Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 531/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka

(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , , zastúpeného

JUDr. Peter Franko, advokátska kancelária s. r. o., Popradská 82, Košice, v mene ktorej

koná advokát JUDr. Peter Franko, PhD., vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 26. septembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. decembra 2018 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 26. septembra 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu“).

2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa je vedená pod sp. zn. a bola

pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Lajosovi Mészárosovi, ktorému 16. februára 2019

uplynulo funkčné obdobie. Do 16. februára 2019 nebola ústavná sťažnosť sťažovateľa

prerokovaná, preto bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku

č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) náhodným výberom pomocou

technických a programových prostriedkov prerozdelená a 17. októbra 2019 pridelená

sudcovi spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi.

3. Podľa čl. II bodu 5 rozvrhu práce na konanie vo veciach patriacich do pôsobnosti

senátov ústavného súdu je v jednotlivých prípadoch príslušný ten senát ústavného súdu,

ktorého členom je sudca spravodajca, ktorému bola vec pridelená. V súlade s čl. II bodom 3

písm. a) rozvrhu práce pri predkladaní pridelených vecí do senátu sudcom spravodajcom

Rastislavom Kaššákom pracuje prvý senát ústavného súdu v zložení Jana Baricová

(predsedníčka senátu), Rastislav Kaššák a Miloš Maďar. Ústavnú sťažnosť sťažovateľa

preto predbežne prerokoval senát v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia.

4. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Sociálna poisťovňa, ústredie,

Ulica 29. augusta 8, Bratislava (ďalej len „odporkyňa“), rozhodnutím č. 530 925 2940 0-I.

z 8. januára 2016 rozhodla o zvýšení sumy predčasného starobného dôchodku sťažovateľa

podľa o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o sociálnom poistení“). Rozhodnutiami odporkyne č. 530 925 2940 0-II.

z 8. januára 2016, č. 530 925 2940 0-III. z 8. januára 2016 a č. 530 925 2940 0

zo 14. júla 2016 bola zvýšená suma starobného dôchodku sťažovateľa podľa zákona

o sociálnom poistení.

5. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiam odporkyne č. 530 925 2940 0 - I., II. a III.

z 8. januára 2016 a č. 530 925 2940 0 zo 14. júla 2016 (ďalej len „rozhodnutia odporkyne

z 8. januára 2016 a zo 14. júla 2016“) opravný prostriedok podľa tretej hlavy piatej časti

vtedy platného a účinného v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej

len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. z 2. septembra 2016 (ďalej

len „rozsudok krajského súdu z 2. septembra 2016“) tak, že rozhodnutia odporkyne potvrdil

ako vecne správne podľa .

6. O odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu z 2. septembra 2016

rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom, ktorým predmetný rozsudok krajského súdu

potvrdil a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania.

7. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že „... Najvyšší súd Slovenskej republiky

tak aj Krajský súd Košice sa vôbec nezaoberali jeho argumentami/námietkami, ktoré

sa týkajú rozhodnutí Ústredia Soc. Poisťovne o jeho dôchodku (nezapočítanie obdobia

platenia poistného ako SZČO v celom rozsahu a nesprávne započítanie roku 2007 –

viď ďalej časť Právne posúdenie). S jeho argumentami sa súdy nevysporiadali, nedostal

na ne odpoveď, čím porušili jeho právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces, potvrdili

rozhodnutie Ústredia Soc. Poisťovne a tým mu zasiahli do práva na primerané hmotné

zabezpečenie v starobe.“.

8. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na judikatúru ústavného súdu

a Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa práva účastníka konania na riadne

odôvodnenie rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu a cituje § 112

ods. 1, § 113 ods. 1, § 195 ods. 1 a § 219 ods. 2 a 3 zákona o sociálnom poistení.

9. Sťažovateľ argumentuje, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo

k porušeniu jeho práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia, pretože v opravnom prostriedku

proti rozhodnutiam odporkyne a taktiež v podanom odvolaní proti rozsudku krajského súdu

z 2. septembra 2016 opakovane uvádzal, že „v rozhodnutiach Ústredia Sociálnej poisťovne,

ul. 29. augusta 8, Bratislava z 08.01.2016 I, II, III všetky č. 530 925 2940 0 ako

aj v rozhodnutí zo dňa 14.07.2016 č. 530 925 2940 0 sa a) nezobrali do úvahy skutočnosti,

že sťažovateľ platil poistné ako SZČO od 22.9.1992 do 28.11.2012. b) Taktiež sa nevzal

do úvahy nesprávne vypočítaní dôchodok v kontexte oddeleného započítania

vymeriavacieho základu za rok 2007 (doba od 1.1.2007- 25.11.2007 bola zhodnotená

v rozhodnutí Soc. Poisťovne zo dňa 17.03.2008 a doba od 26.11.2007 - do 31.12.2007 bola

oddelene zhodnotená v rozhodnutí z 08.01.2016 čo malo za následok nesprávnu výšku

dôchodku ako keby sa počítali príjmy sťažovateľa en bloc)“. S týmito relevantnými

námietkami sa najvyšší súd ani krajský súd podľa sťažovateľa žiadnym spôsobom

nevysporiadali.

10. Sťažovateľ, poukazujúc na § 195 a § 219 ods. 2 a 3 zákona o sociálnom poistení,

zastáva názor, že bolo povinnosťou odporkyne vydať nové rozhodnutie o zvýšení

starobného dôchodku z dôvodu, že pri rozhodovaní odporkyňa neprihliadla na nesprávny

výpočet dôchodku v roku 2007 a na skutočnosť, že sťažovateľ platil poistné ako samostatne

zárobkovo činná osoba v období od 22. septembra 1992 do 28. novembra 2012. Tvrdenie,

že právoplatné rozhodnutia odporkyne zo 7. januára 2008 a zo 17. marca 2008, ktorými

sa rozhodlo o jeho nároku na predčasný starobný dôchodok a následne o jeho zvýšení,

nemožno zmeniť, považuje sťažovateľ za nesprávne a uvádza, že „nárok na dávku

uplynutím času v zmysle § 113 ods. 1 zákona o sociálnom poistení nezaniká. V zmysle § 112

zákona o sociálnom poistení je sociálna poisťovňa oprávnená nesprávne vypočítanú dávku

zvýšiť a doplatiť.“.

11. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„Rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.9.2018 sp. zn.:

, ktorý potvrdil rozhodnutie Krajského súdu Košice sp.zn.:

zo dňa 02.09.2016 a navrhovateľovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania bolo

porušené právo na súdnu ochranu v zmysle , právo na spravodlivý

proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe v zmysle .

Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

26.9.2018 sp. zn.: v celom rozsahu a vec vracia Najvyššiemu súd Slovenskej

republiky na ďalšie konanie.“

II.

Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu

12. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2

sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,

pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú

zachované.

15. Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak, použije

sa tento zákon aj na konania začaté do 28. februára 2019.

16. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

17. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

18. Z citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je

zjavne neopodstatnená. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti návrhu na začatie konania hovoriť vtedy, ak namietaným postupom

orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (,

, , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,

resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. , ).

19. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

20. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

21. Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ

ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť ().

22. Podľa občania majú právo na primerané hmotné

zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

III.

Právne posúdenie ústavným súdom

23. Ústavný súd ešte pred analýzou ústavnej akceptovateľnosti obsahu napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu považuje za nevyhnutné zdôrazniť, že v zmysle

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti a nie je alternatívnou ani mimoriadnou

opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom (m. m. , ).

To znamená, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, predovšetkým

ktorým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, ale úlohou ústavného súdu je len

kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

24. V danom prípade sa sťažovateľ podanou ústavnou sťažnosťou domáhal

vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa ,

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. Podstata

ústavnej sťažnosti spočíva v namietaní nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorý sa podľa sťažovateľa nevysporiadal

so všetkými jeho argumentmi uvádzanými v opravnom prostriedku proti rozhodnutiam

odporkyne v konaní vedenom krajským súdom a rovnako v podanom odvolaní proti

rozsudku krajského súdu z 2. septembra 2016. V konkrétnostiach sťažovateľ v ústavnej

sťažnosti dôvodí, že odporkyňa pri rozhodovaní o jeho predčasnom starobnom dôchodku

nezohľadnila nesprávny výpočet výšky dôchodku v roku 2007 a skutočnosť, že sťažovateľ

platil poistné ako samostatne zárobkovo činná osoba v období od 22. septembra 1992

do 28. novembra 2012, pričom krajský súd ani najvyšší súd sa týmito námietkami

sťažovateľa nezaoberali.

III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

25. Podstata základného práva na súdnu ochranu spočíva v tom,

že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá

povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie

sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok o základnom

práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s ).

Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci (napr. ).

26. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na riadne odôvodnenie

rozhodnutia, ktoré je potrebné považovať za esenciálnu podmienku ústavne konformného

súdneho rozhodnutia. Ústavný súd konštantne judikuje, že účastník konania má právo

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a s obranou proti takému uplatneniu (, ).

Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia

dbať na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery, ku ktorým dospel, boli pre

širšiu právnickú (ale i laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale predovšetkým

spravodlivé a presvedčivé. Súčasne musí súd vychádzať z toho, že v súdnom konaní

má poskytovať materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá

ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (, ).

27. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na špecifické črty súdneho

prieskumu, ktorý bol v predmetnej veci sťažovateľa uskutočňovaný ešte podľa vtedy platnej

a účinnej tretej hlavy piatej časti a ktorého účelom nie je

náprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej

osoby alebo právnickej osoby, proti ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade

vykonávaná. Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje

iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy

(, ). Správne konanie nie je kontradiktórnym konaním,

rovnako ako rozhodovanie v správnom súdnictve, vzhľadom na to, že jeden z účastníkov

konania v správnom súdnictve je vždy orgán verejnej moci, ktorý rozhodoval o právach,

právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb,

pričom predmetom konania pred správnym súdom je v zásade preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia orgánu verejnej správy (). Úloha ústavného súdu sa preto

v danom prípade obmedzuje na posúdenie, či najvyšší súd v napadnutom rozsudku

rešpektoval uvedené osobitosti správneho súdnictva a či je zároveň z ústavného hľadiska

akceptovateľný a udržateľný s prihliadnutím na už citovanú judikatúru ústavného súdu.

28. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, podľa ktorej sa najvyšší súd nevysporiadal

s jeho argumentmi uvádzanými v konaní vedenom odporkyňou, ako aj v konaní vedenom

krajským súdom, ústavný súd poukazuje na podstatnú časť odôvodnenia rozsudku

najvyššieho súdu (s. 6), kde najvyšší súd uviedol:

„Z obsahu spisového materiálu vrátane administratívneho spisu odporkyne odvolací

súd zistil, že navrhovateľovi bol rozhodnutím odporkyne č. 530 925 2940 0 zo dňa

07.01.2008 priznaný predčasný starobný dôchodok od 26.112007 v sume 7.790 Sk mesačne.

Rozhodnutím odporkyne č. 530 925 2940 zo dňa 17.03.2008 mu bol predčasný starobný

dôchodok zvýšený od 26.11.2007 na sumu 7.975 Sk mesačne z dôvodu dodatočného

započítania obdobia dôchodkového poistenia získaného od 01.09.1972 do 31.03.1977

a po doplnení vymeriavacieho základu získaného navrhovateľom v období od 01.01.2003

do 31.12.2004. Ďalším rozhodnutím odporkyne č. 530 925 2940 zo dňa 10.07.2015 bola

navrhovateľovi podľa , a g 112 ods. 6 zákona č

zastavená výplata predčasného starobného dôchodku od 18.08.2015 z dôvodu,

že navrhovateľ bol od 01.07.2015 povinne dôchodkovo poistený ako zamestnanec.“

29. Ďalej najvyšší súd poukázal na to, že „navrhovateľ v opravnom prostriedku proti

rozhodnutiam odporkyne namietal iba výšku predčasného starobného dôchodku vyjadrujúc

nesúhlas s právoplatnými rozhodnutiami zo dňa 07.01.2008 a 17.03.2008 a nezapočítanie

obdobia od 22.09.1992 do 28.11.1992, kedy pôsobil ako SZČO. V odvolaní proti rozsudku

krajského súdu rozšíril námietku aj o nezapočítanie obdobia roku 2007. V prvom rade

je potrebné uviesť; že proti rozhodnutiam odporkyne zo dňa 07.01.2008 a 17.03.2008

navrhovateľ nepodal odvolanie, tieto nadobudli právoplatnosť, a preto ich nemohol krajský

súd a ani odvolací súd preskúmať.“.

30. Súčasne najvyšší súd konštatoval, že v konaní podľa tretej hlavy piatej časti

je predmet súdneho konania vymedzený tým, čo bolo

predmetom rozhodnutia, ktoré účastník konania napadol opravným prostriedkom, preto

„inými nárokmi než boli riešené napadnutým rozhodnutím odporkyne, sa súd zaoberať

nemôže“.

31. Je teda zrejmé, že pokiaľ sťažovateľ nevyužil svoje oprávnenie podať opravný

prostriedok proti rozhodnutiam odporkyne, ktorými bolo rozhodnuté o jeho nároku

na priznanie predčasného starobného dôchodku (rozhodnutie odporkyne č. 530 925 2940 0

zo 7. januára 2008) a následne o zvýšení (valorizácii) predčasného starobného dôchodku

(rozhodnutie odporkyne č. 530 925 2940 0 zo 17. marca 2008) a ktoré v dôsledku toho

nadobudli právoplatnosť, nemožno takéto opomenutie (zanedbanie) sťažovateľa zhojiť,

a to ani v nadväzujúcich konaniach. Do právomocí súdov vo veciach dôchodkového

zabezpečenia totiž patrilo preskúmanie len tých rozhodnutí odporkyne, proti ktorým bol

v zákonnej lehote podaný opravný prostriedok na súd podľa práva platného a účinného

v rozhodnom čase. Správny súd je pritom viazaný rozsahom a dôvodmi, v ktorých vidí

účastník (navrhovateľ) nezákonnosť správneho rozhodnutia. V prípade preskúmavania

námietok sťažovateľa vo vzťahu k jeho nároku na priznanie predčasného starobného

dôchodku by sa zasiahlo aj do princípu právnej istoty, ktorý bol nastolený právoplatnými

rozhodnutiami odporkyne zo 7. januára 2008 a 17. marca 2008.

32. Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ mylne domnieva, že s poukazom na § 112

a § 113 ods. 1 zákona o sociálnom poistení možno právoplatné rozhodnutia odporkyne

zo 7. januára 2008 a 17. marca 2008 zmeniť v rámci konania pred správnym súdom. Úlohou

súdu v správnom súdnictve však nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale jeho

súdny prieskum je limitovaný zákonnosťou rozhodnutí správnych orgánov, teda

či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok (v tomto prípade vymedzených

opravným prostriedkom sťažovateľa) rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesné

predpisy (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 18. januára 2011).

33. V danom prípade bolo na základe opravného prostriedku sťažovateľa predmetom

konania pred všeobecnými súdmi len preskúmanie zákonnosti rozhodnutí odporkyne

z 8. januára 2016 a zo 14. júla 2016, ktoré sa týkali zvýšenia predčasného starobného

dôchodku a zvýšenia starobného dôchodku, a nie samotného nároku sťažovateľa

na priznanie predčasného starobného dôchodku. Z tohto dôvodu bolo bez právneho dôvodu,

aby sa krajsky ́súd, resp. najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach zaoberali námietkou

sťažovateľa o platení poistného sťažovateľom ako samostatne zárobkovo činná osoba

v období od 22. septembra 1992 do 28. novembra 2012, keďže uvedené malo relevanciu

v konaní o nároku na priznanie predčasného starobného dôchodku.

34. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu (s. 7) rovnako vyplýva,

že najvyšší súd sa zaoberal aj výškou starobného dôchodku sťažovateľa v roku 2007

a dospel k záveru, že odporkyňa zohľadnila dôchodkové poistenie sťažovateľa počas celého

roku 2007, pričom doba od 1. januára 2007 do 25. novembra 2007 bola

zohľadnená v rozhodnutí odporkyne zo 17. marca 2008 a doba od 26. novembra 2007

do 31. decembra 2007 v rozhodnutí odporkyne z 8. januára 2016.

35. Po dôkladnom preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd

konštatuje, že najvyšší súd sa zaoberal námietkami sťažovateľa v rozsahu, ktorý postačuje

na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné

okolnosti prípadu. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument

uvedený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam

pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (pozri napr.

, ).

36. Na základe uvedeného je potrebné uzavrieť, že sťažnostná argumentácia

sťažovateľa nie je spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu, ktorý podľa názoru ústavného súdu obsahuje dostatok skutkových

a právnych záverov, a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo

zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by predstavovala popretie ich podstaty

alebo zmyslu. V danom prípade teda niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru, preto ústavný súd ústavnú sťažnosť

v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

37. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta aj porušenie základného práva

na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa , a to v príčinnej

súvislosti s porušením jeho základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie práva sťažovateľa zaručeného čl. 46

ods. 1 a dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, nemohlo

dôjsť ani k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 39 ods. 1

. Z tohto dôvodu ústavný súd aj v tejto časti ústavnú sťažnosť odmietol podľa

ods. 2 písm. g) z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

38. Súčasne neuniklo pozornosti ústavného súdu, že právny zástupca sťažovateľa

nepredložil ústavnému súdu originál splnomocnenia na zastupovanie sťažovateľa v konaní

pred ústavným súdom, ale len jeho fotokópiu. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti

ako zjavnej neopodstatnenej v celom rozsahu ústavný súd nepovažoval za potrebné

právneho zástupcu sťažovateľa vyzývať na odstránenie predmetného nedostatku ústavnej

sťažnosti.

39. Ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite ústavnej sťažnosti

sa ústavný súd nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia

základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2019

Jana Baricová

predsedníčka senátu