Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)II. ÚS 277/2015
PDF · 460.38 KB
No categories available
II. ÚS 277/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. augusta 2015
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ,
,
zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Polákom, Advokátska kancelária, Moyzesova 38,
Košice, pre namietané porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Špecializovaného
trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn.
Tp 5/2014 a jeho uznesením z 24. februára 2015 a takto
rozhodol:
1. Špecializovaný trestný súd, pracovisko Banská Bystrica v konaní vedenom pod
sp. zn. Tp 5/2014 p o r u š i l právo na urýchlené rozhodnutie o jeho
žiadosti o prepustenie z väzby podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5
ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume
296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov), ktorú j e
Špecializovaný trestný súd Pezinok, pracovisko Banská Bystrica p o v i n n ý vyplatiť na
účet advokáta JUDr. Martina Poláka, Advokátska kancelária, Moyzesova 38, Košice,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.
II. ÚS 277/2015 11 z 23. apríla 2015 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Špecializovaného trestného súdu
Pezinok, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. Tp 5/2014 a jeho uznesením z 24. februára 2015.
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ v podaní z 15. júla 2015
a špecializovaný súd vo vyjadrení z 26. mája 2015 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od
ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení
nachádzajúcich sa v jeho spise.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je stíhaný za obzvlášť závažný zločin legalizácie
príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a) a ods. 4 písm. a) a c) Trestného
zákona. Po reorganizačnej zmene a po vzniku Národnej kriminálnej agentúry (ďalej len
„agentúra“) bol trestný spis delimitovaný na expozitúru Východ agentúry.
Uznesením sudcu pre prípravné konanie špecializovaného súdu sp. zn. Tp 42/2012
z 22. mája 2012 bol sťažovateľ vzatý do väzby. Ďalším uznesením toho istého súdu
z 10. decembra 2012 pod rovnakou spisovou značkou väzba nebola predĺžená a sťažovateľ
bol prepustený z väzby.
2
Uznesením sudcu pre prípravné konanie špecializovaného súdu sp. zn. Tp 5/2014
z 31. januára 2014 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tost 5/2014 z 13. februára 2014 bol sťažovateľ opätovne vzatý do
väzby, ktorá začala plynúť 29. januára 2014.
Sťažovateľ prostredníctvom obhajcu žiadosťou z 22. decembra 2014 odovzdanou na
poštovú prepravu 29. decembra 2014 a doručenou Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „špeciálny prokurátor“) požiadal o prepustenie
z väzby, namietajúc, že v jeho trestnej veci sa nepostupuje s náležitou starostlivosťou
a urýchlením.
Špeciálny prokurátor so žiadosťou sťažovateľa o prepustenie z väzby nesúhlasil
a žiadosť postúpil Okresnému súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“). Žiadosť bola
okresnému súdu doručená 9. januára 2015. Podľa názoru špeciálneho prokurátora súdom
príslušným o žiadosti rozhodnúť bol okresný súd.
Okresný súd po preštudovaní spisového materiálu a po telefonickom rozhovore
so sudcom pre prípravné konanie špecializovaného súdu zaslal žiadosť spolu so spisovým
materiálom špecializovanému súdu. Tento 29. januára 2015 vec vrátil okresnému súdu
s tým, že po preskúmaní žiadosti a spisu dospel k záveru, že v aktuálnom štádiu trestného
konania už nie je vecne príslušný. Na to sudca okresného súdu nariadil výsluch sťažovateľa
na 4. február 2015. Pre neúčasť špeciálneho prokurátora bol výsluch preložený na 6. február
2015.
Uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 1000/2015 zo 6. februára 2015 bola žiadosť
sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietnutá. Následným uznesením Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Tpo 5/2015 z 12. februára 2015 bolo
uznesenie okresného súdu zrušené v celom rozsahu. Podľa názoru krajského súdu o žiadosti
sťažovateľa nerozhodol zákonný sudca. Okresný súd nepostupoval v súlade so zákonom,
lebo pokiaľ namietal svoju príslušnosť, mal o tom rozhodnúť uznesením. Rovnako
nepostupoval správne špecializovaný súd, keď iba prípisom z 23. januára 2015 vrátil žiadosť
sťažovateľa späť okresnému súdu bez toho, aby o svojej nepríslušnosti zákonným spôsobom
rozhodol. Pokiaľ totiž okresný súd a špecializovaný súd neuznávali svoju príslušnosť, mali o
tom rozhodnúť uznesením a vec predložiť najvyššiemu súdu na rozhodnutie o
kompetenčnom konflikte v zmysle ustanovenia § 22 ods. 2 Trestného poriadku.
Uznesením okresného súdu z 13. februára 2015 bola žiadosť sťažovateľa
o prepustenie z väzby postúpená špecializovanému súdu ako súdu vecne príslušnému.
Napokon uznesením špecializovaného súdu sp. zn. Tp 5/2014 z 24. februára 2015
bola žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietnutá, pričom sa zároveň rozhodlo
o predĺžení jeho väzby do 29. júna 2015.
Podľa názoru sťažovateľa tak postupom okresného súdu, ako aj špecializovaného
súdu došlo k porušeniu označených práv. Všeobecné súdy sú totiž povinné rozhodovať
o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby bez meškania. Od doručenia žiadosti
o prepustenie z väzby špeciálnemu prokurátorovi (30. decembra 2014) až po rozhodnutie
špecializovaného súdu (24. februára 2015) uplynulo 56 dní. Ide o neúmerne dlhé trvanie
rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2, ods. 5
Ústavy SR a základné právo na slobodu a bezpečnosť zaručené v článku 5 ods. 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Špecializovaného trestného súdu,
pracovisko Banská Bystrica sp. zn. Tp 5/2014 zo dňa 24.02.2015 porušené bolo.
2. Uznesenie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica sp. zn.
Tp 5/2014 zo dňa 24.02.2015 sa zrušuje a vec sa Špecializovanému trestnému súdu,
pracovisko Banská Bystrica vracia na ďalšie konanie.
4
3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 296,44 Eur,
ktorú je Špecializovaný trestný súd Pezinok, pracovisko Banská Bystrica povinný vyplatiť
na účet advokáta JUDr. Martina Poláka, do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
Z vyjadrenia podpredsedníčky špecializovaného súdu sp. zn. Spr 135/2015 z 26. mája
2015 doručeného ústavnému súdu 29. mája 2015 vyplýva, že odkazuje na písomné
vyjadrenie zákonného sudcu, ktoré v prílohe pripája.
Z vyjadrenia zákonného sudcu z 25. mája 2015 vyplýva, že nepovažuje sťažnostné
tvrdenia za opodstatnené. Sťažovateľova žiadosť doručená špeciálnemu prokurátorovi
30. decembra 2014 bola doručená okresnému súdu 9. januára 2015. Už z toho je zrejmé, že
prvých 11 dní z namietanej lehoty 56 dní nemohol špecializovaný súd vôbec konať, lebo
o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby ani nevedel. Okresný súd o žiadosti nerozhodol,
ale prípisom ju odstúpil špecializovanému súdu, ktorému bola žiadosť doručená 16. januára
2015, teda po 16 dňoch od prijatia žiadosti sťažovateľa špeciálnym prokurátorom. Následne
špecializovaný súd rovnako prípisom z 23. januára 2015 odstúpil žiadosť späť okresnému
súdu. Okresný súd uznesením sp. zn. 0 Tp 1000/2015 zo 6. februára 2015 o žiadosti
rozhodol. Následne krajský súd uznesením sp. zn. 7 To 5/2015 z 12. februára 2015 zrušil
uznesenie okresného súdu, pričom v odôvodnení uznesenia okrem iného konštatoval, že
okresný súd nepostupoval v súlade so zákonom, lebo pokiaľ namietal svoju príslušnosť, mal
o tom rozhodnúť uznesením. Treba zdôrazniť, že až po uznesení krajského súdu (teda až na
44. deň po prijatí žiadosti sťažovateľa) sa stal špecializovaný súd zákonným súdom. O
žiadosti sťažovateľa mohol reálne konať až po doručení spisu, k čomu došlo 17. februára
2015. Dňa 18. februára 2015 bol určený termín výsluchu sťažovateľa na 24. február 2015. V
tento deň bolo rozhodnuté tak o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, ako aj o návrhu
špeciálneho prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby. Uznesenie bolo vypracované v
ten istý deň, teda 24. februára 2015, a nasledujúci deň – 25. februára 2015 bola vec
predložená na ďalšie konanie najvyššiemu súdu.
Na základe uvedených skutočností je podľa názoru zákonného sudcu celkom zrejmé
a nepochybné, že špecializovaný súd sa stal vecne príslušným súdom zákonným spôsobom
až 12. februára 2015 na základe uznesenia krajského súdu sp. zn. 7 To 5/2015 z 12. februára
2015 a reálne mohol konať o žiadosti sťažovateľa až po doručení žiadosti, k čomu došlo
17. februára 2015, teda 49. deň po prijatí žiadosti sťažovateľa špeciálnym prokurátorom.
Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že uznesením špecializovaného súdu sp. zn. Tp 5/2014
z 24. februára 2015 boli porušené jeho označené práva podľa ústavy a dohovoru tým, že
špecializovaný súd rozhodoval o jeho žiadosti o prepustenie z väzby 56 dní, tak takéto
tvrdenie nie je pravdivé, je celkom zjavne nepodložené vo vzťahu k dĺžke rozhodovania
špecializovaného súdu, lebo od predloženia veci špecializovanému súdu zákonným
spôsobom do vydania uznesenia uplynula v skutočnosti doba iba 8 dní.
Pokiaľ sťažovateľ vytýka špecializovanému súdu nesprávnosť postupu v tom, že iba
prípisom vrátil žiadosť sťažovateľa okresnému súdu na ďalšie konanie, ani táto výčitka nie je
oprávnená. Okresný súd totiž nepostupoval zákonne, keď zákonným spôsobom nenamietal
svoju príslušnosť (ako na to poukazuje krajský súd), a preto sa spis „ocitol“
na špecializovanom súde nezákonne, čím nebola založená jeho jurisdikcia na rozhodovanie.
Dôvodná je preto domnienka, že jurisdikcia špecializovaného súdu na zákonné
rozhodovanie o vlastnej nepríslušnosti by bola založená len po zákonnom postupe, buď
postúpením žiadosti sťažovateľa špeciálnym prokurátorom na špecializovaný súd, alebo by
bola založená potom, ako by okresný súd právoplatným uznesením rozhodol o svojej vecnej
nepríslušnosti.
Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa z 15. júla 2015 doručenej ústavnému súdu
21. júla 2015 vyplýva, že stanovisko špecializovaného súdu treba považovať za nesprávnu
interpretáciu postupu konajúcich súdov kritizovanú aj krajským súdom.
Nemožno súhlasiť s názorom, podľa ktorého k určeniu vecnej príslušnosti
špecializovaného súdu došlo uznesením krajského súdu. Krajský súd totiž len konštatoval,
že okresný súd nepostupoval v súlade so zákonom, lebo pokiaľ namietal svoju príslušnosť,
mal o tom rozhodnúť uznesením. Rovnako podľa názoru krajského súdu nepostupoval
správne ani špecializovaný súd, keď prípisom z 23. januára 2015 žiadosť sťažovateľa vrátil
späť okresnému súdu na rozhodnutie bez toho, aby o svojej nepríslušnosti zákonným
spôsobom rozhodol. Ak totiž okresný súd a rovnako špecializovaný súd neuznávali svoju
6
príslušnosť, mali o tom rozhodnúť uznesením a vec predložiť najvyššiemu súdu na
rozhodnutie o kompetenčnom konflikte v zmysle § 22 ods. 2 Trestného poriadku.
V žiadnom prípade nemožno považovať okolnosti, ktoré vytkol krajský súd,
za založenie vecnej príslušnosti špecializovaného súdu práve uznesením krajského súdu
sp. zn. 7 Tpo 5/2015 z 12. februára 2015. Týmto uznesením nebola teda určená vecná
príslušnosť špecializovaného súdu, napokon na takýto postup krajský súd nie je oprávnený
a ani príslušný. Práve naopak, krajský súd poukázal na jediný možný a zákonný postup,
ktorým sa dá tento kompetenčný spor rozhodnúť, a to predloženie veci najvyššiemu súdu
na rozhodnutie o kompetenčnom konflikte.
Ako principiálna sa javí otázka, či za nerešpektovania zákonného postupu (§ 22
ods. 2 Trestného poriadku) možno vôbec teoreticky uvažovať o zákonne a ústavne súladnom
rozhodnutí za situácie, keď špecializovaný súd vyvodil z uznesenia krajského súdu určenie
svojej vecnej príslušnosti a rozhodol o žiadosti sťažovateľa. Ak sa totiž špecializovaný súd
necítil byť vo veci príslušný, čo prvotne z jeho postupu aj vyplýva, ako je potom možné, že
po zrušení uznesenia okresného súdu uznesením krajského súdu v podstate na základe
identických rozhodnutí špecializovaný súd rozhodne, a zároveň poukazuje na skutočnosť, že
jeho príslušnosť založilo zrušujúce uznesenie krajského súdu.
V zásade nemožno v neprospech obvineného vyhodnotiť postup súdov, keď si tieto
v podstate „pohadzujú“ žiadosť o prepustenie z väzby zjednodušením, že špecializovaný súd
od určenia svojej vecnej príslušnosti krajským súdom rozhodol do 8 dní. Pokiaľ by mala byť
skutočnosť, že obom konajúcim súdom nie je zrejmá otázka vecnej príslušnosti, bez
akéhokoľvek dosahu na rozhodnutie o žiadosti v primeranej lehote dochádzalo by
k absurdným situáciám, v ktorých by o žiadosti obvineného nemal kto rozhodnúť.
Zjednodušene povedané, nie je problémom obvineného nezhoda súdov o ich vecnej
príslušnosti a rovnako tak nie je zákonným postupom vyvodenie vecnej príslušnosti
z rozhodnutia súdu, ktorý takúto otázku nie je oprávnený riešiť.
II.
Zo žiadosti obhajcu sťažovateľa o prepustenie z väzby z 22. decembra 2014
adresovanej špeciálnemu prokurátorovi, resp. z pripojenej doručenky, vyplýva, že žiadosť
bola špeciálnemu prokurátorovi doručená 30. decembra 2014.
Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 0 Tp 1000/2015 zo 6. februára 2015 vyplýva, že
ním bola žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietnutá.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 7 Tpo 5/2015 89 z 12. februára 2015 vyplýva, že
ním bolo zrušené uznesenie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 1000/2015 zo 6. februára 2015.
Podľa názoru krajského súdu okresný súd, ale ani špecializovaný súd nepostupovali
správne, keď žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby vrátili iba prípismi, hoci, ak boli
presvedčení o svojej nepríslušnosti, mali rozhodnúť uznesením. V danej veci je príslušný
o žiadosti konať špecializovaný súd.
Z uznesenia špecializovaného súdu sp. zn. Tp 5/2014 z 24. februára 2015 vyplýva, že
ním bola žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietnutá, lehota väzby sa predĺžila
do 29. júna 2015 a nebol uložený dohľad probačného a mediačného úradníka nad
sťažovateľom.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
8
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody
inak ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má
právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti
pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.
„O väzbe musí súd rozhodnúť urýchlene („bref délai, „speedily“). Lehota začína
podaním návrhu alebo žiadosti o končí vydaním konečného rozhodnutia súdu, príp.
doručením tohto rozhodnutia, ak sa rozhodlo v neprítomnosti obvineného. Neexistuje nijaká
pevne ustanovená lehota, v ktorej by súd musel rozhodnúť. Či sa rozhodlo urýchlene,
posudzuje sa podľa všetkých okolností prípadu. Spravidla však lehoty rátané na mesiace sú
príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru“ (Bezicheri
c. Taliansko, Sanchez Reisse c. Švajčiarsko, II. ÚS 432/2013, II. ÚS 193/2014,
Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, ako aj zo vzájomne
nesporných (nespochybňovaných) tvrdení účastníkov konania je možné zo skutkového
hľadiska ustáliť tieto rozhodujúce skutočnosti:
Žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby z 29. decembra 2014 bola špeciálnemu
prokurátorovi doručená 30. decembra 2014. Špeciálny prokurátor, ktorý sa rozhodol
žiadosti nevyhovieť, predložil túto okresnému súdu 9. januára 2015. Okresný súd o žiadosti
nerozhodol, ale ju odstúpil prípisom špecializovanému súdu, ktorému bola žiadosť doručená
16. januára 2015. Následne špecializovaný súd rovnako prípisom, a to z 23. januára 2015,
žiadosť odstúpil späť okresnému súdu s tým, že po preskúmaní žiadosti a spisu dospel
k záveru, že v aktuálnom štádiu trestného konania už nie je vecne príslušný. Uznesením
okresného súdu sp. zn. 0 Tp 1000/2015 zo 6. februára 2015 bola žiadosť sťažovateľa
o prepustenie z väzby zamietnutá. Následne uznesením krajského súdu sp. zn. 7 To 5/2015
z 12. februára 2015 bolo uznesenie okresného súdu zrušené, pretože podľa názoru krajského
súdu okresný súd, ale ani špecializovaný súd nepostupovali správne, keď žiadosť sťažovateľa
o prepustenie z väzby vrátili iba prípismi, hoci, ak boli presvedčení o svojej nepríslušnosti,
mali rozhodnúť uznesením. Krajský súd vyjadril zároveň právny názor, podľa ktorého je v
danej veci príslušný konať špecializovaný súd. Následne uznesením okresného súdu z 13.
februára 2015 bola žiadosť sťažovateľa postúpená špecializovanému súdu ako súdu vecne
príslušnému.
Žiadosť spolu so spisom bola špecializovanému súdu doručená 17. februára 2015.
Na to bol 18. februára 2015 určený termín výsluchu sťažovateľa na 24. február 2014. Tohto
dňa bolo o žiadosti sťažovateľa aj rozhodnuté, uznesenie bolo vypracované toho istého dňa a
spis bol 25. februára 2015 predložený na ďalšie konanie najvyššiemu súdu.
Na základe dosiaľ uvedeného možno zo skutkového hľadiska konštatovať, že od
prvého predloženia žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby špecializovanému súdu
16. januára 2015 do dňa rozhodnutia špecializovaného súdu 24. februára 2015 ubehlo
celkom 39 dní. Naproti tomu od druhého predloženia žiadosti špecializovanému súdu,
ku ktorému došlo 17. februára 2015, do dňa rozhodnutia špecializovaného súdu 24. februára
2015 ubehlo celkom 7 dní.
10
Treba jednoznačne súhlasiť so špecializovaným súdom, ktorý právom poukazuje na
to, že zo sťažovateľom namietaných 56 dní trvania konania o žiadosti o prepustenie z väzby
možno špecializovanému súdu pričítať zodpovednosť za dĺžku konania iba v rozsahu
vymedzenom od momentu doručenia žiadosti špecializovanému súdu až do momentu
rozhodnutia o žiadosti. Treba totiž považovať za samozrejmé, že špecializovaný súd
nemohol byť zodpovedný za dĺžku rozhodovania o žiadosti v čase predchádzajúcom
doručeniu žiadosti špecializovanému súdu.
Rozhodujúcou otázkou je, ktorý termín doručenia žiadosti špecializovanému súdu
treba považovať v tomto konaní za relevantný pre posúdenie namietanej zodpovednosti
špecializovaného súdu za dĺžku konania. Podľa názoru sťažovateľa za relevantný treba
považovať dátum prvého doručenia, ku ktorému došlo 16. januára 2015. Naproti tomu
špecializovaný súd je presvedčený, že právne relevantné bolo druhé doručenie, ku ktorému
došlo 17. februára 2015.
Podľa názoru ústavného súdu z ústavnoprávneho hľadiska treba považovať za
rozhodujúce prvé doručenie žiadosti sťažovateľa, ku ktorému došlo 16. januára 2015.
V danej súvislosti totiž nebolo možné akceptovať argumentáciu špecializovaného súdu
vychádzajúcu z toho, že o žiadosti sťažovateľa mohol meritórne konať len potom, ako mu
bola vec odstúpená zákonným spôsobom, pričom k tomu podľa neho došlo až 17. februára
2015, pretože skoršie odstúpenie (16. januára 2015) vykonané iba prípisom (nie teda
uznesením) nemohlo zakladať oprávnenie špecializovaného súdu konať a rozhodovať
o žiadosti sťažovateľa.
Pri posudzovaní argumentácie špecializovaného súdu vychádzal ústavný súd z tej
nespornej skutočnosti, že špecializovaný súd v prípise z 23. januára 2015, ktorým žiadosť
odstúpil späť okresnému súdu, neargumentoval nezákonným postupom okresného súdu
(nevydaním uznesenia o odstúpení veci namiesto odstúpenia veci iba prípisom ), ale tým, že
neuznal svoju príslušnosť na rozhodovanie o žiadosti. Napokon z toho vychádzal aj krajský
súd, ktorý postup špecializovaného súdu (jeho prípis o odstúpení veci z 23. januára 2015)
považoval za neuznanie vecnej príslušnosti, a preto nielen okresnému súdu, ale aj
špecializovanému súdu vytkol, že nedošlo k vydaniu príslušného uznesenia.
Za uvedeného stavu možno dospieť k záveru, že postup špecializovaného súdu, ktorý
neuznal svoju príslušnosť prípisom z 23. januára 2015 a vec odstúpil späť okresnému súdu,
čím vyvolal medzi oboma všeobecnými súdmi spor o príslušnosť, sa ukázal nakoniec ako
nedôvodný a nesprávny, pretože v konečnom dôsledku na základe právneho názoru
vysloveného krajským súdom bolo ustálené, že súdom príslušným rozhodnúť o žiadosti
sťažovateľa bol od začiatku špecializovaný súd. Zároveň z toho vyplýva aj ten záver, že
príslušnosť špecializovaného súdu nebola založená až uznesením krajského súdu, ako sa
mylne domnieva špecializovaný súd.
Inými slovami, nesprávnym posúdením otázky vlastnej príslušnosti spôsobil
špecializovaný súd, že konanie o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby trvalo od
16. januára 2015 do 24. februára 2015, teda až 39 dní. Túto dobu nemožno v zmysle už
citovanej judikatúry považovať vzhľadom na všetky okolnosti za primeranú. Veď skutočná
doba rozhodovania špecializovaného súdu (po vyriešení sporu o príslušnosť) trvala iba 7 dní
(od 17. februára 2015 do 24. februára 2015).
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti došlo k porušeniu práva sťažovateľa na
urýchlené rozhodnutie o jeho žiadosti o prepustenie z väzby podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy
a čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Ďalším požiadavkám sťažovateľa nebolo možné vyhovieť (bod 3 výroku nálezu).
Ide predovšetkým o tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie čl. 17 ods.
2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru nielen pomalosťou konania o žiadosti
o prepustenie z väzby, ale aj samotným uznesením špecializovaného súdu sp. zn. Tp 5/2014
z 24. februára 2015, a to tým, že nedošlo k prepusteniu sťažovateľa z väzby, keďže podľa
jeho názoru pomalé rozhodovanie o jeho žiadosti o prepustenie z väzby malo vyústiť do jeho
12
prepustenia z väzby. Inými slovami, podľa názoru sťažovateľa pomalé rozhodovanie o väzbe
je dôvodom na prepustenie obvineného z väzby.
Za dôvod na prepustenie obvineného z väzby možno považovať takú situáciu, keď sa
v trestnej veci riešenej väzobne nekoná zo strany orgánov činných v trestnom konaní
s osobitnou starostlivosťou a urýchlením. To znamená, že dôvodom na prepustenie z väzby
sú prieťahy v konaní vo veci samej, teda napríklad pomalý postup policajného vyšetrovania.
Naproti tomu pomalé rozhodovanie o väzbe, resp. o jej ďalšom trvaní spravidla nie je
dôvodom na prepustenie z väzby. Výnimkou z tohto pravidla sú napríklad tie prípady, keď
priamo zo zákona vyplýva lehota, v ktorej má byť o väzbe rozhodnuté (II. ÚS 80/2015).
Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že dĺžka konania o väzbe spravidla nie je dôvodom
na prepustenie obvineného z väzby.
Na základe rovnakej argumentácie nebolo možné vyhovieť ani požiadavke
sťažovateľa na zrušenie uznesenia špecializovaného súdu sp. zn. Tp 5/2014 z 24. februára
2015 a na vrátenie veci na ďalšie konanie.
V daných súvislostiach považuje ústavný súd za nevyhnutné poukázať aj na to, že
proti uvedenému uzneseniu špecializovaného súdu bola prípustná sťažnosť ako riadny
opravný prostriedok. Znamená to, že sťažovateľ sa mohol domáhať vyhovenia jeho žiadosti
o prepustenie z väzby v rámci riadneho opravného konania, v ktorom by o žiadosti
rozhodoval najvyšší súd. Z predložených stanovísk a listinných dôkazov nevyplýva
jednoznačne, či sťažovateľ uznesenie špecializovaného súdu napadol sťažnosťou, ale ani to,
ako (v kladnom prípade) o sťažnosti najvyšší súd rozhodol. Iba z vyjadrenia
špecializovaného súdu, resp. jeho zákonného sudcu z 25. mája 2015 možno dedukovať, že
opravné konanie na najvyššom súde prebehlo, keďže podľa zákonného sudcu 25. februára
2015 (v deň nasledujúci po vydaní uznesenia špecializovaného súdu a jeho písomnom
vyhotovení) bol spis predložený na ďalšie konanie najvyššiemu súdu.
Inými slovami, ak by sťažovateľ podal proti uzneseniu špecializovaného súdu
sťažnosť, potom by nebolo v právomoci ústavného súdu rozhodovať o ústavnosti uznesenia
špecializovaného súdu, pretože právomoc by v takomto prípade patrila vzhľadom na čl. 127
ods. 1 ústavy najvyššiemu súdu v rámci riadneho opravného konania. Pokiaľ by sťažovateľ
nepodal riadny opravný prostriedok proti uzneseniu špecializovaného súdu, potom by sa
musela táto časť sťažnosti považovať za neprípustnú v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom
súde, teda pre nevyužitie účinného prostriedku nápravy porušených práv v konaní vedenom
všeobecnými súdmi.
Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov jeho právneho zastúpenia advokátom
vo výške 296,44 €. V skutočnosti však za 3 úkony právnych služieb v roku 2015 (prevzatie
a príprava zastúpenia, sťažnosť, replika na vyjadrenie špecializovaného súdu) po 139,83 €
a za 3 režijné paušály po 8,39 € patrila odmena celkom vo výške 444,66 €. Nebolo však
možné priznať sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume prevyšujúcej čiastku
296,44 €, priznania ktorej sa domáhal (bod 2 výroku nálezu).
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 časť vety pred bodkočiarkou ústavy, podľa ktorého proti
rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou
rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom
konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. augusta 2015
14