Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 195/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. mája 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca spravodajca)

a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátskou kanceláriou PROVENTUS |

advokáti s. r. o., Mostová 2, Bratislava, v mene ktorej koná advokátka Mgr. Kristína

Grausová, PhD., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a podľa a Listiny základných

práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a čl. 20 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a čl. 14 ods. 1

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach uznesením Krajského súdu

v Trnave sp. zn. , z 30. októbra 2017 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. októbra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. februára

2019 osobne doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátskou kanceláriou PROVENTUS |

advokáti s. r. o., Mostová 2, Bratislava, v mene ktorej koná advokátka Mgr. Kristína

Grausová, PhD., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“) a podľa a

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 20 a čl. 47 Charty

základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodný pakt“) uznesením Krajského

súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. ,

z 30. októbra 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 29. októbra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol

účastníkom konania vedeného Okresným súdom Galanta (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. v procesnom postavení navrhovateľa, ktorý sa s účinnosťou

od 10. júna 2014 proti (ďalej aj „odporkyňa“) domáhal v konaní

vo veci výživného plnoletých osôb zrušenia vyživovacej povinnosti.

3. Návrh sťažovateľ pôvodne podal 22. júla 2014 na Okresnom súde Žiar

nad Hronom, ktorý predmetnú vec viedol pod sp. zn. . Prípisom Okresného

súdu Žiar nad Hronom z 13. augusta 2014 bol návrh podaný 22. júla 2014 postúpený

okresnému súdu na prejednanie a rozhodnutie (veci bola pridelená sp. zn. ).

4. Na Okresnom súde Žiar nad Hronom sa pod sp. zn. viedlo konanie

vo veci návrhu zo 16. júla 2013 na zvýšenie výživného na plnoleté

dieťa. Sťažovateľ podal 2. septembra 2013 v predmetnom konaní vyjadrenie k návrhu

zo 16. júla 2013, súčasťou ktorého bol aj návrh na zrušenie jeho vyživovacej povinnosti

voči . Uznesením Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn.

z 30. októbra 2013 boli veci návrhu zo 16. júla 2013

na zvýšenie výživného a návrhu sťažovateľa z 2. septembra 2013 na zrušenie vyživovacej

povinnosti voči spojené podľa vtedy platného a účinného § 112 ods. 1

(ďalej len „OSP“) na spoločné konanie vedené ďalej

pod sp. zn. .

5. V konaní vedenom Okresným súdom Žiar nad Hronom pod sp. zn.

bol 6. júna 2014 vydaný rozsudok, ktorým bol sťažovateľ zaviazaný prispievať

na výživu sumou 290 € a ktorým bol návrh sťažovateľa na zrušenie vyživovacej

povinnosti zamietnutý (ďalej len „rozsudok zo 6. júna 2014“). Rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. z 20. januára 2015 (ďalej aj „rozsudok

z 20. januára 2015“) bol rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom zo 6. júna 2014

potvrdený ako vecne správny. Na základe dovolania bol rozsudok Krajského súdu

v Banskej Bystrici z 20. januára 2015 uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 21. septembra 2016 (ďalej len „uznesenie z 21. septembra 2016“) zrušený a vec vrátená

Krajskému súdu v Banskej Bystrici, ktorý opätovne prejednal odvolanie proti rozsudku

Okresného súdu Žiar nad Hronom zo 6. júna 2014 a citované rozhodnutie súdu prvej

inštancie uznesením z 21. februára 2017 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Žiar nad

Hronom na ďalšie konanie (v súčasnosti konanie vedené pod sp. zn. ).

6. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti bol v konaní vedenom okresným súdom

pod sp. zn. (vo veci návrhu sťažovateľa podaného 22. júla 2014 na zrušenie

vyživovacej povinnosti) zo strany odporkyne podaný návrh na zastavenie konania z dôvodu

prekážky litispendencie, ktorá bráni tomu, aby o tej istej veci prebiehalo na súde iné

konanie.

7. Okresný súd uznesením č. k. -350 z 5. apríla 2016 (ďalej len

„uznesenie z 5. apríla 2016“) zamietol návrh na zastavenie konania, keďže podľa v čase

rozhodovania okresného súdu platného a účinného zastával názor, že totožnosť

v predmetných konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn.

a Okresným súdom Žiar nad Hronom pod sp. zn. nebola daná.

8. Následne okresný súd čiastočným rozsudkom č. k. -352 z 5. apríla

2016 (ďalej len „čiastočný rozsudok z 5. apríla 2016“) vyživovaciu povinnosť sťažovateľa

voči odporkyni s účinnosťou k 1. januáru 2016 zrušil.

9. Na podklade odvolaní odporkyne proti uzneseniu okresného súdu z 5. apríla 2016

a čiastočnému rozsudku z 5. apríla 2016 krajský súd napadnutým uznesením citované

rozhodnutia okresného súdu zrušil a konanie zastavil „pre údajnú prekážku litispendencie“.

10. Dovolanie sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu krajského súdu najvyšší súd

napadnutým uznesením odmietol v súlade s

(ďalej aj „CSP“) ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

11. Sťažovateľ argumentuje, že v jeho veci konajúce všeobecné súdy sa dopustili

závažných pochybení, keďže

- nesprávne posúdili totožnosť vecí v prípade dvoch rozdielnych návrhov na zrušenie

výživného,

- nesprávne vyhodnotili údajnú existenciu prekážky litispendencie a

- vec neprejednali meritórne a konanie právoplatne zastavili, čím došlo k denegatio

iustitiae.

12. Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd sa v rozhodnutí o dovolaní nevysporiadal

so všetkými podstatnými argumentmi sťažovateľa. Napadnuté uznesenie krajského súdu,

ktorým bolo konanie vo veci sťažovateľovho návrhu bez meritórneho prejednania

zastavené, je podľa jeho názoru prekvapivým rozhodnutím, proti ktorému sa sťažovateľ

nemohol účinne brániť, keďže bolo vydané „bez toho, aby súd avizoval účastníkom, že bude

na vec aplikovať iné právne posúdenie ako súd prvoinštančný“.

13. Sťažovateľ zdôrazňuje, že návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti v konaní

pred okresným súdom odôvodnil existenciou dvoch skutkových okolností, ku ktorým došlo

10. júna 2014, a to riadnym zamestnaním dcéry, vo vzťahu ku ktorej si sťažovateľ plnil

vyživovaciu povinnosť, a ukončením samostatnej zárobkovej činnosti a následnou

nezamestnanosťou sťažovateľa ako osoby povinnej platiť výživné. Tieto skutkové okolnosti

podľa sťažovateľa odôvodňovali zmenu pomerov, a teda aj právoplatného rozhodnutia

o výživnom.

14. Okresný súd Žiar nad Hronom v konaní vedenom pod sp. zn. vydal

meritórne rozhodnutie 6. júna 2014, teda štyri dni pred tým, ako nastala zmena pomerov

na strane sťažovateľa ako povinného platiť výživné a na strane jeho dcéry ako osoby,

vo vzťahu ku ktorej si sťažovateľ plní vyživovaciu povinnosť. Sťažovateľ zdôrazňuje, že

„pokiaľ dôjde k zmene pomerov pri vyživovacej povinnosti po vyhlásení rozsudku prvej

inštancie, a to i napriek tomu, že zatiaľ o pôvodnej veci nie je právoplatne rozhodnuté, je to

dôvodom pre podanie nového návrhu a toto nové konanie nemôže byť za žiadnych okolností

postihnuté prekážkou litispendencie. Rozhodujúcou okolnosťou je práve zmena pomerov,

ktorá zo skutkového hľadiska vymedzuje žiadaný petit...“.

15. Pokiaľ sa v napadnutom uznesení krajský súd vôbec nezaoberal skutkovým

odôvodnením návrhov podaných na okresnom súde (konanie vedené pod sp. zn.

) a na Okresnom súde Žiar nad Hronom (konanie vedené pod sp. zn.

), resp. nezaoberal sa skutkovým vymedzením nároku, jeho rozhodnutie je

vo veci existencie prekážky litispendencie nesprávne.

16. Podľa sťažovateľa okresný súd nemohol v čase vydania meritórneho čiastočného

rozsudku 5. apríla 2016 vedieť, že najvyšší súd o päť mesiacov neskôr zruší právoplatný

rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 20. januára 2015

a vec bude následne vrátená na nové konanie a rozhodnutie Okresnému súdu Žiar

nad Hronom (konanie vedené v súčasnosti pod sp. zn. ).

17. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie základných práv podľa a a podľa

a čl. 38 ods. 2 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 20 a čl. 47 charty a čl. 14

medzinárodného paktu napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a napadnuté uznesenie krajského

súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľovi prizná náhradu trov

konania.

II.

18. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

19. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

20. Dňa 1. marca 2019 nadobudli účinnosť ustanovenia čl. I § 1 až § 13 a § 16

až a až a a o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“). V zmysle a sa tento zákon

použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré

v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované. Vzhľadom na uvedené

skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti sťažovateľa, ktorá

bola doručená ústavnému súdu 19. februára 2019, postupoval v súlade s príslušnými

ustanoveniami .

21. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

22. V súlade s ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

23. Podľa (obdobne listiny) každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

24. V súlade s (obdobne listiny) každý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

25. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

26. V súlade s čl. 20 charty pred zákonom sú si všetci rovní.

27. Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú

porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok

nápravy pred súdom. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Každý musí mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať. Právna pomoc

sa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky v prípade, ak je táto pomoc

potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti.

28. Podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné.

Každý má úplne rovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým

a nestranným súdom, ktorý rozhoduje buď o jeho právach a povinnostiach, alebo

o akomkoľvek trestnom obvinení vznesenom proti nemu. Tlač a verejnosť môžu byť

vylúčené z celého konania alebo z jeho časti z dôvodov morálky, verejného poriadku alebo

národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti alebo vtedy, keď to vyžaduje súkromný

záujem strán, alebo môžu byť vylúčené v rozsahu, ktorý je podľa prísnej mienky súdu

nevyhnutný pri osobitných okolnostiach, keby zverejnenie prejudikovalo záujmy

spravodlivosti; ale každý rozsudok vynesený v trestnej alebo občianskoprávnej veci,

s výnimkou prípadov, keď záujem mladistvých osôb vyžaduje iný postup alebo keď sa

konanie týka manželských sporov alebo opatrovníctva detí, bude zverejnený.

III.

29. Predmetom konania o ústavnej sťažnosti je rozhodovanie vo veci namietaného

porušenia označených práv zaručených , listinou, dohovorom, chartou

a medzinárodným paktom napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, ktorými podľa sťažovateľa došlo pre nesprávne vyhodnotenie existencie

prekážky litispendencie k odmietnutiu spravodlivosti sťažovateľa (tzv. denegatio iustitiae),

keďže vo veci jeho návrhu z 22. júla 2014 všeobecné súdy odmietli konať a meritórne

rozhodnúť.

30. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(m. m. , , , , ).

31. Ústavný súd z pohľadu sťažovateľom namietaného porušenia práv zaručených

, listinou, dohovorom a medzinárodným paktom považoval za dôležité

s prihliadnutím na svoju stabilizovanú judikatúru zdôrazniť, že vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou

(m. m. , ), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.). O svojvôli pri výklade alebo

aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa

jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

32. Ústavný súd vychádzal pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti aj z toho,

že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

(obdobne čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (sp. zn. ).

33. V súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením základného práva vyjadriť

sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa (obdobne

listiny) ústavný súd ďalej konštatuje, že právu účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom zodpovedá ústavná povinnosť súdu umožniť účastníkovi, aby sa

vyjadril ku každému dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý môže obsahovať zistenie významné

pre rozhodnutie súdu (m. m. , , ).

III.1 K namietanému porušeniu práv zaručených , listinou, dohovorom

a medzinárodným paktom napadnutým uznesením krajského súdu

34. Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k splneniu procesných podmienok

prípustnosti ústavnej sťažnosti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu krajského súdu

vychádzal v zmysle rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002

vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54)

z právoplatnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie

sťažovateľa ako procesne neprípustné, a preto dvojmesačnú lehotu na podanie ústavnej

sťažnosti podľa považoval v jeho prípade za zachovanú.

35. Sťažovateľ namieta ústavnú neudržateľnosť napadnutého uznesenia krajského

súdu, ktorým boli zrušené uznesenie okresného súdu z 5. apríla 2016 a čiastočný rozsudok

okresného súdu z 5. apríla 2016 a ktorým bolo konanie vo veci sťažovateľovho návrhu

na zrušenie vyživovacej povinnosti z 22. júla 2014 zastavené, a dôvodí ju nesprávnosťou

záveru krajského súdu o prekážke litispendencie. Podľa sťažovateľa je napadnuté uznesenie

krajského súdu zároveň prekvapivým rozhodnutím, keďže bolo vydané „bez toho, aby súd

avizoval účastníkom, že bude na vec aplikovať iné právne posúdenie ako súd

prvoinštančný“.

36. Predmetom preskúmania ústavnej udržateľnosti je rozhodnutie krajského súdu

o odvolaniach proti uzneseniu okresného súdu z 5. apríla 2016 o zamietnutí návrhu

na zastavenie konania pre prekážku litispendencie a proti čiastočnému rozsudku okresného

súdu z 5. apríla 2016, ktorým bola vyživovacia povinnosť sťažovateľa zrušená s účinnosťou

k 1. januáru 2016 na podklade návrhu sťažovateľa z 22. júla 2014 na zrušenie vyživovacej

povinnosti.

37. V čase prejednávania už citovaných odvolaní krajským súdom (v októbri 2017)

tento zistil, že uznesením najvyššieho súdu z 21. septembra 2016 došlo k zrušeniu

právoplatného rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 20. januára 2015 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom

zo 6. júna 2014, a tým aj k „oživeniu“ konania vo veci skoršieho návrhu sťažovateľa

z 2. septembra 2013 na zrušenie vyživovacej povinnosti (vec vedená v súčasnosti

na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. ).

38. Krajský súd na podklade uvedených skutočností vo veci vydal napadnuté

uznesenie, ktorým konanie vo veci (neskoršieho) návrhu sťažovateľa na zrušenie

vyživovacej povinnosti z 22. júla 2014 zastavil pre litispendenciu v súlade s

v spojení s (ďalej len „“).

39. V súlade s na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia

, ak tento zákon neustanovuje inak.

40. Podľa začatie konania bráni tomu, aby o tom istom spore prebiehalo

na súde iné konanie. Ak na súde prebieha o tom istom spore iné konanie, súd zastaví

konanie, ktoré sa začalo neskôr.

41. Prekážka litispendencie zabraňujúca, aby na súde prebiehalo iné súdne konanie

v tej istej veci, je daná, ak na ktoromkoľvek súde v Slovenskej republike je začaté konanie,

ktoré má rovnakých účastníkov, rovnaký predmet konania a rovnaké skutkové okolnosti,

od ktorých sa odvodzuje právo (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 23. novembra 2010).

42. Ustanovenie , podľa ktorého ak tento zákon neustanovuje inak,

súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže

konať a rozhodnúť, má povahu generálneho procesného ustanovenia a v zásade stanovuje,

že súd danosť alebo nedanosť procesných podmienok skúma ex officio, a to v ktoromkoľvek

štádiu konania, teda aj v rámci odvolacieho konania.

43. Pre posúdenie, či tu je prekážka začatej veci, je rozhodujúci stav v čase

rozhodnutia v neskôr začatom konaní (R 97/2003), t. j. v konkrétnych okolnostiach veci

v čase rozhodovania o odvolaní, ktorého ústavná udržateľnosť sa v tomto konaní

preskúmava. Keďže v čase rozhodovania krajského súdu vo veci odvolaní

proti rozhodnutiam okresného súdu došlo k oživeniu konania vo veci skoršieho návrhu

sťažovateľa z 2. septembra 2013 na zrušenie vyživovacej povinnosti (vec vedená

v súčasnosti na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. ), bol jeho záver

o zastavení konania vo veci (neskoršieho) návrhu sťažovateľa na zrušenie vyživovacej

povinnosti z 22. júla 2014 pre prekážku litispendencie ústavne udržateľný.

44. Rozhodnutia súdu o výživnom na plnoleté dieťa možno zmeniť alebo zrušiť len

na návrh [ in fine o rodine a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“)] a súčasne

len vtedy, ak sa zmenili pomery, t. j. okolnosti rozhodujúce pre výšku a ďalšie trvanie

vyživovacej povinnosti (§ 78 ods. 1 prvá veta zákona o rodine).

45. Sťažovateľ už v návrhu na zrušenie vyživovacej povinnosti z 2. septembra 2013

(o ktorom konanie nie je dosiaľ právoplatne skončené) tvrdil, že došlo k zmene pomerov,

t. j. okolností rozhodujúcich pre ďalšie trvanie jeho vyživovacej povinnosti do budúcnosti.

Keďže konanie pred Okresným súdom Žiar nad Hronom stále nie je právoplatne skončené

(a nebolo ani v čase rozhodovania krajského súdu), pre rozhodnutie vo veci zrušenia

vyživovacej povinnosti sťažovateľa bude rozhodujúci stav zahŕňajúci sťažovateľom tvrdené

okolnosti odôvodňujúce zmenu pomerov od momentu uvedeného v skoršom návrhu

na zrušenie vyživovacej povinnosti do budúcna, teda vrátane zmien okolností, ku ktorým

podľa jeho názoru došlo následne 10. júna 2014 (riadne zamestnanie dcéry, vo vzťahu ku

ktorej si sťažovateľ plnil vyživovaciu povinnosť, a ukončenie samostatnej zárobkovej

činnosti a nezamestnanosť sťažovateľa ako osoby povinnej platiť výživné) a ktoré podľa

jeho názoru naďalej odôvodňujú zrušenie jeho vyživovacej povinnosti.

46. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti a berúc do úvahy v súčasnosti

na Okresnom súde Žiar nad Hronom prebiehajúce konanie vo veci skoršieho návrhu

sťažovateľa na zrušenie jeho vyživovacej povinnosti, je námietka o porušení zákazu

denegatio iustitiae, teda odmietnutia spravodlivosti, vo veci sťažovateľa neopodstatnená.

47. Sťažovateľ v súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu dôvodí, že ide

o tzv. prekvapivé rozhodnutie, k záverom ktorého sa ako účastník konania nemal možnosť

vyjadriť, resp. nemal možnosť vyjadriť sa k odvolacím súdom vykonávaným dôkazom

na zistenie, či sú splnené procesné podmienky.

48. Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre definoval tzv. prekvapivé

rozhodnutie, o ktoré ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie

vo veci na iných zásadne odlišných právnych záveroch ako súd prvej inštancie a zároveň

odvolací súd účastníkovi konania neumožní vyjadriť sa k jeho iným (odlišným) právnym

záverom, teda účastník konania nemá možnosť právne argumentovať, prípadne predkladať

nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvého stupňa nejavili

ako významné (m. m. ).

49. V konkrétnych okolnostiach veci sa sťažovateľ k otázke litispendencie vyjadril

už v podaní z 30. augusta 2016, ktorým reagoval na odvolanie odporkyne proti uzneseniu

okresného súdu z 5. apríla 2016, ktorým bol jej návrh na zastavenie konania pre prekážku

litispendencie zamietnutý, a v ňom prezentoval svoj právny postoj k danej procesnej

prekážke. Z uvedeného dôvodu je aj jeho námietka o prekvapivosti právneho posúdenia

odvolacím súdom, resp. nemožnosti vyjadriť sa k odvolacím súdom vykonávaným dôkazom

na zistenie, či sú splnené procesné podmienky, nedôvodná.

50. Posudzujúc procesný postup krajského súdu v odvolacom konaní, ako aj v tomto

konaní vydané napadnuté uznesenie, ústavný súd konštatuje, že krajský súd v rámci

odvolacieho konania konal zákonom predpísaným procesným postupom. Postup krajského

súdu plne korešpondoval so zákonnými požiadavkami kladenými na postup odvolacieho

súdu a požiadavkami kladenými , listinou, dohovorom a medzinárodným paktom

na procesný postup súdu, predovšetkým v súvislosti s generálnou požiadavkou súdu

v ktoromkoľvek štádiu konania ex officio skúmať (ne)danosť procesných podmienok.

51. Z formálneho hľadiska nemožno napadnutému uzneseniu krajského súdu

pre účely posudzovania dodržania dikcie a ,

a čl. 38 ods. 2 listiny, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu nič

vytknúť. Napadnuté uznesenie krajského súdu spĺňa požiadavky vyplývajúce z príslušnej

zákonnej reglementácie formálnej kvality rozhodnutia odvolacieho súdu tejto procesnej

formy.

52. Ústavný súd vzhľadom na uvedené konštatuje, že napadnutým uznesením

krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a , a listiny, dohovoru a ods.

1 medzinárodného paktu. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

III.2 K namietanému porušeniu práv zaručených , listinou, dohovorom

a medzinárodným paktom napadnutým uznesením najvyššieho súdu

53. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa proti napadnutému

uzneseniu krajského súdu odmietol ako procesne neprípustné v súlade s .

Vo vzťahu k záverom obsiahnutým v napadnutom uznesení najvyššieho súdu ústavný súd

argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ich ústavnú udržateľnosť

a nezistil, že by posudzované rozhodnutie bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom

rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou,

či nedostatočne odôvodnené, a tým mohlo zakladať dôvod na zásah ústavného súdu v súlade

s jeho právomocami ustanovenými v .

54. Ústavný súd aj s poukazom na svoju stabilizovanú judikatúru zdôrazňuje,

že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť

dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie

do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ).

55. Sťažovateľ v dovolaní proti napadnutému uzneseniu krajského súdu namietal

prípustnosť dovolania v súlade s , argumentujúc, že odvolací súd mu

nesprávnym procesným postupom spojeným s vyhodnotením prekážky litispendencie

znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces. Sťažovateľ v konkrétnostiach argumentoval,

že proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, ktorým bolo konanie v jeho veci zastavené,

nemohol podať riadny opravný prostriedok, a zdôrazňoval ďalej, že krajský súd mu zmenu

právneho posúdenia veci vopred neavizoval.

56. Po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje,

že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom rozhodnutí

zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. V odôvodnení napadnutého

rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné

dovolanie sťažovateľa odmietnuť ako procesne neprípustné, a ústavne konformným

spôsobom sa vysporiadal s dovolacou námietkou sťažovateľa o existencii vady podľa § 420

písm. f) (všeobecné súdy nesprávnym procesným postupom znemožnili sťažovateľovi,

aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho

práva na spravodlivý proces), keď v podstatnom uviedol:

«10. Pokiaľ dovolateľ v súvislosti s nesprávnym procesným postupom odvolacieho

súdu v dovolaní namietal, že odvolací súd zastavil konanie až ako súd druhej inštancie,

v dôsledku čoho nemohol proti jeho rozhodnutiu podať riadny opravný prostriedok -

odvolanie, dovolací súd poukazuje na ustanovenie a , podľa znenia

ktorého súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých

môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“). Ak ide o nedostatok procesnej

podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Prekážka litispendecie (prekážka

skôr začatého konania) takýmto nedostatkom procesnej podmienky bez akýchkoľvek

pochybností je, pretože tak ako vyplýva z ustanovenia , ak na súde prebieha o

tom istom spore (v tej istej veci) iné konanie, súd zastaví konanie, ktoré sa začalo neskôr.

Z uvedeného je zrejmé, že odvolací súd nepochybil, ak konanie zastavil majúc za to, že

prekážka litispendencie je v danom prípade daná - naopak postupoval v súlade s citovanými

ustanoveniami a 159 , čo znamená, že jeho procesný postup nemožno hodnotiť

ako vadný.

11. Rovnako sa nemožno stotožniť ani s námietkou dovolateľa týkajúcou sa

prekvapivosti dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, pretože o prekvapivé

rozhodnutie ide vtedy, keď odvolací súd založil svoje rozhodnutie na iných právnych

záveroch ako súd prvej inštancie, avšak za súčasného splnenia podmienky, že k týmto

odlišným záverom odvolacieho súdu nemala strana sporu (účastník konania) možnosť

vyjadriť sa, právne argumentovať, prípadne predložiť dôkazy, čo nie je tento prípad,

pretože vo vyjadrení k odvolaniu odporkyne proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na

zastavenie konania sa k prekážke litispendencie navrhovateľ vyjadril, čo znamená, že

odvolací súd nerozhodol o zastavení konania prekvapivo, bez toho aby taká možnosť

rozhodnutia nebola z obsahu spisu pred vydaním dovolaním napadnutého rozhodnutia

zrejmá.»

57. S prihliadnutím na citované časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd ako dovolací súd sa v ňom zaoberal a ústavne

akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so zásadnou námietkou sťažovateľa, ktorou

odôvodňoval prípustnosť dovolania podľa . Najvyšší súd sa s dovolacou

argumentáciou sťažovateľa nestotožnil, a preto jeho dovolanie odmietol ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. Postup najvyššieho súdu, ktorý vyústil

do vydania napadnutého uznesenia, nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať

za taký, ktorým by došlo k popretiu podstaty, zmyslu alebo účelu vo veci sťažovateľa

použitých procesno-právnych noriem. Vzhľadom na uvedené ani napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu nemožno považovať za neodôvodnené či arbitrárne, a tak ústavne

neudržateľné.

58. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti,

ktorou sťažovateľ namietal porušenie práv zaručených a

a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 ods. 1 medzinárodného

paktu napadnutým uznesením najvyššieho súdu, odmietol ako zjavne neopodstatnenú

podľa .

III.3 K namietanému porušeniu práv zaručených chartou napadnutým

uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

59. Podľa čl. 51 ods. 1 charty sú ustanovenia charty určené členským štátom výlučne

vtedy, ak vykonávajú právo Európskej únie.

60. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie sa základné práva

zaručené v právnom poriadku Európskej únie uplatnia vo všetkých situáciách, ktoré

upravuje právo Európskej únie, avšak nie mimo týchto situácií. Pokiaľ teda určitá právna

situácia nepatrí do pôsobnosti práva Európskej únie, nemôžu sa na akty členských štátov

vzťahovať ani ustanovenia charty (porov. napr. rozsudok Súdneho dvora Európskej únie

z 30. júna 2016 vo veci C-205/2015, Direcția Generală Regională a Finanțelor Publice

Brașov proti Vasilemu Tomovi, Biroul Executorului Judecătoresc Horațiu-Vasile Cruduleci,

body 23 a 24, ECLI:EU:C:2016:499).

61. Z obsahu ústavnej sťažnosti ani z príloh k nej priložených podľa názoru

ústavného súdu nevyplývajú žiadne dôvody na záver, že by krajský súd a najvyšší súd

vo veci sťažovateľa v príslušných konaniach aplikovali právo Európskej únie.

62. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti podľa § 56

ods. 2 písm. g) odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

63. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo bez právneho

dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2019