Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 88/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu

(sudca spravodajca) prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpenej advokátom JUDr. Milanom

Slebodnikom, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní

vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €

(slovom tisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť trovy

konania v sume 519,39 € (slovom päťstodevätnásť eur a tridsaťdeväť centov) na účet jej

právneho zástupcu advokáta JUDr. Milana Slebodnika, Štúrova 20, Košice, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -27 z 5. novembra 2019 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť

, , (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Košice II (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej

aj „napadnuté konanie okresného súdu“).

2.1 Z obsahu podanej ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka 19. augusta 2015

podala na Okresnom súde Košice I návrh na začatie konania o náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom vnútra

Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“). Konanie bolo vedené pred Okresným súdom

Košice I pod sp. zn. . V priebehu konania žalovaný vzniesol námietku

miestnej nepríslušnosti s označením Okresného súdu Bratislava I ako miestne príslušného.

Okresný súd Košice I svojím uznesením sp. zn. z 11. februára 2016 postúpil

predmetnú vec Okresnému súdu Košice II, kde je vedená pod sp. zn. .

2.2 Podľa názoru sťažovateľky dochádza v postupe okresného súdu v napadnutom

konaní k zbytočným prieťahom, z dôvodu, že „Konanie na Okresnom súde Košice II... bolo

začaté postúpením veci súdu dňa 11. 2. 2016 a do dnešného dňa, po 3 rokoch, nie je

právoplatne skončené. Skutočná dĺžka konania v predmetnej veci je však ešte dlhšia, keďže

od samotného podania návrhu na začatie konania na Okresný súd Košice II dňa 19. 8. 2015

uplynuli až 3 roky a 6 mesiacov.“. V ďalšom poukazuje na to, že „... konanie nie je

zaťažené veľkým počtom účastníkov. Účastníkmi v tomto konaní sú jedine sťažovateľka

a žalovaný. Taktiež v predmetnom konaní nedochádza k procesnému nástupníctvu, ktoré by

mohlo komplikovať postup súdu. Konanie nie je ani sťažené nevyhnutnosťou využívania

cudzieho práva alebo potrebou aplikácie rôznych znení právnych predpisov, účinných

v rôznych časových obdobiach. Predmetné konanie nie je zaťažené ani potrebou znaleckého

dokazovania, ktorá by oprávňovala predĺženie trvania konania.“. Podľa názoru

sťažovateľky aj odvolacie konanie vedené Krajským súdom v Košiciach, ktorý svojím

uznesením č. k. -145 z 29. marca 2017 zrušil uznesenie okresného súdu č. k.

-119 z 8. decembra 2016 o zastavení konania, „... bolo nesporne zbytočným

prieťahom v konaní, ktorému mohlo byť zo strany súdu predídené, keby venoval

sústredenejšiu pozornosť povahe vzťahu medzi sťažovateľkou a žalovaným, majúc na zreteli

fakt, že sťažovateľka tento vzťah pomenovala už vo svojom návrhu na začatie konania.

Na túto skutočnosť poukázal vo svojom uznesení zo dňa 29. 3. 2017 aj krajský súd.“.

Na záver svojej argumentácie považuje sťažovateľka „... za dôležité... poukázať na fakt, že

od doručenia uznesenia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29. 3. 2017 nevykonal súd

akýkoľvek úkon v predmetnej veci. Táto nečinnosť súdu trvá k dnešnému dňu už takmer

2 roky.“.

3. Sťažovateľka v petite podanej ústavnej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd

po prijatí jej ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľky:

- na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2

Slovenskej republiky

- na prejednanie veci v primeranej lehote zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Okresného súdu

Košice II v konaní pod sp. zn. porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Košice II pokračovať

v porušovaní namietaných práv sťažovateľky.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu Košice II, aby konal

vo veci vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. bez prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie

vo výške 2.500,- €.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Vyjadrenie odporcu a replika sťažovateľky

4. Ústavný súd 12. júna 2019 a 20. novembra 2019 vyzval predsedu okresného súdu

na vyjadrenie sa k podanej ústavnej sťažnosti. V podaní okresného súdu sp. zn.

z 21. júna 2019 predseda okresného súdu poskytol prehľad vo veci

vykonaných úkonov, k čomu v podstatnom zhrnul:

„V prvom rade poukazujem na ustanovenie

o Ústavnom súde SR, podľa ktorého ústavná sťažnosť je neprípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv

a slobôd. Sťažovateľka mala možnosť podať predsedovi súdu sťažnosť podľa ustanovenia

v platnom znení, avšak túto možnosť nevyužila, teda právne

prostriedky na ochranu svojich práv nevyčerpala. Ak by tak bola urobila a predseda súdu

uznal jej sťažnosť za dôvodnú, bolo by predmetné konanie zaradené do osobitného režimu

sledovania a nebolo by nutné podať vo veci ústavnú sťažnosť.

Z chronológie vo veci vykonaných úkonov je zrejmé, že od doručenia spisu

tunajšiemu súdu dňa 9.3.2016 do 5.4.2017, kedy bol spis vrátený z odvolacieho súdu, bolo

konanie priebežné a bez prieťahov. Obdobie od podania žaloby do 9.3.2016 nemožno

pripísať na ťarchu tunajšieho súdu, lebo toto obdobie nevedel žiadnym spôsobom ovplyvniť.

Rovnako nemožno uzavrieť ako prieťah v konaní spôsob rozhodnutia vydaného dňa

8.12.2016, keďže sa jednalo o právny názor vtedy konajúcej zákonnej sudkyne.

Obdobie prieťahov vzniklo v období od apríla 2017 do 13.6.2019, kedy bol vo veci

určený termín pojednávania na deň 3.10.2019. Chcem však zdôrazniť skutočnosť, uvádzanú

v úvodnej časti môjho stanoviska, že ak by obrátila na predsedu súdu so sťažnosťou, bola by

zjednaná náprava a nemuselo dôjsť k podaniu ústavnej sťažnosti.“

5. Ústavný súd zaslal právnemu zástupcovi sťažovateľky vyjadrenie okresného súdu

sp. zn. z 21. júna 2019 na vedomie. Ústavnému súdu bolo 25. júla 2019

doručené písomné stanovisko právneho zástupcu sťažovateľky z 25. júla 2019, v ktorom

uviedol:

«Sťažovateľka predovšetkým považuje za potrebné vysporiadať sa s námietkou o tom,

že nevyčerpala právne prostriedky, ktoré jej priznáva ust. ,

a že z tohto dôvodu by mala byť jej sťažnosť odmietnutá, ako neprípustná.

4. Sťažovateľka poukazuje, že otázka, či sťažnosť predsedovi súdu podľa ust. § 62

, je účinným prostriedkom nápravy, (pretože len taký, je

sťažovateľka povinná využiť pred podaním ústavnej sťažnosti) bola opakovane predmetom

posudzovania Európskeho súdu pre ľudské práva.

5. Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozsudku vo veci Ištván a Ištvánová

proti Slovensku zo dňa 12. 6. 2012 (sťažnosť č. 30189/07) skonštatoval, že sťažnosť

predsedovi súdu nie je účinným prostriedkom nápravy a odmietnutie ústavnej sťažnosti

namietajúcej porušenie práva na konanie v primeranej lehote, znamená odopretie účinného

prostriedku nápravy na vnútroštátnej úrovni.

6. Tento svoj názor Európsky súd pre ľudské práva potvrdil aj v rozsudku Komanický

proti Slovensku zo dňa 12. 6. 2012 (sťažnosť č. 40437/07). Na uvedené rozhodnutia ďalej

Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach, týkajúcich sa sťažností na

porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

opakovane poukazuje (napr. rozsudok Csákó proti Slovensku zo dňa 25. 6. 2013, sťažnosť

č. 47386/07, rozsudok Klinovská proti Slovensku, zo dňa 8. 10. 2013, sťažnosť č. 61436/09,

rozsudok vo veci Bednár proti Slovensku zo dňa 8. 10. 2013, sťažnosť č. 64023/09, rozsudok

vo veci Grešáková proti Slovensku zo dňa 22. 11. 2016, sťažnosť č. 77164/12 a ďalšie).

7. Vo veci sťažovateľky niet dôvodu dospieť pri rozhodovaní o jej prijateľnosti

sťažnosti k inému záveru. Sťažovateľka je preto presvedčená, že jej sťažnosť by mal ústavný

súd prijať na ďalšie konanie.

8. Pokiaľ ide o postup Okresného súdu Košice II sťažovateľka považuje za potrebné

opätovne zdôrazniť, že od 9. 3. 2016, kedy bola vec postúpená tomuto súdu Okresným

súdom Košice I, súd nevykonal jediné pojednávanie.

9. Po uplynutí 9 mesiacov od začatia konania na okresnom súde bolo konanie

zastavené s odôvodnením, že nejde o vec, ktorá patrí do právomoci súdu. Ako vyplýva

z odôvodnenia uznesenia o zastavení konania, zo dňa 8. 12. 2016, dôvodom na zastavenie

konania boli skutočnosti, ktoré žalobkyňa uvádzala už v samotnej žalobe, keďže ako na to

sám súd poukázal v uznesení o zastavení konania, je povinný skúmať svoju právo moc ex

offo, uplynutie doby 9 mesiacov, po ktorej súd dospel k záveru, že nemá právomoc vo veci

konať, nie je zdôvodniteľné, ani vysvetliteľné. Skutočnosť, že žalobkyňa je policajtkou bola

zrejmá zo samotnej žaloby, a práve touto skutočnosťou a povahou uplatnených nárokov,

odôvodnil súd svoje uznesenie o zastavení konania.

10. V kontexte uvedeného sa javia úkony súdu od 9. 3. 2016 až do vydania uznesenia

o zastavení konania, ako neefektívne, naopak je zrejmé, že súd sa nedostatočne starostlivo

oboznámil s obsahom žaloby.

11. Uznesenie súdu zo dňa 8. 12. 2016 bolo zrušené uznesením Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. , v odôvodnení tohto rozhodnutia, odvolací súd nielen, že

v súlade s odvolaním sťažovateľky poukázal na to, že vec je súkromnoprávnym nárokom,

a preto spadá do vecnej právomoci všeobecných súdov SR, ale aj na to, že: „Skutočnosť, že

ide o nárok uplatňovaný ako náhrada škody spôsobená nezákonným rozhodnutím štátneho

orgánu, žalobkyňa v konaní niekoľkokrát opakovane tvrdila“.

12. Ako vyplýva zo samotného vyjadrenia Okresného súdu Košice II od 5. 4. 2017,

kedy sa vec spolu so zrušujúcim uznesením krajského súdu vrátila na okresný súd až do

13. 6. 2019, kedy určil zákonný sudca termín pojednávania na deň 3. 10. 2019, nebol vo

veci vykonaný žiaden úkon. Súd bol teda absolútne nečinný, viac než dva roky a je potrebné

dať do pozornosti ústavnému súdu, že aj termín pojednávania, je stanovený o takmer ďalšie

4 mesiace od jeho určenia, a to na deň 3. 10. 2019.

13. Pokiaľ Okresný súd Košice II uvádza, že spôsob rozhodnutia vydaného dňa 8. 12.

2016 nemožno uzavrieť ako taký, ktorý spôsobil prieťahy v konaní, nemožno s týmto

názorom súhlasiť. Nezákonné rozhodnutie (jeho nezákonnosť vyplýva z toho, že bolo

zrušené odvolacím súdom, ktoré oddialilo meritórne prejednanie veci, a teda aj právoplatné

skončenie veci a nadobudnutie právnej istoty sťažovateľky je takým postupom súdu, ktorý je

nesporne zbytočným prieťahom. Právny názor sudcu, ktorý nájde vyjadrenie v rozhodnutí

sudcom vydanom, je otázkou voľného hodnotenia dôkazov a aplikácie právnych predpisov.

Ak súd pri právnom posúdení veci pochybí, ide nesporne o nie neštandardnú súčasť

súdneho konania, ale na druhej strane zodpovednosti za dobu konania, počas ktorej toto

nesmerovalo k odstráneniu právnej neistoty strany konania, sa nemôže súd zbaviť.

14. Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zaručuje

právo každého na spravodlivé prejednanie jeho veci, a Slovenskej

republiky zasa právo na konanie zákonom ustanoveným spôsobom. Vydanie rozhodnutia,

ktoré nie je v súlade s právom, teda nie je ani spravodlivé, aj keď je toto rozhodnutie alebo

jeho dôsledky reparovateľné prostredníctvom riadneho, či mimoriadneho odvolacieho

prostriedku, je zakaždým do určitej miery porušením práva na spravodlivé konanie a na

konanie podľa zákona. Ak dôjde k vydaniu takéhoto rozhodnutia, a v dôsledku jeho zrušenia

k predĺženiu doby konania, nemožno nepričítať takúto dobu na ťarchu súdu, ktorý

nezákonné rozhodnutie vydal.

15. Tak ako sťažovateľka uviedla už vyššie, považuje postup súdu do vydania jeho

rozhodnutia 8. 12. 2016 za nesústredený a neefektívny, zavŕšený vydaním nezákonného

rozhodnutia. Možno teda konštatovať, že jedinými úkonmi, ktoré súd vykonal v záujme

rozhodnutia vo veci, boli úkony, ktoré súd vykonal medzi 9. 3. 2016 a 8. 12. 2016, aj tieto

úkony však boli zavŕšené vydaním rozhodnutia o zastavení konania, ktoré nielenže predĺžilo

celé konanie o dobu 4 mesiacov, ale privodilo v konečnom dôsledku stav úplnej nečinnosti

súdu.

16. Sťažovateľka považuje za celkom zjavné porušenie jej sťažnosťou namietaných

práv stav, kedy od 8. 12. 2016 do 13. 6. 2019 presnejšie do 3. 10. 2019 neboli zo strany

súdu vykonané žiadne úkony, ktoré by smerovali k odstráneniu stavu jej právnej neistoty.

Inak povedané, z celkovej dĺžky konania, ktorá je na Okresnom súde Košice II 3 roky a viac

než 4 mesiace, bol okresný súd nečinný, alebo sa v konaní pre jeho zákonné rozhodnutie

nevykonávali úkony smerujúce k skončeniu veci 2 roky a 7 a pol mesiaca (ak je možné

zobrať do úvahy samotné nariadenie pojednávaniam, ktoré sa však nemusí uskutočniť) resp.

2 roky a 10 mesiacov, (ak sa zohľadní deň, kedy by skutočne malo dôjsť k úkonu, ktorý

prispeje k meritórnemu rozhodnutiu vo veci). Z obidvoch hľadísk ide o čas, ktorý presahuje

tri štvrtiny celkovej doby konania.»

6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej aj „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania,

pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a Európskeho súdu pre ľudské práva

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. S účinnosťou od 1. marca 2019

upravuje konanie pred ústavným súdom o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

8. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa ústavnú sťažnosť môže podať osoba, ktorá

tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené jej

základné práva a slobody.

10. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejedaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

11. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a obsahom

práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (, ). Z tohto vyplýva, že právne

východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú

vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.

12. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) v jeho všeobecnom

poňatí odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa

rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (, , ,

, , , , , , ,

, ). Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna

neistota osoby neodstráni. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

(v primeranej lehote) sa splní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa

osoba domáha odstránenia právnej neistoty týkajúcej sa svojich práv (pozri napr.

, , , , , ,

a ). Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane zdôraznil, že

v relevantnej časti ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne konania a ktorý

vyjadruje predovšetkým záujem o to, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty,

v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie sa

môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti

().

13. Ústavný súd teda akcentuje, že pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich

porušenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru

vychádza zo svojej konštantnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej

neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov“ (, , ) a „tento účel možno zásadne

dosiahnuť právoplatným rozhodnutím“ (). Základnou povinnosťou súdu

a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr

odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho

rozhodnutie.

14.1 Povinnosť súdu a sudcu vyplývala do 30. júna 2016 z ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý bol s účinnosťou od 1. júla 2016 zrušený,

a počnúc týmto dňom je úprava civilného sporového, civilného mimosporového a správneho

súdneho konania predmetom (ďalej aj „“), Civilného

mimosporového poriadku a .

14.2 Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej do

30. júna 2016 vyplývala z , ktorý súdu prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými

účastníkmi konania postupoval tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100

ods. 1 , podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších

návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá, ako aj z § 117 ods. 1

, podľa ktorého bol sudca povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie

účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov, a z , podľa ktorého sa

pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa

pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, v ktorý sa

bude konať nové pojednávanie.

14.3 Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej

od 1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového

konania v , podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo

najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne

a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. Tento základný

princíp konania je premietnutý do ďalších ustanovení

so zohľadnením osobitostí jednotlivých druhov konaní. Napríklad povinnosť súdu konať

bez prieťahov vyplýva z , podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby sa

mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím

na povahu konania, z o sudcovskej koncentrácii konania, ďalej z −

o predbežnom prejednaní sporu a následkoch neprítomnosti strán, aj z

, podľa ktorého pojednávanie vedie súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla

na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania a účel tohto zákona, alebo § 183

ods. 1 prvej vety , podľa ktorej pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

15. Ústavný súd nie je súčasťou súdnej sústavy a neprislúcha mu právo dozoru

nad rozhodovacou činnosťou všeobecných súdov. Do rozhodovacej činnosti súdov je

v konaní o sťažnosti podľa ústavný súd oprávnený zasiahnuť iba vtedy,

ak boli ich konaním alebo nadväzujúcim rozhodnutím porušené zaručené základné

práva a slobody sťažovateľa.

16. Prieťahy v konaní či nečinnosť orgánu verejnej moci sú ústavným súdom

hodnotené ako iný zásah orgánu verejnej moci, ktorý môže byť jedno či viacrázový,

protiprávny a zároveň aj protiústavný útok týchto orgánov proti základným

zaručeným právam (slobodám), ktorý v čase rozhodovania ústavného súdu predstavuje

trvalé ohrozenie právne exitujúceho stavu, a taký útok sám osebe nie je výrazom

(výsledkom) riadnej rozhodovacej právomoci týchto orgánov. Z tej fakticity musí preto

následne vyplynúť, že dôsledkom takého zásahu orgánu verejnej moci nemožno čeliť inak

než ústavnou sťažnosťou a na ňu nadväzujúcim nálezom ústavného súdu.

17. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade

bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 , ako aj právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu

podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup

súdu (, , , , ,

). Teda záver o tom, či dĺžka konania je ešte primeraná a či už nie je, možno

formulovať vždy s ohľadom na faktory, ktorými bolo konanie bezprostredne ovplyvnené,

a pri posudzovaní dôvodnosti tvrdenia o porušení práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (rovnako tak aj pri práve

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je nutné

ku každej veci pristupovať individuálne a zvažovať, či s ohľadom na okolnosti prípadu ide

o prieťahy neodôvodnené, t. j. či sú pričítateľné súdu. Toto právo totiž nie je dotknuté, ak sú

prieťahy spôsobené výlučne konaním účastníka, prípadne ak ide o vec, keď dĺžka konania

zodpovedá jej zložitosti. V takých prípadoch trvanie konania istú dobu spravidla nie je

nedôvodné a potreba zásahu ústavného súdu nie je daná. V súlade s judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd prihliada aj na predmet sporu

(povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa [Comingersoll S.A.

(Veľká komora), Sürmeli proti Nemecku (Veľká komora), Záborský a Šmáriková proti

Slovenskej republike, rovnako tak aj , , ,

)]. Naostatok aj ESĽP vo svojich rozhodnutiach (rozsudok ESĽP vo veci

H. proti Francúzsku z 24. 10. 1989, rozsudok ESĽP vo veci Katte Klitsche de la Grange

proti Taliansku z 27. 10. 1994 a rozsudok ESĽP vo veci Scordino proti Taliansku č. 1 z 29.

3. 2006) viackrát vyzdvihol dôležitosť správy súdnictva bez prieťahov, ktoré môžu ohroziť

jeho účinnosť a dôveryhodnosť.

18. Záver o tom, či dĺžka konania je ešte primeraná a či už nie je, možno teda

formulovať vždy s ohľadom na uvedené faktory, ktorými bolo konanie bezprostredne

ovplyvnené, a pri posudzovaní dôvodnosti tvrdenia o porušení práva podľa čl. 48 ods. 2

alebo podľa dohovoru je nutné ku každej veci pristupovať individuálne

a zvažovať, či s ohľadom na okolnosti prípadu ide o prieťahy neodôvodnené, t. j. či sú

pričítateľné súdu. Tieto práva totiž nie sú dotknuté, ak sú prieťahy spôsobené výlučne

konaním účastníka, prípadne ak ide o vec, keď dĺžka konania zodpovedá jej zložitosti.

V takých prípadoch trvanie konania istú dobu spravidla nie je nedôvodné a potreba zásahu

ústavného súdu nie je daná. Povedané inak, prieťah v určitej fáze konania však môže byť

prípustný, ak celková dĺžka konania nie je neprimeraná (rozsudok ESĽP vo veci Pretto

a ďalší proti Taliansku z 8. 12. 1983). Dlhé obdobia nečinnosti súdu bez akéhokoľvek

vysvetlenia sú však neprijateľné (rozsudok ESĽP vo veci Beaumatrin proti Francúzsku

z 24. 11. 1994).

19. Zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou

všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie

efektívne k odstráneniu právnej neistoty (, , ).

Rovnako tak môže zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa aj nesprávna činnosť štátneho orgánu

().

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

IV.1 Právna a faktická zložitosť veci

20.1 Pokiaľ ide o zložitosť prípadu, môžeme hovoriť o skutkovej alebo právnej

zložitosti. Môže ísť napríklad o vec, v ktorej vystupuje viacero strán (rozsudok vo veci

H. proti Spojenému kráľovstvu z 8. 7. 1987) alebo v ktorej je potrebné zabezpečiť rôzne

dôkazy [rozsudok ESĽP vo veci Humen proti Poľsku (Veľká komora) z 15. 10. 1999].

Zložitosť prípadu môže taktiež súvisieť s prítomnosťou medzinárodného prvku (rozsudok

ESĽP vo veci Neumeister proti Rakúsku z 27. 6. 1968).

20.2 Predmetom konania je rozhodovanie o nárokoch sťažovateľky podľa zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, čo spadá pod bežnú a pravidelnú

rozhodovaciu prax všeobecných súdov. V tejto súvislosti sa ústavný súd stotožňuje

s vyjadrením samotnej sťažovateľky, ktorá k predmetu veci uviedla: „... vec nie je skutkovo,

ani právne zložitá. Na každej zo sporových strán vystupuje jedna osoba. Na vec nie je

potrebné použiť ani cudzí jazyk, ani cudzie právo, vo veci nebolo vykonávané znalecké

dokazovanie, nedošlo v nej ani k procesnému nástupníctvu. Konanie o náhradu škody podľa

, je už viac než 15 rokov súčasťou štandardnej rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov, a súdy majú k dispozícii bohatú judikatúru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky aj Ústavného súdu Slovenskej republiky, neexistuje teda žiaden dôvod,

ktorý by ospravedlňoval stav úplnej nečinnosti súdu počas troch štvrtín viac než 3 a pol

ročného súdneho konania, a zodpovednosti za takýto stav, sa podľa názoru sťažovateľky

Okresný súd Košice II nemôže zbaviť.“

IV.2 Správanie účastníka konania

21. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,

či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného

práva podľa a práva podľa dohovoru. V rámci posúdenia

druhého kritéria používaného pre hodnotenie prípadných zbytočných prieťahov v súdnom

konaní ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by signalizovali nedostatočnú aktivitu

či súčinnosť zo strany sťažovateľky ako strany konania, čo vylučuje možnosť konštatovania

zodpovednosti sťažovateľky za zistené zbytočné prieťahy posudzovaného konania

okresného súdu. Výnimku z uvedeného predstavuje iba pasivita sťažovateľky v trvaní vyše

dvoch mesiacov, v rámci ktorých nedostatočne promptne reagovala na splnenie si svojej

povinnosti vyplývajúcej z uznesenia okresného súdu č. k. -69 z 20. júla 2016,

k splneniu ktorej ju musel okresný súd aj urgovať. Táto doba je však zanedbateľná

v kontexte celkovej doby napadnutého konania okresného súdu.

IV.3 Postup okresného súdu v napadnutom konaní

22. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

ods. 1 dohovoru, je postup okresného súdu v napadnutom konaní.

IV.3.1 Prehľad vykonaných úkonov okresného súdu

23. Okresný súd vykonal v napadnutom konaní tieto úkony:

- 18. augusta 2015 bola Okresnému súdu Košice I doručená žaloba sťažovateľky

proti žalovanému o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (vec vedená

Okresným súdom Košice I pod sp. zn. ),

- 7. septembra 2015 Okresný súd Košice I písomne vyzval sťažovateľku na doloženie

požadovaných písomných podkladov a uznesením č. k. -14 zo 7. septembra

2015 vyzval sťažovateľku na vyjadrenie k súhlasu s rozhodnutím v predmetnej veci

bez nariadenia pojednávania,

- 28. septembra 2015 bolo Okresnému súdu Košice I doručené písomné podanie

sťažovateľky, ktorým doložila do súdneho spisu požadované písomné podklady,

- 30. septembra 2015 bolo Okresnému súdu Košice I doručené písomné potvrdenie

o zaplatení súdneho poplatku,

- 5. októbra 2015 bolo Okresnému súdu Košice I doručené písomné podanie

sťažovateľky, v ktorom vyjadruje svoj nesúhlas s rozhodnutím vo veci bez nariadenia

pojednávania,

- 5. januára 2016 bola Okresnému súdu Košice I doručená žalovaným podaná

námietka nedostatku miestnej príslušnosti Okresného súdu Košice I na konanie,

- 8. januára 2016 Okresný súd Košice I písomne vyzval sťažovateľku na zaujatie

stanoviska k žalovaným podanej námietke nedostatku miestnej príslušnosti Okresného súdu

Košice I na konanie,

- 11. februára 2016 Okresný súd Košice I postúpil predmetnú právnu vec Okresnému

súdu Košice II,

- 9. marca 2016 predmetná právna vec bola doručená Okresnému súdu Košice II,

- 10. marca 2016 okresný súd vyzval právnu zástupkyňu na vyčíslenie právnych

úkonov vo výške 595 € vrátane dokladu preukazujúceho ich zaplatenie sťažovateľkou

a Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Košice, obvodné oddelenie Policajného zboru

Košice-Juh o zaslanie spisového materiálu sp. zn. ORPZ-KE-OOP7-148-001/2012,

- 5. apríla 2016 bol okresnému súdu doručený požadovaný spisový materiál

z Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice,

- 23. mája 2016 okresný súd nariadil termín pojednávania vo veci na 6. september

2016,

- 14. júna 2016 okresnému súdu bola doručená žalovaným vznesená námietka

nedostatku miestnej príslušnosti okresného súdu na konanie, žiadosť o zrušenie termínu

pojednávania,

- 15. júna 2016 okresný súd oznámil žalovanému nezrušenie termínu pojednávania

vo veci nariadeného na 6. september 2016,

- 20. júla 2016 okresný súd uznesením č. k. -69 z 20. júla 2016 vyzval

sťažovateľku podľa ,

- 20. júla 2016 okresný súd uznesením č. k. -71 z 20. júla 2016 vyzval

žalovaného podľa ,

- 25. augusta 2016 okresnému súdu bolo doručené vyjadrenie žalovaného,

- 30. augusta 2016 okresný súd zrušil termín pojednávania vo veci nariadený

na 6. september 2016 z dôvodu oboznamovania sa s podaním žalovaného, ktorého obsahom

bola aj námietka nedostatku právomoci okresného súdu vo veci konať,

- 30. augusta 2016 okresný súd uznesením č. k. -96 z 30. augusta 2016

opätovne vyzval sťažovateľku podľa ,

- 28. septembra 2016 okresný súd urgoval splnenie povinnosti sťažovateľky uloženej

jej uznesením okresného súdu č. k. -96 z 30. augusta 2016,

- 18. októbra 2016 okresnému súdu bolo doručené požadované vyjadrenie

sťažovateľky,

- 31. októbra 2016 okresný súd uznesením č. k. -109 z 31. októbra 2016

vyzval sťažovateľku podľa ,

- 8. decembra 2016 okresný súd uznesením č. k. -119 z 8. decembra

2016 rozhodol o zastavení konania o zaplatenie sumy 600 € a po právoplatnosti uznesenia

o postúpení veci Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky,

- 4. januára 2017 okresnému súdu bolo doručené sťažovateľkou podané odvolanie

proti uzneseniu okresného súdu č. k. -119 z 8. decembra 2016,

- 5. januára 2017 okresný súd uznesením č. k. -230 z 5. januára 2017

uložil sťažovateľke povinnosť uhradiť súdny poplatok za podané odvolanie,

- 20. januára 2017 okresnému súdu bolo doručené potvrdenie o zaplatení súdneho

poplatku za podané odvolanie,

- 6. februára 2017 okresný súd uznesením č. k. -136 zo 6. februára 2017

podľa umožnil vyjadriť sa žalovanému k sťažovateľkou podanému

odvolaniu proti uzneseniu okresného súdu č. k. -119 z 8. decembra 2016,

- 3. marca 2017 súdny spis okresného súdu sp. zn. bol predložený

na odvolacie konanie Krajskému súdu v Košiciach,

- 7. marca 2017 Krajskému súdu v Košiciach bolo doručené podanie žalovaného

k odvolaniu sťažovateľky,

- 29. marca 2017 Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. -145

z 29. marca 2017 rozhodol o zrušení uznesenia okresného súdu č. k. -119

z 8. decembra 2016 a vrátení veci okresnému súdu na ďalšie konanie,

- 5. apríla 2017 bol súdny spis okresného súdu sp. zn. doručený

z Krajského súdu v Košiciach späť okresnému súdu,

- 13. júna 2019 okresný súd nariadil termín pojednávania vo veci po zrušení

uznesenia okresného súdu č. k. -119 z 8. decembra 2016 a vrátení veci

na ďalšie konanie na 3. október 2019.

IV.3.2 Obdobie neefektívnej činnosti okresného súdu

24. Krajský súd v Košiciach vo svojom uznesením č. k. -145

z 29. marca 2017, ktorým rozhodol o zrušení uznesenia okresného súdu č. k. 12 C 92/2016-

119 z 8. decembra 2016, v podstatnom uviedol:

„10. Žalobkyňa si svojou žalobou uplatnila nárok na náhradu škody spôsobenej

ne v platnom znení (,).

Rozhodovanie o náhrade škody v zmysle je nepochybne nárokom

súkromnoprávnym a nie nárokom verejnoprávnym, ako ho nesprávne posúdil súd prvej

inštancie. Okrem ušlého zisku 600 € v podobe nevyplatených odmien si uplatnila žalobkyňa

aj trovy konania v predchádzajúcom správnom konaní – právneho zastúpenia advokátkou

vo výške 594 € a poštovné 5,40 €. Nejde preto o nárok verejnoprávneho charakteru, ktorý

by oprela o o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru... a to ani

v časti ušlého zisku – nevyplatenej odmeny 600 €. Evidentne ide o súkromnoprávny nárok

žalobkyne, ktorý v zmysle zásadne spadá do vecnej právomoci všeobecných súdov

SR. Skutočnosť, že ide o nárok uplatňovaný ako náhrada škody spôsobená nezákonným

rozhodnutím štátneho orgánu žalobkyňa v konaní niekoľkokrát opakovane tvrdila.

11. Odvolací súd je toho názoru, že odvolacie dôvody uplatnené žalobkyňou boli

naplnené, keďže súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci

nevykonal navrhované dôkazy, ale aj že týmto nesprávnym procesným postupom znemožnil

žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces, tieto nedostatky nemožno napraviť v konaní pred

odvolacím súdom v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ napadnuté uznesenie v celom

rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.“

25. Vychádzajúc z obsahu uznesenia Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Co 79/2017-

145 z 29. marca 2017, ústavný súd konštatuje neefektívny postup okresného súdu v čase

od 8. decembra 2016, keď okresný súd uznesením č. k. -119 z 8. decembra

2016 rozhodol o zastavení konania o zaplatenie sťažovateľkou uplatnenej sumy vo výške

600 € a postúpení veci žalovanému, do 5. apríla 2017, keď bol súdny spis okresného súdu

sp. zn. vrátený z Krajského súdu v Košiciach okresnému súdu. Argumentáciu

predsedu okresného súdu o právnom názore v tom čase konajúcej sudkyne (pozri bod 4)

považuje ústavný súd za tendenčnú, keďže sa zákonná sudkyňa dopustila pri právnom

posúdení veci názorového excesu, ktorý nie je možné ospravedlniť právnym názorom.

K rovnakému záveru dospel aj Krajský súd v Košiciach v odvolacom konaní. Okresný súd

tak v napadnutom konaní postupoval neefektívne štyri mesiace.

IV.3.3 Obdobia nečinnosti okresného súdu

26. Ako obdobie úplnej nečinnosti okresného súdu v napadnutom konaní hodnotí

ústavný súd obdobie od 5. apríla 2017 do 3. októbra 2019, keď okresný súd po prvýkrát

pojednával v predmetnej veci, pričom okresnému súdu trvalo dva roky a dva mesiace, kým

vôbec pristúpil k nariadeniu pojednávania v predmetnej veci, ktorého termín navyše stanovil

až o tri mesiace. Nie je ústavne akceptovateľné, aby bol súd vo veci absolútne nečinný

po dobu viac ako dvoch rokov, ak je toto obdobie navyše umocnené predchádzajúcim

neefektívnym postupom v trvaní štyroch mesiacov. Ak okresný súd za takejto situácie

nariaďuje termín pojednávania a priori na dobu o ďalšie tri mesiace, neúmerne tým svojou

nečinnosťou vo veci len predlžuje stav právnej neistoty, ktorý je navyše umocnený aj

ďalšou skutočnosťou spočívajúcou v tom, že vo veci sa po prvýkrát má/malo pojednávať až

po viac ako štyroch rokoch od podania žaloby. Naopak, okresný súd mal z dôvodu

vyriešenia otázky vecnej, ako aj miestnej príslušnosti vo veci postupovať v napadnutom

konaní o to promptnejšie a bezodkladne pristúpiť k nariadeniu pojednávania, na ktorom mal

riešiť opodstatnenosť žalobou uplatnených nárokov. Nečinnosť okresného súdu

v napadnutom konaní tak trvala od 5. apríla 2017 do 3. októbra 2019, keď okresný súd

po prvýkrát pojednával v predmetnej veci, teda po dobu dvoch rokov a piatich mesiacov.

V.

Záver

V.1 K bodu 1 výroku nálezu

27.1 V zmysle a ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré

ustanovenia , ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým

právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva

a slobody. Ústavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné

práva a slobody sťažovateľa.

27.2 Ústavný súd na základe vykonaného posúdenia (bod IV odôvodnenia) dospel

k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

ods. 1 dohovoru.

V.2 K bodu 2 výroku nálezu

28.1 V zmysle ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

28.2 Podľa ak ústavný súd ústavnej sťažnosti

vyhovie môže a) prikázať, aby ten kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa svojou

nečinnosťou, vo veci konal.

28.3 Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie stále trvá a vo veci nebolo

opätovne rozhodnuté ani po štyroch rokoch od podania žaloby, prikázal ústavný súd podľa

v spojení s okresnému súdu

v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov.

V.3 K bodu 3 výroku nálezu

29. Podľa môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie. Sťažovateľka požiadala o priznanie finančného zadosťučinenia

vo výške 2 500 € z dôvodu prieťahov okresného súdu pri prejednaní veci. Ústavný súd

v predmetnej veci zistil obdobie neefektívnej činnosti v trvaní štyroch mesiacov a obdobie

nečinnosti v trvaní dvoch rokov a piatich mesiacov, čo spolu činí dva roky a deväť

mesiacov, a za túto dobu priznáva sťažovateľke sumu primeraného finančného

zadosťučinenia vo výške 1 000 €, ktorú považuje za primeranú okolnostiam prípadu.

V.4 K bodu 4 výroku nálezu

30. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

31. Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia

advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta za tri úkony právnej služby vykonané v roku

2019, a to za prevzatie a prípravu zastupovania, písomné podanie ústavnej sťažnosti

ústavnému súdu a písomné vyjadrenie advokáta z 25. júla 2019. Vychádzal pritom

z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 1 vyhlášky je odmena

advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby

vykonaný v roku 2019 1/6 z výpočtového základu zo sumy 980 €, čo činí za jeden úkon

právnej služby odmenu v sume 163,33 €, a režijný paušál v sume 9,80 €, teda sťažovateľke

priznal úhradu trov konania v celkovej súhrnnej sume 519,39 €. Z týchto dôvodov rozhodol

ústavný súd tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto nálezu.

32. S poukazom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, sa pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumie jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu