Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 229/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského a sudcov Ivana Fiačana (sudca

spravodajca) a Petra Straku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť spoločnosti

SPRAVBYT, s. r. o., Hurbanova 18, Bardejov, IČO 31 683 061, zastúpenej advokátom

doc. JUDr. Jozefom Sotolářom, PhD., Južná trieda 1, Košice, vo veci namietaného

porušenia jej základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. novembra 2019

a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 27. júna 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť spoločnosti SPRAVBYT, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého postupu a rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla

2020 doručená ústavná sťažnosť spoločnosti SPRAVBYT, s. r. o., Hurbanova 18, Bardejov,

IČO 31 683 061 (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného

práva podľa (ďalej len „“) a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 27. novembra 2019 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“)

a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 27. júna 2018 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v právnom postavení

žalovaného je na Okresnom sude Bardejov (ďalej len „okresný súd“) účastníkom súdneho

konania, ktorého predmetom je žaloba o vydanie vyúčtovaní plnení spojených s užívaním

bytov, dokladov, z ktorých tieto vyúčtovania vychádzajú, vrátane príslušných výpisov

z bankových účtov za rozhodné obdobia, a to všetko vo vzťahu k bytovému domu

nachádzajúcemu sa na Tačevskej ulici 23 v Bardejove. V predmetnom konaní bol

sťažovateľ rozsudkom okresného súdu, sp. zn. z 19. mája 2017 zaviazaný na

vydanie týchto dokladov žalobcovi, spoločnosti BARDBYT, s. r. o. Uvedený záver

okresného súdu potvrdil v napadnutom rozsudku krajského súdu aj krajský súd, ktorý

rozhodoval o odvolaní sťažovateľa. Následne najvyšší súd dovolanie sťažovateľa proti

napadnutému rozsudku krajského sudu odmietol.

3. Sťažovateľ tvrdí, že napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu nespĺňajú požiadavku riadneho a ústavne konformného výkladu zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o vlastníctve bytov a nebytových

priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“). Podľa

2

tvrdenia sťažovateľa: „Podľa nášho názoru súdy opakovane porušili jednu zo základných

zásad civilného sporového konanie, keď tvrdeniam jedného účastníka sporu bez vykonania

dôkazov prikladajú váhu pravdivosti a tvrdenia iných účastníkov ponecháva bez

povšimnutia alebo ich prehlasuje za nepodstatné a nevierohodné. Súdy tiež opomenuli

zohľadňovať ďalšie pravidlo konania, a to povinnosť preukázať tvrdenie.“

4. Sťažovateľ ďalej namieta, že krajský súd a najvyšší súd nerešpektovaním ním

citovanej judikatúry a porušením povinnosti odôvodniť napadnuté rozhodnutia porušili

v sťažnosti sťažovateľom označené základné práva, v dôsledku čoho mu odňali možnosť

náležite skutkovo a právne argumentovať v rámci opravných prostriedkov, čím mu de facto

odňali možnosť konať pred súdom.

5. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že jednotlivé súdy v procese rozhodovania úplne

opomenuli, že: «1./ súdy v tomto konaní rozhodli tam že nám nariadili vydať listiny ktoré

objektívne neexistujú ku dňu rozhodovania súdu a ani sa nedajú zabezpečiť ... Uvedené

rozhodnutie preto považujeme za úplne právne zmätočné a nevykonateľné s poukazom na

neexistenciu pokladov.

2./ samotné súdy ... opakovane preberajú dikciu „odovzdania písomných dokumentov

ku dňu skončenia správy domu“ – pritom z obsahu vyplýva, že si osvojili záver, že

skončenie správy domu bolo ku dňu 01.01.2005... Súdy ale zaviazali žalovaného na vydanie

dokumentov za roky nasledujúce – od roku 2004 až do roku 2016, to znamená, za obdobie,

keď podľa ich tvrdenia už dlhodobo nebol správcom a teda nemohol ani disponovať

dokumentami ohľadne správy domu.

3./ súd vôbec argumentačne nezdôvodnil – napriek naše argumentácii – prečo

a z akých dôvodov musel mať žalovaný tieto dokumenty – ak sám tvrdí, že nebol správcom

od roku 2005

4./ odhliadnuc od zhora uvedených zásadných okolností poukazujeme aj na tzv.

„negatívnu dôkaznú teóriu“ – ktorou sa súdny rovnako nezaoberali.»

6. Sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok krajského súdu a uznesenie najvyššieho

súdu za arbitrárne, svojím obsahom za neudržateľné a nezákonné.

3

7. Vzhľadom na už uvedene sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd ako súd dovolací

a krajský súd ako súd odvolací (ktorý potvrdil rozhodnutie okresného súdu) porušili jeho

základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa a právo na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

8. Sťažovateľ preto navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho ústavnej sťažnosti na

ďalšie konanie vydal tento nalez:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením pod sp. zn. zo dňa

27. 11. 2019 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn.

porušili základné právo spoločnosti SPRAVBYT, s.r.o. Bardejov na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. zo dňa

27. 11. 2019 a rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. sa zrušujú

a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania ako aj náhradu trov

právneho zastupovania.“

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

4

11. Ústavný súd podľa o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

Z. z. (ďalej len „“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje na

neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje

inak.

12. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti (návrhu) možno hovoriť

predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom organu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,

porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento organ porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne

nepripúšťajú (, , , , ).

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

5

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

16. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru neexistuje

zásadná odlišnosť (m. m. ), a preto ich namietane porušenie možno

preskúmavať spoločne.

17. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú [ v spojení s

ods. 1 (, , , )].

III.

Predbežné prerokovanie návrhu

III.A K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

18. Ústavný súd vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (, ,

). Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Kompetencie ústavného

súdu preto nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa ani na

skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí

byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie,

6

že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp.

odopretiu základných práv alebo slobôd ().

19. V nadväznosti na to ústavný súd uvádza, že v zásade nie je oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a aplikácii právnych predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu vo veci samej,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (,

, ). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ).

20. Ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné zdôrazniť, že pri posúdení

napadnutého rozsudku krajského súdu jeho úlohou nie je preskúmať správnosť skutkových

a právnych záverov, z ktorých okresný súd vychádzal, prípadne odpovedať na otázku, či

mala byť žaloba žalobcu zamietnutá. Úloha ústavného súdu sa v danom prípade obmedzila

na posúdenie otázky, či sa krajský súd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa

vysporiadal adekvátne a preskúmateľne a či jeho právne závery nie sú arbitrárne

(svojvoľné), a teda či sú napadnutý rozsudok krajského súdu a postup, ktorý predchádzal

jeho vydaniu, ústavne akceptovateľné.

21. Vo vzťahu k odvolaniu sťažovateľa krajský súd v napadnutom rozsudku

krajského súdu uviedol: „Súd prvej inštancie vzhľadom na vykonané dôkazy správne zistil

skutkový stav a správne vo veci rozhodol, odvolací súd sa s jeho rozhodnutím stotožňuje.

Z rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, na akých skutkových a právnych záveroch

založil svoje rozhodnutie, rozhodne rozhodnutie je plne preskúmateľné. Súd sa vysporiadal

aj s otázkou neexistencie dokladov a listín, ktorých vydania sa žalobca domáha, keď

poukázal na to, že žalovaný tieto dokumenty musel mať k dispozícii, čo napokon nepopiera

ani žalovaný. Obrana žalovaného, že neexistuje listina, ktorú má vydať žalobcovi, je

7

žalobcom v podstate nevyvrátiteľná, ale žalovaný o nej ani nepredložil žiadne dôkazy,

a preto na ňu nemožno prihliadať. Je pravda ako to uvádza vo vyjadrení žalobca, že

žalovaný nepredložil žiadne dôkazy svedčiace o tvrdeniach uvedených v odvolaní.

Zo žiadneho dôkazu vykonaného v konaní nevyplýva, že žalovaný uvedené doklady

k dispozícii nemá, žalovaný túto skutočnosť nijakým spôsobom nepreukazoval, pričom túto

skutočnosť mohol preukázať jedine žalovaný tým spôsobom, že by označil konkrétny spôsob,

na základe ktorého boli dokumenty zlikvidované alebo skartované. Nič také žalovaný

neurobil, preto je odôvodnený záver súdu prvej inštancie, že možno uložiť žalovanému tieto

dokumenty vydať, pretože tieto súvisia so správou domu. Správny je aj záver súdu prvej

inštancie o tom, že od 01.01.2005 je správcom bytového domu žalobca, ale žalovaný

napriek tomu, že správcom nie je, reálne úkony správcu vykonával. Aj keď žalovaný reálne

správcom nebol, možno mu uložiť povinnosť vydať všetky doklady súvisiace so správou

bytu, pokiaľ fakticky túto správu vykonával a týmto spôsobom sa len zosúlaďuje skutkový

a právny stav ohľadom správcovstva bytového domu. Skutočnosť, že žalovaný v rozpore

s právom vykonával funkciu správcu, mu nemôže byť na prospech v tomto spore. ... Bez

ohľadu na to či účet uvedený v bode 2 exituje alebo neexistuje, žalovanému sa ukladá

povinnosť predložiť výpisy z účtu. Nie je teda potrebné, aby účet ako taký existoval. Pokiaľ

sa žalobca stal správcom od O 1.01.2015, potrebuje na vypracovanie vyúčtovaní aj údaje

z roku 2014, minimálne aby vedel o nedoplatkoch alebo preplatkoch. Preto je správne

rozhodnutie, pokiaľ uložilo žalovanému predložiť dokumenty týkajúce sa aj roku 2004.

Čo sa týka výroku, ktorým súd uložil žalovanému predložiť výpisy z jeho vlastného účtu,

odvolací súd poukazuje na to, čo uviedol aj súd prvej inštancie, že tieto výpisy sa majú týkať

len finančných prostriedkov vlastníkov bytov v obytnom dome na ulici Ťačevská 23

v Bardejove, keď z predtým vykonaného dokazovania vyplýva, že na tento účet boli

poukazované niektoré preddavky vlastníkov bytov. Žalovaný teda môže výpis z účtu

predložiť tak, aby z neho boli zrejmé len plnenia vlastníkov bytov, nie ostatné obraty, a tým

nemôže dôjsť k porušeniu obchodného tajomstva žalovaného.“

22. Ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského

súdu dospel k názoru, že obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov nadväzujúcich

a prvoinštančné konanie, pričom nezistil, že by tieto závery krajského súdu boli svojvoľné

8

alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných

hmotnoprávnych a procesných predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu a okresného súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

predmetného rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strán sporu vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázane skutkové a právne skutočnosti (,

). O takýto prípad však v prejednávanej veci nejde, pretože krajský súd sa

v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu pomerne podrobne vysporiadal

s rozhodujúcimi námietkami sťažovateľa uvedenými v jeho odvolaní proti rozsudku

okresného súdu, ako aj v sťažnosti samotnej. Krajský súd teda dal odpoveď na

najpodstatnejšie otázky sťažovateľa, ktoré podľa jeho názoru neboli zodpovedané vôbec,

resp. nedostatočne, a ktoré spočívali najmä v tom, z akého dôvodu mu bola uložená

povinnosť vydať podľa jeho tvrdenia objektívne neexistujúce doklady a prečo ho zaviazali

odovzdať tieto doklady aj za obdobie po 1. januári 2005.

23. Ústavný súd preto konštatuje, že v danom prípade niet žiadnej spojitosti medzi

napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a ani jeho práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

9

III.B K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

24. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ zastáva názor,

podľa ktorého v kontexte napadnutého rozsudku krajského súdu ani toto nespĺňa

požiadavku riadneho a ústavne nekonformného výkladu zákona o vlastníctve bytov.

25. Z judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

, ) vyplýva, že otázku posúdenia prípustnosti dovolania

rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti

dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru o porušení práv sťažovateľa

v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie nepripúšťajú. Postup najvyššieho súdu v súlade

so zákonom preto ani nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia práva sťažovateľa.

26. Ústavný súd považuje v tomto bode za potrebne zdôrazniť, že otázka posúdenia,

či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie,

patrí do výlučnej právomoci dovolacieho sudu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci

ústavného súdu (napr. , , , ).

Ako už bolo uvedené, otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej

riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení práva sťažovateľa (napr.

, ).

27. Vychádzajúc z už uvedenej judikatúry, v zmysle ktorej posudzovanie splnenia

podmienok dovolacieho konania je výlučne v právomoci najvyššieho súdu, sa teda úloha

ústavného sudu v tejto veci obmedzuje na posúdenie, či najvyšší súd v predmetnom

uznesení dostatočným spôsobom odôvodnil svoj záver o neprípustnosti dovolania.

28. Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

vyplýva, že najvyšší súd odmietnutie dovolania sťažovateľa odôvodnil takto: „Vychádzajúc

z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že na to, aby sa dovolací súd mohol zaoberať

prípustnosťou a následne dôvodnosťou dovolania, v ktorom sa namieta nesprávne právne

10

posúdenie veci, musí byť splnená podmienka vymedzenia tohto dovolacieho dôvodu

spôsobom uvedeným v v spojení s ... V preskúmavanej veci

dovolateľ v dovolaní síce uviedol, že dovolanie podáva z dôvodu nesprávneho právneho

posúdenia veci v zmysle , no pokiaľ argumentuje tým, že konajúce súdy

situáciu nesprávne vyhodnotili (v ich hodnoteniach je vidieť prvok prekvapivosti

a arbitrárnosti), že odôvodnenie rozhodnutia vykazuje znaky zásadnej, hrubej a podstatnej

vady, že odvolací súd sa v dôvodoch vôbec nevysporiadal s neexistenciou dokladov a listín,

ktoré žalobca požadoval vydať, že odvolací súd je povinný poznať právnu úpravu

skartácie ... ide len o polemiku s rozhodnutím odvolacieho súdu, jednoduché

spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, resp. o jeho kritiku. Uplatnenie

tohto dovolacieho dôvodu predpokladá spochybnenie správnosti riešenia právnych otázok

odvolacím súdom, nie otázok týkajúcich sa odôvodnenia rozhodnutia, prípad nehodnotenia

veci ako celku, otázky (ne)poznania právnej úpravy skartácie odvolacím súdom. ... Podľa

dovolacieho súdu len poukazovanie žalovaného na rešpektovanie tzv. negatívnej dôkaznej

teórie a to vo všeobecnej rovine bez akejkoľvek konkrétnej väzby na prejednávanú vec,

nespĺňa požiadavku vyplývajúcu z ustanovenia Rovnako ani odkaz na

rozhodnutia ústavného a najvyššieho súdu bez uvedenia konkrétneho skutkového a

právneho stavu v týchto veciach a následne ich súvis s prejednávanou vecou, nemožno

považovať za vymedzenie spôsobom relevantným z hľadiska ustanovenia § 421 ods. 1 C. s.

p. v spojení s Okrem toho dovolateľ neuviedol v dovolaní ani to, ktorý z

dôvodov prípustnosti dovolania uvedených v citovanom zákonnom ustanovení uplatňuje.“

29. Najvyšší súd teda odmietol dovolanie sťažovateľa, keďže nezodpovedalo

požiadavkám z hľadiska vymedzenia dovolacieho dôvodu podľa § 432 až § 435 zákona

č. v znení neskorších predpisov, čo je dôvodom na

odmietnutie dovolania podľa § 447 písm. f) tohto zákona.

30. V nadväznosti na odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný

súd dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a základnými

právami sťažovateľa podľa , ako aj právom podľa dohovoru,

ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej

11

by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol

rozhodnúť o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto

čas ústavnej sťažnosti sťažovateľa podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2020

Martin Vernarský predseda senátu

12