Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/114/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa S., IČO: X., občianske

združenie, zastúpeného JUDr. A.T., advokátkou Advokátskej kancelárie B., so sídlom v B.,

proti odporcovi E., IČO: X., zastúpenému JUDr. I.H., advokátom v K., o zaplatenie 2 183,95

€ (65 793,75 Sk) s príslušenstvom, vedenej

na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp.zn. , o dovolaní odporcu proti

uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 22. decembra 2011, sp.zn. ,

takto

rozhodol:

Dovolanie odporcu o d m i e t a .

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania v sume

238,22 € k rukám JUDr. A.T., advokátky Advokátskej kancelárie B., so sídlom v B., do 3 dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 24. marca 2011, č.k. -629

zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal voči odporcovi zaplatenia sumy 76 416 Sk

s úrokom z omeškania 8,5 % ročne od 27. decembra 2007 až do zaplatenia a sumy

15 870,80 Sk titulom odmeny za používanie zvukovo-obrazových záznamov audiovizuálnych

diel na základe kolektívnej správy práv výrobcov zvukovo-obrazových záznamov

používaných odporcom v roku 2006. Navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi

5 547,12 € v lehote 15-tich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia a tiež povinnosť nahradiť

odporcovi trovy konania vo výške 2 378,73 € v lehote 15-tich dní od právoplatnosti tohto

rozhodnutia. S poukazom na ustanovenia § 66 ods. 2, § 67 ods. 1, § 78 ods. 1, ods. 2

písm. a/ ods. 3, ods. 4 písm. d/, § 79 ods. 1, § 84, § 87 ods. 1, 2, 3 a § 87a ods. 1 zákona

č. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský

zákon) dospel k záveru, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal svoju

2

aktívnu legitimáciu v konaní. Neakceptoval tvrdenie navrhovateľa, ktorým preukazoval svoju

aktívnu legitimáciu odvodenú od zmluvy o spolupráci uzavretej medzi navrhovateľom

a spoločnosťou A. ako asociáciou medzinárodného kolektívneho riadenia audiovizuálnych

diel zo dňa 24. júna 2003, pretože podľa čl. 2 bod 4 tejto zmluvy, A. udelila navrhovateľovi

poverenie na zastupovanie svojich práv pri rokovaniach o licenčných zmluvách so

slovenskými káblovými prevádzkovateľmi. Táto zmluva teda neustanovuje právo

navrhovateľa zastupovať A. ako nositeľa práv výrobcu zvukovo-obrazových záznamov, podľa

obsahu sa zmluva týka odmien, na ktoré vzniká v súvislosti s retransmisiou právo výrobcom

audiovizuálnych diel. Ani z predložených zmlúv o zastúpení práv výrobcov zvukovo-

obrazových záznamov súd nezistil, že by ich obsahom bolo poverenie

pre navrhovateľa na zastupovanie uvedených subjektov ako nositeľov práv výrobcov

zvukovo-obrazových záznamov pri výkone ich práv podľa § 67 ods. 1 autorského zákona.

Táto skutočnosť nevyplýva ani z čl. 1 bod 1 písm. c/ zmlúv, podľa ktorého mal navrhovateľ

právo vybrať a rozdeľovať odmeny za šírenie diel prostredníctvom káblovej retransmisie.

Predmetom všetkých týchto zmlúv sú diela, nie zvukovo-obrazové záznamy. V tejto súvislosti

mal súd za to, že práva výrobcov zvukovo-obrazových záznamov nie sú totožné s právami

autorov a iných nositeľov práv k audiovizuálnym dielam, pretože kým k audiovizuálnemu

dielu sa viažu práva osobnostné a majetkové, k zvukovo-obrazovému záznamu vznikajú jeho

výrobcovi len majetkové práva. Aj v prípade, že autor audiovizuálneho diela je zároveň

výrobcom zvukovo-obrazových záznamov, musí byť táto skutočnosť jasne špecifikovaná

v zmluve o zastúpení, na základe ktorej je takýto subjekt zastúpený ako výrobca

zvukovoobrazového záznamu. Uviedol, že navrhovateľ môže vykonávať dobrovoľnú

kolektívnu správu jedine v tom rozsahu, ktorý vyplýva zo zmlúv, tieto nie je možné vykladať

extenzívne a pripisovať im taký obsah, ktorý z nich nevyplýva. Ani čestné vyhlásenie

riaditeľa A. zo dňa 26. februára 2007, ktorým splnomocnenie udelené navrhovateľovi

v zmluve o spolupráci spresnil, nie je možné použiť, pretože je v rozpore s rozsahom práv

vymedzeným zmluve, podobne ako čestné vyhlásenie z 25. apríla 2008. Zároveň poukázal

na to, že navrhovateľ tiež nepreukázal, že uvedené subjekty sú skutočne výrobcami zvukovo-

obrazových záznamov. Súd vyhovel protinávrhu odporcu a navrhovateľovi uložil povinnosť

zaplatiť odporcovi sumu 5 547,12 €, ktorá predstavovala bezdôvodné obohatenie

navrhovateľa podľa titulom bezdôvodne uhradených faktúr

odporcom navrhovateľovi v priebehu súdneho konania. O trovách konania rozhodol podľa

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie navrhovateľa uznesením z 22. decembra

2011, sp.zn. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že keďže navrhovateľ sa

domáhal zaplatenia primeranej odmeny za šírenie zvukovo-obrazového záznamu ich

výrobcov v roku 2006, na právne vzťahy medzi účastníkmi je potrebné aplikovať zákon

č. účinný do 1. marca 2007 (teda pred novelou autorského zákona).

Konštatoval, že medzi účastníkmi zostalo sporné, či navrhovateľ je nositeľom aktívnej vecnej

legitimácie v spore, a či na strane navrhovateľa alebo odporcu je dôkazné bremeno v spore,

pretože v zmysle ustanovenia § 84 autorského zákona – práva a povinnosti používateľa – ak

používateľ nepreukáže, že nositeľ práv výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv, a ak

bolo v odbore použitia predmetov ochrany udelené oprávnenie podľa § 80 autorského zákona,

používateľ je povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetu ochrany

prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon

kolektívnej správy vo vymedzenom odbore použitia predmetov ochrany. Ani toto

ustanovenie, ani dôvodová správa k nemu nerozlišuje medzi povinnou kolektívnou správou

a dobrovoľnou kolektívnou správou, t.j. správou zmluvnou. Z uvedeného dospel odvolací súd

k záveru, že pokiaľ zákonodarca v tomto ustanovení kolektívnu správu ako takú nerozlíšil

a jej charakter subsumoval iba pod ustanovenie § 80 autorského zákona (podmienky udelenia

oprávnenia na výkon kolektívnej správy), je dôkazné bremeno na používateľovi – v danom

prípade odporcovi, aby preukázal, že nositeľ práv, t.j. výrobca zvukovo-obrazových

záznamov výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv – t.j. práv výrobcu, za ktoré mu

patrí primeraná odmena. Inak je povinný za použitie predmetu ochrany, t.j. zvukovo-

obrazových záznamov, organizácii kolektívnej správy – t.j. v danej veci navrhovateľovi, ako

právnickej osobe, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy

vo vymedzenom odbore, t.j. zvukovo-obrazových záznamov, zaplatiť primeranú odmenu, t.j.

odmenu, ktorej sa v danej veci domáha navrhovateľ prostredníctvom návrhu. Navrhovateľ

v danej veci preukazoval svoju aktívnu vecnú legitimáciu oprávnením Ministerstva kultúry

SR pôvodne pod č. 1/2001 zo 14. septembra 2001, právoplatného ku dňu 1. októbra 2001,

pod č.k. MK 1403/2001-1, podľa ktorého mal ako držiteľ právo vykonávať kolektívnu správu

ešte podľa pôvodného autorského Z.z, okrem iného, aj v odbore šírenia

zvukovo-obrazových záznamov prostredníctvom káblovej retransmisie, a to v oblasti práv

výrobcov zvukovo-obrazových záznamov (t.j. filmov). V súvislosti s novelizáciou autorského

zákona, , došlo k zmene rozhodnutia o výkone kolektívnej správy

majetkových práv výrobcov zvukovo-obrazových záznamov pre navrhovateľa a Ministerstvo

kultúry SR vydalo navrhovateľovi oprávnenie č. 5/2004 dňa 30. marca 2004, právoplatného

ku dňu 15. apríla 2004 (č.k. MK – 328/2004-900), v zmysle ktorého sa stal držiteľom

oprávnenia na výkon povinnej kolektívnej správy majetkových práv výrobcov zvukovo-

obrazových záznamov a iných nositeľov práv v odbore vyhotovenia rozmnoženiny zvukovo-

obrazového záznamu pre osobnú potrebu a oprávnenia v dobrovoľnej kolektívnej správe práv

podľa autorského zákona v odbore okrem iného aj pod b/ v káblovej retransmisii zvukovo-

obrazového záznamu, a to na základe a v rozsahu uzatvorených zmlúv s výrobcami zvukovo-

obrazových záznamov a s inými nositeľmi práv k zvukovo-obrazovým záznamom.

Oprávnenie bolo vydané na neurčitý čas. Z uvedeného oprávnenia č. 5/2004 v súlade

s ustanovením § 84 autorského zákona účinného do 1. marca 2007, odvolací súd vyvodil, že

navrhovateľ je nositeľom aktívnej vecnej legitimácie ako kolektívny správca práv výrobcov

zvukovo-obrazových záznamov, šírených káblovou retransmisiou, pokiaľ odporca

nepreukáže, ako používateľ týchto zvukovo-obrazových záznamov, že ich výrobcovia

výslovne vylúčili kolektívnu správu svojich práv. Teda dôkazné bremeno je na strane

odporcu. Navrhovateľ svoje oprávnenie zastupovať výrobcov zvukovo-obrazových záznamov

odvodzuje od zmluvy uzavretej medzi ním a asociáciou A. dňa 24. júna 2003. Z článku 2 bod

4/ a 5/ tejto zmluvy pri jej extenzívnom výklade odvolací súd dospel k záveru, že A.

jednoznačne poverila navrhovateľa na jej zastúpenie tejto asociácie v mene nositeľov práv na

audiovizuálne diela pri retransmisii televíznych programov káblom, a to nielen pri uzatváraní

zmlúv so slovenskými káblovými prevádzkovateľmi, ale aj vo veci taríf a iných podmienok

pre káblové a podobné retransmisie. Takýto výklad korešponduje aj s ďalšími článkami tejto

zmluvy, napr. s článkom 8 bod 1/ o uhrádzaní celkových súm licenčných poplatkov, v zmysle

ktorého prevádzkovatelia káblových a iných služieb mali uhrádzať celkovú sumu licenčných

poplatkov za káblové alebo podobné retransmisie

na Slovensku a práva producentov na účet navrhovateľa. Podľa článku 13 obidve strany sa

dohodli na použiteľnom práve, pričom každá zo strán sa podriadila jurisdikcii príslušného

štátu podľa toho, v ktorom štáte mala byť vznesená žaloba. Z obsahu tejto zmluvy teda

vyplýva, že obidve asociácie sa dohodli na zastúpení nositeľov práv navrhovateľom

na Slovensku aj pri vymáhaní oprávnených platieb a odmien pre nositeľov práv

pri retransmisii. K takémuto záveru dospel odvolací súd extenzívnym výkladom s použitím

§ 35 ods. 2 Občianskeho zákona, podľa ktorého právne úkony je potrebné vykladať nielen

podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak

táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Vôľa obidvoch strán pri uzatvorení zmluvy

o spolupráci smerovala k spoločnému postupu v rámci uplatňovania práv nositeľov práv

k audiovizuálnym dielam – filmovým dielam, voči káblovým prevádzkovateľom v Slovenskej

republike. Na základe uvedenej zmluvy je podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ

aktívne vecne legitimovaný v spore. Pokiaľ prvostupňový súd dospel k záveru, že v tomto

smere navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, nebol jeho právny záver správny, pretože

nemá oporu v zistenom skutkovom stave. Odvolací súd si osvojil názor tvorcu autorského

zákona, z ktorého extenzívne vyvodil, že navrhovateľ, ako kolektívny správca majetkových

práv výrobcov zvukovo-obrazových záznamov a iných nositeľov práv podľa § 78 ods. 1 a 2

autorského zákona k zvukovo-obrazovým záznamom má oprávnenie k ich zastúpeniu, ako

nositeľov práv pri prenose káblovej retransmisie zvukovo-obrazového záznamu v rozsahu

uzavretých zmlúv s týmito výrobcami, a teda je v spore aktívne vecne legitimovaný. Dospel

teda k záveru, že základ nároku navrhovateľa je daný, vyplýva z ustanovenia § 81 ods. 3

a § 67 ods. 1, 2 autorského zákona a prvostupňový súd tým, že návrh navrhovateľa zamietol,

rozhodol vecne nesprávne a preto jeho rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že rozhodnutie o protinávrhu odporcu je závislé od rozhodnutia o návrhu

navrhovateľa, odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa aj v tejto časti.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie odporca, ktorý navrhol

napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť

dovolania odôvodnil ustanovením , a ,

tvrdiac, že postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Namietal, že odvolací súd nepostupoval správne, keď rozsudok prvostupňového súdu

namiesto jeho zmeny zrušil, hoci na jeho zrušenie neboli splnené podmienky podľa § 221

ods. 1 písm. h/ , a tým mu odňal možnosť realizovať procesné právo – podať dovolanie

podľa Taktiež namietal nepreskúmateľnosť uznesenia odvolacieho súdu

a nevysporiadanie sa s jeho argumentmi a rozhodnutiami vydanými v obdobných prípadoch,

založenými odporcom do súdneho spisu. Podľa názoru dovolateľa odvolací súd účelovo

vyhľadával iba argumenty svedčiace v prospech navrhovateľa, s tým, že na ním namietané

námietky nijako nereagoval. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberal skutkový a právny

stav veci.

Navrhovateľ navrhol dovolanie odporcu ako neprípustné odmietnuť a zaviazať ho

k náhrade trov dovolacieho konania v sume 238,22 €.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236

a nasl. ), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) dospel

k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok

nie je prípustný.

Podľa ustanovenia dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súdu rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239

platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/

) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska ( veta prvá ).

Podľa je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,

ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Nakoľko dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje niektorý

zo znakov uvedených uznesení (v danom prípade uznesením odvolacieho súdu bol zrušený

rozsudok súdu prvého stupňa), je zrejmé, že ide o prípad, v ktorom

dovolanie podľa § 239 nepripúšťa.

S prihliadnutím na ustanovenie , veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa , ale

sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti

účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne

obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím súdom

nebola v konaní zistená.

So zreteľom na odporcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej

veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať ( ).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy

pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a odporcovi

neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho

práv a oprávnených záujmov.

Odňatie možnosti konať pred súdom odporca vyvodzuje z toho, že odvolací súd

nepostupoval správne, keď rozsudok prvostupňového súdu namiesto jeho zmeny zrušil, hoci

na jeho zrušenie neboli splnené podmienky podľa , a tým mu

odňal možnosť realizovať procesné právo – podať dovolanie podľa

Dovolací súd uvádza, že v ustanovení

dáva odvolaciemu súdu oprávnenie rozhodnutie zrušiť, ak súd prvého stupňa nesprávne

vec právne posúdil a v dôsledku toho nedostatočne zistil skutkový stav veci.

V posudzovanom prípade je nepochybné, že prvostupňový súd, riadiac sa nesprávnym

právnym názorom, vôbec nezisťoval rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa rozsahu návrhom

uplatneného nároku a na opodstatnenosť výšky nároku nevykonal žiadne dôkazy. V súvislosti

s rozsahom uplatneného nároku teda nedostatočne zistil skutkový stav veci. Dovolateľ preto

neoprávnene vytýka odvolaciemu súdu, že postupoval v rozpore s ustanovením ,

keď rozsudok prvostupňového súdu zrušil.

nezakazuje odvolaciemu súdu v zrušujúcom uznesení

vysloviť právny názor na vec odlišný od právneho názoru súdu prvého stupňa. Práve naopak,

takúto situáciu vo viacerých ustanoveniach predpokladá ( ). V ďalšom konaní

pred súdom prvého stupňa dovolateľ bude môcť realizovať procesné práva, akým je právo

navrhovať dôkazy na podporu svojich tvrdení, vyjadrovať sa k právnej stránke veci a pod.

Napokon, neobstojí ani tvrdenie dovolateľa, že odvolací súd mu zrušením rozsudku

súdu prvého stupňa, namiesto jeho zmeny, znemožnil preskúmať správnosť právneho názoru

odvolacieho súdu v dovolacom konaní. Predovšetkým treba uviesť, že odvolací súd môže

rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť, aj keď sa navrhuje jeho zmena, a naopak (§ 212 ods. 4

). Je preto vecou súdu (a nie účastníka konania), akú formu rozhodnutia odvolací súd

v konkrétnom prípade zvolí. Ak teda odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zruší, hoci

sa navrhuje jeho zmena a v zrušujúcom uznesení vysloví právny názor na vec, nejde o postup,

ktorý by bol v rozpore s ustanoveniami a v dôsledku ktorého

by bol účastník vylúčený z realizácie procesných práv, včítane práva preskúmať vecnú

správnosť rozhodnutia odvolacieho súdu v dovolacom konaní.

Dovolateľ preto neopodstatnene namietal, že postupom odvolacieho súdu mu bola

odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka

dovolateľa týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej odôvodnenosti písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu a z nej plynúceho porušenia práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivý súdny

proces.

Podľa (ďalej len ), každý sa môže

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), ak súd

koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v inak ako v rozsahu

a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje zaručené právo na súdnu ochranu

().

Citovaný (podobne aj dohovoru) je primárnou

ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky

príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy

jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele

druhej hlavy ( až 50 ) normujúcich rámec, v ktorom je možné domáhať sa

jeho rešpektovania (m. m. ).

Obsah práva na súdnu ochranu v nespočíva len v tom, že osobám

nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho

obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je

v rozpore so zákonom, je porušením zaručeného práva na súdnu ochranu

10

(). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle preto dochádza

aj vtedy, ak sa niekto („každý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna ochrana tomuto právu

nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore

so zákonom (porovnaj ).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu

Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa , ako aj právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť

konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. ).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany

(, ). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry

vyslovil, že právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil

III/1997).

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

11

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolací

súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré

rozsudok súdu prvého stupňa zrušil. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné,

zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade

a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich

účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa

s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. ).

Za porušenie základného práva zaručeného v

v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

podľa predstáv odporcu.

Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom

posúdení veci, prípadne že by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2

písm. b/, c/ v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa

a nasl.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

12

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich

z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok

vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania

v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

odporcu nemožno vyvodiť ani z ustanovenia a ani z ustanovenia

Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa

prípustné a vady uvedené v neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolanie odporcu ako neprípustné podľa v spojení

s odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania sa

nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti odporcovi, ktorý úspech nemal ( v spojení

s a ). Dovolací súd priznal navrhovateľovi náhradu,

ktorá spočíva v odmene advokátky za jeden úkon právnej služby, ktorý poskytla

navrhovateľovi vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu z 15. mája 2012 (§ 14 ods. 1 písm. b/

vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov). Základnú sadzbu tarifnej odmeny určil podľa § 10

ods. 1, § 13 ods. 4 tejto vyhlášky vo výške 190,89 € (hodnota sporu 5 547,12 €), čo

s náhradou výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške

jednej stotiny výpočtového základu vo výške 7,63 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a DPH vo výške

39,70 € (§ 18 ods. 3 vyhlášky) predstavuje spolu 238,22 €.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 5. júna 2012

JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová