Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 362/2023

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara (sudca spravodajca) v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenej advokátkou JUDr. Monikou Meňhertovou, Floriánska 16, Košice, proti postupu a uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. z 31. januára 2023 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci

1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 23. mája 2023 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) označeným v záhlaví tohto uznesenia. Navrhuje napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Súčasne sa domáha priznania náhrady trov vzniknutých v konaní pred ústavným súdom.

2. Z ústavnej sťažnosti a ústavným súdom vyžiadaných rozhodnutí všeobecných súdov vyplýva, že sťažovateľka bola žalovanou v konaní o ochranu osobnosti vedenom na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. na základe žaloby (ďalej len „žalobkyňa“). Rozsudkom zo 16. decembra 2016 okresný súd uložil sťažovateľke povinnosť zdržať sa urážlivých výrokov, tvrdení a osočovania na adresu žalobkyne, že je „zlodejka, podvodníčka, príslušníčka ŠtB, že okráda jej matku“, a uložil jej povinnosť zaplatiť žalobkyni 1 000

eur, vo zvyšnej časti (nárok na poskytnutie morálneho zadosťučinenia) žalobu zamietol. Okresný súd považoval za preukázané, že sťažovateľka 13. mája 2006 pri dome na ulici v ktorom žalobkyňa i sťažovateľka bývajú, použila na adresu žalobkyne už uvedené slová verejne, čo bolo objektivizované i prostredníctvom právoplatného rozhodnutia v priestupkovom konaní, čo podľa názoru okresného súdu predstavovalo neoprávnený a hrubý zásah do práva žalobkyne na ochranu osobnosti podľa . Konštatoval, že hoci nebolo preukázané, že neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobkyne zo strany sťažovateľky trvá i v čase vyhlásenia rozsudku (naposledy v roku 2015), postačuje záver, že existuje bezprostredné nebezpečenstvo uskutočnenia (opakovania) takýchto alebo obdobných zásahov i v budúcnosti. Prihliadol pritom aj na správanie a vyjadrenia sťažovateľky v priebehu predmetného konania a v predchádzajúcich priestupkových konaniach (preukazovanie, že žalobkyňa je osoba, ktorá klame a podvádza, a tým jej vyjadrenia sú oprávnenou kritikou, sú na mieste a nie sú preto spôsobilé uraziť žalobkyňu). Podľa okresného súdu morálna satisfakcia nie je aj vzhľadom na veľký časový odstup spôsobilá odstrániť žalobkyni spôsobenú ujmu na občianskej cti. Uzavrel, že konanie sťažovateľky bolo objektívne spôsobilé privodiť žalobkyni značnú ujmu (s ohľadom na závažnosť neoprávnených zásahov, ku ktorým došlo verejne, proti žalobkyni, ktorá je v lokalite značnej časti verejnosti známa v súvislosti s výkonom advokácie) pričom bola sťažovateľkou verejne obvinená z konania nezlučiteľného s výkonom advokácie v zmysle všeobecne záväznej právnej úpravy, a preto jej priznal aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (bod 41 rozsudku okresného súdu).

3. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) na základe odvolania podaného sťažovateľkou rozsudkom č. k. -841 z 23. augusta 2018 rozsudok okresného súdu vo výroku o uložení povinnosti sťažovateľke zdržať sa urážlivých výrokov na adresu žalobkyne potvrdil a vo výroku o povinnosti zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy zmenil tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 600 eur.

4. Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľky odôvodnené (ďalej len „“) a . Z bodu 16 napadnutého uznesenia vyplýva, že napriek odmietnutiu dovolania podaného podľa preskúmal rozsudok krajského súdu aj optikou vady zmätočnosti a konštatoval, že krajský súd dostatočne reagoval na námietky sťažovateľky vo vzťahu k dôvodnosti žalobkyňou uplatneného nároku. Najvyšší súd nemal za danú prípustnosť dovolania vyvodzovanú z , keďže sťažovateľkou prednesená dovolacia otázka (zakladajúca odklon od rozhodnutia R 36/1996) nemala v prejednávanej veci určujúci význam a krajský súd na nej nezaložil svoje rozhodnutie (bod 26 napadnutého uznesenia). Zároveň konštatoval, že dovolanie v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy smeruje proti výroku o peňažnom plnení neprevyšujúcom desaťnásobok minimálnej mzdy. Napadnuté uznesenie nadobudlo právoplatnosť 14. apríla 2023.

II.

Argumentácia sťažovateľky

5. Zo sťažovateľkou prezentovanej argumentácie v podanej ústavnej sťažnosti možno vo vzťahu (aj) k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu vyvodiť tieto námietky: a) spochybňuje úvahy (krajského súdu a najvyššieho súdu), podľa ktorých jej procesná obrana založila opodstatnenosť negatórnej žaloby, keďže by mali a priori za následok neúspech sťažovateľky ako žalovanej v konaní o ochranu osobnosti len preto, že realizuje svoje práva (bez obmedzení predniesť svoje vlastné tvrdenia) dovoleným spôsobom, čím by boli de facto limitované jej prostriedky procesnej obrany a útoku. Výslovne vo vzťahu k najvyššiemu súdu namieta, že tým poprel svoju predchádzajúcu judikatúru (R 36/1996, , , , ; b) za arbitrárne a neodôvodnené považuje úvahy a závery (krajského súdu a najvyššieho súdu) o možných pokračujúcich zásahoch do osobnostných práv žalobkyne. Výslovne vo vzťahu k najvyššiemu súdu namieta, že sa v napadnutom uznesení náležite nevysporiadal s jej námietkami, že krajský súd neodôvodnil, na základe čoho bol toho názoru, že by sťažovateľka predmetné výrazy použila aj do budúcna; c) najvyšší súd nepovažoval za relevantný jej dovolací dôvod spočívajúci vo výčitke, že všeobecné súdy bez náležitého dokazovania preklenuli dôkaznú núdzu a priznali žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy, čo je v rozpore s nálezom ústavného súdu publikovaného v ZNaU pod č. 46/2017 a judikatúrou najvyššieho súdu (, R 29/2001, ), a tým sa odklonil od názorového prúdu, podľa ktorého náhradu nemajetkovej ujmy možno priznať po vykonaní náležitého dokazovania. Najvyšší súd sa obmedzil na konštatovanie, že „pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nie je nevyhnutné preukázanie následkov zásahu“.

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

6. Sťažovateľka sa podanou ústavnou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia jej označených práv napadnutým uznesením, ktorým najvyšší súd odmietol jej dovolanie proti rozsudku krajského súdu, ktorým výrok rozsudku okresného súdu, ktorým jej bola v konaní o ochranu osobnosti uložená povinnosť zdržať sa urážlivých výrokov na adresu žalobkyne, potvrdil a vo výroku, ktorým jej bola uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1000 eur, zmenil výšku sumy na 600 eur.

7. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť sťažovateľa obsahuje všeobecné náležitosti podania [ o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)], všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania ( ) a osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (, a a ) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa .

8. V rámci predbežného prerokovania s prihliadnutím na sťažovateľkou formulované argumenty ústavný súd dospel k záveru, že ústavná sťažnosť v prvom rade nespĺňa zákonom ustanovené

náležitosti. V ústavnej sťažnosti chýba konzistentná argumentácia, z ktorej by sa dalo vyvodiť, ako napadnuté uznesenie najvyššieho súdu porušuje označené práva sťažovateľky podľa a dohovoru.

9. Ústavný súd považuje za žiaduce dať do pozornosti, že odôvodnenie ústavnej sťažnosti je kritériom klasifikačným, nie kvalitatívnym. Kritika právnych záverov všeobecných súdov pri poskytovaní ochrany „zákonným“ subjektívnym právam účastníkov konania musí mať v ústavnej sťažnosti nevyhnutné prepojenie na základné práva a slobody sťažovateľa, a to nielen na úrovni návrhu na rozhodnutie vo veci samej, ale aj v rovine odôvodnenia ústavnej sťažnosti (). Ústavný súd stabilne judikuje, že ústavná sťažnosť na porušenie základných práv nemôže byť naformulovaná nedostatočne a neurčito a vytvárať tak priestor pre dohady a dedukcie (, , , ). V zmysle konštantnej judikatúry pritom nepostačuje akékoľvek odôvodnenie návrhu na začatie konania. Návrh na začatie konania pred ústavným súdom musí byť odôvodnený kvalifikovane, t. j. musí obsahovať odôvodnenie, ktoré spĺňa ústavno-právne požiadavky (m. m , , a i.). Rovnako nie je ani postačujúce, ak sťažovateľ v ústavnej sťažnosti odôvodní namietané porušenie svojich práv výlučne odvolaním sa na relevantnú právnu úpravu či judikatúru súdnych autorít. Konanie podľa sa už pri jeho začatí vyznačuje bezvýnimočným uplatňovaním dispozičnej zásady, a preto ústavný súd nie je oprávnený „dopĺňať“ vlastným hodnotením sťažnosti ako celku taký petit sťažnosti, resp. jej odôvodnenie, ktoré nespĺňajú požiadavky kladené na ich kvalitu ().

10. Zo vzájomného realizačného pôsobenia a podľa názoru ústavného súdu vyplýva, že v odôvodnení sťažnosti podľa musí sťažovateľ vysvetliť, v čom vidí porušenie základného práva alebo slobody, ktoré boli podľa jeho názoru konkretizovaným zásahom orgánu verejnej moci porušené. Takto formulovaná požiadavka odzrkadľuje potrebu dôsledného odlíšenia úlohy ústavného súdu od úloh iných orgánov verejnej moci (predovšetkým všeobecných súdov). Kým totiž všeobecné súdy prioritne chránia subjektívne práva fyzických osôb a právnických osôb plynúce zo zákonných, prípadne od zákona odvodených právnych predpisov, ústavný súd je v konaní podľa povolaný k ochrane tých subjektívnych práv, ktoré sú ako základné práva a slobody zakotvené v ústave alebo v kvalifikovaných medzinárodných zmluvách. Naznačenú ťažiskovú dištinkciu musí odrážať aj odôvodnenie sťažnosti, v ktorom nepostačuje argumentovať rovnakým metodologickým a obsahovým spôsobom ako v konaní pred všeobecnými súdmi. Kritika právnych záverov všeobecných súdov pri poskytovaní ochrany „zákonným“ subjektívnym právam účastníkov konania musí mať v sťažnosti nevyhnutné prepojenie na základné práva a slobody sťažovateľa, a to nielen na úrovni návrhu na rozhodnutie vo veci samej, ale aj v rovine odôvodnenia sťažnosti. Inými slovami, sťažovateľ môže v sťažnosti dôvodiť nesprávnym právnym posúdením veci, ktorého sa mal dopustiť všeobecný súd, súčasne ale musí odôvodniť nežiaduci dopad tvrdeného nesprávneho právneho posúdenia veci na jeho základné práva a slobody. V opačnom prípade musí ústavný súd konštatovať nedostatočnosť odôvodnenia sťažnosti, jej rozpor s

a sťažnosť odmietnuť pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (obdobne ).

11. Ani pri uprednostňovaní materiálneho prístupu k ochrane ústavnosti nie je na ústavnom súde, aby vyhľadával za navrhovateľa konkrétne dôvody namietanej neústavnosti, ktoré podľa § 43 ods. 1 majú tvoriť obsah návrhu a určovať rozsah ústavného prieskumu ústavným súdom, ktorý je podľa rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania viazaný (porov. Macejková, I., Bárány, E., Baricová, J., Fiačan, I., Holländer, P., Svák, J. a kolektív. . Komentár. 1. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2020. s. 248.).

12. Aj napriek právnemu zastúpeniu ústavná sťažnosť v podstate neobsahuje ústavnoprávnu argumentáciu. Z obsahu ústavnej sťažnosti možno ustáliť, že sťažovateľka sa nestotožňuje so závermi okresného súdu a krajského súdu, že v prejednávanej veci existovala hrozba opakovania neoprávnených zásahov, ktorú vyvodili z jej prejavov a postojov v priebehu konania o ochranu osobnosti, čo podľa nej predstavuje odklon od ustálenej judikatúry (najmä R 36/1996), a opakuje svoje presvedčenie, že v konaní o ochranu osobnosti súdy môžu priznať náhradu nemajetkovej ujmy po vykonaní náležitého dokazovania (s odkazom najmä na publikované v ZNaU pod č. 46/2017), čo tiež predstavuje odklon od ustálenej judikatúry. Tieto jej dovolacie námietky však najvyšší súd neakceptoval.

13. Ústavná sťažnosť sťažovateľky je tak podľa názoru ústavného súdu len pokračujúcou polemikou s rozhodnutiami konajúcich všeobecných súdov týkajúcou sa výkladu o prostriedkoch súdnej ochrany osobnosti.

14. Podľa názoru ústavného súdu za danej situácie neprichádzala do úvahy ani výzva na odstránenie týchto nedostatkov návrhu podľa vzhľadom na ich kľúčovú povahu. Označené ustanovenie zákona totiž slúži na odstraňovanie najmä formálnych nedostatkov návrhu, nie však jeho samotnej podstaty (m. m. ).

15. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že označené nedostatky zákonom predpísaných náležitostí nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na perfektnosť základných náležitostí návrhu slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom (m. m. , ).

16. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že v prejednávanej veci identifikoval aj ďalšie menej závažné vady ústavnej sťažnosti. V prvom rade upriamuje pozornosť na plnomocenstvo udelené právnej zástupkyni sťažovateľky z 22. mája 2023, ktorým sťažovateľka splnomocnila právnu zástupkyňu na podanie ústavnej sťažnosti „v konaní vedenom Okresným súdom Žilina pod sp. zn. “. Predmetná ústavná sťažnosť pritom smeruje proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu. Zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu presne vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretím osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje (porov. Macejková, I., Bárány, E., Baricová, J., Fiačan, I., Holländer, P., Svák, J. a kolektív. . Komentár. 1. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2020. s. 250.). Sťažovateľka v rozpore

s k ústavnej sťažnosti nepripojila ani kópiu právoplatného uznesenia najvyššieho súdu, ktorým malo dôjsť k porušeniu jej základných práv a slobôd, ktoré si spolu s jemu predchádzajúcimi rozsudkami okresného súdu a krajského súdu ústavný súd vyžiadal postupom podľa .

17. Nad rámec už uvedených skutočností, ktoré ipso facto predstavujú dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že z rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, vyplýva, že sťažovateľka dostala v konaní uspokojivú odpoveď na otázky, na ktorých spočíva jej nespokojnosť prezentovaná v ústavnej sťažnosti. V tejto súvislosti možno odkázať na bod 24 rozsudku krajského súdu, v ktorom zdôraznil preventívny účel žaloby na ochranu osobnosti a s poukazom na okolnosti prejednávanej veci vysvetlil dôvodnosť 1. výroku rozsudku okresného súdu. Najvyšší súd následne ozrejmil, že súdy nezaložili svoje rozhodnutia na tom, že by procesnú obranu sťažovateľky považovali za neoprávnený zásah do osobnosti žalobkyne, za zásah považovali jej konanie posúdené správnymi orgánmi ako priestupok. Z postoja sťažovateľky v priebehu sporu (i priestupkového konania) prezentovať svoje správanie ako plne akceptovateľné či ako primerané vyvodili súdy len zrejmú dôvodnú obavu z opakovania použitia týchto výrazov na adresu sťažovateľky (a to kedykoľvek) (bod 26 napadnutého uznesenia).

18. Ústavný súd pripúšťa, že určité výhrady možno mať k argumentácii, ktorú zvolil krajský súd v bode 28 svojho rozsudku, keď vyslovil, že na priznanie finančného zadosťučinenia nie je nevyhnutné, aby došlo k preukázaným negatívnym následkom v osobnostnej sfére dotknutej osoby, rozhodujúce je, či konanie je spôsobilé zasiahnuť do práva na ochranu súkromného života každej osoby nachádzajúcej sa v dotknutej situácii, ktorú zopakoval aj najvyšší súd v bode 16 napadnutého uznesenia. Uvedená argumentácia sa vzťahuje na existenciu samotného zásahu do osobnostného práva, keď na úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie následkov, ale stačí, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené (porov. Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. I. ‒ 450. Komentár. 2. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2019. s. 84.).

19. Ústavný súd už vyslovil, že finančné zadosťučinenie za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti možno priznať vtedy, pokiaľ nie je postačujúce morálne zadosťučinenie a pokiaľ došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v značnej miere. O znížení dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere ide, pokiaľ ujmu vzniknutú v osobnostnej sfére fyzická osoba vzhľadom na povahu, intenzitu, opakovanie, trvanie a šírku okruhu pôsobenia nepriaznivého následku pociťuje a prežíva ako závažnú ().

20. Uvedenému však zodpovedá bod 41 rozsudku okresného súdu, v ktorom dostatočným spôsobom vysvetlil, z akých dôvodov bol toho názoru, že konanie sťažovateľky je spôsobilé privodiť žalobkyni značnú ujmu, a bod 40, v ktorom vysvetlil, prečo nie je morálna satisfakcia spôsobilá odstrániť ujmu spôsobenú žalobkyni. Tieto dôvody pritom jednoznačne vyplynuli z vykonaného dokazovania, čo zodpovedá právnemu názoru ústavného súdu prezentovanému v bode 61 nálezu č. k. -32 z 5. septembra 2017, na ktorý odkazovala sťažovateľka v ústavnej sťažnosti.

2 1 . Ústavný súd tak v závere sumarizuje, že ústavná sťažnosť prima facie nemá náležitosti predpísané , a to najmä relevantné odôvodnenie ako východiskový rámec ústavnej sťažnosti obsahovo korešpondujúci s návrhom na rozhodnutie vo veci samej, čo nevyhnutne zakladá dôvod na jej odmietnutie podľa . Avšak aj v prípade, ak by zákonom predpísané náležitosti mala, v zmysle argumentácie ústavného súdu uvedenej v bodoch 17 až 20 odôvodnenia tohto uznesenia by bolo namieste ústavnú sťažnosť odmietnuť v zmysle ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. júna 2023

Jana Baricová

predsedníčka senátu