade za potrebné

poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach, ktoré patria

do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou alebo mimoriadnou opravnou

inštitúciou. Ústavný súd preto v súlade so svojou doterajšou judikatúrou uvádza, že nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

nimi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,

že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne ,

, , ).

Vzhľadom na vymedzený rozsah možných zásahov do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov ústavný súd posúdil to, či rozsudok krajského súdu v spojení

s rozsudkom okresného súdu je ústavne udržateľný, t. j. či nevykazuje znaky svojvôle,

arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký,

že popiera účel a zmysel príslušných zákonných noriem (m. m. ).

Sťažovateľ považuje za porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivé súdne konanie hlavne to, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bola

odmietnutá jeho faktická argumentácia poukazujúca na rozsah jeho možností a schopností

plniť si vyživovaciu povinnosť v súdom určenej sume. Sťažovateľ ďalej vyjadruje

nespokojnosť s tým, že krajský súd sa dostatočne nezaoberal dôvodmi jeho odvolania

smerujúcimi proti rozsudku okresného súdu z 3. decembra 2014, ktorým došlo

k zamietnutiu návrhu na zníženie výživného na jeho dve deti. To robí napadnutý rozsudok

krajského súdu podľa názoru sťažovateľa arbitrárnym, nespravodlivým, nepreskúmateľným,

nepredvídateľným a protiústavným.

Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že súčasťou obsahu práva

na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti

takému uplatneniu (, ). Vyplýva to aj zo znenia § 157 ods. 2

, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne

a jasne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov

vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie

navrhnuté dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré

použil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok odvolacieho súdu (§ 211 ods. 2

).

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu

(prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny

základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). Uvedenému

právnemu názoru zodpovedá aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz

Torija c. Španielsko).

Ústavný súd ďalej dodáva, že vzhľadom na svoje ústavné postavenie a funkcie

v zásade nemôže preskúmavať správnosť hodnotenia dôkazov a rovnako nemôže skúmať,

či súdy správne právne vyhodnotili zistený stav. Z ústavného princípu nezávislosti súdov

( ) totiž vyplýva aj zásada voľného hodnotenia dôkazov ( ).

Preto ak všeobecné súdy pri svojom rozhodovaní postupujú podľa označeného zákonného

ustanovenia, nespadá do právomoci ústavného súdu opätovne posudzovať hodnotenie nimi

8

vykonaných dôkazov. Navyše, pokiaľ ide o dodržanie procesných ustanovení v konaní

súdov, opäť ide o zákonnosť a nápravu môžu vykonať len všeobecné súdy.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že vec

preskúmal podľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania

podľa a dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu z 3. decembra 2014

je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa , a v celom rozsahu

poukázal na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s

ktorým sa v celom rozsahu stotožnil.

Ďalej krajský súd uviedol, že okresný súd „správne zameral svoje dokazovanie

na porovnanie zmeny pomerov na strane povinného otca detí, ako aj na strane oprávnených

detí a správne vo veci uzatvoril, že v danom prípade nie je dôvod na zníženie vyživovacej

povinnosti otca na mal. a plnoletú .

Súd prvého stupňa po zrušení veci odvolacím súdom a doplnení dokazovania

v naznačenom smere nadriadeným súdom správne vyhodnotil postup otca detí, ktorý sa

vlastným zavinením pripravil o príjem z pracovného pomeru, keď zamestnávateľ s ním

skončil pracovný pomer výpoveďou podľa , a to

z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny dňa 09.10.2013, kedy bolo zistené,

že otec detí mal pozitívnu dychovú skúšku na prítomnosť alkoholu, pričom pracovný pomer

bol ukončený uplynutím skúšobnej doby ku dňu 31.12.2013, keď priemerný čistý príjem otca

detí bol 1.301,44 Eur mesačne.

Súd prvého stupňa rovnako správne konštatoval, že nie je možné prihliadať na túto

zmenu, ktorá nastala na strane otca detí, keďže tento sa vlastným zavinením pripravil

o pracovný pomer a príjem zo zamestnania, pretože dôvodom skončenia pracovného

pomeru bolo závažné porušenie pracovnej disciplíny, teda súd prvého stupňa nemohol

prihliadnuť na faktický príjem otca detí, ktorý mal do 30.06.2014 z poberanej podpory

v nezamestnanosti, resp. z dohody o pracovnej činnosti. Taktiež bolo bezvýznamné

preukazovať, že si otec hľadá prácu a kvôli zdravotným obmedzeniam má ťažkosti nájsť si

vhodnú pracovnú príležitosť, nakoľko práca, ktorú vykonával v , bola

vhodná aj z pohľadu jeho zdravotného stavu, preto odvolací súd opätovne udáva, že ani

zhoršený zdravotný stav a s tým spojené ťažkosti pri hľadaní si nového zamestnania nemôžu

byť zmenou, ktorá zakladá dôvod na zníženie výživného. Súd prvého stupňa teda správne

vychádzal z tzv. potencionality príjmov na strane otca detí - z príjmu, ktorý by bol

dosahoval za predpokladu, že by aj naďalej zotrval v pracovnom pomere.

Pokiaľ otec v odvolaní poukazoval, že aj voči plnoletému synovi sa domáha

zníženia výživného, pričom jeho návrh bol zamietnutý a vec bola z dôvodu ním podaného

odvolania predložená odvolaciemu súdu, ktorá vec nie je skončená, odvolací súd uvádza, že

v uvedenej veci bol rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu navrhovateľa (otca

detí) na zníženie výživného na plnoletého syna potvrdený rozsudkom Krajského

súdu v Trenčíne zo dňa 15.04.2015, č. k. -134.

Na základe uvedených skutočností mal odvolací súd za to, že súd prvého stupňa

v predmetnej veci dostatočne zistil skutkový stav a správne vec právne posúdil, dostatočne

sa vysporiadal i s námietkami uvádzanými otcom detí v odvolaní, preto odvolací súd

rozsudok prvostupňového súdu potvrdil, pričom odvolací súd podľa

vo zvyšku poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie rozsudku okresného

súdu, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.“.

Sťažovateľ svojou sťažnosťou v podstate požaduje revíziu napadnutého rozsudku

krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu z 3. decembra 2014,

ktorým bol zamietnutý jeho návrh na zníženie výživného na jeho dve deti. Svoju sťažnosť

opiera o dôvody, ktoré uviedol aj v samotnom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený

rozsudok okresného súdu z 3. decembra 2014 o zamietnutí návrhu sťažovateľa na zníženie

vyživovacej povinnosti voči dvom maloletým deťom, ústavný súd dospel (aj po preskúmaní

prvostupňového rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd stotožnil, pretože mu to umožňoval

) k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, hoci je

pravdou, že mu nedal priamu alebo vyčerpávajúcu odpoveď na všetky námietky uvedené

v jeho odvolaní a v tejto sťažnosti. Ústavný súd v okolnostiach danej veci však konštatuje,

že okresný súd vo svojom rozsudku z 3. decembra 2014, ktorý predchádzal napadnutému

rozsudku krajského súdu, dostatočne jasne a aj vecne opísal na strane 3 až 12 na základe

vykonaného dokazovania a právneho a skutkového posúdenia sporu svoje konkrétne závery,

ktoré ho napokon viedli k rozhodnutiu vo veci samej inak, ako si predstavoval sťažovateľ

(ústavný súd z tohto rozhodnutia nemal potrebu bližšie citovať jeho skutkové a právne

10

závery, pretože obsah je sťažovateľovi veľmi dobre známy, keďže rozsudok okresného súdu

z 3. decembra 2014 pripojil aj k svojej sťažnosti, pozn.).

Ústavný súd sa presvedčil, že krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku

krajského súdu uviedol a náležite ozrejmil dôvody, pre ktoré napadnuté rozhodnutie

okresného súdu ako vecne správne potvrdil, a preto po preskúmaní sťažnosťou napadnutého

rozsudku krajského súdu, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, ústavný súd konštatuje,

že napadnutý rozsudok krajského súdu jasne a zrozumiteľne podáva výklad použitého

právneho predpisu a vyplývajú z neho dôvody, pre ktoré rozhodol tak, že prvostupňový

rozsudok ako vecne správny potvrdil. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd

nezistil pochybenia takej relevancie, ktoré by mohli mať za následok neakceptovateľnosť

napadnutého rozsudku krajského súdu z ústavného hľadiska. Sťažnosťou napadnutý

rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej

svojvôle konajúceho krajského súdu, nie je arbitrárny a v dostatočnom rozsahu dáva

odpoveď na to, ako a prečo došlo zo strany krajského súdu k potvrdeniu napadnutého

rozsudku okresného súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľa na zníženie výživného

na plnoleté dieťa. Z napadnutého rozsudku krajského súdu podľa názoru ústavného súdu

nevyplýva ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Ústavný súd preto zastáva názor, že napadnutý rozsudok krajského súdu spĺňa

kritériá zákonného rozhodnutia, pričom je aj náležite odôvodnené. Ústavný súd si neosvojil

argumentáciu sťažovateľa o porušení označených základných práv a práv postupom

a napadnutým rozsudkom krajského súdu, pretože skutočnosť, že krajský súd nerozhodol

v súlade s predstavami a očakávaniami sťažovateľa, ešte neznamená, že došlo aj

k porušeniu uvedených práv.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že rozhodovanie o výživnom a najmä

skúmanie pomerov povinného rodiča nie je vždy mechanické a súdu umožňuje odchýliť sa

od povinným rodičom preukazovaných skutočností, prípadne tieto nezohľadniť. Takto

postupovali súdy aj v právnej veci sťažovateľa, pričom skutočnosť, že on sám sa s ich

právnym názorom nestotožňuje, nemôže, ako už bolo uvedené, sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným (m. m. ,

). Podľa názoru ústavného súdu sa okresný súd a krajský súd dostatočne

zaoberali všetkými podstatnými námietkami sťažovateľa (zdravotný stav, príjmové

a majetkové pomery, schopnosti a možnosti) a vyhodnotili ich spôsobom, ktorý zodpovedá

zákonným požiadavkám na odôvodnenie rozsudku ( ). O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu

(v spojení s napadnutým rozsudkom okresného súdu) takéto nedostatky nevykazuje, a preto

ústavný súd konštatuje, že nezistil dôvod, ktorý by signalizoval možnosť po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie vysloviť, že ním došlo k porušeniu sťažovateľom označených práv.

Na základe uvedeného ústavný súd posúdil napadnutý rozsudok krajského súdu ako

konformný s obsahom garancií označených článkov , listiny a dohovoru a sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bezpredmetné rozhodovať

o ďalších návrhoch sťažovateľa v nej uvedených.

V závere ústavný súd ešte poznamenáva, že nemal dôvod odchýliť sa od svojho

právneho názoru vysloveného v obdobnej veci sp. zn. .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2016

12