Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 590/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. novembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava

Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpeného advokátom

Mgr. PaedDr. Antonom Kušnírom, Jána Reka 13, Žilina, ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a 5 a a 2

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 4. augusta 2020, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

17. septembra 2020 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

Mgr. PaedDr. Antonom Kušnírom, Jána Reka 13, Žilina, ktorou namietal porušenie svojich

základných práv podľa a 5 a a 2

(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ku ktorému malo dôjsť postupom

Okresného súdu Žilina (ďalej len ,,okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj ,,namietaný postup okresného súdu“) a postupom Krajského súdu

v Žiline (ďalej len ,,krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 4. augusta 2020 (ďalej aj ,,napadnuté uznesenie krajského súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je väzobne trestne

stíhaný pre obzvlášť závažný zločin úverového podvodu formou pomoci spáchaný v štádiu

pokusu podľa § 21 ods. 1 písm. d), § 14 ods. 1 k § 222 ods. 1, ods. 5 písm. a) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

v súbehu s prečinom falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej

uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa , pre ktoré

mu bolo vznesené obvinenie 20. novembra 2019 pod ČVS: PPZ-159/NKA-ST1-2019, a to

na skutkovom základe uvedenom v predmetnom uznesení o vznesení obvinenia.

3. Sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením okresného súdu sp. zn.

z 22. novembra 2019, a to z dôvodov podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Následne

bolo o osobnej slobode sťažovateľa právoplatne rozhodnuté (nenapadnutým) uznesením

krajského súdu sp. zn. z 11. decembra 2019, ktorým krajský súd zamietol

sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu o jeho vzatí do väzby ako nedôvodnú. Sťažovateľ bol

z tejto kolúznej väzby príkazom dozorového prokurátora Krajskej prokuratúry v Žiline

(ďalej len „prokurátor“) č. k. -47 z 24. januára 2020 prepustený, a to

s odôvodnením, že vzhľadom na stav dokazovania v prípravnom konaní už obava

z kolúzneho správania sťažovateľa nie je daná (ďalej len ,,prvotná kolúzna väzba

sťažovateľa“).

4. Následne bol sťažovateľ rozhodnutím okresného súdu sp. zn.

z 31. mája 2020 podľa vzatý do opätovnej kolúznej

väzby, a to v totožnom trestnom konaní (ČVS: PPZ-159/NKA-ST1-2019), v ktorom už skôr

vykonával prvotnú kolúznu väzbu, keďže z dokazovania vykonaného v prípravnom konaní

vyplynulo, že ovplyvňoval svedkyňu tým spôsobom, že ju 25. mája 2020

osobne navštívil, pričom jej ukazoval na svojom mobilnom telefóne výpoveď svedkyne

z 20. mája 2020. Na predmetnom stretnutí mal sťažovateľ zároveň výslovne

poprosiť svedkyňu či by táto nemohla pri svojom ďalšom výsluchu uviesť,

že svedkyni oznámila až po novom roku 2020, že na účely podania žiadosti

o hypotekárny úver je potrebné zúžiť bezpodielové spoluvlastníctvo manželov

formou notárskej zápisnice, keďže by mu to v rámci dokazovania v jeho

trestnej veci pomohlo. Proti uzneseniu o vzatí sťažovateľa do opätovnej kolúznej väzby bola

31. mája 2020 priamo ním do zápisnice zahlásená sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd

(nenapadnutým) uznesením sp. zn. z 23. júna 2020 tak, že ju ako nedôvodnú

zamietol (ďalej len ,,rozhodnutie o vzatí sťažovateľa do opätovnej kolúznej väzby“).

5. Ešte pred rozhodnutím krajského súdu o vzatí sťažovateľa do opätovnej kolúznej

väzby uvedeným v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto rozhodnutia podal sťažovateľ

18. júna 2020 podľa žiadosť o prepustenie z väzby na

slobodu. Po nevyhovení žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo strany dozorového

prokurátora bola táto spolu s vyšetrovacím spisom predložená na rozhodnutie sudcovi pre

prípravné konanie okresného súdu. Sudca pre prípravné konanie uznesením okresného súdu

sp. zn. z 9. júla 2020 zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby

s odôvodnením, že dôvody jeho opätovnej kolúznej väzby sú naďalej dané, pričom zároveň

väzbu sťažovateľa nenahradil dohľadom probačného a mediačného úradníka (ďalej len

,,rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby“).

Keďže predmetné uznesenie okresného súdu bolo zo strany sťažovateľa napadnuté

sťažnosťou, rozhodol o nej krajský súd napadnutým uznesením tak, že ju ako nedôvodnú

zamietol.

6. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti namieta, že okresný súd rozhodol o jeho

vzatí do prvotnej kolúznej väzby, berúc do úvahy dôkazy získané z obrazovo-zvukových

záznamov získaných na základe príkazu okresného súdu sp. zn. OSŽA-V-37-1/2019

zo 14. februára 2019 (ďalej len ,,príkaz“), a to konkrétne zo záznamov z dvoch porád

sťažovateľa s realizovaných v Ústave na výkon väzby a Ústave

na výkon trestu odňatia slobody 26. februára 2019 a 22. marca 2019. Sťažovateľ

je presvedčený, že predmetné obrazovo-zvukové záznamy nemohli slúžiť ako dôkaz

na účely jeho vzatia do prvotnej kolúznej väzby, keďže (i) zachytávali obsah porady

obhajcu s klientom ( ), a preto mali byť ihneď po zistení týchto

skutočností podľa zničené, (ii) boli získané nezákonným

spôsobom, keď výkon porady sťažovateľa ako advokátskeho koncipienta s klientom

( ) v trestnom konaní vedenom pre obzvlášť závažný zločin nemal

byť zo strany príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže sťažovateľovi umožnený,

keďže to odporuje , (iii) pred rozhodnutím

okresného súdu o vzatí sťažovateľa do prvotnej kolúznej veci neboli obhajobe

k nahliadnutiu predložené všetky prepisy zo získaných obrazovo-zvukových záznamov, čím

malo dôjsť k závažnému porušeniu práva na obhajobu. Z dosiaľ uvedených dôvodov je

podľa názoru sťažovateľa daná nezákonnosť príkazu, ako aj samotného výkonu získania

obrazovo-zvukových záznamov, čím je determinovaná nezákonnosť všetkých doterajších

rozhodnutí o väzbe sťažovateľa.

7. Z pohľadu splnenia materiálnych podmienok väzby sťažovateľ vo svojej ústavnej

sťažnosti namieta nepreukázanie naplnenia subjektívnej stránky stíhaných trestných činov,

keďže podľa jeho názoru nie je preukázané, aby to bol práve on, kto umiestnil okrúhlu

pečiatku mesta na falošné splnomocnenie slúžiace pre zúženie bezpodielového

spoluvlastníctva manželov K dôvodnosti svojho trestného stíhania ďalej

sťažovateľ namieta, že svedkyňa vo vzťahu k jeho osobe zmenila svoju výpoveď

až pod vplyvom procesného postupu, ktorý spočíval vo vydaní uznesenia podľa § 218

prokurátorom a ktorým došlo k podmienečnému zastaveniu trestného

stíhania proti jej osobe ako spolupracujúcej obvinenej. Prokurátor zároveň odmietol

vo vzťahu k svedkyni v prípravnom konaní vykonať znalecké dokazovanie

potvrdzujúce mieru jej vierohodnosti. Vo vzťahu k rozhodovaniu okresného súdu

a krajského súdu o žiadosti o prepustenie z väzby sťažovateľ uvádza, že okresný súd, ako aj

krajský súd napadnutým uznesením rozhodli bez toho, aby vyšetrovací spis obsahoval

podanie, záznam o odstúpení podnetu pre podozrenie zo spáchania trestného činu krivej

výpovede zo strany svedkyne vecne a miestne príslušnému orgánu činnému

v trestnom konaní. Podľa názoru sťažovateľa okresný súd aj krajský súd rozhodovali o jeho

žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu bez zohľadnenia tohto dôležitého dôkazu, ktorý

bol zo strany dozorového prokurátora zamlčaný, pričom sťažovateľ sa o jeho existencii mal

dozvedieť až pri preštudovaní vyšetrovacieho spisu 3. septembra 2020. Zatajené skutočnosti

týkajúce sa vierohodnosti svedkyne zo strany dozorového prokurátora tak podľa

názoru sťažovateľa úplne negujú materiálne podmienky jeho väzby.

8. Sťažovateľ vo vzťahu k rozhodnutiu o jeho opätovnej kolúznej väzbe ďalej

uvádza, že svedkyňa mala pred vyšetrovateľom o jeho kolúznom konaní

vypovedať 28. mája 2020, pričom obhajca sťažovateľa bol o tomto procesnom úkone

vyrozumený emailom 27. mája 2020. Z tohto dôvodu sa na výsluchu svedkyne

28. mája 2020 obhajca sťažovateľa nezúčastnil.

9. Vyplývajúc z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh, je primárnou námietkou

sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu skutočnosť, že sťažovateľ

pred týmto rozhodnutím disponoval vedomosťou, že v konaní vedenom krajským súdom

pod sp. zn. (väzobné rozhodovanie v trestnej veci odlišné

od väzobného rozhodovania sťažovateľa) rozhodoval senát zložený z predsedníčky senátu

JUDr. Kyselovej ako predsedníčky krajského súdu a členov senátu JUDr. Malatkej a JUDr.

Mazúcha. Práve predmetné väzobné rozhodovanie týkajúce sa bolo

predmetom výsluchov sťažovateľa pred vyšetrovateľom v trestnom konaní vedenom

pod ČVS: PPZ-179/NKA-ST2-2020, a to v rámci objasňovania skutkov týkajúcich sa tzv.

justičnej korupcie na žilinských súdoch, pričom v týchto súvislostiach došlo aj k zadržaniu

JUDr. Kyselovej ako predsedníčky krajského súdu 14. septembra 2020. Sťažovateľovi bolo

v tomto trestnom konaní podľa 10. mája 2020 dočasne odložené

vznesenie obvinenia z dôvodu objasňovania tejto trestnej činnosti, o čom vyšetrovateľ

urobil záznam do vyšetrovacieho spisu v trestnom konaní vedenom pod ČVS: PPZ-

179/NKA-ST2-2020.

10. Na základe uvedených skutočností vzniesol sťažovateľ pred sudcom

pre prípravné konanie okresného súdu rozhodujúcim o jeho žiadosti o prepustenie z väzby

9. júla 2020 podľa námietku zaujatosti, a to proti všetkým

sudcom krajského súdu. Predmetnú námietku odôvodňoval tým, že (i) všetci sudcovia

krajského súdu sú v priamej riadiacej pôsobnosti predsedníčky tohto súdu JUDr. Kyselovej,

proti ktorej sťažovateľ vypovedal v rámci objasňovania skutkov týkajúcich sa tzv. justičnej

korupcie na žilinských súdoch v trestnom konaní vedenom pod ČVS: PPZ-179/NKA-ST2-

2020, (ii) v konaní vedenom krajským súdom sp. zn. (väzobné rozhodovanie

v trestnej veci ) bol jedným z členov senátu JUDr. Mazúch, ktorý bol

členom senátu aj v prípade vydania sťažovateľom napadnutého uznesenia krajského súdu,

pričom svedectvo sťažovateľa v rámci objasňovania skutkov týkajúcich sa tzv. justičnej

korupcie na žilinských súdoch v trestnom konaní vedenom pod ČVS: PPZ-179/NKA-ST2-

2020 môže mať dosah aj na tohto sudcu krajského súdu.

11. Sudca pre prípravné konanie okresného súdu o námietke zaujatosti vznesenej

sťažovateľom 9. júla 2020 proti všetkým sudcom krajského súdu nerozhodoval, keďže, ako

z odôvodnenia jeho rozhodnutia z totožného dátumu vyplýva, podľa § 32 ods. 3 Trestného

poriadku nebol o tejto námietke oprávnený rozhodnúť, lebo dôvody tejto námietky

zaujatosti sa netýkali jeho osoby (s. 12 odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu

o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby). Následne 29. júla 2020 krajský

súd eskortoval sťažovateľa na informatívny výsluch týkajúci sa rozporov v písomných

podaniach a ústnych prednesoch týkajúcich sa ním vznesenej námietky zaujatosti. Krajský

súd uskutočnil informatívny výsluch sťažovateľa bez prítomnosti jeho obhajcu, keďže

podľa názoru krajského súdu nešlo o procesný úkon v trestnom konaní. Sťažovateľ

neprítomnosť svojho obhajcu na predmetnom informatívnom výsluchu namieta aj v podanej

ústavnej sťažnosti. Po vykonaní informatívneho výsluchu krajský súd 4. augusta 2020

rozhodol napadnutým uznesením o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa podanej proti

rozhodnutiu okresného súdu o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby, pričom

o námietke zaujatosti vznesenej proti všetkým sudcom krajského súdu tento podľa § 32

ods. 6 nekonal, keďže nebola vznesená bezodkladne po tom, čo sa

sťažovateľ o dôvodoch vylúčenia dozvedel. Uvedenú skutočnosť krajský súd sťažovateľovi

odôvodnil nielen v rámci odôvodnenia napadnutého uznesenia, ale aj zaslaním zápisnice

o neverejnom zasadnutí, ktoré sa uskutočnilo 4. augusta 2020.

12. Zo zápisnice o neverejnom zasadnutí senátu krajského súdu zo 4. augusta 2020

rovnako vyplýva, že krajský súd odstúpi spis na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky podľa až po tom, čo bude disponovať vyjadreniami

všetkých svojich sudcov k sťažovateľom vznesenej námietke zaujatosti. Keďže k tomu

nedošlo až do času podania ústavnej sťažnosti, podľa názoru sťažovateľa dochádza v jeho

väzobnej veci k neodôvodneným prieťahom. Sťažovateľ rovnako spochybňuje záver

krajského súdu, ktorý jeho námietku zaujatosti proti všetkým sudcom krajského súdu

posúdil v intenciách s poukazom na Trestného

poriadku, keďže je naďalej presvedčený, že námietka zaujatosti bola z jeho strany vznesená

bezodkladne po tom, čo sa o dôvodoch vylúčenia dozvedel, a preto o nej krajský súd konať

mal.

13. Sťažovateľ preto navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie

konanie nálezom takto rozhodol: „Právo sťažovateľa v konaniach

vedených na Okresnom súde Žilina a jeho postupom konaní pod sp. zn.:,

a v konaní vedenom na Krajskom súde Žilina a jeho uznesením v tomto konaní pod sp.zn.

- 40, zo dňa 04.08.2020, doručeným obhajcovi sťažovateľa dňa 17.08.2020

a v konaní, ktoré mu predchádzalo, na súdnu a inú ochranu, vyplývajúce z čl. 46 ods.1,

ods.2 v spojení s ust. , ods. 2 prvá veta, ods. 5 , resp. ,

ods. 1, ods. 2, čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd, bolo

porušené. Ústavný súd ruší Uznesenie Krajského súdu v konaní vedenom pod spisovou

značkou - 40, zo dňa 04.08.2020. Porušovateľ základného práva - Krajský súd

v Žiline, je povinný sťažovateľovi nahradiť nemajetkovú ujmu vo výške 3.000 Eur na účet

sťažovateľa. Porušovateľ základného práva - Krajský súd v Žiline je povinný nahradiť

sťažovateľovi trovy konania vo výške 562,86 Eur na bankový účet advokáta Mgr. Dr.

Antona Kušníra v UniCredit Bank Slovensko, a.s., pobočka Žilina,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

14. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

15. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“).

17. Podľa je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi

návrhu na začatie konania.

17.1 Ústavný súd podľa každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v ustanovení § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu

ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho

prijatiu na ďalšie konanie. Podľa ústavný súd môže

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

18. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

19. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody

inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody

len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

20. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

21. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

22. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

23. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač

a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme

mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď

to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo,

v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné

okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

24. Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje sa

za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

25. Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno uznať za vinného zo spáchania

trestného činu na základe skutku alebo opomenutia, ktoré v čase jeho spáchania nie je

považované podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva za trestný čin. Takisto

nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného

činu.

26. Podľa prvej vety námietku zaujatosti je strana

povinná vzniesť bez meškania, len čo sa dozvedela o dôvodoch vylúčenia.

27. Podľa prvej vety o vylúčení z dôvodov

uvedených v § 31 na základe námietky vznesenej niektorou zo strán v iných prípadoch ako

podľa odseku 2 rozhoduje orgán, ktorého sa tieto dôvody týkajú.

28. Podľa časti pred bodkočiarkou o námietke

zaujatosti strany, ktorá je založená na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej

námietke rozhodnuté, alebo ktorá nebola vznesená bezodkladne podľa § 31 ods. 5 alebo

ak je dôvodom námietky len procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo

súdu v konaní, sa nekoná.

29. Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby len

vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva

dôvodná obava, že a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo

trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu

hrozí vysoký trest, b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť

objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo c) bude pokračovať v trestnej

činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval

alebo ktorým hrozil.

30. Podľa ak bol obvinený prepustený z väzby, môže

byť v tej istej veci vzatý do väzby, ak a) je na úteku alebo sa skrýva, aby sa tak vyhol

trestnému stíhaniu alebo trestu, nezdržiava sa na adrese, ktorú uviedol orgánom činným

v trestnom konaní alebo súdu, nepreberá zásielky alebo nerešpektuje príkazy orgánov

činných v trestnom konaní alebo súdu, alebo inak vedome marí vykonávanie nariadených

úkonov, b) pôsobí na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak marí objasňovanie

skutočností závažných pre trestné stíhanie, c) pokračuje v trestnej činnosti, dokoná trestný

čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil,

d) bol prepustený z väzby preto, že nastúpil do výkonu trestu odňatia slobody a sú

konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú niektorý z dôvodov väzby podľa odseku 1, e) je

obvinený pre ďalší úmyselný trestný čin, ktorý mal byť spáchaný po prepustení z väzby,

alebo f) ide o väzbu podľa odseku 2.

31. Podľa sa rozhodnutím o väzbe rozumie

rozhodnutie o a) vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby; za rozhodnutie o nevzatí

do väzby sa považuje aj rozhodnutie o ponechaní obvineného na slobode pri nahradení

väzby, b) prepustení z väzby a o zamietnutí žiadosti o prepustenie obvineného z väzby;

za takúto žiadosť sa považuje aj žiadosť o nahradenie väzby, c) zmene dôvodov väzby

obvineného, d) návrhu na predĺženie lehoty väzby obvineného, e) ponechaní obvineného

vo väzbe alebo predĺžení celkovej lehoty väzby v trestnom konaní, f) prepustení zatknutého

obvineného na slobodu; za takéto rozhodnutie sa považuje aj rozhodnutie o ponechaní

obvineného na slobode pri nahradení väzby.

32. Podľa obvinený má právo kedykoľvek žiadať

o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie,

predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi

pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa

musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie

iné dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o jeho

predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom a jeho závery

33. V prvom rade je potrebné uviesť, že ústavný súd je podľa § 45 zákona

o ústavnom súde viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania. Viazanosť

ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia (petit), v ktorom

sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha ( ),

čím zároveň vymedzuje rozsah predmetu konania pred ústavným súdom z hľadiska

požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Rozsah prieskumu ústavného súdu je tak

v zásade vymedzený definovaním namietaného právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo

iného zásahu a vymedzením základných práv a slobôd, ktoré ním mali byť porušené.

34. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáhal v petite

svojej ústavnej sťažnosti a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa

svojich práv ( ). To platí o to viac, keď je sťažovateľ kvalifikovane právne

zastúpený advokátom ako v tomto konkrétnom prípade (m. m. , ,

). Z konštantnej judikatúry ústavného súdu totiž vyplýva, že text uvedený

mimo petitu sa pokladá iba za súčasť odôvodnenia ústavnej sťažnosti, ktorou však jej petit

nie je možné doplniť (, , , ,

, ).

35. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že v podanej ústavnej sťažnosti je

jej petit jednoznačne formulovaný a oddelený od jej ostatných častí. Sťažovateľ v petite

ústavnej sťažnosti namietal postup okresného súdu a taktiež postup a napadnuté uznesenie

krajského súdu týkajúce sa výlučne jeho žiadosti o prepustenie z opätovnej kolúznej väzby,

avšak zároveň v odôvodnení svojej ústavnej sťažnosti poukazoval aj na rozhodnutia

a priebeh konania všeobecných súdov týkajúcich sa jeho prvotnej kolúznej väzby.

V uvádzaných súvislostiach je potrebné uzavrieť, že predmetom prieskumu pred ústavným

súdom bol výlučne postup okresného súdu a taktiež postup a napadnuté uznesenie krajského

súdu, výsledkom ktorých bolo právoplatné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z opätovnej kolúznej väzby na slobodu, keďže práve takýto rozsah prieskumu

pred ústavným súdom vymedzil v petite svojej ústavnej sťažnosti samotný sťažovateľ.

Ústavný súd zároveň preskúmal len možné porušenie tých základných práv a práv a slobôd,

resp. ľudských práv a základných slobôd, ktoré vyplývajú z petitu ústavnej sťažnosti, a teda

a 2 , a 2 , a 2 dohovoru a taktiež

ods. 1 dohovoru.

36. Taktiež je potrebné uviesť, že sťažovateľom uvedená spisová značka

napadnutého uznesenia krajského súdu v petite ústavnej sťažnosti nezodpovedá spisovej

značke konania pred krajským súdom, ktoré sťažovateľ, vyplývajúc z obsahu ústavnej

sťažnosti, namieta (v dôvodoch ústavnej sťažnosti sťažovateľ uvádza sp. zn. ,

pričom v petite sa domáha vyslovenia porušenia svojich práv vo vzťahu k sp. zn.

, čo zodpovedá predchádzajúcemu rozhodovaniu krajského súdu o väzbe

sťažovateľa). Vzhľadom na skutočnosť, že v petite ústavnej sťažnosti nesprávne uvedenú

spisovú značku konania pred krajským súdom je možné na základe dátumu vydania

napadnutého uznesenia (4. augusta 2020) v materiálnej rovine identifikovať ako spisovú

značku vyplývajúcu z odôvodnenia ústavnej sťažnosti, ústavný súd túto skutočnosť posúdil

len ako chybu sťažovateľa v písaní a svojmu prieskumu okrem namietaného postupu

okresného súdu podrobil taktiež napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn.

zo 4. augusta 2020.

K namietanému postupu v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn.

37. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených a taktiež systém

ochrany ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej

zmluvy je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného

súdu pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam

a základným slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142

ods. 1 ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu

zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných

slobôd ( a 2 a ). Všeobecné súdy sú tak povolané

chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť, a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (,

).

38. Vychádzajúc zo svojej judikatúry uvedenej v predchádzajúcom bode tohto

uznesenia, vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa namietaného postupu okresného súdu

konštatuje ústavný súd existenciu procesnej prekážky brániacej prerokovaniu tejto časti

ústavnej sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu.

zakotvujúci inštitút sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe poskytuje priestor aj na uplatnenie

námietok týkajúcich sa procesných pochybení konajúceho súdu potenciálne predstavujúcich

zásahy do základných práv a slobôd väzobne stíhanej osoby. Rozhodovanie o tomto

opravnom prostriedku patrí vždy súdu rozhodujúcemu o väzbe v druhom stupni. Sťažovateľ

disponoval možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnom pochybení prvostupňového

súdu prostredníctvom podanej sťažnosti, ktorú aj využil, keď proti namietanému postupu

okresného súdu podal sťažnosť, o ktorej rozhodol napadnutým uznesením krajský súd.

Ochranu základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám

sťažovateľa tak bol v konkrétnom prípade oprávnený a zároveň povinný poskytnúť krajský

súd v rámci inštančného väzobného konania. Táto skutočnosť absolútnym spôsobom

vylučuje právomoc ústavného súdu v rámci tohto konania preskúmať námietky sťažovateľa

uplatnené proti namietanému postupu okresného súdu. Ústavný súd preto rozhodol

o odmietnutí tejto časti ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom

súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému postupu v konaní krajského súdu vedenom pod sp. zn.

a k napadnutému uzneseniu zo 4. augusta 2020

39. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , , , , ,

).

40. Právo na osobnú slobodu je okrem iného garantované , 2 a 5

a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného na súdnu kontrolu zákonnosti trvania jeho

väzby, s čím je spojená povinnosť nariadenia prepustenia obvineného, ak je väzba

nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť

prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom určených prípadoch

podmieniť zárukou. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu však obsah označených

ustanovení korešponduje aj s právami vyplývajúcimi z dohovoru (obdobne napr.

, , , , ,

). K uvedenému však ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že z petitu

ústavnej sťažnosti nevyplynulo, aby sa sťažovateľ popri vyslovení porušenia čl. 17 ods. 2

a 5 domáhal taktiež vyslovenia porušenia dohovoru.

41. Ústavný súd už vo svojej judikatúre opakovane konštatoval, že

zahŕňa všetky základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú

slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie

a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné práve toto špeciálne ustanovenie o osobnej

slobode (porovnaj napr. , , , ).

42. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných

slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z ,

podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako

aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a ). Ústavný

súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody,

resp. popretie jeho účelu (, mutatis mutandis , ,

, ).

43. Z vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným

dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen

pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Ústavne konformné

uplatnenie zabezpečovacieho (nie sankčného) inštitútu väzby je zároveň determinované aj

existenciou konkrétnych skutočností, ktoré svojou podstatou musia dať ratio decidendi

(nosné dôvody) na uplatnenie tohto zabezpečovacieho inštitútu. S touto konštatáciou úzko

súvisí aj obsah základného práva zaručeného v , z ktorého vyplýva

oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich za väzbu a proti nej, ale

zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe

abstraktnej úvahy (porovnaj napr. , , ,

).

44. V neposlednom rade z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že všeobecný súd

rozhodujúci o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe sa musí adekvátne a preskúmateľne

vyrovnať s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa (porovnaj ,

) a taktiež z odôvodnenia rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti obvineného

proti prvostupňovému súdnemu rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodované o väzbe, musí byť

zrejmé, že sa súd náležite zaoberal všetkými podstatnými argumentmi a námietkami, ktoré

obvinený vo svojej sťažnosti pred všeobecným súdom uviedol (porovnaj ,

). Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení napadnutého uznesenia

krajského súdu jeho úlohou nebolo preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov,

o ktoré krajský súd oprel svoje rozhodnutie. Úloha ústavného súdu sa v danom prípade

obmedzila na posúdenie otázky, či sa krajský súd s právne relevantnou argumentáciou

sťažovateľa vysporiadal adekvátne a preskúmateľne, a taktiež, či je odôvodnenie jeho

rozhodnutia ústavnoprávne akceptovateľné.

45. Opierajúc sa o východiská prezentované v bodoch 40 až 44 odôvodnenia tohto

rozhodnutia, posudzoval ústavný súd aj ústavnú sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu

k namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu vyplývajúceho z čl. 17

ods. 2 a 5 , základného práva na súdnu a inú právnu ochranu majúceho svoje

ústavnoprávne východiská v a práva na spravodlivé súdne konanie

garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

46. Ústavný súd sa okrem obsahu napadnutého uznesenia krajského súdu oboznámil

taktiež s odôvodnením prvostupňového uznesenia okresného súdu (právny názor zakotvený

v ustálenej judikatúre ústavného súdu totiž zahŕňa požiadavku komplexného posudzovania

rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania,

pozri napr. sp. zn. ) a zistil, že okresný súd svoj záver o zamietnutí žiadosti

sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu odôvodnil nasledujúcimi skutkovými

okolnosťami a z nich plynúcimi právnymi závermi.

47. Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu z 9. júla 2020, ktorým bola žiadosť

sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietnutá, vyplýva, že sudca pre prípravné konanie

vychádzal zo spisového materiálu, ktorý mu bol v čase rozhodovania dostatočne známy,

keďže okresný súd v rovnakom obsadení vzal sťažovateľa do opätovnej kolúznej väzby

31. mája 2020. Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu vyplýva, že sudca pre prípravné

konanie pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby zohľadnil nielen

zo svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti známe skutočnosti, ale taktiež dôkazy,

ktoré vyplynuli z vyšetrovania po 31. máji 2020, teda pre neho nové skutkové okolnosti. Aj

s ohľadom na posun vyšetrovania, ku ktorému došlo v období medzi 31. májom 2020 až

9. júlom 2020, však sudca pre prípravné konanie zastával názor, že obe materiálne

podmienky opätovnej kolúznej väzby sťažovateľa sú naďalej dané. Keďže, čo sa týka väzby

sťažovateľa, rozhodoval 23. júna 2020 krajský súd (v tomto konaní nenapadnutým

uznesením) ako súd sťažnostný, pričom sudca pre prípravné konanie je viazaný právnym

názorom nadriadeného súdu v opakovane rozhodovaných väzobných veciach, sudca

pre prípravné konanie napokon vyhodnocoval ako nové iba tie skutočnosti, ktoré vyplynuli

z obdobia medzi 23. júnom 2020 a 9. júlom 2020, teda úradný záznam vyšetrovateľa

z 2. júla 2020, výpoveď svedkyne z 3. júla 2020 a taktiež výpoveď svedka

zo 6. júla 2020. Zo s. 10 odôvodnenia uznesenia okresného súdu vyplýva, že sudca

pre prípravné konanie sa pred rozhodnutím o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie

z väzby dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými pre neho novými skutočnosťami.

Dôvodnosť trestného stíhania vedeného proti sťažovateľovi tak okresný súd aj pri svojom

rozhodovaní 9. júla 2020 naďalej videl najmä vo výpovediach svedkov

, ako aj v ďalších dôkazoch, na ktoré

v odôvodnení svojho uznesenia osobitne poukázal.

48. Druhú materiálnu podmienku väzby sťažovateľa, a to existenciu konkrétneho

väzobného dôvodu [dôvodu opätovnej väzby podľa § 71 ods. 3 písm. b) Trestného

poriadku] sudca pre prípravné konanie videl najmä v tom, že sťažovateľ po tom, čo bol

z prvotnej kolúznej väzby prepustený, sa reálne dopustil dokonaného kolúzneho konania

opísaného v bode 4 odôvodnenia tohto rozhodnutia vo vzťahu k svedkyni

Sudca pre prípravné konanie v uvedenom smere doplnil, že nemôže obstáť obrana

sťažovateľa, že tento si 25. mája 2020 proti svedkyni nebol vedomý žiadneho

kolúzneho správania, čo odôvodnil tým, sťažovateľ je vyštudovaný právnik. Sudca

pre prípravné konanie sa v závere odôvodnenia uznesenia okresného súdu o zamietnutí

žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby vyjadril aj k tomu, že podľa § 32 ods. 3

nebol oprávnený rozhodnúť o námietkach zaujatosti vznesených

sťažovateľom, keďže sa netýkali jeho osoby.

49. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia rovnako ako sudca

pre prípravné konanie primárne poukázal na skutočnosť, že o väzbe sťažovateľa v totožnom

konaní naposledy rozhodoval 23. júna 2020. Keďže od predošlého rozhodovania o väzbe

sťažovateľa do času vydania napadnutého uznesenia (4. augusta 2020) krajský súd

v predloženom spisovom materiáli vrátane vyšetrovacieho spisu neidentifikoval žiadne

skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na zmenu ním skôr vysloveného právneho názoru,

na podrobné skutkové a právne závery vyplývajúce zo svojej skoršej rozhodovacej činnosti

iba odkázal. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia zároveň poukázal

na správnosť a presvedčivosť záverov sudcu pre prípravné konanie vyplývajúcich z bodov

47 a 48 odôvodnenia tohto rozhodnutia, na základe ktorých okresný súd 9. júla 2020

zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu. Aj napriek uvedenému

krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia koncentrovaným spôsobom zhrnul

ťažisko splnenia oboch materiálnych podmienok väzby sťažovateľa, pričom podľa názoru

krajského súdu ide o učebnicový príklad naplnenia dôvodu kolúznej väzby. V závere

napadnutého uznesenia krajský súd poukázal aj na dodržanie proporcionality väzby, ktorá

v konkrétnom prípade podľa jeho názoru spočíva v prevážení účelu, ktorý sa opätovnou

väzbou sleduje, nad právom sťažovateľa na osobnú slobodu, ako aj v nevyhnutnej dĺžke

trvania doterajšieho väzobného stíhania sťažovateľa.

50. Ústavný súd vyhodnotil napadnuté uznesenie krajského súdu ako ústavnoprávne

udržateľné, keďže ním ustálené skutkové a právne závery týkajúce sa splnenia materiálnych

podmienok opätovnej kolúznej väzby sťažovateľa nie sú výsledkom svojvôle všeobecných

súdov a rovnako nepredstavujú popretie účelu a významu sťažovateľom označených

základných práv vyplývajúcich z , resp. práv garantovaných dohovorom. Aj napriek

uvedenému bolo zo strany ústavného súdu potrebné venovať osobitnú pozornosť

sťažovateľom vytýkaným procesným vadám, ktoré podľa jeho názoru zakladajú absolútnu

nezákonnosť rozhodovania o jeho väzbe.

51. Aplikujúc závery uvedené v bodoch 33 až 35 odôvodnenia tohto rozhodnutia,

ústavný súd uvádza, že námietky sťažovateľa týkajúce sa nezákonnosti získania obrazovo-

zvukových záznamov získaných orgánmi činnými v trestnom konaní v rámci porád

sťažovateľa s jeho klientom realizovaných v Ústave na výkon väzby

a Ústave na výkon trestu odňatia slobody 26. februára 2019 a 22. marca 2019

nemohli byť predmetom prieskumu ústavného súdu v tomto konaní, keďže namietané

obrazovo-zvukové záznamy slúžili výlučne ako ratio decidendi prvotnej kolúznej väzby

sťažovateľa, pričom dôvody jeho opätovnej kolúznej väzby, ktorá je predmetom prieskumu

v tomto konaní, boli založené iným kolúznym konaním sťažovateľa vo vzťahu k už

popísanému ovplyvňovaniu svedkyne pričom dôkazy získané z predmetných

obrazovo-zvukových záznamov sa v napadnutom uznesení krajského súdu už ako konkrétne

skutočnosti odôvodňujúce zásah do osobnej slobody sťažovateľa vôbec nespomínajú.

52. Vo vzťahu k posúdeniu vierohodnosti svedkyne proti ktorej bol

prokurátorom aplikovaný procesný postup podľa (podmienečné

zastavenie trestného stíhania spolupracujúcej obvinenej), je potrebné uviesť, že súdy

rozhodujúce o väzbe sťažovateľa jej výpoveď vyhodnocovali výlučne vo vzťahu k splneniu

prvej materiálnej podmienky väzby, a to vo vzťahu k dôvodnosti trestného stíhania

vedeného proti sťažovateľovi. Ústavnému súdu však z príloh k ústavnej sťažnosti neuniklo,

že aj v uvedenom smere nebola výpoveď svedkyne jediným usvedčujúcim

dôkazom týkajúcim sa skutku, ktorý sa sťažovateľovi kladie za vinu. Popri výpovedi

svedkyne bolo splnenie prvej materiálnej podmienky väzby sťažovateľa

zo strany konajúcich súdov odôvodňované prostredníctvom ďalších svedeckých výpovedí

(svedkov a iných), ako aj iných dôkazov.

Rešpektujúc rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“)

v ostatnom období (pozri rozsudok ESĽP Adamčo c. Slovenská republika z 12. 11. 2019

vydaný pod č. 45084/14), však ústavný súd pripomína, že v ďalšom priebehu trestného

konania vedeného proti sťažovateľovi (ak dospeje do štádia hlavného pojednávania) bude

povinnosťou všeobecných súdov rozhodujúcich v merite veci sa dôsledným spôsobom

vysporiadať práve s posúdením vierohodnosti svedkyne ako tzv. kajúcnika

vo vzťahu k hmotnoprávnym výhodám, ktoré týmto svojím špecifickým procesným

postavením získala. Uvedené vyvažovanie bude potrebné uskutočniť najmä za situácie,

ak by práve výpoveď tejto svedkyne mala byť súdom posúdená ako rozhodujúca vo vzťahu

k uznaniu viny sťažovateľa zo stíhaných trestných činov.

53. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti formuloval taktiež námietku spočívajúcu

v nesprávnom procesnom postupe vyšetrovateľa, keď tento o termíne výsluchu svedkyne

plánovanom na 28. máj 2020 (obsah výpovede ktorej preukázateľne tvoril

konkrétne okolnosti odôvodňujúce vzatie sťažovateľa do opätovnej kolúznej väzby)

upovedomil obhajcu sťažovateľa formou emailovej komunikácie 27. mája 2020, teda jeden

pracovný deň vopred. V týchto súvislostiach ústavný súd uvádza, že elementárnym

aspektom práva obvineného na obhajobu vo formálnom zmysle je aj možnosť obhajcu

obvineného zúčastniť sa na procesných úkonoch realizovaných orgánmi činnými v trestnom

konaní v rámci vyšetrovania. Zároveň je však potrebné dodať, že predmetné právo obhajoby

nie je v konkrétnom štádiu trestného konania takého charakteru, aby neúčasť obhajcu

na procesnom úkone spôsobovala nemožnosť jeho vykonania. V týchto súvislostiach je

možné taktiež uviesť, že normatívna dikcia neobsahuje

explicitnú formu upovedomenia obhajcu o procesných úkonoch realizovaných v rámci

vyšetrovania a taktiež neobsahuje kvantitatívne aspekty pre ,,včasnosť“ takého

upovedomenia. Upovedomenie obhajcu o úkonoch realizovaných v rámci vyšetrovania

formou emailovej komunikácie jeden pracovný deň vopred nemusí a priori zodpovedať

zachovaniu práva obvineného na obhajobu. V preskúmavanej veci je však viac ako

nepravdepodobné, že vyšetrovateľ pred samotným výsluchom svedkyne

disponoval potenciálnym obsahom jej výpovede pro futuro, a teda, že účelom

vyšetrovateľom zvolenej formy komunikácie s obhajcom sťažovateľa bolo práve

sťažovateľom namietané neumožnenie účasti jeho obhajcu na tomto procesnom úkone.

V načrtnutom smere však správne poznamenali všeobecné súdy, že na účely zabezpečenia

kontradiktórnosti trestného konania ostáva procesným oprávnením sťažovateľa žiadať

opakovanie predmetného výsluchu svedkyne najneskôr na konci prípravného

konania v rámci preštudovania vyšetrovacieho spisu podľa .

Ústavný súd uzatvára, že predmetnú námietku nebolo možné vyhodnotiť v prospech

sťažovateľa aj z toho dôvodu, že, vyplývajúc z príloh k ústavnej sťažnosti, sťažovateľ

pri informatívnom výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie 31. mája 2020 obsah

výpovede svedkyne z 28. mája 2020 vo vzťahu k svojmu kolúznemu konaniu

de facto potvrdil (s. 8 odôvodnenia uznesenia okresného súdu, ktorým bol sťažovateľ vzatý

do opätovnej kolúznej väzby).

54. Ako z bodu 9 odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, primárnou námietkou

sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu bola skutočnosť, že podľa

názoru sťažovateľa mali o jeho väzbe rozhodovať sudcovia (krajského súdu), ktorí mali byť

z vykonávania úkonov v trestnom konaní vylúčení z dôvodu spolupráce sťažovateľa

s orgánmi činnými v trestnom konaní pri odhaľovaní tzv. justičnej korupcie na žilinských

súdoch. Aj v tomto smere sa ústavný súd stotožnil s postupom krajského súdu, ktorý

o námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľom pred sudcom pre prípravné konanie 9. júla

2020 nekonal z dôvodu, že táto nebola vznesená bezodkladne po tom, čo sa sťažovateľ

o dôvodoch vylúčenia dozvedel. Z príloh k ústavnej sťažnosti nepochybne vyplýva,

že v prípade tzv. justičnej korupcie na žilinských súdoch bolo sťažovateľovi podľa § 205

dočasne odložené vznesenie obvinenia 10. mája 2020, pričom námietka

zaujatosti nebola zo strany sťažovateľa vznesená ani 31. mája 2020 pri tom, ako sťažovateľ

priamo do zápisnice sťažnosťou napadol rozhodnutie sudcu pre prípravné konanie o jeho

vzatí do opätovnej kolúznej väzby, pričom už vtedy mu ako osobe s právnickým vzdelaním

muselo byť zrejmé, že o takto zahlásenej sťažnosti bude v rámci inštančného postupu

rozhodovať práve krajský súd, proti ktorému smeroval obsah jeho námietky zaujatosti. Aj

napriek tejto nespochybniteľnej vedomosti sťažovateľa bola predmetná námietka zaujatosti

proti sudcom krajského súdu vznesená až v rámci ďalšieho rozhodovania o jeho väzbe,

v rámci ktorého okresný súd 9. júla 2020 rozhodoval o jeho žiadosti o prepustenie z väzby

z 18. júna 2020. V uvedenom smere neobstojí ani námietka sťažovateľa, že tento bol

predvedený pred krajský súd na účely informatívneho výsluchu týkajúceho sa vznesenej

námietky zaujatosti 29. júla 2020 bez prítomnosti svojho obhajcu, keďže nešlo o procesný

úkon v pravom slova zmysle, ktorý by zakladal vznik, zmenu, resp. zánik trestno-

procesných vzťahov, keďže výsledok predmetného informatívneho výsluchu spočíval

v tom, že krajský súd o sťažovateľom vznesenej námietke zaujatosti ani nekonal.

Pre úplnosť je potrebné dodať, že sťažovateľovi bola zo strany krajského súdu doručená

zápisnica z neverejného zasadnutia zo 4. augusta 2020, v ktorej boli dôvody nekonania

o jeho námietke zaujatosti relevantným spôsobom odôvodnené.

55. Napokon prieťahy rozhodovania o svojej väzbe sťažovateľ vidí v tom, že až

do času podania ústavnej sťažnosti nebol zo strany krajského súdu Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky predložený jeho návrh na odňatie a prikázanie veci podľa § 23

. V uvedených súvislostiach je potrebné uviesť, že procesný inštitút

odňatia a prikázania veci podľa nemožno úplne stotožniť

s inštitútom vylúčenia sudcu podľa a nasl. , a to aj napriek

konštatovaniu, že obidva inštitúty spolu úzko súvisia a do určitej miery sa aj vzájomne

prekrývajú. O námietke zaujatosti sťažovateľa smerujúcej proti všetkým sudcom krajského

súdu sa z dôvodov uvedených v bode 54 odôvodnenia tohto rozhodnutia nekonalo. Ako

z vyplýva, návrh sťažovateľa na odňatie a prikázanie veci

inému súdu nebráni vykonaniu nariadeného úkonu trestného konania za predpokladu,

že podľa názoru konajúceho súdu nie je daný dôležitý dôvod zakladajúci delegáciu podľa

. Z dosiaľ uvedeného esenciálne vyplýva, že pokiaľ krajský

súd z už popísaných dôvodov o námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľom nekonal,

zároveň nemohol vidieť dôležité dôvody na delegáciu trestnej veci sťažovateľa inému

miestne príslušnému súdu. Keďže rozhodovanie o väzbe sťažovateľa bolo ukončené tým,

že krajský súd napadnutým uznesením 4. augusta 2020 zamietol jeho sťažnosť proti

uzneseniu okresného súdu o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby ako nedôvodnú,

nemožno racionálne uvažovať o tom, aby v súčasnej dobe v rámci predmetného väzobného

rozhodovania dochádzalo k akýmkoľvek prieťahom.

56. Vychádzajúc zo záverov uvedených v bodoch 45 až 55 odôvodnenia tohto

rozhodnutia, posúdil ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného

porušenia jeho základných práv podľa a 5 ,

a napokon práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu ako

zjavne neopodstatnenú a ako takú ju podľa

odmietol. V uvedenom smere ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že väzobným konaním ani

nemôže dôjsť k porušeniu práva zaručeného v a taktiež v

dohovoru z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravujú vo svojich ustanoveniach čl. 17

, resp. dohovoru. Ústavný súd v tomto smere poukazuje aj na stabilnú

rozhodovaciu prax ESĽP, podľa ktorej ochrana osobnej slobody nie je garantovaná čl. 6, ale

čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok ESĽP de Wilde et al. v. Belgicko z 18. 6. 1971, AČ. 12,

§ 65, § 67, § 71 – § 77 etc.).

57. Ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že zo vzájomnej väzby medzi relevantnými

ustanoveniami () vyplýva, že sťažovateľ musí označiť

základné práva a slobody, vyslovenia porušenia ktorých sa domáha, a to nielen označením

príslušných článkov , ale musí ich konkretizovať aj skutkovo (m. m. ,

), t. j. uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto

súvislosti dôkazy. Keďže sťažovateľ sa v petite ústavnej sťažnosti domáhal vyslovenia

porušenia aj vo vzťahu k , dohovoru a taktiež

dohovoru, avšak prípadný zásah do označeného základného práva, resp. označených práv

vo svojej ústavnej sťažnosti bližšie neodôvodnil, neprichádzal do úvahy iný postup ako

ústavnú sťažnosť aj v tejto časti pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa

odmietnuť.

58. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi

ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu