Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 228/2017
PDF · 163.81 KB
No categories available
III. ÚS 228/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného
advokátom JUDr. Jozefom Hurtišom, Matice slovenskej 17, Prievidza, ktorou namieta
porušenie svojich základných práv zaručených čl. 41 ods. 2, čl. 19 ods. 2 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Humenné a Krajského súdu
v Prešove, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 21. marca
2017 doručená sťažnosť (ďalej len
,,sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie svojich základných práv zaručených čl. 41
ods. 2, čl. 19 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
postupom Okresného súdu Humenné a Krajského súdu v Prešove.
2. Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplynulo, že sťažovateľ je
účastníkom civilného mimosporového konania, ktorého predmetom je styk s maloletým
dieťaťom.
3. V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ okrem iného uviedol:
,,Krajský súd v Prešove napádaným rozhodnutím č.k. 2CoP/2016. potvrdil
rozhodnutie Okresného súdu v Humennom zo dňa 11.11.2015 vydané v konaní
19P/432/2011-413 a v prevyšujúcej časti vrátil Okresnému súdu v Humenné na ďalšie
konanie. Dôvodom pre takýto postup malo byť, že neboli naplnené dôvody na zákaz styku
otca s dcérou a nie je možné odobrať toto základné právo otcovi bez zákonného dôvodu.
Predmetom prieskumu bolo vydanie rozsudku zo dňa 19.10.2016 vydaného v konaní
č.k. 2CoP/2016. Obsahom návrhu matky maloletej bol návrh na zákaz styku otca
s maloletou ako aj alternatívny návrh na úpravu styku otca
s maloletou...
Moje právo vychovávať dieťa bolo porušené, pretože mi nebolo možné využívať
moje právo na styk s dcérou už dlhé roky. Rozhodnutím Krajského súdu v Prešove mi bol
stanovený styk s dcérou v termínoch , ktoré stanovil súd. Toto moje právo bolo porušené nie
len matkou maloletej, ale predovšetkým súdmi Slovenskej republiky, pretože do dnešných
dní svojimi rozhodnutiami nezabezpečili výkon mojich práv, z dôvodu, že napriek tomu,
že matka neplnila svoje povinnosti..., ale napriek tomu nerozhodli o postihu matky za svoje
konanie. Upriamujem pozornosť Ústavného súdu na skutočnosť, že toto tvrdím 13 rokov
a žiadam tak Okresné ako aj Krajské súdy o zabezpečenie môjho práva, ale súdy sa ku mne
chovajú ako keby som nebol človek...
Súdy zároveň robia prieťahy v konaní, pretože pri návrhu na zákaz styku otca
s dcérou rozhodli rozsudkom, že síce zamietli matke návrh na zákaz styku, ale v
prevyšujúcej časti vrátili vec na ďalšie konanie. Predmetom ďalšieho konania je úplná
zvrátenosť znovu zisťovať a posudzovať nepodstatné veci... Krajský súd sa odvoláva
na názor Okresného súdu v Humennom, že otec by mal prejaviť viac tolerancie. Tak to už je
výsmech právu. Matka bráni otcovi byť s dcérou a súd bez znalosti veci povie, aby bol otec
tolerantný... Nebol som ani pozbavený svojprávnosti, ani inak obmedzený na právach.
Do dnešných dní všetky návrhy matky súdy zamietli a aj tak som nebol s dcérou. Podával
som niekoľko trestných oznámení, ktoré vyústili v súdne konania, kde sa „kvázi“ skúmala
trestná zodpovednosť matky. A aký výsledok? Matka oslobodená zakaždým a ja som nebol s
dcérou do dnešných dní !!!!!...
Navrhoval som výkon rozhodnutia a do dnešných dní súdy nerozhodli . To je totálny
výsmech právu. Dávam do pozornosti Ústavnému súdu, že súdy ma šikanujú, pretože mi
nezabezpečili výkon rozhodnutia...
V doterajších konaniach súdy zakaždým rozhodli o mojich právach , prisúdili mi
moje práva, avšak nezabezpečili vykonateľnosť mojich práv. V právnom systéme Slovenskej
republiky nie je možné, aby boli prisúdené práva, ktoré sú nevykonateľné. Súdy majú
z úradnej povinnosti zabezpečiť na požiadanie subjektu práva vykonateľnosť. Mne takúto
vykonateľnosť súdy nie len že nezabezpečili, ale práve naopak, dochádzalo k úmyselným
prieťahom v súdnych konaniach, na ktoré som aj poukazoval počas súdnych procesov...
Upriamujem pozornosť na skutočnosť, že súdy ma svojimi rozhodnutiami neustále
šikanujú, pretože teraz v tomto poslednom konaní č.k 2CoP/2016 zase budem musieť chodiť
na pojednávania do Humenného, kde budem mať zase náklady na cestu a výsledok bude
znovu ten istý. Že nebudem s dcérou. V minulosti som súdom vyúčtoval, že som mal náklady
5000.-€ na cesty do Sniny úplne zbytočne. Musím platiť výživné, cestovné na súdy a dieťa
so mnou 13 rokov nebolo... Článok 41 ods. 4 Ústavy SR hovorí jednoznačne mám právo
na uplatňovanie svojich ústavných práv na výchovu dcéry. Ale mne je toto právo 13 rokov
odopierané... Dávam do pozornosti Ústavného súdu SR, že súdy do dnešných dní
neodstránili bráneniu môjmu právu zo strany matky, pretože na moje podnety reagovali
súdy zamietnutím a oslobodením matky spod obžaloby...
Už 13 rokov sú flagrantne porušované moje práva a matka maloletej je
zvýhodňovaná a ja som poškodzovaný, pretože v rozhodnutiach doteraz vydaných súdmi,
ktoré sa týkali výkonu rozhodnutia sa zakaždým ignoruje pri vynesení rozsudku správanie
matky... Ani jeden súd sa nezaoberal vplyvom matky od 5 rokov jej života. To popiera
absolútne od základu moje práva. Matka poruší zákon a ja mám robiť kroky, aby som našiel
inú cestu k dieťaťu...
V celom konaní dochádzalo a aj k prieťahom v konaní, pre ktoré nemôžem vykonávať
svoje právo stýkať sa s dcérou . V konaní síce súdy zamietli návrh matky na zákaz styku otca
s dcérou, avšak v ostatnej časti nariadil Krajský súd, aby sa pokračovalo v konaní.
Je absolútne šikanózne, že mne je upierané 13 rokov byť s dcérou a súd nezmyselne nariadi
ďalšie prešetrovanie vzťahu otca s dcérou. Veď o mojom práve sa stýkať s dcérou sa
naposledy rozhodlo v roku 2009, kde mi stanovil súd styk. Od roku 2009 sa nerealizoval ani
jeden styk z dôvodu, že matka preukázateľne bránila styku otca s dcérou. Je zarážajúce, že
som od roku 2009 dával niekoľko trestných oznámení pre bránenie styku zo strany matky.
Moje právo sa stáva postupom súdov nevykonateľné. Nie je možné, aby som mal
od roku 2002 samé právoplatné rozsudky a matka účelovo vždy, keď súd rozhodne
o prisúdení mojich práv, dá okamžite nový návrh na zákaz styku, popritom sa ešte
nerealizoval ani jeden krát od právoplatnosti posledného rozsudku z roku 2009 styk . Ako je
možné, že vôbec súd skúma dôvody, keď nenastala žiadna nová skutočnosť, práve naopak,
čím viac sa nerealizuje styk otca s dcérou, tým viac sa dcéra odcudzuje s otcom. A súdy,
tým, že nezabezpečili okamžité zamietnutie návrhu matky, ale práve naopak pokračujú
v konaní, spôsobujú mne ako účastníkovi konania škodu tak finančnú ako aj psychickú
ujmu...“
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Z uvedených dôvodov sa domnievame, že Krajský súd v Prešove ako aj Okresný
súd v Humennom svojim nekonaním porušil moje ústavné práva a to: právo na rodinný
život podľa čl.41 ods. 2 Ústavy SR ako aj § 19 ods. 2 Ústavy SR ako aj čl.48 ods.2 Ústavy
SR
2. Na základe týchto skutočností v mene sťažovateľa navrhujem, aby Ústavný súd
Slovenskej republiky rozhodol, že boli porušené moje ústavné práva a to porušené právo
na rodinný život a prieťahy v konaní a zároveň mi prisúdil majetkovú ujmu vo výške
7 000. €, ako aj nemajetkovú ujmu vo výške 100 000.-€.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy.
8. Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
9. Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných
náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie,
a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,
b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili
základné práva alebo slobody,
c) proti komu sťažnosť smeruje.
10. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde
presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých
formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20
a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné,
je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom
na začatie konania podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde sa prejavuje predovšetkým
vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní
podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného
súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania
pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany
(I. ÚS 102/2016). Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa
sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil
za porušovateľa svojich práv (IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom
11. Sťažovateľ v petite sťažnosti navrhol vyslovenie porušenia svojich práv
garantovaných čl. 41 ods. 2, čl. 19 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojitosti s nekonaním
Krajského súdu v Prešove a Okresného súdu Humenné. V odôvodnení sťažnosti
uviedol sťažovateľ spisovú značku Okresného súdu Humenné ‒19 P 432/2011 a Krajského
súdu v Prešove ‒ 2CoP/2016, teda neúplnú. K sťažnosti pripojil rozsudok Okresného súdu
Humenné č. k. 19 P 432/2011-413 z 11. novembra 2015, rozsudok Krajského súdu
v Prešove č. k. 2 CoP 1/2016-443 z 19. októbra 2016 a opravné uznesenie Krajského súdu
v Prešove č. k. 13 CoP 9/2008 z 25. júna 2009 týkajúce sa konania prebiehajúceho
na odvolacom súde pod sp. zn. 13 CoP 9/2008. Poukazom na uvedené dospel ústavný súd
k záveru, že z petitu sťažnosti a príloh nie je možné zistiť, porušenie ktorého práva priradil
sťažovateľ ku ktorému rozhodnutiu, resp. konaniu všeobecného súdu, a teda ktorým
rozhodnutím, resp. konaním bolo porušené jeho právo na rodinný život a právo
na bezprieťahové konanie. Sťažnosť tak vykazuje znaky neurčitosti a zmätočnosti, čo je
v rozpore s § 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
12. V dôsledku uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažnosť neobsahuje
elementárne zákonom predpísané náležitosti (§ 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde), ktorých
absencia je zákonným dôvodom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom
prerokovaní.
13. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že nedostatky
zákonom predpísaných náležitostí v prípade osoby práva znalej (advokáta) nie je povinný
odstraňovať z úradnej povinnosti. V tejto súvislosti ústavný súd už vo svojom uznesení
sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.
o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať
všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto
povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je
povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen
začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom
ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti
úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“
14. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
15. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný
súd nemohol rozhodovať o ďalšom návrhu sťažovateľa (priznanie ujmy), ktorý je viazaný
na to, že sťažnosti by bolo vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. apríla 2017