Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 531/2019
PDF · 253.1 KB
No categories available
I. ÚS 531/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka
(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, , , zastúpeného
JUDr. Peter Franko, advokátska kancelária s. r. o., Popradská 82, Košice, v mene ktorej
koná advokát JUDr. Peter Franko, PhD., vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 9 So 228/2016 z 26. septembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
21. decembra 2018 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 9 So 228/2016 z 26. septembra 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu“).
2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa je vedená pod sp. zn. Rvp 2536/2018 a bola
pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Lajosovi Mészárosovi, ktorému 16. februára 2019
uplynulo funkčné obdobie. Do 16. februára 2019 nebola ústavná sťažnosť sťažovateľa
prerokovaná, preto bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku
č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) náhodným výberom pomocou
technických a programových prostriedkov prerozdelená a 17. októbra 2019 pridelená
sudcovi spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi.
3. Podľa čl. II bodu 5 rozvrhu práce na konanie vo veciach patriacich do pôsobnosti
senátov ústavného súdu je v jednotlivých prípadoch príslušný ten senát ústavného súdu,
ktorého členom je sudca spravodajca, ktorému bola vec pridelená. V súlade s čl. II bodom 3
písm. a) rozvrhu práce pri predkladaní pridelených vecí do senátu sudcom spravodajcom
Rastislavom Kaššákom pracuje prvý senát ústavného súdu v zložení Jana Baricová
(predsedníčka senátu), Rastislav Kaššák a Miloš Maďar. Ústavnú sťažnosť sťažovateľa
preto predbežne prerokoval senát v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia.
4. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Sociálna poisťovňa, ústredie,
Ulica 29. augusta 8, Bratislava (ďalej len „odporkyňa“), rozhodnutím č. 530 925 2940 0-I.
z 8. januára 2016 rozhodla o zvýšení sumy predčasného starobného dôchodku sťažovateľa
podľa zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o sociálnom poistení“). Rozhodnutiami odporkyne č. 530 925 2940 0-II.
z 8. januára 2016, č. 530 925 2940 0-III. z 8. januára 2016 a č. 530 925 2940 0
zo 14. júla 2016 bola zvýšená suma starobného dôchodku sťažovateľa podľa zákona
o sociálnom poistení.
5. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiam odporkyne č. 530 925 2940 0 - I., II. a III.
z 8. januára 2016 a č. 530 925 2940 0 zo 14. júla 2016 (ďalej len „rozhodnutia odporkyne
z 8. januára 2016 a zo 14. júla 2016“) opravný prostriedok podľa tretej hlavy piatej časti
vtedy platného a účinného zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej
len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 1 Sa 17/2016 z 2. septembra 2016 (ďalej
len „rozsudok krajského súdu z 2. septembra 2016“) tak, že rozhodnutia odporkyne potvrdil
ako vecne správne podľa § 250q ods. 3 OSP.
6. O odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu z 2. septembra 2016
rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom, ktorým predmetný rozsudok krajského súdu
potvrdil a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania.
7. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že „... Najvyšší súd Slovenskej republiky
tak aj Krajský súd Košice sa vôbec nezaoberali jeho argumentami/námietkami, ktoré
sa týkajú rozhodnutí Ústredia Soc. Poisťovne o jeho dôchodku (nezapočítanie obdobia
platenia poistného ako SZČO v celom rozsahu a nesprávne započítanie roku 2007 –
viď ďalej časť Právne posúdenie). S jeho argumentami sa súdy nevysporiadali, nedostal
na ne odpoveď, čím porušili jeho právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces, potvrdili
rozhodnutie Ústredia Soc. Poisťovne a tým mu zasiahli do práva na primerané hmotné
zabezpečenie v starobe.“.
8. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na judikatúru ústavného súdu
a Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa práva účastníka konania na riadne
odôvodnenie rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu a cituje § 112
ods. 1, § 113 ods. 1, § 195 ods. 1 a § 219 ods. 2 a 3 zákona o sociálnom poistení.
9. Sťažovateľ argumentuje, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo
k porušeniu jeho práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia, pretože v opravnom prostriedku
proti rozhodnutiam odporkyne a taktiež v podanom odvolaní proti rozsudku krajského súdu
z 2. septembra 2016 opakovane uvádzal, že „v rozhodnutiach Ústredia Sociálnej poisťovne,
ul. 29. augusta 8, Bratislava z 08.01.2016 I, II, III všetky č. 530 925 2940 0 ako
aj v rozhodnutí zo dňa 14.07.2016 č. 530 925 2940 0 sa a) nezobrali do úvahy skutočnosti,
že sťažovateľ platil poistné ako SZČO od 22.9.1992 do 28.11.2012. b) Taktiež sa nevzal
do úvahy nesprávne vypočítaní dôchodok v kontexte oddeleného započítania
vymeriavacieho základu za rok 2007 (doba od 1.1.2007- 25.11.2007 bola zhodnotená
v rozhodnutí Soc. Poisťovne zo dňa 17.03.2008 a doba od 26.11.2007 - do 31.12.2007 bola
oddelene zhodnotená v rozhodnutí z 08.01.2016 čo malo za následok nesprávnu výšku
dôchodku ako keby sa počítali príjmy sťažovateľa en bloc)“. S týmito relevantnými
námietkami sa najvyšší súd ani krajský súd podľa sťažovateľa žiadnym spôsobom
nevysporiadali.
10. Sťažovateľ, poukazujúc na § 195 a § 219 ods. 2 a 3 zákona o sociálnom poistení,
zastáva názor, že bolo povinnosťou odporkyne vydať nové rozhodnutie o zvýšení
starobného dôchodku z dôvodu, že pri rozhodovaní odporkyňa neprihliadla na nesprávny
výpočet dôchodku v roku 2007 a na skutočnosť, že sťažovateľ platil poistné ako samostatne
zárobkovo činná osoba v období od 22. septembra 1992 do 28. novembra 2012. Tvrdenie,
že právoplatné rozhodnutia odporkyne zo 7. januára 2008 a zo 17. marca 2008, ktorými
sa rozhodlo o jeho nároku na predčasný starobný dôchodok a následne o jeho zvýšení,
nemožno zmeniť, považuje sťažovateľ za nesprávne a uvádza, že „nárok na dávku
uplynutím času v zmysle § 113 ods. 1 zákona o sociálnom poistení nezaniká. V zmysle § 112
zákona o sociálnom poistení je sociálna poisťovňa oprávnená nesprávne vypočítanú dávku
zvýšiť a doplatiť.“.
11. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„Rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.9.2018 sp. zn.:
9 So/228/2016, ktorý potvrdil rozhodnutie Krajského súdu Košice sp.zn.: 1 Sa/17/2016
zo dňa 02.09.2016 a navrhovateľovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania bolo
porušené právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy, právo na spravodlivý
proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe v zmysle čl. 39 ods. 1 Ústavy.
Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
26.9.2018 sp. zn.: 9 So/228/2016 v celom rozsahu a vec vracia Najvyššiemu súd Slovenskej
republiky na ďalšie konanie.“
II.
Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu
12. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2
zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,
pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú
zachované.
15. Podľa § 246 zákona o ústavnom súde ak nie je ďalej ustanovené inak, použije
sa tento zákon aj na konania začaté do 28. februára 2019.
16. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
17. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
18. Z citovaného § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je
zjavne neopodstatnená. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti návrhu na začatie konania hovoriť vtedy, ak namietaným postupom
orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (I. ÚS 66/98,
III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,
resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08, I. ÚS 165/2015).
19. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
20. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
21. Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ
ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
22. Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné
zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.
III.
Právne posúdenie ústavným súdom
23. Ústavný súd ešte pred analýzou ústavnej akceptovateľnosti obsahu napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu považuje za nevyhnutné zdôrazniť, že v zmysle čl. 124 ústavy
je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti a nie je alternatívnou ani mimoriadnou
opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
To znamená, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, predovšetkým
ktorým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, ale úlohou ústavného súdu je len
kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním
vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
24. V danom prípade sa sťažovateľ podanou ústavnou sťažnosťou domáhal
vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 39 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. Podstata
ústavnej sťažnosti spočíva v namietaní nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorý sa podľa sťažovateľa nevysporiadal
so všetkými jeho argumentmi uvádzanými v opravnom prostriedku proti rozhodnutiam
odporkyne v konaní vedenom krajským súdom a rovnako v podanom odvolaní proti
rozsudku krajského súdu z 2. septembra 2016. V konkrétnostiach sťažovateľ v ústavnej
sťažnosti dôvodí, že odporkyňa pri rozhodovaní o jeho predčasnom starobnom dôchodku
nezohľadnila nesprávny výpočet výšky dôchodku v roku 2007 a skutočnosť, že sťažovateľ
platil poistné ako samostatne zárobkovo činná osoba v období od 22. septembra 1992
do 28. novembra 2012, pričom krajský súd ani najvyšší súd sa týmito námietkami
sťažovateľa nezaoberali.
III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
25. Podstata základného práva na súdnu ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,
že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá
povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie
sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom
práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy).
Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci (napr. II. ÚS 153/2018).
26. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, ktoré je potrebné považovať za esenciálnu podmienku ústavne konformného
súdneho rozhodnutia. Ústavný súd konštantne judikuje, že účastník konania má právo
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a s obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03).
Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia
dbať na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery, ku ktorým dospel, boli pre
širšiu právnickú (ale i laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale predovšetkým
spravodlivé a presvedčivé. Súčasne musí súd vychádzať z toho, že v súdnom konaní
má poskytovať materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá
ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (III. ÚS 332/09, III. ÚS 117/07).
27. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na špecifické črty súdneho
prieskumu, ktorý bol v predmetnej veci sťažovateľa uskutočňovaný ešte podľa vtedy platnej
a účinnej tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku a ktorého účelom nie je
náprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej
osoby alebo právnickej osoby, proti ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade
vykonávaná. Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje
iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy
(III. ÚS 502/2015, IV. ÚS 596/2012). Správne konanie nie je kontradiktórnym konaním,
rovnako ako rozhodovanie v správnom súdnictve, vzhľadom na to, že jeden z účastníkov
konania v správnom súdnictve je vždy orgán verejnej moci, ktorý rozhodoval o právach,
právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb,
pričom predmetom konania pred správnym súdom je v zásade preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy (IV. ÚS 308/2011). Úloha ústavného súdu sa preto
v danom prípade obmedzuje na posúdenie, či najvyšší súd v napadnutom rozsudku
rešpektoval uvedené osobitosti správneho súdnictva a či je zároveň z ústavného hľadiska
akceptovateľný a udržateľný s prihliadnutím na už citovanú judikatúru ústavného súdu.
28. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, podľa ktorej sa najvyšší súd nevysporiadal
s jeho argumentmi uvádzanými v konaní vedenom odporkyňou, ako aj v konaní vedenom
krajským súdom, ústavný súd poukazuje na podstatnú časť odôvodnenia rozsudku
najvyššieho súdu (s. 6), kde najvyšší súd uviedol:
„Z obsahu spisového materiálu vrátane administratívneho spisu odporkyne odvolací
súd zistil, že navrhovateľovi bol rozhodnutím odporkyne č. 530 925 2940 0 zo dňa
07.01.2008 priznaný predčasný starobný dôchodok od 26.112007 v sume 7.790 Sk mesačne.
Rozhodnutím odporkyne č. 530 925 2940 zo dňa 17.03.2008 mu bol predčasný starobný
dôchodok zvýšený od 26.11.2007 na sumu 7.975 Sk mesačne z dôvodu dodatočného
započítania obdobia dôchodkového poistenia získaného od 01.09.1972 do 31.03.1977
a po doplnení vymeriavacieho základu získaného navrhovateľom v období od 01.01.2003
do 31.12.2004. Ďalším rozhodnutím odporkyne č. 530 925 2940 zo dňa 10.07.2015 bola
navrhovateľovi podľa § 293bt ods. 2, § 67 ods. 5 a g 112 ods. 6 zákona č 461/2003 Z. z.
zastavená výplata predčasného starobného dôchodku od 18.08.2015 z dôvodu,
že navrhovateľ bol od 01.07.2015 povinne dôchodkovo poistený ako zamestnanec.“
29. Ďalej najvyšší súd poukázal na to, že „navrhovateľ v opravnom prostriedku proti
rozhodnutiam odporkyne namietal iba výšku predčasného starobného dôchodku vyjadrujúc
nesúhlas s právoplatnými rozhodnutiami zo dňa 07.01.2008 a 17.03.2008 a nezapočítanie
obdobia od 22.09.1992 do 28.11.1992, kedy pôsobil ako SZČO. V odvolaní proti rozsudku
krajského súdu rozšíril námietku aj o nezapočítanie obdobia roku 2007. V prvom rade
je potrebné uviesť; že proti rozhodnutiam odporkyne zo dňa 07.01.2008 a 17.03.2008
navrhovateľ nepodal odvolanie, tieto nadobudli právoplatnosť, a preto ich nemohol krajský
súd a ani odvolací súd preskúmať.“.
30. Súčasne najvyšší súd konštatoval, že v konaní podľa tretej hlavy piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku je predmet súdneho konania vymedzený tým, čo bolo
predmetom rozhodnutia, ktoré účastník konania napadol opravným prostriedkom, preto
„inými nárokmi než boli riešené napadnutým rozhodnutím odporkyne, sa súd zaoberať
nemôže“.
31. Je teda zrejmé, že pokiaľ sťažovateľ nevyužil svoje oprávnenie podať opravný
prostriedok proti rozhodnutiam odporkyne, ktorými bolo rozhodnuté o jeho nároku
na priznanie predčasného starobného dôchodku (rozhodnutie odporkyne č. 530 925 2940 0
zo 7. januára 2008) a následne o zvýšení (valorizácii) predčasného starobného dôchodku
(rozhodnutie odporkyne č. 530 925 2940 0 zo 17. marca 2008) a ktoré v dôsledku toho
nadobudli právoplatnosť, nemožno takéto opomenutie (zanedbanie) sťažovateľa zhojiť,
a to ani v nadväzujúcich konaniach. Do právomocí súdov vo veciach dôchodkového
zabezpečenia totiž patrilo preskúmanie len tých rozhodnutí odporkyne, proti ktorým bol
v zákonnej lehote podaný opravný prostriedok na súd podľa práva platného a účinného
v rozhodnom čase. Správny súd je pritom viazaný rozsahom a dôvodmi, v ktorých vidí
účastník (navrhovateľ) nezákonnosť správneho rozhodnutia. V prípade preskúmavania
námietok sťažovateľa vo vzťahu k jeho nároku na priznanie predčasného starobného
dôchodku by sa zasiahlo aj do princípu právnej istoty, ktorý bol nastolený právoplatnými
rozhodnutiami odporkyne zo 7. januára 2008 a 17. marca 2008.
32. Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ mylne domnieva, že s poukazom na § 112
a § 113 ods. 1 zákona o sociálnom poistení možno právoplatné rozhodnutia odporkyne
zo 7. januára 2008 a 17. marca 2008 zmeniť v rámci konania pred správnym súdom. Úlohou
súdu v správnom súdnictve však nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale jeho
súdny prieskum je limitovaný zákonnosťou rozhodnutí správnych orgánov, teda
či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok (v tomto prípade vymedzených
opravným prostriedkom sťažovateľa) rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesné
predpisy (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 85/2010 z 18. januára 2011).
33. V danom prípade bolo na základe opravného prostriedku sťažovateľa predmetom
konania pred všeobecnými súdmi len preskúmanie zákonnosti rozhodnutí odporkyne
z 8. januára 2016 a zo 14. júla 2016, ktoré sa týkali zvýšenia predčasného starobného
dôchodku a zvýšenia starobného dôchodku, a nie samotného nároku sťažovateľa
na priznanie predčasného starobného dôchodku. Z tohto dôvodu bolo bez právneho dôvodu,
aby sa krajsky ́súd, resp. najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach zaoberali námietkou
sťažovateľa o platení poistného sťažovateľom ako samostatne zárobkovo činná osoba
v období od 22. septembra 1992 do 28. novembra 2012, keďže uvedené malo relevanciu
v konaní o nároku na priznanie predčasného starobného dôchodku.
34. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu (s. 7) rovnako vyplýva,
že najvyšší súd sa zaoberal aj výškou starobného dôchodku sťažovateľa v roku 2007
a dospel k záveru, že odporkyňa zohľadnila dôchodkové poistenie sťažovateľa počas celého
roku 2007, pričom doba od 1. januára 2007 do 25. novembra 2007 bola
zohľadnená v rozhodnutí odporkyne zo 17. marca 2008 a doba od 26. novembra 2007
do 31. decembra 2007 v rozhodnutí odporkyne z 8. januára 2016.
35. Po dôkladnom preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd
konštatuje, že najvyšší súd sa zaoberal námietkami sťažovateľa v rozsahu, ktorý postačuje
na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné
okolnosti prípadu. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument
uvedený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (pozri napr.
36. Na základe uvedeného je potrebné uzavrieť, že sťažnostná argumentácia
sťažovateľa nie je spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu, ktorý podľa názoru ústavného súdu obsahuje dostatok skutkových
a právnych záverov, a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo
zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by predstavovala popretie ich podstaty
alebo zmyslu. V danom prípade teda niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd ústavnú sťažnosť
v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
37. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta aj porušenie základného práva
na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 ústavy, a to v príčinnej
súvislosti s porušením jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie práva sťažovateľa zaručeného čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, nemohlo
dôjsť ani k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 39 ods. 1
ústavy. Z tohto dôvodu ústavný súd aj v tejto časti ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
38. Súčasne neuniklo pozornosti ústavného súdu, že právny zástupca sťažovateľa
nepredložil ústavnému súdu originál splnomocnenia na zastupovanie sťažovateľa v konaní
pred ústavným súdom, ale len jeho fotokópiu. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti
ako zjavnej neopodstatnenej v celom rozsahu ústavný súd nepovažoval za potrebné
právneho zástupcu sťažovateľa vyzývať na odstránenie predmetného nedostatku ústavnej
sťažnosti.
39. Ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite ústavnej sťažnosti
sa ústavný súd nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia
základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. decembra 2019
Jana Baricová
predsedníčka senátu