Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 232/2020
PDF · 182.96 KB
No categories available
I. ÚS 232/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Ivana Fiačana
(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky
, advokátky, , ,
vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie
jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Rimavská Sobota v konaniach vedených
pod sp. zn. 2 T 18/2018, sp. zn. 4 T 5/2018, sp. zn. 2 T 23/2018 a sp. zn. 2 Nt 2/2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť sťažovateľky o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla
2020 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľky , advokátky,
, (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie
jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Rimavská Sobota
(ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 2 T 18/2018, sp. zn. 4 T 5/2018,
sp. zn. 2 T 23/2018 a sp. zn. 2 Nt 2/2019 (ďalej spolu aj „namietané konania“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že okresný súd sťažovateľku ustanovil
za obhajcu v trestných konaniach vedených na okresnom súde pod sp. zn. 2 T 18/2018,
sp. zn. 4 T 5/2018, sp. zn. 2 T 23/2018 a sp. zn. 2 Nt 2/2019. Po ukončení týchto trestných
konaní sťažovateľka adresovala okresnému súdu návrhy na priznanie trov obhajoby,
a to takto:
- v konaní sp. zn. 2 T 18/2018 bol návrh na priznanie trov obhajoby vo výške
2 299,24 eur doručený okresnému súdu 23. júla 2018,
- v konaní sp. zn. 4 T 5/2018 bol návrh na priznanie trov obhajoby vo výške
1 691,55 eur doručený okresnému súdu 22. januára 2019,
- v konaní sp. zn. 2 T 23/2018 bol návrh na priznanie trov obhajoby vo výške
1 402,66 eur doručený okresnému súdu 22. februára 2019 a
- v konaní sp. zn. 2 Nt 2/2019 bol návrh na priznanie trov obhajoby vo výške
253,70 eur doručený okresnému súdu 2. septembra 2019.
3. Po uplynutí zákonných lehôt na rozhodnutie o priznaní trov obhajoby podľa § 553
ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný poriadok“) adresovala sťažovateľka okresnému súdu 10. septembra 2019
do mailovej schránky prvú sťažnosť na prieťahy v uvedených konaniach, ktorej nebolo
zo strany okresného súdu žiadnym spôsobom vyhovené. Po uplynutí ďalších 4 mesiacov
sťažovateľka 8. januára 2020 podala do namietaných konaní v poradí druhú sťažnosť
na prieťahy v konaní z dôvodu nerešpektovania zákonných lehôt. Okresný súd jednotlivé
sťažnosti sťažovateľky vybavil podaniami zo 4. februára 2020 pod sp. zn. 1 SprS3/2020,
sp. zn. 1 SprS/5/2020, sp. zn. 1 SprS/4/2020 a sp. zn. 1 SprS/2/2020, v ktorých uviedol,
že sťažnosti považuje za dôvodné, dĺžka konaní o priznaní náhrady uplatnených trov
obhajoby v jednotlivých trestných konaniach prekročila medze primeranosti a o trovách
už bolo rozhodnuté, aj keď nie v zákonných lehotách.
4. V namietaných konaniach došlo k rozhodnutiu o návrhoch na priznanie trov
obhajoby, a to uznesením okresného súdu sp. zn. 2 T 18/2020 z 20. januára 2020 po viac
ako 17 mesiacoch, uznesením okresného súdu sp. zn. 4 T 5/2018 z 21. januára 2020 po viac
ako 11 mesiacoch, uznesením okresného súdu sp. zn. 2 T 23/2018 z 22. januára 2020
po viac ako 11 mesiacoch a uznesením okresného súdu sp. zn. 2 Nt 2/2019 z 21. januára
2020 po viac ako 4 mesiacoch od ich podania. Uvedené trovy obhajoby neboli sťažovateľke
do podania ústavnej sťažnosti vyplatené. Okresný súd teda nedodržal zákonnú lehotu,
pričom sťažovateľka ako obhajkyňa riadne poskytovala služby svojim klientom,
zúčastňovala sa nariadených vyšetrovacích úkonov, ako aj úkonov v súdnom konaní,
vynakladala čas a hotové výdavky s tým súvisiace. Ide o výplatu sťažovateľky, ktorú
nemôže sťažovateľka ako osoba vykonávajúca podnikateľskú činnosť ďalej vo svojej
činnosti zhodnocovať. V súvislosti so vzniknutou situáciou a s tým, že ju okresný súd
nevyplatením priznaných trov obhajoby drží v neistom postavení, sťažovateľka tvrdí,
že bola nútená zrušiť svoje pracovisko v Rimavskej Sobote, ktorého náklady už nedokázala
pokryť.
5. Sťažovateľka uvádza, že napriek rozhodnutiu okresného súdu o podaných
návrhoch na priznanie náhrady trov obhajoby nedošlo k odstráneniu stavu jej právnej
neistoty a pociťuje vážnu a nenapraviteľnú ujmu, vzhľadom na čo požaduje aj priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 20 000 eur, ktorého výšku odôvodňuje
najmä závažným porušením jej práv, ku ktorému dochádza už viac ako rok.
6. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote
zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Rimavská Sobota v konaní pod sp. zn. 2T/18/2018, 4T/5/2018,2T/23/2018
a 2Nt/2/2019 porušené bolo.
2. Okresnému súdu Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. 2T/18/2018,
4T/5/2018,2T/23/2018 a 2Nt/2/2019 prikazuje ďalej konať bez zbytočných prieťahov.
3. Okresný súd Rimavská Sobota je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti
tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie
sťažovateľke vo výške 20.000,-€ ( slovom dvadsaťtisíc eur) na jej účet.“
II.
Relevantné ustanovenia právnych prepisov
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak.
9.1 Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí
byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého,
alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti
v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana
súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný,
pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
12. Podľa § 553 ods. 2 Trestného poriadku obhajca, ktorý bol obvinenému
ustanovený, má voči štátu nárok na odmenu a náhradu podľa tarify určenej osobitným
predpisom, ak zákon neustanovuje inak.
12.1 Podľa § 553 ods. 3 Trestného poriadku o návrhu podľa odseku 2 orgán činný
v trestnom konaní alebo súd rozhodne do 30 dní od jeho podania. Priznanú odmenu
a náhradu hotových výdavkov orgán činný v trestnom konaní alebo súd vyplatí najneskôr
do 90 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. O výške odmeny a náhrady obhajcu podľa
osobitného predpisu, ktorý ukončil zastupovanie vo veci, rozhodne na návrh obhajcu orgán
činný trestnom konaní alebo súd po ukončení zastupovania.
III.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
13. Podstatou sťažnosti sťažovateľky je tvrdenie, že došlo k porušeniu jej základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v namietaných trestných konaniach, v ktorých okresný súd rozhodol
o jej návrhoch na priznanie odmeny právneho zastúpenia v trestných konaniach,
v ktorých bola ustanovené ex offo, až po uplynutí 17, 11 a 4 mesiacov (teda úplne mimo
rámca 30-dňovej zákonnej lehoty), a do podania ústavnej sťažnosti jej priznaná odmena
nebola zo strany okresného súdu vyplatená napriek tomu, že aj na vyplatenie priznaných
odmien zákon upravuje lehotu 90 dní.
14. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).
15. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
16. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
je odstránenie stavu právnej neistoty, pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza
zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 10/98,
I. ÚS 44/99, IV. ÚS 68/02), alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená
nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04,
17. Podľa svojej ustálenej judikatúry (napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03,
IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48
ods. 2 ústavy v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany
porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v danom prípade
okresným súdom) ešte mohlo trvať (m. m. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02,
IV. ÚS 258/2012). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať
k namietanému porušovaniu označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú, pretože konanie o takej
sťažnosti už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje vo vzťahu
k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný
aj judikatúrou ESĽP (m. m. Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie
o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).
18. Ako vyplýva z obsahu ústavnej sťažnosti a ako ústavný súd zistil dožiadaním
na okresnom súde, o jej nároku na priznanie trov obhajoby rozhodol okresný súd uznesením
sp. zn. 2 T 18/2018 z 20. januára 2020, právoplatným 14. februára 2020, uznesením sp. zn.
4 T 5/2018 z 21. januára 2020, právoplatným 31. januára 2020, uznesením sp. zn.
2 Nt 2/2019 z 20. januára 2020, právoplatným 14. februára 2020, a uznesením sp. zn.
2 T 23/2018 z 22. januára 2020, právoplatným 14. februára 2020. Ústavný súd konštatuje,
že uvedenými rozhodnutiami okresný súd nastolil právnu istotu a rozhodol o právnom
nároku sťažovateľky na náhradu trov povinnej obhajoby, ktorej sa svojimi návrhmi
na okresnom súde domáhala. Ústavná sťažnosť bola pritom ústavnému súdu doručená
až 1. apríla 2020 (podaná na poštovú prepravu 31. marca 2020). Vzhľadom na uvedené
preto vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov a prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote dospel
ústavný súd k záveru, že ústavná sťažnosť sťažovateľky je zjavne neopodstatnená,
keďže bola podaná v čase, keď bola „vec“ sťažovateľky už právoplatne rozhodnutá.
19. Vychádzajúc z účelu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a v rovnakom rozsahu aj práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých spoločným
menovateľom je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca
sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (m. m. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00,
I. ÚS 54/05), ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľky ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
20. Čo sa týka námietky sťažovateľky o tom, že priznaná náhrada trov obhajoby
jej nebola ku dňu podania ústavnej sťažnosti vyplatená, ústavný súd v prvom rade
upriamuje pozornosť na samotné znenie právnej úpravy. Podľa § 553 ods. 3 Trestného
poriadku priznanú odmenu a náhradu hotových výdavkov orgán činný v trestnom konaní
alebo súd vyplatí najneskôr do 90 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bola náhrada
trov priznaná. Ako ústavný súd zistil dožiadaním na okresnom súde a ako je uvedené v bode
18 tohto rozhodnutia, uznesenie okresného súdu sp. zn. 4 T 5/2018 z 21. januára 2020
nadobudlo právoplatnosť 31. januára 2020, t. j. zákonná lehota 90 dní na uhradenie náhrady
trov obhajoby v tomto prípade uplynula 30. apríla 2020. Zvyšné tri uznesenia okresného
súdu nadobudli právoplatnosť 14. februára 2020, t. j. zákonná lehota 90 dní na uhradenie
náhrady trov obhajoby v tomto prípade uplynula 14. mája 2020. Ústavná sťažnosť
bola doručená ústavnému súdu 1. apríla 2020.
21. Vo všetkých štyroch prípadoch teda v čase podania ústavnej sťažnosti ešte
zákonná lehota na splnenie povinnosti okresného súdu vyplatiť priznanú náhradu trov
obhajoby okresnému súdu neuplynula. Z informácie okresného súdu navyše vyplýva,
že všetky uznesenia okresného súdu boli k 7. máju 2020 prevzaté učtárňou okresného súdu,
ktorá uvedené nároky sťažovateľky uhradila so splatnosťou k 20. máju 2020. Zákonná
lehota na vyplatenie priznanej náhrady trov povinnej obhajoby v prospech sťažovateľky
tak bola zo strany okresného súdu prekročená v jednom prípade o 20 dní a v druhom
prípade o 6 dní. Takémuto omeškaniu v splnení povinnosti okresného súdu vyplatiť
právoplatne priznanú náhradu trov obhajoby nemožno priznať žiadnu ústavnoprávnu
relevanciu.
22. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti
ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky
obsiahnutými v sťažnostnom petite.
P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný
prostriedok.
V Košiciach 26. mája 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu