Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 99/2020
PDF · 376.51 KB
No categories available
III. ÚS 99/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku a zo sudcu Petra Straku a sudcu Martina
Vernarského (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , , a ,
, všetci , zastúpených advokátom
JUDr. Františkom Komkom, advokátska kancelária, Hlavná 27, Prešov, vo veci
namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a ich práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove
č. k. 4 Co 101/2019-273 z 22. októbra 2019 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť , a o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého postupu a rozhodnutia, sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
14. januára 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
, , a , narodeného
všetci (ďalej len „sťažovatelia“, v citáciách
aj „žalobcovia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a ich práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 101/2019-273 z 22. októbra 2019 (ďalej len „rozsudok
krajského súdu“) a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa ako žalobcovia (spolu
s , toho času nebohým) na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný
súd“) domáhali žalobou z 3. septembra 2012 pôvodne proti žalovaným
a zaplatenia sumy 10 000 eur s príslušenstvom z titulu vydania
bezdôvodného obohatenia. V žalobe dôvodili, že proti nim bolo začaté exekučné konanie,
ktoré bolo zastavené uznesením okresného súdu č. k. 6 Er 4225/2000-26 zo 4. februára 2010
a o náhrade trov exekúcie exekučným súdom nebolo rozhodnuté. K zastaveniu exekúcie
došlo v dôsledku zrušenia exekučného titulu a po zastavení konania sťažovatelia vyzvali
súdneho exekútora na vrátenie všetkých finančných prostriedkov, ktoré im boli v rámci
realizácie výkonu rozhodnutia zrazené, pričom prostriedky sa mali nachádzať na účte
exekútorského úradu, resp. časť mala byť poukázaná oprávnenému v exekučnom konaní –
.
3. Okresný súd uznesením č. k. 8 C 176/2012-120 z 19. decembra 2013 pripustil
na strane žalovaných do konania pôvodného súdneho exekútora
, ako aj pripustil zmenu žaloby.
4. Vzhľadom na to, že na žalovaného bol vyhlásený konkurz a žalovaná
žalovanú sumu dobrovoľne uhradila, zobrali sťažovatelia svoju
žalobu proti týmto žalovaným späť, okresný súd pripustil späťvzatie žaloby, konanie
proti uvedeným žalovaným zastavil a konanie proti žalovanému
o zaplatenie sumy 1 669,55 eur s 9 % úrokom z omeškania ročne z tejto sumy
od 28. júla 2010 do zaplatenia vylúčil na samostatné konanie.
5. Okresný súd rozsudkom č. k. 8 C 176/2012-167 z 3. júla 2015 konanie v časti
o zaplatenie sumy prevyšujúcej sumu 1 669,55 eur a 9 % ročného úroku z omeškania
zo sumy 1 875,67 eur za obdobie od 15. mája 2009 do 27. júla 2010 zastavil, zaviazal
žalovaného zaplatiť žalobcom sumu 1 669,55 eur s 8,25 %
úrokom z omeškania ročne zo sumy 1 669,55 eur za obdobie od 31. decembra 2013
do zaplatenia, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vyslovil, že o trovách konania bude
rozhodnuté v lehote 30 dní samostatným rozhodnutím.
6. Proti rozsudku okresného súdu č. k. 8 C 176/2012-167 z 3. júla 2015
podal žalovaný odvolanie, o ktorom krajský uznesením
č. k. 4 Co 355/2015-208 z 8. decembra 2016 rozhodol tak, že zrušil napadnutý rozsudok
vo vyhovujúcom výroku a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie s tým, že v ďalšom konaní je úlohou súdu opätovne posúdiť dôvodnosť
uplatneného nároku žalobcov vo vzťahu k žalovanému z hľadiska pasívnej vecnej
legitimácie žalovaného v spore, uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
z titulu jeho zodpovednosti ako súdneho exekútora, ktorú funkciu ukončil
k 31. augustu 2009, ako aj vysporiadať sa so vznesenou námietkou premlčania,
najmä ustáliť okamih vedomosti žalobcov, kedy sa dozvedeli o bezdôvodnom obohatení
sa žalovaným, od ktorého dátumu začala plynúť premlčacia lehota na uplatnenie nároku.
7. Následne okresný súd rozsudkom č. k. 8 C 176/2012-234 z 15. júna 2017 žalobu
o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcom sumu 1 669,55 eur s 8,25 % ročným úrokom
z omeškania z tejto sumy od 31. decembra 2013 do zaplatenia zamietol, zároveň vyslovil,
že žalovaný má voči žalobcom v I. až IV. rade spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením
po právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení okrem iného konštatoval: „Vo vzťahu k pasívnej
vecnej legitimácii žalovaného je potrebné uviesť, že podľa názoru súdu prvej inštancie táto
nie je vo vzťahu k žalovanému daná, nakoľko žalovaný
ukončil činnosť súdneho exekútora 31.8.2009 (zánik funkcie), pričom z uznesenia tunajšieho
súdu č. k. 6 Er 4225/2000-26 zo dňa 4.2.2010 vyplýva, že súdnym exekútorom činným
v tomto exekučnom konaní bol v súčasnosti už nebohý (od 23.9.2009),
nie žalovaný.
Podľa názoru súdu prvej inštancie je nesporné, že žalovaný bol do aktuálne
prebiehajúceho sporového konania pripustený uznesením tunajšieho súdu
č. k. 8 C 176/2012-120 zo dňa 19.12.2013 (právoplatné 18.1.2014). Žaloba bola súdu
doručená 3.9.2012 a k zastaveniu exekučného konania došlo uznesením tunajšieho súdu
č. k. 6 Er 4225/2000-26 zo dňa 4.2.2010 (právoplatné 24.2.2010).
Čo sa týka námietky premlčania vznesenej žalovaným, súd prvej inštancie v zhode
s názorom odvolacieho súdu túto považuje za dôvodnú. V tomto sporovom konaní
žalobcovia (v exekučnom konaní povinní) podľa názoru súdu museli mať vedomosť
o zastavení exekúcie ako aj o prebiehajúcom konaní vo veci samej vedenom na tunajšom
súde pod sp. zn. 18 Cb 343/1999, keďže exekúcia bola zastavená pre nedoručený platobný
rozkaz tunajšieho súdu v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov
pod sp. zn. 18Cb 343/1999, ktorý bol zrušený uznesením zo dňa 28.7.2008, pričom toto
uznesenie bolo potvrdené odvolacím súdom v konaní tam vedenom pod sp. zn. 2Cob/8/2009
a nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 14.5.2009.
Je preto nutné prisvedčiť argumentácii žalovaného, že žalobcovia sa o bezdôvodnom
obohatení dozvedeli najneskôr 14.5.2009, pričom v danom prípade došlo k uplynutiu
ako subjektívnej 2 - ročnej tak aj objektívnej 3 - ročnej premlčacej lehoty,
keďže ako už bolo uvedené, k podaniu tejto sporovej žaloby došlo až 3.9.2012, dokonca
s pripustením aktuálne žalovaného až ku dňu 11.12.2013 vyššie uvedeným uznesením
tunajšieho súdu č. k. 8 C 176/2012-120 z 19.12.2013. Rovnako tak pri počítaní premlčacej
lehoty od 24.2.2010 (právoplatnosť uznesenia č. k. 6 Er 4225/2000-26 o zastavení exekúcie)
by objektívna premlčacia doba uplynula 24.2.2013, pričom žalobcovia žalovali súčasného
žalovaného až 11.12.2013 na pojednávaní.“
8. Proti rozsudku okresného súdu č. k. 8 C 176/2012-234 z 15. júna 2017 podali
sťažovatelia odvolanie, v ktorom namietali, že záver okresného súdu o premlčaní nároku
je arbitrárny. Podľa ich názoru súd nárok posudzoval ako nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia, čo je nesprávne, pretože ide o nárok o náhradu škody, ktorú exekútor spôsobil
pri výkone svojej činnosti. Za škodu spôsobenú pri výkone exekučnej činnosti nesie
zodpovednosť exekútor podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“)
a aj samotný štát podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Obe zodpovednosti stoja popri sebe a právo výberu medzi nimi je na poškodenom.
preto je pasívne legitimovaný. Sťažovatelia sa o neoprávnenom
zúčtovaní trov exekúcie zo strany súdneho exekútora v sume
1 669,55 eur dozvedeli z písomného vyjadrenia , ktoré bolo
doručené súdu 19. novembra 2013. Žalobu proti rozšírili
hneď 11. decembra 2013, teda riadne a včas. Tiež uviedli: „Tento fakt potvrdzuje
aj vykonanie dôkazu zo strany súdu, a to pripojením exekučného spisu Ex 0233/00 súdnou
exekútorkou , z obsahu ktorého bolo zistené, že v predmetnom
exekučnom spise sa nenachádza žiadna písomná korešpondencia medzi súdnym exekútorom
, a ,
z ktorej by vyplývalo, že účastníci exekučného konania (oprávnení a povinní)
boli informovaní, že došlo k zmene v osobe súdneho exekútora, ako aj informácií o stave
doterajšieho exekučného konania (aká suma bola do zmeny súdneho exekútora v rámci
vykonávania exekučnej činnosti vymožená a akým spôsobom sa s týmto vymoženým plnením
naložilo).“ Pri posudzovaní otázky, kedy sa poškodený dozvedel o tom, kto za škodu
zodpovedá, treba vychádzať z preukázanej skutočnej vedomosti poškodeného o tomto prvku
(nestačí teda len možnosť dozvedieť sa o ňom). Zo samotného exekučného spisu
sp. zn. Ex 0233/00, ako aj samotnej konštatácie súdu prvej inštancie vyplýva, že súdny
exekútor po skončení svojej exekučnej činnosti, ako aj samotný
jeho nástupca, ktorý prevzal po skončení jeho exekučnej činnosti celú exekučnú agendu,
nepodali a neuplatnili si náhradu trov konania. Uznesením okresného súdu
č. k. 6 Er 4225/00-26 zo 4. februára 2010 súd exekúciu zastavil, náhradu trov exekúcie
účastníkom nepriznal. Dôvodom zastavenia exekúcie bol § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného
poriadku, t. j. že rozhodnutie, ktoré bolo podkladom na vykonanie exekúcie ‒platobný
rozkaz č. k. 18 Cb 343/1999-23 z 28. júla 2008, bolo právoplatne zrušené.
Podľa sťažovateľov, «keďže došlo nesprávnym postupom exekútora
k svojvoľnému „zrazeniu“ trov exekúcie z vymoženého plnenia bez rozhodnutia
exekučného súdu o trovách exekúcie, nemohlo síce dôjsť na strane exekútora
k bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451 OZ, ale ku spôsobeniu škody exekútorom
v zmysle § 33 ods. 1 EP».
9. Krajský súd rozsudkom č. k. 4 Co 101/2019-273 z 22. októbra 2019 potvrdil
rozsudok okresného súdu č. k. 8 C 176/2012-234 z 15. júna 2017 a nárok na náhradu trov
odvolacieho konania žalovanému nepriznal. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
konštatoval: „Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že vedomosť žalobcovia
o vzniku bezdôvodného obohatenia, ktorý nárok si pôvodne uplatňovali ako bezdôvodné
obohatenie, nadobudli okamihom zrušenia vydaného platobného rozkazu, a to uznesením
č. k. 18Cb/343/1999-77 zo dňa 28.7.2008 v spojení s uznesením odvolacieho súdu
č. k. 2Cob/8/2009-95 z 29.4.2009, ktorým bolo uznesenie súdu prvej inštancie potvrdené.
Predmetné uznesenie o zrušení vydaného platobného rozkazu nadobudlo právoplatnosť
a stalo sa vykonateľným k 14.5.2009. Bezdôvodným obohatením je aj plnenie na základe
vykonateľného rozhodnutia, ktoré bolo zrušené. Zrušením rozhodnutia, na základe
ktorého sa plnilo, dochádza k bezdôvodnému obohateniu len v prípade, že právny dôvod
tohto plnenia nespočíval v hmotnom práve. To znamená, že podľa hmotného práva táto
povinnosť neexistovala. Zrušením rozhodnutia tak odpadol právny dôvod a poskytnuté
plnenie sa stáva bezdôvodným obohatením. Súd prvej inštancie správne uzavrel,
že pri pôvodne uplatnenom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia došlo k uplynutiu
subjektívnej, ako aj objektívnej premlčacej lehoty vyplývajúcej z ust. § 107
ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, lebo k podaniu žalobného návrhu došlo 3.9.2012,
avšak nie aj voči žalovanému v tomto konaní, vo vzťahu ku ktorému došlo k rozšíreniu
žaloby na strane žalovaných až 11. 12.2013.
Súd prvej inštancie vzhľadom na vznesenú námietku premlčania túto posúdil
aj vo vzťahu k nadobudnutiu vedomosti o dôvodnosti uplatneného nároku na náhradu škody
od právoplatnosti uznesenia o zastavení exekúcie č.k. 6Er/4225/2000-26, t.j. od 24.2.2010,
pričom objektívna 3-ročná lehota by uplynula 24.2.2013. Vo vzťahu k žalovanému
v tomto konaní bol uplatnený nárok 11.12.2013. Aj z tohto dôvodu preto správne
postupoval, ak žalobu voči žalovanému z dôvodu vznesenej námietky premlčania zamietol.
Posúdenie 2-ročnej subjektívnej lehoty, ako aj objektívnej 3-ročnej premlčacej lehoty
pri uplatnenom nároku pôvodne na vydanie bezdôvodného obohatenia, neskôr na náhradu
škody podľa § 33 ods. 1 Exekučného konania bolo správne.
Krajský súd nepovažoval za relevantné skutkové tvrdenia uvedené v odvolaní
právnym zástupcom žalobcov týkajúce sa nadobudnutia skutočnej vedomosti poškodených
o tom, kto za škodu zodpovedá. Z obsahu spisu je nesporné, že žalobcovia pôvodne
žalovali oprávneného z exekučného konania, ako aj súdneho exekútora
, ktorý ako súdny exekútor prevzal agendu exekútorského úradu
po v súvislosti s ukončením jeho exekučnej činnosti
k 31.8.2009. Po zrušení platobného rozkazu následne ako žalobca vzal žalobu
späť z dôvodu nevymožiteľnosti pohľadávky, a preto následne došlo k zastaveniu konania
vedeného na Okresnom súde Prešov pod sp .zn. 8C/176/2012 s tým, že náhrada trov
konania účastníkom priznaná nebola. Zároveň z vyjadrenia právneho zástupcu žalobcov
v odvolaní a tieto skutočnosti vyplývajú aj z obsahu spisu vyplýva, že aj pôvodná žalovaná
2. ako nástupkyňa po zomrelom
dobrovoľne uhradila žalobcom 1.875,67 eura...
Žalobcovia boli účastníci exekučného konania, ako aj v postavení žalovaných boli
účastníkmi v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 18Cb/343/1999,
ako aj následne po zrušení platobného rozkazu v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov
pod sp. zn. 18Cb/343/1999-136, ktoré konanie bolo právoplatne zastavené z dôvodu
späťvzatia žaloby žalobcom s právoplatnosťou od 13.3.2003.
Z vykonaného dokazovania, preukázaných skutkových tvrdení strán sporu
jenesporné, že žalobcovia nadobudli vedomosť o uplatnenom nároku zrušením vydaného
platobného rozkazu, ktorý bol podkladom pre vykonávanie exekúcie. Aj z predložených
listinných dôkazov žalobcami vyplýva, že žalobcovia sa domáhali vrátenia zrazených súm
v rámci výkonu exekúcie od nástupkyne neb. ,
, Exekútorský úrad, Košice minimálne od 20.7.2010 (č.l. 8 spisu). Odvolací súd
preto nesúhlasí s názorom právneho zástupcu žalobcov, ktorý ich zastupoval
aj pri vymáhaní uplatnených súm pred podaním žaloby a v priebehu exekučného konania,
aby žalobcovia nadobudli skutočnú vedomosť o tom, kto sa škodu zodpovedá a v akej výške
škoda vznikla až 19.11.2013.“
10. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti argumentovali: «Právoplatnosť uznesenia
Okresného súdu Prešov (24.2.2010) č. k. 6Er 4225/2000-26 zo dňa 4.10.2010
nemôže byť preukázateľným získaním informácie o skutkových okolnostiach, na základe
ktorých by si mohol urobiť dostatočný úsudok o tom, konkrétne ktorá fyzická
alebo právnická osoba za škodu zodpovedá. Týmto uznesením bola síce exekúcia zastavená,
nebolo však rozhodnuté zo strany exekučného súdu o trovách exekúcie, pričom došlo
k zmene súdneho exekútora pôvodne ustanoveného žalovaného
na ďalšieho exekútora , ktorý v priebehu exekúcie
zomrel a agendu po ňom prevzala ďalšia exekútorka so sídlom
exekútorského úradu .
... pôvodný exekútor v ničom nebol oprávnený svojvoľne si z vymoženej sumy
započítať a zinkasovať iba ním samotným vyčíslené trovy exekúcie v sume 1.669,55 Eur,
pretože o trovách exekúcie môže rozhodnúť v zmysle zák. č. 233/1995 Z. z. EP výhradne
iba exekučný súd, k čomu však nikdy nedošlo, pretože exekučný súd OS Prešov svojim
uznesením č. k. 6Er 4225/2000-26 síce podľa § 57 zák. č. 233/1995 exekúciu zastavil,
avšak v tom istom uznesením nerozhodol o náhrade trov exekúcie a nevydal ani následne
ďalšie rozhodnutie, ktorým by bolo rozhodnuté o trovách exekúcie...
Sťažovatelia ako žalobcovia sa hodnoverným spôsobom o tom, že zo strany súdneho
exekútora, žalovaného došlo k „zaplateniu jemu vzniknutých
trov exekúcie zrazením sumy 1.669,55 Eur“ dozvedeli až z písomného vyjadrenia pôvodne
žalovanej exekútorky , ktoré bolo doručené do súdneho spisu
dňa 30.1.2013 s pripojenými prílohami a špecifikáciou platieb, ako aj z jej výpovede,
ktorú ako účastníčka konania (žalovaná v 2/ rade) uskutočnila pred procesným súdom
na pojednávaní konanom dňa 4.10.2013 a 11.12.2013, na základe ktorých výpovedí
sťažovatelia na pojednávaní konanom dňa 11.12.2013 rozšírili okruh účastníkov
o žalovaného , ktorý si ako pôvodný exekútor neoprávnene
ponechal zo zrazených súm pri výkone exekúcie sumu 1.669,55 Eur (nebolo zistené,
či túto sumu nechal preúčtovať na svoj vlastný osobitný účet alebo ponechal na svojom
exekútorskom účte).
Sťažovatelia majú zato, že svoj nárok na náhradu škody voči pôvodnému exekútorovi
uplatnili bezprostredne po zistení skutočností osoby,
kto za škodu zodpovedná a v akej výške uplatnili riadne a včas v súlade s ustanovením §
106 ods. 1 OZ.
... pri správnom právnom hodnotení, súdy mali dospieť k záveru, že súdny exekútor
po skončení svojej exekučnej činnosti, v dôsledku čoho došlo k zmene exekútora v ničom
nedošlo k zmene výkonu exekúcie podľa exekučného poriadku tým, že si neoprávnene
a „svojvoľne" z vymoženej sumy zrazil trovy exekúcie v sume 1669,55 Eur konal
protiprávne, v rozpore s exekučným poriadkom, o trovách exekúcie aj po jej zastavení
nerozhodol exekučný súd ani po jej zastavení v spoločnom uznesení o zastavení exekúcie
a trovy exekúcie zo strany exekútorov ,
a doposiaľ neboli uplatnené, nebolo o nich rozhodnuté,
pričom jedine právoplatne rozhodnutie exekučného súdu o náhrade trov konania
môže byť podkladom na ich úhradu.
Rozhodnutie Krajského súdu v odvolacom konaní a nato nadväzujúce rozhodnutie
Okresného súdu v Prešove je založené na príliš formalistickom výklade práva a aj samotné-
posúdenie skutkových okolností prípadu je v rozpore s požiadavkou materiálnej ochrany
práv zo strany súdnej moci.
Všeobecné súdy vo svojich rozsudkoch vôbec nezohľadnili špecifikáciu
prejednávaného súdneho prípadu, nerešpektovali doterajšiu súdnu judikatúru, nesprávne
ustálili začiatok behu premlčacej lehoty a najmä nezákonným spôsobom sa vyporiadali
so žalovanou sumou, ktorú si žalovaný ako súdny exekútor a verejný činiteľ výlučne sám
a neoprávnene zrazil ako odmenu a náhradu exekútora za výkon exekučnej činnosti
bez toho, aby o takejto odmene súdneho exekútora bolo rozhodnuté exekučným súdom
samostatným uznesením, voči ktorému je prípustný opravný prostriedok v prípade
nespokojnosti toho ktorého účastníka exekučného konania, v ktorom súdny exekútor v časti
o náhrade trov exekúcie má zo zákona postavenie účastníka konania a o jeho právach
a povinnostiach rozhoduje exekučný súd...»
11. Sťažovatelia sú toho názoru, že krajský súd rozhodol arbitrárne, v rozpore
so zásadou materiálnej ochrany základných práv. Uvedené nedostatky v rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov v prejednávanej veci dosahujú mieru ústavnej relevancie,
ich intenzita porušuje práva sťažovateľov.
12. Z už uvedených dôvodov navrhli, aby ústavný súd vydal takýto nález:
„4.1 Základné právo sťažovateľov , ,
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a jeho právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 4Co 101/2019-273 zo dňa 22.10.2019 a postupom,
ktorý predchádzal jeho vydaniu porušené bolo. 9
4.2 Rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 4Co 101/2019-273
zo dňa 22.10.2019 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
4.3 Sťažovateľom, , , priznáva
úhradu trov konania každému v sume 450,29 Eur, ktoré je Krajský súd v Prešove povinný
zaplatiť na účet ich právneho zástupcu, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.“
13. Sťažovatelia tiež navrhli, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť rozsudku
okresného súdu č. k. 8 C 176/2012-234 z 15. júna 2017 vo výroku II, kde žalovaný má
voči sťažovateľom spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %,
o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku
do doby rozhodnutia ústavného súdu o podanej sťažnosti. Návrh na odklad vykonateľnosti
odôvodnili tým, že rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť
a môže byť podkladom pre exekučný výkon tohto rozhodnutia, pričom realizácia výkonu
rozhodnutia by znamenala pre sťažovateľov len ďalšie zbytočné náklady a trovy,
došlo by u nich k vzniku neodstrániteľnej ujmy, pričom na druhej strane oprávnenému
žiadna ujma nehrozí.
II.
Relevantná právna úprava
14. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
15. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
16. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
17. Zákonom upravujúcim spôsob konania pred ústavným súdom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorý v časti upravujúcej spôsob konania
pred ústavným súdom nadobudol účinnosť 1. marca 2019.
18. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
19. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
20. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
21. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
III.
Právne posúdenie
22. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov, že rozsudok krajského
súdu je arbitrárny. Súd nesprávne posúdil počiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby
u nároku sťažovateľov na náhradu škody (pôvodne v konaní uplatneného ako nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia), ako aj opomenul s tým súvisiacu ustálenú
judikatúru. Pri posudzovaní začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby je potrebné
vychádzať z preukázanej, skutočnej vedomosti poškodeného o tom, kto za škodu zodpovedá
a o vzniku škody a jej výške. Pri správnom právnom hodnotení mali súdy dospieť k záveru,
že pôvodný súdny exekútor ( ) tým, že si svojvoľne z vymoženej
sumy zrazil trovy exekúcie v sume 1 669,55 eur, konal protiprávne, pretože jedine
právoplatné rozhodnutie exekučného súdu o náhrade trov konania môže byť podkladom
na ich úhradu.
23. Podľa § 45 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi
návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak. Viazanosť ústavného súdu návrhom
na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti,
v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 39 ods. 3 a § 43
ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah a predmet konania
pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej ústavnej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa
svojich práv.
24. Ústavný súd sa preto zaoberal namietaným porušením práv v rozsahu,
v akom ich sťažovatelia v sťažnosti pred ústavným súdom vymedzili v petite návrhu,
t. j. skúmal, či napadnutým postupom a rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Tvrdenie sťažovateľov o porušení základného práva
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 13 dohovoru, čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti
mimo petitu, ústavný súd považoval iba za súčasť ich argumentácie (napr. III. ÚS 149/04,
III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).
25. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
26. Článok 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej
ochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,
a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu
ochranu. Zároveň sa podľa čl. 51 ods. 1 ústavy možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy
len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152
ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c
ods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť
pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (III. ÚS 298/2018).
27. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).
28. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,
alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
29. O svojvôli, resp. arbitrárnosti pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
30. Po vykonanom prieskume prvoinštančného rozsudku okresného súdu
i naň nadväzujúceho ústavnou sťažnosťou napadnutého potvrdzujúceho rozsudku krajského
súdu dospel ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti k záveru,
že jej prípadné prijatie by za žiadnych okolností nemohlo viesť k vysloveniu porušenia
označených práv sťažovateľov. V napadnutom rozsudku krajského súdu totiž niet ústavne
relevantných známok arbitrárnosti či neústavného uplatňovania dotknutých zákonných
právnych noriem.
31. Z pohľadu právnych okolností kauzy sťažovateľov hodno zdôrazniť právnu
notorietu, podľa ktorej subjektívna premlčacia doba môže plynúť len v rámci objektívnej
premlčacej doby, subjektívna premlčacia doba nikdy nemôže uplynúť neskôr ako doba
objektívna (výnimky predstavujú prípady, ktoré nedopadajú na prejednávanú vec). V tomto
smere ústavný súd upriamuje pozornosť na skutočnosť, že okresný súd aj krajský súd
vo svojich rozhodnutiach (č. k. 8 C 176/2012-234 z 15. júna 2017, č. k. 4 Co 101/2019-273
z 22. októbra 2019) uviedli, že v predmetnom prípade došlo k uplatneniu práva
sťažovateľov voči po uplynutí objektívnej,
ako aj subjektívnej premlčacej doby. Sťažovatelia v odvolaní proti rozsudku krajského súdu
a v ústavnej sťažnosti namietajú nesprávne právne závery vo vzťahu k posúdeniu začiatku
plynutia subjektívnej premlčacej doby, dôvodiac, že súdy nesprávne ustálili moment
nadobudnutia skutočnej vedomosti sťažovateľov o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.
32. Pokiaľ ide o objektívnu premlčaciu dobu, v odvolaní proti rozsudku krajského
súdu ani v ústavnej sťažnosti sťažovatelia nespochybňovali, že k samotnému vzniku škody
(resp. bezdôvodného obohatenia, ako svoj nárok označovali skôr v konaní) došlo najneskôr
momentom právoplatnosti uznesenia o zrušení platobného rozkazu – exekučného titulu
(14. mája 2009), resp. právoplatnosťou uznesenia o zastavení exekučného konania
(24. februára 2010), v dôsledku čoho objektívna trojročná premlčacia doba uplynula
pred uplatnením ich nároku voči (11. decembra 2013).
Z obsahu odvolania proti rozsudku krajského súdu (priložené k ústavnej sťažnosti)
i zo samotnej ústavnej sťažnosti jednoznačne vyplýva, že argumenty sťažovateľov sa týkajú
výlučne posúdenia plynutia subjektívnej premlčacej doby, keďže poukazujú na skutočnosti
týkajúce sa získania skutočnej vedomosti sťažovateľov o vzniku škody.
33. Pri vznesení námietky premlčania protistranou (k čomu v predmetnom prípade
došlo) mohol byť žalobcom priznaný ich nárok len pri kumulatívnom splnení podmienky,
že tento bol uplatnený v rámci plynutia subjektívnej premlčacej doby, ako aj v rámci
plynutia objektívnej premlčacej doby. Za stavu, že nebola splnená podmienka uplatnenia
práva v rámci objektívnej premlčacej doby, je už bez právneho významu skúmať, či právo
bolo uplatnené v rámci subjektívnej premlčacej doby (ako aj skúmanie vecnej legitimácie
subjektov konania či rozsahu nároku). Aj v prípade, že by sa ústavný súd stotožnil
s tvrdením sťažovateľov o nesprávnom posúdení začiatku plynutia subjektívnej premlčacej
doby krajským súdom, v konečnom dôsledku by rozhodnutie ústavného súdu nemalo vplyv
na postavenie sťažovateľov v konaní pred všeobecnými súdmi, pretože týmito
bolo ustálené, že nárok sťažovateľov je premlčaný v objektívnej premlčacej
dobe (čo sťažovatelia v konaní pred všeobecnými súdmi ani v ústavnej sťažnosti
nenamietali). Preto súdna ochrana ich hmotnoprávnym nárokom nemôže vyústiť
do výsledku opačného v porovnaní s meritórnym výrokom napadnutého rozsudku krajského
súdu.
34. Na dôvažok ústavný súd uvádza, že zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
v znení neskorších predpisov vo vzťahu k náhrade škody v § 106 ods. 2 (vo vzťahu
k bezdôvodnému obohateniu v § 107 ods. 2) zakotvuje trojročnú objektívnu premlčaciu
dobu a iba v prípade, že škoda bola spôsobená úmyselne (resp. bezdôvodné obohatenie
bolo získané úmyselne), táto doba sa predlžuje na 10 rokov. Pre možnosť aplikácie
desaťročnej objektívnej premlčacej doby sa vyžaduje preukázanie úmyslu na strane subjektu
zodpovedného za škodu (resp. subjektu, ktorý sa bezdôvodne obohatil). V predmetnom
prípade okresný súd vyhodnotil právo sťažovateľov ako premlčané v objektívnej trojročnej
premlčacej dobe, pričom pre ústavný súd je podstatné, že sťažovatelia v odvolaní
proti rozsudku okresného súdu a napokon ani v ústavnej sťažnosti neuvádzali žiadne
argumenty podporujúce potrebu aplikácie desaťročnej objektívnej premlčacej doby.
Preto ani krajský súd (vzhľadom na striktnú viazanosť dôvodmi odvolania podľa § 380
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov)
nemal procesný priestor eventuálne zvrátiť záver okresného súdu o dĺžke objektívnej
premlčacej doby v posudzovanom prípade. Z uvedeného dôvodu je v štádiu ústavno-
súdneho prieskumu akákoľvek polemika o otázke existencie úmyslu na strane
zodpovedného subjektu pri posudzovaní namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru irelevantná.
35. Nemožno prehliadnuť, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu vykazuje
nedostatky, pokiaľ ide o vyrovnanie sa s odvolacou námietkou sťažovateľov týkajúcou
sa momentu nadobudnutia skutočnej vedomosti sťažovateľov o subjekte zodpovednom
za škodu a o jej výške pre potreby ustálenia počiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby.
V tomto smere krajský súd v napadnutom rozsudku konštatoval: „Navyše odvolací súd
dodáva, že nepovažoval za relevantné skutkové tvrdenia uvedené v odvolaní právnym
zástupcom žalobcov týkajúce sa nadobudnutia skutočnej vedomosti poškodených
o tom, kto za škodu zodpovedá. Z obsahu spisu je nesporné, že žalobcovia pôvodne žalovali
oprávneného z exekučného konania, ako aj súdneho exekútora
, ktorý ako súdny exekútor prevzal agendu exekútorského úradu po
v súvislosti s ukončením jeho exekučnej činnosti k 31.8.2009.
Po zrušení platobného rozkazu následne ako žalobca vzal žalobu späť
z dôvodu nevymožiteľnosti pohľadávky, a preto následne došlo k zastaveniu konania
vedeného na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 8C/176/2012 s tým, že náhrada trov konania
účastníkom priznaná nebola. Zároveň z vyjadrenia právneho zástupcu žalobcov v odvolaní
a tieto skutočnosti vyplývajú aj z obsahu spisu vyplýva, že aj pôvodná žalovaná 2.
ako nástupkyňa po zomrelom dobrovoľne
uhradila žalobcom 1.875,67 eura. Vo vzťahu k tejto strane sporu došlo následne
k zastaveniu konania z dôvodu späťvzatia žaloby a to uznesením č.k. 8C/176/2012-142
zo dňa 7.5.2014. Na majetok žalovaného 1. bol vyhlásený konkurz
uznesením Okresného súdu Prešov č.k. 1 K/54/2012-160 zo dňa 17.4.2013 s tým, že nárok
voči pôvodne označenému žalovanému 3. bol vylúčený na samostatné konanie,
a to uznesením č.k, 8C/176/2012-149 zo dňa 18.7.2014. Žalobcovia boli účastníci
exekučného konania, ako aj v postavení žalovaných boli účastníkmi v konaní vedenom
na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 18Cb/343/1999, ako aj následne po zrušení
platobného rozkazu v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov
pod sp.zn. 18Cb/343/1999-136, ktoré konanie bolo právoplatne zastavené z dôvodu
späťvzatia žaloby žalobcom s právoplatnosťou od 13.3.2003.
... Z vykonaného dokazovania, preukázaných skutkových tvrdení strán sporu
je nesporné, že žalobcovia nadobudli vedomosť o uplatnenom nároku zrušením vydaného
platobného rozkazu, ktorý bol podkladom pre vykonávanie exekúcie. Aj z predložených
listinných dôkazov žalobcami vyplýva, že žalobcovia sa domáhali vrátenia zrazených súm
v rámci výkonu exekúcie od nástupkyne neb. ,
, Exekútorský úrad, Košice minimálne od 20.7.2010 (č.l. 8 spisu). Odvolací súd
preto nesúhlasí s názorom právneho zástupcu žalobcov, ktorý ich zastupoval
aj pri vymáhaní uplatnených súm pred podaním žaloby a v priebehu exekučného konania,
aby žalobcovia nadobudli skutočnú vedomosť o tom, kto sa škodu zodpovedá a v akej výške
škoda vznikla až 19.11.2013.“
36. Z uvedeného vyplýva, že krajský súd stroho uzavrel, že odvolacia námietka
nie je relevantná, následne popísal priebeh skutkových udalostí a v závere uviedol,
že sťažovatelia sa zrazených súm domáhali od ,
(právnych nástupcov ) minimálne od 20. júla 2010.
Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu je smerované
k zodpovedaniu otázky nadobudnutia vedomosti sťažovateľov o vzniku škody ako takej,
nevyplývajú však z neho konkrétne úvahy krajského súdu a právne posúdenie vo vzťahu
k ustáleniu momentu nadobudnutia skutočnej vedomosti sťažovateľov o osobe zodpovednej
za škodu, pričom podstatná časť odvolania sťažovateľov je postavená práve na posúdení
okamihu začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby s ohľadom na nadobudnutie
vedomosti o tom, ktorá osoba za škodu zodpovedá. Sťažovatelia v odvolaní argumentovali
okrem iného tým, že o tom, že časť vymožených prostriedkov si ponechal pôvodný
súdny exekútor ( , ktorému zanikla funkcia súdneho exekútora
k 31. augustu 2009), sa dozvedeli až v priebehu súdneho konania od
, pretože dovtedy im neboli zo strany pôvodného exekútora (
) ani zo strany jeho nástupcov ( a následne
jeho nástupkyne ) poskytnuté informácie o tom, aká suma
bola do zmeny súdneho exekútora vymožená, ako bolo naložené s dovtedy vymoženými
prostriedkami. Krajský súd neuviedol, ako sa pri posudzovaní predmetnej odvolacej
námietky vyrovnal so skutočnosťou, že v priebehu exekučného konania došlo k zmene
v osobe súdneho exekútora z na ,
pričom sťažovatelia pôvodne žalovali (ktorý v čase zastavenia
exekúcie figuroval v exekučnom konaní ako exekútor), alebo so skutočnosťou, že výpoveď
, ktorá v priebehu súdneho konania uviedla, že časť vymožených
prostriedkov si ponechal ako náhradu trov exekúcie,
mala za následok podanie návrhu sťažovateľov na pripustenie
do súdneho konania na stranu žalovaných.
37. Napokon odôvodnenie rozsudku krajského súdu ani vo vzťahu k odvolacej
námietke týkajúcej sa pasívnej legitimácie nemožno
vyhodnotiť ako reagujúce na príslušnú odvolaciu argumentáciu dostatočne. Krajský súd
tu iba zrekapituloval záver okresného súdu o absencii pasívnej legitimácie
z dôvodu, že tomuto zanikla funkcia súdneho exekútora. Neuviedol však
vlastné právne úvahy, ktorými sa riadil, bližšie nevysvetlil, prečo zánik funkcie
ako súdneho exekútora má bez ďalšieho priamy dopad
na existenciu jeho eventuálnej zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone funkcie
podľa Exekučného poriadku.
38. Ústavný súd poznamenáva, že v zmysle svojej judikatúry považuje za arbitrárne
či zjavne neodôvodnené len tie súdne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné
od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne
skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol,
že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania
(aj keď tento ich vníma ako relevantné), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,
39. Ústavný súd však po dôkladnom preskúmaní napadnutého rozsudku krajského
súdu dospel k záveru, že odvolacie argumenty sťažovateľov (moment nadobudnutia
vedomosti sťažovateľov o subjekte zodpovednom za škodu a jej výške, otázka pasívnej
legitimácie ) sa nestali podstatnými pre posúdenie veci samej.
Dôvodom tohto hodnotenia je v okolnostiach súdenej veci sťažovateľmi nespochybnený
záver všeobecných súdov o premlčaní nároku v objektívnej trojročnej premlčacej dobe,
ktorá začína plynúť momentom vzniku škodovej udalosti, resp. momentom vzniku
bezdôvodného obohatenia, a nie momentom vedomosti sťažovateľov o škodcovi,
resp. o subjekte, ktorý sa bezdôvodne obohatil. Práve nespochybniteľnosť márneho
uplynutia trojročnej objektívnej premlčacej doby plynúca z dôvodov odvolania
sťažovateľov podaného proti prvoinštančnému rozsudku okresného súdu má za následok,
že aj keby sa krajský súd bol v odôvodnení svojho rozsudku zaoberal iba objektívnym
premlčaním a ostatnú odvolaciu argumentáciu sťažovateľov by bol opomenul,
jeho rozsudok by z pohľadu kritérií plynúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
obstál. Preto ani nenáležité poskytnutie odpovede na odvolacie argumenty sťažovateľov
zo strany krajského súdu nepredstavuje nedostatok dosahujúci takú intenzitu,
ktorá by bola relevantná z hľadiska posúdenia porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
40. V predchádzajúcom odseku formulovaný záver ústavno-súdneho prieskumu
zodpovedá aj ustálenej judikatúre, podľa ktorej ústavný súd posudzuje spravodlivosť
procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza
zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné
pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces
ako celok bol nespravodlivý, a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať
ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch,
keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita
a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením ústavou garantovaného
práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah
(m. m. IV. ÚS 320/2011). V tejto súvislosti hodno podotknúť, že nie každé porušenie
zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok porušenie ústavou
garantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
(napr. IV. ÚS 104/2012, I. ÚS 9/2013, IV. ÚS 629/2012, II. ÚS 372/2012, II. ÚS 373/2012).
41. Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných
súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd
nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie
ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd,
a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne
viedol k porušeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).
42. Právny záver ústavného súdu plynúci z vykonaného prieskumu napadnutého
rozsudku krajského súdu, v zmysle ktorého nielen hmotnoprávne, ale hlavne
procesnoprávne okolnosti súdenej kauzy nespochybniteľne preukazujú, že sťažovatelia
uplatnili svoj hmotnoprávny nárok voči žalovanému exekútorovi až po uplynutí objektívnej
premlčacej doby, stavia „problém“ správnosti určenia momentu začatia plynutia
subjektívnej premlčacej doby a pasívnej legitimácie žalovaného exekútora do pozície
otázky, ktorej prípadné nesprávne alebo nedostatočné posúdenie všeobecnými súdmi
konajúcimi vo veci sťažovateľov by ich základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy
a ich právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neatakovalo s intenzitou odôvodňujúcou vysloviť
ich porušenie. V tomto smere preto ústavná sťažnosť sťažovateľov ani nie je spôsobilá
privodiť reálne naplnenie materiálnej ochrany práv garantovaných ústavou,
a preto ju ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g)
43. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších
návrhoch sťažovateľov v nej uplatnených ani o ich návrhu na odklad vykonateľnosti
prvoinštančného rozsudku okresného súdu vo výroku II nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. marca 2020
Mojmír Mamojka predseda senátu