Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 186/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. T., B., zastúpeného A., s r. o., vo veci namietaného

porušenia a , ako aj

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským

súdom v Trnave pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. P. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. apríla 2012

doručená sťažnosť Ing. P. T., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

a (ďalej len „“), ako aj

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

v konaní vedenom Krajským súdom v Trnave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.

. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 13. apríla 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že podanou žalobou sa M. F. (ďalej len „žalobkyňa“)

domáhala jednak proti sťažovateľovi ako žalovanému 1 (obdarovanému), ako aj voči J. N.

(ďalej len „žalovaná 2“) ako darkyni vyslovenia neplatnosti viacerých darovacích zmlúv.

Rozsudkom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) č. k. -63

zo 17. januára 2011 bolo žalobe čiastočne vyhovené, keď okresný súd určil, že darovacia

zmluva z 28. mája 2008 v znení dodatku č. 1 zo 4. júna 2008 uzatvorená medzi

sťažovateľom ako obdarovaným a žalovanou 2 ako darkyňou, týkajúca sa pozemkov

ležiacich v kat. území J., je neplatná. Na odvolanie sťažovateľa rozsudkom krajského súdu

č. k. -96 z 21. marca 2012 bol rozsudok okresného súdu v napadnutej časti

potvrdený. Rozsudok krajského súdu bol sťažovateľovi doručený 27. marca 2012.

Neplatnosť darovacej zmluvy videli všeobecné súdy v porušení ustanovenia § 140

, podľa ktorého ak sa spoluvlastnícky podiel prevádza, majú

spoluvlastníci predkupné právo, ibaže ide o prevod blízkej osobe. Ak sa spoluvlastníci

nedohodnú o výkone predkupného práva, majú právo vykúpiť podiel pomerne podľa

veľkosti podielov. Všeobecné súdy neakceptovali argumentáciu sťažovateľa, podľa ktorej

v danom prípade nedošlo k predaju spoluvlastníckeho podielu, ale k jeho darovaniu,

a z uvedeného dôvodu nemožno aplikovať ustanovenie .

Všeobecné súdy to zdôvodnili tým, že predkupné právo sa aplikuje na prevod, a to či už

odplatný alebo neodplatný, pričom v prípade darovania ide o prevod neodplatný. Podľa

krajského súdu ustanovenie treba aplikovať na každý prevod

spoluvlastníckeho podielu tak odplatný, ako aj bezodplatný.

Sťažovateľ poukazuje na to, že ustanovenie je

súčasťou aj českej právnej úpravy v rovnakom znení. Napriek obsahovej zhodnosti tohto

ustanovenia v slovenskom a českom práve najvyššie súdne inštancie v oboch štátoch dospeli

k odlišnému výkladu tohto ustanovenia, a to práve v otázke darovania spoluvlastníckeho

podielu z pohľadu uplatnenia predkupného práva.

Pri predaji spoluvlastníckeho podielu cieľom prevádzajúceho je majetkový prospech

v podobe kúpnej ceny, pričom pre predávajúceho nie je určujúcim kritériom uskutočnenia

prevodu osoba nadobúdateľa. Naproti tomu pri prevode darovaním darca nesleduje

majetkový prospech (keďže k prevodu prechádza bezodplatne), ale kritériom uskutočnenia

prevodu je osoba obdarovaného, na ktorú darovanie viaže. Výkladom, ktorý si osvojili

všeobecné súdy, by bolo slobodné rozhodnutie darcu o obdarovanej osobe úplne popreté,

keďže v prípade prejaveného záujmu zo strany ostatných spoluvlastníkov o prevádzaný

spoluvlastnícky podiel by bola absolútne vylúčená možnosť obdarovania zamýšľanej osoby.

V konaní bolo preukázané, že v prípade sťažovateľa vo vzťahu voči žalovanej 2 ako darkyni

nešlo o blízku osobu. Sťažovateľ je však toho názoru, že v danom prípade bolo

posudzovanie tejto otázky právne irelevantné, lebo existencia vzťahu blízkej osoby pri

posudzovaní porušenia predkupného práva ostatných spoluvlastníkov je relevantná

v súvislosti s uskutočnením prevodu nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy. Sťažovateľ

v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.

z 20. októbra 2008, z ktorého vyplýva, že z gramatického,

systematického i logického výkladu vyplýva záver, že predkupné právo náleží

spoluvlastníkovi iba v prípade predaja podielu. Zákonnú definíciu predkupného práva

obsahuje , z ktorého jasne vyplýva, že predkupné právo

sa uplatní, ak kupujúci chcel vec predať (nie darovať). To vyplýva už zo samotného pojmu

„predkupné právo“. Tento pojem nemožno gramaticky vyložiť inak ako právo vec kúpiť

skôr, ako niekto iný. Predkupné právo je podrobnejšie upravené ako vedľajšie dojednanie

pri kúpnej zmluve ( a nasl. ), a táto úprava sa použije aj

v prípade predkupného práva spoluvlastníka. Pokiaľ by zákonodarca predpokladal, že právo

nadobudnúť prednostne vec by sa týkalo aj iných prípadov ako kúpnej (prípadne zámennej)

zmluvy, pomenoval by toto právo inak a zaradil by jeho úpravu do tej časti Občianskeho

zákonníka, ktorá upravuje všeobecné inštitúty záväzkového práva. Napokon uplatnenie

princípov predkupného práva aj na darovacie zmluvy je v rozpore s podstatou darovania,

ktorého výsledkom by bolo darovanie veci niekomu, koho darca obdarovať nechce,

a nebolo by tak už možné hovoriť o (dobrovoľnom) darovaní, ale o nútenom bezodplatnom

prevode.

K danej problematike zaujal stanovisko aj Ústavný súd Českej republiky vo svojom

uznesení sp. zn. z 27. januára 2011, pričom sa stotožnil s argumentáciou

Najvyššieho súdu Českej republiky.

Hypotéza ustanovenia je vyjadrená širšie ako hypotéza

predkupného práva podľa ustanovenia . Výkladom je však

potrebné dôjsť k záveru, že podmienky uplatnenia predkupného práva, pokiaľ ide o formu

prevodu, sú v obidvoch prípadoch totožné. Kde nie je úmysel vec predať, tam nie je ani

predkupné právo. Podľa presvedčenia sťažovateľa nesprávnym právnym posúdením veci

boli porušené jeho práva. Navyše došlo aj k negovaniu elementárneho princípu, ktorým je

požiadavka, aby sa o rovnakých veciach rozhodovalo rovnakým spôsobom. Je tým narušená

právna istota účastníkov konania.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

v spojení s konaním vedeným okresným súdom pod sp. zn.

s tým, aby bol rozsudok krajského súdu z 21. marca 2012 zrušený a vec vrátená na ďalšie

konanie. Domáha sa napokon aj náhrady trov konania.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -96 z 21. marca 2012 vyplýva, že

ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -63 zo 17. januára 2011.

Podľa názoru krajského súdu predkupné právo podielových spoluvlastníkov je založené

priamo zákonom a ako také má vecnú povahu. Právnu podstatu predkupného práva je

možné vymedziť ako právny vzťah, v ktorom jeden individuálne určený subjekt (oprávnená

osoba – spoluvlastník) má právo kúpiť (vykúpiť) vec od druhého individuálne určeného

spoluvlastníka, t. j. od konkrétnej povinnej osoby, ako prvý za predpokladu, že tento druhý

spoluvlastník chce svoj spoluvlastnícky podiel previesť. Ide teda o vzťah, v ktorom právu

oprávnenej osoby zodpovedá povinnosť zodpovednej osoby ponúknuť vec tejto oprávnenej

osobe ako prvej ku kúpe (tzv. predkupné právo). Z uvedeného vyplýva, že hoci so svojím

spoluvlastníckym podielom môže každý spoluvlastník nakladať obdobne ako vlastník

so svojou vecou, jeho zmluvná voľnosť je obmedzená zo zákona predkupným právom

ostatných spoluvlastníkov. Predkupné právo sa vzťahuje na prevod spoluvlastníckeho

podielu, a nie na jeho prechod. Systematickému, gramatickému a logickému výkladu

ustanovenia zodpovedá, aby pojem „prevod

spoluvlastníckeho podielu“ zahŕňal tak odplatný, ako aj bezodplatný prevod.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Z pohľadu ústavného súdu možno konštatovať, že sťažnosť je postavená

na protichodnej judikatúre slovenských a českých súdov, hoci dodnes platné znenie § 140

bolo ešte spoločným československým právnym predpisom.

Slovenská judikatúra sa opiera o rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 25. októbra 2005, podľa ktorého

predkupné právo podielového spoluvlastníka sa uplatňuje aj pri prevode spoluvlastníckeho

podielu na základe darovacej zmluvy, a to podľa argumentácie, ktorá vyplýva z už

uvedeného rozsudku krajského súdu.

Naproti tomu judikatúra českých súdov dáva ustanovenie § 140 Občianskeho

zákonníka do súvislosti s ustanovením , podľa ktorého

kto predá vec s výhradou, že mu ju kupujúci ponúkne na predaj, keby ju chcel predať,

má predkupné právo. Dospieva k názoru, že hoci sa v ustanovení § 140 Občianskeho

zákonníka zakotvuje zákonné predkupné právo v súvislosti s prevodom (nie teda predajom,

resp. zámenou) spoluvlastníckeho podielu, napriek tomu treba vzhľadom na ustanovenie

vychádzať z toho, že i ustanovenie Občianskeho

zákonníka sa pri správnom výklade vzťahuje len na prípady predaja, resp. zámeny

spoluvlastníckeho podielu, nie teda aj na prípady darovania.

Podľa názoru ústavného súdu oba prezentované výklady sa javia ako legitímne

a ústavne konformné. Zároveň možno konštatovať aj to, že oba výklady vzbudzujú aj určité

pochybnosti.

Českými súdmi zastávaný výklad, ktorý prevod spoluvlastníckeho podielu darovaním

vyníma zo skutkovej podstaty , dáva veľmi široký priestor

na obchádzanie zákonného predkupného práva podľa

pomocou simulovaných darovacích zmlúv. Ďalšou argumentačnou slabinou tejto judikatúry

sa javí ustanovenie , podľa ktorého také právo

(predkupné právo) možno dohodnúť aj pre prípad iného scudzenia veci, než predajom.

To znamená, že českými súdmi akcentované ustanovenie § 602 umožňuje zriadenie

zmluvného predkupného práva aj pre prípad darovania.

Slovenská judikatúra môže vyvolať výkladové problémy v súvislosti s realizáciou

zákonného predkupného práva podľa v prípade, keď

spoluvlastník chce svoj spoluvlastnícky podiel previesť bezodplatne.

Možno zhrnúť, že výklad problematiky, ktorý si osvojil krajský súd, si vzhľadom

na svoju ústavnú konformnosť nevyžaduje zásah ústavného súdu.

Treba napokon dodať, že právny názor krajského súdu v žiadnom prípade nie je

zásahom do právnej istoty, pretože je v súlade s existujúcou rozhodovacou praxou

najvyššieho súdu.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2012