Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 119/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava

Duditša a Libora Duľu v konaní o ústavnej sťažnosti ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Rojčekom,

Sládkovičova 9, Žilina, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie

jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom

pod sp. zn. takto

rozhodol:

1. Základné právo podľa

a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. v období

po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. -26

z 9. januára 2019 p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn.

p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom

tisícpäťsto eur), ktoré j e mu Okresný súd Čadca p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Čadca j e p o v i n n ý nahradiť trovy konania

v sume 346,26 € (slovom tristoštyridsaťšesť eur a dvadsaťšesť centov) na účet

jeho právneho zástupcu JUDr. Milana Rojčeka, Sládkovičova 9, Žilina, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Stav konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -9 z 1. apríla 2020 prijal podľa

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

(ďalej len „“) na ďalšie konanie ústavnú

sťažnosť , , (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie jeho veci

bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej len „napadnuté konanie“).

II.

Vymedzenie postupu okresného súdu v napadnutom konaní a sťažnostná

argumentácia

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako oprávnený si v exekučnom konaní

uplatňuje nárok na zaplatenie sumy 9 691 € s príslušenstvom proti (ďalej

len „povinný“) na základe exekučného titulu – rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 25. apríla 2012. Sťažovateľ poukazuje na to, že podal aj žalobu o určenie

neúčinnosti právnych úkonov z dôvodu, že povinný previedol na svojich rodičov

špecifikované pozemky a takmer dokončenú stavbu rodinného domu, s tým, že v uvedenom

konaní okresný súd čiastočne jeho žalobe vyhovel.

3. Súdny exekútor vydal upovedomenie o začatí exekúcie, zriadil exekučné záložné

právo na nehnuteľnosti a vydal upovedomenie o začatí exekúcie predajom nehnuteľností.

Povinný podal námietky proti exekúcii a návrh na odklad exekúcie, ktoré boli doručené

súdnemu exekútorovi 28. februára 2017, a ďalšie námietky, ktoré boli doručené

2. marca 2017. Súdny exekútor doručil tieto námietky právnemu zástupcovi sťažovateľa,

ktorý sa k nim vyjadril 3. marca 2017. Svoje vyjadrenie odoslal okresnému súdu,

ako aj súdnemu exekútorovi. Vzhľadom na to, že okresný súd nerozhodol o námietkach

v 60-dňovej lehote, sťažovateľ požiadal 28. júna 2017 okresný súd, aby o námietkach

rozhodol. Okresný súd o námietkach nerozhodol, ale 18. októbra 2017 doručil sťažovateľovi

námietky povinného s výzvou, aby sa k námietkam vyjadril. Sťažovateľ teda opätovne

zaslal 24. októbra 2017 vyjadrenie k námietkam povinného, hoci sa k nim vyjadril

už v marci 2017.

4. Keďže okresný súd vo veci nekonal, sťažovateľ podal 9. apríla 2018 sťažnosť

predsedovi okresného súdu na prieťahy v konaní podľa a nasl.

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o súdoch“). Okresný súd prípisom zo 6. júna 2018 uznal sťažnosť sťažovateľa podľa

zákona o súdoch za dôvodnú a vo veci sa nariadil dohľad nad plynulosťou konania.

Sťažovateľ podal 21. mája 2018 ústavnú sťažnosť, o ktorej ústavný súd rozhodol uznesením

sp. zn. z 25. júna 2018 tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Následne podal sťažovateľ ďalšiu ústavnú sťažnosť. Ústavný súd nálezom sp. zn.

z 9. januára 2019 vyslovil porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2

a práva podľa dohovoru, okresnému súdu prikázal konať bez prieťahov

a priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 800 €.

5. Okresný súd rozhodol o námietkach povinného 27. septembra 2018 tak,

že ich zamietol. Sťažovateľ žiadal, aby okresný súd vyznačil doložku právoplatnosti

na uznesení o zamietnutí námietok, resp. žiadal informáciu o tom, či povinný podal

proti tomuto uzneseniu sťažnosť. Okresný súd zaslal sťažovateľovi 6. marca 2019 uznesenie

s vyznačenou doložkou právoplatnosti, podľa ktorej uznesenie nadobudlo právoplatnosť

5. novembra 2018. Následne 26. marca 2019 okresný súd oznámil sťažovateľovi,

že predmetné uznesenie nenadobudlo právoplatnosť, keďže povinný 2. novembra 2018

podal proti nemu sťažnosť „a doložka právoplatnosti a vykonateľnosti teda nie je platná.“.

Okresný súd doručil sťažovateľovi 12. augusta 2019 výzvu, aby sa v lehote 10 dní vyjadril

k sťažnosti povinného. Sťažovateľ zaslal svoje vyjadrenie obratom. Ďalej dodáva:

„Nakoľko do dnešného dňa súd vo veci nerozhodol, a nekoná, i napriek príkazu ústavného

súdu bez prieťahov, sťažovateľ je nútený opäť podať ústavnú sťažnosť.“

6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa... na konanie bez zbytočných prieťahov a právo

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote uvedené v SR

a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru... konaním Okresného súdu v Čadci č. k. porušené

bolo.

(Sťažovateľovi)... priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.500,- eur,

ktoré je Okresný súd Čadca povinný zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov

od právoplatnosti nálezu.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 346,26 eur...

ktoré je Okresný súd v Čadci povinný zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov

od právoplatnosti nálezu.“

7. Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ

odôvodňuje „pretrvávajúcim pocitom nespravodlivosti, neistoty a márnosti, totálneho

sklamania a rozčarovania, keď súd, ktorý má poskytnúť účastníkovi súdnu ochranu,

nie je schopný rozhodnúť o účelových námietkach povinného, podanej sťažnosti proti

uzneseniu, ktorým boli jeho námietky zamietnuté, ktorý takýmito krokmi neustále

len odďaľuje vymožiteľnosť finančných prostriedkov sťažovateľa.“.

8. Sťažovateľ poukazuje na to, že bol nútený byť stranou v dvoch súdnych konaniach

a napriek exekučnému titulu sa nemôže dostať k svojim peniazom. Zaplatil súdne poplatky,

ale okresný súd buď nekoná, alebo koná neefektívne a nie je schopný mu poskytnúť

adekvátnu súdnu ochranu. V prerokúvanej veci nie je prítomný žiaden právny ani faktický

prvok zložitosti. Povinný naďalej užíva dokončený, ale neskolaudovaný rodinný dom,

za prácu v zahraničí poberá príjem, ktorý je reálne nepostihnuteľný, „a sťažovateľ

len beznádejne čaká na rozhodnutie súdu, aby súdny exekútor mohol vo veci ďalej konať

a zabezpečiť vymoženie pohľadávky.“.

III.

Vyjadrenia odporcu a replika sťažovateľa

9. Na výzvu ústavného súdu sa k prijatej ústavnej sťažnosti vyjadrila predsedníčka

okresného súdu. V prípise sp. zn. z 5. mája 2020 poukázala na postup

okresného súdu v napadnutom konaní po rozhodnutí ústavného súdu sp. zn.

z 9. januára 2019 a odkázala na vyjadrenie zákonnej sudkyne. Na záver

svojho vyjadrenia uviedla, že ak okresný súd v určitých obdobiach nekonal bezodkladne,

„bolo to spôsobené objektívnymi okolnosťami na strane súdu (dlhodobá práceneschopnosť

vyššieho súdneho úradníka, zákonnej sudkyne, tým spôsobená zvýšená zaťaženosť

zastupujúcich osôb, ako aj veľký obrat spisov v exekučnom oddelení). Tieto okolnosti

na strane súdu samozrejme nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ale bezpochyby podstatne vplývali

na časový rozsah, v akých boli jednotlivé procesné úkony vykonávané...“.

10. Predsedníčka okresného súdu k svojmu vyjadreniu pripojila aj vyjadrenie

zákonnej sudkyne, ktorá vo vyjadrení z 27. apríla 2020 uviedla, že okresný súd

o námietkach povinného rozhodol 27. septembra 2018. Proti tomuto uzneseniu podal

povinný sťažnosť, ktorá nebola evidovaná ani žurnalizovaná v súdnom spise

k 14. januáru 2019, bola evidovaná len v elektronickej podobe. Zákonnej sudkyni bol

19. marca 2019 vrátený spis, ktorý vrátila súdnej kancelárii 6. mája 2019 s pokynom

na doručovanie sťažnosti, pripojenie iného spisu a pod. Výzvy pre právneho zástupcu

sťažovateľa a súdneho exekútora boli vyhotovené a odoslané 9. augusta 2019. Právny

zástupca sťažovateľa sa vyjadril 13. augusta 2019 a súdny exekútor 15. augusta 2019:

„Podľa prezenčnej pečiatky bol spis odovzdaný sudkyni 5. 9. 2019 na rozhodnutie

na základe jej žiadosti. V dobe od 5. 12. 2019 do 29. 2. 2020 som bola práceneschopná

v dôsledku čoho došlo k zákonnému prerozdeleniu spisov medzi sudcov tunajšieho súdu

podľa rozvrhu práce... Vo veci bola spracovaná výzva pre právneho zástupcu povinného

na odstránenie pochybnosti čo do oprávnenia zastupovať povinného vo vzťahu k podanej

sťažnosti. Vyjadrenie bolo súdu doručené 24. 3. 2020. Spis mi bol predložený 31. 3. 2020

a vo veci bolo rozhodnuté o podanej sťažnosti uznesením 17. 4. 2020 (č. l. 86 spisu)...“

11. Zákonná sudkyňa napokon uviedla:

„... v danej veci som prieťahy v súdnom spore ako konajúca sudkyňa vedome

subjektívne nespôsobila, poukazujem na množstvo vecí v senáte, pričom ako konajúca

sudkyňa nevybavujem výlučne agendu Er (kde je evidovaných niekoľko tisíc spisov)

ale i agendu C, , P, Cb, Pc, Ps a to všetko s plným nápadom/bez obmedzenia.

Poukazujem na to, že som dlhodobo bez stabilného VSU v rámci senátu, kedy musím

vykonávať prácu nielen sudkyne alebo v rámci obehu spisov i úkony, ktoré prináležia

vyššiemu súdnemu úradníkovi na zabezpečenie plynulosti obehu spisov a nie je naďalej

a ani nebolo v mojich možnostiach pri plnom nápade bežných vecí vybaviť všetky veci

plynule tak, aby nedošlo k žiadnym prieťahom v súdnom konaní.“

12. Sťažovateľ vo svojom stanovisku z 18. mája 2020 k vyjadreniu okresného súdu

poukázal na to, že rozhodovanie o námietkach povinného trvalo viac ako tri roky, „za ktorý

čas nebolo možné pokračovať v exekučnom konaní predajom zablokovaného majetku -

pozemkov. Sťažovateľovi reálne hrozí, že prebiehajúca exekúcia, na základe ktorej

sa doposiaľ bezúspešne domáha viac ako 10 rokov svojho práva, bude zastavená

s poukazom na , nakoľko od jej začiatku prebehlo už viac

ako 5 rokov a povinný nezaplatil doposiaľ nič a bude nútený opäť podať nový návrh

na exekúciu. K takejto vzniknutej situácii prispel hlavne okresný súd svojou nečinnosťou...“.

K stanovisku pripojil uznesenie zo 17. apríla 2020, ktorým okresný súd sťažnosť povinného

doručenú 2. novembra 2018 elektronicky s kvalifikovaným elektronickým podpisom

odmietol.

13. Ústavný súd so súhlasom účastníkov podľa

upustil v tejto veci od ústneho pojednávania, keďže od neho nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci.

IV.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a Európskeho súdu pre ľudské práva

14. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

15. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

18. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (napr. , , , ).

19. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa alebo práva podľa dohovoru vychádza zo svojej

ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu ().

20. Ústavný súd vo svojej judikatúre (napr. , ) už uviedol,

že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna činnosť všeobecného súdu môže

zapríčiniť porušenie zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov alebo práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa dohovoru,

a to v prípade, ak jeho činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých

práv, kvôli ktorým sa sťažovatelia na neho obrátili s návrhom, aby o ich veci rozhodol.

21. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým

aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v rámci

prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom

konaní a jeho význam pre sťažovateľa (, ). Podľa uvedených kritérií

posudzoval ústavný súd aj ústavnú sťažnosť sťažovateľa.

22. Podľa judikatúry ústavného súdu (, , )

nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí uskutočňovaný podľa Exekučného poriadku

je súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Záver o tom, že súdna

exekúcia je súčasťou základného práva na súdnu ochranu, vychádza z toho, že exekúciu síce

vykonáva súdny exekútor, ale na základe splnomocnenia štátom, ktoré sa materializuje

v konkrétnej veci poverením exekučného súdu na vykonanie exekúcie. Toto poverenie

(bez neho by súdna exekúcia nemala zákonný podklad a bola by absolútne neprípustná)

potvrdzuje, že súdny exekútor koná, rozhoduje a exekvuje v mene súdnej moci (čl. 142

ods. 1 ).

23. Z už judikovaných záverov ústavného súdu o súdnej exekúcii ako súčasti

základného práva na súdnu ochranu (, ) vyplýva, že súdna exekúcia

vykonávaná podľa Exekučného poriadku musí byť uskutočňovaná aj v súlade s princípmi

spravodlivého procesu v širšom slova zmysle, ktoré sú obsiahnuté v až .

V.

Posúdenie veci ústavným súdom

24. V rámci posúdenia veci ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu

v napadnutom konaní bol už predmetom rozhodovania ústavného súdu. Nálezom

č. k. -26 z 9. januára 2019 ústavný súd vyslovil porušenie základného

práva sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru postupom

okresného súdu v napadnutom konaní. Z uvedeného dôvodu ústavný súd v aktuálne

prerokúvanej veci posudzoval postup okresného súdu v napadnutom konaní

od právoplatnosti nálezu ústavného súdu z 9. januára 2019, t. j. od 18. februára 2019.

25. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd

konštatuje, že exekučné konanie, v ktorom dochádza k nútenému výkonu povinnosti

na peňažné plnenie na základe exekučného titulu, tvorí štandardnú súčasť rozhodovania

všeobecných súdov v civilnej agende. Ústavný súd neidentifikoval žiaden prvok faktickej

alebo právnej zložitosti veci.

26. Správanie sťažovateľa je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje pri rozhodovaní

o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu

základného práva podľa a práva podľa dohovoru. Ústavný

súd z dostupných podkladov dospel k záveru, že správanie sťažovateľa ako oprávneného

neprispelo k doterajšej dĺžke napadnutého konania. V rozhodnom období okresný súd

9. augusta 2019 vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, ktorý na túto výzvu reagoval

obratom.

27. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotí, či v napadnutom konaní

došlo k zbytočným prieťahom, je postup okresného súdu. V rámci tohto kritéria poukazuje

ústavný súd na to, že v rozhodnom období okresný súd rozhodoval o sťažnosti povinného

podanej 2. novembra 2018 elektronicky proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí

námietok povinného. Z vyjadrenia zákonnej sudkyne vyplýva, že elektronicky podanú

sťažnosť povinného k 14. januáru 2019 okresný súd neevidoval a nesprávne vyznačil

doložku právoplatnosti na uznesení z 27. septembra 2018 o zamietnutí námietok povinného.

O sťažnosti povinného napokon rozhodol okresný súd 17. apríla 2020, t. j. po roku a šiestich

mesiacoch od jej podania. Z uvedeného je zrejmé, že v posudzovanom období bol postup

okresného súdu v napadnutom konaní poznačený neefektívnosťou a nesústredenosťou,

pričom o sťažnosti povinného proti uzneseniu o zamietnutí námietok rozhodol okresný súd

po roku a šiestich mesiacoch, t. j. po uplynutí zjavne neprimeraného času.

28. Pokiaľ ide o obranu okresného súdu – vysokým počtom nevybavených vecí,

práceneschopnosťou zákonnej sudkyne a vyššieho súdneho úradníka a tiež nepridelením

vyššieho súdneho úradníka zákonnej sudkyni, túto ústavný súd nemôže akceptovať.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej nie je možné

prenášať technicko-organizačné problémy štátnych orgánov na účastníkov konania, čo platí

o to viac, ak to má za následok porušenie ich základných práv alebo slobôd.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. ) nadmerné množstvo vecí,

v ktorých štát musí zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde,

nemôže byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavuje štát zodpovednosti za pomalé konanie

spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (, ,

, ). Rovnako tak uviedol, že hoci nie všetky nástroje

na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu

či konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti

pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania (pozri napr. ,

, , ).

29. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v rozhodnom období

postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľa

na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

VI.

Záver

VI.1 K bodom 1, 2, 3 a 5 výrokovej časti nálezu

30. Ústavný súd na základe vykonaného posúdenia (bod V tohto odôvodnenia)

dospel k záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní v období

po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. -26 z 9. januára 2019

bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa a jeho právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výrokovej časti tohto nálezu).

31. Podľa ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

32. Napriek tomu, že sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti tak nežiadal, ústavný súd,

vychádzajúc z druhej vety , považoval za nevyhnutné opätovne

prikázať okresnému súdu, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov,

zvlášť preto, lebo nerešpektoval príkaz ústavného súdu vyplývajúci z nálezu sp. zn.

(bod 2 výrokovej časti tohto nálezu). Ústavný súd vychádzal zo zistenia,

že v čase rozhodovania ústavného súdu napadnuté exekučné konanie stále prebiehalo.

33. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

34. Podľa ak sa sťažovateľ domáha

primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý

požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

35. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany

porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo

spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie

porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva

(m. m. napr. ). Ústavný súd vychádzal aj z toho, že prieťahy súdu v konaní

či jeho nečinnosť predstavujú iný zásah súdu proti základným ústavne zaručeným právam

(slobodám). Pritom taký zásah sám nie je výrazom (výsledkom) riadnej rozhodovacej

právomoci súdu a ako taký sa vymyká obvyklému, prieskumnému či inému konaniu. Z tejto

fakticity vyplýva, že porušenie práva na súdne konanie v primeranej lehote nemožno

dodatočne napraviť. Možno zabrániť, aby nedošlo k ďalším prieťahom (ústavným

príkazom), ale už raz vzniknutý prieťah odstrániť nemožno, možno len poskytnúť

za porušenie tohto práva primeranú finančnú náhradu podľa (porovnaj

napr. ).

36. Sťažovateľ sa v ústavnej sťažnosti domáhal priznania primeraného finančného

zadosťučinenia v sume 2 500 € z toho dôvodu, že dlhotrvajúcim konaním okresného súdu

nemôže vymôcť peňažnú sumu vyplývajúcu z exekučného titulu, a preto u neho pretrváva

pocit nespravodlivosti, neistoty, sklamania, rozčarovania a strata dôvery v súdny systém,

ktorý podľa neho chráni predovšetkým dlžníkov.

37. V prerokúvanom prípade podľa názoru ústavného súdu prichádza do úvahy

priznanie finančného zadosťučinenia. Ústavný súd prihliadol predovšetkým na neefektívny

postup okresného súdu v napadnutom konaní a na to, že v uvedenom konaní

ide o opakované porušenie základného práva sťažovateľa podľa a jeho

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na uvedenom základe ústavný súd rozhodol,

že sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €, ktoré

mu je okresný súd povinný zaplatiť v zmysle

do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 3 výrokovej časti tohto nálezu). Ústavný

súd návrhu sťažovateľa na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške

presahujúcej sumu 1 500 € nevyhovel (bod 5 výrokovej časti tohto nálezu).

VI.2 K bodu 4 výrokovej časti nálezu

38. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré

mu vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

39. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

40. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 346,26 €

v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to odmenu za 2 úkony právnej služby podľa § 13a ods. 1

písm. a) a c) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom,

ústavná sťažnosť podľa ). Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby

tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2019 v sume 163,33 € (1/6

výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a náhrady hotových výdavkov (režijný

paušál) za každý úkon právnej služby v sume 9,80 € (1/100 výpočtového základu podľa

§ 16 ods. 3 vyhlášky), čo spolu predstavuje sumu 346,26 € (bod 4 výrokovej časti tohto

nálezu).

41. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa v lehote uvedenej v bode 4 výrokovej časti tohto nálezu (§ 135 ods. 1

).

42. V zmysle tento nález nadobúda

právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému z účastníkov tohto konania pred ústavným

súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu