Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 305/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , a

, , zastúpených advokátom JUDr. Františkom

Vavračom, Advokátska kancelária, Horná 51, Banská Bystrica, ktorou namietajú porušenie

svojho základného práva vlastniť majetok podľa ,

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 27. októbra 2016,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

9. februára 2017 doručená sťažnosť a

, (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú

porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 27. októbra 2016 (ďalej len „napadnuté

uznesenie krajského súdu“).

2. Z predloženej sťažnosti vyplýva, že napadnutým uznesením krajského súdu bolo

rozhodnuté v poradí druhým výrokom o potvrdení uznesenia okresného súdu, ktorým

rozhodol o povinnosti žalobcov nahradiť trovy konania sťažovateľom. Sťažovatelia

namietajú, že krajský súd nereagoval primeraným spôsobom na ich odvolanie proti

rozhodnutiu súdu prvého stupňa v časti náhrady trov konania. V odvolaní totiž tvrdili,

že „režijný paušál patrí ku každému samostatnému úkonu právnej služby a zároveň patrí

každému spoločne zastupovanému účastníkovi jedným advokátom, teda prináleží toľko

režijných paušálov, koľko je zastupovaných osôb“. Zároveň v odvolaní namietali nesprávny

výklad § 13 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“), ktorý bol aplikovaný v ich veci. Podľa názoru

sťažovateľov, zo znenia označeného ustanovenia vyhlášky nemožno vyvodiť, že

„pri zastupovaní dvoch účastníkov sa odmena kráti o 50% aj u prvého a aj u druhého

účastníka“. Sťažovatelia v sťažnosti rozvíjajú svoju argumentáciu a dospievajú k názoru,

že napadnutým uznesením krajského súdu došlo k neprípustnému zásahu do ich označených

práv.

3. Vychádzajúc z uvedeného, sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol

nálezom, ktorým vysloví porušenie označených práv sťažovateľov napadnutým uznesením

krajského súdu, napadnuté uznesenie krajského súdu zruší, vec mu vráti na ďalšie konanie

a sťažovateľom prizná náhradu trov konania.

II.

4. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

2

5. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

6. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

7. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

8. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

10. Sťažovatelia v sťažnosti predovšetkým namietajú, že napadnutým uznesením

krajského súdu bolo porušené ich základné právo podľa a právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ide o uznesenie, ktorým všeobecný súd rozhodol o náhrade

trov konania.

11. V nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné

zdôrazniť, že námietky sťažovateľov síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého

súdneho konania, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania krajského súdu o trovách

konania, čo má v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci na sťažovateľov nepochybne

negatívne dôsledky, avšak tieto nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu

podľa názoru ústavného súdu dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú relevanciu

ako námietkam proti procesnému postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej,

resp. samotnému rozhodnutiu vo veci samej (m. m. , ).

12. Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľov

smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdneho

konania. Vo všeobecnosti však platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje

spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných

práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť.

Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu

k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo

a k zrušeniu napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď

zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym

spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. , ,

, , ).

13. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

4

14. Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej

ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana

pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho

práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva

na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,

či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne

s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

, , , ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný

súd aj k posúdeniu napadnutého uznesenia okresného súdu.

15. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky

účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa

zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,

aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na

tento argument (Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ).

16. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia

napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti

podstatná. Krajský súd v podstatnom na odôvodnenie svojho uznesenia uviedol:

«Pokiaľ bol odvolaním namietaný postup súdu pri určení základnej sadzby tarifnej

odmeny za zastupovanie dvoch alebo viacerých osôb, je nutné vychádzať z dikcie § 13 ods.

2 Vyhlášky (do 31. 5. 2009 šlo o ods. 3 § 13 Vyhlášky), podľa ktorého základná sadzba

tarifnej odmeny sa zníži o 50 % (resp. o 20 % pri úkonoch právnej služby uskutočnených

do 31. 5. 2010), ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.

Zo slovného, logického ani systematického výkladu znenia tohto ustanovenia nemožno

vyvodiť záver, ktorého aplikácie sa odvolatelia domáhajú, t. j. výklad, ktorý by od súdu

vyžadoval pri určovaní odmeny advokáta za zastupovanie viacerých osôb aplikovať § 10

Vyhlášky pri prvom zastúpenom a až následne pri ostatných zastúpených už postupovať

podľa § 13 ods. 2 Vyhlášky. Naopak, je nutné zaujať názor, že ak boli v konaní vykonané

úkony, ktoré je možné vyhodnotiť ako spoločné (t. j. úkony, ktoré vykonal zástupca súčasne

za viacerých zastúpených, napr. spísal žalobu pre niekoľko žalobcov, odpor proti

platobnému rozkazu pre viacerých žalovaných, na pojednávaní zastupoval viacero

subjektov, a pod.), základná sadzba tarifnej odmeny určená podľa § 9 ods. 1 Vyhlášky

sa bez akejkoľvek výnimky pre akéhokoľvek zastúpeného zníži o 50 %, čo navyše zodpovedá

ustálenej súdnej praxi (k uvedenému pozri viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR,

napr. sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

6

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. 1 Sžr

60/2014, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a pod.), od

ktorej nemá odvolací súd žiaden dôvod odchýliť sa, a to ani vo svetle komentára k Vyhláške,

na ktorý žalovaní vo svojom odvolaní poukázali. Žalovaní i samotný komentár totiž

pri formovaní svojho záveru o potrebe aplikácie ust. ods. 2 § 13 Vyhlášky len na druhého

a každého ďalšieho zastúpeného vychádzajú len z jednej modelovej situácie, a to zo

situácie, ak právny zástupca vykonal spoločné úkony pre výlučne dvoch zastúpených a

zároveň sa jednalo o úkony, ktoré boli uskutočnené po 31. 5. 2010. V takomto modelovom

prípade potom aj podľa ustálenej judikatúry, jazykového a systematického výkladu platí, že

výška tarifnej odmeny za každý zo spoločných úkonov sa u každého zo zastúpených zníži o

50 % a nakoľko sú zastúpenými dva subjekty, bude výška tejto tarifnej odmeny rovnaká, ako

keby bol zastúpeným len jeden subjekt (2 x 50 % = 100 %), čo sa odvolateľom zdá

nespravodlivé s ohľadom na zvýšenú náročnosť zastúpenia viacerých osôb. K uvedenému

však odvolací súd v prvom rade uvádza, že predmetná nespravodlivosť proklamovaná

žalovanými 1/ a 2/ potenciálne vystupuje do popredia len za nastavenia modelovej situácie

tak, ako ju žalovaní 1/ a 2/ prezentovali v podanom odvolaní a odvolací súd uviedol v

predchádzajúcej vete, t. j. len za predpokladu, že totožný právny zástupca zastupuje výlučne

dva subjekty (t. j. nie viac), jedná sa o úkony uskutočnené po 31. 5. 2010 a navyše vo vzťahu

k obom zastúpeným uskutočňuje spoločné úkony. Ak by však právny zástupca zastupoval tri

a viac osôb, uvedená disproporcia odpadá, keď napr. pri zastupovaní troch osôb po 31. 5.

2010 predstavuje tarifná odmena podľa § 13 ods. 2 vyhlášky 150 % základnej sadzby

tarifnej odmeny (čo je o 50 % viac, ako keby boli zastupované len dve osoby alebo jedna

osoba), ak by zastupoval 4 osoby bola by tarifná odmena 200 % (čo je o 50 % viac, ako

keby boli zastupované 3 osoby) a pod.. Ďalej ak právny zástupca uskutočnil spoločné úkony

pre dve osoby do 31. 5. 2010 (v prejednávanom prípade bolo takto uskutočnených 5

úkonov), opätovne by nedošlo k situácii, že by výška tarifnej odmeny za zastupovanie dvoch

osôb bola totožná s tou, ako keby bola zastupovaná len osoba jedna. Podľa § 13 ods. 2

Vyhlášky v znení účinnom do 31. 5. 2010 sa totiž základná sadzba tarifnej odmeny znižovala

len o 20 %, a teda u každej zo zastúpených osôb predstavovala 80 % základnej sadzby

tarifnej odmeny, čo pri zastúpení dvoch osôb predstavuje spolu 160 % základnej sadzby

tarifnej odmeny. Napokon uvedená situácia dopadá prevažne na prípady, ak právny

zástupca zastupuje práve také dve osoby, ktoré sú v postavení nerozlučných spoločníkov. Ak

však sú totožným správnym zástupcom zastúpené dve osoby v postavení samostatných

spoločníkov (t. j. predmetom konania je minimálne toľko práv a povinností, koľko je

spoločne zastúpených subjektov) a navyše skutkový základ týkajúci sa žalovaných práv nie

je totožný, právnemu zástupcovi nič nebráni, aby napr. písomné podania vyhotovoval za

každého zastúpeného samostatne a teda nevykonával spoločné úkony, na ktoré ust. § 13

ods. 2 Vyhlášky dopadá. Naopak potom zas platí, že ak právny zástupca zastupuje dve

osoby, ktoré majú v konaní postavenie nerozlučných spoločníkov (ako v prejednávanom

prípade, keď žalovanými sú dvaja podieloví spoluvlastníci toho istého pozemku, pričom ich

spoluvlastnícke podiely sú rovnaké) vznikajú odôvodnené pochybnosti o tom, či samotná

skutočnosť, že zastúpené sú dve osoby miesto jednej, nejakým podstatným spôsobom zvyšuje

náročnosť úkonov právnej služby. V takomto prípade totiž obaja zastúpení v prípade, že sú

žalobcami, požadujú totožné právo, a ak sú žalovanými, je totožné právo voči ich osobám

uplatnené. Záverom odvolací súd uvádza, že ak by pripustil správnosť názoru žalovaných 1/

a 2/ o tom, že ust. § 13 ods. 2 Vyhlášky sa vzťahuje len na toho zastúpeného, ktorý je druhý

(a každý ďalší v poradí), uvedené by v praxi znamenalo, že ten účastník (subjekt), ktorého

advokát zastupuje ako prvého v rade, by mal nárok na náhradu trov zodpovedajúcim 100 %

základnej sadzby tarifnej odmeny za jednotlivé úkony právnej služby a každý ďalší

zastúpený, len v o výške 50 % zo základnej sadzby tarifnej odmeny. Čo by záležalo len

na označení subjektov v žalobe (t. j. pravdepodobne len od náhody). Pri všeobecne

zastávanom výklade však uvedená disproporcia odpadá, keď každý z viacerých zastúpených

(bez ohľadu na ich označenie poradím a bez ohľadu na ich počet) má v prípade úspechu

v konaní nárok na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 50 % zo základnej sadzby

tarifnej odmeny. Navyše pokiaľ odvolatelia na podporu svojej argumentácie predložili

komentár k Vyhláške, ktorý na str. 98 - 99 argumentáciu žalovaných 1/ a 2/ podporuje,

z úplne opačného záveru predmetný komentár vychádza na str. 172, keď výslovne uvádza,

že zníženie základnej sadzby tarifnej odmeny o 50 % sa vzťahuje na každého zastúpeného.

14. Pokiaľ sa jedná o priznanie náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné

výdavky a miestne prepravné (režijný paušál) podľa § 16 ods. 3 Vyhlášky v prípade,

ak úkony právnej služby trvali dlhšie ako 2 hodiny, odvolací súd poukazuje predovšetkým

na ideologický výklad citovaného ustanovenia. Účelom tzv. režijného paušálu je úhrada

8

najmä cestovných a telekomunikačných výdavkov advokáta bez potreby ich konkrétneho

preukazovania. Cestovné a ani telekomunikačné výdavky sa však advokátovi nijakým

spôsobom nezvyšujú, ak trvá pojednávanie alebo ohliadka dlhšie ako 2 hodiny, a to

osobitne s ohľadom na to, že pred začatím pojednávania alebo ohliadky nemá advokát o

tom, aká bude dĺžka úkonu, vedomosť. Bez ohľadu na dĺžku trvania úkonu sa tak musí

advokát dostaviť na miesto, kde bude predmetný úkon vykonávaný a z tohto miesta odísť až

po tom, keď je úkon ukončený. Dĺžka procesného úkonu navyše nemá vplyv ani na

akékoľvek telekomunikačné výdavky advokáta, ktoré možno predpokladať pred začatím

úkonu, alebo po jeho skončení, nie však v jeho priebehu. Preto pokiaľ okresný súd dospel k

záveru, že bez ohľadu na to, či dĺžka procesného úkonu, na ktorom sa advokát zúčastnil

(napr. dĺžka pojednávania a ohliadky, ako tomu bolo aj v prejednávanom prípade),

prevyšuje (prípadne neprevyšuje) dve hodiny, patrí ku každému úkonu právnej služby len

jeden režijný paušál. Uvedené pritom rovnako platí aj v prípade, ak úkonom právnej služby

(opätovne bez ohľadu na jeho dĺžku) je úkon, ktorý bol uskutočnený spoločne pre viacerých

zastúpených. I v takomto prípade sa totiž jedná len o jeden úkon právnej služby (napr.

spísanie jednej žaloby pre viacerých žalobcov, podanie jedného odporu proti platobnému

rozkazu za viacero žalovaných, jedna účasť jedného právneho zástupcu na jednom

pojednávaní), ku ktorému úkonu prináleží následne jeden režijný paušál. V tejto súvislosti

odvolací súd poukazuje napr. na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sžo

205/2010, ktorý uviedol, že „režijný paušál v zmysle vyhlášky č.

patrí za jednotlivé úkony právnej služby bez ohľadu na to, koľko klientov advokát zastupuje,

nakoľko pri zastupovaní viacerých osôb v zmysle vyhlášky č. ide

o spoločné úkony, a preto náhrada režijného paušálu sa nenásobí počtom klientov

ani neznižuje o 20 %, resp. od 1. 6. 2010 o 50 %“, ako aj na ďalšie rozhodnutia najvyššieho

súdu, kde bola výška režijného paušálu pri spoločných úkonoch pre viacerých zastúpených

určená rovnakým spôsobom (sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a pod.). Pokiaľ teda

z ust. § 16 ods. 3 Vyhlášky vyplýva, že advokátovi patrí režijný paušál za každý úkon

právnej služby, pričom niet rozumnej pochybnosti o tom, že napríklad spísanie jednej

žaloby pre dvoch zastúpených žalobcov, je stále len jedným (hoci spoločným) úkonom, a

navyše tretia časť Vyhlášky pojednávajúca o hotových výdavkoch advokáta (na rozdiel od

jej druhej časti týkajúcej sa odmeny advokáta) výslovne nepojednáva o odlišnej úprave

výdavkov vzťahujúcich sa na spoločné úkony, rozhodol okresný súd správne, pokiaľ

ku každému z 12-tich spoločných úkonov právnej služby priznal len jeden režijný paušál.»

17. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom krajského súdu

nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo

aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

18. Ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je v tomto smere

dostatočným až vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnené, krajský súd presvedčivo,

zrozumiteľne a logicky odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o námietkach

sťažovateľov, pričom právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť

ako arbitrárne. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným

spôsobom reagoval na ich námietku, že zo znenia predmetného ustanovenia vyhlášky

nemožno vyvodiť, že pri znížení tarify pri spoločných úkonoch pri zastupovaní dvoch alebo

viacerých osôb je potrebné postupovať tak, ako to navrhovali sťažovatelia. Krajský súd

ďalej na pomerne rozsiahlom priestore reagoval aj na ďalšiu námietku sťažovateľov,

keď odôvodnil, prečo tzv. režijný paušál patrí k úkonu právnej služby bez ohľadu na počet

zastupovaných osôb. Uznesenie krajského súdu pri odôvodňovaní svojich právnych názorov

vychádza zo znenia a účelu aplikovaných noriem, preto ho v žiadnom prípade nemožno

10

považovať za svojvoľné či arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (m. m. , , ). Takéto pochybenie

v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v napadnutom uznesení krajského súdu nezistil.

Nesúhlas sťažovateľov s obsahom uznesenia krajského súdu nie je dôkazom o jeho

neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

všeobecného súdu svojím vlastným.

19. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené nedomnieva, že by napadnuté uznesenie

krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako nezlučiteľné s označeným článkom

a označeným článkom dohovoru, teda že by zo strany orgánov súdnej moci nebola

sťažovateľom ústavne konformným spôsobom poskytnutá súdna ochrana podľa čl. 46 ods. 1

, respektíve že by napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené ich právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to vo svojej sťažnosti namietali, preto sťažnosť

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

20. Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva podľa

ústavný súd konštatuje, že nezistil relevantnú súvislosť medzi namietaným základným

právom vlastniť majetok podľa a napadnutým uznesením krajského

súdu. Podľa názoru ústavného súdu primeranou aplikáciou platných noriem upravujúcich

pravidlá pre náhradu trov konania v zásade nemôže dôjsť k porušeniu označeného

základného práva vlastniť majetok. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru,

že sťažnosť sťažovateľov je aj v tejto časti zjavne neopodstatnená, preto ju z tohto dôvodu

podľa odmietol v rámci predbežného prerokovania

sťažnosti.

21. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo

bez právneho dôvodu zaoberať sa jej ďalšími návrhmi uvedenými v petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2017

12