Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 281/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

družstva ŽIAREC, poľnohospodárske družstvo, Tvrdošín, IČO 00 191 175, zastúpeného

advokátom Mgr. Igorom Paliderom, Klinec II. 215, Zubrohlava, vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Žiline sp. zn. z 29. septembra 2016 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo 16. júla 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť družstva ŽIAREC, poľnohospodárske družstvo, o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. októbra

2019 doručená ústavná sťažnosť družstva ŽIAREC, poľnohospodárske družstvo, Tvrdošín,

IČO 00 191 175 (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva

podľa (ďalej len „“) a práva podľa ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 29. septembra

2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 16. júla 2019 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ (žalobca)

sa žalobou podanou Okresnému súdu Námestovo (ďalej len „okresný súd“) 14. apríla 2015

domáhal proti (ďalej aj „žalovaný v 1. rade“) a (ďalej aj „žalovaný

v 2. rade“ alebo spolu aj „žalovaní“) určenia, že darovacia zmluva uzavretá 14. júla 2012

medzi žalovaným v 2. rade ako darcom a žalovaným v 1. rade ako obdarovaným, ktorej

predmetom bolo darovanie pozemkov nachádzajúcich sa v katastrálnom území

v spoluvlastníckom podiele 1/2 (ďalej len „darovacia zmluva“), ktorej vklad

do katastra nehnuteľností bol povolený 14. augusta 2012 bývalou

, je neplatná. Sťažovateľ s poukazom na to, že žalovaní nie sú blízkymi

osobami v zmysle a 117 , v žalobe namietal, že mu žalovaný

v 2. rade neponúkol svoj spoluvlastnícky podiel na pozemkoch na predaj v zmysle § 140

, hoci oň má dlhodobo záujem, pretože na týchto pozemkoch je

postavená maštaľ. Žalovaní sa v konaní bránili tým, že k porušeniu predkupného práva

nemohlo dôjsť, keďže išlo o bezodplatný prevod a aplikácia princípov predkupného práva

na takýto prevod by znamenala darovať pozemok niekomu, koho darca obdarovať nechce.

3. Okresný súd, stotožňujúc sa zo záverom obsiahnutým v rozhodnutí najvyššieho

súdu sp. zn. z 25. októbra 2005 (R 57/2006), rozsudkom č. k.

-57 z 9. novembra 2015 určil, že darovacia zmluva je neplatná, keďže

predkupné právo podielového spoluvlastníka sa uplatňuje aj pri prevode spoluvlastníckeho

podielu na základe darovacej zmluvy.

4. Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podali žalovaní odvolanie, v ktorom

namietli nesplnenie zákonných predpokladov pre možnosť vyhovenia určovacej žalobe,

a opierajúc sa o závery rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.

z 20. októbra 2008 opätovne vyslovili názor, že predkupné právo náleží

spoluvlastníkovi iba v prípade predaja podielu.

5. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu zmenil tak, že

žalobu sťažovateľa o určenie, že darovacia zmluva je neplatná, zamietol pre neexistenciu

naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, ktorý predstavuje podmienku sine

qua non vyhovenia určovacej žalobe. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd

uviedol, že pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu v konaní o určenie

relatívnej neplatnosti právneho úkonu pre porušenie zákonného predkupného práva

podľa (vecnej povahy) ide o posúdenie, či je podaná žaloba

vhodným procesným nástrojom ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť

odstránenie spornosti práva a či len zbytočne nevyvoláva súdne konanie, po ktorom musí

nasledovať ďalšie súdne konanie. Právna úprava umožňuje podielovému spoluvlastníkovi,

ktorého predkupné právo nebolo rešpektované, uplatňovať tri (navzájom sa vylučujúce)

typy nárokov: domáhať sa určenia (relatívnej) neplatnosti právneho úkonu, domáhať sa

prevodu scudzeného podielu od nadobúdateľa alebo stav akceptovať a ponechať si

predkupné právo voči nadobúdateľovi, pričom každý z týchto nárokov sleduje iný cieľ.

Motívom prvého nároku je navrátenie vecí do pôvodného stavu, t. j. do vlastníctva

pôvodného spoluvlastníka, cieľom druhého nároku je získanie spoluvlastníckeho podielu

navrhovateľom, tretí motív nepredpokladá aktívne konanie podielového spoluvlastníka.

Pokiaľ podielový spoluvlastník neponúkne alternatívne riešenie, kto by mal na miesto

povinného nastúpiť, nemožno vyhovieť návrhu na rozhodnutie súdu určovacím výrokom.

Nemožno totiž na povinnom spravodlivo požadovať, aby v spoluvlastníckom vzťahu

zotrval, ani nemožno vynucovať zdržanie sa prevodu spoluvlastníckeho podielu z dôvodu

zasahovania do jednej zo základných zložiek vlastníctva (spoluvlastníctva), a to práva

s vecou (podielom) nakladať. Podľa názoru krajského súdu v posudzovanej veci sťažovateľ

jednoznačne deklaroval svoj záujem o prevádzaný spoluvlastnícky podiel, avšak podaním

žaloby o neplatnosť právneho úkonu zvolil nesprávny procesný prostriedok ochrany svojich

práv, keďže takáto žaloba nespĺňa prevenčnú funkciu určovacích žalôb, t. j. nepredchádza

ďalším súdnym sporom ani nerieši požadovanú otázku vlastníckeho práva sťažovateľa.

6. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré

odôvodnil tým, že rozhodnutie spočívalo v nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle

až c) (ďalej aj „“).

7. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie odmietol podľa § 447 písm. f)

, keďže sťažovateľ dovolacie dôvody nevymedzil spôsobom uvedeným v

, t. j. neuviedol právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, ani v čom spočíva

nesprávnosť tohto právneho posúdenia. V tejto súvislosti najvyšší súd konštatoval, že

sťažovateľ vytýkal krajskému súdu arbitrárnosť a celkovú nepresvedčivosť odôvodnenia

dovolaním napadnutého rozsudku, ako aj odchýlenie sa od obvyklých výkladových

pravidiel súdnej judikatúry pri posudzovaní následkov porušenia predkupného práva podľa

a . Samotná polemika dovolateľa s právnymi názormi

krajského súdu, prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia krajského súdu či kritika

jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci významovo nenapĺňajú predpoklady

prípustnosti dovolania definované v v spojení s .

8. S uvedenými závermi krajského súdu a najvyššieho súdu sťažovateľ nesúhlasí

a tvrdí, že napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sú

arbitrárne a nezákonné, porušujúce jeho základné právo na súdnu ochranu a právo

na spravodlivý súdny proces. Sťažovateľ s poukazom na to, že so žalovaným v 1. rade je

v nepriateľskom vzťahu, a preto s ním nechce byť v spoluvlastníckom vzťahu, krajskému

súdu vytýka, že výkladom znemožnil sťažovateľovi obranu

jeho zákonného predkupného práva a z právne logickej žaloby o neplatnosť právneho úkonu

ho zbavil jedinej možnosti ako sa postaviť proti účelovému prevodu spoločných pozemkov

v rámci darovania. Postup s nahradením prejavu vôle pri porušení predkupného práva

uzavretím darovacej zmluvy nie je v rozhodovacej praxi súdov riešený. V posudzovanom

prípade došlo k odklonu od rozhodovacej praxe (R 57/2006), ktorý však všeobecné súdy

vôbec neodôvodnili. Vzhľadom na stav právnej neistoty vyvolaný napadnutým rozsudkom

krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu sťažovateľ dosiaľ nemal

možnosť vyporiadať podielové spoluvlastníctvo k spoločným pozemkom.

8.1 Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby

ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jeho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, aby napadnutý rozsudok

krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a aby sťažovateľovi priznal

finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania.

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje

inak.

12. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa je

založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach základných

práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len v prípade, ak je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné

súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ). Pri uplatňovaní

právomoci podľa ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a

posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. ,

, , , , ). Úlohou ústavného

súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale

chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné ().

14. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom

má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna

aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,

prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie

jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd

urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu

ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom a

v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších

nerozpoznateľných kritérií (). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade a

aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak

by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (, ZNaU 100/2005).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

15. Ešte pred tým, ako sa ústavný súd môže začať zaoberať materiálnou stránkou

veci, je vždy povinný preskúmať formálne (procesné) náležitosti ústavnej sťažnosti. Z toho

vyplýva, že iba v prípade, ak ústavná sťažnosť spĺňa všetky zákonom ustanovené formálne

náležitosti a predpoklady, môže sa ňou ústavný súd zaoberať aj z hľadiska jej vecnej stránky

(napr. ).

16. Pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti ústavný súd zistil, že návrh

na rozhodnutie (petit) nie je určitý. Sťažovateľ v ňom totiž nešpecifikoval, ktoré základné

právo zaručené a právo zaručené dohovoru mali byť napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu porušené.

17. Ústavný súd vychádzajúc z obsahu ústavnej sťažnosti ustálil, že jej predmetnom

je námietka porušenia základného práva sťažovateľa podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 29. septembra 2016 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. júla

2019.

18. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského

súdu

20. Ústavný súd konštatuje, že v danej veci je dvojmesačná lehota na podanie

ústavnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu vyplývajúca z § 124 zákona

o ústavnom súde vzhľadom na dátum doručenia písomného vyhotovenia uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. júla 2019 právnemu zástupcovi sťažovateľa

(26. augusta 2019) zachovaná.

21. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu (bod 2) zmenil

tak, že žalobu sťažovateľa o určenie, že darovacia zmluva je neplatná, zamietol

pre neexistenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení (bod 5). Sťažovateľ

považuje napadnutý rozsudok krajského súdu za arbitrárny a nezákonný kvôli

neodôvodnenému odklonu od rozhodovacej praxe súdov vo vzťahu k porušeniu zákonného

predkupného práva podľa (bod 8).

22. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Slovenská republika, ako

aj všetky jej orgány verejnej moci majú pozitívny záväzok aktívnym spôsobom zabezpečiť,

aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom neboli oprávneným subjektom

pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto práva a slobody boli „prakticky

a efektívne“ dosiahnuteľné. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní o opravných

prostriedkoch. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom pre poskytnutie

ochrany v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť (m. m. II. ÚS

78/05, ).

23. Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva

na spravodlivý proces a tvorí jeho esenciálny prvok [sp. zn. a rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veci Golder proti Spojenému

kráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body 35 ‒ 36].

24. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Vyjadruje to aj znenie , podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie,

čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky

procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej

obrany použil, jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne

argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy

vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie

navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax

a dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a

právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované

základné právo strany konania na súdnu ochranu, resp. spravodlivý proces (,

).

25. Aj judikatúra ESĽP vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci tento

článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, neznamená to, aby na každý

argument strany konania dal podrobnú odpoveď (rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v.

Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, § 61). Otázku, či súd splnil svoju povinnosť

odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu.

Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť

podľa povahy rozhodnutia rôzny. Medziiným, je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť

návrhov, ktoré strana konania môže podať na súdy, ako aj rozdiely existujúce v zmluvných

štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami, právnymi názormi a vynášaním a

vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija a Hiro Balani v. Španielsko

z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91). Skutočnosť, že súd neprejedná každú podrobnosť

tvrdenú stranou konania, nie je sama osebe v rozpore s požiadavkou spravodlivého

prejednania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo strany konania byť

vypočutou a aby súd posúdil tvrdenia strany konania, hoci sa to explicitne neodrazí

v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R. 49, s. 67, 74).

Odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu

(rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).

26. Uvedené východiská bol povinný dodržať pri rozhodovaní o odvolaní žalovaných

aj krajský súd, preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania

ústavnej sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá

je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať záver,

či ústavná sťažnosť je alebo nie je opodstatnená.

27. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa o nezákonnosti napadnutého rozsudku

krajského súdu ústavný súd opakuje, že jeho prvoradou úlohou pri rozhodovaní

o sťažnostiach podľa je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti,

čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo (iura novit curia). Je v právomoci

všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je

náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (m. m. ,

, ). Úlohou ústavného súdu nie je perfekcionisticky „prerábať“

konanie pred všeobecnými súdmi, a to aj v prípade výhrad k nimi urobeným čiastkovým

procesným úkonom. Úlohou ústavného súdu je ochraňovať ústavnosť (nie „obyčajnú“

zákonnosť) konania pred všeobecnými súdmi, a preto je povinnosťou ústavného súdu

rozlišovať medzi prípadmi, keď procesný postup priečiaci sa zákonu zároveň vyústi do

protiústavnosti a nespravodlivosti konania ako celku, a prípady, keď určitý procesný postup

– hoci by ho aj bolo možné osamotene (inkontextuálne) hodnotiť, a to výlučne z formálneho

pohľadu, ako postup contra legem – protiústavnosť konania nezaloží ().

28. Problematikou zákonného predkupného práva sa už ústavný súd zaoberal

v uznesení sp. zn. z 21. júna 2012, v ktorom konštatoval, že oba

prezentované výklady, t. j. výklad, podľa ktorého predkupné právo podielového

spoluvlastníka sa uplatňuje aj pri prevode spoluvlastníckeho podielu na základe darovacej

zmluvy (R 57/2006), ako aj výklad, že predkupné právo náleží spoluvlastníkovi iba

v prípade predaja podielu (rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.

2408/2007 z 20. októbra 2008), sa javia ako legitímne a ústavne konformné. Slovenská

judikatúra môže vyvolať výkladové problémy v súvislosti s realizáciou zákonného

predkupného práva podľa v prípade, keď spoluvlastník chce

svoj spoluvlastnícky podiel previesť bezodplatne. Avšak výklad problematiky, ktorý si

v danej veci osvojil odvolací súd (t. j. že predkupné právo náleží spoluvlastníkovi iba

v prípade predaja podielu), si vzhľadom na svoju ústavnú konformnosť zásah ústavného

súdu nevyžaduje.

29. Ústavný súd už v minulosti judikoval, že základom interpretácie a aplikácie

každej právnej normy v materiálnom právnom štáte je určenie účelu právnej úpravy,

vymedzenie jej rozsahu a identifikácia jej obsahu (m. m. ). Nevyhnutnou

súčasťou rozhodovacej činnosti všeobecných súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných

právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a

zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy

o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu

prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť

k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.

Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je doslovným znením zákonného ustanovenia

viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu)

odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka

súladného výkladu zákonov a obdobných všeobecne záväzných právnych predpisov

( ). Samozrejme, i v týchto prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle

(arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii

(m. m. ). V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia

ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom

príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť

výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť

štátnych orgánov v zmysle totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú

nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení.

Ustanovenie nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj

zmyslom a účelom zákona ().

30. Z ústavnej kompetencie súdov interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich

oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru týkajúcu sa relevantných právnych

otázok v prerokovaných veciach (m. m. ).

31. Ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať

vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu

tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek

vyplývajúcich jednak z , ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a

základných slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná.

32. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením

napadnutého rozsudku krajského súdu dospel k názoru, že obsahuje dostatok skutkových a

právnych záverov, vychádzajúcich a nadväzujúcich na prvoinštančné konanie, pričom

nezistil, že by tieto závery krajského súdu boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a

nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov (, ), ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu.

33. Tvrdenia sťažovateľa (právnickej osoby) o existencii nepriateľského vzťahu

so žalovaným v 2. rade a o nemožnosti vyporiadať podielové spoluvlastníctvo k spoločným

pozemkom nie sú spôsobilé spochybniť ústavnú udržateľnosť napadnutého rozsudku

krajského súdu.

34. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje

sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom sporových strán vrátane ich dôvodov

a námietok.

35. Z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa závery napadnutého

rozsudku krajského súdu spochybňovali.

36. Na základe uvedených skutočností ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa

v časti, ktorou namietal porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

37. Nad rámec veci k námietkam sťažovateľa, že napadnutý rozsudok krajského súdu

je arbitrárny a nezákonný a že porušuje jeho základné právo na súdnu ochranu a právo

spravodlivý súdny proces, ústavný súd poznamenáva, že o arbitrárne rozhodnutie ide vtedy,

ak je svojvoľné. Arbitrárnosť môže mať v súdnych rozhodnutiach rôznu podobu. Môže ísť

o extrémny nesúlad právnych záverov s vykonaným dokazovaním, alebo môže ísť o taký

výklad zákona, ktorý nemá oporu v medziach rozumného a prípustného výkladu zákona.

Arbitrárnosť môže tiež spočívať v takom hodnotení dôkazov, ktoré je vykonané

bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich pri žiadnej možnej

interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové závery. Arbitrárnosť teda znamená interpretačný

exces. Arbitrárne rozhodnutie je spravidla spojené s nedostatočným odôvodnením, avšak

nemusí to tak byť nevyhnutne. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (,

, , ). V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd

za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci

samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne

skutočnosti (, , ). Arbitrárne rozhodnutie

predstavuje zásah do práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces.

37.1 Porušenie práva na spravodlivý proces je zákonným dôvodom na podanie

dovolania podľa , podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ak

sťažovateľ nepodal dovolanie podľa proti napadnutému rozsudku

krajského súdu, nevyčerpal právny prostriedok, ktorý mu priznáva zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd, a ústavný súd v takomto prípade v zásade odmietne jeho ústavnú

sťažnosť podľa pre neprípustnosť.

37.2 Ak by však sťažovateľ podával dovolanie proti rozsudku krajského súdu v čase,

keď bolo účinné rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. apríla 2017 o neprípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov podľa a

(bod 46.1 uznesenia veľkého senátu), ktoré bolo záväzné pre všetky senáty najvyššieho

súdu až do nadobudnutia právoplatnosti uznesenia veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn.

z 21. marca 2018, ktorým bol názor vyslovený uznesením sp. zn. 1 V CDo

2/2017 z 19. apríla 2017 prekonaný, nemožno pričítať na ťarchu sťažovateľa , že dovolanie

nepodal aj z dôvodu podľa .

37.3 Z týchto dôvodov ústavný súd, vychádzajúc z materiálnej ochrany ústavnosti,

podrobil ústavnú sťažnosť sťažovateľa kvázimeritórnemu prieskumu a neodmietol ju ako

neprípustnú.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho

súdu

38. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol podľa

, pretože sťažovateľ dovolacie dôvody [podľa až c)

] nevymedzil spôsobom uvedeným v , keď neuviedol právne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, ani v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho

posúdenia (bod 7).

39. Ako bolo uvedené, právo na súdnu ochranu podľa sa

v civilnom sporovom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to

pre všetky štádiá konania pred súdom vrátane dovolacích konaní. Samotná otázka posúdenia

podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti

dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Posúdenie

tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Civilného

sporového poriadku, ktoré v zmysle majú ustanovovať podrobnosti

o realizácii základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z ,

v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného práva sťažovateľa

().

40. Zmyslom dovolania je okrem eliminovania zmätočných rozhodnutí (§ 420

v spojení s ) vytvárať jednotnú rozhodovaciu prax zásadných právnych otázok

( v spojení s ). Dovolatelia, ako aj širšia právnická obec očakáva odpovede

na tieto otázky. Od najvyššieho súdu sa preto pri posudzovaní prípustnosti dovolania

podaného podľa oprávnene očakáva citlivý a dôsledný prístup pri zvažovaní, či

určité jeho skoršie rozhodnutia nielen z formálneho hľadiska, ale aj reálne dávajú odpoveď

na dovolateľom nastolenú právnu otázku zásadného významu. Len tak je možné naplniť

cieľ dovolania, ktorým je riešenie otázok zásadného právneho významu a zjednocovanie

judikatúry, čo sú podstatné prvky napĺňania princípu právnej istoty. Naplnením tejto funkcie

plní dovolanie aj celospoločenskú úlohu (pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,

Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. . Komentár.

Praha : C. H. Beck, 2016. s. 1346.).

41. Sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za arbitrárne

a nezákonné (bod 8), avšak v ústavnej sťažnosti netvrdí, že v dovolaní právnu otázku,

od ktorej záviselo rozhodnutie krajského súdu, vymedzil dostatočne jasným, určitým

a zrozumiteľným spôsobom.

42. Pokiaľ sťažovateľ v dovolaní zanedbal svoju povinnosť uviesť právne posúdenie

veci, ktoré pokladá za nesprávne, ako aj to, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho

posúdenia, potom sa sám vystavil následku s tým spojenému, ktorý spočíva v nemožnosti

uskutočniť meritórny dovolací prieskum, keďže hranice tohto prieskumu neboli vymedzené

v súlade so zákonom.

43. Ústavný súd považuje záver najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania

sťažovateľa podľa v spojení s za ústavne udržateľný.

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnené,

pričom zároveň neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup,

resp. svojvoľné závery tohto súdu, nemajúce oporu v zákone.

44. Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa závery

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu spochybňovali, ústavný súd ústavnú sťažnosť

sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie základného práva podľa a

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

45. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu