Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 137/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. marca 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť M. H., zastúpeného

NIKU & partners, s. r. o., Ulica Prokopa Veľkého 51, Bratislava, konajúca prostredníctvom

konateľky a advokátky JUDr. Anny Niku, ktorou namieta porušenie svojho základného

práva podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 29. októbra 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. decembra

2013 doručená sťažnosť M. H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného NIKU & partners, s. r.

o., Ulica Prokopa Veľkého 51, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľky a advokátky

JUDr. Anny Niku, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 29. októbra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ (otec maloletého

dieťaťa) bol v procesnom postavení navrhovateľa účastníkom konania o zníženie výživného

v konaní vedenom Okresným súdom Malacky (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

. Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 16. októbra 2012 znížil

výživné na maloletého na sumu 200 € mesačne, počnúc dňom 1. júla 2012 (označeným

rozsudkom bol tiež zmenený rozsudok Okresného súdu Praha – západ č. k.

444 z 11. januára 2005 v časti výroku o výživnom); okresný súd zároveň určil, že tento

rozsudok je predbežne vykonateľný, a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu

trov konania.

Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. zo 16. októbra 2012 podala

v zákonnej lehote odvolanie matka maloletého dieťaťa. O odvolaní rozhodol krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 29. októbra 2013 tak, že odvolaním napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh na zníženie výživného zamietol

a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza: „Krajský súd v Bratislave tým, že sa

jednostranne zameral len na majetkové pomery sťažovateľa, ktoré navyše vyhodnotil

v rozpore s výsledkami dokazovania porušil moje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru...“

Sťažovateľ tvrdí, že „Krajský súd v Bratislave pri aplikácii právnej normy (Zákona

o rodine) postupoval spôsobom, ktorý zásadne popiera účel a význam aplikovanej normy, je

v rozpore so zásadami, ktoré sa uplatňujú pri rozhodovaní o určení výšky výživného a tiež

s ustálenou praxou súdov Slovenskej republiky“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. -316 zo dňa

29. 10. 2013 porušil základné právo M. H. na súdnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1

ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie upravené

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -316 zo dňa

29. 10. 2013 sa zrušuje a vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi M. H. náhradu trov

konania vo výške 331,13 EUR, na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ tiež žiada, aby ústavný súd dočasným opatrením odložil vykonateľnosť

napadnutého rozsudku krajského súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Zo sťažnosti vyplýva, že podľa sťažovateľa došlo zamietnutím jeho návrhu na

zníženie výživného na maloletého syna k porušeniu jeho v sťažnosti označeného

základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd považoval za potrebné poukázať na

svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa (ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému

právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ,

), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola

komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby

alebo právnickej osoby ().

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale

nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,

aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko

z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na

poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa treba

mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

Z už uvedeného (pozri najmä časť I tohto uznesenia) vyplýva, že podľa tvrdenia

sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým

bol zmenený výrok rozsudku okresného súdu sp. zn. zo 16. októbra 2012 tak,

že návrh na zníženie výživného zamietol.

V súvislosti so sťažnostnou argumentáciou sťažovateľa ústavný súd považoval za

potrebné poukázať na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu,

v ktorej sa okrem iného uvádza:

„Návrh na zníženie výživného podal otec 05. 12. 2011. Súd prvého stupňa zistil, že

v čase jeho rozhodovania bola matka maloletého rozvedená, bola zamestnaná, za rok 2010

dosiahla príjem 1.197,30 € mesačne netto, za rok 2011 príjem 1.320,85 € mesačne netto

a v roku 2012 do mája zárobok vo výške 1.134,60 € netto. S maloletým žila so svojimi

rodičmi v ich rodinnom dome, ktorým prispievala na stravu a bývanie. Matka sa stala na

základe kúpnej zmluvy z 02.11.2007 vlastníčkou nehnuteľnosti ktorú kúpila za cenu

400.000,-Sk, na tomto pozemku postavila rodinný dom, ktorý bol hodnotený znalcom P. E.

na sumu 130.000 €. Matka je zaťažená hypotekárnym úverom, ktorý využila na stavbu

nehnuteľnosti vo výške 32.000 €, úver spláca v splátkach po 189 € mesačne, úver je časovo

obmedzený na dobu 28 rokov. Matka je vlastníčkou motorového vozidla Citroen C4 z roku

2006. Maloletý J. bol v čase rozhodovania súdu prvého stupňa žiakom šiestej triedy. Otec je

rozvedený do 31. 11. 2010 bol zamestnaný v obchodnej spoločnosti Gemedika s príjmom

50.278,- Kč brutto, pracovný pomer skončil dohodou, v súčasnosti je zdrojom jeho príjmu

príjem z podnikania ako samostatne zárobkovo činnej osoby a príjem z činnosti novo

založenej obchodnej spoločnosti A. & B. s. r. o. Z daňového priznania otca ako fyzickej

osoby bol otcov príjem za rok 2011 957.784,- Kč, výdavky 1.361.136,- Kč, pričom väčšou

mierou sa na výdavkoch otca podieľali náklady na údržbu nehnuteľností poly funkčnej

budovy v obci J. u Prahy. Polyfunkčný objekt má podľa tvrdenia otca ako nehnuteľnosť

hodnotu 7.500.000,- Kč. Spoločnosť, v ktorej v súčasnosti otec podniká bola za rok 2011

zaťažená daňovou stratou vo výške 203.039,- Kč, zisk spoločností bol 428.490,- Kč. Súd

prvého stupňa konštatoval, že ak by tento zisk bol prerozdelený podľa výšky obchodného

podielu, otec by mal nárok na výplatu 214.245,- Kč, z čoho by otec dostával mesačne

17.853,75,- Kč mesačne netto. Podľa tvrdenia otca však zisk bol opätovne vložený do

spoločnosti. Súd prvého stupňa zistil, že otec je konateľom spoločnosti D. s. r. o., za svoju

činnosť nedostáva žiadnu odmenu. Pokiaľ ide o majetok otca, otec je vlastníkom

polyfunkčnej budovy v obci J., ktorej hodnota je uvedená vyššie a v danej nehnuteľnosti má

aj svoj súkromný byt. Otec už nie je vlastníkom 1/3 chalupy v Jizerských horách, svoj podiel

odpredal v rokoch 2005-2006, takisto previedol vlastníctvo k dvom bytovým jednotkám na

svoju plnoletú dcéru, čím si vyrovnal svoju vyživovaciu povinnosť k dcére, keďže na výživu

podľa rozhodnutia platil iba 1.000,- Kč mesačne. Nehnuteľnosť, v ktorej býval s matkou

maloletého otec odpredal po rozvode, pričom nehnuteľnosť bola znehodnotená havarijnou

situáciou, otec je vlastníkom motorového vozidla Jaguár XK 8, rok výroby 1999. Otec je

vlastníkom fotografickej výbavy, keďže v minulosti sa venoval profesionálne fotografovaniu.

Podľa § 78 ods. 1 Zák. o rodine, dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno

zmeniť, ak sa zmenia pomery.

Hmotnoprávnou podmienkou zmeny vyživovacej povinnosti je zmena pomerov, len ak

súd ustáli zmenu pomerov vtedy môže rozhodovať o zmene vyživovacej povinnosti. Zákon

o rodine ani nevyžaduje, aby išlo o podstatnú zmenu. Je potrebné prihliadať ku všetkým

okolnostiam, ktoré by mohli odôvodniť zmenu výživného, avšak len vtedy môžu byť dôvodom

na zmenu vyživovacej povinnosti, keď sa závažnejším spôsobom prejavia v pomeroch

účastníkov v porovnaní s ich pomermi v čase vyhlásenia rozsudku, nestačí len úvaha súdu

o tom, že doterajšie výživné je neprimerané. Pokiaľ by súd nemal preukázanú zmenu

pomerov a rozhodol by o zmene výšky vyživovacej povinnosti, šlo by vlastne o neprípustné

preskúmavanie a reparáciu právoplatného súdneho rozhodnutia.

Ako vyplýva z obsahu spisu naposledy bolo určované výživné na maloletého v roku

2005, v uvedenom období bol maloletý v predškolskom veku, pričom z obsahu rozhodnutia

Okresného súdu Praha - západ, č. k. -444 zo dňa 11. 01. 2005 vyplýva, že už

vtedy bolo konštatované, že otec predal svoju obchodnú spoločnosť. Už z uvedeného

rozhodnutia vyplýva, že otec podporoval dve staršie deti, a to syna T. a , kedy syn študoval

v USA a dcére platil výživné 5.000,- Kč mesačne, nie ako uvádza súd prvého stupňa 1.000,-

Kč mesačne a platil jej do ukončenia štúdia byt 1.700,- Kč mesačne. Uvedené dve

vyživovacie povinnosti v súčasnosti otcovi odpadli. Pochybil súd prvého stupňa ak hodnotil

skutočnosti, o ktorých už bolo právoplatne rozhodnuté rozhodnutím Okresného súdu Praha

- západ, keď súd prvého stupňa konštatoval, že už v tom čase dochádzalo k poklesu majetku

otca. Takéto hodnotenie právoplatného rozhodnutia nie je prípustné a nemožno naň

prihliadať, pretože za okolnosti aké konštatoval Okresný súd Praha - západ vo svojom

rozhodnutí bolo stanovená vyživovacia povinnosť 25.000,- Kč na maloletého J. vo veku 4

rokov. Taktiež neobstojí tvrdenie súdu prvého stupňa, že takéto výživné je neprimerané,

keďže ani uvedená skutočnosť nie je dôvodom pre zmenu vyživovacej povinnosti. Z obsahu

vykonaného dokazovania odvolací súd rozdielne od názoru súdu prvého stupňa má zato, že

otec sa účelovo a systematicky zbavoval svojho majetku v záujme zníženia vyživovacej

povinnosti na maloletého. Skutočnosť, že otec pomáhal pri stavbe rodinného domu synovi

a obdaroval dcéru dvomi bytmi nemožno posudzovať na úkor maloletého, ako zníženie jeho

majetku, keď je potrebné konštatovať, že otec má tri deti a je potrebné rovnako zabezpečiť

aj maloletého J. V tomto smere tvrdenie súdu prvého stupňa, že matka má si má výživné

odkladať a pamätať na čas, kde by prípadne mohlo dôjsť k zníženiu príjmu otca maloletého

možno vyhodnotiť, ako nesprávne, keď bolo aj povinnosťou otca myslieť na to, že má

vyživovaciu povinnosť k maloletému J. a v tomto smere si usporiadať svoje príjmy.

Nemožno nechať bez povšimnutia skutočnosť, že matka celodenne poskytuje starostlivosť

maloletému a jej príjmy v porovnaní s príjmami otca sú nepomerne nižšie. Dieťa má právo

sledovať životnú úroveň svojho rodiča a odvodene aj svojich súrodencov, pričom z obsahu

spisu a doposiaľ vykonaného dokazovania vyplýva, že otec má stále rozsiahly majetok, ktorý

rôznym spôsobom transformuje s úmyslom navodiť stav, že nie je spôsobilý poskytovať

súdom určené výživné. Cieľom podnikania by malo byť dosahovanie zisku a tvrdenia otca,

že sa dostal až na hranicu nezamestnanosti v danom prípade po jeho úspešnom podnikaní

a majetkových pomeroch nemožno považovať za pravdivé. V neprospech otca svedčí aj

skončenie pracovného pomeru dohodou v zamestnaní s vysokým príjmom bez relevantného

vysvetlenia. Otcovi odpadla vyživovacia povinnosť k dvom deťom a manželke. Benefity,

ktoré otec poskytol starším deťom sú v značnom nepomere k maloletému J. Matka získala

prostriedky z BSM, z čoho mohla riešiť svoju bytovú situáciu. Podiel starostlivosti matky

o maloletého vysoko prevyšuje podiel otca.“

Krajský súd na základe citovaných skutkových zistení formuloval svoje právne

závery takto: „Odvolací súd konštatuje, že nenastala zmena pomerov, ktorá by

odôvodňovala zníženie výživného na maloletého a zníženie výživného nie je v záujme

maloletého, záujem maloletého je pre toto konanie rozhodujúci. Na strane otca nenastal

pokles príjmov, ktorý by odôvodňoval zníženie výživného, keďže otec rôznymi finančnými

operáciami, zmenil charakter svojho príjmu a systematicky sa zbavoval majetku. Na strane

J. došlo k zvýšeniu jeho potrieb súvisiacich s návštevou školy, mimoškolskou činnosťou,

bývaním, zdravotnou starostlivosťou. Taktiež nemožno v neprospech matky vytýkať

skutočnosť, že postavila rodinný dom, čím si vyriešila svoju aj synovu bytovú situáciu, je

zaťažená dlhodobo platením úveru a príjmy na zhotovenie nehnuteľnosti súdu preukázala.

Skutočnosť, že došlo k majetkovému vyrovnaniu medzi rodičmi maloletého nie je možné

pripisovať v neprospech maloletého, keďže išlo o vzťah medzi rodičmi maloletého. Odvolací

súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa “

Vychádzajúc predovšetkým z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že

argumentácia krajského súdu zodpovedá príslušným ustanoveniam

o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktoré majú

na pamäti predovšetkým záujem maloletého dieťaťa. Závery krajského súdu preto nemožno

považovať ani za zjavne neodôvodnené, ani za arbitrárne. Ústavný súd rešpektuje, že je

primárnou úlohou všeobecného súdu vykladať zákony a ďalšie právne predpisy, pričom

právny názor krajského súdu a jeho závery možno v posudzovanej veci považovať

za zrozumiteľné, logické a vyvážené, a preto z ústavného hľadiska za akceptovateľné

a udržateľné.

Na základe uvedeného ústavný súd, poukazujúc na svoj ustálený právny názor, podľa

ktorého základné právo podľa a právo podľa dohovoru

neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom

(, ), dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 29. októbra 2013 a obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich

porušení. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa

už nezaoberal jeho ďalšími návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. marca 2014