Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 88/2019
PDF · 595.12 KB
No categories available
IV. ÚS 88/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu
(sudca spravodajca) prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpenej advokátom JUDr. Milanom
Slebodnikom, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní
vedenom pod sp. zn. 12 C 92/2016 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.
12 C 92/2016 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
12 C 92/2016 konal bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €
(slovom tisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť trovy
konania v sume 519,39 € (slovom päťstodevätnásť eur a tridsaťdeväť centov) na účet jej
právneho zástupcu advokáta JUDr. Milana Slebodnika, Štúrova 20, Košice, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. IV. ÚS 88/2019-27 z 5. novembra 2019 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť
, , (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Košice II (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 92/2016 (ďalej
aj „napadnuté konanie okresného súdu“).
2.1 Z obsahu podanej ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka 19. augusta 2015
podala na Okresnom súde Košice I návrh na začatie konania o náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom vnútra
Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“). Konanie bolo vedené pred Okresným súdom
Košice I pod sp. zn. 19 C 366/2015. V priebehu konania žalovaný vzniesol námietku
miestnej nepríslušnosti s označením Okresného súdu Bratislava I ako miestne príslušného.
Okresný súd Košice I svojím uznesením sp. zn. 19 C 366/2015 z 11. februára 2016 postúpil
predmetnú vec Okresnému súdu Košice II, kde je vedená pod sp. zn. 12 C 92/2016.
2.2 Podľa názoru sťažovateľky dochádza v postupe okresného súdu v napadnutom
konaní k zbytočným prieťahom, z dôvodu, že „Konanie na Okresnom súde Košice II... bolo
začaté postúpením veci súdu dňa 11. 2. 2016 a do dnešného dňa, po 3 rokoch, nie je
právoplatne skončené. Skutočná dĺžka konania v predmetnej veci je však ešte dlhšia, keďže
od samotného podania návrhu na začatie konania na Okresný súd Košice II dňa 19. 8. 2015
uplynuli až 3 roky a 6 mesiacov.“. V ďalšom poukazuje na to, že „... konanie nie je
zaťažené veľkým počtom účastníkov. Účastníkmi v tomto konaní sú jedine sťažovateľka
a žalovaný. Taktiež v predmetnom konaní nedochádza k procesnému nástupníctvu, ktoré by
mohlo komplikovať postup súdu. Konanie nie je ani sťažené nevyhnutnosťou využívania
cudzieho práva alebo potrebou aplikácie rôznych znení právnych predpisov, účinných
v rôznych časových obdobiach. Predmetné konanie nie je zaťažené ani potrebou znaleckého
dokazovania, ktorá by oprávňovala predĺženie trvania konania.“. Podľa názoru
sťažovateľky aj odvolacie konanie vedené Krajským súdom v Košiciach, ktorý svojím
uznesením č. k. 2 Co 79/2017-145 z 29. marca 2017 zrušil uznesenie okresného súdu č. k.
12 C 92/2016-119 z 8. decembra 2016 o zastavení konania, „... bolo nesporne zbytočným
prieťahom v konaní, ktorému mohlo byť zo strany súdu predídené, keby venoval
sústredenejšiu pozornosť povahe vzťahu medzi sťažovateľkou a žalovaným, majúc na zreteli
fakt, že sťažovateľka tento vzťah pomenovala už vo svojom návrhu na začatie konania.
Na túto skutočnosť poukázal vo svojom uznesení zo dňa 29. 3. 2017 aj krajský súd.“.
Na záver svojej argumentácie považuje sťažovateľka „... za dôležité... poukázať na fakt, že
od doručenia uznesenia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29. 3. 2017 nevykonal súd
akýkoľvek úkon v predmetnej veci. Táto nečinnosť súdu trvá k dnešnému dňu už takmer
2 roky.“.
3. Sťažovateľka v petite podanej ústavnej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd
po prijatí jej ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Právo sťažovateľky:
- na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky
- na prejednanie veci v primeranej lehote zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Okresného súdu
Košice II v konaní pod sp. zn. 12C/92/2016 porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Košice II pokračovať
v porušovaní namietaných práv sťažovateľky.
Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu Košice II, aby konal
vo veci vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 12C/92/2016 bez prieťahov.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie
vo výške 2.500,- €.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
Vyjadrenie odporcu a replika sťažovateľky
4. Ústavný súd 12. júna 2019 a 20. novembra 2019 vyzval predsedu okresného súdu
na vyjadrenie sa k podanej ústavnej sťažnosti. V podaní okresného súdu sp. zn.
1 SprV 410/2019 z 21. júna 2019 predseda okresného súdu poskytol prehľad vo veci
vykonaných úkonov, k čomu v podstatnom zhrnul:
„V prvom rade poukazujem na ustanovenie § 132 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z.z.
o Ústavnom súde SR, podľa ktorého ústavná sťažnosť je neprípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv
a slobôd. Sťažovateľka mala možnosť podať predsedovi súdu sťažnosť podľa ustanovenia
§ 62 zákona č. 757/2004 Z.z. v platnom znení, avšak túto možnosť nevyužila, teda právne
prostriedky na ochranu svojich práv nevyčerpala. Ak by tak bola urobila a predseda súdu
uznal jej sťažnosť za dôvodnú, bolo by predmetné konanie zaradené do osobitného režimu
sledovania a nebolo by nutné podať vo veci ústavnú sťažnosť.
Z chronológie vo veci vykonaných úkonov je zrejmé, že od doručenia spisu
tunajšiemu súdu dňa 9.3.2016 do 5.4.2017, kedy bol spis vrátený z odvolacieho súdu, bolo
konanie priebežné a bez prieťahov. Obdobie od podania žaloby do 9.3.2016 nemožno
pripísať na ťarchu tunajšieho súdu, lebo toto obdobie nevedel žiadnym spôsobom ovplyvniť.
Rovnako nemožno uzavrieť ako prieťah v konaní spôsob rozhodnutia vydaného dňa
8.12.2016, keďže sa jednalo o právny názor vtedy konajúcej zákonnej sudkyne.
Obdobie prieťahov vzniklo v období od apríla 2017 do 13.6.2019, kedy bol vo veci
určený termín pojednávania na deň 3.10.2019. Chcem však zdôrazniť skutočnosť, uvádzanú
v úvodnej časti môjho stanoviska, že ak by obrátila na predsedu súdu so sťažnosťou, bola by
zjednaná náprava a nemuselo dôjsť k podaniu ústavnej sťažnosti.“
5. Ústavný súd zaslal právnemu zástupcovi sťažovateľky vyjadrenie okresného súdu
sp. zn. 1 SprV 410/2019 z 21. júna 2019 na vedomie. Ústavnému súdu bolo 25. júla 2019
doručené písomné stanovisko právneho zástupcu sťažovateľky z 25. júla 2019, v ktorom
uviedol:
«Sťažovateľka predovšetkým považuje za potrebné vysporiadať sa s námietkou o tom,
že nevyčerpala právne prostriedky, ktoré jej priznáva ust. § 62 zákona č. 757/2004 Z. z.,
a že z tohto dôvodu by mala byť jej sťažnosť odmietnutá, ako neprípustná.
4. Sťažovateľka poukazuje, že otázka, či sťažnosť predsedovi súdu podľa ust. § 62
zákona č. 757/2004 Z. z., je účinným prostriedkom nápravy, (pretože len taký, je
sťažovateľka povinná využiť pred podaním ústavnej sťažnosti) bola opakovane predmetom
posudzovania Európskeho súdu pre ľudské práva.
5. Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozsudku vo veci Ištván a Ištvánová
proti Slovensku zo dňa 12. 6. 2012 (sťažnosť č. 30189/07) skonštatoval, že sťažnosť
predsedovi súdu nie je účinným prostriedkom nápravy a odmietnutie ústavnej sťažnosti
namietajúcej porušenie práva na konanie v primeranej lehote, znamená odopretie účinného
prostriedku nápravy na vnútroštátnej úrovni.
6. Tento svoj názor Európsky súd pre ľudské práva potvrdil aj v rozsudku Komanický
proti Slovensku zo dňa 12. 6. 2012 (sťažnosť č. 40437/07). Na uvedené rozhodnutia ďalej
Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach, týkajúcich sa sťažností na
porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
opakovane poukazuje (napr. rozsudok Csákó proti Slovensku zo dňa 25. 6. 2013, sťažnosť
č. 47386/07, rozsudok Klinovská proti Slovensku, zo dňa 8. 10. 2013, sťažnosť č. 61436/09,
rozsudok vo veci Bednár proti Slovensku zo dňa 8. 10. 2013, sťažnosť č. 64023/09, rozsudok
vo veci Grešáková proti Slovensku zo dňa 22. 11. 2016, sťažnosť č. 77164/12 a ďalšie).
7. Vo veci sťažovateľky niet dôvodu dospieť pri rozhodovaní o jej prijateľnosti
sťažnosti k inému záveru. Sťažovateľka je preto presvedčená, že jej sťažnosť by mal ústavný
súd prijať na ďalšie konanie.
8. Pokiaľ ide o postup Okresného súdu Košice II sťažovateľka považuje za potrebné
opätovne zdôrazniť, že od 9. 3. 2016, kedy bola vec postúpená tomuto súdu Okresným
súdom Košice I, súd nevykonal jediné pojednávanie.
9. Po uplynutí 9 mesiacov od začatia konania na okresnom súde bolo konanie
zastavené s odôvodnením, že nejde o vec, ktorá patrí do právomoci súdu. Ako vyplýva
z odôvodnenia uznesenia o zastavení konania, zo dňa 8. 12. 2016, dôvodom na zastavenie
konania boli skutočnosti, ktoré žalobkyňa uvádzala už v samotnej žalobe, keďže ako na to
sám súd poukázal v uznesení o zastavení konania, je povinný skúmať svoju právo moc ex
offo, uplynutie doby 9 mesiacov, po ktorej súd dospel k záveru, že nemá právomoc vo veci
konať, nie je zdôvodniteľné, ani vysvetliteľné. Skutočnosť, že žalobkyňa je policajtkou bola
zrejmá zo samotnej žaloby, a práve touto skutočnosťou a povahou uplatnených nárokov,
odôvodnil súd svoje uznesenie o zastavení konania.
10. V kontexte uvedeného sa javia úkony súdu od 9. 3. 2016 až do vydania uznesenia
o zastavení konania, ako neefektívne, naopak je zrejmé, že súd sa nedostatočne starostlivo
oboznámil s obsahom žaloby.
11. Uznesenie súdu zo dňa 8. 12. 2016 bolo zrušené uznesením Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 2Co/79/2017, v odôvodnení tohto rozhodnutia, odvolací súd nielen, že
v súlade s odvolaním sťažovateľky poukázal na to, že vec je súkromnoprávnym nárokom,
a preto spadá do vecnej právomoci všeobecných súdov SR, ale aj na to, že: „Skutočnosť, že
ide o nárok uplatňovaný ako náhrada škody spôsobená nezákonným rozhodnutím štátneho
orgánu, žalobkyňa v konaní niekoľkokrát opakovane tvrdila“.
12. Ako vyplýva zo samotného vyjadrenia Okresného súdu Košice II od 5. 4. 2017,
kedy sa vec spolu so zrušujúcim uznesením krajského súdu vrátila na okresný súd až do
13. 6. 2019, kedy určil zákonný sudca termín pojednávania na deň 3. 10. 2019, nebol vo
veci vykonaný žiaden úkon. Súd bol teda absolútne nečinný, viac než dva roky a je potrebné
dať do pozornosti ústavnému súdu, že aj termín pojednávania, je stanovený o takmer ďalšie
4 mesiace od jeho určenia, a to na deň 3. 10. 2019.
13. Pokiaľ Okresný súd Košice II uvádza, že spôsob rozhodnutia vydaného dňa 8. 12.
2016 nemožno uzavrieť ako taký, ktorý spôsobil prieťahy v konaní, nemožno s týmto
názorom súhlasiť. Nezákonné rozhodnutie (jeho nezákonnosť vyplýva z toho, že bolo
zrušené odvolacím súdom, ktoré oddialilo meritórne prejednanie veci, a teda aj právoplatné
skončenie veci a nadobudnutie právnej istoty sťažovateľky je takým postupom súdu, ktorý je
nesporne zbytočným prieťahom. Právny názor sudcu, ktorý nájde vyjadrenie v rozhodnutí
sudcom vydanom, je otázkou voľného hodnotenia dôkazov a aplikácie právnych predpisov.
Ak súd pri právnom posúdení veci pochybí, ide nesporne o nie neštandardnú súčasť
súdneho konania, ale na druhej strane zodpovednosti za dobu konania, počas ktorej toto
nesmerovalo k odstráneniu právnej neistoty strany konania, sa nemôže súd zbaviť.
14. Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zaručuje
právo každého na spravodlivé prejednanie jeho veci, a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky zasa právo na konanie zákonom ustanoveným spôsobom. Vydanie rozhodnutia,
ktoré nie je v súlade s právom, teda nie je ani spravodlivé, aj keď je toto rozhodnutie alebo
jeho dôsledky reparovateľné prostredníctvom riadneho, či mimoriadneho odvolacieho
prostriedku, je zakaždým do určitej miery porušením práva na spravodlivé konanie a na
konanie podľa zákona. Ak dôjde k vydaniu takéhoto rozhodnutia, a v dôsledku jeho zrušenia
k predĺženiu doby konania, nemožno nepričítať takúto dobu na ťarchu súdu, ktorý
nezákonné rozhodnutie vydal.
15. Tak ako sťažovateľka uviedla už vyššie, považuje postup súdu do vydania jeho
rozhodnutia 8. 12. 2016 za nesústredený a neefektívny, zavŕšený vydaním nezákonného
rozhodnutia. Možno teda konštatovať, že jedinými úkonmi, ktoré súd vykonal v záujme
rozhodnutia vo veci, boli úkony, ktoré súd vykonal medzi 9. 3. 2016 a 8. 12. 2016, aj tieto
úkony však boli zavŕšené vydaním rozhodnutia o zastavení konania, ktoré nielenže predĺžilo
celé konanie o dobu 4 mesiacov, ale privodilo v konečnom dôsledku stav úplnej nečinnosti
súdu.
16. Sťažovateľka považuje za celkom zjavné porušenie jej sťažnosťou namietaných
práv stav, kedy od 8. 12. 2016 do 13. 6. 2019 presnejšie do 3. 10. 2019 neboli zo strany
súdu vykonané žiadne úkony, ktoré by smerovali k odstráneniu stavu jej právnej neistoty.
Inak povedané, z celkovej dĺžky konania, ktorá je na Okresnom súde Košice II 3 roky a viac
než 4 mesiace, bol okresný súd nečinný, alebo sa v konaní pre jeho zákonné rozhodnutie
nevykonávali úkony smerujúce k skončeniu veci 2 roky a 7 a pol mesiaca (ak je možné
zobrať do úvahy samotné nariadenie pojednávaniam, ktoré sa však nemusí uskutočniť) resp.
2 roky a 10 mesiacov, (ak sa zohľadní deň, kedy by skutočne malo dôjsť k úkonu, ktorý
prispeje k meritórnemu rozhodnutiu vo veci). Z obidvoch hľadísk ide o čas, ktorý presahuje
tri štvrtiny celkovej doby konania.»
6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej aj „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania,
pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a Európskeho súdu pre ľudské práva
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. S účinnosťou od 1. marca 2019
upravuje konanie pred ústavným súdom zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa § 122 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť môže podať osoba, ktorá
tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené jej
základné práva a slobody.
10. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejedaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
11. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obsahom
práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03). Z tohto vyplýva, že právne
východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú
vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.
12. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) v jeho všeobecnom
poňatí odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa
rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96, I. ÚS 55/97,
I. ÚS 57/97, I. ÚS 10/98, I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, I. ÚS 89/02, I. ÚS 47/03,
IV. ÚS 59/03, IV. ÚS 205/03). Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna
neistota osoby neodstráni. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
(v primeranej lehote) sa splní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa
osoba domáha odstránenia právnej neistoty týkajúcej sa svojich práv (pozri napr.
II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96, II. ÚS 22/96, II. ÚS 48/96, I. ÚS 55/97, I. ÚS 57/97, I. ÚS 92/97
a I. ÚS 10/98). Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane zdôraznil, že čl. 48 ods. 2 ústavy
v relevantnej časti ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne konania a ktorý
vyjadruje predovšetkým záujem o to, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie sa
môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti
(PL. ÚS 25/01).
13. Ústavný súd teda akcentuje, že pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich
porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
vychádza zo svojej konštantnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej
neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov“ (I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03) a „tento účel možno zásadne
dosiahnuť právoplatným rozhodnutím“ (III. ÚS 127/03). Základnou povinnosťou súdu
a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr
odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho
rozhodnutie.
14.1 Povinnosť súdu a sudcu vyplývala do 30. júna 2016 z ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý bol s účinnosťou od 1. júla 2016 zrušený,
a počnúc týmto dňom je úprava civilného sporového, civilného mimosporového a správneho
súdneho konania predmetom Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), Civilného
mimosporového poriadku a Správneho súdneho poriadku.
14.2 Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej do
30. júna 2016 vyplývala z § 6 OSP, ktorý súdu prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými
účastníkmi konania postupoval tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100
ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších
návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá, ako aj z § 117 ods. 1
OSP, podľa ktorého bol sudca povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie
účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov, a z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa
pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa
pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, v ktorý sa
bude konať nové pojednávanie.
14.3 Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
od 1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového
konania v čl. 17 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo
najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne
a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. Tento základný
princíp konania je premietnutý do ďalších ustanovení Civilného sporového poriadku
so zohľadnením osobitostí jednotlivých druhov konaní. Napríklad povinnosť súdu konať
bez prieťahov vyplýva z § 157 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby sa
mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím
na povahu konania, z § 153 CSP o sudcovskej koncentrácii konania, ďalej z § 168 − § 172
CSP o predbežnom prejednaní sporu a následkoch neprítomnosti strán, aj z § 179 ods. 1
CSP, podľa ktorého pojednávanie vedie súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla
na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania a účel tohto zákona, alebo § 183
ods. 1 prvej vety CSP, podľa ktorej pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov.
15. Ústavný súd nie je súčasťou súdnej sústavy a neprislúcha mu právo dozoru
nad rozhodovacou činnosťou všeobecných súdov. Do rozhodovacej činnosti súdov je
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy ústavný súd oprávnený zasiahnuť iba vtedy,
ak boli ich konaním alebo nadväzujúcim rozhodnutím porušené ústavou zaručené základné
práva a slobody sťažovateľa.
16. Prieťahy v konaní či nečinnosť orgánu verejnej moci sú ústavným súdom
hodnotené ako iný zásah orgánu verejnej moci, ktorý môže byť jedno či viacrázový,
protiprávny a zároveň aj protiústavný útok týchto orgánov proti základným ústavou
zaručeným právam (slobodám), ktorý v čase rozhodovania ústavného súdu predstavuje
trvalé ohrozenie právne exitujúceho stavu, a taký útok sám osebe nie je výrazom
(výsledkom) riadnej rozhodovacej právomoci týchto orgánov. Z tej fakticity musí preto
následne vyplynúť, že dôsledkom takého zásahu orgánu verejnej moci nemožno čeliť inak
než ústavnou sťažnosťou a na ňu nadväzujúcim nálezom ústavného súdu.
17. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade
bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, ako aj právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu
podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup
súdu (I. ÚS 41/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03, III. ÚS 247/03,
IV. ÚS 272/04). Teda záver o tom, či dĺžka konania je ešte primeraná a či už nie je, možno
formulovať vždy s ohľadom na faktory, ktorými bolo konanie bezprostredne ovplyvnené,
a pri posudzovaní dôvodnosti tvrdenia o porušení práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (rovnako tak aj pri práve
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je nutné
ku každej veci pristupovať individuálne a zvažovať, či s ohľadom na okolnosti prípadu ide
o prieťahy neodôvodnené, t. j. či sú pričítateľné súdu. Toto právo totiž nie je dotknuté, ak sú
prieťahy spôsobené výlučne konaním účastníka, prípadne ak ide o vec, keď dĺžka konania
zodpovedá jej zložitosti. V takých prípadoch trvanie konania istú dobu spravidla nie je
nedôvodné a potreba zásahu ústavného súdu nie je daná. V súlade s judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd prihliada aj na predmet sporu
(povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa [Comingersoll S.A.
(Veľká komora), Sürmeli proti Nemecku (Veľká komora), Záborský a Šmáriková proti
Slovenskej republike, rovnako tak aj I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02,
IV. ÚS 187/07)]. Naostatok aj ESĽP vo svojich rozhodnutiach (rozsudok ESĽP vo veci
H. proti Francúzsku z 24. 10. 1989, rozsudok ESĽP vo veci Katte Klitsche de la Grange
proti Taliansku z 27. 10. 1994 a rozsudok ESĽP vo veci Scordino proti Taliansku č. 1 z 29.
3. 2006) viackrát vyzdvihol dôležitosť správy súdnictva bez prieťahov, ktoré môžu ohroziť
jeho účinnosť a dôveryhodnosť.
18. Záver o tom, či dĺžka konania je ešte primeraná a či už nie je, možno teda
formulovať vždy s ohľadom na uvedené faktory, ktorými bolo konanie bezprostredne
ovplyvnené, a pri posudzovaní dôvodnosti tvrdenia o porušení práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy alebo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je nutné ku každej veci pristupovať individuálne
a zvažovať, či s ohľadom na okolnosti prípadu ide o prieťahy neodôvodnené, t. j. či sú
pričítateľné súdu. Tieto práva totiž nie sú dotknuté, ak sú prieťahy spôsobené výlučne
konaním účastníka, prípadne ak ide o vec, keď dĺžka konania zodpovedá jej zložitosti.
V takých prípadoch trvanie konania istú dobu spravidla nie je nedôvodné a potreba zásahu
ústavného súdu nie je daná. Povedané inak, prieťah v určitej fáze konania však môže byť
prípustný, ak celková dĺžka konania nie je neprimeraná (rozsudok ESĽP vo veci Pretto
a ďalší proti Taliansku z 8. 12. 1983). Dlhé obdobia nečinnosti súdu bez akéhokoľvek
vysvetlenia sú však neprijateľné (rozsudok ESĽP vo veci Beaumatrin proti Francúzsku
z 24. 11. 1994).
19. Zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou
všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie
efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Rovnako tak môže zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy aj nesprávna činnosť štátneho orgánu
(II. ÚS 33/99).
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
IV.1 Právna a faktická zložitosť veci
20.1 Pokiaľ ide o zložitosť prípadu, môžeme hovoriť o skutkovej alebo právnej
zložitosti. Môže ísť napríklad o vec, v ktorej vystupuje viacero strán (rozsudok vo veci
H. proti Spojenému kráľovstvu z 8. 7. 1987) alebo v ktorej je potrebné zabezpečiť rôzne
dôkazy [rozsudok ESĽP vo veci Humen proti Poľsku (Veľká komora) z 15. 10. 1999].
Zložitosť prípadu môže taktiež súvisieť s prítomnosťou medzinárodného prvku (rozsudok
ESĽP vo veci Neumeister proti Rakúsku z 27. 6. 1968).
20.2 Predmetom konania je rozhodovanie o nárokoch sťažovateľky podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, čo spadá pod bežnú a pravidelnú
rozhodovaciu prax všeobecných súdov. V tejto súvislosti sa ústavný súd stotožňuje
s vyjadrením samotnej sťažovateľky, ktorá k predmetu veci uviedla: „... vec nie je skutkovo,
ani právne zložitá. Na každej zo sporových strán vystupuje jedna osoba. Na vec nie je
potrebné použiť ani cudzí jazyk, ani cudzie právo, vo veci nebolo vykonávané znalecké
dokazovanie, nedošlo v nej ani k procesnému nástupníctvu. Konanie o náhradu škody podľa
zákona č. 514/2003 Z. z., je už viac než 15 rokov súčasťou štandardnej rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov, a súdy majú k dispozícii bohatú judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky aj Ústavného súdu Slovenskej republiky, neexistuje teda žiaden dôvod,
ktorý by ospravedlňoval stav úplnej nečinnosti súdu počas troch štvrtín viac než 3 a pol
ročného súdneho konania, a zodpovednosti za takýto stav, sa podľa názoru sťažovateľky
Okresný súd Košice II nemôže zbaviť.“
IV.2 Správanie účastníka konania
21. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,
či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci posúdenia
druhého kritéria používaného pre hodnotenie prípadných zbytočných prieťahov v súdnom
konaní ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by signalizovali nedostatočnú aktivitu
či súčinnosť zo strany sťažovateľky ako strany konania, čo vylučuje možnosť konštatovania
zodpovednosti sťažovateľky za zistené zbytočné prieťahy posudzovaného konania
okresného súdu. Výnimku z uvedeného predstavuje iba pasivita sťažovateľky v trvaní vyše
dvoch mesiacov, v rámci ktorých nedostatočne promptne reagovala na splnenie si svojej
povinnosti vyplývajúcej z uznesenia okresného súdu č. k. 12 C 92/2016-69 z 20. júla 2016,
k splneniu ktorej ju musel okresný súd aj urgovať. Táto doba je však zanedbateľná
v kontexte celkovej doby napadnutého konania okresného súdu.
IV.3 Postup okresného súdu v napadnutom konaní
22. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, je postup okresného súdu v napadnutom konaní.
IV.3.1 Prehľad vykonaných úkonov okresného súdu
23. Okresný súd vykonal v napadnutom konaní tieto úkony:
- 18. augusta 2015 bola Okresnému súdu Košice I doručená žaloba sťažovateľky
proti žalovanému o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (vec vedená
Okresným súdom Košice I pod sp. zn. 19 C 366/2015),
- 7. septembra 2015 Okresný súd Košice I písomne vyzval sťažovateľku na doloženie
požadovaných písomných podkladov a uznesením č. k. 19 C 366/2015-14 zo 7. septembra
2015 vyzval sťažovateľku na vyjadrenie k súhlasu s rozhodnutím v predmetnej veci
bez nariadenia pojednávania,
- 28. septembra 2015 bolo Okresnému súdu Košice I doručené písomné podanie
sťažovateľky, ktorým doložila do súdneho spisu požadované písomné podklady,
- 30. septembra 2015 bolo Okresnému súdu Košice I doručené písomné potvrdenie
o zaplatení súdneho poplatku,
- 5. októbra 2015 bolo Okresnému súdu Košice I doručené písomné podanie
sťažovateľky, v ktorom vyjadruje svoj nesúhlas s rozhodnutím vo veci bez nariadenia
pojednávania,
- 5. januára 2016 bola Okresnému súdu Košice I doručená žalovaným podaná
námietka nedostatku miestnej príslušnosti Okresného súdu Košice I na konanie,
- 8. januára 2016 Okresný súd Košice I písomne vyzval sťažovateľku na zaujatie
stanoviska k žalovaným podanej námietke nedostatku miestnej príslušnosti Okresného súdu
Košice I na konanie,
- 11. februára 2016 Okresný súd Košice I postúpil predmetnú právnu vec Okresnému
súdu Košice II,
- 9. marca 2016 predmetná právna vec bola doručená Okresnému súdu Košice II,
- 10. marca 2016 okresný súd vyzval právnu zástupkyňu na vyčíslenie právnych
úkonov vo výške 595 € vrátane dokladu preukazujúceho ich zaplatenie sťažovateľkou
a Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Košice, obvodné oddelenie Policajného zboru
Košice-Juh o zaslanie spisového materiálu sp. zn. ORPZ-KE-OOP7-148-001/2012,
- 5. apríla 2016 bol okresnému súdu doručený požadovaný spisový materiál
z Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice,
- 23. mája 2016 okresný súd nariadil termín pojednávania vo veci na 6. september
2016,
- 14. júna 2016 okresnému súdu bola doručená žalovaným vznesená námietka
nedostatku miestnej príslušnosti okresného súdu na konanie, žiadosť o zrušenie termínu
pojednávania,
- 15. júna 2016 okresný súd oznámil žalovanému nezrušenie termínu pojednávania
vo veci nariadeného na 6. september 2016,
- 20. júla 2016 okresný súd uznesením č. k. 12 C 92/2016-69 z 20. júla 2016 vyzval
sťažovateľku podľa § 167 ods. 3 CSP,
- 20. júla 2016 okresný súd uznesením č. k. 12 C 92/2016-71 z 20. júla 2016 vyzval
žalovaného podľa § 167 ods. 2 CSP,
- 25. augusta 2016 okresnému súdu bolo doručené vyjadrenie žalovaného,
- 30. augusta 2016 okresný súd zrušil termín pojednávania vo veci nariadený
na 6. september 2016 z dôvodu oboznamovania sa s podaním žalovaného, ktorého obsahom
bola aj námietka nedostatku právomoci okresného súdu vo veci konať,
- 30. augusta 2016 okresný súd uznesením č. k. 12 C 92/2016-96 z 30. augusta 2016
opätovne vyzval sťažovateľku podľa § 167 ods. 3 CSP,
- 28. septembra 2016 okresný súd urgoval splnenie povinnosti sťažovateľky uloženej
jej uznesením okresného súdu č. k. 12 C 92/2016-96 z 30. augusta 2016,
- 18. októbra 2016 okresnému súdu bolo doručené požadované vyjadrenie
sťažovateľky,
- 31. októbra 2016 okresný súd uznesením č. k. 12 C 92/2016-109 z 31. októbra 2016
vyzval sťažovateľku podľa § 167 ods. 4 CSP,
- 8. decembra 2016 okresný súd uznesením č. k. 12 C 92/2016-119 z 8. decembra
2016 rozhodol o zastavení konania o zaplatenie sumy 600 € a po právoplatnosti uznesenia
o postúpení veci Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky,
- 4. januára 2017 okresnému súdu bolo doručené sťažovateľkou podané odvolanie
proti uzneseniu okresného súdu č. k. 12 C 92/2016-119 z 8. decembra 2016,
- 5. januára 2017 okresný súd uznesením č. k. 12 C 92/2016-230 z 5. januára 2017
uložil sťažovateľke povinnosť uhradiť súdny poplatok za podané odvolanie,
- 20. januára 2017 okresnému súdu bolo doručené potvrdenie o zaplatení súdneho
poplatku za podané odvolanie,
- 6. februára 2017 okresný súd uznesením č. k. 12 C 92/2016-136 zo 6. februára 2017
podľa § 167 ods. 3 CSP umožnil vyjadriť sa žalovanému k sťažovateľkou podanému
odvolaniu proti uzneseniu okresného súdu č. k. 12 C 92/2016-119 z 8. decembra 2016,
- 3. marca 2017 súdny spis okresného súdu sp. zn. 12 C 92/2016 bol predložený
na odvolacie konanie Krajskému súdu v Košiciach,
- 7. marca 2017 Krajskému súdu v Košiciach bolo doručené podanie žalovaného
k odvolaniu sťažovateľky,
- 29. marca 2017 Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 2 Co 79/2017-145
z 29. marca 2017 rozhodol o zrušení uznesenia okresného súdu č. k. 12 C 92/2016-119
z 8. decembra 2016 a vrátení veci okresnému súdu na ďalšie konanie,
- 5. apríla 2017 bol súdny spis okresného súdu sp. zn. 12 C 92/2016 doručený
z Krajského súdu v Košiciach späť okresnému súdu,
- 13. júna 2019 okresný súd nariadil termín pojednávania vo veci po zrušení
uznesenia okresného súdu č. k. 12 C 92/2016-119 z 8. decembra 2016 a vrátení veci
na ďalšie konanie na 3. október 2019.
IV.3.2 Obdobie neefektívnej činnosti okresného súdu
24. Krajský súd v Košiciach vo svojom uznesením č. k. 2 Co 79/2017-145
z 29. marca 2017, ktorým rozhodol o zrušení uznesenia okresného súdu č. k. 12 C 92/2016-
119 z 8. decembra 2016, v podstatnom uviedol:
„10. Žalobkyňa si svojou žalobou uplatnila nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. v platnom znení (§17 ods. 1,2).
Rozhodovanie o náhrade škody v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. je nepochybne nárokom
súkromnoprávnym a nie nárokom verejnoprávnym, ako ho nesprávne posúdil súd prvej
inštancie. Okrem ušlého zisku 600 € v podobe nevyplatených odmien si uplatnila žalobkyňa
aj trovy konania v predchádzajúcom správnom konaní – právneho zastúpenia advokátkou
vo výške 594 € a poštovné 5,40 €. Nejde preto o nárok verejnoprávneho charakteru, ktorý
by oprela o zákon č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru... a to ani
v časti ušlého zisku – nevyplatenej odmeny 600 €. Evidentne ide o súkromnoprávny nárok
žalobkyne, ktorý v zmysle § 3 CSP zásadne spadá do vecnej právomoci všeobecných súdov
SR. Skutočnosť, že ide o nárok uplatňovaný ako náhrada škody spôsobená nezákonným
rozhodnutím štátneho orgánu žalobkyňa v konaní niekoľkokrát opakovane tvrdila.
11. Odvolací súd je toho názoru, že odvolacie dôvody uplatnené žalobkyňou boli
naplnené, keďže súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci
nevykonal navrhované dôkazy, ale aj že týmto nesprávnym procesným postupom znemožnil
žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces, tieto nedostatky nemožno napraviť v konaní pred
odvolacím súdom v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ napadnuté uznesenie v celom
rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.“
25. Vychádzajúc z obsahu uznesenia Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Co 79/2017-
145 z 29. marca 2017, ústavný súd konštatuje neefektívny postup okresného súdu v čase
od 8. decembra 2016, keď okresný súd uznesením č. k. 12 C 92/2016-119 z 8. decembra
2016 rozhodol o zastavení konania o zaplatenie sťažovateľkou uplatnenej sumy vo výške
600 € a postúpení veci žalovanému, do 5. apríla 2017, keď bol súdny spis okresného súdu
sp. zn. 12 C 92/2016 vrátený z Krajského súdu v Košiciach okresnému súdu. Argumentáciu
predsedu okresného súdu o právnom názore v tom čase konajúcej sudkyne (pozri bod 4)
považuje ústavný súd za tendenčnú, keďže sa zákonná sudkyňa dopustila pri právnom
posúdení veci názorového excesu, ktorý nie je možné ospravedlniť právnym názorom.
K rovnakému záveru dospel aj Krajský súd v Košiciach v odvolacom konaní. Okresný súd
tak v napadnutom konaní postupoval neefektívne štyri mesiace.
IV.3.3 Obdobia nečinnosti okresného súdu
26. Ako obdobie úplnej nečinnosti okresného súdu v napadnutom konaní hodnotí
ústavný súd obdobie od 5. apríla 2017 do 3. októbra 2019, keď okresný súd po prvýkrát
pojednával v predmetnej veci, pričom okresnému súdu trvalo dva roky a dva mesiace, kým
vôbec pristúpil k nariadeniu pojednávania v predmetnej veci, ktorého termín navyše stanovil
až o tri mesiace. Nie je ústavne akceptovateľné, aby bol súd vo veci absolútne nečinný
po dobu viac ako dvoch rokov, ak je toto obdobie navyše umocnené predchádzajúcim
neefektívnym postupom v trvaní štyroch mesiacov. Ak okresný súd za takejto situácie
nariaďuje termín pojednávania a priori na dobu o ďalšie tri mesiace, neúmerne tým svojou
nečinnosťou vo veci len predlžuje stav právnej neistoty, ktorý je navyše umocnený aj
ďalšou skutočnosťou spočívajúcou v tom, že vo veci sa po prvýkrát má/malo pojednávať až
po viac ako štyroch rokoch od podania žaloby. Naopak, okresný súd mal z dôvodu
vyriešenia otázky vecnej, ako aj miestnej príslušnosti vo veci postupovať v napadnutom
konaní o to promptnejšie a bezodkladne pristúpiť k nariadeniu pojednávania, na ktorom mal
riešiť opodstatnenosť žalobou uplatnených nárokov. Nečinnosť okresného súdu
v napadnutom konaní tak trvala od 5. apríla 2017 do 3. októbra 2019, keď okresný súd
po prvýkrát pojednával v predmetnej veci, teda po dobu dvoch rokov a piatich mesiacov.
V.
Záver
V.1 K bodu 1 výroku nálezu
27.1 V zmysle § 133 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré
ustanovenia ústavy, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým
právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva
a slobody. Ústavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné
práva a slobody sťažovateľa.
27.2 Ústavný súd na základe vykonaného posúdenia (bod IV odôvodnenia) dospel
k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 92/2016 došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
V.2 K bodu 2 výroku nálezu
28.1 V zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
28.2 Podľa § 133 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti
vyhovie môže a) prikázať, aby ten kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa svojou
nečinnosťou, vo veci konal.
28.3 Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie stále trvá a vo veci nebolo
opätovne rozhodnuté ani po štyroch rokoch od podania žaloby, prikázal ústavný súd podľa
čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 133 ods. 1 zákona o ústavnom súde okresnému súdu
v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov.
V.3 K bodu 3 výroku nálezu
29. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie. Sťažovateľka požiadala o priznanie finančného zadosťučinenia
vo výške 2 500 € z dôvodu prieťahov okresného súdu pri prejednaní veci. Ústavný súd
v predmetnej veci zistil obdobie neefektívnej činnosti v trvaní štyroch mesiacov a obdobie
nečinnosti v trvaní dvoch rokov a piatich mesiacov, čo spolu činí dva roky a deväť
mesiacov, a za túto dobu priznáva sťažovateľke sumu primeraného finančného
zadosťučinenia vo výške 1 000 €, ktorú považuje za primeranú okolnostiam prípadu.
V.4 K bodu 4 výroku nálezu
30. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
31. Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta za tri úkony právnej služby vykonané v roku
2019, a to za prevzatie a prípravu zastupovania, písomné podanie ústavnej sťažnosti
ústavnému súdu a písomné vyjadrenie advokáta z 25. júla 2019. Vychádzal pritom
z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 1 vyhlášky je odmena
advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby
vykonaný v roku 2019 1/6 z výpočtového základu zo sumy 980 €, čo činí za jeden úkon
právnej služby odmenu v sume 163,33 €, a režijný paušál v sume 9,80 €, teda sťažovateľke
priznal úhradu trov konania v celkovej súhrnnej sume 519,39 €. Z týchto dôvodov rozhodol
ústavný súd tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto nálezu.
32. S poukazom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, sa pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumie jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. januára 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu