Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 193/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , , zastúpeného advokátom

JUDr. Pavlom Novotným, advokátska kancelária, A. Sládkoviča 1801/4, Dolný Kubín,

vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 19 ods. 2, čl. 22 ods. 1 a 2

a v spojení s , základných práv

zaručených v čl. 10 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv

zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. augusta 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. decembra

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv zaručených

v , a 2 a v spojení s Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základných práv zaručených v čl. 10 ods. 2 a čl. 36 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 8

ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 27. augusta 2019.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

Okresného súdu Námestovo (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 18. júla 2017

uznaný vinným zo spáchania prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326

ods. 1 písm. a) v znení neskorších predpisov

účinného v relevantnom čase (ďalej len „“) a zločinu marenia spravodlivosti

v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 k § 344 ods. 1 písm. b) a ods. 2 písm. d) Trestného

zákona, za ktoré mu bol podľa za použitia

s prihliadnutím na , a Trestného

zákona uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere troch rokov s podmienečným

odkladom jeho výkonu za súčasného uloženia mu probačného dohľadu podľa § 51 ods. 1

za použitia na dobu troch rokov podľa

. Zároveň boli sťažovateľovi uložené povinnosti podľa písm.

g) a ods. 5 .

3. Proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal (okrem príslušného prokurátora)

sťažovateľ odvolanie, o ktorom Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom

č. k. -526 z 27. februára 2018 rozhodol tak, že podľa § 321 ods. 1 písm. d)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) rozsudok okresného súdu zrušil a podľa sám

vo veci rozhodol tak, že sťažovateľa uznal vinným zo spáchania zločinu marenia

spravodlivosti v štádiu prípravy podľa k ,

za ktorý ho odsúdil podľa , a na trest

odňatia slobody vo výmere jedného roka s podmienečným odkladom jeho výkonu podľa

a na skúšobnú dobu v trvaní jedného roka.

4. Rozhodnutie krajského súdu sťažovateľ z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1

písm. g) napadol mimoriadnym opravným prostriedkom – dovolaním,

ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. z 27. augusta 2019 podľa § 382 písm. c)

odmietol, pretože neboli splnené zákonné podmienky dovolania.

5. Podľa názoru sťažovateľa jeho odsúdenie bolo „založené výlučne na záznamoch

(informáciách) získaných použitím informačno-technických prostriedkov... pričom tento

dôkaz bol získaný... nezákonným spôsobom“.

6. V rámci dovolania sťažovateľ namietal:

a) nezákonnosť rozhodnutia, ktorým bol daný súhlas na odpočúvanie

a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky, ktoré vydal sudca Krajského súdu

v Banskej Bystrici č. k. KS BB-V-51-8/2014-Ntt-162 z 28. júla 2014,

b) rozpor záznamov telekomunikačnej prevádzky s ustanovením § 115 ods. 7

a

c) obchádzanie záruk ústavnosti trestného konania aplikáciou

Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických

prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred

odpočúvaním) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane pred

odpočúvaním“).

7. Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd prakticky na žiadnu z daných námietok

relevantne nereagoval a jeho aplikácia práva tak nebola ústavne konformná.

8. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na ochranu súkromia

sťažovateľ uviedol, že súhlas na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky

vydaný sudcom Krajského súdu v Banskej Bystrici 28. júla 2014 bol nedostatočne

odôvodnený, svojvoľný, nepreskúmateľný a nezákonný. Išlo o v poradí druhé rozhodnutie,

ktorým bolo predĺžené pôvodné 6-mesačné obdobie na použitie informačno-technických

prostriedkov a napriek tomu podľa sťažovateľa neobsahovalo konkrétne a dostatočne

preskúmateľné dôvody potreby takéhoto predĺženia. Nie je možné z neho vyčítať žiadnu

relevantnú skutočnosť, ktorá by preukazovala legitimitu a proporcionalitu zásahu

do sťažovateľových práv. Odôvodnenie tohto súhlasu sťažovateľ považuje za vágne,

flagrantne porušujúce jeho základné práva.

9. Sťažovateľ poukázal aj na skutočnosť, že už samotná žiadosť Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby, úradu inšpekčnej služby, odboru

inšpekčnej služby Stred v Banskej Bystrici (ďalej len „inšpekcia“) ako túto vec

vyšetrujúceho orgánu činného v trestnom konaní o predĺženie doby použitia informačno-

technických prostriedkov obsahovala úmyselne nepravdivé a zavádzajúce údaje, na základe

ktorých sa rozhodovalo o zásahu do sťažovateľovho ústavného práva na ochranu súkromia.

Takýto postup inšpekcie považuje sťažovateľ nielen za nezákonný a šikanózny, ale aj

za hraničiaci s „postupom policajných orgánov totalitných režimov, ktoré ohýbajú pravdu

podľa účelu, ktorý je potrebné dosiahnuť a u ktorých je bežné nerešpektovanie základných

práv a slobôd“.

10. Napriek závažnosti týchto výhrad sa k nim najvyšší súd podľa sťažovateľa

v napadnutom rozhodnutí nevyjadril, aj keď z nich jednoznačne vyplýva protiprávnosť

a protiústavnosť postupu inšpekcie, ktorá absolútne bezprecedentným spôsobom účelovo

zneužívala svoje postavenie a daným postupom tak zjavne „infikovala“ záznamy získané

použitím informačno-technických prostriedkov, a preto tieto dôkazy mali byť z dokazovania

vylúčené (doktrína plodov z otráveného stromu).

11. Sťažovateľ poukazoval aj na skutočnosť, že z rozhodnutia, ktorým bol daný

súhlas na predĺženie použitia informačno-technických prostriedkov na odpočúvanie

a zaznamenávanie telekomunikačných činností, vôbec nie je zrejmé, aké konkrétne úkony

vykonali „bezpečnostné zložky štátu“, v akom rozsahu a kvalite, aby bolo zrejmé, či boli

vyčerpané všetky dostupné prostriedky, ktoré vyúsťujú do záveru o predchádzajúcom

neúčinnom alebo podstatne sťaženom odhaľovaní a dokumentovaní v rozhodnutí uvedeného

trestného činu.

12. Vydaný súhlas tak nebol ani proporcionálny, pretože z neho podľa názoru

sťažovateľa nie je zrejmé, prečo neboli využité iné (miernejšie) prostriedky zasahujúce

do jeho ústavných práv, a preto výstupy z použitia informačno-technických prostriedkov,

teda záznamy z telekomunikačnej prevádzky boli aj tohto dôvodu nezákonné a nepoužiteľné

v trestnom konaní.

13. Sťažovateľ zhrnul, že rozhodnutie o vydaní súhlasu na predĺženie použitia

informačno-technických prostriedkov obsahovalo iba všeobecné a vágne informácie, ktoré

neopodstatňovali predĺženie takého významného zásahu do práva na súkromie, akým

rozhodne odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej činnosti je, a preto bol

nedostatočne odôvodnený, čiže nepreskúmateľný a v dôsledku toho nelegálny. Hoci

rozhodnutie obsahovalo odôvodnenie, išlo o formálne odôvodnenie, ktoré pri takom

závažnom zásahu do ústavných práv nemožno akceptovať.

14. Sťažovateľ tvrdí, že napriek závažnosti a reálnej opodstatnenosti jeho námietok

najvyšší súd v napadnutom uznesení sp. zn. z 27. augusta 2019 uviedol, že

tieto nie sú dôvodné, a to bez toho, že by sa nimi vôbec zaoberal.

15. Pokiaľ sa teda najvyšší súd za týchto okolností vôbec nezaoberal dovolacou

argumentáciou, zjavne rezignoval na svoju povinnosť súdnej kontroly a neodstránil tak

porušenie zákona, ku ktorému došlo jednak na základe udelenia „Súhlasu“, ale dokonca bol

na základe tohto porušenia sťažovateľ aj odsúdený. Samotné odôvodnenie dovolacieho

rozhodnutia je podľa sťažovateľa iba formálne a zjavne nedostatočné, a nie je ani zrejmé,

na základe akých skutočností dospel dovolací súd k záveru, že si sťažovateľ uplatnil

výlučne námietky, ktorými zjavne vybočil z deklarovaného dovolacieho dôvodu.

16. Porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne

konanie sťažovateľ vidí opäť v tom, že sa najvyšší súd, ale ani súdy nižších stupňov jeho

zásadnou právnou argumentáciou nezaoberali. Navyše, dovolací súd v súvislosti s tvrdením

sťažovateľa, že použitie záznamov telekomunikačnej prevádzky bolo v rozpore

s ustanovením , nezohľadnil iné (svoje) rozhodnutia, ktoré

boli skutkovo a právne obdobné s danou vecou, a neprihliadol tak na princíp

predvídateľnosti súdneho rozhodnutia a na princíp právnej istoty.

17. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľa na ochranu súkromia podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 22

ods. 1, 2 SR, podľa Listiny a podľa a 2 Dohovoru a práva

na súdnu ochranu podľa SR v spojení s ,

Listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru boli porušené

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

27. 08. 2019.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

27. 08. 2019 zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 415,51 eur...“

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

18. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

19. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

20. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

21. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

22. Podľa ústavný súd môže na

predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie

konania, ktorý je zjavne neopodstatnený.

23. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

24. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základných práv

zaručených v , a 2 a v spojení s ,

základných práv zaručených v čl. 10 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a práv zaručených v čl. 8

ods. 1 a 2 a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. augusta 2019.

25. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

26. Podľa a listiny každý má právo na ochranu

pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

27. Podľa listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ

a iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.

28. Podľa nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo

iných písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou,

alebo iným spôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje

tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.

29. Podľa a obdobne listiny každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

30. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

31. Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho

súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

32. Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva

zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej

spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu

krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo

ochrany práv a slobôd iných.

33. V súvislosti s preskúmavaním rozhodnutí všeobecných súdov v konaní o ústavnej

sťažnosti podľa ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre

zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), a preto nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách (, mutatis mutandis , , , I. ÚS

17/01).

34. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných

rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, mutatis mutandis , , ,

) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého

procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

35. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (, ).

Ústavný súd taktiež poukazuje na právny názor ustálený v jeho doterajšej judikatúre, podľa

ktorého právo na spravodlivý proces neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným

súdom (, ). Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom,

aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako

zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne (, ).

36. Ústavný súd pripomína, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m.

, ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

37. Podstata námietok sťažovateľa spočíva v jeho presvedčení, že najvyšší súd

v dovolacom konaní relevantne nereagoval na jeho argumentáciu založenú na tvrdení

o nezákonnosti dôkazu získaného za použitia informačno-technických prostriedkov

na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, keďže súhlas Krajského súdu

v Banskej Bystrici na ich použitie nebol adekvátne odôvodnený, a sťažovateľom bol

považovaný za nelegálny, nelegitímny a neproporcionálny, pritom k odsúdeniu sťažovateľa

došlo výlučne na základe tohto dôkazu. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. augusta 2019 tak sťažovateľ považuje za nedostatočne odôvodnené a tým

nepreskúmateľné, arbitrárne, a preto ústavne nekonformné.

38. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd

odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania (strany trestného konania), keď jasne

a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom (stranou) konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

(stranami) konania (). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody,

na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP teda

nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.

Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická

odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko

z 19. 2. 1998), vrátane povinnosti súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi

a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie

(Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ).

39. Inými slovami, z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi

skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi

závermi na strane druhej. V prípade, keď sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade

s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii

odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať

za rozporné s (obdobne aj podľa listiny), ako aj s ods.

1 dohovoru. Naopak, ak všeobecný súd rešpektuje kautely určujúce minimálnu mieru

racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, nepatrí do právomoci

ústavného súdu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov, resp. posudzovanie skutkového stavu ako

správne zisteného všeobecným súdom.

40. Všeobecný súd by teda nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej

v odôvodnení nekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty

musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť,

teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery,

ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)

verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.

V prípade, keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými

zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú,

treba také rozhodnutie považovať za rozporné s (obdobne

listiny), ako aj s čl. 6 ods. 1 dohovoru. „Je teda nevyhnutné, aby spravodlivé súdne

rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania a aby mu

dalo jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému [(,

, ).“ (, Teória a prax, Doc. JUDr.

Ján Drgonec, DrSc., 2015, C. H. BECK, s. 865;)].

41. Najvyšší súd v úvode relevantnej časti odôvodnenia uznesenia sp. zn.

z 27. augusta 2019 poukázal na význam a účel dovolania ako mimoriadneho

opravného prostriedku určeného k náprave najzávažnejších - mimoriadnych procesných

a hmotnoprávnych pochybení súdov, ktoré sú ako dovolacie dôvody taxatívne uvedené

v ustanovení . Najvyšší súd poznamenal, že dovolanie

predstavuje výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou

stability právnych vzťahov a právnej istoty. Možnosti dovolania vrátane dovolacích

dôvodov sú preto striktne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho

opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo

chápané len ako „ďalšie“ odvolanie.

42. Samotnú námietku sťažovateľa spočívajúcu v tom, že súhlasy na jeho

odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky boli vydané nezákonne a neboli

dostatočne odôvodnené a použiteľné pre dané trestné konanie, v čom sťažovateľ videl

naplnenie dovolacieho dôvodu podľa , najvyšší súd

vyhodnotil ako nedôvodnú.

43. Dovolací súd predovšetkým ozrejmil, že do práva na súkromie je možné

zasiahnuť iba v odôvodnených prípadoch a na základe zásad legality, legitimity

a proporcionality, ktoré bližšie vyložil takto:

Legálny zásah znamená, že štát môže do práva na súkromie zasiahnuť iba na základe

a v medziach zákona, pritom sa skúma, či k zásahu do súkromia došlo v súlade s platnými

právnymi predpismi.

Legitimita zásahu znamená, že do práva na súkromie možno zasiahnuť len vtedy,

keď je to v záujme štátu z dôvodov ochrany národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti,

predchádzania nepokojov a zločinnosti, ochrany zdravia a morálky, zabezpečenia

hospodárskeho blahobytu krajiny a v záujme jednotlivcov z dôvodu ochrany ich práva

a slobôd.

Proporcionalita zásahu znamená, že k nemu možno prikročiť len vtedy, keď je to

nevyhnutné a sledovaný cieľ nemožno dosiahnuť miernejšími prostriedkami a iba v duchu

požiadaviek kladených na demokratickú spoločnosť vyznačujúcu sa pluralizmom,

toleranciou a voľným duchom.

44. Následne dovolací súd uviedol základné podmienky, ktorých splnenie je

nevyhnutným predpokladom toho, aby bolo možné vyhodnotiť dôkaz zabezpečený použitím

informačno-technických prostriedkov ako dôkaz získaný zákonným spôsobom. Išlo o tieto

predpoklady:

- podaný návrh spĺňa náležitosti stanovené alebo zákonom

o ochrane pred odpočúvaním,

- príkaz alebo súhlas na použitie informačno-technických prostriedkov je riadne

odôvodnený, obsahuje všetky stanovené náležitosti a bol vy daný príslušným súdom

a sudcom,

- použitie informačno-technických prostriedkov bolo vykonané v súlade s vydaným

príkazom,

- dôkaz získaný použitím informačno-technických prostriedkov je použiteľný

v trestnom konaní z hľadiska kvality, obsahu a úplnosti.

45. Vychádzajúc z uvedeného, dovolací súd uviedol, že po preskúmaní spisového

materiálu, ako aj po oboznámení sa s utajovanými prílohami zistil, že obidva súhlasy sudcu

Krajského súdu v Banskej Bystrici (č. k. KS BB-V-51-1 /2014-Ntt-7 z 30. januára 2014 a č.

k. KSBB-V-51-8/2014-Ntt-162 z 28. júla 2014) spĺňajú materiálne, ako aj formálne

podmienky v zmysle ustanovení zákona o ochrane pred odpočúvaním, tieto sú náležite

odôvodnené a boli vydané v súlade so zákonom s uvedenými skutkovými okolnosťami

odôvodňujúcimi ich použitie. Záznamy bolo podľa názoru najvyššieho súdu možné použiť

aj v predmetnom trestnom konaní ako dôkazy na usvedčenie sťažovateľa zo spáchania

skutku, pre ktorý bol odsúdený, pretože boli vydané podľa ustanovení zákona o ochrane

pred odpočúvaním z dôvodu podozrenia z páchania trestnej činnosti v rámci jedného

odpočúvania, v priebehu ktorého sa sťažovateľ dopustil viacerých skutkov obdobnej právnej

kvalifikácie. V priebehu súdnych konaní sťažovateľ uzavrel s prokurátorom príslušnej

prokuratúry dohodu o vine a treste v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

z 11. mája 2018, a to zo spáchania tej istej trestnej činnosti, za ktorú bol

uznaný vinným aj v tomto konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. ,

v ktorom bol vyňatý jeden zo skutkov. Preto uvedené záznamy boli použité v rámci

obidvoch konaní, keďže sa týkali tej istej trestnej činnosti sťažovateľa, kde prvý skutok

spáchal 15. februára 2014 a posledný 11. novembra 2014. Preto bolo možné podľa

dovolacieho súdu uvedené záznamy použiť ako usvedčujúci dôkaz podľa § 119 ods. 2

v danom trestnom konaní. Vzhľadom na už uvedené najvyšší súd

považoval námietky sťažovateľa za neodôvodnené, ktoré nemohli založiť uplatnený

dovolací dôvod.

46. Zo záverov dovolacieho konania vyplýva, že najvyšší súd dovolaním sťažovateľa

napadnutý rozsudok krajského súdu č. k. -526 z 27. februára 2018 akceptoval,

nevytkol mu žiaden nedostatok ani nesprávnosť a v podstate sa s ním stotožnil. Ústavný súd

preto považoval za náležité oboznámiť sa aj s odôvodnením rozsudku odvolacieho súdu.

47. Na rovnaké námietky sťažovateľa krajský súd v zodpovedajúcej časti

odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že ustáliť skutkový stav a vinu sťažovateľa

v posudzovanej veci bolo možné najmä na základe záznamu telekomunikačnej prevádzky

medzi účastníkmi skutku a aproboval, že odpočúvanie bolo vykonané a záznam vyhotovený

podľa zákona o ochrane pred odpočúvaním.

48. Po oboznámení sa s utajovanou časťou spisu k otázke splnenia podmienok

legality (na základe zákona v súlade so zákonom), legitimity (sleduje sa legitímny cieľ)

a proporcionality (primeranosť a nevyhnutnosť – stanovený cieľ nemožno dosiahnuť inak)

vykonaného odpočúvania a zaznamenávania telekomunikačnej prevádzky krajský súd

konštatoval, že záznam z telekomunikačnej činnosti je dôkaz získaný a vykonaný zákonným

spôsobom a použiteľný podľa , podľa ktorého za dôkaz

môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo

z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona () alebo podľa osobitného

zákona (napr. zákona o ochrane pred odpočúvaním, najmä v súlade s jeho § 3 ods. 1 a 2, § 7

ods. 2).

49. Odvolací súd po citácii znenia označených ustanovení zákona o ochrane

pred odpočúvaním zhrnul, že v predmetnej veci vydal príslušný sudca Krajského súdu

v Banskej Bystrici 30. januára 2014 na základe žiadosti inšpekcie súhlas na odpočúvanie

telekomunikačnej prevádzky podľa § 2 ods. 2, § 3 a § 4 ods. 1 zákona o ochrane

pred odpočúvaním účastníckej stanice, ktorú vtom čase používal sťažovateľ na obdobie

od 30. januára 2014 do 29. júla 2014 a 28. júla 2014 príkaz na predĺženie doby odpočúvania

na obdobie od 30. júla 2014 do 31. januára 2015. Tieto rozhodnutia podľa názoru

odvolacieho súdu spĺňali všetky materiálne i formálne podmienky. Boli odôvodnené

v rozsahu zodpovedajúcom povahe veci a štádiu konania. Skutkovou okolnosťou

v posudzovanom prípade bolo okrem iných aj dôvodné podozrenie, že sťažovateľ „zisťuje z

priestupkových spisov alebo vyšetrovacích spisov informácie, ktoré potom oznámi svojim

kamarátom. Kamarátom a známym následne radí ako majú vypovedať, či už pri spáchaní

nejakého priestupku alebo trestného činu.“. Krajský súd dodal, že „V tomto smere si treba

uvedomiť, že v ranom štádiu konania sa pracuje väčšinou s operatívnymi informáciami,

ktorých bližšia konkretizácia by mohla spôsobiť zmarenie výkonu týchto úkonov. Pre záver,

že príkazy príslušného sudcu boli dôvodné, svedčí napokon skutočnosť, že vo veci aj na

základe takto získaných dôkazov bolo následne obžalovanému vznesené obvinenie z trestnej

činnosti a v konečnom dôsledku bola podaná obžaloba, ktorá je predmetom tohto

konania.“.

50. Odvolací súd vo vzťahu k použiteľnosti záznamu telekomunikačnej prevádzky

získaného na základe zákona o ochrane pred odpočúvaním ako dôkazu v trestnej veci

sťažovateľa prijal názor príslušného vo veci činného prokurátora, že vyžadovať, aby

pre použiteľnosť takýchto záznamov bolo už v čase odpočúvania vedené trestné konanie,

nemá oporu v žiadnom ustanovení označeného zákona. Vzťah medzi zákonom o ochrane

pred odpočúvaním a , resp. jeho ustanoveniami upravujúcimi použitie

informačno-technických prostriedkov uvedenými v § 115 a § 116 je v zákone o ochrane

pred odpočúvaním vymedzený v jeho ustanovení § 1 ods. 2, podľa ktorého tento zákon sa

nevzťahuje na použitie informačno-technických prostriedkov v trestnom konaní podľa

osobitného zákona. Z uvedeného vyplýva, že lex specialis pre použitie informačno-

technických prostriedkov v trestnom konaní je jedine . Na použitie

záznamu podľa zákona o ochrane pred odpočúvaním sa nevzťahuje podmienka podľa § 115

ods. 7 , že sa musí súčasne viesť trestné konanie, pretože ide o dôkaz

získaný podľa osobitného zákona.

51. Na základe uvedeného odvolací súd neakceptoval odvolaciu námietku

sťažovateľa a uzavrel, že použitie záznamu z odpočúvania telekomunikačnej prevádzky

v posudzovanej trestnej veci bolo ako dôkaz použité v súlade so zákonom.

52. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho

súdu (vrátane záverov vyplývajúcich z rozhodnutia krajského súdu) konštatuje, že ako

najvyšší súd v dovolacom konaní, tak aj krajský súd v odvolacom konaní konali v medziach

svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovali

a aplikovali, ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom

legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Obidva súdy vo svojich

rozhodnutiach primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom

reflektovali na sťažovateľom vznesené tvrdenia a námietky, ku ktorým v primeranej

argumentácii zdôvodnili svoje úvahy opierajúc sa o zistenia plynúce z na vec sa

vzťahujúceho spisového materiálu (utajovanej prílohy).

53. Z hľadiska sťažovateľom požadovanej ústavnoprávnej ochrany jeho základných

práv je podstatné, že dovolací súd (a takisto aj odvolací), pokiaľ považoval záznam

z odpočúvania telekomunikačnej prevádzky použitý v trestnej veci sťažovateľa za dôkaz

vykonaný zákonným spôsobom, vo svojom rozhodnutí jasne a zrozumiteľne uviedol, prečo

a na základe ktorých skutočností tak urobil. V odôvodnení či už napadnutého rozhodnutia

dovolacieho súdu, ako aj rozhodnutia krajského súdu sú zreteľne uvedené jednoznačné

dôvody, ktoré „ospravedlňovali“ zásah do práva na ochranu súkromia sťažovateľa

odpočúvaním telekomunikačnej prevádzky a vyhotovením jeho záznamu. Najvyšší súd

uviedol, že sa tak stalo v súlade s príslušnou zákonnou úpravou, ktorú vyložil bez toho, aby

to odporovalo jej zneniu, zmyslu alebo účelu. Rozvinul, že vo veci sťažovateľa boli splnené

všetky vyžadované podmienky legality, legitimity a proporcionality tohto zásahu, keď

ozrejmil, že informačno-technické prostriedky boli použité na základe zákona a v jeho

medziach (zákon o ochrane pred odpočúvaním), a to z dôvodu podozrenia z páchania

trestnej činnosti sťažovateľom. Hoci najvyšší súd splnenie podmienky proporcionality

zásahu do súkromia sťažovateľa použitím zvolených informačno-technických prostriedkov

zvlášť podrobne nerozoberal, z kontextu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a najmä

popisu stíhaného skutku je zjavné, že bol to práve spôsob páchania trestnej činnosti, ktorý

eliminoval jej objasnenie inými prostriedkami na minimum, ak nie vôbec. Rovnako ak

všeobecné súdy vyhodnotili zisťovanie informácií z priestupkových alebo vyšetrovacích

spisov na účel ich poskytnutia ďalším neoprávneným osobám a následné inštruovanie týchto

osôb, ako majú v daných veciach vypovedať, ako okolnosť, ktorá odôvodňovala vydanie

príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky osoby takto konajúcej

(sťažovateľa), potom podľa názoru ústavného súdu tak zjavne neurobili svojvoľne a takýto

dôvod je možné akceptovať ako relevantný.

54. Ústavný súd teda považuje závery všeobecných súdov uvedené v označených

rozhodnutiach, ktorými tieto konštatovali dostatočnosť odôvodnenia vydaného príkazu na

odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky a jeho legalitu a legitimitu,

za presvedčivé.

55. V tejto súvislosti ústavný súd akcentuje, že jeho úlohou ako nezávislého orgánu

ochrany ústavnosti je skúmať iba ústavne kautely postupu orgánov verejnej moci a z nich

plynúce závery vyjadrené v jednotlivých individuálnych právnych aktoch z pohľadu toho, či

neprekračujú rámec ich ústavnej udržateľnosti v konfrontácii so skutkovými a právnymi

okolnosťami tej-ktorej veci. Úloha ústavného súdu v rámci konkrétnej kontroly ústavnosti

vykonávanej podľa nespočíva v posudzovaní právnej perfektnosti

namietaného rozhodnutia všeobecného súdu alebo iného orgánu verejnej moci a z týchto

aspektov jeho „vylepšovanie“ (), ale posúdenie jeho ústavnej

akceptovateľnosti a udržateľnosti.

56. Ústavný súd ďalej konštatuje, že obsah napadnutého rozhodnutia najvyššieho

súdu (v adekvátnom spojení s odvolacím rozhodnutím), ktorý v rámci svojej argumentácie

odpovedá na východiskové v dovolaní uplatnené námietky sťažovateľa a obsahuje

primerané a presvedčivé odôvodnenie svojich záverov, pre ktoré potvrdil zákonnosť

získania a vykonania dôkazu, na základe ktorého bol odsúdený, pri zachovaní všetkých

základných zásad trestného konania, nesignalizuje porušenie relevantných obsahových

zložiek základného práva na súdnu ochranu podľa (obdobne aj podľa čl.

36 ods. 1 listiny), resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a

na nich nadväzujúcich práv.

57. V zmysle rozhodovacej činnosti ESĽP v prípadoch namietaného porušenia práv

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa úloha súdu sústreďuje na zistenie, či konanie ako celok

vrátane dokazovania (spôsobu vykonania dôkazov) malo spravodlivý charakter [(napr.

rozsudok vo veci Van Mechelen a iní proti Holandsku z 23. 4. 1997, § 49, § 50; rozsudok

A. M. proti Taliansku zo 14. 12. 1999, § 23, § 24, Komanický proti Slovenskej republike,

rozsudok zo 4. 6. 2002), rovnako tak aj podľa judikatúry ústavného súdu (,

)], k čomu sa ústavný súd prikláňa po komplexnom zhodnotení postupu vo veci

konajúcich súdov (predovšetkým krajského súdu a najvyššieho súdu). Ústavný súd

pripomína, že nie je osobitnou preskúmavacou inštanciou vo vzťahu k rozhodnutiam

všeobecných súdov. Medzi prioritné úlohy ústavného súdu nepatrí kontrola rozhodnutí

všeobecných súdov z hľadiska zákonnosti a správnosti ich postupov, ale posudzovanie

konformity týchto postupov s , prípadne medzinárodnou zmluvou ratifikovanou

a vyhlásenou spôsobom ustanoveným zákonom. Kritériom rozhodovania ústavného súdu

musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo medzinárodnou

zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že

v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu,

resp. odopretiu základných práv alebo slobôd sťažovateľa (, ,

, , , ).

58. Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. augusta 2019 nevybočuje z limitov čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1

ani listiny a dohovoru, preto ústavnému súdu neostávalo iné,

iba ústavnú sťažnosť v tejto časti namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie označeným rozhodnutím najvyššieho súdu

odmietnuť podľa pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

59. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základných práv zaručených

v , a 2 , v listiny a práv zaručených v

a 2 dohovoru dovolacím rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje, že

z podstaty ústavnej sťažnosti, ako aj z jej formulácie je evidentné, že k ich porušeniu

dovolacím súdom by mohlo dôjsť iba skrz neprípustný zásah do základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa ( listiny) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Iba porušením ústavnoprávnych

princípov procesného charakteru vyplývajúcich z uvedených článkov (listiny)

a dohovoru zaručujúcich právo na spravodlivý proces by mohol najvyšší súd ako dovolací

súd, ktorý v relevantnom čase sám svojou rozhodovacou činnosťou nijako neparticipoval

na získaní, vykonaní a vyhodnotení namietaného dôkazu (z hľadiska jeho zákonnosti),

zasiahnuť do práva sťažovateľa na ochranu súkromia.

60. Keďže ústavný súd neprípustný zásah do základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu a jeho práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím najvyššieho súdu nezistil

a nevyslovil, nemohol konštatovať ani porušenie základného práva na súkromie podľa čl. 19

ods. 2, a 2 , listiny a a 2 dohovoru. Ústavnú

sťažnosť sťažovateľa preto aj v tejto jej časti odmietol z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti podľa .

61. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo

bez právneho významu zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami uvedenými v návrhu

na rozhodnutie, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného

práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu