Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 249/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpeného

advokátom JUDr. Milošom Gerom, Štefánikova 217/1, Bytča, vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa , a

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

, uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 5. apríla

2018 a postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 9. novembra 2017 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. októbra

2019 doručená ústavná sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

, uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 5. apríla 2018 a postupom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 9. novembra

2017 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

2. Z ústavnej sťažnosti (doručenej bez príloh okrem plnomocenstva) vyplýva,

že sťažovateľ vystupuje v napadnutom exekučnom konaní vedenom na okresnom súde ako

oprávnený. Predmetom exekúcie je vymoženie 21 % ročného úroku z omeškania zo sumy

55 636 Sk od roku 1995 do zaplatenia na základe exekučného titulu okresného súdu sp. zn.

. Exekučný titul nie je po 21 rokoch riadne vymožený, exekúcia nebola

riadne uskutočnená a nie je skončená. Sťažovateľovi na jeho žiadosť adresovanú

„Exekútorskej komore“ o vyšetrenie prieťahov nebola zaslaná žiadna odpoveď. V roku

2016 požiadal o zmenu súdneho exekútora, lenže ani po jej uskutočnení k zmene

v nevymáhaní nedošlo. Exekútorský úrad poslal súdu návrh na zastavenie exekúcie

s tvrdením, že bola vymožená. Návrh bol zamietnutý uznesením okresného súdu sp. zn.

z 9. januára 2017. Pohľadávky mali byť dávno vymožené, povinná zjavne má

majetok, exekútorský úrad sa riadne nevenuje vymáhaniu a postupoval zjavne v prospech

povinnej, vznikajú ďalšie prieťahy a škody, dochádza k porušovaniu zákonnej povinnosti

orgánov postupovať v súlade so zákonom. Ústavnou sťažnosťou napadnuté konania

všeobecných súdov (rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , krajského súdu

sp. zn. a okresného súdu sp. zn. ) boli a sú zaťažené v rokoch

1998 – 2019 už 22. rokom prieťahmi a došlo tak k porušeniu základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

okresného súdu v napadnutom konaní.

3. Exekučné konania sp. zn. Ex 713/98, Ex 513/2016 sú zaťažené nesprávnym

úradným postupom, bezdôvodnými prieťahmi, ktoré spôsobili a spôsobujú sťažovateľovi

dlhodobý stres, bezvýchodiskovosť situácie a negatívne sa premietajú aj do platobnej

neschopnosti sťažovateľa, ktorý nemôže pre označené prieťahy uhrádzať v termínoch svoje

záväzky, a preto požaduje odškodnenie nemajetkovej ujmy vo výške 8 000 €.

4. Okresný súd uznesením sp. zn. nepredvídateľne vyhovel návrhu

povinnej na zastavenie exekúcie pre údajný verejný záujem na skončení exekúcie, hoci

pohľadávka nebola uhradená. Toto rozhodnutie bolo potvrdené krajským súdom v roku

2018. Sťažovateľ podal dovolanie, ktoré bolo ústavne nesúladne retroaktívne odmietnuté

najvyšším súdom s odkazom na (ďalej aj

„CSP“), pretože smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

Označené rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré je konečným rozhodnutím všeobecných

súdov, sťažovateľ prevzal 15. augusta 2019. Najvyšší súd v ňom uviedol, že dovolanie je

podľa o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) po novele účinnej

od 1. apríla 2017 v exekučnom konaní vylúčené. Podľa § 243h prvej vety Exekučného

poriadku ak tento zákon v § 243i až § 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté

pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. Podľa

dovolacieho súdu však Exekučný poriadok účinný od 1. apríla 2017 vo vzťahu k opravným

prostriedkom nič neuviedol, preto je potrebné ihneď tiež vo vzťahu k dovolaciemu konaniu

uplatniť princíp okamžitej aplikability uvedenej právnej normy a dovolanie proti

rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. odmietnuť pre neprípustnosť. Vecnému

prieskumu dovolania sa tak úplne vyhol. Uvedený postup podľa sťažovateľa porušil jeho

ústavné práva (vlastnícke právo podľa , základné právo na spravodlivý

proces podľa , právo podľa dohovoru a právo podľa

dodatkového protokolu). Úvaha o nutnosti uplatniť okamžitú aplikabilitu uvedenej právnej

normy nemôže obstáť v teste ústavnosti a zákazu retroaktivity právnych predpisov.

Očividným spôsobom totiž prekračuje zákaz retroaktivity, ktorý sa opiera o citované nálezy

Ústavného súdu Českej republiky i Európskeho súdu pre ľudské práva. Najvyšší súd porušil

princíp ochrany dôvery občanov v právo a princíp legality. Prekročil zásady a princípy ako

stabilita právnej regulácie a predvídateľnosť následkov našich konaní. Toto vybočenie má

ústavnoprávne konsekvencie v podobe hrubého porušenia už označených práv. Potrebné je

preto zrušiť všetky tri napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho vlastníckeho práva

podľa , základného práva na spravodlivý proces podľa

i práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu a zrušil uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. , rozhodnutie krajského súdu sp. zn.

z 5. apríla 2018, rozhodnutie okresného súdu sp. zn.

z 9. novembra 2017. Ďalej navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že sťažovateľovo základné

právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.1 dohovoru boli porušené

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. . Navrhol prikázať

najvyššiemu súdu vo veci sp. zn. a okresnému súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. , aby konali bez zbytočných prieťahov. Napokon žiadal priznať

finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia, na ktorých

zaplatenie sa zaviaže okresný súd.

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých (ďalej len

„“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje

inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

10. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Z vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 Náležitosti ústavnej sťažnosti a posúdenie namietaného porušenia práv

sťažovateľa rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu

15. Ústavný súd konštatuje, že podanie sťažovateľa je možné podľa obsahu posúdiť

ako ústavnú sťažnosť v zmysle v spojení s , a nasl.

. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná

sťažnosť sťažovateľa obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39), všeobecné náležitosti

návrhu na začatie konania (§ 43) a osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123), či ju

podala oprávnená osoba (§ 122), v zákonnej lehote (§ 124), či nie je neprípustná (§ 55)

a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa .

16. Ústavný súd zistil, že ústavná sťažnosť neobsahuje všeobecnú náležitosť návrhu

na začatie konania, a to zrozumiteľný petit (presné označenie, čoho sa sťažovateľ domáha),

pretože uznesenie najvyššieho súdu, ktoré navrhuje zrušiť, označuje len spisovou značkou

bez uvedenia dátumu (ten nevyplýva ani z obsahu ústavnej sťažnosti). Petit v navrhovanej

podobe je nevykonateľný, pretože v ňom absentuje označenie toho, kto podľa sťažovateľa

porušil jeho základné práva a slobody. Sťažovateľ označuje napádané rozhodnutie

okresného súdu, resp. napadnuté konanie spisovou značkou , v návrhu však

uvádza aj spisovú značku . Podľa zistenia ústavného súdu je správna spisová

značka konania , preto ju takto uviedol ústavný súd aj v záhlaví tohto

uznesenia.

17. Vo vzťahu k napadnutým rozhodnutiam krajského súdu a okresného súdu ústavná

sťažnosť neobsahuje právne a skutkové dôvody odôvodňujúce porušenie základných práv

a slobôd sťažovateľa. Tie sú vymedzené len vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu,

pričom sťažovateľ z toho automaticky vyvodzuje potrebu zrušiť aj označené rozhodnutia

okresného súdu a krajského súdu. Nedostatočné je aj označenie základného práva a slobody

obsiahnutého v dodatkovom protokole, pretože sťažovateľ neuvádza článok (uvedený

dodatok má 3 články). K ústavnej sťažnosti neboli priložené kópie právoplatných

rozhodnutí, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv a slobôd.

18. Z v spojení s vyplýva,

že v prípade odstrániteľných nedostatkov ústavnej sťažnosti ústavný súd môže (teda

nemusí) vyzvať navrhovateľa (sťažovateľa), aby v určenej lehote nedostatky odstránil.

Inými slovami, za daného stavu bolo na zvážení ústavného súdu, či sťažovateľa vyzve

na doplnenie odstrániteľnej chýbajúcej zákonnej náležitosti. Podľa názoru ústavného súdu

nedostatky v časti týkajúcej sa úplného označenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu,

v časti označenia napádaného konania okresného súdu správnou spisovou značkou a v časti

pripojenia kópie rozhodnutia sú odstrániteľné. Je to tak aj v časti jasného označenia

porušovateľa, resp. porušovateľov v petite ústavnej sťažnosti [bod 15 písm. a)], pretože je

ich možné vyvodiť z odôvodnenia a v petite ústavnej sťažnosti absentuje len ich výslovné

označenie. Tieto nedostatky by bolo možné odstrániť výzvou sťažovateľovi na odstránenie

týchto nedostatkov.

19. Inak to je ale v časti chýbajúceho odôvodnenia vo vzťahu

k označeným rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu. Sťažovateľ neuvádza žiadne

odôvodnenie týkajúce sa porušenia označených práv, čo je nedostatkom esenciálnej

obsahovej náležitosti ústavnej sťažnosti podľa § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom

súde (m. m. ). V danom prípade je sťažovateľ zastúpený advokátom ako

kvalifikovaným právnym zástupcom, no napriek tomu zákonná náležitosť ústavnej sťažnosti

absentuje.

20. Ústavný súd vo vzťahu k už uvedeným zisteniam nedostatkov ústavnej sťažnosti

nebude postupovať podľa . Za určitých okolností totiž

môžu prevážiť hľadiská procesnej efektívnosti a rýchlosti konania a ústavný súd vtedy

rozhodne o podanej ústavnej sťažnosti aj bez odstránenia nedostatkov podania. Je to tak

v prípade, keď ústavný súd dospeje k záveru, že ani doplnenie ústavnej sťažnosti by

za žiadnych okolností nebolo spôsobilé privodiť sťažovateľovi úspech pri predbežnom

prerokovaní jeho ústavnej sťažnosti. Tak to je aj v prejednávanom prípade a dôvody uvádza

ústavný súd v ďalšej časti odôvodnenia.

III.2 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa uznesením

najvyššieho súdu

21. Podstata ústavnej sťažnosti v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu

najvyššieho súdu spočíva v tvrdení sťažovateľa, že najvyšší súd retroaktívne aplikoval

§ 202 ods. 4 a § 243h ods. 1 Exekučného poriadku účinného od 1. apríla 2017, uplatňujúc

princíp okamžitej aplikability s tým následkom, že dovolanie sťažovateľa bolo odmietnuté

ako neprípustné, pretože podanie dovolania proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní

je vylúčené.

22. Ústavný súd pred preskúmaním námietky vyplývajúcej z ústavnej sťažnosti

považuje za potrebné poukázať na zmysel a účel princípu subsidiarity, ktorým je to,

že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného

súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií

(, ). Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie

zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

23. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto

právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ).

24. Je nepochybné, že do obsahu práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa

účastníkovi konania (strane sporu) poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom

sa na základe mimoriadneho opravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom

z dôvodov, ktoré výslovne upravuje procesné právo.

25. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na relevantnú právnu úpravu

vzťahujúcu sa na prípad sťažovateľa. Z vyplýva, že podľa tohto zákona sa

postupuje, ak je daná právomoc súdu, pokiaľ , Správny

súdny poriadok alebo iný zákon neustanovuje inak. Z hľadiska právnej úpravy prípustnosti

dovolania sa „iným zákonom“ v zmysle rozumie aj Exekučný poriadok.

26. Podľa § 202 ods. 4 Exekučného poriadku (účinného od 1. apríla 2017) dovolanie

ani dovolanie generálneho prokurátora proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní nie

je prípustné.

27. Podľa prechodného ustanovenia k úpravám účinným od 1. apríla 2017, konkrétne

podľa § 243h ods. 1 prvej vety Exekučného poriadku ak tento zákon v § 243i až 243k

neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa

predpisov účinných do 31. marca 2017.

28. Samotná otázka posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania

vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho

súdu ako dovolacieho súdu. Inými slovami, posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti a jej

vyriešenie v súlade s ustanoveniami (resp. Exekučného

poriadku), ktoré v zmysle majú ustanovovať podrobnosti o realizácii

základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z , v konečnom

dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného práva sťažovateľa.

Pre neprípustnosť dovolania najvyšší súd ani nemá právomoc preskúmavať dôvodnosť

dovolania z hľadiska dovolateľom namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci

().

29. Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa nie je povinnosť

súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom,

v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať

za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť

posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec

boli naplnené ().

30. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia sp. zn.

z 29. marca 2019, ktoré si ústavný súd zabezpečil z verejne dostupnej

databázy, uviedol: « 6. (ďalej len „“) bol novelizovaný

Exekučný poriadok, ktorý s účinnosťou od 1. apríla 2017 obsahuje v ust. § 202 ods. 4

právnu úpravu vylučujúcu prípustnosť dovolania a dovolania generálneho prokurátora

proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní. Uvedená síce k úpravám účinným od

1. apríla 2017 v prechodnom ustanovení § 243h ods. 1 veta prvá stanovila, že ak ust. § 243i

až § 243k neurčujú inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa

predpisov účinných do 31. marca 2017, vo vzťahu ku konaniam o opravných prostriedkoch

však žiadne pravidlo neurčila. Preto aj vo vzťahu k dovolaciemu konaniu je potrebné

vychádzať z princípu okamžitej aplikability uvedenej právnej normy (porovnaj uznesenia

najvyššieho súdu z 20. 12. 2017, z 12. 12. 2017,

z 20. 01. 2019 a z 04. 12. 2018).

7. V tu posudzovanej exekučnej veci bolo rozhodnutie odvolacieho súdu vydané dňa

5. apríla 2018 a dovolacie konanie bolo začaté dňa 19. júla 2018, teda už za účinnosti novej

právnej úpravy. Na dovolacie konanie preto najvyšší súd aplikoval právnu úpravu

Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017. Prípustnosť dovolania je tak

výslovne vylúčená ust. § 202 ods. 4 Exekučného poriadku.

8. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd dovolanie oprávneného odmietol podľa § 447

písm. c/ z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie

prípustné.»

31. Účelom princípu okamžitej aplikability procesných noriem, teda použiteľnosti

„nových“ procesných ustanovení na konania začaté a prebiehajúce podľa „starej“ úpravy, je

zabezpečiť taký procesný priebeh jednotlivých konaní, ktorý nepripúšťa alternatívne

a v dôsledku toho sporné výklady pre časovú pôsobnosť príslušných predpisov alebo ich

jednotlivých ustanovení ().

32. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v súvislosti s okamžitou aplikabilitou

§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku vo viacerých rozhodnutiach, napr. v uzneseniach sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. a najmä v uznesení sp. zn. (ktoré bolo uverejnené

pod č. 24 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

č. 2/2018) vyslovil, že prichádza do úvahy, ak sú kumulatívne splnené dve podmienky:

dovolanie musí byť podané (dovolacie konanie začaté) a zároveň rozhodnutie, proti ktorému

dovolanie smeruje, musí byť vydané za účinnosti „novej“ procesnej úpravy Exekučného

poriadku účinnej od 1. apríla 2017. V prípade sťažovateľa tieto podmienky zjavne splnené

boli (bod 7 citovaného odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu).

33. K uvedenému ústavný súd dodáva, že vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti

opakovane dospel k právnemu záveru o neprípustnosti dovolania v exekučných konaniach

za totožných skutkových a právnych okolností, ako to je v práve posudzovanej ústavnej

sťažnosti, čo preukazujú viaceré jeho rozhodnutia (napr. , ,

, , ).

34. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu, ktorá je plne aplikovateľná

i po zmene právnej úpravy, o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti (návrhu) možno

hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo

dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným

právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej

moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán

porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne

nepripúšťajú (, , , , ).

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,

nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných

pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej

moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m.

).

35. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (resp. právo podľa dohovoru), vyslovenia porušenia ktorého sa

sťažovateľ dovoláva, zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné

garancie v konaní pred ním (m. m. ). zaručené základné právo na súdnu

ochranu podľa neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným

súdom (m. m. , ).

36. Ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala

svojvoľný postup najvyššieho súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania,

pozn.), ktorý by nemal oporu v procesných kódexoch, ktoré bol najvyšší súd v čase svojho

rozhodovania povinný na daný prípad aplikovať. Zistiac, že dovolanie je ex lege

neprípustné, rozhodol o ňom najvyšší súd zákonom predpokladaným spôsobom, rešpektujúc

pritom citovanú relevantnú právnu úpravu, ako aj judikatúru ústavného súdu. Napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu tak nevykazuje znaky arbitrárnosti a zjavnej nezlučiteľnosti

jeho účinkov s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa a ani

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých

sťažovateľ namieta, a jeho právne závery považuje ústavný súd za ústavne udržateľné.

37. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti namietaného porušenia základného

práva podľa a práva podľa dohovoru procesnej povahy

napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti,

odmietnutie časti ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného

práva podľa (vykladaného a aplikovaného tak, aby bol v súlade s

dodatkového protokolu v zmysle sp. zn. ) je nevyhnutným dôsledkom

vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru

a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia. Okrem toho v danej

veci vzhľadom na predmet konania ústavný súd ani nevzhliadol nijakú súvislosť medzi

napadnutým uznesením najvyššieho súdu a porušením základného práva sťažovateľa

vlastniť majetok podľa , keď sťažovateľ porušenie tohto práva v ústavnej

sťažnosti ani nijako nešpecifikoval.

38. Keďže ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia sťažovateľom označených

práv napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, dospel k záveru, že ústavná sťažnosť je

v časti namietaného porušenia označených práv uznesením najvyššieho súdu zjavne

neopodstatnená, a preto ju z tohto dôvodu podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde odmietol.

III.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní

39. Z odôvodnenia ústavnej sťažnosti ústavný súd vyvodil, že sťažovateľ namieta aj

porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa dohovoru

postupom okresného súdu v napadnutom konaní.

40. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (napr. , , , ).

41. Pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach, v ktorých sa namieta porušenie

základného práva podľa , ústavný súd vychádza zo svojej ustálenej

judikatúry, v zmysle ktorej je účelom základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa

právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

(m. m. ).

42. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. , )

sa ochrana základnému právu podľa poskytuje v konaní pred ústavným

súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva

označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom a krajským súdom)

ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď ústavná sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už

nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom

súdu, ústavný súd ústavnú sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú.

43. V nadväznosti na uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že jednou zo základných

pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že musí smerovať proti

aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa.

Uvedený názor vychádza z toho, že ústavná sťažnosť plní významnú preventívnu funkciu

ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už

k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej

nepokračovalo (m. m. , , ).

44. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistil, že okresný súd

v napadnutom konaní uznesením sp. zn. z 9. novembra 2017 zastavil

exekúciu. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd uznesením sp. zn.

z 5. apríla 2018 potvrdil uznesenie okresného súdu, ktoré následne nadobudlo právoplatnosť

29. mája 2018. Dovolanie bolo podané 19. júla 2018. Spis bol doručený najvyššiemu súdu

24. septembra 2019. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 29. marca 2019

bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa. Spis bol vrátený okresnému súdu 11. apríla 2019.

Súdny exekútor vrátil poverenie na vykonanie exekúcie 6. mája 2019. Sťažovateľ prevzal

uznesenie najvyššieho súdu 15. augusta 2019. Uzneseniami z 1. októbra 2019 okresný súd

rozhodol o náhrade trov exekúcie a trov dovolacieho konania. Sťažovateľovi boli doručené

7. októbra 2019 a právoplatnosť nadobudli 23. októbra 2019.

45. Napadnuté exekučné konanie bolo v čase podania ústavnej sťažnosti právoplatne

skončené zastavením a právoplatne skončené bolo aj dovolacie konanie. Sťažovateľ bol

o ich skončení vyrozumený, pretože mu boli doručené písomné vyhotovenia rozhodnutí.

Stav právnej neistoty preto vo vzťahu k týmto konaniam netrval. Ústavná sťažnosť tak

nesmeruje proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu, preto je potrebné odmietnuť ju z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti podľa .

46. Napadnuté konanie prebiehalo v čase podania ústavnej sťažnosti len v časti trov

exekúcie a trov dovolacieho konania. Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva,

že od právoplatnosti uznesenia o zastavení exekúcie (29. mája 2018) uplynulo

do právoplatnosti rozhodnutia okresného súdu o výške trov konania (23. októbra 2019)

obdobie vyše 1 roka a 4 mesiacov.

47. Je zjavné, že v čase podania ústavnej sťažnosti existovala istá miera právnej

neistoty sťažovateľa vo vzťahu ku konaniu okresného súdu o výške trov konania. Posúdenie

intenzity zásahu okresného súdu do základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci

bez zbytočných prieťahov a do jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote je

potrebné zasadiť do rámca daného aktuálnym procesným štádiom konania. Nečinnosť súdu

by bola inak posudzovaná v základnom, právoplatne meritórne neukončenom konaní než

v konaní iba o nároku na náhradu trov konania.

48. Podľa ústavného súdu postup okresného súdu v posudzovanom období nebol

bez období nečinnosti. Po právoplatnom zastavení exekúcie s prihliadnutím na štádium

konania sa postup súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné

kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“. V širšom kontexte posúdenia priebehu napadnutého

konania ústavný súd uvádza, že sťažovateľ mal aj skôr dostatočný časový priestor na to,

aby sa pokúsil o nápravu stavu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch, než v čase

po doručení vydaných rozhodnutí o výške trov konania.

49. Všetky uvedené okolnosti viedli ústavný súd k záveru o tom, že zo strany

okresného súdu nedošlo k takému zásahu do označených práv sťažovateľa, ktorý by

umožňoval po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie dospieť k záveru o porušení

základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 , prípadne práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa

ods. 1 dohovoru, a preto bolo potrebné ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

50. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku stalo sa právne

bezvýznamným zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v jej petite, keďže

rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody

( ), k čomu v danom prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu