Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 607/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. januára 2021 v senáte

zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava

Duditša a Miroslava Duriša prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť ,

, , a ,

, , zastúpených advokátkou

JUDr. Emíliou Korčekovou, Malacká cesta 2B, Pezinok, vo veci namietaného porušenia

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie veci v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo a na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní

vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.

p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Okresný súd Bratislava III j e p o v i n n ý uhradiť

a trovy konania v sume 364,62 € (slovom tristošesťdesiatštyri

eur a šesťdesiatdva centov) na účet ich právnej zástupkyne JUDr. Emílie Korčekovej,

Malacká cesta 2B, Pezinok, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -19 z 25. novembra 2020 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť

, , (ďalej aj „sťažovateľ

1“), a , ,

(ďalej aj „sťažovateľ 2“, spolu ďalej aj „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou

JUDr. Emíliou Korčekovou, Malacká cesta 2B, Pezinok, vo veci namietaného porušenia

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“) a práva na prejednanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „namietané konanie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia majú postavenie žalobcov

v konaní vedenom na okresnom súde od 16. januára 2012 pod sp. zn. .

Sťažovateľ 1 podaním doručeným okresnému súdu 2. novembra 2015 vzal žalobu v celom

rozsahu späť bez udania dôvodu a žiadal konanie zastaviť. Na pojednávaní konanom

2. decembra 2015 sťažovateľ 2 uviedol, že nemá záujem na základe späťvzatia žaloby

sťažovateľom 1 pokračovať v konaní. Uznesením z 2. decembra 2015 okresný súd zastavil

konanie, ktorým sa sťažovatelia domáhali určenia neplatnosti právneho úkonu, rozhodol

o vrátení im súdneho poplatku v sume 92,80 eur a uložil im povinnosť spoločne

a nerozdielne zaplatiť žalovanému náhradu trov konania

v sume 707,10 eur. Toto uznesenie napadli sťažovatelia odvolaním, namietajúc, že súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia.

3. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. -250 z 26. apríla 2017

uznesenie okresného súdu z 2. decembra 2015 zrušil v celosti a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Okresný súd opätovne rozhodol uznesením z 3. augusta 2017 tak, že žalovanému

priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Podľa okresného súdu uznesenie

z 3. augusta 2017 nadobudlo právoplatnosť 8. novembra 2017 napriek tomu, že ani ku dňu

podania tejto ústavnej sťažnosti nebolo riadne a účinne do vlastných rúk doručené

splnomocnenému zástupcovi sťažovateľov Mgr. Ing. Jánovi Sarkocymu. Napriek

flagrantnému porušeniu práv sťažovateľov vydal vyšší súdny úradník 14. apríla 2020

svojvoľne uznesenie, ktorým sťažovateľov zaviazal zaplatiť žalovanému náhradu trov

konania vo výške 791,52 eur, a to spoločne a nerozdielne. Predmetné uznesenie napadli

sťažovatelia sťažnosťou doručenou okresnému súdu 24. júna 2020.

4. Sťažovatelia zdôraznili, že ku dňu podania ústavnej sťažnosti konanie o trovách

nie je stále právoplatne rozhodnuté, konanie pri jeho posudzovaní ako celku

nie je právoplatne skončené, vinou okresného súdu trvá extrémne dlho od 16. januára 2012,

teda viac ako 8 rokov a 6 mesiacov, pričom len konanie o trovách konania trvá viac

ako 4 roky a 8 mesiacov, čo je z ústavného hľadiska neprijateľné a neakceptovateľné.

Vec je po právnej a skutkovej stránke až triviálne jednoduchá, nezložitá,

no pre sťažovateľov má mimoriadny význam. Sťažovatelia k prieťahom v základnom

konaní a ani v konaní o trovách neprispeli. Vzhľadom na skutkový stav veci osvedčený

obsahom spisu sp. zn. vedeného na okresnom súde sťažovatelia zastávajú

názor, že okresný súd v danej veci od počiatku nekoná riadne, efektívne, sústredene,

koncentrovane a s urýchlením. Stav právnej neistoty sťažovateľov pri posudzovaní

namietaného konania ako celku trvá.

5. Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vo veci rozhodol

nálezom, v ktorom vysloví:

„1. Základné právo a na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov zaručené podľa a právo

na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava 3 v konaní vedenom

pod č.k. porušené boli.

4. Okresnému súdu Bratislava 3 sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod č.k.

konal bez zbytočných prieťahov .

5. a priznáva finančné

zadosťučinenie každému v sume po 8.000,- Eur, ktoré je Okresný súd Bratislava 3 povinný

im zaplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

6. a priznáva náhradu trov konania

každému v sume po 364,62 Eur, ktorú je Okresný súd Bratislava 3 povinný zaplatiť na účet

advokátky JUDr. JUDr. Emília Korčeková do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Vyjadrenie odporcu a replika sťažovateľov

6. Ústavný súd 1. decembra 2020 vyzval predsedu okresného súdu na vyjadrenie

k podanej ústavnej sťažnosti. V podaní sp. zn. Spr 548/2020 zo 16. decembra 2020 predseda

okresného súdu predložil vyjadrenie zákonného sudcu, ktorý v relevantnej časti k veci

uviedol, že «konanie v tejto veci bolo zastavené uznesením č.k. - 199 zo dňa

2. decembra 2015 z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcami 1/ a 2/, pričom im bola uložená

povinnosť zaplatiť zástupcovi žalovaného náhradu trov konania v sume 707,10 Eur, čo súd

odôvodnil tým, že zavinili zastavenie konania, uvedené uznesenie sa stalo právoplatným dňa

17.5. 2006, okrem časti náhrady trov konania, keďže voči uloženej povinnosti nahradiť

trovy konania podali žalobcovia 1/ a 2/ odvolanie, odvolací súd uznesením č.k.

- 250 zo dňa 26. apríla 2017 uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu v tejto časti

vrátil na ďalšie konanie, uznesením č.k. -257 zo dňa 3. augusta 2017 súd priznal

žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100%, uznesenie sa stalo právoplatným dňa

8.11. 2017.

V konaní už potom pracovali výlučne vyšší súdni úradníci.

Uznesením č.k. -280 zo dňa 14. apríla 2020 súd uložil povinnosť

žalobcom 1/ a 2/ zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v sume 791,52 Eur.

Proti tomuto uzneseniu podala zástupkyňa žalobcu 1/ advokátka JUDr. Zuzana

Srnáková „Sťažnosť“, pričom zároveň predložila súdu plnomocenstvo na zastupovanie

žalobcu 1/ v konaní udelené jej žalobcom 1/ dňa 22.5. 2020, /č.l. 289-291, 292/.

Proti tomuto uzneseniu podal takisto zástupca žalobcu 2/ Mgr. Ing. Sarkocy -

„Sťažnosť“, v ktorej vystupuje ale aj ako zástupca žalobcu 1/,

/č.l. 301-304/.

Dňa 29.7. 2020 bolo súdu doručené podanie zástupcu žalobcu 2/ označené

ako „Vyjadrenie žalobcu 2/“, v ktorom uviedol, že „Žalobca 2/ kategoricky nesúhlasí

s tvrdením advokátky v bode č. 16 a Č.17 ňou učineného podania /sťažnosti/ z 3.6. 2020,

keďže v danej veci žalobcovia 1/ a 2/ konali v zhode“,/č.l. 313/.

V tomto podaní zástupca žalobcu 2/ uviedol, „Žalobcovi 2/, ani jemu doposiaľ súd

nedoručil uznesenie zo dňa 3. augusta 2017.“

V prvopise tohto uznesenia je uvedený ako zástupca žalobcov 1/ a 2/

„Mgr. Ing. Ján Sarkocy, “, čo je v poriadku, keďže pôvodne

zastupoval oboch žalobcov.

Z opisu uznesenia je ale zrejmé, že zástupca žalobcov 1/ a 2/ v ňom omylom uvedený

nie je, avšak podľa úpravy v prvopise malo byť uznesenie doručované zástupcovi žalobcov

1/ a 2/ a zástupcovi žalovaného, /č.l. 259/.

Zástupcovi žalobcov 1/ a 2/ uznesenie doručované bolo, zásielka bola súdu poštou

vrátená ako „neprevzatá v odbernej lehote“, /č.l. 261/ a doručované bolo aj žalobcovi 1/,

ktorý ho osobne prevzal dňa 23.10. 2017,/č.l. 262/.

Dňa 5.8. 2020 doručil žalobca 1/ súdu nim podpísané podanie označené

ako „Späťvzatie“, v ktorej uviedol, že „Žalobca 1/ nesúhlasí s tvrdením advokátky

JUDr. Zuzana Srnáková v bode č. 16, č. 17 ňou učineného podania /sťažnosti/ z 3.6. 2020,

ktoré pred jeho doručením súdu s ním neprejednala, v túto časť podania berie späť,

nežiada, aby bol k plneniu dľa bodu č. 17 zaviazaní len žalobca 2/, keďže ako žalobcovia 1/

a 2/ konali v zhode“, pričom toto podanie je podpísané len žalobcom 1/, /č.l. 315/, z formy

a jeho obsahu je však zrejmé, že je písaný na tom istom počítači ako text na č.l. 301-304,

z čoho je ale rovnako zrejmé, že ho písal zástupca žalobcu 2/, resp. je jeho „autorom.“

Ale zase nie je zrejmé, či vlastne zastupovanie žalobcu 1/ advokátkou JUDr. Zuzanou

Srnákovou naďalej trvá.

Po ukončení mojej práceneschopnosti dňa 22.9. 2020 mi v zmysle Dodatku

č. 9 Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava III zo dňa účinnom odo dňa 21.10. 2020 boli

všetky nevybavené veci vrátené do súdneho oddelenia.

Na vybavovanie veci, resp. na ďalší procesný postup v konaní už budem dohliadať

osobne, ako prvé bude doriešiť zastupovanie žalobcu 1/.».

Predseda okresného súdu tiež uviedol, že netrvá na ústnom prejednaní veci.

7. Sťažovatelia zaujali stanovisko k vyjadreniu okresného súdu v podaní doručenom

ústavnému súdu 8. januára 2021, v ktorom uviedli, že zotrvávajú na svojej právnej

argumentácii a žiadajú ich ústavnej sťažnosti vyhovieť, pretože namietané konanie trvá

už deväť rokov bez ich zavinenia.

8. Ústavný súd podľa o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len ,,“) upustil v danej veci od ústneho

pojednávania, pretože s ohľadom na predmet konania dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a Európskeho súdu pre ľudské práva

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo

na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia

proti nemu.

12. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a obsahom

práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (, ). Z tohto vyplýva, že právne

východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu,

sú vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.

13. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) v jeho všeobecnom

poňatí odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca

sa rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (, , ,

, , , , , , ,

, ). Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna

neistota osoby neodstráni. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

(v primeranej lehote) sa splní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom

sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty týkajúcej sa svojich práv

(pozri napr. , , , , , ,

a ). Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane zdôraznil, že čl. 48

ods. 2 v relevantnej časti ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne konania

a ktorý vyjadruje predovšetkým záujem o to, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej

neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože

jeho predlžovanie sa môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu

spravodlivosti.

14. Ústavný súd teda akcentuje, že pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich

porušenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru

vychádza zo svojej konštantnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej

neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov“ (, , ), pričom „tento účel možno zásadne

dosiahnuť právoplatným rozhodnutím“ (). Základnou povinnosťou súdu

a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní,

ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd

so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

15. K základným povinnostiam súdu a sudcu patrí preto aj povinnosť zabezpečiť

taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty,

kvôli ktorému sa účastník, resp. strana konania obrátila na súd so žiadosťou

o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu do 30. júna 2016 vyplývala z ustanovení

(najmä z , , a )

a s účinnosťou od 1. júla 2016 vyplýva z ustanovení

(ďalej aj „CSP“), najmä z jeho a . Podľa súd postupuje

v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným

prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu

a iných osôb a podľa súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť

rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania.

16. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade

bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 , ako aj právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého

prípadu podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania

a postup súdu (, , , , ,

). Teda záver o tom, či dĺžka konania je ešte primeraná a či už nie je, možno

formulovať vždy s ohľadom na faktory, ktorými bolo konanie bezprostredne ovplyvnené,

pričom pri posudzovaní dôvodnosti tvrdenia o porušení základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa (rovnako tak aj pri práve

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je nutné

ku každej veci pristupovať individuálne a zvažovať, či s ohľadom na okolnosti prípadu

ide o prieťahy neodôvodnené, t. j. či sú pričítateľné súdu. Toto právo totiž nie je dotknuté,

ak sú prieťahy spôsobené výlučne konaním účastníka, prípadne ak ide o vec, keď dĺžka

konania zodpovedá jej zložitosti. V takých prípadoch trvanie konania istú dobu spravidla

nie je nedôvodné a potreba zásahu ústavného súdu nie je daná.

17. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní

a jeho význam pre sťažovateľa [Comingersoll S.A. (Veľká komora), Sürmeli proti Nemecku

(Veľká komora), Záborský a Šmáriková proti Slovenskej republike, rovnako

tak aj , , , ]. Naostatok aj ESĽP vo svojich

rozhodnutiach (rozsudok ESĽP vo veci H. proti Francúzsku z 24. 10. 1989, rozsudok ESĽP

vo veci Katte Klitsche de la Grange proti Taliansku z 27. 10. 1994 a rozsudok ESĽP vo veci

Scordino proti Taliansku č. 1 z 29. 3. 2006) viackrát vyzdvihol dôležitosť správy súdnictva

bez prieťahov, ktoré môžu ohroziť jeho účinnosť a dôveryhodnosť.

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

18. Namietané konanie, v ktorom sťažovatelia vystupujú v procesnom postavení

žalobcov a ktorého predmetom je určenie neplatnosti uznesenia Valného zhromaždenia

, začalo na základe žaloby podanej okresnému súdu

16. januára 2012. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade bolo napadnuté konanie

v čase podania ústavnej sťažnosti vo veci samej právoplatne skončené (uznesenie okresného

súdu sp. zn. zo 4. decembra 2015 o zastavení konania z dôvodu späťvzatia

žaloby nadobudlo právoplatnosť 17. mája 2016, pozn.), a teda konanie prebiehalo

už len vo fáze týkajúcej sa rozhodovania o výške trov konania, keďže o nároku na náhradu

trov konania vo výške 100 % v prospech žalovaného rozhodol okresný súd uznesením

sp. zn. z 3. augusta 2017 právoplatným 8. novembra 2017. Všeobecný súd

rozhoduje o trovách konania podľa vopred ustanovených zásad a podľa úkonov,

ktoré boli v konaní vykonané stranami sporu a ich právnymi zástupcami, preto ústavný súd

postup pri rozhodovaní o trovách konania nepovažuje za právne zložitý a taký,

ktorý by vykazoval osobitnú náročnosť. Rozhodovanie o trovách konania je rutinnou

záležitosťou každodennej praxe súdov, preto výrazné predĺženie postupu súdu

v napadnutom konaní nie je dôvodné. Pokiaľ teda ide o prvé kritérium, t. j. právnu

a skutkovú zložitosť napadnutého konania, je potrebné dospieť ku konštatovaniu,

že rozhodovanie o výške trov konania nemožno považovať za právne ani skutkovo zložité.

19. V konaní o ústavnej sťažnosti týkajúcej sa porušenia základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd okrem zložitosti veci skúma

aj to, akým spôsobom sa na prieťahoch konania podieľa osoba, ktorá podala ústavnú

sťažnosť vo veci porušenia svojho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v danom prípade nevidel v správaní sťažovateľov

žiadnu podstatnú okolnosť, na základe ktorej by im mohol byť pričítaný podiel

na zbytočných prieťahoch v namietanom konaní ku dňu podania ústavnej sťažnosti.

Nezrovnalosti v právnom zastúpení sťažovateľov spôsobili síce duplicitné podanie sťažnosti

proti uzneseniu okresného súdu zo 14. apríla 2020, ktorým okresný súd rozhodol o uložení

povinnosti žalobcom (sťažovateľom) zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v sume

791,52 eur (doručenej okresnému súdu 3. júna 2020 sťažovateľom 1 a 24. júna 2020 oboma

sťažovateľmi), uvedená okolnosť však nemala vplyv na dĺžku namietaného konania.

20. Ústavný súd napokon hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom

konaní ako tretie kritérium pre posúdenie vzniku zbytočných prieťahov. Vzhľadom

na to, že o merite veci, ako aj o nároku na náhradu trov konania bolo už právoplatne

rozhodnuté pred podaním ústavnej sťažnosti, ústavný súd sa zameral najmä na posúdenie

fázy namietaného konania, v ktorej mal okresný súd rozhodnúť len o výške trov konania,

teda hodnotil postup okresného súdu po 8. novembri 2017.

21. Z obsahu predloženého spisu okresného súdu vyplýva, že v uvedenom období

okresný súd trikrát vyzval žalovaného na vyčíslenie trov konania (20. novembra 2017,

13. júla 2018, 21. januára 2019), teda v absolútne neprimeraných časových odstupoch

a o výške trov konania napokon rozhodol až uznesením zo 14. apríla 2020, teda celková

doba tejto fázy konania trvala 29 mesiacov, pričom uznesenie o výške trov nenadobudlo

dosiaľ právoplatnosť. Ústavný súd zastáva názor, že aj napriek tomu, že rozhodovanie

o trovách konania sa od účinnosti , t. j. od 1. júla 2016, člení

na dve samostatné fázy (rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania podľa § 262

ods. 1 a v bezprostrednej nadväznosti rozhodovanie o výške trov konania), nemožno

uvedenú dobu, ktorú okresný súd potreboval na to, aby rozhodoval o výške trov konania,

považovať za primeranú. Ústavný súd akcentuje, že aj keď

neustanovuje žiadnu lehotu, v ktorej je súd povinný rozhodnúť o výške trov konania

podľa po právoplatnom rozhodnutí o nároku na náhradu trov konania,

aj v tejto fáze konania je však súd povinný rešpektovať základný princíp hospodárnosti

konania vyjadrený v .

22. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na rozsudok ESĽP v prípade

Čičmanec proti Slovenskej republike (rozsudok z 28. 6. 2016 k sťažnosti č. 65302/11),

ktorým ESĽP rozhodol okrem iného aj o tom, že dĺžka konania napadnutého sťažnosťou

nespĺňala požiadavku primeranej lehoty podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (a to aj napriek

skutočnosti, že toto konanie v čase podania ústavnej sťažnosti prebiehalo podobne

ako v tomto prípade už len vo fáze týkajúcej sa trov konania). V bode 50 uvedeného

rozsudku ESĽP konštatoval, že čl. 6 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby všetky stupne konania

týkajúce sa rozhodovania o občianskych právach a záväzkoch vrátane konania

nasledujúceho po rozsudku v merite veci (čo zahŕňa aj fázu konania týkajúcu sa trov) boli

rozhodnuté v primeranej lehote.

23. Vychádzajúc z týchto skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že postupom

okresného súdu v namietanom konaní, zohľadňujúc aj celkovú dĺžku namietaného konania

trvajúcu viac ako osem rokov, došlo k vzniku zbytočných prieťahov, a tým aj k porušeniu

základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V.

Prikázanie vo veci konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

24. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa

svojou nečinnosťou, vo veci konal.

25. Ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľov na prerokovanie ich veci

bez zbytočných prieťahov podľa (rovnako aj právo podľa

ods. 1 dohovoru) bolo postupom okresného súdu porušené (bod 1 výroku nálezu),

a preto prikázal, aby okresný súd vo veci konal bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 127

ods. 2 druhej vety (bod 2 výroku nálezu).

26. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím,

ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,

primerané finančné zadosťučinenie.

27. Sťažovatelia sa v ústavnej sťažnosti domáhajú priznania finančného

zadosťučinenia v sume 8 000 eur pre každého z nich, čo zdôvodňujú celkovou dĺžkou

namietaného konania presahujúcou osem rokov a šesť mesiacov ku dňu podania ústavnej

sťažnosti.

28. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušenia základného práva (). Právo na poskytnutie primeraného finančného

zadosťučinenia však nie je absolútne. Finančné zadosťučinenie má povahu sekundárnej

kompenzácie, preto nárok na jeho priznanie nevzniká pri každom porušení základného

práva alebo slobody. Už samotné deklarovanie porušenia základného práva alebo slobody

ústavným súdom totiž predstavuje významnú súčasť zadosťučinenia pre sťažovateľa.

29. Ústavný súd v danom prípade pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľov

na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia zohľadnil skutočnosť, že napadnuté

konanie sa v čase podania ústavnej sťažnosti nachádzalo už len vo fáze rozhodovania

okresného súdu o výške trov konania, o ktorých už okresný súd zatiaľ neprávoplatne

rozhodol tak, že zaviazal sťažovateľov k zaplateniu trov konania vo výške 791,52 eur

žalovanému. Z tohto dôvodu ústavný súd považoval už len samotné konštatovanie porušenia

základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 , ako aj práva podľa dohovoru za dostatočné, a preto návrhu

sťažovateľov na priznanie finančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 4 výroku).

VI.

Trovy konania

30. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

31. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľov

vychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

32. Ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia za 2 úkony

právnej služby vykonané v roku 2020 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie ústavnej

sťažnosti). Vzhľadom na skutočnosť, že vyjadrenie sťažovateľov z 8. januára 2021

neobsahovalo žiadnu novú argumentáciu, ktorou by sťažovatelia podporili záver o ústavnej

neudržateľnosti postupu okresného súdu v napadnutom konaní, ústavný súd náhradu trov

konania za tento úkon sťažovateľom nepriznal.

33. Za dva úkony vykonané v roku 2020 patrí právnemu zástupcovi odmena v sume

dvakrát po 177 € a režijný paušál v sume dvakrát po 10,62 €. Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky

sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní

dvoch alebo viacerých osôb. Pri právnom zastupovaní dvoch sťažovateľov hodnota jedného

právneho úkonu za oboch sťažovateľov je vo výške 177 € (177/2 × 2). Tarifná odmena

za dva priznané úkony uskutočnené v roku 2020 tak predstavuje sumu 354 €. Režijný paušál

za dva úkony právnej služby bez ohľadu na počet zastupovaných osôb

(napr. ) predstavuje sumu 21,24 € (2 × 10,62 €). Trovy právneho

zastúpenia tak predstavujú celkovú sumu 375,24 €. Sťažovatelia žiadali priznať náhradu

trov konania vo výške 364,62 €, ktorá neprevyšuje uvedenú sumu, a preto im bola priznaná

v požadovanej výške (bod 3 výroku nálezu).

34. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľov v lehote uvedenej v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu

( ).

35. V zmysle tento nález nadobúda

právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému z účastníkov tohto konania pred ústavným

súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. januára 2021

Libor Duľa

predseda senátu