Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 229/2020
PDF · 224.95 KB
No categories available
III. ÚS 229/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského a sudcov Ivana Fiačana (sudca
spravodajca) a Petra Straku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť spoločnosti
SPRAVBYT, s. r. o., Hurbanova 18, Bardejov, IČO 31 683 061, zastúpenej advokátom
doc. JUDr. Jozefom Sotolářom, PhD., Južná trieda 1, Košice, vo veci namietaného
porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 204/2018 z 27. novembra 2019
a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 23 Co 114/2017 z 27. júna 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť spoločnosti SPRAVBYT, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého postupu a rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla
2020 doručená ústavná sťažnosť spoločnosti SPRAVBYT, s. r. o., Hurbanova 18, Bardejov,
IČO 31 683 061 (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
6 Cdo 204/2018 z 27. novembra 2019 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“)
a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 Co 114/2017
z 27. júna 2018 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v právnom postavení
žalovaného je na Okresnom sude Bardejov (ďalej len „okresný súd“) účastníkom súdneho
konania, ktorého predmetom je žaloba o vydanie vyúčtovaní plnení spojených s užívaním
bytov, dokladov, z ktorých tieto vyúčtovania vychádzajú, vrátane príslušných výpisov
z bankových účtov za rozhodné obdobia, a to všetko vo vzťahu k bytovému domu
nachádzajúcemu sa na Tačevskej ulici 23 v Bardejove. V predmetnom konaní bol
sťažovateľ rozsudkom okresného súdu, sp. zn. 6 C 121/2010 z 19. mája 2017 zaviazaný na
vydanie týchto dokladov žalobcovi, spoločnosti BARDBYT, s. r. o. Uvedený záver
okresného súdu potvrdil v napadnutom rozsudku krajského súdu aj krajský súd, ktorý
rozhodoval o odvolaní sťažovateľa. Následne najvyšší súd dovolanie sťažovateľa proti
napadnutému rozsudku krajského sudu odmietol.
3. Sťažovateľ tvrdí, že napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu nespĺňajú požiadavku riadneho a ústavne konformného výkladu zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“). Podľa
2
tvrdenia sťažovateľa: „Podľa nášho názoru súdy opakovane porušili jednu zo základných
zásad civilného sporového konanie, keď tvrdeniam jedného účastníka sporu bez vykonania
dôkazov prikladajú váhu pravdivosti a tvrdenia iných účastníkov ponecháva bez
povšimnutia alebo ich prehlasuje za nepodstatné a nevierohodné. Súdy tiež opomenuli
zohľadňovať ďalšie pravidlo konania, a to povinnosť preukázať tvrdenie.“
4. Sťažovateľ ďalej namieta, že krajský súd a najvyšší súd nerešpektovaním ním
citovanej judikatúry a porušením povinnosti odôvodniť napadnuté rozhodnutia porušili
v sťažnosti sťažovateľom označené základné práva, v dôsledku čoho mu odňali možnosť
náležite skutkovo a právne argumentovať v rámci opravných prostriedkov, čím mu de facto
odňali možnosť konať pred súdom.
5. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že jednotlivé súdy v procese rozhodovania úplne
opomenuli, že: «1./ súdy v tomto konaní rozhodli tam že nám nariadili vydať listiny ktoré
objektívne neexistujú ku dňu rozhodovania súdu a ani sa nedajú zabezpečiť ... Uvedené
rozhodnutie preto považujeme za úplne právne zmätočné a nevykonateľné s poukazom na
neexistenciu pokladov.
2./ samotné súdy ... opakovane preberajú dikciu „odovzdania písomných dokumentov
ku dňu skončenia správy domu“ – pritom z obsahu vyplýva, že si osvojili záver, že
skončenie správy domu bolo ku dňu 01.01.2005... Súdy ale zaviazali žalovaného na vydanie
dokumentov za roky nasledujúce – od roku 2004 až do roku 2016, to znamená, za obdobie,
keď podľa ich tvrdenia už dlhodobo nebol správcom a teda nemohol ani disponovať
dokumentami ohľadne správy domu.
3./ súd vôbec argumentačne nezdôvodnil – napriek naše argumentácii – prečo
a z akých dôvodov musel mať žalovaný tieto dokumenty – ak sám tvrdí, že nebol správcom
od roku 2005
4./ odhliadnuc od zhora uvedených zásadných okolností poukazujeme aj na tzv.
„negatívnu dôkaznú teóriu“ – ktorou sa súdny rovnako nezaoberali.»
6. Sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok krajského súdu a uznesenie najvyššieho
súdu za arbitrárne, svojím obsahom za neudržateľné a nezákonné.
3
7. Vzhľadom na už uvedene sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd ako súd dovolací
a krajský súd ako súd odvolací (ktorý potvrdil rozhodnutie okresného súdu) porušili jeho
základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
8. Sťažovateľ preto navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho ústavnej sťažnosti na
ďalšie konanie vydal tento nalez:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením pod sp. zn. 6 Cdo 204/2018 zo dňa
27. 11. 2019 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 23 Cdo/114/2017
porušili základné právo spoločnosti SPRAVBYT, s.r.o. Bardejov na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 6 Cdo 204/2018 zo dňa
27. 11. 2019 a rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 23 Cdo/114/2017 sa zrušujú
a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania ako aj náhradu trov
právneho zastupovania.“
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
4
11. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019
Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje na
neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak.
12. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti (návrhu) možno hovoriť
predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom organu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,
porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento organ porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne
nepripúšťajú (IV. US 16/04, II. US 1/05, II. US 20/05, IV. US 55/05, IV. US 288/05).
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
5
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
16. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje
zásadná odlišnosť (m. m. II. US 71/97), a preto ich namietane porušenie možno
preskúmavať spoločne.
17. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú [čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ods. 1 ústavy (IV. US 77/02, IV. US 214/04, II. US 249/2011, IV. US 295/2012)].
III.
Predbežné prerokovanie návrhu
III.A K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
18. Ústavný súd vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
IV. ÚS 339/2013). Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa
čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Kompetencie ústavného
súdu preto nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa ani na
skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí
byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie,
6
že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp.
odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).
19. V nadväznosti na to ústavný súd uvádza, že v zásade nie je oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a aplikácii právnych predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu vo veci samej,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav
a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96,
III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť
predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(II. ÚS 58/98, I. ÚS 13/00, II. ÚS 5/00).
20. Ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné zdôrazniť, že pri posúdení
napadnutého rozsudku krajského súdu jeho úlohou nie je preskúmať správnosť skutkových
a právnych záverov, z ktorých okresný súd vychádzal, prípadne odpovedať na otázku, či
mala byť žaloba žalobcu zamietnutá. Úloha ústavného súdu sa v danom prípade obmedzila
na posúdenie otázky, či sa krajský súd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa
vysporiadal adekvátne a preskúmateľne a či jeho právne závery nie sú arbitrárne
(svojvoľné), a teda či sú napadnutý rozsudok krajského súdu a postup, ktorý predchádzal
jeho vydaniu, ústavne akceptovateľné.
21. Vo vzťahu k odvolaniu sťažovateľa krajský súd v napadnutom rozsudku
krajského súdu uviedol: „Súd prvej inštancie vzhľadom na vykonané dôkazy správne zistil
skutkový stav a správne vo veci rozhodol, odvolací súd sa s jeho rozhodnutím stotožňuje.
Z rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, na akých skutkových a právnych záveroch
založil svoje rozhodnutie, rozhodne rozhodnutie je plne preskúmateľné. Súd sa vysporiadal
aj s otázkou neexistencie dokladov a listín, ktorých vydania sa žalobca domáha, keď
poukázal na to, že žalovaný tieto dokumenty musel mať k dispozícii, čo napokon nepopiera
ani žalovaný. Obrana žalovaného, že neexistuje listina, ktorú má vydať žalobcovi, je
7
žalobcom v podstate nevyvrátiteľná, ale žalovaný o nej ani nepredložil žiadne dôkazy,
a preto na ňu nemožno prihliadať. Je pravda ako to uvádza vo vyjadrení žalobca, že
žalovaný nepredložil žiadne dôkazy svedčiace o tvrdeniach uvedených v odvolaní.
Zo žiadneho dôkazu vykonaného v konaní nevyplýva, že žalovaný uvedené doklady
k dispozícii nemá, žalovaný túto skutočnosť nijakým spôsobom nepreukazoval, pričom túto
skutočnosť mohol preukázať jedine žalovaný tým spôsobom, že by označil konkrétny spôsob,
na základe ktorého boli dokumenty zlikvidované alebo skartované. Nič také žalovaný
neurobil, preto je odôvodnený záver súdu prvej inštancie, že možno uložiť žalovanému tieto
dokumenty vydať, pretože tieto súvisia so správou domu. Správny je aj záver súdu prvej
inštancie o tom, že od 01.01.2005 je správcom bytového domu žalobca, ale žalovaný
napriek tomu, že správcom nie je, reálne úkony správcu vykonával. Aj keď žalovaný reálne
správcom nebol, možno mu uložiť povinnosť vydať všetky doklady súvisiace so správou
bytu, pokiaľ fakticky túto správu vykonával a týmto spôsobom sa len zosúlaďuje skutkový
a právny stav ohľadom správcovstva bytového domu. Skutočnosť, že žalovaný v rozpore
s právom vykonával funkciu správcu, mu nemôže byť na prospech v tomto spore. ... Bez
ohľadu na to či účet uvedený v bode 2 exituje alebo neexistuje, žalovanému sa ukladá
povinnosť predložiť výpisy z účtu. Nie je teda potrebné, aby účet ako taký existoval. Pokiaľ
sa žalobca stal správcom od O 1.01.2015, potrebuje na vypracovanie vyúčtovaní aj údaje
z roku 2014, minimálne aby vedel o nedoplatkoch alebo preplatkoch. Preto je správne
rozhodnutie, pokiaľ uložilo žalovanému predložiť dokumenty týkajúce sa aj roku 2004.
Čo sa týka výroku, ktorým súd uložil žalovanému predložiť výpisy z jeho vlastného účtu,
odvolací súd poukazuje na to, čo uviedol aj súd prvej inštancie, že tieto výpisy sa majú týkať
len finančných prostriedkov vlastníkov bytov v obytnom dome na ulici Ťačevská 23
v Bardejove, keď z predtým vykonaného dokazovania vyplýva, že na tento účet boli
poukazované niektoré preddavky vlastníkov bytov. Žalovaný teda môže výpis z účtu
predložiť tak, aby z neho boli zrejmé len plnenia vlastníkov bytov, nie ostatné obraty, a tým
nemôže dôjsť k porušeniu obchodného tajomstva žalovaného.“
22. Ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského
súdu dospel k názoru, že obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov nadväzujúcich
a prvoinštančné konanie, pričom nezistil, že by tieto závery krajského súdu boli svojvoľné
8
alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných
hmotnoprávnych a procesných predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu a okresného súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
predmetného rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. US 4/94,
II. US 3/97, I. US 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strán sporu vrátane ich dôvodov
a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie
rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázane skutkové a právne skutočnosti (IV. US 150/03,
I. US 301/06). O takýto prípad však v prejednávanej veci nejde, pretože krajský súd sa
v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu pomerne podrobne vysporiadal
s rozhodujúcimi námietkami sťažovateľa uvedenými v jeho odvolaní proti rozsudku
okresného súdu, ako aj v sťažnosti samotnej. Krajský súd teda dal odpoveď na
najpodstatnejšie otázky sťažovateľa, ktoré podľa jeho názoru neboli zodpovedané vôbec,
resp. nedostatočne, a ktoré spočívali najmä v tom, z akého dôvodu mu bola uložená
povinnosť vydať podľa jeho tvrdenia objektívne neexistujúce doklady a prečo ho zaviazali
odovzdať tieto doklady aj za obdobie po 1. januári 2005.
23. Ústavný súd preto konštatuje, že v danom prípade niet žiadnej spojitosti medzi
napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani jeho práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
9
III.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
24. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ zastáva názor,
podľa ktorého v kontexte napadnutého rozsudku krajského súdu ani toto nespĺňa
požiadavku riadneho a ústavne nekonformného výkladu zákona o vlastníctve bytov.
25. Z judikatúry ústavného súdu (napr. IV. US 35/02, II. US 159/08,
IV. US 596/2012, III. US 365/2017) vyplýva, že otázku posúdenia prípustnosti dovolania
rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti
dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru o porušení práv sťažovateľa
v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie nepripúšťajú. Postup najvyššieho súdu v súlade
so zákonom preto ani nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia práva sťažovateľa.
26. Ústavný súd považuje v tomto bode za potrebne zdôrazniť, že otázka posúdenia,
či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie,
patrí do výlučnej právomoci dovolacieho sudu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci
ústavného súdu (napr. IV. US 238/07, IV. US 499/2011, IV. US 161/2012, II. US 98/2017).
Ako už bolo uvedené, otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej
riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení práva sťažovateľa (napr.
II. US 324/2010, II. US 410/2016).
27. Vychádzajúc z už uvedenej judikatúry, v zmysle ktorej posudzovanie splnenia
podmienok dovolacieho konania je výlučne v právomoci najvyššieho súdu, sa teda úloha
ústavného sudu v tejto veci obmedzuje na posúdenie, či najvyšší súd v predmetnom
uznesení dostatočným spôsobom odôvodnil svoj záver o neprípustnosti dovolania.
28. Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
vyplýva, že najvyšší súd odmietnutie dovolania sťažovateľa odôvodnil takto: „Vychádzajúc
z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že na to, aby sa dovolací súd mohol zaoberať
prípustnosťou a následne dôvodnosťou dovolania, v ktorom sa namieta nesprávne právne
10
posúdenie veci, musí byť splnená podmienka vymedzenia tohto dovolacieho dôvodu
spôsobom uvedeným v§ 432 ods. 2 C. s. p. v spojení s§ 421 C. s. p. ... V preskúmavanej veci
dovolateľ v dovolaní síce uviedol, že dovolanie podáva z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci v zmysle § 432 ods. 1 C. s. p., no pokiaľ argumentuje tým, že konajúce súdy
situáciu nesprávne vyhodnotili (v ich hodnoteniach je vidieť prvok prekvapivosti
a arbitrárnosti), že odôvodnenie rozhodnutia vykazuje znaky zásadnej, hrubej a podstatnej
vady, že odvolací súd sa v dôvodoch vôbec nevysporiadal s neexistenciou dokladov a listín,
ktoré žalobca požadoval vydať, že odvolací súd je povinný poznať právnu úpravu
skartácie ... ide len o polemiku s rozhodnutím odvolacieho súdu, jednoduché
spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, resp. o jeho kritiku. Uplatnenie
tohto dovolacieho dôvodu predpokladá spochybnenie správnosti riešenia právnych otázok
odvolacím súdom, nie otázok týkajúcich sa odôvodnenia rozhodnutia, prípad nehodnotenia
veci ako celku, otázky (ne)poznania právnej úpravy skartácie odvolacím súdom. ... Podľa
dovolacieho súdu len poukazovanie žalovaného na rešpektovanie tzv. negatívnej dôkaznej
teórie a to vo všeobecnej rovine bez akejkoľvek konkrétnej väzby na prejednávanú vec,
nespĺňa požiadavku vyplývajúcu z ustanovenia § 432 ods. 2 C. s. p. Rovnako ani odkaz na
rozhodnutia ústavného a najvyššieho súdu bez uvedenia konkrétneho skutkového a
právneho stavu v týchto veciach a následne ich súvis s prejednávanou vecou, nemožno
považovať za vymedzenie spôsobom relevantným z hľadiska ustanovenia § 421 ods. 1 C. s.
p. v spojení s § 432 ods. 2 C. s. p. Okrem toho dovolateľ neuviedol v dovolaní ani to, ktorý z
dôvodov prípustnosti dovolania uvedených v citovanom zákonnom ustanovení uplatňuje.“
29. Najvyšší súd teda odmietol dovolanie sťažovateľa, keďže nezodpovedalo
požiadavkám z hľadiska vymedzenia dovolacieho dôvodu podľa § 432 až § 435 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov, čo je dôvodom na
odmietnutie dovolania podľa § 447 písm. f) tohto zákona.
30. V nadväznosti na odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný
súd dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a základnými
právami sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej
11
by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol
rozhodnúť o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto
čas ústavnej sťažnosti sťažovateľa podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2020
Martin Vernarský predseda senátu
12