Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 20 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (25)II. ÚS 576/2020
PDF · 507.5 KB
No categories available
II. ÚS 576/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , ,
, zastúpeného advokátskou
kanceláriou URBÁNI & Partners s. r. o., Skuteckého 17, Banská Bystrica, v mene
ktorej koná advokát JUDr. Rastislav Urbáni, PhD., LL.M., vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5
ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd jednoznačne
neidentifikovaným „postupom prokurátora“ a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Tost 29/2020 z 27. júla 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
7. septembra 2020 doručená ústavná sťažnosť ,
, ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) jednoznačne neidentifikovaným „postupom prokurátora“
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 2 Tost 29/2020 z 27. júla 2020.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je väzobne trestne
stíhaný pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296
zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
zákon“), pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných
látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172
ods. 1 písm. a), c) a d), ods. 2 písm. c), ods. 4 písm. b) a c) Trestného zákona s poukazom
na § 138 písm. b) Trestného zákona a § 141 písm. a) Trestného zákona.
Dňa 6. mája 2020 sťažovateľ podal na Úrade špeciálnej prokuratúry Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“) žiadosť
o prepustenie z väzby na slobodu.
Dňa 30. júna 2020 prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry podal Špecializovanému
trestnému súdu (ďalej len „špecializovaný súd“) návrh na predĺženie lehoty väzby
sťažovateľa a ostatných spoluobvinených o päť mesiacov, t. j. do 3. januára 2021, pričom
ani v tomto návrhu a ani skôr sa nevysporiadal so sťažovateľovou žiadosťou o prepustenie
z väzby na slobodu.
3. Špecializovaný súd uznesením sp. zn. 3 Tp 11/2019 z 10. júla 2020 výrokom I
rozhodol, že u ostatných obvinených predlžuje lehotu väzby do 3. januára 2021, a výrokom
II rozhodol, že sťažovateľa prepúšťa z väzby na slobodu z dôvodu, že sťažovateľ podal
6. mája 2020 žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, pričom prokurátor úradu špeciálnej
prokuratúry tejto žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu nevyhovel a k tejto
žiadosti sa vyjadril až 10. júla 2020 po tom, ako mu táto bola doručená obhajcom
sťažovateľa na výsluchu obvineného. Vzhľadom na uvedené špecializovaný súd
konštatoval, že o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu nebolo
prokurátorom úradu špeciálnej prokuratúry rozhodnuté 64 dní. S poukazom na túto
skutočnosť bolo podľa špecializovaného súdu ďalšie trvanie väzby sťažovateľa
neudržateľné z dôvodu nedodržania postupu podľa § 79 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“),
a preto špecializovaný súd rozhodol o prepustení sťažovateľa z väzby na slobodu
a ďalej sa už nezaoberal návrhom prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry na predĺženie
lehoty trvania väzby podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku vo vzťahu k sťažovateľovi.
4. Proti tomuto uzneseniu špecializovaného súdu podal ihneď po jeho vyhlásení
sťažnosť prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry vo vzťahu k výroku II týkajúcemu
sa prepustenia sťažovateľa z väzby na slobodu, o ktorej rozhodol najvyšší súd napadnutým
uznesením sp. zn. 2 Tost 29/2020 z 27. júla 2020 tak, že podľa § 194 ods. 1 písm. a),
ods. 2 Trestného poriadku uznesenie špecializovaného súdu sp. zn. 3 Tp 11/2019
z 10. júla 2020 vo výroku II zrušil, podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku za existencie
dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a), c) Trestného poriadku lehotu trvania väzby
sťažovateľa predĺžil do 3. januára 2021, podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku žiadosť
sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol, podľa § 80 ods. 1 písm. b),
ods. 2 Trestného poriadku písomný sľub sťažovateľa neprijal, podľa § 80 ods. 1 písm. c),
ods. 2 Trestného poriadku väzbu sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného úradníka
nenahradil.
5. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti v podstatnom namieta, že v zmysle judikatúry
ústavného súdu požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby
na slobodu nezodpovedá v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru lehota
počítaná na mesiace, ale na týždne, pričom od podania sťažovateľovej žiadosti o prepustenie
z väzby na slobodu prokurátorovi úradu špeciálnej prokuratúry do jej predloženia
špecializovanému súdu uplynulo 64 kalendárnych dní, a preto sa sťažovateľ nestotožňuje
s napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým bol zrušený výrok II predmetného
uznesenia špecializovaného súdu a ktorým špecializovaný súd rozhodol o prepustení
sťažovateľa z väzby na slobodu. Sťažovateľ považuje svoju väzbu za nezákonnú,
keďže vzhľadom na už uvedené v jeho prípade nie je splnená podmienka väzby spočívajúca
v požiadavke, aby orgány činné v trestnom konaní alebo konajúci súd vo veci samej
postupovali s osobitnou starostlivosťou a urýchlením.
Sťažovateľ taktiež namieta, že došlo k porušeniu zásady dvojinštančnosti konania,
požiadavky kontradiktórnosti konania, práva na spravodlivý proces, ako aj jeho práva
na obhajobu, a to tým, že špecializovaný súd rozhodol o jeho prepustení z väzby na slobodu
a až následne najvyšší súd rozhodol o predĺžení jeho väzby a o súvisiacich výrokoch,
pričom proti predmetnému (druhostupňovému) rozhodnutiu najvyššieho súdu už sťažovateľ
nemohol podať sťažnosť.
6. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd „v súvislosti
s porušením základných práv mojej osoby uvedených v čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 3 a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom prokurátora, ktorý moju žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zo dňa
04.05.2020 so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre prípravné
konanie nepredložil bez meškania, a zároveň uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 27.07.2020, sp. zn. 2 Tost 29/2020, ktorý moju žiadosť o prepustenie
z väzby na slobodu zamietol, nálezom vyslovil, že boli porušené moje práva podľa čl. 17
ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 3 a ods. 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keďže prokurátor podal dňa 30.06.2020
návrh na predĺženie lehoty mojej väzby o ďalších 5 mesiacov, t. j. do 03.01.2021,
pričom prokurátor sa vo svojom návrhu nijakým spôsobom nevysporiadal s mojou
žiadosťou o prepustenie z väzby na slobodu zo dňa 04.05.2020, čím došlo k porušeniu práva
na spravodlivý súdny proces. Prokurátor sa k mojej žiadosti o prepustenie z väzby
na slobodu vyjadril až faxom, doručeným sudcovi pre prípravné konáme dňa 10.07.2020,
čo znamená, že od podania mojej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu prokurátorovi
do jej predloženia sudcovi pre prípravné konanie prokurátorom uplynulo 64 kalendárnych
dní... Zároveň žiadam Ústavný súd Slovenskej republiky, aby uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Tost 29/2020 zo dňa 27.07.2020 zrušil a prikázal,
aby bol sťažovateľ bezodkladne prepustený na slobodu.
Porušovateľ práva je zároveň povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy
tohto konania.“.
II.
Relevantná právna úprava
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
10. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde návrhom na začatie konania
je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľom označené referenčné právne normy
13.1 Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy sa osobná sloboda zaručuje.
13.2 Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody
inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody
len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
13.3 Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov
a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
14.1 Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený
slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď
predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej
právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania.
Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
14.2 Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím
alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene
rozhodne o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie
slobody nezákonné.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
15. Ústavný súd konštatuje, že podanie sťažovateľa je možné kvalifikovať
ako ústavnú sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy v spojení s § 42 ods. 2 písm. f),
§ 122 a nasl. zákona o ústavnom súde.
16. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie základných práv
podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, resp. práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru
jednoznačne neidentifikovaným „postupom prokurátora“ a uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Tost 29/2020 z 27. júla 2020, pričom podľa názoru sťažovateľa k porušeniu
ním označených práv malo dôjsť tým, že
a) najvyšší súd napadnutým uznesením zrušil výrok II predmetného uznesenia
špecializovaného súdu, ktorým špecializovaný súd rozhodol o prepustení sťažovateľa
z väzby na slobodu z dôvodu, že od podania sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z väzby
na slobodu prokurátorovi úradu špeciálnej prokuratúry do jej predloženia špecializovanému
súdu uplynulo 64 kalendárnych dní,
b) špecializovaný súd rozhodol o jeho prepustení z väzby na slobodu a až následne
najvyšší súd rozhodol o predĺžení jeho väzby a súvisiacich výrokoch, pričom
proti predmetnému (druhostupňovému) rozhodnutiu najvyššieho súdu už sťažovateľ
nemohol podať sťažnosť.
17. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom
zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
18. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť
sťažovateľa obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde),
všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde) a osobitné
náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde)
a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
19. V rámci predbežného prerokovania s prihliadnutím na sťažovateľom formulované
argumenty ústavný súd dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť sťažovateľa je potrebné
odmietnuť podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to v časti z dôvodu nesplnenia
zákonom ustanovených náležitostí [§ 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde] a v časti
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti [§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde].
III.1 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa jednoznačne
neidentifikovaným „postupom prokurátora“
20. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti ústavnej sťažnosti poukazuje
na skutočnosť, že
na jednej strane sťažovateľ v záhlaví svojej ústavnej sťažnosti (s. 1 ústavnej
sťažnosti) ako porušovateľa svojich označených základných práv a slobôd identifikoval
len najvyšší súd, keď uviedol: „Porušovateľ základného práva: Najvyšší súd Slovenskej
republiky“ Taktiež aj sťažovateľova argumentácia obsiahnutá v odôvodnení sťažovateľovej
ústavnej sťažnosti smeruje proti napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu, avšak
na druhej strane v petite ústavnej sťažnosti sťažovateľ okrem iného navrhuje,
aby ústavný súd „... v súvislosti s porušením základných práv mojej osoby uvedených
v čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 3 a ods. 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom prokurátora, ktorý moju žiadosť
o prepustenie z väzby na slobodu zo dňa 04.05.2020 so svojím stanoviskom a s návrhom
na rozhodnutie sudcovi pre prípravné konanie nepredložil bez meškania, a zároveň
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.07.2020, sp. zn. 2 Tost 29/2020,
ktorý moju žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zamietol, nálezom vyslovil,
že boli porušené moje práva podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 5 ods. 3 a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...“.
21. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd v prvom rade konštatuje, že označenie
subjektu, ktorý podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody [požiadavka
plynúca z § 123 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde], zjavne nezodpovedá
navrhovanému petitu ústavnej sťažnosti a nekorešponduje s ním.
22. Ústavný súd vo vzťahu k samotnému petitu ústavnej sťažnosti sťažovateľa v časti
namietajúcej „postup prokurátora“ konštatuje, že môže prijať na ďalšie konanie
len taký návrh na začatie konania, ktorý obsahuje všetky náležitosti ustanovené zákonom
o ústavnom súde.
23. Z hľadiska predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti je podstatný najmä
§ 45 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi
návrhu na začatie konania, ak § 89 tohto zákona neustanovuje inak.
24. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti
petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje,
akého rozhodnutia sa domáha, čím zároveň vymedzí predmet a rozsah konania
pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej
ústavnej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich
práv. Ústavný súd výslovne zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie
konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných
práv a slobôd sú zastúpené zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05,
IV. ÚS 287/2011, II. ÚS 644/2014). Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave
a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané
na splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania.
25. Inak povedané, zákonnou náležitosťou kvalifikovaného návrhu na začatie
konania pred ústavným súdom je (okrem iných náležitostí) aj formulácia návrhu
rozhodnutia (petit), ktorá musí byť vymedzená presne, určito a zrozumiteľne,
teda takým spôsobom, aby mohla byť prevzatá do výroku rozhodnutia ústavného súdu.
26. Ústavnú sťažnosť sťažovateľa v predloženom znení nemožno v časti namietajúcej
„postup prokurátora“ považovať za kvalifikovanú ústavnú sťažnosť, o ktorej by ústavný
súd mohol konať a rozhodnúť. Jej nedostatok sa vzťahuje na sťažovateľom formulovaný
návrh na rozhodnutie (petit), ktorý sa jednak nezhoduje so subjektom, ktorý sťažovateľ
označil za porušovateľa svojich práv, a zároveň ani nezodpovedá zákonným požiadavkám,
keďže v ňom nie je jednoznačne identifikovaný prokurátor (t. j. že ide o prokurátora úradu
špeciálnej prokuratúry), ale predovšetkým v ňom nie je jednoznačne (t. j. spisovou značkou)
identifikovaný sťažovateľom namietaný postup prokurátora, ktorým mali byť porušené
jeho označené práva.
27. V časti namietajúcej „postup prokurátora“ nie je sťažovateľom predložený návrh
rozhodnutia vo veci samej (petit) vymedzený presne, jednoznačne a určito,
teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre jeho rozhodnutie v uvedenej veci,
pričom v dôsledku uvedeného nedostatku by ústavný súd takto navrhovaný petit nemohol
premietnuť do svojho rozhodnutia.
28. Ústavný súd len pre úplnosť poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľovi,
resp. jeho právnemu zástupcovi, musela byť nepochybne známa spisová značka,
pod ktorou je trestná vec sťažovateľa vedená na úrade špeciálnej prokuratúry a v rámci
ktorej aj bola sťažovateľom podávaná predmetná žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby
na slobodu.
29. V súvislosti s uvedeným nedostatkom petitu, ktorý patrí medzi zákonom
predpísané náležitosti každého návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, ústavný
súd zdôrazňuje, že tento nedostatok nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti.
Na takýto postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným
súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva,
ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom ustanovených náležitostí podaní účastníkov
konania (m. m. napr. IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, IV. ÚS 77/08, I. ÚS 162/2010,
I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010, II. ÚS 309/2010, IV. ÚS 134/2010,
IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 234/2010, I. ÚS 594/2012 a iné).
30. Vzhľadom na to, že nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí sa netýka
len formálnych náležitostí ústavnej sťažnosti, ale týka sa petitu ako esenciálnej obsahovej
náležitosti ústavnej sťažnosti, ústavný súd sťažovateľa, ktorý je zastúpený
kvalifikovaným právnym zástupcom, nevyzýval na odstránenie nedostatkov ústavnej
sťažnosti (m. m. II. ÚS 102/2019).
31. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol ústavnú
sťažnosť sťažovateľa podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde z dôvodu
nesplnenia zákonom ustanovených náležitostí.
III.2 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17
ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru rozhodnutím najvyššieho súdu
32. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť,
či táto nie je zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (napr. II. 59/2019, II. ÚS 194/2019).
33. V súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením práva na osobnú slobodu
a bezpečnosť arbitrárnym rozhodnutím najvyššieho súdu o žiadosti sťažovateľa
o prepustenie z väzby na slobodu ústavný súd na úvod poznamenáva, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav
a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,
alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody.
34. Pri posúdení namietaného uznesenia najvyššieho súdu nebolo úlohou ústavného
súdu preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré najvyšší súd oprel svoje
rozhodnutie, resp. odpovedať na otázku, či žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby
na slobodu malo byť vyhovené. Úloha ústavného súdu sa tak v danom prípade obmedzila
na posúdenie otázky, či je odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu ústavnoprávne
akceptovateľné.
35. Ústavný súd preto posúdil ústavnú sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu
k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 29/2020 z 27. júla 2020.
36. Ústavný súd sa oboznámil s časťou odôvodnenia napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu, v ktorom najvyšší súd v rámci preskúmania predmetného rozhodnutia
špecializovaného súdu, ktorým bol sťažovateľ prepustený z väzby na slobodu, v podstatnom
uviedol, že sa nie je možné stotožniť s výrokom špecializovaného súdu, ktorým prepustil
sťažovateľa z väzby na slobodu, odvolávajúc sa na bližšie nekonkretizovanú judikatúru
všeobecných súdov a ústavného súdu. Najvyšší súd konštatoval, že z ustálenej rozhodovacej
praxe ústavného súdu totiž vyplýva, že prieťahy v rozhodovaní o väzbe spôsobené orgánmi
činnými v trestnom konaní nemajú za následok prepustenie obvineného z väzby. Nesprávny
procesný postup orgánov činných v trestnom konaní pri rozhodovaní o väzbe nemôže sám
osebe vyvolať pominutie dôvodu na ďalšie trvanie väzby v zmysle § 79 ods. 1 Trestného
poriadku, a teda zakladať dôvod na prepustenie z väzby. Existencia väzobných dôvodov
je otázkou vecného prieskumu, preto je potrebné rozlišovať medzi vecnými dôvodmi trvania
väzby (teda zákonnosťou väzby) a procesným postupom orgánov činných v trestnom konaní
pri rozhodovaní o žiadosti o prepustenie z väzby, pričom tieto sa navzájom neovplyvňujú
(napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 80/2015, II. ÚS 277/2015,
II. ÚS 567/2017, II. ÚS 318/2018).
Najvyšší súd zdôraznil, že názor, podľa ktorého porušenie zákonného postupu
(či už nedoručenie sťažnosti prokurátora k vyjadreniu, alebo prieťahy v rozhodovaní
o väzbe) orgánmi činnými v trestnom konaní musí mať za následok prepustenie obvinených
z väzby, je v rozpore s ustálenou judikatúrou ústavného súdu týkajúcou sa následkov
vyslovenia porušenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy. Uvedený názor nemá oporu ani v judikatúre
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 5 ods. 4 dohovoru. Na rozdiel
od čl. 5 ods. 3, 4 dohovoru nestanovuje ako dôsledok neprimeranej dĺžky rozhodovania
(a už vôbec nie v prípade iných procesných pochybení) prepustenie z väzby na slobodu.
Najvyšší súd konštatoval, že rozhodnutie špecializovaného súdu o prepustení
sťažovateľa z väzby na slobodu len z dôvodu prieťahov pri rozhodovaní o väzbe nebolo
v súlade s ustálenou praxou ústavného súdu. Z tohto dôvodu najvyšší súd napadnuté
uznesenie v tomto bode zrušil a rozhodol aj o predĺžení lehoty väzby sťažovateľa z dôvodov
uvedených v ďalšej časti predmetného rozhodnutia najvyššieho súdu.
37. Ústavný súd po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu
konštatuje, že z jeho odôvodnenia vo vzťahu k zrušeniu výroku rozhodnutia
špecializovaného súdu, ktorým špecializovaný súd prepustil sťažovateľa z väzby
na slobodu, nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený
výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci najvyšším súdom s dôsledkom porušenia
základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy, resp. práva podľa čl. 5 dohovoru.
Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné
ustanovenia Trestného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval,
a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov podporených vykonaným dokazovaním,
sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
38. Zo záverov, ku ktorým dospel najvyšší súd pritom nevyplýva jednostrannosť
alebo taká aplikácia príslušných ustanovení Trestného poriadku, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. V zmysle stabilnej judikatúry ústavného súdu za dôvod
na prepustenie obvineného z väzby možno považovať takú situáciu, keď sa v trestnej veci
riešenej väzobne nekoná zo strany orgánov činných v trestnom konaní s osobitnou
starostlivosťou a urýchlením. To znamená, že dôvodom na prepustenie z väzby sú prieťahy
v konaní vo veci samej, teda napríklad pomalý postup policajného vyšetrovania. Naproti
tomu pomalé rozhodovanie o väzbe, resp. o jej ďalšom trvaní spravidla nie je dôvodom
na zrušenie väzobného rozhodnutia všeobecného súdu a prepustenie obvineného z väzby.
39. Právne závery odôvodnenia napadnutého väzobného rozhodnutia najvyššieho
súdu nie sú výsledkom svojvôle (majú totiž logickú podobu, kde argumenty sú jasne
vysvetlené a sú súčasne dostatočne zrozumiteľné), ale komplexného zhodnotenia
všetkých skutkových okolností významných pre rozhodovanie o väzobnej otázke.
Najvyšším súdom prezentovaná interpretácia jednotlivých ustanovení aplikovaných
právnych noriem (príslušných ustanovení Trestného poriadku týkajúcich sa väzobného
rozhodovania) nijako nepopiera ich účel a zmysel a má teda z hľadiska ich ústavnej
konformnosti akceptovateľnú podobu.
40. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho označených práv z dôvodu,
že špecializovaný súd rozhodol o jeho prepustení z väzby na slobodu a až následne najvyšší
súd rozhodol o predĺžení jeho väzby a súvisiacich výrokoch, pričom proti predmetnému
(druhostupňovému) rozhodnutiu najvyššieho súdu už sťažovateľ nemohol podať sťažnosť,
ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sťažovateľom označené práva neporušil,
keďže pri rozhodovaní o väzbe sťažovateľa konal v súlade s príslušným procesnoprávnym
predpisom upravujúcim rozhodovanie o sťažnostiach proti väzobným rozhodnutiam.
Totiž § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku oprávňuje nadriadený orgán (v tomto
prípade najvyšší súd), aby v prípade, ak sťažnosť nezamietne, zrušil napadnuté uznesenie,
a ak je podľa povahy veci potrebné nové rozhodnutie, rozhodol vo veci sám. Ak po zrušení
napadnutého uznesenia nadriadený orgán rozhodne sám podľa § 194 ods. 1 písm. a)
Trestného poriadku, nie je pritom obmedzený, ako to je v prípade konania o odvolaní
podľa § 322 ods. 3 a 4 Trestného poriadku, a to ani pokiaľ ide o možnosť rozhodovať,
ani pokiaľ ide o vlastný obsah rozhodnutia. Je pritom zjavné a korešpondujúce so stabilnou
rozhodovacou činnosťou ústavného súdu, že zákonná úprava tak kladie pri rozhodnutiach
o väzbe ústavne akceptovateľný dôraz na čo najrýchlejšie prejednanie väzobnej veci.
41. Najvyšší súd teda postupoval v súlade s príslušnou procesnoprávnou úpravou,
keď po zistení, že nie je daný dôvod na zamietnutie sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej
prokuratúry proti výroku predmetného uznesenia špecializovaného súdu,
ktorým špecializovaný súd prepustil sťažovateľa z väzby na slobodu, pristúpil k rozhodnutiu
o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby sťažovateľa.
Sťažovateľom napadnutý postup najvyššieho súdu tak nie je možné hodnotiť
ako taký, ktorý by bol v rozpore so znením, zmyslom alebo s účelom relevantných
ustanovení Trestného poriadku, pričom ani sám sťažovateľ v ústavnej sťažnosti
nekonkretizoval ustanovenie Trestného poriadku, ktoré by najvyšší súd napadnutým
postupom zjavne porušil alebo neprípustne „obišiel“.
42. Ústavný súd na základe uvedených skutočností a dôvodov, ako aj s prihliadnutím
na svoju judikatúru, podľa ktorej možno za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie, pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti
namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5
ods. 4 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 29/2020
z 27. júla 2020 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
III.3 K namietanému porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru
napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu
43. Ústavný súd sa osobitne vysporiadal aj so sťažovateľom formulovanou
námietkou porušenia čl. 5 ods. 3 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu
v kontexte argumentácie obsiahnutej v ústavnej sťažnosti a upriamuje pozornosť na ustálenú
judikatúru ESĽP, podľa ktorej je čl. 5 ods. 3 dohovoru aplikovateľný na situáciu prvotnej
súdnej kontroly zákonnosti obmedzenia osobnej slobody nasledujúcej bezprostredne
po „zatknutí“ (t. j. na prvotné rozhodovanie o vzatí do väzby). Na prípad sťažovateľa,
u ktorého išlo o nasledujúcu previerku zákonnosti väzby – žiadosť o prepustenie z väzby
na slobodu, teda aplikovateľný nie je (II. ÚS 81/2017).
44. Pretože neexistuje žiadna príčinná súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím
najvyššieho súdu a namietaným porušením čl. 5 ods. 3 dohovoru, ústavný súd ústavnú
sťažnosť sťažovateľa v rámci predbežného prerokovania v časti namietajúcej
porušenie práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Tost 29/2020 z 27. júla 2020 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na už uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
45. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v jeho ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. decembra 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu