Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_14Cob-247-2014.pdf
PDF · 161.15 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/247/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: JUDr. Jaroslav Jakubčo, C. J. XXX XX J. J., správca konkurznej podstaty úpadcu ROBSTAV, stavebné družstvo Liptovský Mikuláš, so sídlom Družstevná 6, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 00 168 319, právne zastúpeného Advokátska kancelária Kadura a spol., so sídlom ul. Republiky 16, 010 01 Žilina, IČO: 47 251 671, proti žalovanému: O. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XXX/XX, XXX XX B. Y. (podnikajúci pod obchodným menom Robert Vítek MIMO, s miestom podnikania Hradná 458/229, 033 01 Liptovský Hrádok, IČO: 17 939 836, s pozastavenou obchodnou činnosťou do 05.11.2015), zastúpenému právnym zástupcom JUDr. Petrom Jančim, advokátom, so sídlom N. XXX, XXX XX B. C., v konaní o zaplatenie 90.789,63 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/106/2013-120 zo dňa 08.01.2014 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/106/2013-167 zo dňa 11.07.2014, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/106/2013-120 zo dňa 08.01.2014 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/106/2013-167 zo dňa 11.07.2014 p o t v r d z u j e .
Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania za trovy právneho zastúpenia v sume 613,85 Eur na účet právneho zástupcu žalobcu Advokátska kancelária Kadura a spol., so sídlom ul. Republiky 16, 010 01 Žilina, IČO: 47 251 671, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi 90.789,63 Eur s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 19.719,19 Eur od 25.09.2009 do zaplatenia, zo sumy 53.657,47 Eur od 20.10.2009 do zaplatenia, zo sumy 17.285,64 Eur od 28.11.2009 do zaplatenia, zo sumy 127,33 Eur od 16.12.2009 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia vo výške 3.451,51 Eur, ktoré je žalovaný povinný zaplatiť advokátovi žalobcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka zák. č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „OBZ“), § 536 ods. 1 OBZ, § 369 ods. 1 OBZ, § 3 ods. 1 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom do 31.01.2013, § 768k ods. 2 OBZ, § 13 ods. 1 OBZ, § 243 ods. 1, 2, 3 OBZ, § 534 Občianskeho zákonníka zák. č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“), § 358 OBZ, § 364 OBZ, okresný súd žalobe vyhovel. Okresný súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom listín v spise z č.l. 1-114, najmä fotokópiou zmluvy o dielo na zhotovenie stavby č. 74/2009-ZU č.l. 4-8 spisu, fotokópiou preberacieho protokolu o odovzdaní a prevzatí verejnej práce alebo dokončenej stavby č.l. 9-12 spisu, fotokópiou prílohy č. 1 k zápisnici z preberacieho a odovzdávacieho konania zo dňa 15.10.2009 č.l. 13 spisu, fotokópiou listiny označenej ako doklady objekt SO-01, SO-02-radové garáže 46 KS č.l. 14, fotokópiou dokladov ku kolaudácii stavby radové garáže I. etapa Liptovský Hrádok č.l. 15, fotokópiou zápisu z odovzdania kľúčov od garáži z 22.12.2009 č.l. 16 spisu, fotokópiou grafického znázornenia garáži č.l. 17-18 spisu, fotokópiami faktúr - daňových dokladov č.l. 19-22 spisu, fotokópiou pokladničných dokladov č.l. 23-26 spisu, fotokópiou zápisu o riešení zaplatenia dlhu z 31.05.2010 č.l. 27 spisu, výtlačkom z obchodného vestníka č.l. 28-29 spisu, odporom proti platobnému rozkazu č.l. 33 spisu, písomným vyjadrením splnomocneného zástupcu žalobcu k odporu proti platobnému rozkazu č.l. 46 spisu, fotokópiu listiny označenej ako vzájomné započítanie záväzkov medzi spoločnosti ROBSTAV SD a MIMO TATRY s.r.o. č.l. 69 spisu, obsahom prílohovej obálky spisu č.l. 70, originálom vzájomného započítania záväzkov totožného s fotokópiou v spise na č.l. 69, originálom vzájomného započítania záväzkov totožného s fotokópiou v spise na č.l. 69, bez uvedenia dátumov, originálom dohody o pristúpení k záväzku medzi žalovaným a spoločnosťou MIMO TATRY, s.r.o., fotokópiou investovaných finančných prostriedkov spoločnosťami ROBSTAV a MIMO TATRY na akcii Buchlovice č.l. 71 spisu, výpisom z obchodného registra spoločnosti MIMO TATRY, s.r.o., zverejnenom na internete č.l. 73-75 spisu, výpisom z obchodného registra úpadcu zverejneným na internete č.l. 76-82 spisu, fotokópiou listiny označenej z agendy MIMO STAV s.r.o. požičané originály JUDr. Jančimu 09.09.2011 č.l. 94 (pôvodne na č.l. 86 po opravení chyby v číslovaní listov spisu), výpisom z obchodného registra spoločnosti MIMO TATRY, s.r.o. zverejneným na internete č.l. 95 spisu (pôvodne v spise na č.l. 87 po opravení chyby v číslovaní), fotokópiou zápisnice z mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti MIMO STAV s.r.o. zo dňa 31.07.2008 č.l. 109-114 spisu.
Okresný súd nevykonal dokazovanie výsluchom navrhnutého svedka G. T.u, od ktorého výsluchu žalobca upustil a tiež nevykonal dôkaz výsluchom Ing. L. Y. k okolnostiam započítania pohľadávok a jeho vstupu do projektu, „lebo na projekte nie je žiadnym spôsobom zúčastnený, čo nie je medzi účastníkmi ani sporné a nebol ani účastníkom dohody o započítaní.“ Zmluva o dielo bola uzavretá dňa 27.05.2009 medzi úpadcom v právnom postavení zhotoviteľa a žalovaným v právnom postavení objednávateľa. Predmetom zmluvy o dielo bolo zhotovenie radových garáží v Liptovskom Hrádku, ktoré dielo bolo vykonané dňa 15.10.2009, keď bolo ukončené a odovzdané. Právo na zaplatenie ceny diela si uplatnil zhotoviteľ (úpadca) vystavením faktúr - daňových dokladov č. 2940366 na sumu 43.319,19 Eur zo dňa 10.09.2009 splatná 24.09.2009, č. 2945059 na sumu 53.657,47 Eur zo dňa 05.10.2009, splatná 19.10.2009, č. 2945067 na sumu 17.285,64 Eur zo dňa 13.11.2009, splatná 27.11.2009 a č. 2945071 na sumu 127,33 Eur zo dňa 01.12.2009, splatná 15.12.2009. Žalovaný čiastočne plnil (faktúra č. 2940366) vo výške 10.000,- Eur dňa 06.10.2009, vo výške 5.000,- Eur dňa 27.10.2009, vo výške 2.600,- Eur dňa 31.12.2009 a vo výške 6.000,- Eur dňa 12.05.2010. Celkový dlh tak predstavovala suma 90.789,63 Eur. Žalovaný písomne dňa 31.05.2010 (č.l. 27 spisu) uznal pohľadávku úpadcu a zaviazal sa ju zaplatiť do 30.06.2010.
V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že predmetom konania je zaplatenie ceny diela s príslušenstvom zo zmluvy o dielo č.l. 4-8 spisu. Cena diela nebola medzi účastníkmi sporná. Sporným bol nárok žalobcu na zaplatenie ceny diela z dôvodu, že žalovaný tvrdil zánik pohľadávky započítaním na základe dohody o započítaní medzi úpadcom a spoločnosťou MIMO TATRY, s.r.o., ktorej predchádzala dohoda o pristúpení k záväzku medzi žalovaným a spoločnosťou MIMO TATRY, s.r.o. podľa § 534 OZ (č.l. 69-70 spisu). Dňa 03.02.2012 uzavrel žalovaný (fyzická osoba - živnostník) s obchodnou spoločnosťou MIMO TATRY, s.r.o., v ktorej bol Róbert Vítek konateľom Dohodu o pristúpení k záväzku medzi dlžníkom (žalovaným) a „novým dlžníkom“ MIMO TATRY, s.r.o. podľa § 534 OZ, v ktorej sa nový dlžník MIMO TATRY, s.r.o. zaviazal voči žalovanému splniť záväzok veriteľovi zo zmluvy o dielo. Pristúpenie k záväzku podľa § 534 OZ zaväzuje len nového dlžníka voči pôvodnému dlžníkovi, veriteľovi (úpadcovi) žiadne právo na plnenie voči novému dlžníkovi nevznikne. Dňa 27.02.2012 mali úpadca a spoločnosť MIMO TATRY, s.r.o. uzavrieť Dohodu o vzájomnom započítaní záväzkov, kde sa v článku 1 uvádza záväzok úpadcu voči spoločnosti MIMO TATRY, s.r.o. zo zmluvy o prevode práv a povinností zo dňa 04.09.2008 vo výške 9.356,422 Kč, t.j. 399.403,31 Eur; v bode 2 záväzok spoločnosti MIMO TATRY s.r.o. voči úpadcovi vo výške 31.856,28 Eur; v bode 3 záväzok spoločnosti MIMO TATRY, s.r.o. voči úpadcovi („z akcie Garáže Liptovský Hrádok“) vo výške 90.789,63 Eur s výsledkom započítania vzájomných pohľadávok medzi úpadcom a spoločnosťou MIMO TATRY, s.r.o., ktorého výsledkom je pohľadávka MIMO TATRY, s.r.o. vo výške 276.757,40 Eur. Okresný súd konštatoval, že dohoda o započítaní je neplatná, keďže nie je podpísaná za úpadcu okrem predsedu predstavenstva aj ďalším členom predstavenstva úpadcu, lebo ide o právny úkon v písomnej forme (§ 243 OBZ). Ďalším dôvodom bolo nepreukázanie pohľadávky spoločnosti MIMO TATRY, s.r.o., ktorý je súčasne záväzkom úpadcu vo výške 9.356.422,- Kč s odkazom na zmluvu o prevode práv a povinností zo 04.09.2008 článok III., nakoľko túto listinu nepredložil úpadca a ani žalovaný, hoci zmluvnou stranou tejto dohody mala byť podľa tvrdenia žalovaného spoločnosť MIMO TATRY s.r.o., v ktorej bol žalovaný ako fyzická osoba konateľom. Podľa zápisnice z mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti MIMOSTAV s.r.o. z 31.07.2008 sa schválilo postúpenie všetkých práv a povinností zo zmluvy č. 2/2007 uzatvorenej medzi objednávateľom MIMOSTAV s.r.o. Liptovský Hrádok ako objednávateľom a úpadcom ako zhotoviteľom, ktorej predmetom bolo zhotovenie novostavby bytového domu v katastrálnom území Buchlovice, okres Uherské Hradište z MIMO STAV s.r.o. Liptovský Hrádok na úpadcu za cenu 9.356.421,54 Eur s tým, že táto cena bude splatná do 30-dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o kolaudácii stavby bytového domu, ktorá suma odplaty zodpovedá tvrdenej pohľadávke žalovaným spoločnosti MIMO TATRY, s.r.o. voči úpadcovi (po zaokrúhlení). Podľa bodu 9 zápisnice z uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti MIMO STAV, s.r.o. mala byť vypracovaná zmluva o postúpení všetkých práv a povinností podľa bodu 2 uznesenia tohto valného zhromaždenia do 15.08.2008. „Takáto dohoda predložená a ani uzavretá nikdy nebola a je tu podstatný rozpor, malo ísť o postúpenie práv a povinností zo zmluvy o dielo zo spoločnosti MIMOSTAV, s.r.o. na ROBSTAV, stavebné družstvo Liptovský Mikuláš nie je zrejmé na základe akého právneho úkonu z toho mal vzniknúť záväzok ROBSTAV-u SD (úpadcu) voči spoločnosti MIMO TATRY, s.r.o., keďže tento zmluvný záväzok mal vzniknúť medzi spoločnosťami MIMOSTAV, s.r.o. a ROBSTAV stavebné družstvo, to skôr svedčí o omyle tvrdenom predsedom predstavenstva úpadcu, že vzájomné započítanie pohľadávok sa nemalo týkať spoločnosti MIMO TATRY, s.r.o. ale spoločnosti MIMOSTAV, s.r.o.“ Okresný súd poukázal aj na bod 4 časti B zápisnice z mimoriadneho valného zhromaždenia, v ktorom sa uvádzalo, že ak sa splnia podmienky predchádzajúceho uzatvorenia zmluvy o postúpení všetkých práv a povinností uvedených v bode 1 a 2, uskutoční sa prevod obchodného podielu spoločnosti MIMO STAV s.r.o. z doterajšieho spoločníka ROBSTAV stavebné družstvo Liptovský Mikuláš (úpadca) na spoločníka MIMO TATRY, s.r.o. Úpadca bol spoločníkom spoločnosti do 18.11.2008 (č.l. 95 spisu), teda ak by aj vznikla pohľadávka na 9.356.421,54 Kč oprávnený z nej by bol podľa bodu 2 časti B zápisnice valného zhromaždenia MIMO STAV s.r.o. a nie MIMO TATRY s.r.o. alebo žalovaný. Žiadne ďalšie dôkazy, ktoré by sa vykonávali v zmysle návrhov žalovaného by tento právny stav už nemohli zmeniť. Navyše aj v dohode o vzájomnom započítaní záväzkov z 27.02.2012 (č.l. 69 spisu) sa tvrdilo započítanie záväzku spoločnosti MIMO TATRY, s.r.o. a nie žalovaného Róbert Vítek MIMO voči úpadcovi z akcie Garáže Liptovský Hrádok vo výške 90.789,63 Eur. Žalovaný nepreukázal zánik svojho záväzku voči úpadcovi, preto okresný súd žalobe vyhovel a uložil žalovanému zaplatiť istinu pohľadávky s príslušenstvom, úrokmi z omeškania tak, ako je uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku okresného súdu, keď výška úrokov z omeškania nebola medzi zmluvnými stranami dohodnutá, preto má žalobca právo na úrok z omeškania určený ako súčet základnej úrokovej sadzby ECB a 8 percentuálnych bodov, počnúc od prvého dňa omeškania až do zaplatenia. O trovách prvostupňového konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP.
Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný, ktorý ho odôvodňoval s poukazom na § 205 ods. 2 písm. OSP a mal za to, že okresný súd nesprávne vec právne posúdil, tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, v konaní došlo k vade uvedenej v § 221 ods. 1 písm. f) OSP, tým že účastníkovi sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav veci, „pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.“ V odvolaní žalovaný zdôraznil, že „uplatnený nárok odporcu zanikol v plnom rozsahu vzájomným započítaním medzi spoločnosťou ROBSTAV SD a spoločnosťou MIMO TATRY s.r.o. a to na základe ich vzájomnej dohody. MIMO TATRY s.r.o. pristúpil K záväzku odporcu na základe Dohody o pristúpení k záväzku zo dňa 03.02.2012, kde sa v zmysle čl. I bod 4 zaviazal, že zaplatí dlh odporcu a to buď z vlastnej iniciatívy, alebo na základe výzvy dlžníka, resp. veriteľa a to aj formou započítania pohľadávky, ktorú má voči ROBSTAVU. Na základe uvedeného potom MIMO TATRY s.r.o. započítal svoje pohľadávky voči ROBSTAVU a tým došlo k zániku záväzku odporcu voči ROBSTAVU“.
Žalovaný ďalej uviedol, že tvrdenie okresného súdu o neplatnosti dohody o započítaní považoval za nesprávne. „Dohoda o započítaní, ako písomný právny úkon síce neplatná je z dôvodu, že nebola riadne podpísaná zo strany ROBSTAVU, avšak z obsahu tejto listiny nepochybne vyplýva, že zmluvné strany spolu jednali za účelom započítania vzájomných pohľadávok. Zmluvné strany zároveň prejavili vôľu započítať vzájomné pohľadávky a k takejto dohode podľa nášho názoru nepochybne aj došlo.“ V zmysle § 364 OBZ, dohodou možno započítať akékoľvek vzájomné pohľadávky. Obchodný zákonník pritom neustanovuje ako podmienku platnosti takejto dohody písomnú formu. Ak je teda písomná dohoda neplatná, vyplýva z jej obsahu, že zmluvné strany sa na započítaní pohľadávok dohodli a takáto dohoda je platná. Pokiaľ išlo o tvrdenie žalobcu, že dohodou o pristúpení nevzniklo úpadcovi priame právo voči MIMO TATRY, s.r.o. a teda nemohlo dôjsť k započítaniu vzájomných pohľadávok, tak § 364 OBZ, ktorý upravuje započítanie vzájomných pohľadávok dohodou, má dispozitívny charakter, preto sa zmluvné strany od neho môžu odchýliť, a teda je možné dohodou účastníkov započítať akékoľvek pohľadávky.
K tvrdeniu okresného súdu ohľadom nepreukázania existencie pohľadávky spoločnosti MIMO TATRY s.r.o. voči ROBSTAV s.r.o., uviedol, že vzhľadom na „odstup času sme neboli schopní predložiť zmluvu o postúpení práv medzi spoločnosťami ROBSTAV a MIMO TATRY s.r.o., ktorá bola uzavretá na základe rozhodnutia mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti MIMOSTAV s.r.o. zo dňa 31.07.2008. Ako sme tvrdili aj na pojednávaní, zmluva o postúpení práv a povinností bola podpísaná medzi spoločnosťami MIMO TATRY s.r.o. a ROBSTAV, pričom ROBSTAV bol povinný zaplatiť na základe tejto zmluvy sumu vo výške 9 356 422 €.“ Existencia tejto pohľadávky bola preukázaná už samotnou listinnou dohodou o započítaní, ktorú vypracoval sám úpadca. Úpadca spochybnil jej autenticitu ako aj jej obsah, avšak nepredložil ani jeden dôkaz na preukázanie svojich tvrdení. Úpadca nepredložil žiaden dôkaz, ktorým by preukázal akékoľvek svoje tvrdenia ohľadom zániku uplatneného nároku. Z odôvodnenia okresného súdu nie je zrejmé, prečo prihliadal len na tvrdenia úpadcu, keď žalovaný predložil listiny preukazujúce nepravdivosť tvrdení úpadcu. Tvrdenie úpadcu, o tom, že účastníkom dohody o započítaní bola spoločnosť MIMO TATRY s.r.o. len omylom, bolo podľa žalovaného účelové a zavádzajúce. Úpadca pritom okresnému súdu podľa žalovaného vedome uviedol nepravdivé informácie o tom, v koľkých vyhotoveniach bola dohoda vyhotovená, keď tvrdil, že existoval len jediný originál. Žalovaný okresnému súdu predložil dva podpísané originály tejto dohody, čo svedčilo o nepravdivosti jeho tvrdení. Napriek tomu okresný súd nepochyboval o pravdivosti tvrdení úpadcu a priklonil sa pri hodnotení dôkazov na jeho stranu.
Okresný súd podľa žalovaného mu odňal možnosť konať pred súdom tým, že odmietol vykonať dôkaz výsluchom svedka L. Y., ktorý bol v tomto prípade z jeho pohľadu kľúčový. Z výsluchu svedka mali byť zistené všetky okolnosti týkajúce sa započítania pohľadávok medzi ROBSTAVOM, s.r.o. a MIMO TATRY, s.r.o. ako aj skutočnosti preukazujúce existenciu týchto pohľadávok. Ak by potom bolo tvrdenie úpadcu ohľadne omylu pri vypracovávaní dohody o započítaní pravdivé, tak by podľa žalovaného svedok túto skutočnosť musel potvrdiť, pretože o nej mal vedomosť. Okresný súd navyše neuviedol ani relevantný dôvod, resp. zodpovedajúcim spôsobom nezdôvodnil, prečo odmietol vykonať tento dôkaz. „Súd uviedol, že svedok na projekte nebol žiadnym spôsobom zainteresovaný. Táto skutočnosť je však v rozpore s obsahom spisov, keď aj navrhovateľ aj odporca zhodne uviedli, že so svedkom spoločne rokovali o jeho vstupe do projektu a všetky doklady boli vyhotovené práve za účelom ich predloženia svedkovi a preukázania vzájomných záväzkov medzi účastníkmi. Navrhnutý svedok teda bol spôsobilý odstrániť rozpory v tvrdeniach navrhovateľa a odporcu. Vykonaním výsluchu svedka by sa nepochybne prispelo k riadnemu a úplnému zisteniu skutkového stavu.“ Podľa žalovaného okresný súd postupoval nesprávne pri hodnotení dôkazov v rámci zisťovania skutkového stavu a následného právneho posúdenia veci. Žalobca nepreukázal jeho tvrdenia ohľadom neexistencie záväzku úpadcu voči spoločnosti MIMO TATRY s.r.o. Jeho konanie bolo zjavne účelové, pričom nepravdivosť jeho tvrdení vyplývala z viacerých skutočností. „Jednou z nich je napríklad aj skutočnosť, že úpadca si nijakým spôsobom neuplatnil voči odporcovi svoj nárok, ktorý je predmetom konania v čase po uzavretí dohody o vzájomnom započítaní. Tento svoj nárok si neuplatnil ani napriek tomu, že sa dostal do úpadku, pričom uspokojením pohľadávky voči odporcovi by úpadku zrejme predišiel. Úpadca sa zjavne cítil byť viazaný dohodou o započítaní, pričom pohľadávku voči odporcovi uplatnil až správca konkurznej podstaty. Táto skutočnosť síce nebráni vymáhateľnosti pohľadávky, avšak má výpovednú hodnotu vo vzťahu k posudzovaniu hodnovernosti tvrdení úpadcu.“ Navrhol, aby krajský súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca v podaní právneho zástupcu, v ktorom uviedol, že prvostupňový súd vo veci konal procesne správne, dostatočné dokazovanie a riadne zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil a svoj rozsudok dostatočne a presvedčivo zdôvodnil. Predovšetkým prvostupňový súd správne zameral dokazovanie na otázku obrany žalovaného, spočívajúcej na tvrdenom zániku pohľadávky žalobcu formou započítania. Prvostupňový súd skonštatoval, že všetky tieto okolnosti jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti jednoznačne vyvracali obranu žalovaného spočívajúcu v zániku uplatnenej pohľadávky. Navyše, aj keby bola preukázaná existencia akejkoľvek pohľadávky spoločnosti MIMO TATRY, s.r.o. voči úpadcovi, táto skutočnosť by nič nemenila na záveroch okresného súdu. Naopak, žalovaný vo svojom odvolaní neuvádzal žiadne nové tvrdenia ani skutočnosti. Jeho návrh na vykonanie dôkazu výsluchom svedka L. Y. okresný súd správne vyhodnotil ako nadbytočný, pretože by objektívne nijako nemohol vyvrátiť prijaté závery. Jeho výpoveď ohľadom okolností rokovania medzi úpadcom a spoločnosťou MIMO TATRY, s.r.o. a ohľadom existencie akejkoľvek pohľadávky voči úpadcovi by na veci nič nezmenila. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1, 2 OSP. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.
V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, v súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/247/2014-173 zo dňa 20.05.2015 k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu v zákonnej lehote a o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení písomnosťou krajského súdu zo dňa 20.05.2015 (č.l. 174 spisu) a tiež oznámením na internetovej stránke Krajského súdu v Žiline.
Podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej len „OSP“), odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný podľa § 212 ods. 1 OSP, a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 OSP), bolo v prvostupňovom konaní vykonané okresným súdom v intenciách návrhov účastníkov konania dostatočné dokazovanie, z neho bol správne vyvodený skutkový stav, ktorý okresný súd rovnako správne právne vyhodnotil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti odvolaním napadnutého meritórneho výroku rozsudku, ktorým okresný súd žalobe vyhovel a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.
Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd ďalej uvádza, že zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobcom na preukázanie jeho tvrdení v rámci uplatneného nároku, bola spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť žaloby v rovine existencie dôvodov na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 90.789,63 Eur s príslušenstvom. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti mal preukázané, ktoré nie, o ktoré skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Tým dal odpoveď na tie otázky nastolené účastníkmi konania, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú skutkový stav veci.
Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v písomne podanom odvolaní zo dňa 24.02.2014 (č.l. 133 a nasl. spisu), ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci a podľa výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1 OSP, § 213 ods. 1 OSP), odvolací súd dospel k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalovaným.
Žalovaný v odvolaní poukázal na to, že v konaní došlo k vade uvedenej „v § 221 ods. 1, písm. h), že súd nesprávne vec právne posúdil, tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, v konaní došlo k vade uvedenej v § 221 ods. 1, písm. f), že účastníkovi sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebne na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci“. V súvislosti s odvolacím dôvodmi žalovaného krajský súd považuje za podstatné poukázať na to, že za skutkové vady je potrebné považovať aj také pochybenie súdu, ktoré spočíva v tom, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Predovšetkým takým dôvodom nesprávneho skutkového zistenia môže byť nesprávne hodnotenie dôkazných prostriedkov, t.j. porušenie niektorého z §§ 132 - 135 OSP. Pri námietke nesprávneho právneho posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou treba rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu alebo aplikoval nesprávnu právnu normu alebo aplikoval síce správnu právnu normu ale jej obsah interpretoval nesprávne alebo právnu normu síce interpretoval správne ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. „Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký nežiaduci postup súdu v prejednávanej veci, ktorým súd účastníkovi konania znemožní realizáciu tých práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto vada je významná najmä vtedy, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi, a tým odňal účastníkovi jeho procesné práva. Medzi najzávažnejšie prípady odňatia možnosti konať pred súdom možno zaradiť situácie, keď súd rozhodoval bez nariadenia pojednávania a neboli na to splnené podmienky, ak účastníka na pojednávanie riadne nepredvolal alebo ak rozhodol bez toho, aby bola dodržaná zákonom ustanovená lehota na prípravu pojednávania“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 4 Cdo 96/2010, zo dňa 20. mája 2010). Na dotvrdenie správnosti záverov okresného súdu, s ktorými sa krajský súd po vykonaní odvolacieho prieskumu stotožnil, považuje krajský súd za podstatné napriek aplikácii § 219 ods. 2 OSP sa vyjadriť k niektorým odvolacím dôvodom žalovaného.
Žalovaný v odvolaní zdôraznil, že žalobcom uplatnený nárok žalovanému zanikol v plnom rozsahu vzájomným započítaním medzi spoločnosťou ROBSTAV, s.r.o a spoločnosťou MIMO TATRY, s.r.o. na základe ich vzájomnej dohody. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný túto obranu uplatnil už pred súdom prvého stupňa, po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu, krajský súd konštatuje, že na základe odvolacej argumentácie žalovaného, nebol vytvorený dostatočný priestor na to, aby sa krajský súd odklonil od záverov prijatých okresným súdom v napadnutom rozsudku. Bolo zrejmé, že okresný súd v rámci vykonaného dokazovania sa zaoberal uplatneným nárokom žalobcu, a tiež obranou žalovaného. Konštatoval, že predmetom konania bolo zaplatenie ceny diela s príslušenstvom, zo zmluvy o dielo č.l. 4-8 spisu. Zdôraznil, že cena diela nebola medzi účastníkmi sporná. Túto skutočnosť nespochybnil ani žalovaný v podanom odvolaní. V súvislosti s argumentáciou žalovaného, považuje krajský súd za podstatné poukázať na to, že v zmysle § 580 Občianskeho zákonníka započítanie je spôsobom zániku navzájom sa kryjúcich pohľadávok veriteľa a dlžníka. Zánik nastáva okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie a boli splnené všetky podmienky na to potrebné. Podmienkou započítania je, že ide o dva záväzky medzi tými istými subjektmi, keď je veriteľ jednej pohľadávky súčasne dlžníkom druhej pohľadávky a dlžník naopak (vzájomnosť pohľadávok). Plnenie musí byť rovnakého druhu a pohľadávky musia byť spôsobilé na započítanie. Pritom k započítaniu nedochádza automaticky, len čo sa pohľadávky stretli. Vyžaduje sa na to právny úkon niektorého z účastníkov záväzkového právneho vzťahu. Musí ísť o prejav adresovaný druhému účastníkovi, z ktorého je zrejmé, ktorá pohľadávka a v akom rozsahu sa uplatňuje na započítanie proti pohľadávke veriteľa. Na započítanie, ako jednostranný právny úkon, sa nevyžaduje súhlas druhého účastníka, pretože ho možno vykonať aj proti jeho vôli. Započítací prejav možno uplatniť po tom, keď sa pohľadávky stretli, a to od okamihu splatnosti pohľadávky, ktorá sa stala splatnou ako posledná. Vtedy dôjde k zániku pohľadávok v dôsledku započítania, a to v rozsahu, v akom sa navzájom kryjú. Ak je niektorá z nich vyššia, zaniká len do výšky započítavanej protipohľadávky (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 1M Cdo 11/2008 zo dňa 26. mája 2010). Z obrany žalovaného pred súdom prvého stupňa teda vyplývalo, že tvrdil zánik jeho záväzku započítaním pohľadávok, pričom poukázal na písomnú dohodu, ktorú okresný súd však vyhodnotil ako neplatnú, z dôvodu, že nebola podpísaná za úpadcu okrem predsedu predstavenstva a ďalším členom predsedu úpadcu, keďže ide o právny úkon v písomnej forme. Práve v rovine tejto argumentácie žalovaného krajský súd akcentuje, že písomná forma právneho úkonu predpokladá existenciu dvoch náležitostí, a to písomnosti a podpisu (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Obdo 10/2008). Písomnosť právneho úkonu podľa predmetného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spočíva v tom, že prejav vôle konajúceho subjektu zahŕňa všetky podstatné náležitosti zachytené v písomnom texte a právne významný je len prejav vôle konajúceho, ktorý je zachytený písomne, preto eventuálne zámery konajúceho v písomnom texte nevyjadrené, sú právne bezvýznamné. Právnická osoba sa podpisuje svojím menom, t.j. názvom určeným pri jej vzniku, a preto podpis právnickej osoby je spravidla taký, že u vlastnoručného podpisu fyzickej osoby, ktorá koná v mene právnickej osoby sa uvádza plný názov (obchodné meno právnickej osoby, pod ktorým bola zriadená, prípadne názov, pod ktorým je právnická osoba zapísaná do obchodného alebo iného určeného registra). Názov právnickej osoby môže byť vedľa podpisu na listine napísaný mechanickými prostriedkami napr. predtlačený, dopísaný strojom alebo vytlačený firemnou pečiatkou. Vzhľadom na to, že určitosť prejavu vôle vyjadrená v písomnom texte listiny sa musí týkať aj určenia účastníkov zmluvy, predstavuje táto náležitosť kvalitu obsahu právneho úkonu, a teda určiteľnosť prejavu vôle je daná obsahom listiny, na ktorej je údaj o účastníkoch zmluvy zaznamenaný (Ro NS ČR z 30.10.2001 sp.zn. 35 Cdo 395/2000). V prípade stanovenej písomnej formy právneho úkonu krajský súd len primerane a podporne poukazuje i na to, že určenie účastníka zmluvy musí byť objektívne poznateľné aj tretej osobe, ktorá nie je účastníkom zmluvy. Samotná proklamácia jedného z účastníkov zmluvy o jeho vedomosti o určitosti právneho úkonu, nemôže eliminovať objektívne hodnotenie určitosti zmluvy, ako to má namysli § 37 ods. 1 OZ (Ro NS ČR z 13.03.2007, sp.zn. 28 Cdo 2888/2005). Vzhľadom na uvedené sa potom krajský súd stotožnil so závermi okresného súdu, ktorý predloženú dohodu o započítaní vyhodnotil ako neplatnú. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti, vo väzbe na argumentáciu okresného súdu v tejto rovine, krajský súd v podrobnostiach odkazuje na závery okresného súdu v tejto časti s použitím § 219 ods. 2 OSP.
Okresný súd vo svojom napadnutom rozsudku zároveň konštatoval, že v prvostupňovom konaní nebola preukázaná pohľadávka spoločnosti MIMO TATRY, s.r.o. ktorý je súčasne záväzkom úpadcu vo výške 9.356.422,- Kč s odkazom na zmluvu o prevode práv a povinností zo dňa 04.09.2008 na čl. III, ktorá nebola predložená ani úpadcom ani žalovaným, hoci podľa tvrdenia žalovaného v spoločnosti MIMO TATRY, s.r.o., bol žalovaný ako fyzická osoba konateľom. V tejto súvislosti, pokiaľ samotný žalovaný v odvolaní uviedol, že nebol schopný predložiť zmluvu o postúpení práv medzi spoločnosťami ROBSTAV, s.r.o. a MIMO TATRY, s.r.o., ktorá mala byť uzavretá na základe rozhodnutia mimoriadneho valného zhromaždenia MIMO STAV, s.r.o. zo dňa 31.07.2008, ku ktorej žalovaný uvádzal, že bola podpísaná spoločnosťami MIMO TATRY, s.r.o. a ROBSTAV, s.r.o., pričom ROBSTAV, s.r.o. bol povinný zaplatiť na základe tejto zmluvy sumu 9.356.422,- Kč a samotnú existenciu tejto pohľadávky preukazoval žalovaný dohodou o započítaní, ktorú vypracoval sám úpadca, tak krajský súd konštatuje, že predmetná dohoda o započítaní bola vyhodnotená predsa okresným súdom ako neplatná a navyše ak bola aj spochybnená jej autenticita, ako aj jej obsah, aj keď žalovaný v odvolaní uvádzal k tvrdeniam žalobcu, že „nepredložil ani jeden dôkaz na preukázanie svojich tvrdení. Úpadca nepredložil žiaden dôkaz, ktorým by preukázal akékoľvek svoje tvrdenie ohľadom zániku uplatneného nároku“, tak v súvislosti s touto argumentáciou považuje krajský súd za podstatné poukázať na to, že pokiaľ bola žalobcom v konaní popretá vecná správnosť, pravdivosť aj hodnovernosť listinných dôkazov predložených žalovaným, bol postup okresného súdu namietaný žalovaným v odvolaní súladný s konštantnou judikatúrou napr. judikátu R 14/2010. Krajský súd v súvislosti s týmto svojím záverom považuje za podstatné poukázať na rozhodujúcu právnu úpravu.
Podľa § 120 ods. 1 OSP, účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
Podľa § 125 OSP, za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.
Podľa § 132 OSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.
Ak teda došlo, tak ako už odvolací súd uviedol, v tomto svojom rozhodnutí, k relevantnému spochybneniu listinných dôkazov v rovine ich hodnovernosti, pravosti a pravdivosti žalobcu, tak okresný súd správne, ako už krajský súd konštatoval v tomto rozhodnutí, postupoval, keď vykonal ďalšie dokazovanie. Ak v rámci ďalšieho dokazovania sa nestotožnil s obranou žalovaného, tak nemožno takýto postup okresného súdu napriek odvolacej argumentácii žalovaného v odvolaní vyhodnotiť ako nesprávny. Ak žalovaný v tomto smere v odvolaní argumentoval, že „nie je zrejmé, prečo súd prihliadol len na tvrdenia úpadcu, keď odporca predložil listiny, preukazujúce nepravdivosť tvrdení“ (č.l. 134 spisu), tak nie je zrejmé, ktoré listinné dôkazy žalovaný týmto vyjadrením zahŕňal, pokiaľ by v hypotetickej rovine išlo práve o počet vyhotovení dohody, tak samotný počet vyhotovení bez ďalšieho nebol spôsobilý vyvrátiť ostatné skutkové závery okresného súdu, s ktorými sa krajský súd stotožnil cez úpravu v § 219 ods. 2 OSP. Pokiaľ žalovaný v odvolaní uvádzal, že „tvrdenie úpadcu o tom, že účastníkom dohody o započítaní bola spoločnosť MIMO TATRY, s.r.o. len omylom, bolo účelové a zavádzajúce. Úpadca pritom súdu vedome uviedol nepravdivé informácie o tom, v koľkých vyhotoveniach bola dohoda vyhotovená, keď tvrdil, že existoval len jediný originál. Odporca súdu predložil dva podpísané originály tejto dohody, čo svedčilo o nepravdivosti jeho tvrdení, napriek tomu súd nepochyboval o pravdivosti tvrdení úpadcu a priklonil sa pri hodnotení dôkazov na jeho stranu“ (č.l. 136 spisu), tak v súvislosti s uvedenou argumentáciou žalovaného krajský súd uvádza, že ju síce dôsledne vníma, avšak vzhľadom na skutočnosti, ktoré vyplývali z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu nie je možné sa v tomto štádiu konania stotožniť s tvrdeniami žalovaného. Dôkazy, ktoré boli produkované žalovaným, neboli spôsobilé vyvrátiť navzájom korešpondujúce dôkazy produkované žalobcom v rámci jeho dôkaznej povinnosti, ktoré boli okresným súdom vyhodnocované a vytvorili podľa krajského súdu spoľahlivý záver pre vyhovenie žalobe v celom rozsahu. Krajský súd poukazuje len primerane a podporne i na závery, s ktorými sa stotožnil a ktoré vyplývajú z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp.zn. 5 Cdo 218/2010 „Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03)“.
Krajský súd v rovine uplatnenej obrany žalovaného v prvostupňovom aj v odvolacom konaní akcentuje, že dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Procesnoprávnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad (neúspech) sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno (zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva). Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 z 23. mája 2012). V prejednávanej veci bolo zrejmé, tak podľa záverov okresného súdu, ako aj podľa záverov krajského súdu, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno v rovine ním uplatnenej obrany proti žalobe. Bolo teda na žalovanom, aby preukázal dôvodnosť svojej obrany. Samotná skutočnosť, že žalobca tvrdil len existenciu jedného originálu a žalovaný predložil dva podpísané originály predmetnej dohody predsa nemohla so sebou spájať následky, ktoré uvádzal žalovaný. Krajský súd opätovne zdôrazňuje, že bolo na žalovanom, aby preukázal ním tvrdené dôvody, pre ktoré došlo k zániku pohľadávky uplatnenej žalobou žalobcom. Ak žalovaný v odvolaní tvrdil, že započítať je možné akékoľvek pohľadávky, tak krajský súd zdôrazňuje potrebu preukázať v tomto prípade žalovaným, že má pohľadávku, ktorá má byť podľa neho predmetom započítania a ktorá je spôsobilá na započítanie, ku ktorému preukázaniu však v prvostupňovom konaní nedošlo, preto v súvislosti s týmto záverom sa odkazuje na zodpovedajúce odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu cez úpravu v § 219 ods. 2 OSP. Ak sa potom práve v tomto smere okresný súd nestotožnil s jeho obranou, tak s týmto záverom sa odvolací súd aj napriek argumentácii v odvolaní stotožnil ako s vecne správnym záverom. Nemožno opomenúť, že „V občianskom súdnom konaní účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky. Ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá OSP stanovuje, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastníci konania teda majú povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú povinnosť, resp. dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6 M Cdo 15/2010).
Žalovaný v odvolaní namietal, že okresný súd nevykonal dôkaz výsluchom svedka Ing. L. Y.. V súvislosti s touto odvolacou námietkou sa krajský súd oboznámil s obsahom spisového materiálu okresného súdu, pričom sa poukazuje na obsah zápisnice spísanej pred okresným súdom dňa 08.01.2014, v časti v ktorej právny zástupca žalovaného žiadal vypočuť ako svedka Ing. L. Y., pričom uviedol: „aby bol vypočutý ku skutočnostiam, čo vie o započítaní pohľadávok, nakoľko úpadca vypovedal, že započítanie bolo robené ako účtovný podklad, nakoľko Ing. L. Y. má záujem vstúpiť do projektu Buchlovice. Je to na preukázanie toho, či je pravdivé tvrdenie úpadcu, že toto bola požiadavka Ing. L. Y. pre jeho vstup do projektu“ (č.l. 113 spisu). Tiež sa oboznámil s vyhláseným uznesením na pojednávaní, ktorým okresný súd zamietol tento návrh na doplnenie dokazovania a poukazuje sa aj na zápis, vyplývajúci zo zápisnice spísanej pred Okresným súdom Liptovský Mikuláš dňa 08.01.2014 na č.l. 113 spisu, kde okresný súd konštatoval, že na základe výsledkov doterajšieho dokazovania je medzi účastníkmi sporný žalovaný nárok s jeho príslušenstvom, pretože žalovaný úplne popieral svoj záväzok, ktorý mal zaniknúť započítaním. Okresný súd konštatoval, že nevykonal dokazovanie výsluchom navrhnutého svedka k okolnostiam započítania pohľadávok a jeho vstupu do projektu, lebo na projekte nie je žiadnym spôsobom zúčastnený, čo nie je medzi účastníkmi ani sporné a nebol ani účastníkom dohody o započítaní. V súvislosti s touto argumentáciou, po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu okresného súdu a v konečnom dôsledku i so samotnou odvolacou námietkou, krajský súd konštatuje, že sa stotožnil s postupom okresného súdu, ktorý nevypočul predmetného svedka Ing. L. Y.. V tejto rovine žalovaný v odvolaní uviedol „že so svedkom spoločne rokovali o jeho vstupe do projektu a všetky doklady boli vyhotovené práve za účelom ich predloženia svedkovi a preukázania vzájomných záväzkov medzi účastníkmi“ (č.l. 134 spisu), tak krajský súd v zhode so závermi okresného súdu nevidel priestor na to, aby uvedená svedecká výpoveď dokázala zmeniť závery okresného súdu, s ktorými sa cez úpravu v § 219 ods. 2 OSP stotožnil. V súvislosti so svojimi závermi krajský súd poukazuje na to, že „Skutočnosť, že okresný súd a ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní.“ (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra 2010). Vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu a vo väzbe na skutočnosti vyplývajúce zo zápisnice spísanej okresným súdom dňa 08.01.2014, ktorý dostatočne zdôvodnil a ozrejmil svoje závery, myšlienkové pochody, nemožno konštatovať, že záver okresného súdu o nevykonaní výsluchu navrhnutého svedka, teda žalovaným navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený a že by mu chýbala predchádzajúca racionálna úvaha.
Na dotvrdenie vyššie uvedenej argumentácie krajský súd tiež upriamuje pozornosť na judikát R 6/2000, podľa ktorého právnej vety, ak súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazy navrhované účastníkmi, resp. vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f) OSP nie je prípustné, lebo nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení. Podľa uznesenia Ústavného súdu SR II. ÚS 37/2001, právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní (v občiansko-právnom spore) a toto právo preto nezahŕňa nárok na zamietnutie žaloby na základe procesnej obrany žalovaného účastníka. Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné úkony každého z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu konania. Podľa judikátu R 37/1993, nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postup, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom.
Ak teda žalovaný v odvolaní namietal rozpor postupu okresného súdu so zásadami vyplývajúcimi z § 132 OSP, tak krajský súd takýto rozor po vykonaní odvolacieho prieskumu nemohol konštatovať pokiaľ išlo o závery okresného súdu v rovine dôvodnosti žalobou uplatneného nároku. Krajský súd na tomto mieste len pripomína, že pri hodnotení dôkazov zásadne súd nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť, pretože sa tu uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov. V súlade s touto zásadou postupoval okresný súd, podkladom jeho rozhodnutia sú dôkazy, ktoré boli správne vyhodnotené, pričom do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97, uznesenie NS SR sp.zn. 3Cdo 204/2009 zo dňa 14.09.2011). Pre spoľahlivé zistenie skutkového stavu sa nevyžadovali ďalšie dôkazy a tie, ktoré boli vykonané, zhodnotil okresný súd v súlade s § 132 OSP a následne vyvodil aj správne skutkové závery.
V tejto súvislosti len podporne a primerane krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14.09.2011, sp.zn. 3 Cdo 204/2009, v zmysle ktorého „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.“
Preskúmaním napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd dospel k záveru o jeho dostatočnom odôvodnení zo strany súdu prvého stupňa, za rešpektovania právnej úpravy v § 157 ods. 2 OSP. Vo všeobecnej rovine odvolací súd uvádza, že odôvodnenie rozsudku je práve tou časťou rozsudku, ktorá síce sama o sebe právoplatnosť nenadobúda, avšak je relevantná, významná z hľadiska presvedčivosti, logickej konzistentnosti a preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia. Okresný súd uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, ako ich posúdil a v akých vzájomných súvislostiach. Rovnako dostatočné bolo odôvodnenie v právnom posúdení veci. Pod právnym posúdením veci sa rozumie podradenie súdom zisteného stavu pod hypotézu príslušnej právnej normy. Odôvodnenie rozsudku musí obsahovať, podľa akej právnej normy vec bola posúdená, pod hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný súdom zistený skutkový stav. Ide tak o aplikáciu ako aj interpretáciu práva. Je potrebné uviesť, ako daný skutkový stav bol právne posúdený, ktorú právnu normu súd aplikoval a ako ju v intenciách konkrétneho prípadu interpretoval. Uvedené v dostatočnej miere z napadnutého rozsudku okresného súdu vyplýva. V tomto smere bolo dostatočné nielen samotné vymenovanie a odcitovanie zákonných ustanovení, ale z odôvodnenia napadnutého rozsudku v ďalšom vyplynulo, akým spôsobom boli tieto ustanovenia aplikované, ktoré z citovaných zákonných ustanovení a ako sa premietli do samotného rozhodnutia okresného súdu vo veci.
Vo vzťahu k vyššie uvedeným dôvodom krajský súd pre úplnosť poukazuje i na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 119/03, podľa ktorého ustanovenie § 157 ods. 2 OSP je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, čo v danom prípade prvostupňový súd vo svojom napadnutom rozhodnutí dodržal. Vyššie uvádzané skutočnosti a zistenia vyplývajúce z vykonaného odvolacieho prieskumu odvolacím súdom, viedli odvolací súd k záveru, že namietaným postupom okresného súdu v prvostupňovom konaní v rovine a v rozsahu odvolacích námietok žalovaného nedošlo k odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom.
V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 5 Cdo 114/2012 zo dňa 05. júna 2012 „Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozsudok súdu prvého stupňa zrušil. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odporcu.“
Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa § 120 ods. 1 veta tretia OSP o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci, ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva, že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.
Krajský súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.
Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní, vo väzbe na závery tak prvostupňového ako aj krajského súdu nebola zistená dôvodnosť žalovaným podaného odvolania, a to ani v ním tvrdenej rovine odňatia možnosti konať pred súdom, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 90.789,63 Eur s príslušenstvom potvrdiť ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1, 2 OSP.
Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).
Výrok o trovách prvostupňového konania nebol odvolaním osobitne napadnutý a ako závislý výrok od výroku v merite veci, pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia vo výroku o veci samej, bol potvrdený ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, tiež za situácie, že vo vecnej rovine rozhodnutie o náhrade trov prvostupňového konania nebolo žalovaným osobitne napadnuté.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 142 ods. 1, § 151 ods. 1, 2, 8 OSP. V odvolacom konaní mal úspech žalobca, ktorý uskutočnil návrh na priznanie trov odvolacieho konania v podaní zo dňa 18.3.2014 (č.l. 152 spisu) a vyčíslil ich. Priznaná náhrada odvolacích trov žalobcu pozostávala z trov právneho zastúpenia podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov v znení neskorších predpisov, za vykonaný 1 úkon právnej služby
- vyjadrenie k odvolaniu á 605,81 Eur, režijný paušál á 8,04 Eur. Celkom dôvodné trovy odvolacieho konania tvoria sumu 613,85 Eur.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Z.z.).