Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 523/2020
PDF · 388.51 KB
No categories available
I. ÚS 523/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. novembra 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Ivana Fiačana a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
sťažovateľov , , ,
a , , ,
zastúpených advokátskou kanceláriou JUDr. Erika GOLSKÁ advokátska kancelária s. r. o.,
T. G. Masaryka 7, Lučenec, v mene ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. Erika Golská,
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 Ústavy Slovenskej
republiky rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13 Co 143/2019-515
z 24. júna 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a pre
nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra
2020 doručená ústavná sťažnosť , , ,
, a , ,
(ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20
a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 Co 143/2019-515 z 24. júna 2020
(ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
2. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti uviedli, že súvisí s ústavnou sťažnosťou
a o ktorej rozhodol ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 477/2015-57 zo 7. apríla
2016 tak, že vyslovil, že základné právo a podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 17 Co 189/2012 z 23. marca 2013 porušené bolo,
uvedený rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
2.1 V odôvodnení uvedeného nálezu ústavný súd konštatoval, že „závery krajského
súdu nie sú dostatočne odôvodnené, pretože krajský súd sa v podstate žiadnym spôsobom
nevysporiadal s podstatnou a relevantnou argumentáciou sťažovateľov odkazom
na judikatúru najvyššieho súdu. Krajský súd v rámci odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
len stručne konštatoval, že skutkový stav prejednávanej právnej veci sťažovateľov je
odlišný, hoci toto jeho tvrdenie je v zrejmom rozpore s tým, čoho sa sťažovatelia v konaní
domáhali a o čom rozhodol prvostupňový súd. Krajský súd vo svojom odôvodnení uvádza,
že v prípade konania o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, sa požadované
určenie vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa, a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, logicky
nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. Žiadnym spôsobom však krajský súd nevysvetlil,
prečo tento právny záver nie je aplikovateľný na vec sťažovateľov, v ktorej sa domáhali
petitom práve takého určenia, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, a zároveň v situácii, keď
smrť poručiteľa v ich prípade nastala taktiež pred uplynutím 10-ročnej lehoty.“.
3. V ďalšom priebehu súdneho konania krajský súd rozsudkom č. k. 13 Co 143/2019-
515 z 24. júna 2020 potvrdil ako vecne správny rozsudok Okresného súdu Lučenec (ďalej
len „okresný súd“) č. k. 5 C 117/2009-446 z 11. februára 2019, ktorým určil, že
nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území patria do dedičstva
po nebohej ktorá bola právnou predchodkyňou žalobcov v 1. až 4. rade. Sťažovatelia
majúci v predmetnom konaní postavenie žalovaných v 1. a 2. rade pritom tvrdili, že
vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam nadobudli „vydaním osvedčenia vyhlásením
o vydržaní vlastníckeho práva notárskou zápisnicou spísanou dňa 21. 02. 1996“.
4. Podľa názoru sťažovateľov je nesporné, že súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd
vychádzali z právneho názoru prezentovaného v náleze ústavného súdu č. k.
III. ÚS 477/2015-57 zo 7. apríla 2016. Sťažovatelia na jednej strane „akceptujú záväznosť
uvedeného právneho stanoviska pre všeobecné súdy“, zároveň však namietajú, že
napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k.
5 C 117/2009-446 z 11. februára 2019 „spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci,
pretože do dedičstva po poručiteľke nepatria všetky nehnuteľnosti uvádzané v petite
žalobného návrhu. Podľa názoru sťažovateľov žalobcovia v priebehu súdneho konania
nepredložili jediný dôkaz „preukazujúci dôvodnosť požadovaného určenia, že by
spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/2-ica na rodinných domoch žalovaných a ostatných
pozemkoch žalovaných mal patriť do dedičstva po poručiteľke , a to napriek tomu, že
sa takéhoto určenia vo svojej žalobe dožadujú“. Pokiaľ žalobcovia v súdnom konaní žiadali
„o určenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vo vzťahu k pozemku parc. č. ,
boli si vedomí toho, že uvedený pozemok im nepatrí“.
4.1 Vzhľadom na uvedené sťažovatelia v petite ústavnej sťažnosti navrhujú, aby
ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie ich
základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu, aby
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby
sťažovateľom priznal náhradu trov konania.
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je
založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach základných
práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len v prípade, ak je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto
právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné
súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,
ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Úlohou ústavného
súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale
chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
10. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania, a) na
prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom bez
zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o
ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný
oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva
sťažovateľov podľa čl. 20 a čl. 46 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 13 Co 143/2019-
515 z 24. júna 2020 (bod 3), ktorému sťažovatelia vytýkajú, že „spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci“, pretože do dedičstva po poručiteľke nepatria všetky
nehnuteľnosti uvádzané v petite žalobného návrhu (bod 4).
12. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
14. Predpokladom úspešného uplatnenia námietky porušenia základných práv a
slobôd v konaní pred ústavným súdom je splnenie všeobecných a osobitných náležitostí
ustanovených § 34 ods. 1, § 39 ods. 3 a 4, § 43 a § 123 zákona o ústavnom súde, ako aj
ďalších procesných podmienok vyplývajúcich z § 124 a § 132 zákona o ústavnom súde.
15. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv a
slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
16. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
17. Podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie
ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne
prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov
hodných osobitného zreteľa.
18. Podľa § 419 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
18.1 Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
18.2 Podľa § 427 ods. 1 prvej vety CSP dovolanie sa podáva v lehote dvoch
mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii.
18.3 Podľa § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania
uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa
dovolateľ domáha (dovolací návrh).
18.4 Podľa § 432 ods. 1 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba
tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
18.5 Podľa § 432 ods. 2 CSP dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie
právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť
tohto právneho posúdenia.
18.6 Zásadnou zmenou prípustnosti dovolania podľa § 421 CSP proti rozhodnutiam
odvolacieho súdu je s účinnosťou od 1. júla 2016 jeho nastavenie na princípe otvorenosti
proti všetkým rozhodnutiam odvolacieho súdu, s výnimkami uvedenými v § 421 ods. 2 CSP
a v § 422 CSP s tým obsahovým rozdielom, že o naplnení predpokladov prípustnosti,
definovaných v § 421 ods. 1 CSP rozhoduje iba dovolací súd.
19. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd na okresnom súde zistil, že sťažovatelia
zamlčali, že proti rozsudku krajského súdu č. k. 13 Co 143/2019-515 z 24. júna 2020 podali
5. októbra 2020 dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP v spojení s § 432 ods. 1 CSP,
o ktorom dosiaľ nebolo zo strany najvyššieho súdu rozhodnuté. V uvedenom dovolaní
sťažovatelia uplatnili totožné argumenty ako v ústavnej sťažnosti (bod 4).
20. Ako bolo spomenuté, ústavnému súdu prislúcha právomoc zaoberať sa porušením
základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takému právu
neposkytuje účinnú ochranu prostredníctvom opravného prostriedku dostupného fyzickej
alebo právnickej osobe a že ju neposkytuje žiaden iný orgán Slovenskej republiky
(I. ÚS 36/96, I. ÚS 78/99 ).
21. Ak zákon podmieňuje prípustnosť sťažnosti vyčerpaním opravných prostriedkov
alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon poskytuje sťažovateľovi na ochranu jeho
práva, tak o to viac je podmienkou prípustnosti sťažnosti uplatňovanie práva, ktorého
porušenie sťažovateľ namieta, riadnym, zákonom predpísaným spôsobom (m. m.
III. ÚS 1/04). Sťažovatelia nemajú podľa ústavy, zákona o ústavnom súde a stabilizovanej
judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej
ochrany využijú, ale sú povinní postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými
súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá
sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo
je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí (čl. 142
ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 CSP). Iba za predpokladu, že sťažovatelia vyčerpajú všetky
im dostupné právne prostriedky súdnej a inej právnej ochrany svojho základného práva
alebo slobody a pri ich uplatnení nie sú úspešní, môžu sa uchádzať o ochranu tohto
základného práva alebo slobody sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1
ústavy (m. m. IV. ÚS 193/2010, I. ÚS 178/2011, IV. ÚS 453/2011, III. ÚS 703/2017,
IV. ÚS 158/2018). Vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych
prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd
účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych
predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom
príslušným orgánom (m. m. IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 180/2010).
22. Na základe týchto okolností ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľov, ktorou
namietali porušenie základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ústavy napadnutým rozsudkom
krajského súdu, odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
23. Ústavný súd zároveň upriamuje pozornosť sťažovateľov na to, že odôvodnenie
ústavnej sťažnosti musí spĺňať ústavno-právne požiadavky. V odôvodnení ústavnej
sťažnosti nepostačuje argumentovať rovnakým metodologickým a obsahovým spôsobom
ako v konaní pred všeobecnými súdmi. Kritika právnych záverov všeobecných súdov
pri poskytovaní ochrany „zákonným“ subjektívnym právam účastníkov konania musí mať
v ústavnej sťažnosti nevyhnutné prepojenie na základné práva a slobody sťažovateľov, a to
nielen na úrovni návrhu na rozhodnutie vo veci samej, ale aj v rovine odôvodnenia ústavnej
sťažnosti (m. m. III. ÚS 352/2017). Nedostatok ústavnoprávne relevantného odôvodnenia
ústavnej sťažnosti má vo vzťahu k namietaným porušeniam toho-ktorého základného práva
alebo slobody významné procesné dôsledky, pretože ústavný súd nie je skutkovým súdom
ani ďalšou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva, takže bez splnenia uvedenej
podmienky ani nemôže o návrhoch sťažovateľov uvedených v petite rozhodovať (m. m.
IV. ÚS 279/07, III. ÚS 206/2010, III. ÚS 131/2012, III. ÚS 583/2015, III. ÚS 26/2016).
24. Vec bola v súlade s čl. III bodom 1 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 v znení dodatku
č. 2 schváleného na zasadnutí pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky 1. októbra 2020
z dôvodu neprítomnosti člena prvého senátu Rastislava Kaššáka prejednaná a rozhodnutá
prvým senátom ústavného súdu v zložení Jana Baricová – predsedníčka senátu a sudkyňa
spravodajkyňa, Ivan Fiačan a Miloš Maďar – členovia senátu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. novembra 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu