Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 536/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátom JUDr. Dušanom Maruščákom, Hrnčiarska 1619/42, Stropkov, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 29. apríla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2014

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na súdnu ochranu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) sp. zn.

5/2014 z 29. apríla 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Svidník (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. z 24. marca 2009 bola schválená dohoda rodičov o

výživnom na ich maloleté deti tak, že sťažovateľ bol zaviazaný prispievať na výživu svojich

dvoch maloletých detí, a to na prvé dieťa sumou 80 € a na druhé dieťa sumou 60 € mesačne.

Návrhom podaným okresnému súdu 12. júla 2013 sa sťažovateľ domáhal vo vzťahu k

obom maloletým deťom s účinnosťou od 1. júla 2013 do budúcna zníženia výživného

na sumu 30 % zo sumy životného minima [teda na zákonné minimálne výživné

podľa o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len

„zákon o rodine“)] na jedno nezaopatrené neplnoleté dieťa dôvodiac vážnou zmenou

pomerov, ktorú videl v znížení svojich príjmov.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 18. decembra 2013 návrhu sťažovateľa

vyhovel. Na odvolanie matky krajský súd rozsudok okresného súdu zmenil a návrh

sťažovateľa na zníženie výživného zamietol.

Námietky sťažovateľa spočívajú v tom, že krajský súd svojvoľným výkladom

jednoduchého práva v rozpore s jeho dikciou porušil jeho základné právo na súdnu ochranu

podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

Krajský súd zamietol jeho návrh na zníženie výživného, a to aj „napriek tomu že bol

od marca 2013 poberateľom dávky v hmotnej núdzi a od decembra 2013 je vo výkone trestu

odňatia slobody, pričom... nevlastní žiaden majetok, nemá k dispozícii žiadnu finančnú

hotovosť... “.

Pri určení výživného mal preto krajský súd podľa názoru sťažovateľa „prihliadať

na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery

povinného. Výška výživného vzhľadom na pomery povinného však nesmie mať likvidačný

charakter a nemožno od povinného požadovať aby sa za účelom plnenia výživného

v prospech oprávneného zadlžoval, prípadne vystavoval právnym následkom z dôvodu

neschopnosti plnenia si vyživovacej povinnosti...

V čase rozhodovania súdu bolo pritom známe, že proti otcovi je Okresným

riaditeľstvom Policajného zboru vo Svidníku... vedené trestné stíhanie za prečin

zanedbávania povinnej výživy podľa ... a teda je zrejmé,

že rozhodnutie Krajského súdu v Prešove... bude viesť len k vzniku ďalšieho nedoplatku otca

na výživnom a k vyvodzovaniu jeho trestnej zodpovednosti za neplnenie vyživovacej

povinnosti a reálne nenaplní skutočný účel výživného, pričom po výkone trestu... sa otcovi

neposkytne žiadna šanca, aby sa mohol zamestnať a viesť riadny život, nakoľko automaticky

mu bude opätovne reálne hroziť nepodmienečný trest odňatia slobody za neplnenie si

vyživovacej povinnosti a riadne plnenie jeho vyživovacej povinnosti tak bude,

aj do budúcnosti, permanentne ohrozené.“.

V závere sťažnosti preto sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci rozhodol

nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1

a práva zaručeného dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu,

toto rozhodnutie zrušil, vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie a priznal

mu náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť (, ).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a

aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , , ).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, , ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (napr. , , ,

).

Ústavný súd preskúmal rozhodnutie krajského súdu a zistil, že námietky sťažovateľa

nie sú opodstatnené.

Ústavný súd posúdil rozhodnutie krajského súdu, aby zistil, či účinky výkonu

právomoci krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. sú zlučiteľné

s limitmi sťažovateľom označených článkov a dohovoru, porušenie ktorých namieta.

V úvode ústavný súd zdôrazňuje, že nie je ďalšou opravnou inštanciou v sústave

všeobecného súdnictva, ale nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim

mimo tejto sústavy. Z tohto postavenia mu preto v okolnostiach veci sťažovateľa

ani neprislúchalo posudzovať, či návrhu sťažovateľa na zníženie výšky vyživovacej

povinnosti malo alebo nemalo byť vyhovené. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko

k tomu, či rozhodnutie o ňom spĺňalo požiadavku ústavnosti spočívajúcu predovšetkým

v ústavne konformnom výklade dotknutej právnej úpravy, a tiež požiadavku náležitého

odôvodnenia prijatých záverov (podobne aj , , ,

, ).

Krajský súd v napadnutom rozsudku skonštatoval, že súd prvého stupňa dospel

na základe dokazovania k nesprávnym a neúplným skutkovým zisteniam, preto dokazovanie

v potrebnom rozsahu zopakoval sám a doplnil dokazovanie o ďalšie dôkazy za podmienok

uvedených v a a .

Odvolací súd zistil, že posledná úprava rodičovských práv a povinností k maloletým

deťom bola vykonaná rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 24. marca 2009,

ktorým bolo manželstvo účastníkov konania rozvedené, maloleté deti boli zverené

do osobnej starostlivosti matky, ktorá bola poverená aj ich zastupovaním a spravovaním ich

majetku. Okresný súd schválil taktiež dohodu rodičov, podľa ktorej bol sťažovateľ zaviazaný

prispievať na výživu jedného maloletého dieťaťa v sume 80 € mesačne a na druhé maloleté

dieťa v sume 60 € mesačne.

Odvolací súd z pripojeného rozvodového spisu účastníkov konania okresného súdu

nezistil príjmy oboch účastníkov konania v čase rozvodového konania, a teda nemal

zistené podmienky, za akých prvostupňový súd schválil rodičovskú dohodu. Zistil len,

že v roku 2008 matka maloletých detí poberala rodičovský príspevok, ktorý od marca

do decembra 2008 predstavoval spolu 1 542,85 €. Od 21. decembra 2005 bola evidovaná

ako nezamestnaná na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Bardejov, detašovanom

pracovisku Svidník (ďalej len „úrad práce“). V tom čase sťažovateľ nebol evidovaný

na úrade práce ako nezamestnaný a pracoval v Taliansku. Jedno maloleté dieťa malo v čase

vydania rozsudku o rozvode 1 rok a 1 mesiac a druhé 7 rokov a 5 mesiacov.

Z výsluchu matky maloletých detí pred krajským súdom tento zistil, že «v čase, keď

v minulosti otec maloletých detí pracoval v Taliansku, dostávala od neho veľké finančné

čiastky, z ktorých veľká časť išla na uhrádzanie otcových dlhov na území Slovenska.

Aj zástupca otca maloletých... potvrdil, že otec zarábal v Taliansku „nenormálne peniaze“.

Výšku otcových príjmov nevedel uviesť. Výšku, v akej poberal otec maloletých detí

v zahraničí príjem tvrdený matkou, nerozporoval. Taktiež nerozporoval ani okolnosť,

že finančné prostriedky boli vynakladané najmä na úhradu otcových dlhov.».

Ďalej odvolací súd v napadnutom rozsudku zhodnotil finančné pomery matky

maloletých detí ̶jej príjmy, ako aj jej a jej maloletých detí výdavky. Taktiež skonštatoval,

že od posledného rozhodnutia súdu o výživnom na maloleté deti tieto „značne povyrástli“

a rozšírili sa ich záujmové aktivity. Odvolací súd ďalej zistil, že matke maloletých detí

výrazne pomáha jej rodina, najmä sestra v zahraničí, a to nielen finančne, ale najmä

materiálne.

Krajský súd taktiež zhodnotil finančné pomery sťažovateľa, ktorý bol od marca 2013

evidovaný ako nezamestnaný, kde dostáva dávku v hmotnej núdzi vo výške 62,50 eur. Jeho

príjmy opísal takto: „Na základe dohody o vykonaní práce, pracoval pre spoločnosť

so sídlom v , kde jeho príjem predstavoval 3 Eur/1 hod.

Dohoda o vykonaní práce bola od 16. 05. 2013 do 31. 12. 2013. V tejto spoločnosti mal

príjem v máji 2013 25,98 Eur, v júni 2013 51,96 Eur, v júli 2013 36,38 Eur, v auguste

2013 41,57 Eur, v septembri 2013 sumu 109,12 Eur a v októbri 2013 sumu 36,38 Eur.“

Ďalej krajský súd zistil, že sťažovateľ sa v čase jeho rozhodovania nachádzal

vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý nastúpil 27. decembra 2013. Predmetný trest mu bol

uložený rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 2. mája 2013, ktorým bol uznaný

vinným za prečin sprenevery.

Krajský súd ďalej v napadnutom rozsudku odcitoval príslušné ustanovenia zo zákona

o rodine:

„Podľa § 78 ods. 1 Zákona o rodine, dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno

zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie

výživného možné len na návrh.

Podľa § 78 ods. 2 Zákona o rodine, pri zmene pomerov sa vždy prihliadne na vývoj

životných nákladov.

Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd

na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a na majetkové

pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd

aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku,

majetkového prospechu, rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré

povinný na seba berie.“

Odvolací súd s poukazom na zistený skutkový stav a na citované zákonné

ustanovenia skúmal, či na strane účastníkov konania, teda najmä na strane sťažovateľa došlo

k takej zmene pomerov, ktorá má podstatný charakter a odôvodňuje zníženie výživného

oproti predchádzajúcemu rozhodnutiu o vyživovacej povinnosti otca vo vzťahu k maloletým

deťom. Na strane sťažovateľa odvolací súd skúmal, či došlo k subjektívnej alebo objektívnej

skutočnosti spôsobujúcej zmenu v oblasti príjmových pomerov, výdavkov a celkových

majetkových pomerov otca maloletých detí. Odvolací súd však skúmal aj všetky ďalšie

okolnosti, ktoré by mohli byť dôvodom na zmenu pôvodného rozhodnutia o výške

výživného a ktoré pomery by sa závažnejším spôsobom prejavili v pomeroch účastníkov

konania. Porovnal pomery v čase vydania rozvodového rozsudku, kedy naposledy o

výživnom na maloleté deti bolo rozhodované, so súčasným stavom a zistil, že „na strane

matky maloletých detí došlo k zmene pomerov tým, že sa zamestnala v novembri 2013, kde

má príjem z pracovného pomeru namiesto dávky v hmotnej núdzi. Matka maloletých detí

uhrádza náklady na bývanie, všetky potreby maloletých detí, ktoré sa z roka na rok zvyšujú,

pretože deti rastú a s rastom majú zmenené a podstatne zvýšené potreby nielen v súvislosti s

uspokojovaním ich výživy, ale najmä oblečenia, kultúrneho vyžitia, v súvislosti s trávením

voľného času. Na druhej strane však otec maloletých detí v čase rozvodového rozsudku mal

príjem, ktorý na základe zhodných tvrdení účastníkov konania bol nadštandardný, ktorý

príjem zasielal matke maloletých detí. V tom čase však podľa zhodných tvrdení otec

maloletých detí mal dlhy, z ktorého príjmu tieto dlhy postupne boli uhrádzané. O tom, že

otec maloletých detí sa u svojho zamestnávateľa, ktorého po návrate z Talianska mal na

území Slovenska nesprával zodpovedne, mal ľahkovážny prístup k svojmu zamestnaniu,

svedčí aj skutočnosť, že práve preto, že finančné prostriedky, ktoré získal od zákazníkov pre

svojho zamestnávateľa, spreneveril a v dôsledku tohto prečinu sa dostal do výkonu trestu

odňatia slobody. Táto skutočnosť, vzhľadom na to, že ide o úmyselnú trestnú činnosť otca

maloletých detí, o jeho nečestné konanie, nemôžu ako dôsledok znášať ani maloletý a

ani maloletá . Preto niet dôvodu tak, ako to nesprávne konštatoval prvostupňový súd,

že otec maloletých detí prišiel o zamestnanie a dokonca je vo výkone trestu odňatia slobody,

kde má obmedzené pracovné možnosti prihliadať na to v neprospech maloletých detí.“.

Sťažovateľ podľa názoru krajského súdu „žiadnym spôsobom nepreukázal, že zmena

pomerov na jeho strane má objektívny charakter, teda charakter, ktorý nemohol svojou

vôľou žiadnym spôsobom ovplyvniť. Naopak, bolo zistené, že zníženie príjmu otca

maloletých detí nastalo v dôsledku ľahkovážneho prístupu otca k rodine, k svojmu

zamestnávateľovi a zdroju svojho príjmu. Zbavenie sa takéhoto príjmu zo strany otca

maloletých detí nemožno pričítať na ťarchu detí, ktoré podľa článku 32 ods. 4 Listiny majú

základné právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Otec o maloleté deti nejaví žiaden

záujem, všetky náklady spojené s potrebami detí uhrádza výlučne matka zo svojho príjmu.

Matka sa o maloleté deti osobne stará, zabezpečuje im uspokojenie ich potrieb nielen

po materiálnej, ale aj po citovej stránke.“.

Preto, keďže krajský súd nezistil „takú zmenu okolností, za ktorých doteraz výživné

bolo určené, čo sa výraznejším spôsobom prejaví v pomeroch účastníkov konania, o návrhu

otca na zníženie výživného podľa § 78 ods. 1, 2 Zákona o rodine rozhodol tak, že rozsudok

súdu prvého stupňa podľa zmenil tak, že návrh otca na zníženie výživného ako

nedôvodný zamietol.“

Krajský súd podrobne interpretoval relevantnú právnu úpravu zakotvujúcu základné

východiskové mantinely pre určenie rozsahu vyživovacej povinnosti rodiča k dieťaťu,

a síce určujúce kritérium vzájomného pomeru schopností a možností rodiča na jednej strane

a odôvodnených potrieb dieťaťa na druhej strane. Osobitne krajský súd interpretoval

v kontexte návrhu sťažovateľa § 78 ods. 1 zákona o rodine zakotvujúci výnimku zo zásady

nezmeniteľnosti súdnych rozhodnutí, teda možnosť prelomenia prekážky res iudicata

(pri rozhodnutí o výživnom) v prípade splnenia podmienky zmeny pomerov účastníkov

relevantnej intenzity a tomu zodpovedajúcu potrebu porovnania tvrdených a preukázaných

nových pomerov s pôvodnými pomermi zistenými pri ostatnom rozhodnutí o výške

vyživovacej povinnosti. Osobitne pre špecifickú situáciu zmeny pomerov na strane

povinného rodiča danú zhoršením jeho príjmových a majetkových pomerov krajský súd

zdôraznil a ozrejmil akceptovateľnosť zmeny takéhoto charakteru len v prípade

objektívnych a nezvrátiteľných okolností, a vylúčil pritom akceptovateľnosť zmeny pomerov

dosiahnutej špekulatívnymi spôsobmi.

Krajský súd správne porovnal pomery na strane sťažovateľa ako otca maloletých detí

s pomermi v čase poslednej úpravy výživného a dospel k záveru, že ani skutočnosť, že sa

otec nachádza vo výkone trestu a má len nepatrný príjem, nie je dôvodom na zníženie

výživného. Krajský súd poukázal správne na to, že ak sa sťažovateľ zbavil svojím

úmyselným konaním, pre ktoré bol vo výkone trestu, objektívnej možnosti plniť si svoju

vyživovaciu povinnosť voči maloletým deťom, nemôže táto skutočnosť byť na ťarchu dieťaťa,

ktoré má základné právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Za danej situácie zníženie

výživného by bolo v rozpore so záujmami maloletých detí, ktorým zákon o rodine poskytuje

zvýšenú ochranu, keď vyživovaciu povinnosť rodičov k maloletým deťom zakotvil priamo v

§ 62 ods. 1 až 5 a § 75 ods. 1 zákona o rodine ako základnú povinnosť rodiča, neplnenie

ktorej sankcionuje ako sám zákon o rodine, tak aj a Trestný

zákon.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci

predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo

slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú

(, , ).

Ústavný súd konštatuje, že záver krajského súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľa

o zníženie výživného má dostatočnú oporu v odôvodnení jeho rozhodnutia, pretože krajský

súd náležite interpretoval právnu úpravu, ktorú aplikoval na skutkový stav posudzovanej

veci, a súčasne odôvodnenie rozhodnutia obsahovalo náležitú špecifikáciu postupu, ktorým

najvyšší súd dospel k záveru o nepreukázaní zmeny pomerov opodstatňujúcich zníženie

sumy výživného.

Na základe uvedeného ústavný súd posúdil rozhodnutie krajského súdu

ako konformné s obsahom garancií označených článkov a dohovoru a sťažnosť

kvalifikoval ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa §

25 ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2015