Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 249/2020
PDF · 512.23 KB
No categories available
IV. ÚS 249/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpeného
advokátom JUDr. Milošom Gerom, Štefánikova 217/1, Bytča, vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4 Oboer 29/2018, uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 CoE 15/2018 z 5. apríla
2018 a postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Er 1839/98 a jeho uznesením z 9. novembra 2017 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. októbra
2019 doručená ústavná sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
4 Oboer 29/2018, uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
19 CoE 15/2018 z 5. apríla 2018 a postupom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 1938/98 a jeho uznesením z 9. novembra
2017 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Z ústavnej sťažnosti (doručenej bez príloh okrem plnomocenstva) vyplýva,
že sťažovateľ vystupuje v napadnutom exekučnom konaní vedenom na okresnom súde ako
oprávnený. Predmetom exekúcie je vymoženie 21 % ročného úroku z omeškania zo sumy
55 636 Sk od roku 1995 do zaplatenia na základe exekučného titulu okresného súdu sp. zn.
17 Rob 278/98. Exekučný titul nie je po 21 rokoch riadne vymožený, exekúcia nebola
riadne uskutočnená a nie je skončená. Sťažovateľovi na jeho žiadosť adresovanú
„Exekútorskej komore“ o vyšetrenie prieťahov nebola zaslaná žiadna odpoveď. V roku
2016 požiadal o zmenu súdneho exekútora, lenže ani po jej uskutočnení k zmene
v nevymáhaní nedošlo. Exekútorský úrad poslal súdu návrh na zastavenie exekúcie
s tvrdením, že bola vymožená. Návrh bol zamietnutý uznesením okresného súdu sp. zn.
1 Er 1839/98 z 9. januára 2017. Pohľadávky mali byť dávno vymožené, povinná zjavne má
majetok, exekútorský úrad sa riadne nevenuje vymáhaniu a postupoval zjavne v prospech
povinnej, vznikajú ďalšie prieťahy a škody, dochádza k porušovaniu zákonnej povinnosti
orgánov postupovať v súlade so zákonom. Ústavnou sťažnosťou napadnuté konania
všeobecných súdov (rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Oboer 29/2018, krajského súdu
sp. zn. 19 CoE 15/2018 a okresného súdu sp. zn. 1 Er 1938/98) boli a sú zaťažené v rokoch
1998 – 2019 už 22. rokom prieťahmi a došlo tak k porušeniu základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v napadnutom konaní.
3. Exekučné konania sp. zn. Ex 713/98, Ex 513/2016 sú zaťažené nesprávnym
úradným postupom, bezdôvodnými prieťahmi, ktoré spôsobili a spôsobujú sťažovateľovi
dlhodobý stres, bezvýchodiskovosť situácie a negatívne sa premietajú aj do platobnej
neschopnosti sťažovateľa, ktorý nemôže pre označené prieťahy uhrádzať v termínoch svoje
záväzky, a preto požaduje odškodnenie nemajetkovej ujmy vo výške 8 000 €.
4. Okresný súd uznesením sp. zn. 1 Er 1839/98 nepredvídateľne vyhovel návrhu
povinnej na zastavenie exekúcie pre údajný verejný záujem na skončení exekúcie, hoci
pohľadávka nebola uhradená. Toto rozhodnutie bolo potvrdené krajským súdom v roku
2018. Sťažovateľ podal dovolanie, ktoré bolo ústavne nesúladne retroaktívne odmietnuté
najvyšším súdom s odkazom na § 447 písm. c) Civilného sporového poriadku (ďalej aj
„CSP“), pretože smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
Označené rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré je konečným rozhodnutím všeobecných
súdov, sťažovateľ prevzal 15. augusta 2019. Najvyšší súd v ňom uviedol, že dovolanie je
podľa § 202 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) po novele účinnej
od 1. apríla 2017 v exekučnom konaní vylúčené. Podľa § 243h prvej vety Exekučného
poriadku ak tento zákon v § 243i až § 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté
pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. Podľa
dovolacieho súdu však Exekučný poriadok účinný od 1. apríla 2017 vo vzťahu k opravným
prostriedkom nič neuviedol, preto je potrebné ihneď tiež vo vzťahu k dovolaciemu konaniu
uplatniť princíp okamžitej aplikability uvedenej právnej normy a dovolanie proti
rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 19 CoE 15/2018 odmietnuť pre neprípustnosť. Vecnému
prieskumu dovolania sa tak úplne vyhol. Uvedený postup podľa sťažovateľa porušil jeho
ústavné práva (vlastnícke právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na spravodlivý
proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo podľa
dodatkového protokolu). Úvaha o nutnosti uplatniť okamžitú aplikabilitu uvedenej právnej
normy nemôže obstáť v teste ústavnosti a zákazu retroaktivity právnych predpisov.
Očividným spôsobom totiž prekračuje zákaz retroaktivity, ktorý sa opiera o citované nálezy
Ústavného súdu Českej republiky i Európskeho súdu pre ľudské práva. Najvyšší súd porušil
princíp ochrany dôvery občanov v právo a princíp legality. Prekročil zásady a princípy ako
stabilita právnej regulácie a predvídateľnosť následkov našich konaní. Toto vybočenie má
ústavnoprávne konsekvencie v podobe hrubého porušenia už označených práv. Potrebné je
preto zrušiť všetky tri napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov.
5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho vlastníckeho práva
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1
ústavy i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a dodatkového protokolu a zrušil uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Oboer 29/2018, rozhodnutie krajského súdu sp. zn.
19 CoE 15/2018 z 5. apríla 2018, rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 1 Er 1938/98
z 9. novembra 2017. Ďalej navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že sťažovateľovo základné
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.1 dohovoru boli porušené
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 1938/98. Navrhol prikázať
najvyššiemu súdu vo veci sp. zn. 4 Oboer 29/2018 a okresnému súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Er 1938/98, aby konali bez zbytočných prieťahov. Napokon žiadal priznať
finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia, na ktorých
zaplatenie sa zaviaže okresný súd.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
10. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Z § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.1 Náležitosti ústavnej sťažnosti a posúdenie namietaného porušenia práv
sťažovateľa rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu
15. Ústavný súd konštatuje, že podanie sťažovateľa je možné podľa obsahu posúdiť
ako ústavnú sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy v spojení s § 42 ods. 2 písm. f), § 122 a nasl.
zákona o ústavnom súde. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná
sťažnosť sťažovateľa obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39), všeobecné náležitosti
návrhu na začatie konania (§ 43) a osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123), či ju
podala oprávnená osoba (§ 122), v zákonnej lehote (§ 124), či nie je neprípustná (§ 55)
a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
16. Ústavný súd zistil, že ústavná sťažnosť neobsahuje všeobecnú náležitosť návrhu
na začatie konania, a to zrozumiteľný petit (presné označenie, čoho sa sťažovateľ domáha),
pretože uznesenie najvyššieho súdu, ktoré navrhuje zrušiť, označuje len spisovou značkou
bez uvedenia dátumu (ten nevyplýva ani z obsahu ústavnej sťažnosti). Petit v navrhovanej
podobe je nevykonateľný, pretože v ňom absentuje označenie toho, kto podľa sťažovateľa
porušil jeho základné práva a slobody. Sťažovateľ označuje napádané rozhodnutie
okresného súdu, resp. napadnuté konanie spisovou značkou 1 Er 1938/98, v návrhu však
uvádza aj spisovú značku 1 Er 1839/98. Podľa zistenia ústavného súdu je správna spisová
značka konania 1 Er 1839/98, preto ju takto uviedol ústavný súd aj v záhlaví tohto
uznesenia.
17. Vo vzťahu k napadnutým rozhodnutiam krajského súdu a okresného súdu ústavná
sťažnosť neobsahuje právne a skutkové dôvody odôvodňujúce porušenie základných práv
a slobôd sťažovateľa. Tie sú vymedzené len vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu,
pričom sťažovateľ z toho automaticky vyvodzuje potrebu zrušiť aj označené rozhodnutia
okresného súdu a krajského súdu. Nedostatočné je aj označenie základného práva a slobody
obsiahnutého v dodatkovom protokole, pretože sťažovateľ neuvádza článok (uvedený
dodatok má 3 články). K ústavnej sťažnosti neboli priložené kópie právoplatných
rozhodnutí, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv a slobôd.
18. Z § 56 ods. 3 v spojení s § 42 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde vyplýva,
že v prípade odstrániteľných nedostatkov ústavnej sťažnosti ústavný súd môže (teda
nemusí) vyzvať navrhovateľa (sťažovateľa), aby v určenej lehote nedostatky odstránil.
Inými slovami, za daného stavu bolo na zvážení ústavného súdu, či sťažovateľa vyzve
na doplnenie odstrániteľnej chýbajúcej zákonnej náležitosti. Podľa názoru ústavného súdu
nedostatky v časti týkajúcej sa úplného označenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu,
v časti označenia napádaného konania okresného súdu správnou spisovou značkou a v časti
pripojenia kópie rozhodnutia sú odstrániteľné. Je to tak aj v časti jasného označenia
porušovateľa, resp. porušovateľov v petite ústavnej sťažnosti [bod 15 písm. a)], pretože je
ich možné vyvodiť z odôvodnenia a v petite ústavnej sťažnosti absentuje len ich výslovné
označenie. Tieto nedostatky by bolo možné odstrániť výzvou sťažovateľovi na odstránenie
týchto nedostatkov.
19. Inak to je ale v časti chýbajúceho odôvodnenia vo vzťahu
k označeným rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu. Sťažovateľ neuvádza žiadne
odôvodnenie týkajúce sa porušenia označených práv, čo je nedostatkom esenciálnej
obsahovej náležitosti ústavnej sťažnosti podľa § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom
súde (m. m. II. ÚS 102/2019). V danom prípade je sťažovateľ zastúpený advokátom ako
kvalifikovaným právnym zástupcom, no napriek tomu zákonná náležitosť ústavnej sťažnosti
absentuje.
20. Ústavný súd vo vzťahu k už uvedeným zisteniam nedostatkov ústavnej sťažnosti
nebude postupovať podľa § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Za určitých okolností totiž
môžu prevážiť hľadiská procesnej efektívnosti a rýchlosti konania a ústavný súd vtedy
rozhodne o podanej ústavnej sťažnosti aj bez odstránenia nedostatkov podania. Je to tak
v prípade, keď ústavný súd dospeje k záveru, že ani doplnenie ústavnej sťažnosti by
za žiadnych okolností nebolo spôsobilé privodiť sťažovateľovi úspech pri predbežnom
prerokovaní jeho ústavnej sťažnosti. Tak to je aj v prejednávanom prípade a dôvody uvádza
ústavný súd v ďalšej časti odôvodnenia.
III.2 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa uznesením
najvyššieho súdu
21. Podstata ústavnej sťažnosti v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu
najvyššieho súdu spočíva v tvrdení sťažovateľa, že najvyšší súd retroaktívne aplikoval
§ 202 ods. 4 a § 243h ods. 1 Exekučného poriadku účinného od 1. apríla 2017, uplatňujúc
princíp okamžitej aplikability s tým následkom, že dovolanie sťažovateľa bolo odmietnuté
ako neprípustné, pretože podanie dovolania proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní
je vylúčené.
22. Ústavný súd pred preskúmaním námietky vyplývajúcej z ústavnej sťažnosti
považuje za potrebné poukázať na zmysel a účel princípu subsidiarity, ktorým je to,
že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného
súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie
zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
23. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto
právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
24. Je nepochybné, že do obsahu práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa
účastníkovi konania (strane sporu) poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom
sa na základe mimoriadneho opravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom
z dôvodov, ktoré výslovne upravuje procesné právo.
25. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na relevantnú právnu úpravu
vzťahujúcu sa na prípad sťažovateľa. Z § 2 CSP vyplýva, že podľa tohto zákona sa
postupuje, ak je daná právomoc súdu, pokiaľ Civilný mimosporový poriadok, Správny
súdny poriadok alebo iný zákon neustanovuje inak. Z hľadiska právnej úpravy prípustnosti
dovolania sa „iným zákonom“ v zmysle § 2 CSP rozumie aj Exekučný poriadok.
26. Podľa § 202 ods. 4 Exekučného poriadku (účinného od 1. apríla 2017) dovolanie
ani dovolanie generálneho prokurátora proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní nie
je prípustné.
27. Podľa prechodného ustanovenia k úpravám účinným od 1. apríla 2017, konkrétne
podľa § 243h ods. 1 prvej vety Exekučného poriadku ak tento zákon v § 243i až 243k
neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa
predpisov účinných do 31. marca 2017.
28. Samotná otázka posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania
vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho
súdu ako dovolacieho súdu. Inými slovami, posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti a jej
vyriešenie v súlade s ustanoveniami Civilného sporového poriadku (resp. Exekučného
poriadku), ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii
základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy, v konečnom
dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného práva sťažovateľa.
Pre neprípustnosť dovolania najvyšší súd ani nemá právomoc preskúmavať dôvodnosť
dovolania z hľadiska dovolateľom namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci
29. Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť
súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom,
v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať
za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť
posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec
boli naplnené (I. ÚS 145/2010).
30. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia sp. zn.
4 Oboer 29/2018 z 29. marca 2019, ktoré si ústavný súd zabezpečil z verejne dostupnej
databázy, uviedol: « 6. Zákonom č. 2/2017 Z. z. (ďalej len „novela“) bol novelizovaný
Exekučný poriadok, ktorý s účinnosťou od 1. apríla 2017 obsahuje v ust. § 202 ods. 4
právnu úpravu vylučujúcu prípustnosť dovolania a dovolania generálneho prokurátora
proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní. Uvedená novela síce k úpravám účinným od
1. apríla 2017 v prechodnom ustanovení § 243h ods. 1 veta prvá stanovila, že ak ust. § 243i
až § 243k neurčujú inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa
predpisov účinných do 31. marca 2017, vo vzťahu ku konaniam o opravných prostriedkoch
však žiadne pravidlo neurčila. Preto aj vo vzťahu k dovolaciemu konaniu je potrebné
vychádzať z princípu okamžitej aplikability uvedenej právnej normy (porovnaj uznesenia
najvyššieho súdu 8ECdo/17/2017 z 20. 12. 2017, 3ECdo/16/2017 z 12. 12. 2017,
5Oboer/25/2018 z 20. 01. 2019 a 2Oboer/13/2018 z 04. 12. 2018).
7. V tu posudzovanej exekučnej veci bolo rozhodnutie odvolacieho súdu vydané dňa
5. apríla 2018 a dovolacie konanie bolo začaté dňa 19. júla 2018, teda už za účinnosti novej
právnej úpravy. Na dovolacie konanie preto najvyšší súd aplikoval právnu úpravu
Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017. Prípustnosť dovolania je tak
výslovne vylúčená ust. § 202 ods. 4 Exekučného poriadku.
8. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd dovolanie oprávneného odmietol podľa § 447
písm. c/ C. s. p. z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie
prípustné.»
31. Účelom princípu okamžitej aplikability procesných noriem, teda použiteľnosti
„nových“ procesných ustanovení na konania začaté a prebiehajúce podľa „starej“ úpravy, je
zabezpečiť taký procesný priebeh jednotlivých konaní, ktorý nepripúšťa alternatívne
a v dôsledku toho sporné výklady pre časovú pôsobnosť príslušných predpisov alebo ich
jednotlivých ustanovení (II. ÚS 185/2018).
32. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v súvislosti s okamžitou aplikabilitou
§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku vo viacerých rozhodnutiach, napr. v uzneseniach sp. zn.
6 ECdo 3/2017, sp. zn. 6 ECdo 7/2017, sp. zn. 6 ECdo 9/2017, sp. zn. 6 ECdo 11/2017,
sp. zn. 6 ECdo 13/2017 a najmä v uznesení sp. zn. 6 ECdo 15/2017 (ktoré bolo uverejnené
pod č. 24 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
č. 2/2018) vyslovil, že prichádza do úvahy, ak sú kumulatívne splnené dve podmienky:
dovolanie musí byť podané (dovolacie konanie začaté) a zároveň rozhodnutie, proti ktorému
dovolanie smeruje, musí byť vydané za účinnosti „novej“ procesnej úpravy Exekučného
poriadku účinnej od 1. apríla 2017. V prípade sťažovateľa tieto podmienky zjavne splnené
boli (bod 7 citovaného odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu).
33. K uvedenému ústavný súd dodáva, že vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti
opakovane dospel k právnemu záveru o neprípustnosti dovolania v exekučných konaniach
za totožných skutkových a právnych okolností, ako to je v práve posudzovanej ústavnej
sťažnosti, čo preukazujú viaceré jeho rozhodnutia (napr. I. ÚS 74/2019, II. ÚS 185/2018,
I. ÚS 281/2018, III. ÚS 276/2018, III. ÚS 177/2018).
34. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu, ktorá je plne aplikovateľná
i po zmene právnej úpravy, o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti (návrhu) možno
hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo
dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán
porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne
nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,
nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných
pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej
moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m.
35. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy (resp. právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), vyslovenia porušenia ktorého sa
sťažovateľ dovoláva, zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné
garancie v konaní pred ním (m. m. I. ÚS 26/94). Ústavou zaručené základné právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným
súdom (m. m. II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
36. Ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala
svojvoľný postup najvyššieho súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania,
pozn.), ktorý by nemal oporu v procesných kódexoch, ktoré bol najvyšší súd v čase svojho
rozhodovania povinný na daný prípad aplikovať. Zistiac, že dovolanie je ex lege
neprípustné, rozhodol o ňom najvyšší súd zákonom predpokladaným spôsobom, rešpektujúc
pritom citovanú relevantnú právnu úpravu, ako aj judikatúru ústavného súdu. Napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu tak nevykazuje znaky arbitrárnosti a zjavnej nezlučiteľnosti
jeho účinkov s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých
sťažovateľ namieta, a jeho právne závery považuje ústavný súd za ústavne udržateľné.
37. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti namietaného porušenia základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru procesnej povahy
napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti,
odmietnutie časti ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného
práva podľa čl. 20 ústavy (vykladaného a aplikovaného tak, aby bol v súlade s čl. 1
dodatkového protokolu v zmysle sp. zn. PL. ÚS 17/00) je nevyhnutným dôsledkom
vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru
a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia. Okrem toho v danej
veci vzhľadom na predmet konania ústavný súd ani nevzhliadol nijakú súvislosť medzi
napadnutým uznesením najvyššieho súdu a porušením základného práva sťažovateľa
vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy, keď sťažovateľ porušenie tohto práva v ústavnej
sťažnosti ani nijako nešpecifikoval.
38. Keďže ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia sťažovateľom označených
práv napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, dospel k záveru, že ústavná sťažnosť je
v časti namietaného porušenia označených práv uznesením najvyššieho súdu zjavne
neopodstatnená, a preto ju z tohto dôvodu podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom
súde odmietol.
III.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní
39. Z odôvodnenia ústavnej sťažnosti ústavný súd vyvodil, že sťažovateľ namieta aj
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v napadnutom konaní.
40. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
41. Pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach, v ktorých sa namieta porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd vychádza zo svojej ustálenej
judikatúry, v zmysle ktorej je účelom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa
právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
(m. m. IV. ÚS 221/04).
42. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06)
sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným
súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva
označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom a krajským súdom)
ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď ústavná sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už
nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom
súdu, ústavný súd ústavnú sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú.
43. V nadväznosti na uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že jednou zo základných
pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti
aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa.
Uvedený názor vychádza z toho, že ústavná sťažnosť plní významnú preventívnu funkciu
ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už
k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej
nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).
44. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistil, že okresný súd
v napadnutom konaní uznesením sp. zn. 1 Er 1839/1998 z 9. novembra 2017 zastavil
exekúciu. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd uznesením sp. zn. 19 CoE 15/2018
z 5. apríla 2018 potvrdil uznesenie okresného súdu, ktoré následne nadobudlo právoplatnosť
29. mája 2018. Dovolanie bolo podané 19. júla 2018. Spis bol doručený najvyššiemu súdu
24. septembra 2019. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Oboer 29/2018 z 29. marca 2019
bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa. Spis bol vrátený okresnému súdu 11. apríla 2019.
Súdny exekútor vrátil poverenie na vykonanie exekúcie 6. mája 2019. Sťažovateľ prevzal
uznesenie najvyššieho súdu 15. augusta 2019. Uzneseniami z 1. októbra 2019 okresný súd
rozhodol o náhrade trov exekúcie a trov dovolacieho konania. Sťažovateľovi boli doručené
7. októbra 2019 a právoplatnosť nadobudli 23. októbra 2019.
45. Napadnuté exekučné konanie bolo v čase podania ústavnej sťažnosti právoplatne
skončené zastavením a právoplatne skončené bolo aj dovolacie konanie. Sťažovateľ bol
o ich skončení vyrozumený, pretože mu boli doručené písomné vyhotovenia rozhodnutí.
Stav právnej neistoty preto vo vzťahu k týmto konaniam netrval. Ústavná sťažnosť tak
nesmeruje proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu, preto je potrebné odmietnuť ju z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
46. Napadnuté konanie prebiehalo v čase podania ústavnej sťažnosti len v časti trov
exekúcie a trov dovolacieho konania. Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva,
že od právoplatnosti uznesenia o zastavení exekúcie (29. mája 2018) uplynulo
do právoplatnosti rozhodnutia okresného súdu o výške trov konania (23. októbra 2019)
obdobie vyše 1 roka a 4 mesiacov.
47. Je zjavné, že v čase podania ústavnej sťažnosti existovala istá miera právnej
neistoty sťažovateľa vo vzťahu ku konaniu okresného súdu o výške trov konania. Posúdenie
intenzity zásahu okresného súdu do základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci
bez zbytočných prieťahov a do jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote je
potrebné zasadiť do rámca daného aktuálnym procesným štádiom konania. Nečinnosť súdu
by bola inak posudzovaná v základnom, právoplatne meritórne neukončenom konaní než
v konaní iba o nároku na náhradu trov konania.
48. Podľa ústavného súdu postup okresného súdu v posudzovanom období nebol
bez období nečinnosti. Po právoplatnom zastavení exekúcie s prihliadnutím na štádium
konania sa postup súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“. V širšom kontexte posúdenia priebehu napadnutého
konania ústavný súd uvádza, že sťažovateľ mal aj skôr dostatočný časový priestor na to,
aby sa pokúsil o nápravu stavu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch, než v čase
po doručení vydaných rozhodnutí o výške trov konania.
49. Všetky uvedené okolnosti viedli ústavný súd k záveru o tom, že zo strany
okresného súdu nedošlo k takému zásahu do označených práv sťažovateľa, ktorý by
umožňoval po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie dospieť k záveru o porušení
základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, prípadne práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, a preto bolo potrebné ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
50. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku stalo sa právne
bezvýznamným zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v jej petite, keďže
rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody
(čl. 127 ods. 2 ústavy), k čomu v danom prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu