Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 99/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku a zo sudcu Petra Straku a sudcu Martina

Vernarského (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , , a ,

, všetci , zastúpených advokátom

JUDr. Františkom Komkom, advokátska kancelária, Hlavná 27, Prešov, vo veci

namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a ich práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove

č. k. -273 z 22. októbra 2019 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť , a o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého postupu a rozhodnutia, sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

14. januára 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

, , a , narodeného

všetci (ďalej len „sťažovatelia“, v citáciách

aj „žalobcovia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a ich práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -273 z 22. októbra 2019 (ďalej len „rozsudok

krajského súdu“) a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa ako žalobcovia (spolu

s , toho času nebohým) na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný

súd“) domáhali žalobou z 3. septembra 2012 pôvodne proti žalovaným

a zaplatenia sumy 10 000 eur s príslušenstvom z titulu vydania

bezdôvodného obohatenia. V žalobe dôvodili, že proti nim bolo začaté exekučné konanie,

ktoré bolo zastavené uznesením okresného súdu č. k. -26 zo 4. februára 2010

a o náhrade trov exekúcie exekučným súdom nebolo rozhodnuté. K zastaveniu exekúcie

došlo v dôsledku zrušenia exekučného titulu a po zastavení konania sťažovatelia vyzvali

súdneho exekútora na vrátenie všetkých finančných prostriedkov, ktoré im boli v rámci

realizácie výkonu rozhodnutia zrazené, pričom prostriedky sa mali nachádzať na účte

exekútorského úradu, resp. časť mala byť poukázaná oprávnenému v exekučnom konaní –

.

3. Okresný súd uznesením č. k. -120 z 19. decembra 2013 pripustil

na strane žalovaných do konania pôvodného súdneho exekútora

, ako aj pripustil zmenu žaloby.

4. Vzhľadom na to, že na žalovaného bol vyhlásený konkurz a žalovaná

žalovanú sumu dobrovoľne uhradila, zobrali sťažovatelia svoju

žalobu proti týmto žalovaným späť, okresný súd pripustil späťvzatie žaloby, konanie

proti uvedeným žalovaným zastavil a konanie proti žalovanému

o zaplatenie sumy 1 669,55 eur s 9 % úrokom z omeškania ročne z tejto sumy

od 28. júla 2010 do zaplatenia vylúčil na samostatné konanie.

5. Okresný súd rozsudkom č. k. -167 z 3. júla 2015 konanie v časti

o zaplatenie sumy prevyšujúcej sumu 1 669,55 eur a 9 % ročného úroku z omeškania

zo sumy 1 875,67 eur za obdobie od 15. mája 2009 do 27. júla 2010 zastavil, zaviazal

žalovaného zaplatiť žalobcom sumu 1 669,55 eur s 8,25 %

úrokom z omeškania ročne zo sumy 1 669,55 eur za obdobie od 31. decembra 2013

do zaplatenia, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vyslovil, že o trovách konania bude

rozhodnuté v lehote 30 dní samostatným rozhodnutím.

6. Proti rozsudku okresného súdu č. k. -167 z 3. júla 2015

podal žalovaný odvolanie, o ktorom krajský uznesením

č. k. -208 z 8. decembra 2016 rozhodol tak, že zrušil napadnutý rozsudok

vo vyhovujúcom výroku a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie s tým, že v ďalšom konaní je úlohou súdu opätovne posúdiť dôvodnosť

uplatneného nároku žalobcov vo vzťahu k žalovanému z hľadiska pasívnej vecnej

legitimácie žalovaného v spore, uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia

z titulu jeho zodpovednosti ako súdneho exekútora, ktorú funkciu ukončil

k 31. augustu 2009, ako aj vysporiadať sa so vznesenou námietkou premlčania,

najmä ustáliť okamih vedomosti žalobcov, kedy sa dozvedeli o bezdôvodnom obohatení

sa žalovaným, od ktorého dátumu začala plynúť premlčacia lehota na uplatnenie nároku.

7. Následne okresný súd rozsudkom č. k. -234 z 15. júna 2017 žalobu

o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcom sumu 1 669,55 eur s 8,25 % ročným úrokom

z omeškania z tejto sumy od 31. decembra 2013 do zaplatenia zamietol, zároveň vyslovil,

že žalovaný má voči žalobcom v I. až IV. rade spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov

konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením

po právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení okrem iného konštatoval: „Vo vzťahu k pasívnej

vecnej legitimácii žalovaného je potrebné uviesť, že podľa názoru súdu prvej inštancie táto

nie je vo vzťahu k žalovanému daná, nakoľko žalovaný

ukončil činnosť súdneho exekútora 31.8.2009 (zánik funkcie), pričom z uznesenia tunajšieho

súdu č. k. -26 zo dňa 4.2.2010 vyplýva, že súdnym exekútorom činným

v tomto exekučnom konaní bol v súčasnosti už nebohý (od 23.9.2009),

nie žalovaný.

Podľa názoru súdu prvej inštancie je nesporné, že žalovaný bol do aktuálne

prebiehajúceho sporového konania pripustený uznesením tunajšieho súdu

č. k. -120 zo dňa 19.12.2013 (právoplatné 18.1.2014). Žaloba bola súdu

doručená 3.9.2012 a k zastaveniu exekučného konania došlo uznesením tunajšieho súdu

č. k. -26 zo dňa 4.2.2010 (právoplatné 24.2.2010).

Čo sa týka námietky premlčania vznesenej žalovaným, súd prvej inštancie v zhode

s názorom odvolacieho súdu túto považuje za dôvodnú. V tomto sporovom konaní

žalobcovia (v exekučnom konaní povinní) podľa názoru súdu museli mať vedomosť

o zastavení exekúcie ako aj o prebiehajúcom konaní vo veci samej vedenom na tunajšom

súde pod sp. zn. , keďže exekúcia bola zastavená pre nedoručený platobný

rozkaz tunajšieho súdu v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov

pod sp. zn. , ktorý bol zrušený uznesením zo dňa 28.7.2008, pričom toto

uznesenie bolo potvrdené odvolacím súdom v konaní tam vedenom pod sp. zn.

a nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 14.5.2009.

Je preto nutné prisvedčiť argumentácii žalovaného, že žalobcovia sa o bezdôvodnom

obohatení dozvedeli najneskôr 14.5.2009, pričom v danom prípade došlo k uplynutiu

ako subjektívnej 2 - ročnej tak aj objektívnej 3 - ročnej premlčacej lehoty,

keďže ako už bolo uvedené, k podaniu tejto sporovej žaloby došlo až 3.9.2012, dokonca

s pripustením aktuálne žalovaného až ku dňu 11.12.2013 vyššie uvedeným uznesením

tunajšieho súdu č. k. -120 z 19.12.2013. Rovnako tak pri počítaní premlčacej

lehoty od 24.2.2010 (právoplatnosť uznesenia č. k. -26 o zastavení exekúcie)

by objektívna premlčacia doba uplynula 24.2.2013, pričom žalobcovia žalovali súčasného

žalovaného až 11.12.2013 na pojednávaní.“

8. Proti rozsudku okresného súdu č. k. -234 z 15. júna 2017 podali

sťažovatelia odvolanie, v ktorom namietali, že záver okresného súdu o premlčaní nároku

je arbitrárny. Podľa ich názoru súd nárok posudzoval ako nárok na vydanie bezdôvodného

obohatenia, čo je nesprávne, pretože ide o nárok o náhradu škody, ktorú exekútor spôsobil

pri výkone svojej činnosti. Za škodu spôsobenú pri výkone exekučnej činnosti nesie

zodpovednosť exekútor podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“)

a aj samotný štát podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Obe zodpovednosti stoja popri sebe a právo výberu medzi nimi je na poškodenom.

preto je pasívne legitimovaný. Sťažovatelia sa o neoprávnenom

zúčtovaní trov exekúcie zo strany súdneho exekútora v sume

1 669,55 eur dozvedeli z písomného vyjadrenia , ktoré bolo

doručené súdu 19. novembra 2013. Žalobu proti rozšírili

hneď 11. decembra 2013, teda riadne a včas. Tiež uviedli: „Tento fakt potvrdzuje

aj vykonanie dôkazu zo strany súdu, a to pripojením exekučného spisu Ex 0233/00 súdnou

exekútorkou , z obsahu ktorého bolo zistené, že v predmetnom

exekučnom spise sa nenachádza žiadna písomná korešpondencia medzi súdnym exekútorom

, a ,

z ktorej by vyplývalo, že účastníci exekučného konania (oprávnení a povinní)

boli informovaní, že došlo k zmene v osobe súdneho exekútora, ako aj informácií o stave

doterajšieho exekučného konania (aká suma bola do zmeny súdneho exekútora v rámci

vykonávania exekučnej činnosti vymožená a akým spôsobom sa s týmto vymoženým plnením

naložilo).“ Pri posudzovaní otázky, kedy sa poškodený dozvedel o tom, kto za škodu

zodpovedá, treba vychádzať z preukázanej skutočnej vedomosti poškodeného o tomto prvku

(nestačí teda len možnosť dozvedieť sa o ňom). Zo samotného exekučného spisu

sp. zn. Ex 0233/00, ako aj samotnej konštatácie súdu prvej inštancie vyplýva, že súdny

exekútor po skončení svojej exekučnej činnosti, ako aj samotný

jeho nástupca, ktorý prevzal po skončení jeho exekučnej činnosti celú exekučnú agendu,

nepodali a neuplatnili si náhradu trov konania. Uznesením okresného súdu

č. k. -26 zo 4. februára 2010 súd exekúciu zastavil, náhradu trov exekúcie

účastníkom nepriznal. Dôvodom zastavenia exekúcie bol § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného

poriadku, t. j. že rozhodnutie, ktoré bolo podkladom na vykonanie exekúcie ‒platobný

rozkaz č. k. -23 z 28. júla 2008, bolo právoplatne zrušené.

Podľa sťažovateľov, «keďže došlo nesprávnym postupom exekútora

k svojvoľnému „zrazeniu“ trov exekúcie z vymoženého plnenia bez rozhodnutia

exekučného súdu o trovách exekúcie, nemohlo síce dôjsť na strane exekútora

k bezdôvodnému obohateniu v zmysle , ale ku spôsobeniu škody exekútorom

v zmysle § 33 ods. 1 EP».

9. Krajský súd rozsudkom č. k. -273 z 22. októbra 2019 potvrdil

rozsudok okresného súdu č. k. -234 z 15. júna 2017 a nárok na náhradu trov

odvolacieho konania žalovanému nepriznal. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

konštatoval: „Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že vedomosť žalobcovia

o vzniku bezdôvodného obohatenia, ktorý nárok si pôvodne uplatňovali ako bezdôvodné

obohatenie, nadobudli okamihom zrušenia vydaného platobného rozkazu, a to uznesením

č. k. -77 zo dňa 28.7.2008 v spojení s uznesením odvolacieho súdu

č. k. -95 z 29.4.2009, ktorým bolo uznesenie súdu prvej inštancie potvrdené.

Predmetné uznesenie o zrušení vydaného platobného rozkazu nadobudlo právoplatnosť

a stalo sa vykonateľným k 14.5.2009. Bezdôvodným obohatením je aj plnenie na základe

vykonateľného rozhodnutia, ktoré bolo zrušené. Zrušením rozhodnutia, na základe

ktorého sa plnilo, dochádza k bezdôvodnému obohateniu len v prípade, že právny dôvod

tohto plnenia nespočíval v hmotnom práve. To znamená, že podľa hmotného práva táto

povinnosť neexistovala. Zrušením rozhodnutia tak odpadol právny dôvod a poskytnuté

plnenie sa stáva bezdôvodným obohatením. Súd prvej inštancie správne uzavrel,

že pri pôvodne uplatnenom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia došlo k uplynutiu

subjektívnej, ako aj objektívnej premlčacej lehoty vyplývajúcej z ust. § 107

ods. 1, 2 , lebo k podaniu žalobného návrhu došlo 3.9.2012,

avšak nie aj voči žalovanému v tomto konaní, vo vzťahu ku ktorému došlo k rozšíreniu

žaloby na strane žalovaných až 11. 12.2013.

Súd prvej inštancie vzhľadom na vznesenú námietku premlčania túto posúdil

aj vo vzťahu k nadobudnutiu vedomosti o dôvodnosti uplatneného nároku na náhradu škody

od právoplatnosti uznesenia o zastavení exekúcie č.k. -26, t.j. od 24.2.2010,

pričom objektívna 3-ročná lehota by uplynula 24.2.2013. Vo vzťahu k žalovanému

v tomto konaní bol uplatnený nárok 11.12.2013. Aj z tohto dôvodu preto správne

postupoval, ak žalobu voči žalovanému z dôvodu vznesenej námietky premlčania zamietol.

Posúdenie 2-ročnej subjektívnej lehoty, ako aj objektívnej 3-ročnej premlčacej lehoty

pri uplatnenom nároku pôvodne na vydanie bezdôvodného obohatenia, neskôr na náhradu

škody podľa § 33 ods. 1 Exekučného konania bolo správne.

Krajský súd nepovažoval za relevantné skutkové tvrdenia uvedené v odvolaní

právnym zástupcom žalobcov týkajúce sa nadobudnutia skutočnej vedomosti poškodených

o tom, kto za škodu zodpovedá. Z obsahu spisu je nesporné, že žalobcovia pôvodne

žalovali oprávneného z exekučného konania, ako aj súdneho exekútora

, ktorý ako súdny exekútor prevzal agendu exekútorského úradu

po v súvislosti s ukončením jeho exekučnej činnosti

k 31.8.2009. Po zrušení platobného rozkazu následne ako žalobca vzal žalobu

späť z dôvodu nevymožiteľnosti pohľadávky, a preto následne došlo k zastaveniu konania

vedeného na Okresnom súde Prešov pod sp .zn. s tým, že náhrada trov

konania účastníkom priznaná nebola. Zároveň z vyjadrenia právneho zástupcu žalobcov

v odvolaní a tieto skutočnosti vyplývajú aj z obsahu spisu vyplýva, že aj pôvodná žalovaná

2. ako nástupkyňa po zomrelom

dobrovoľne uhradila žalobcom 1.875,67 eura...

Žalobcovia boli účastníci exekučného konania, ako aj v postavení žalovaných boli

účastníkmi v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. ,

ako aj následne po zrušení platobného rozkazu v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov

pod sp. zn. -136, ktoré konanie bolo právoplatne zastavené z dôvodu

späťvzatia žaloby žalobcom s právoplatnosťou od 13.3.2003.

Z vykonaného dokazovania, preukázaných skutkových tvrdení strán sporu

jenesporné, že žalobcovia nadobudli vedomosť o uplatnenom nároku zrušením vydaného

platobného rozkazu, ktorý bol podkladom pre vykonávanie exekúcie. Aj z predložených

listinných dôkazov žalobcami vyplýva, že žalobcovia sa domáhali vrátenia zrazených súm

v rámci výkonu exekúcie od nástupkyne neb. ,

, Exekútorský úrad, Košice minimálne od 20.7.2010 (č.l. 8 spisu). Odvolací súd

preto nesúhlasí s názorom právneho zástupcu žalobcov, ktorý ich zastupoval

aj pri vymáhaní uplatnených súm pred podaním žaloby a v priebehu exekučného konania,

aby žalobcovia nadobudli skutočnú vedomosť o tom, kto sa škodu zodpovedá a v akej výške

škoda vznikla až 19.11.2013.“

10. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti argumentovali: «Právoplatnosť uznesenia

Okresného súdu Prešov (24.2.2010) č. k. -26 zo dňa 4.10.2010

nemôže byť preukázateľným získaním informácie o skutkových okolnostiach, na základe

ktorých by si mohol urobiť dostatočný úsudok o tom, konkrétne ktorá fyzická

alebo právnická osoba za škodu zodpovedá. Týmto uznesením bola síce exekúcia zastavená,

nebolo však rozhodnuté zo strany exekučného súdu o trovách exekúcie, pričom došlo

k zmene súdneho exekútora pôvodne ustanoveného žalovaného

na ďalšieho exekútora , ktorý v priebehu exekúcie

zomrel a agendu po ňom prevzala ďalšia exekútorka so sídlom

exekútorského úradu .

... pôvodný exekútor v ničom nebol oprávnený svojvoľne si z vymoženej sumy

započítať a zinkasovať iba ním samotným vyčíslené trovy exekúcie v sume 1.669,55 Eur,

pretože o trovách exekúcie môže rozhodnúť v zmysle EP výhradne

iba exekučný súd, k čomu však nikdy nedošlo, pretože exekučný súd OS Prešov svojim

uznesením č. k. -26 síce podľa exekúciu zastavil,

avšak v tom istom uznesením nerozhodol o náhrade trov exekúcie a nevydal ani následne

ďalšie rozhodnutie, ktorým by bolo rozhodnuté o trovách exekúcie...

Sťažovatelia ako žalobcovia sa hodnoverným spôsobom o tom, že zo strany súdneho

exekútora, žalovaného došlo k „zaplateniu jemu vzniknutých

trov exekúcie zrazením sumy 1.669,55 Eur“ dozvedeli až z písomného vyjadrenia pôvodne

žalovanej exekútorky , ktoré bolo doručené do súdneho spisu

dňa 30.1.2013 s pripojenými prílohami a špecifikáciou platieb, ako aj z jej výpovede,

ktorú ako účastníčka konania (žalovaná v 2/ rade) uskutočnila pred procesným súdom

na pojednávaní konanom dňa 4.10.2013 a 11.12.2013, na základe ktorých výpovedí

sťažovatelia na pojednávaní konanom dňa 11.12.2013 rozšírili okruh účastníkov

o žalovaného , ktorý si ako pôvodný exekútor neoprávnene

ponechal zo zrazených súm pri výkone exekúcie sumu 1.669,55 Eur (nebolo zistené,

či túto sumu nechal preúčtovať na svoj vlastný osobitný účet alebo ponechal na svojom

exekútorskom účte).

Sťažovatelia majú zato, že svoj nárok na náhradu škody voči pôvodnému exekútorovi

uplatnili bezprostredne po zistení skutočností osoby,

kto za škodu zodpovedná a v akej výške uplatnili riadne a včas v súlade s ustanovením §

106 ods. 1 .

... pri správnom právnom hodnotení, súdy mali dospieť k záveru, že súdny exekútor

po skončení svojej exekučnej činnosti, v dôsledku čoho došlo k zmene exekútora v ničom

nedošlo k zmene výkonu exekúcie podľa exekučného poriadku tým, že si neoprávnene

a „svojvoľne" z vymoženej sumy zrazil trovy exekúcie v sume 1669,55 Eur konal

protiprávne, v rozpore s exekučným poriadkom, o trovách exekúcie aj po jej zastavení

nerozhodol exekučný súd ani po jej zastavení v spoločnom uznesení o zastavení exekúcie

a trovy exekúcie zo strany exekútorov ,

a doposiaľ neboli uplatnené, nebolo o nich rozhodnuté,

pričom jedine právoplatne rozhodnutie exekučného súdu o náhrade trov konania

môže byť podkladom na ich úhradu.

Rozhodnutie Krajského súdu v odvolacom konaní a nato nadväzujúce rozhodnutie

Okresného súdu v Prešove je založené na príliš formalistickom výklade práva a aj samotné-

posúdenie skutkových okolností prípadu je v rozpore s požiadavkou materiálnej ochrany

práv zo strany súdnej moci.

Všeobecné súdy vo svojich rozsudkoch vôbec nezohľadnili špecifikáciu

prejednávaného súdneho prípadu, nerešpektovali doterajšiu súdnu judikatúru, nesprávne

ustálili začiatok behu premlčacej lehoty a najmä nezákonným spôsobom sa vyporiadali

so žalovanou sumou, ktorú si žalovaný ako súdny exekútor a verejný činiteľ výlučne sám

a neoprávnene zrazil ako odmenu a náhradu exekútora za výkon exekučnej činnosti

bez toho, aby o takejto odmene súdneho exekútora bolo rozhodnuté exekučným súdom

samostatným uznesením, voči ktorému je prípustný opravný prostriedok v prípade

nespokojnosti toho ktorého účastníka exekučného konania, v ktorom súdny exekútor v časti

o náhrade trov exekúcie má zo zákona postavenie účastníka konania a o jeho právach

a povinnostiach rozhoduje exekučný súd...»

11. Sťažovatelia sú toho názoru, že krajský súd rozhodol arbitrárne, v rozpore

so zásadou materiálnej ochrany základných práv. Uvedené nedostatky v rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov v prejednávanej veci dosahujú mieru ústavnej relevancie,

ich intenzita porušuje práva sťažovateľov.

12. Z už uvedených dôvodov navrhli, aby ústavný súd vydal takýto nález:

„4.1 Základné právo sťažovateľov , ,

na súdnu ochranu podľa SR a jeho právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Prešove, sp. zn. -273 zo dňa 22.10.2019 a postupom,

ktorý predchádzal jeho vydaniu porušené bolo. 9

4.2 Rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. -273

zo dňa 22.10.2019 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

4.3 Sťažovateľom, , , priznáva

úhradu trov konania každému v sume 450,29 Eur, ktoré je Krajský súd v Prešove povinný

zaplatiť na účet ich právneho zástupcu, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

13. Sťažovatelia tiež navrhli, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť rozsudku

okresného súdu č. k. -234 z 15. júna 2017 vo výroku II, kde žalovaný má

voči sťažovateľom spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %,

o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku

do doby rozhodnutia ústavného súdu o podanej sťažnosti. Návrh na odklad vykonateľnosti

odôvodnili tým, že rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť

a môže byť podkladom pre exekučný výkon tohto rozhodnutia, pričom realizácia výkonu

rozhodnutia by znamenala pre sťažovateľov len ďalšie zbytočné náklady a trovy,

došlo by u nich k vzniku neodstrániteľnej ujmy, pričom na druhej strane oprávnenému

žiadna ujma nehrozí.

II.

Relevantná právna úprava

14. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

15. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

17. Zákonom upravujúcim spôsob konania pred ústavným súdom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „“), ktorý v časti upravujúcej spôsob konania

pred ústavným súdom nadobudol účinnosť 1. marca 2019.

18. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

19. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

20. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

21. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.

Právne posúdenie

22. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov, že rozsudok krajského

súdu je arbitrárny. Súd nesprávne posúdil počiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby

u nároku sťažovateľov na náhradu škody (pôvodne v konaní uplatneného ako nárok

na vydanie bezdôvodného obohatenia), ako aj opomenul s tým súvisiacu ustálenú

judikatúru. Pri posudzovaní začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby je potrebné

vychádzať z preukázanej, skutočnej vedomosti poškodeného o tom, kto za škodu zodpovedá

a o vzniku škody a jej výške. Pri správnom právnom hodnotení mali súdy dospieť k záveru,

že pôvodný súdny exekútor ( ) tým, že si svojvoľne z vymoženej

sumy zrazil trovy exekúcie v sume 1 669,55 eur, konal protiprávne, pretože jedine

právoplatné rozhodnutie exekučného súdu o náhrade trov konania môže byť podkladom

na ich úhradu.

23. Podľa je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi

návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak. Viazanosť ústavného súdu návrhom

na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti,

v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 39 ods. 3 a § 43

ods. 1 ), čím zároveň vymedzí rozsah a predmet konania

pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej ústavnej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa

svojich práv.

24. Ústavný súd sa preto zaoberal namietaným porušením práv v rozsahu,

v akom ich sťažovatelia v sťažnosti pred ústavným súdom vymedzili v petite návrhu,

t. j. skúmal, či napadnutým postupom a rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Tvrdenie sťažovateľov o porušení základného práva

podľa , dohovoru, Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti

mimo petitu, ústavný súd považoval iba za súčasť ich argumentácie (napr. ,

, ).

25. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru

už judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

26. Článok 46 ods. 1 je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej

ochrany. Tento článok je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,

a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu

ochranu. Zároveň sa podľa možno domáhať práv podľa

len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152

ods. 4 musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných

všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s , a súčasne v zmysle c

ods. 1 majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť

pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd ().

27. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

28. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,

alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ).

29. O svojvôli, resp. arbitrárnosti pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napr. , ).

30. Po vykonanom prieskume prvoinštančného rozsudku okresného súdu

i naň nadväzujúceho ústavnou sťažnosťou napadnutého potvrdzujúceho rozsudku krajského

súdu dospel ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti k záveru,

že jej prípadné prijatie by za žiadnych okolností nemohlo viesť k vysloveniu porušenia

označených práv sťažovateľov. V napadnutom rozsudku krajského súdu totiž niet ústavne

relevantných známok arbitrárnosti či neústavného uplatňovania dotknutých zákonných

právnych noriem.

31. Z pohľadu právnych okolností kauzy sťažovateľov hodno zdôrazniť právnu

notorietu, podľa ktorej subjektívna premlčacia doba môže plynúť len v rámci objektívnej

premlčacej doby, subjektívna premlčacia doba nikdy nemôže uplynúť neskôr ako doba

objektívna (výnimky predstavujú prípady, ktoré nedopadajú na prejednávanú vec). V tomto

smere ústavný súd upriamuje pozornosť na skutočnosť, že okresný súd aj krajský súd

vo svojich rozhodnutiach (č. k. -234 z 15. júna 2017, č. k. -273

z 22. októbra 2019) uviedli, že v predmetnom prípade došlo k uplatneniu práva

sťažovateľov voči po uplynutí objektívnej,

ako aj subjektívnej premlčacej doby. Sťažovatelia v odvolaní proti rozsudku krajského súdu

a v ústavnej sťažnosti namietajú nesprávne právne závery vo vzťahu k posúdeniu začiatku

plynutia subjektívnej premlčacej doby, dôvodiac, že súdy nesprávne ustálili moment

nadobudnutia skutočnej vedomosti sťažovateľov o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.

32. Pokiaľ ide o objektívnu premlčaciu dobu, v odvolaní proti rozsudku krajského

súdu ani v ústavnej sťažnosti sťažovatelia nespochybňovali, že k samotnému vzniku škody

(resp. bezdôvodného obohatenia, ako svoj nárok označovali skôr v konaní) došlo najneskôr

momentom právoplatnosti uznesenia o zrušení platobného rozkazu – exekučného titulu

(14. mája 2009), resp. právoplatnosťou uznesenia o zastavení exekučného konania

(24. februára 2010), v dôsledku čoho objektívna trojročná premlčacia doba uplynula

pred uplatnením ich nároku voči (11. decembra 2013).

Z obsahu odvolania proti rozsudku krajského súdu (priložené k ústavnej sťažnosti)

i zo samotnej ústavnej sťažnosti jednoznačne vyplýva, že argumenty sťažovateľov sa týkajú

výlučne posúdenia plynutia subjektívnej premlčacej doby, keďže poukazujú na skutočnosti

týkajúce sa získania skutočnej vedomosti sťažovateľov o vzniku škody.

33. Pri vznesení námietky premlčania protistranou (k čomu v predmetnom prípade

došlo) mohol byť žalobcom priznaný ich nárok len pri kumulatívnom splnení podmienky,

že tento bol uplatnený v rámci plynutia subjektívnej premlčacej doby, ako aj v rámci

plynutia objektívnej premlčacej doby. Za stavu, že nebola splnená podmienka uplatnenia

práva v rámci objektívnej premlčacej doby, je už bez právneho významu skúmať, či právo

bolo uplatnené v rámci subjektívnej premlčacej doby (ako aj skúmanie vecnej legitimácie

subjektov konania či rozsahu nároku). Aj v prípade, že by sa ústavný súd stotožnil

s tvrdením sťažovateľov o nesprávnom posúdení začiatku plynutia subjektívnej premlčacej

doby krajským súdom, v konečnom dôsledku by rozhodnutie ústavného súdu nemalo vplyv

na postavenie sťažovateľov v konaní pred všeobecnými súdmi, pretože týmito

bolo ustálené, že nárok sťažovateľov je premlčaný v objektívnej premlčacej

dobe (čo sťažovatelia v konaní pred všeobecnými súdmi ani v ústavnej sťažnosti

nenamietali). Preto súdna ochrana ich hmotnoprávnym nárokom nemôže vyústiť

do výsledku opačného v porovnaní s meritórnym výrokom napadnutého rozsudku krajského

súdu.

34. Na dôvažok ústavný súd uvádza, že

v znení neskorších predpisov vo vzťahu k náhrade škody v § 106 ods. 2 (vo vzťahu

k bezdôvodnému obohateniu v § 107 ods. 2) zakotvuje trojročnú objektívnu premlčaciu

dobu a iba v prípade, že škoda bola spôsobená úmyselne (resp. bezdôvodné obohatenie

bolo získané úmyselne), táto doba sa predlžuje na 10 rokov. Pre možnosť aplikácie

desaťročnej objektívnej premlčacej doby sa vyžaduje preukázanie úmyslu na strane subjektu

zodpovedného za škodu (resp. subjektu, ktorý sa bezdôvodne obohatil). V predmetnom

prípade okresný súd vyhodnotil právo sťažovateľov ako premlčané v objektívnej trojročnej

premlčacej dobe, pričom pre ústavný súd je podstatné, že sťažovatelia v odvolaní

proti rozsudku okresného súdu a napokon ani v ústavnej sťažnosti neuvádzali žiadne

argumenty podporujúce potrebu aplikácie desaťročnej objektívnej premlčacej doby.

Preto ani krajský súd (vzhľadom na striktnú viazanosť dôvodmi odvolania podľa § 380

ods. 1 v znení neskorších predpisov)

nemal procesný priestor eventuálne zvrátiť záver okresného súdu o dĺžke objektívnej

premlčacej doby v posudzovanom prípade. Z uvedeného dôvodu je v štádiu ústavno-

súdneho prieskumu akákoľvek polemika o otázke existencie úmyslu na strane

zodpovedného subjektu pri posudzovaní namietaného porušenia a

ods. 1 dohovoru irelevantná.

35. Nemožno prehliadnuť, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu vykazuje

nedostatky, pokiaľ ide o vyrovnanie sa s odvolacou námietkou sťažovateľov týkajúcou

sa momentu nadobudnutia skutočnej vedomosti sťažovateľov o subjekte zodpovednom

za škodu a o jej výške pre potreby ustálenia počiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby.

V tomto smere krajský súd v napadnutom rozsudku konštatoval: „Navyše odvolací súd

dodáva, že nepovažoval za relevantné skutkové tvrdenia uvedené v odvolaní právnym

zástupcom žalobcov týkajúce sa nadobudnutia skutočnej vedomosti poškodených

o tom, kto za škodu zodpovedá. Z obsahu spisu je nesporné, že žalobcovia pôvodne žalovali

oprávneného z exekučného konania, ako aj súdneho exekútora

, ktorý ako súdny exekútor prevzal agendu exekútorského úradu po

v súvislosti s ukončením jeho exekučnej činnosti k 31.8.2009.

Po zrušení platobného rozkazu následne ako žalobca vzal žalobu späť

z dôvodu nevymožiteľnosti pohľadávky, a preto následne došlo k zastaveniu konania

vedeného na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. s tým, že náhrada trov konania

účastníkom priznaná nebola. Zároveň z vyjadrenia právneho zástupcu žalobcov v odvolaní

a tieto skutočnosti vyplývajú aj z obsahu spisu vyplýva, že aj pôvodná žalovaná 2.

ako nástupkyňa po zomrelom dobrovoľne

uhradila žalobcom 1.875,67 eura. Vo vzťahu k tejto strane sporu došlo následne

k zastaveniu konania z dôvodu späťvzatia žaloby a to uznesením č.k. -142

zo dňa 7.5.2014. Na majetok žalovaného 1. bol vyhlásený konkurz

uznesením Okresného súdu Prešov č.k. -160 zo dňa 17.4.2013 s tým, že nárok

voči pôvodne označenému žalovanému 3. bol vylúčený na samostatné konanie,

a to uznesením č.k, -149 zo dňa 18.7.2014. Žalobcovia boli účastníci

exekučného konania, ako aj v postavení žalovaných boli účastníkmi v konaní vedenom

na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. , ako aj následne po zrušení

platobného rozkazu v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov

pod sp.zn. -136, ktoré konanie bolo právoplatne zastavené z dôvodu

späťvzatia žaloby žalobcom s právoplatnosťou od 13.3.2003.

... Z vykonaného dokazovania, preukázaných skutkových tvrdení strán sporu

je nesporné, že žalobcovia nadobudli vedomosť o uplatnenom nároku zrušením vydaného

platobného rozkazu, ktorý bol podkladom pre vykonávanie exekúcie. Aj z predložených

listinných dôkazov žalobcami vyplýva, že žalobcovia sa domáhali vrátenia zrazených súm

v rámci výkonu exekúcie od nástupkyne neb. ,

, Exekútorský úrad, Košice minimálne od 20.7.2010 (č.l. 8 spisu). Odvolací súd

preto nesúhlasí s názorom právneho zástupcu žalobcov, ktorý ich zastupoval

aj pri vymáhaní uplatnených súm pred podaním žaloby a v priebehu exekučného konania,

aby žalobcovia nadobudli skutočnú vedomosť o tom, kto sa škodu zodpovedá a v akej výške

škoda vznikla až 19.11.2013.“

36. Z uvedeného vyplýva, že krajský súd stroho uzavrel, že odvolacia námietka

nie je relevantná, následne popísal priebeh skutkových udalostí a v závere uviedol,

že sťažovatelia sa zrazených súm domáhali od ,

(právnych nástupcov ) minimálne od 20. júla 2010.

Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu je smerované

k zodpovedaniu otázky nadobudnutia vedomosti sťažovateľov o vzniku škody ako takej,

nevyplývajú však z neho konkrétne úvahy krajského súdu a právne posúdenie vo vzťahu

k ustáleniu momentu nadobudnutia skutočnej vedomosti sťažovateľov o osobe zodpovednej

za škodu, pričom podstatná časť odvolania sťažovateľov je postavená práve na posúdení

okamihu začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby s ohľadom na nadobudnutie

vedomosti o tom, ktorá osoba za škodu zodpovedá. Sťažovatelia v odvolaní argumentovali

okrem iného tým, že o tom, že časť vymožených prostriedkov si ponechal pôvodný

súdny exekútor ( , ktorému zanikla funkcia súdneho exekútora

k 31. augustu 2009), sa dozvedeli až v priebehu súdneho konania od

, pretože dovtedy im neboli zo strany pôvodného exekútora (

) ani zo strany jeho nástupcov ( a následne

jeho nástupkyne ) poskytnuté informácie o tom, aká suma

bola do zmeny súdneho exekútora vymožená, ako bolo naložené s dovtedy vymoženými

prostriedkami. Krajský súd neuviedol, ako sa pri posudzovaní predmetnej odvolacej

námietky vyrovnal so skutočnosťou, že v priebehu exekučného konania došlo k zmene

v osobe súdneho exekútora z na ,

pričom sťažovatelia pôvodne žalovali (ktorý v čase zastavenia

exekúcie figuroval v exekučnom konaní ako exekútor), alebo so skutočnosťou, že výpoveď

, ktorá v priebehu súdneho konania uviedla, že časť vymožených

prostriedkov si ponechal ako náhradu trov exekúcie,

mala za následok podanie návrhu sťažovateľov na pripustenie

do súdneho konania na stranu žalovaných.

37. Napokon odôvodnenie rozsudku krajského súdu ani vo vzťahu k odvolacej

námietke týkajúcej sa pasívnej legitimácie nemožno

vyhodnotiť ako reagujúce na príslušnú odvolaciu argumentáciu dostatočne. Krajský súd

tu iba zrekapituloval záver okresného súdu o absencii pasívnej legitimácie

z dôvodu, že tomuto zanikla funkcia súdneho exekútora. Neuviedol však

vlastné právne úvahy, ktorými sa riadil, bližšie nevysvetlil, prečo zánik funkcie

ako súdneho exekútora má bez ďalšieho priamy dopad

na existenciu jeho eventuálnej zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone funkcie

podľa Exekučného poriadku.

38. Ústavný súd poznamenáva, že v zmysle svojej judikatúry považuje za arbitrárne

či zjavne neodôvodnené len tie súdne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné

od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne

skutočnosti (, ). V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol,

že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania

(aj keď tento ich vníma ako relevantné), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

).

39. Ústavný súd však po dôkladnom preskúmaní napadnutého rozsudku krajského

súdu dospel k záveru, že odvolacie argumenty sťažovateľov (moment nadobudnutia

vedomosti sťažovateľov o subjekte zodpovednom za škodu a jej výške, otázka pasívnej

legitimácie ) sa nestali podstatnými pre posúdenie veci samej.

Dôvodom tohto hodnotenia je v okolnostiach súdenej veci sťažovateľmi nespochybnený

záver všeobecných súdov o premlčaní nároku v objektívnej trojročnej premlčacej dobe,

ktorá začína plynúť momentom vzniku škodovej udalosti, resp. momentom vzniku

bezdôvodného obohatenia, a nie momentom vedomosti sťažovateľov o škodcovi,

resp. o subjekte, ktorý sa bezdôvodne obohatil. Práve nespochybniteľnosť márneho

uplynutia trojročnej objektívnej premlčacej doby plynúca z dôvodov odvolania

sťažovateľov podaného proti prvoinštančnému rozsudku okresného súdu má za následok,

že aj keby sa krajský súd bol v odôvodnení svojho rozsudku zaoberal iba objektívnym

premlčaním a ostatnú odvolaciu argumentáciu sťažovateľov by bol opomenul,

jeho rozsudok by z pohľadu kritérií plynúcich z a dohovoru

obstál. Preto ani nenáležité poskytnutie odpovede na odvolacie argumenty sťažovateľov

zo strany krajského súdu nepredstavuje nedostatok dosahujúci takú intenzitu,

ktorá by bola relevantná z hľadiska posúdenia porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru.

40. V predchádzajúcom odseku formulovaný záver ústavno-súdneho prieskumu

zodpovedá aj ustálenej judikatúre, podľa ktorej ústavný súd posudzuje spravodlivosť

procesu ako celku (napr. m. m. ), preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza

zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné

pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces

ako celok bol nespravodlivý, a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať

ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch,

keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita

a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením garantovaného

práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah

(m. m. ). V tejto súvislosti hodno podotknúť, že nie každé porušenie

zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok porušenie

garantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým základného práva

na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

(napr. , , , , ).

41. Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných

súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd

nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie

ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd,

a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne

viedol k porušeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd ().

42. Právny záver ústavného súdu plynúci z vykonaného prieskumu napadnutého

rozsudku krajského súdu, v zmysle ktorého nielen hmotnoprávne, ale hlavne

procesnoprávne okolnosti súdenej kauzy nespochybniteľne preukazujú, že sťažovatelia

uplatnili svoj hmotnoprávny nárok voči žalovanému exekútorovi až po uplynutí objektívnej

premlčacej doby, stavia „problém“ správnosti určenia momentu začatia plynutia

subjektívnej premlčacej doby a pasívnej legitimácie žalovaného exekútora do pozície

otázky, ktorej prípadné nesprávne alebo nedostatočné posúdenie všeobecnými súdmi

konajúcimi vo veci sťažovateľov by ich základné právo zaručené

a ich právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neatakovalo s intenzitou odôvodňujúcou vysloviť

ich porušenie. V tomto smere preto ústavná sťažnosť sťažovateľov ani nie je spôsobilá

privodiť reálne naplnenie materiálnej ochrany práv garantovaných ,

a preto ju ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g)

.

43. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších

návrhoch sťažovateľov v nej uplatnených ani o ich návrhu na odklad vykonateľnosti

prvoinštančného rozsudku okresného súdu vo výroku II nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2020

Mojmír Mamojka predseda senátu