Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 589/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej

a sudcu Petra Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť Romana

Nadoka – NRM, Teplý Vrch 35, IČO 31 906 940, zastúpeného advokátskou kanceláriou

SUCHÝ & PARTNERS s. r. o., Horná 13, Banská Bystrica, v mene ktorej koná konateľ

a advokát JUDr. Tomáš Suchý, PhD., ktorou namieta porušenie svojho základného práva

vlastniť majetok podľa , základného práva

na súdnu ochranu podľa a základného práva

na verejné prerokovanie veci a v jeho prítomnosti a vyjadriť sa k všetkým vykonávaným

dôkazom podľa a práva na prejednanie

jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota

sp. zn. z 19. marca 2018, postupom a rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. z 25. októbra 2018 a postupom a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 27. mája 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť Romana Nadoka – NRM o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia sťažovateľa a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

9. októbra 2020 doručená ústavná sťažnosť živnostníka Romana Nadoka – NRM, Teplý

Vrch 35, IČO 31 906 940 (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných

práv vlastniť majetok podľa (ďalej len „“),

na súdnu ochranu podľa , na verejné prerokovanie veci

a v jeho prítomnosti a vyjadriť sa k všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom a rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 19. marca 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“),

postupom a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 25. októbra 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“)

a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 27. mája 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol žalobcom v konaní

o náhradu škody v sume 51 646,50 € s príslušenstvom vedenom proti žalovanému Cirkevný

zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania na Slovensku Kraskovo, IČO 31 934 161

(ďalej len ako „žalovaný“). Okresný súd v označenej veci sťažovateľa rozhodol svojím

napadnutým rozsudkom tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol. V odôvodnení

konštatoval, že nárok sťažovateľa je nedôvodný, keďže nedošlo k platnému uzavretiu

zmluvy, z ktorej svoj nárok vyvodzoval. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal

sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom

tak, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny. Sťažovateľ podal

dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ho ako procesne

neprípustné odmietol.

3. Sťažovateľ, nespokojný s výsledkom konania vo svojej veci, podáva ústavnú

sťažnosť, ktorou namieta porušenie označených práv. Po krátkej rekapitulácii napadnutého

konania tvrdí, že na základe uzavretej nájomnej zmluvy so žalovaným o nájme

poľnohospodárskej pôdy vo vlastníctve žalovaného mu vznikol nárok na náhradu škody

v dôsledku porušenia zmluvy o nájme, keďže žalovaný mu pôdu do užívania neodovzdal,

a tým mu mala vzniknúť škoda vo forme ušlého zisku, resp. nevyplatených dotácií,

na ktoré by mal nárok, ak by mu bol predmet nájmu riadne odovzdaný do užívania.

Vyjadruje svoj nesúhlas s právnym posúdením platnosti spornej nájomnej zmluvy,

ktorú vo veci konajúce všeobecné súdy považovali za neplatnú z dôvodu, že nebola

za strany žalovaného podpísaná štatutárnym orgánom pozostávajúcim z dvoch osôb.

Sťažovateľ v tejto súvislosti tvrdí, že výklad aplikovateľných noriem súdmi bol nesprávny,

pretože podľa názoru sťažovateľa sa v okolnostiach posudzovanej veci aplikovali cirkevné

predpisy, ktoré majú povahu interných normatívnych aktov, ktoré pre sťažovateľa

nie sú záväzné. V tejto súvislosti tvrdí, že v konečnom dôsledku ide len o vnútorné

obmedzenie štatutárneho orgánu konať v mene žalovaného. Zároveň tiež tvrdí,

že o tom, kto koná za žalovaného, nemal vedomosť. Sťažovateľ ďalej namieta,

že k predmetnej zmluve bol uzatvorený dodatok č. 2, ktorý už obsahuje podpisy oboch osôb

konajúcich za žalovaného, preto sa domáhal toho, aby zmluva bola posudzovaná ako celok,

poukazujúc na judikatúru, v zmysle ktorej je za istých okolností možné dospieť k záveru,

že nedostatok pôvodnej zmluvy je konvalidovaný v prípade, ak dodatok k zmluve

je podpísaný riadne štatutárnym orgánom subjektu. Sťažovateľ v neposlednom rade tvrdí,

že bez ohľadu na platnosť zmluvy vznikol ex lege na základe protiprávneho konania

žalovaného záväzok z titulu škody a bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného

spočívajúceho v plneniach, ktoré mu na základe zmluvy až do roku 2010 riadne odovzdával.

Vychádzajúc z vlastnej argumentácie, sťažovateľ dospieva k názoru, že vo veci konajúce

súdy sa s jeho námietkami vznesenými v konaní riadne nezaoberali a jeho vec posúdili

svojvoľne, čím mali porušiť jeho označené práva.

4. Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd o jeho ústavnej

sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Postupom a rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota zo dňa 19. 03. 2018,

v konaní vedenom pod sp. zn. , postupom a rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici zo dňa 25. 10. 2018, v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom a uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.05.2020, v konaní vedenom

pod sp. zn. , bolo porušené základné právo sťažovateľa vlastniť majetok

podľa SR, právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu

podľa SR, právo sťažovateľa na verejné prerokovanie veci v jeho

prítomnosti a na možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48

ods. 2 SR a právo sťažovateľa na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota zo dňa 19. 03. 2018

č. k. -202, Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25. 10. 2018,

č. k. -251, a Uznesenie Najvyššieho SR sp. zn. , zrušuje

a vec vracia Okresnému súdu Rimavská Sobota na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Okresný súd Rimavská Sobota je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

na účet právneho zástupcu sťažovateľa...“

II.

Relevantná právna úprava

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví

Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení (ďalej len „“).

7. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva...

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch

ustanovených zákonom.

8. Podľa domáhať sa práv uvedených v , 36, 37

ods. 4, až 42 a až 46 tejto možno len v medziach zákonov,

ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

9. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

10. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa , ak má návrh na začatie konania uvedený

v § 42 ods. 2 písm. f), g), i) až l), n), q), r) a w) odstrániteľné nedostatky, môže ústavný súd

vyzvať navrhovateľa, aby v určenej lehote tieto nedostatky odstránil. Ak účastník konania

v určenej lehote nedostatky neodstráni, ústavný súd návrh na začatie konania odmietne.

Na nedostatky návrhu na začatie konania uvedeného v § 42 ods. 2 písm. a) až e), h), m), o),

p) a s) až v) ústavný súd navrhovateľa neupozorňuje.

Podľa ústavná sťažnosť musí okrem

všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 43 obsahovať konkrétne

skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť k porušeniu

jeho základných práv a slobôd.

11. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti

medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe

subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany

základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142

ods. 1 ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu

zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152

ods. 4 ), (napr. , ).

12. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde.

Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať

tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,

ktorú tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (

ods. 4 v spojení s ).

13. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne pripomína,

že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (mutatis mutandis , , ,

).

14. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, , ).

15. Všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu

ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených

záujmov účastníkov (obdobne napr. , , ,

).

16. Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu,

boli relevantné aj v danej veci, a preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj

sťažovateľom napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov.

III.

Predbežné prerokovanie sťažnosti

A. K napadnutému rozsudku okresného súdu

17. Proti napadnutému rozsudku okresného súdu bol sťažovateľ oprávnený podať

odvolanie, čo aj využil. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa

v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto s poukazom

na túto časť sťažnosti odmietol podľa zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

B. K napadnutému rozsudku krajského súdu

18. Napadnutému rozsudku krajského súdu vytýka sťažovateľ arbitrárne posúdenie

platnosti nájomnej zmluvy. S tým spája porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu a zároveň aj porušenie svojho základného práva hmotnej povahy podľa čl. 20

ods. 1 . Ide svojou povahou o totožné námietky ako v dovolaní.

Pokiaľ ide o namietané parciálne práva podľa , ústavný súd konštatuje,

že z celého obsahu sťažnosti nie je možné zistiť, čím a akým postupom krajského súdu malo

dôjsť k porušeniu označeného článku napadnutým rozsudkom krajského súdu.

19. Ústavný súd, vychádzajúc zo sťažnostnej argumentácie, ktorá má povahu

ďalšieho odvolania, a nie ústavnoprávnej argumentácie, sa oboznámil s tou časťou

odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorá bola pre posúdenie námietok –

výhrad sťažovateľa relevantná.

20. Krajský súd sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku

okresného súdu a konštatoval, že zmluva nebola platne uzavretá z dôvodu, že za žalovaného

ju nepodpísali obe osoby oprávnené spoločne konať za žalovaného, teda konštatoval

absolútnu neplatnosť zmluvy podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Pokiaľ ide o námietku

uprednostnenia toho výkladu vôle, ktorý zakladá platnosť zmluvy pred takým výkladom,

ktorý zakladá jej neplatnosť, krajský súd uviedol, že otázka náležitostí konania štatutárov

za právnickú osobu nie je otázkou výkladu vôle.

21. Ústavný súd v kontexte dôvodov uvedených v rozsudku krajského súdu

poukazuje na stabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (), pretože konanie v prvej

inštancii a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

22. Okresný súd pri posudzovaní platnosti zmluvy konštatoval, že zo záhlavia

nájomnej zmluvy je zrejmé, že žalovaný mal byť zastúpený dvoma osobami,

pričom predmetná zmluva je zo strany žalovaného podpísaná len jednou osobou, čo nebolo

medzi stranami sporu ani sporné (pozri bod 6 odôvodnenia napadnutého rozsudku

okresného súdu). V ďalšom po odcitovaní aplikovateľných právnych noriem v okolnostiach

posudzovanej veci konštatoval, že spôsob konania žalovaného (cirkevný zbor, pozn.)

bol na základe zákonného odkazu upravený vnútornými predpismi žalovaného a na účinný

spôsob prejavenia vôle tejto právnickej osoby bolo potrebné, aby bol právny úkon

potvrdený oboma členmi predsedníctva. Ak v okolnostiach veci zmluva nebola podpísaná

oboma členmi, čo ani nebolo sporné, nebolo možné hovoriť o právnom úkone právnickej

osoby, preto konštatoval absolútnu neplatnosť nájomnej zmluvy (pozri body 31

až 33 odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu). V nadväznosti na uvedené

konštatoval, že platnosť zmluvy nemožno vyvodiť ani z predloženého dodatku,

pretože predmetný dodatok nebol neoddeliteľne spätý zo samotnou zmluvou, ani simultánne

uzavretý, keďže bol uzavretý po vyše roku a pol od uzavretia nájomnej zmluvy,

preto podpis na dodatku nemôže konvalidovať chýbajúce formálne náležitosti samotnej

nájomnej zmluvy. Keďže zmluva bola neplatná, neboli splnené ani podmienky vzniku

nároku na náhradu akejkoľvek škody vzniknutej porušením zmluvy (pozri body 34

a 35 odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu).

23. Ústavný súd, vychádzajúc z citovaných častí jednak rozsudku okresného súdu

a v nadväznosti na to aj citovaných častí odôvodnenia krajského súdu, konštatuje,

že sťažovateľ dostal relevantné a ústavne konformné odpovede na všetky svoje výhrady.

Právne posúdenie veci okresným súdom a jeho následné potvrdenie krajským súdom

nevykazuje žiadne pochybnosti o ústavnej konformite záverov vo veci konajúcich súdov

a v žiadnom prípade nemožno považovať odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského

súdu za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené. Ústavný súd tak konštatuje, že neexistuje

relevantná súvislosť medzi namietaným porušením práva vlastniť majetok a práva na súdnu

ochranu podľa a na jednej strane a napadnutým rozsudkom

krajského súdu na druhej strane, preto ústavný súd dospel k záveru, že ústavná sťažnosť

sťažovateľa je v tejto časti zjavne neopodstatnená, a podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde ju z tohto dôvodu v rámci jej predbežného prerokovania odmietol.

24. Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, avšak sťažnosť sťažovateľa bola

ústavnému súdu doručená v čase, keď k prieťahom zo strany krajského súdu v napadnutom

konaní už nemohlo dochádzať, keďže napadnuté konanie bolo už právoplatne skončené

4. februára 2019.

25. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,

podľa ktorej jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa

je požiadavka smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej

moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z princípu,

podľa ktorého sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný

prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu

došlo, aby sa v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo (napr. ,

).

26. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je považovaná sťažnosť

za zjavne neopodstatnenú vtedy, ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia

všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť

porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné

preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (, ,

).

27. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, vychádzajúc z podstaty a účelu práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa posúdil

ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju v zmysle § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde po jej predbežnom prerokovaní odmietol (obdobne napr. , ,

).

28. Ako už bolo uvedené, sťažovateľ svoju sťažnosť v časti namietaného porušenia

práva na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti a práva vyjadriť

sa k všetkým vykonávaným dôkazom podľa neodôvodnil.

29. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že obligatórnou náležitosťou ústavnej

sťažnosti podľa je povinnosť sťažovateľa

uviesť konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť

k porušeniu jeho základných práv a slobôd. Keďže sťažnosť v tejto časti neobsahuje

kvalifikované odôvodnenie, nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosť

ustanovenú v .

30. Podľa názoru ústavného súdu za danej situácie neprichádzala do úvahy výzva

na odstránenie tohto nedostatku návrhu podľa § 56 ods. 3 ústavného súdu vzhľadom

na jeho kľúčovú povahu. Označené ustanovenie zákona slúži na odstraňovanie

najmä formálnych nedostatkov návrhu, avšak nie samotnej podstaty návrhu

(m. m. ).

31. Pretože predmetná sťažnosť v predloženej podobe v tejto časti neobsahuje

náležitosti, ktoré na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje a zákon

o ústavnom súde, a síce kvalifikované odôvodnenie, ústavný súd ju v tejto časti

aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa sťažnosť

podľa odmietol pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí.

C. K napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu

32. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa napadnutým uznesením odmietol

ako procesne neprípustné. Sťažovateľ prípustnosť svojho dovolania vyvodil v prvom rade

z (ďalej len „“). Túto vadu konania

(súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace

procesné práva v takej miere, že podľa neho došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces)

odôvodnil tým, že súdy mu dostatočne nevysvetlili, akou úvahou dospeli k záveru,

že zmluva je neplatná, a nie neúčinná.

33. Najvyšší súd vo vzťahu k tomuto dôvodu prípustnosti dovolania v odôvodnení

svojho napadnutého uznesenia uviedol:

«36. Pod pojmom „procesný postup“ sa rozumie len faktická, vydaniu konečného

rozhodnutia predchádzajúca činnosť, alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra

prejednania veci (to, ako súd viedol spor), znemožňujúca strane sporu realizáciu

jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj

R 129/1999). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú

meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno leda rozumieť iba samotný

priebeh konania, nie však rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou

uplatneného nároku.

37. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt

prejednania veci v Civilnom sporovom konaní, potom už „postupom súdu“

nemôže byť ani časť rozhodnutia (jeho odôvodnenie) úlohou ktorej je vysvetliť dôvody

so zreteľom na ktoré súd rozhodol...

39. Uvedenými námietkami, vzťahujúcimi sa k rozhodnutiu súdu prvej inštancie,

ako i odvolacieho súdu dovolateľ zjavne vyjadril svoj nesúhlas s výsledkom sporu,

skutkovým a právnym posúdením veci. To. že súdy nižších inštancií nepostupovali,

resp. nerozhodli podľa predstáv dovolateľa, však nepredstavuje vadu konania a dovolací

dôvod podľa ust. Z obsahu podaného dovolania vyplýva, že dovolateľ

vytkol súdu prvej inštancie, ako i odvolaciemu súdu nesprávne právne posúdenie veci.

Samotným právnym posúdením veci však nemôže dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý

proces, lebo právnym posúdením veci sa neodníma možnosť uplatnenia jej procesných práv.

Dovolateľ pritom námietky voči právnemu posúdeniu veci subsumoval pod námietky

zmätočnosti procesného postupu oboch dotknutých súdov, avšak nesprávne právne

posúdenie prípustnosť dovolania podľa vymedzeného dovolacieho dôvodu

v ust. nezakladá.»

34. Ústavný súd k tejto časti odôvodnenia uvádza, že s opísaným vymedzením

dovolacieho prieskumu dôvodu zmätočnosti podľa sa nestotožňuje,

pretože ho nemožno aplikovať bez ďalšieho paušálne. Pod pojmom procesný postup

podľa názoru ústavného súdu je potrebné rozumieť nielen faktický postup súdu,

teda „nielen“ ako spor vedie, ale napríklad aj postup súdu pri vykonávaní alebo hodnotení

dôkazov (m. m. ), ktorý má v konečnom dôsledku svoj odraz

aj v samotnom odôvodnení rozhodnutia súdu. V zmysle judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) aj kvalitu odôvodnenia súdneho rozhodnutia

je potrebné považovať za jeden zo základných aspektov práva na spravodlivý proces,

podobne ako právo na rovnosť zbraní alebo zásadu kontradiktórnosti konania.

35. Ústavný súd už viackrát v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil,

že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (,

, ).

36. Odôvodneným rozhodnutím sa totiž preukazuje, že prípad bol náležite vypočutý

a umožňuje účastníkom konania podať primerané a účinné odvolanie (pozri rozsudok ESĽP

vo veci Hadjianastassiou proti Grécku, č. 12945/87, 16. 12. 1992, bod 33, pozri

na porovnanie rozsudok ESĽP vo veci Taxquet proti Belgicku, č. 926/05, 16. 11. 2010,

bod 91).

37. Ústavný súd zastáva názor, že aj v dôsledku nedostatočného arbitrárneho

odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu môže dôjsť k situácii, že jednej zo strán

bude znemožnená realizácia jej patriacich procesných práv napríklad v takej forme,

že jej bude v dôsledku arbitrárneho odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie

znemožnené podať účinné odvolanie. Vychádzajúc z uvedeného, za procesný postup

v širšom slova zmysle bude potrebné v niektorých situáciách považovať aj nezákonný

postup súdu pri odôvodňovaní rozhodnutia v rozpore a ,

ak napr. odvolací súd pri odôvodnení svojho rozhodnutia z tohto aspektu nereflektoval

na obsah práva na spravodlivý proces tým, že sa „len“ plne stotožnil s odôvodnením

rozhodnutia súdu prvej inštancie (obdobne ). V zmysle judikatúry ESĽP

dôvody uvedené odvolacím súdom musia riešiť podstatu problematiky,

o ktorej sa má rozhodnúť, spôsobom, ktorý primerane odzrkadľuje jeho úlohu

(pozri rozsudok ESĽP vo veci Hansen proti Nórsku, č. 5319/09, 2. 10. 2014, body 71

a nasl.).

38. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd

( a 2, ).

39. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd považuje citovaný a aplikovaný právny

názor najvyššieho súdu R 129/1999 aj vo veci sťažovateľa za nezodpovedajúci chápaniu

procesného postupu súdu pri realizácii obsahu práva na spravodlivý proces

tak, ako ho vymedzila judikatúra ESĽP, a preto nie je akceptovateľný bez výhrad. Procesný

postup v rámci uvedeného nie je možné chápať len puristicky a izolovane,

ale je ho potrebné vnímať v kontexte konania ako celku a vo všetkých súvislostiach.

Ústavný súd je toho názoru, že aj namietaná arbitrárnosť odôvodnenia rozhodnutia

odvolacieho súdu je spôsobilá preukázať nesprávny procesný postup súdu, ktorým došlo

k znemožneniu uplatnenia procesných práv v intenzite, ktorá zakladá porušenie práva

na spravodlivý proces.

40. V sťažovateľovej veci však aj podľa názoru ústavného súdu vecným

nezodpovedaním otázky nastolenej sťažovateľom v dovolaní (akou úvahou súdy dospeli

k záveru, že zmluva je neplatná a nie neúčinná) nemalo za následok, že by konanie

pred okresným súdom a krajským súdom bolo zmätočné a závery súdov neudržateľné,

resp. nepreskúmateľné. Námietky prednášané sťažovateľom možno hodnotiť ako kritiku

v dôsledku jeho neúspechu v konaní, pričom sťažovateľ ako žalobca v spore bol povinný

preukázať vo vzťahu proti žalovanému všetky predpoklady vzniku škody, za ktorú mali

podľa jeho mienky zodpovedať. Z materiálneho hľadiska dostal sťažovateľ odpoveď

na otázku, prečo žalovaný nie je zodpovedný za škodu, ktorá mala sťažovateľovi vzniknúť,

a to z dôvodu, že nedošlo k účinnému uzatvoreniu zmluvy. Účinnosťou zmluvy

je vo všeobecnosti potrebné rozumieť možnosť domáhať sa práv alebo povinností

z nej vyplývajúcich. Avšak podmienkou platnosti zmluvy bez ohľadu na to, aké následky

s takým nedostatkom spája cirkevné právo, je preukázanie uzavretia tohto úkonu v písomnej

forme a skutočnosť, že bol podpísaný konajúcou osobou. Keďže v konaní bolo preukázané,

že zmluva nebola podpísaná oboma štatutármi, takýto právny úkon nebolo možné

považovať za platne uzavretý a tento nedostatok zakladal absolútnu neplatnosť predmetnej

zmluvy, ktorú nebolo možné ani následne konvalidovať. Okresný súd sa v tomto smere

dostatočne jasne a zrozumiteľne vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa

a odvolací súd potvrdil závery okresného súdu s tým, že v okolnostiach veci nejde o otázku

výkladu obsahu vôle, ale o otázku, či došlo k platnému prejaveniu vôle právnickej osoby.

41. Druhý dovolací dôvod sťažovateľ podradil pod § 421 ods. 1 písm. a) alebo c)

, teda vyčítal odvolaciemu súdu nesprávne právne posúdenie veci. Konkrétne namietal

odklon od rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. . Tvrdil, že pri posudzovaní

platnosti zmluvy sa odvolací súd od označeného rozsudku najvyššieho súdu odklonil,

inak by zmluvu nemohol posúdiť ako neplatnú. Ďalej s poukazom na uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. mal súd bez ohľadu na tvrdenia účastníkov konania skúmať

splnenie zákonných ustanovení, ich prejavu vôle obsiahnutej v spornej zmluve a obsah

právneho úkonu interpretovať v zmysle . V súvislosti

s výkladom zmluvy poukazoval na konkrétne rozhodnutia Najvyššieho a vrchného súdu

Českej republiky. Taktiež v závere svojho dovolania tvrdil, že rozhodnutie odvolacieho

súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná

rozdielne s poukazom na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

(pozri body 6 až 12 odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, pozn.)

42. Najvyšší súd vo vzťahu k namietanému odklonu uviedol, že sťažovateľ

nekonkretizoval právnu otázku riešenú odvolacím súdom, neuviedol, ako ju vyriešil

odvolací súd, ani nevysvetlil, v čom mal spočívať odklon od rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu, navyše označené rozhodnutie neriešilo predmet sporu (pozri bod 44

odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, pozn.). Najvyšší súd k označeným

rozhodnutiam súdov Českej republiky uviedol, že ich sťažovateľ uviedol bez bližšieho

zdôvodnenia a nejde o ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu (pozri bod 45

odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, pozn.). Pokiaľ ide o dôvod

prípustnosti podľa , najvyšší súd konštatoval, že sťažovateľ označil

len jedno rozhodnutie, ktoré v časti citoval bez toho, aby konkretizoval právnu otázku

riešenú odvolacím súdom, ani neuviedol jedno rozhodnutie, ktoré o tej istej otázke rozhodlo

protichodne, a neuviedol, ktoré z takýchto protichodných rozhodnutí považuje sťažovateľ

za správne (pozri bod 46 odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu,

pozn.). V nadväznosti na tieto zistenia najvyšší súd konštatoval, že nemohol pristúpiť

k dovolaciemu prieskumu z namietaných dôvodov prípustnosti, pretože dovolanie podané

sťažovateľom nenapĺňalo kvalitatívne požiadavky kladené zákonom na dovolanie v časti

vymedzenia dovolacích dôvodov podľa a

(pozri bod 50, 51 odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, pozn.).

43. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu konštatuje, že dôvody, ktoré viedli najvyšší súd k odmietnutiu dovolania sťažovateľa

ako procesne neprípustného, sú riadne odôvodnené a ústavne akceptovateľné.

44. Na základe uvedeného ústavný súd uzatvára, že v nadväznosti na dovolacie

námietky formulované sťažovateľom v dovolaní rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým bolo

dovolanie sťažovateľa odmietnuté, nezasiahlo do jeho základného práva v zmysle čl. 46

ods. 1 .

45. Vo vzťahu k namietanému základnému právu vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 ústavný súd uvádza, že sťažovateľ porušenie tohto článku namietal v kontexte

s tvrdeným porušením základného práva podľa , s ktorým sa ústavný súd

nestotožnil. Z tohto dôvodu nebolo možné uvažovať ani o následnom porušení základného

práva sťažovateľa podľa .

46. Pokiaľ ide o namietané porušenie parciálnych práv podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa

ods. 1 dohovoru postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd ústavnú

sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol z rovnakých dôvodov ako vo vzťahu

k napadnutému rozsudku krajského súdu, teda pri namietanom porušení práv podľa čl. 48

ods. 2 z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí a pri práve podľa

ods. 1 dohovoru z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pričom v podrobnostiach odkazuje

na body 24 až 31 odôvodnenia tohto rozhodnutia.

47. Keďže bola ústavná sťažnosť odmietnutá ako celok, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ostatnými v nej uvedenými návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu