Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

12Co/49/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amy Odalošovej a sudcov Mgr. Martina Štubniaka (sudca spravodajca) a Mgr. Kataríny Katkovej, v spore žalobcu Slovenská asociácia producentov v audiovízii, so sídlom Grösslingova 32, 811 09 Bratislava, IČO: 36 061 182, právne zastúpeného LMH Legal, s.r.o., so sídlom Moyzesova 314/39, 900 01 Modra, IČO: 55 137 652, za účasti intervenienta na strane žalobcu Slovenský filmový ústav, so sídlom Grösslingova 32, 811 09 Bratislava, IČO: 00 891 444, právne zastúpeného JUDr. Adrianou Tomanovou, advokátkou, so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti žalovanému VARES, s.r.o., so sídlom Medený Hámor 6541/15, 974 01 Banská Bystrica, právne zastúpenému Krechňák & Associates, s. r. o., so sídlom Panenská 8, 811 03 Bratislava, IČO: 36 861 286, za účasti intervenienta na strane žalovaného LITA autorská spoločnosť, so sídlom Mozartova 4093/9, 811 02 Bratislava, IČO: 00 420 166, právne zastúpeného Mgr. Peter Kubovič, advokát, s.r.o., so sídlom Námestie Biely kríž 3, 831 02 Bratislava, IČO: 54 167 370, o zaplatenie 85.278,33 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. -399 z 8. novembra 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 24.888,72 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 08. 02. 2019 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšku žalobu z a m i e t a.

II. Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 41,62 % do 3 dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

III. Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť intervenientovi na strane žalovaného náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 41,62 % do 3 dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“) zamietol žalobu, ktorou sa žalujúca organizácia kolektívnej správy domáhala vydania bezdôvodného obohatenia za obdobie 01. 10. 2016 až 31. 12. 2018 tvrdiac, že žalovaný v uvedenom období neoprávnene šíril káblovou retransmisiou audiovizuálne diela (AVD) a audiovizuálne záznamy (AVZ), ku ktorým ona spravuje výkon majetkových práv.

2. Súd prvej inštancie zamietnutie žaloby zdôvodnil tým, že žalobca nespravuje práva k AVD v prípadoch, keď tieto práva vykonávajú autori AVD ako pôvodní nositelia týchto práv, ale spravuje práva k AVD výlučne v prípadoch, keď sú splnené podmienky Autorského (ďalej len „“) k výkonu autorských práv výrobcom originálu AVD a žalobca splnenie týchto podmienok

nepreukázal ani netvrdil. Súd prvej inštancie sa potom nestotožnil s tým, že žalobcovi na preukázanie aktívnej vecnej legitimácie postačovalo oprávnenie udelené mu MK SR v rámci správneho konania podľa . Na predložené zmluvy o zastúpení a zoznam zahraničných OKS, resp. dohodu s OKS AGICOA súd prvej inštancie neprihliadol s poukazom na , lebo tieto dôkazy žalobca nepredložil včas. Preukázanie skutočnosti, či a ktorých nositeľov práv a tiež ktoré konkrétne predmety ochrany žalobca zastupuje bolo nevyhnutné aj kvôli tomu, že rovnaké oprávnenie udelené MK SR majú vo vzťahu ku káblovej retransmisii AVD a AVZ aj iné organizácie kolektívnej správy, pričom vo vzťahu k žalobca nepreukázal, že si ho nositelia práv vybrali za zástupcu. Rovnako žalobca nepreukázal nárok na vznik odmeny pokiaľ ide o použitie AVZ s poukazom na , podľa ktorého ide o originál AVD ako to vyplýva z (a nie o rozmnoženinu) a tiež nepreukázal, že žalovaný v žalovanom období realizoval retransmisiu diel. Okrem toho súd prvej inštancie poukázal aj na žalovaným dôvodne vznesenú námietku premlčania ohľadne žalobcom uplatneného nároku za obdobie 01. 10. 2016 až 13. 01. 2017, a to vzhľadom na uplynutie 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby podľa a podanie žaloby na súde dňa 14. 01. 2019. O náhrade trov konania rozhodol podľa kvôli úspechu žalovaného v spore.

3. V zákonnej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalobca. Žiadal zmenu rozsudku a vyhovenie žalobe namietajúc, že súd prvej inštancie nepostupoval v súlade s článkom 2 ods. 2 Základných princípov , keď sa nijak nevysporiadal s názormi najvyšších súdnych autorít obsiahnutými v ním označených rozhodnutiach. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nezodpovedá , súd prvej inštancie na pojednávaní nepostupoval podľa a nevykonal na ňom žiadne dokazovanie. Súd prvej inštancie nesprávne posúdil právny význam jeho oprávnenia na výkon kolektívnej správy zo dňa 18. 08. 2016 vydaného v rámci osobitného správneho konania na základe rozhodnutia MK SR zo dňa 07. 07. 2016, ktoré osvedčuje rozsah zastupovaných práv i subjektov a ktoré preukazuje oprávnenie zastupovať nositeľov práv v konkrétnych odboroch. Nemusel preto duplicitne aj v tomto súdnom konaní preukazovať akých nositeľov a aké predmety ochrany zastupuje. Súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie predloženými nahláškami o odvysielaní, webstránkami žalobcu, resp. jednotlivých nositeľov práv a nevypočul štatutárneho zástupcu žalovaného ani svedka A. B. ako štatutárneho zástupcu SFÚ. Žalobca zdôraznil, že si v spore neuplatňoval nároky za použitie konkrétneho predmetu ochrany (AVD, resp. AVZ), čo s nepochopením vyžadoval preukazovať žalovaný a s čím sa nesprávne stotožnil aj okresný súd. Žalovaný nie je vysielateľom konkrétnych AVD alebo AVZ, ale vykonáva len retransmisiu kompletného vysielania určitých TV staníc ako celku a teda predmetom žaloby neboli nároky za šírenie konkrétneho AVD alebo konkrétneho AVZ, ale bezdôvodné obohatenie vo výške podľa sadzobníka odmien viazanej na počet prípojok žalovaného. Nemusel preto preukazovať šírenie konkrétnych AVD a AVZ žalovaným. Káblová retransmisia je ako špecifický typ retransmisie odborom povinnej kolektívnej správy a teda sa súhlas na použitie predmetov ochrany udeľuje výlučne prostredníctvom OKS. Žalobca tiež namietal, že nebol v omeškaní s predložením listinných dôkazov, na ktoré súd prvej inštancie preto nemal dôvod neprihliadať cez aplikáciu sudcovskej koncentrácie konania. K odvolaniu žalobca priložil prehlásenie zahraničnej OKS AGICOA ako podľa neho ďalší prípustný prostriedok procesného útoku.

4. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, že súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie odôvodnil dostatočne a jasne, zo zápisnice o pojednávaní je zrejmé, že postupoval v súlade s , argumentácia žalobcu je preto účelová. V súvislosti s dokazovaním nebol porušený , nakoľko boli splnené podmienky na upustenie od čítania listinných dôkazov, resp. oznamovania ich obsahu. Vo vzťahu k oprávneniu žalobcu ako OKS žalovaný zdôraznil, že toto nepreukazuje rozsah nositeľov práv a predmetov ochrany zastupovaných žalobcom, ktorý mal preto povinnosť toto preukázať v súdnom konaní, čo ale neurobil. Rovnako bol povinný preukázať použite predmetov ochrany, čo takisto neurobil. Súd prvej inštancie podľa žalovaného dôvodne nevykonal žalobcom označené dôkazy, pretože neboli potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Sudcovská koncentrácia konania bola okresným súdom uplatnená dôvodne, keď žalobcovi nič nebránilo, aby neskôr predložené dôkazy pripojil už k svojmu písomnému vyjadreniu k odporu. Nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa vo vzťahu k predloženému prehláseniu AGICOA.

5. V následných vyjadreniach sporové strany v zásade opakovali svoju argumentáciu, neuviedli nič nové, čo by malo vplyv na rozhodnutie o podanom odvolaní.

6. V priebehu odvolacieho konania oznámili svoj vstup do konania najskôr LITA ako intervenient na strane žalovaného a následne SFÚ ako intervenient na strane žalobcu. Odvolací súd vzhľadom na podané námietky proti ich vstupu uznesením zo dňa 16. 08. 2023, resp. uznesením zo dňa 29. 10. 2025 vyslovil, že ich vstup ako intervenientov na príslušnej strane je prípustný.

7. Intervenient na strane žalobcu uviedol, že je nositeľom práv autorov k audiovizuálnym dielam, zároveň je výrobcom záznamov audiovizuálnych diel a v zmysle Autorského zákona mu vzniklo právo na odmenu a primeranú odmenu od žalovaného za použitie predmetov ochrany káblovou retransmisiou.

8. Intervenient na strane žalovaného uznal, že žalobca v konaní preukázal oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv, čo ale nepostačuje na preukázanie dôvodnosti ním uplatňovaných nárokov. Pokiaľ chcel byť žalobca v spore úspešný, mal preukázať, či skutočne zastupuje reálnych nositeľov práv a spravuje predmety ochrany, za použitie ktorých si uplatňuje nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za ich údajné neoprávnené použitie. Žalobca uvedené v konaní nepreukázal, preto súd prvej inštancie správne žalobu zamietol.

9. Na základe odvolania žalobcu krajský súd, ako súd odvolací ( ), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami a , pričom podľa ust. nariadil na prejednanie odvolania pojednávanie, na ktorom zopakoval a doplnil dokazovanie listinnými dôkazmi postupujúc pritom podľa druhej vety (nakoľko listiny boli počas sporu stranám doručené a tieto samé o sebe a ani ich obsah nebol tou-ktorou protistranou spochybnený) a na základe toho rozsudok súdu prvej inštancie podľa zmenil, lebo neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie.

10. Odvolanie žalobcu je dôvodné.

11. Odvolací súd najskôr uvádza, že sú mu známe rozhodnutia iných senátov tunajšieho odvolacieho súdu i ďalších odvolacích súdov, ktoré sa týkali prejednávania obdobných autorskoprávnych sporov žalobcu SAPA. V týchto konaniach boli potvrdené rozhodnutia okresných súdov, ktoré zamietli podané žaloby poväčšine s odkazom na neunesenie dôkazného bremena žalobcom v otázke zastupovania konkrétnych nositeľov práv k AVD a k AVZ, resp. neunesenia dôkazného bremena vo vzťahu k použitiu takýchto diel a záznamov žalovanými subjektmi. Vec prejednávajúci senát odvolacieho súdu sa s takýmito závermi nestotožňuje.

12. Je potrebné uviesť, že ohľadne prejednávanej problematiky povinnej kolektívnej správy práv upravenej v aktuálne neexistuje žiadna a teda logicky ani ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít. Súd prvej inštancie preto nepostupoval v rozpore s základných princípov , lebo sa nemal od čoho odkloniť ako to namietal v odvolaní žalobca. Ním označené súdne rozhodnutia totiž nedopadali na prejednávaný spor, lebo sa predovšetkým netýkali právnej úpravy súčasného Autorského a navyše sa ani vecne nevyjadrovali k tam riešenej problematike predchádzajúceho Autorského (najmä rozhodnutie NS SR sp. zn. ).

13. Za rozhodnutie tvoriace ustálenú súdnu prax vo vzťahu k prejednávanému sporu nepovažuje odvolací súd ani žalovaným, resp. intervenientom na jeho strane označené rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. z 11. 11. 2021, pretože toto rozhodnutie sa týkalo posudzovania ústavnosti rozhodovania o intervencii LITY v obdobnom spore vedenom na OS BA I a v rámci neho ústavný súd iba ako tzv. obiter dictum (viď jeho 37. odsek) vyslovil svoj názor na SAPOU uplatnený nárok i z hľadiska aplikácie , k čomu sa následne vrátil ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. uvádzajúc, že ústavný súd sa tam vyjadroval „k otázke vstupu intervenienta do konania a posúdeniu právneho záujmu na výsledku konania, a nie k posúdeniu merita veci, pričom jeho závery je potrebné vnímať v kontexte skutkových zistení vyplývajúcich z daného súdneho spisu.“ Ústavný súd sa teda ani okrajovo nezaoberal povinnou kolektívnou správou práv podľa .

14. Odvolací súd konštatuje, že základ sporu sa týka káblovej retransmisie a súvisí práve s ust. , podľa ktorého nositeľ práv nie je oprávnený na individuálny výkon svojich majetkových práv v odboroch kolektívnej správy podľa odseku 2. Toto ustanovenie upravuje povinnú kolektívnu správu práv v takých odboroch kolektívnej správy práv, v ktorých nemôžu ich nositelia spravovať svoje

práva individuálne, pretože je neúčelné alebo až nemožné, aby jednotlivci sledovali každé nakladanie s predmetom ochrany a uplatňovali si s tým spojené nároky. Povinná kolektívna správa práv na jednej strane síce obmedzuje nositeľa práv vo výkone jeho výhradných majetkových práv k predmetu ochrany, na druhej strane mu však prináša majetkový prospech, ktorý by sám svojou individuálnou správou nikdy nezískal, pretože nie je schopný sám postihnúť všetky prípady, v ktorých bol predmet autorskoprávnej ochrany použitý. Iné subjekty by využívali jeho diela, umelecké výkony či iné predmety autorskoprávnej ochrany bez toho, že by sa o tom dozvedel a teda aj bez toho, že by mu bola vyplatená odplata za takéto použitie. Účelom povinnej kolektívnej správy práv je teda smerom navonok uľahčiť tak uplatňovanie práv ich nositeľom ako aj plnenie povinností používateľom predmetov ochrany.

15. V nadväznosti na uvedené je odvolací súd toho názoru, že pokiaľ Autorský zákon v e príslušný odbor má povahu povinnej kolektívnej správy, pričom tak urobil (v súlade s definíciou obsiahnutou v ) bez potreby vyjadrenia subjektu nositeľa, ktorého práva takýmto spôsobom OKS realizuje, v sporovom konaní o nárokoch uplatnených OKS z titulu povinnej kolektívnej správy v súvislosti s káblovou retransmisiou nie je potrebné preukazovať, ktorých konkrétnych nositeľov práv a aké ich predmety ochrany daná OKS zastupuje, rovnako ako nemá žiaden právny význam, či ide o nositeľov práv zastupovaných alebo nezastupovaných ( v spojení s ), ktorých právne postavenie je rovnaké ( ). Uvedené otázky by podľa odvolacieho súdu nadobúdali právny význam len v prípade dobrovoľnej kolektívnej správy práv, ktorá je založená čisto na zmluvnou základe. Inak povedané, povinná kolektívna správa práv nie je v zákone definovaná z hľadiska subjektu určujúc komu patrí spravované právo, ale z hľadiska objektu (predmetu ochrany) a spôsobu jeho použitia a teda v rámci výkonu povinne kolektívne spravovaných práv danou OKS nie je potrebné skúmať, ktorých konkrétnych nositeľov práv a predmetov ochrany sa týka. Postačujúcim je, že OKS má na výkon kolektívnej správy v príslušnom odbore povinnej kolektívnej správy práv súvisiacej s káblovou retransmisiou udelené oprávnenie v zmysle a nasl. upravujúceho správne konanie, v rámci ktorého je predpokladom vydania oprávnenia na výkon kolektívnej správy doloženie písomných záväzkov ku kolektívnej správe od nositeľov práv, resp. zahraničných OKS ( ). Z takého rozhodnutia je nutné vychádzať v zmysle a nie je možné ho mimo rámca správneho konania, resp. správneho súdnictva preskúmavať v civilnom sporovom konaní, ako sa toho v podstate dožadoval žalovaný tvrdiac, že žalobca nezastupuje žiadnych nositeľov práv, lebo to v tomto spore nepreukázal.

16. Odvolací súd uvádza, že dosiaľ vyjadrené závery platia o to viac vo vzťahu ku káblovej retransmisii ( ), pre ktorú je typické práve to, že hoci je povinnosťou jej prevádzkovateľa mať súhlas tak na káblovú retransmisiu konkrétneho AVD, ako aj AVZ, prevádzkovateľ vopred nevie určiť a ani nijak nemôže sám ovplyvniť, či a ktoré AVD resp. AVZ budú predmetom káblovej retransmisie, pretože káblová retransmisia predstavuje len ďalší prenos prijatého a nijak nezmeneného signálu, resp. vysielania ( účinného do 01. 08. 2022). Podľa odvolacieho súdu to znamená, že prevádzkovateľ káblovej retransmisie má uzavrieť licenčnú zmluvu s každou OKS, ktorá spravuje práva na použitie predmetov ochrany v oblasti káblovej retransmisie. Prevádzkovateľ totiž nedokáže a ani nemôže „filtrovať“ káblovú retransmisiu (lebo už by o ňu nešlo) tým spôsobom, aby jej predmetom boli iba predmety ochrany, ku ktorým práva spravuje OKS, s ktorou prípadne práva vysporiadal.

17. Ako vyplýva z , odborom povinnej kolektívnej správy je aj káblová retransmisia ako špecifický typ retransmisie, ktorá je obmedzená na príjem verejnosťou prostredníctvom káblového, satelitného alebo mikrovlnného systému. Nakoľko je káblová retransmisia odborom povinnej kolektívnej správy práv, súhlas na použitie diela v zmysle káblovou retransmisiou sa udeľuje výlučne prostredníctvom organizácie kolektívnej správy ( ie diela má autor právo na odmenu podľa . Všetko toto platí aj vo vzťahu k audiovizuálnemu dielu definovanému v . Pokiaľ ide o audiovizuálny záznam, ktorého definíciu podáva a výrobca AVZ výhradné právo udeliť súhlas na káblovú retransmisiu AVZ (takýto súhlas za neho preto udeľuje OKS), v takom prípade ale výrobcovi vzniká za použitie AVZ právo na primeranú odmenu podľa v znení účinnom do 24. 03. 2022 ako povinne kolektívne spravované právo ().

18. Ako už bolo vysvetlené, káblová retransmisia fakticky predstavuje prenos nezmeneného signálu (vysielania) a nie konkrétneho AVD, resp. AVZ a teda ani z tohto aspektu odvolací súd nenašiel dôvod, aby bol žalobca povinný v súdenom spore preukazovať, ktorých konkrétnych nositeľov práv a aké predmety ochrany zastupuje a že práve tieto boli predmetom káblovej retransmisie

realizovanej žalovaným. Preukazovanie týchto skutočností ako to nesprávne vyžadoval súd prvej inštancie v konečnom dôsledku viedlo len k tomu, že zo sporu medzi žalobcom ako organizáciou kolektívnej správy, ktorá uplatnila nároky z povinnej kolektívnej správy a žalovaným ako používateľom – prevádzkovateľom káblovej retransmisie sa stal akoby klasický autorskoprávny spor medzi konkrétnym nositeľom práv – autorom AVD, či výrobcom AVZ na jednej strane a ich používateľom na strane druhej ohľadne neoprávneného použitia konkrétneho predmetu ochrany. Podstata prejednávaného sporu bola ale v tom, že žalovaný podľa žalobcu neoprávnene (bez licencie) vykonal v rozhodnom období káblovú retransmisiu AVD a AVZ s tým, že žalobca neuplatňoval nárok za káblovú retransmisiu toho-ktorého konkrétneho AVD, resp. AVZ, ale za to, že žalovaný nemal súhlas na použitie, t. j. licenciu (ako to definuje legislatívna skratka v ) vzťahujúcu sa na použitie repertoára spravovaného žalobcom. A práve tu treba zdôrazniť, že podstatou udelenia licencie je oprávnenie a nie povinnosť používať predmet ochrany a teda nejde o odmenu za skutočné použitie predmetov ochrany, ale o odmenu za možnosť ich používania, používateľ je teda oprávnený predmet ochrany použiť, čo ale neznamená, že ho aj reálne použije, resp. použiť musí. A to rovnako viedlo odvolací súd k záveru, že nebolo pre rozhodnutie sporu právne významné, či skutočne boli predmetom káblovej retransmisie realizovanej žalovaným také AVD, resp. AVZ, ku ktorým práva sú predmetom povinnej kolektívnej správy žalobcu (teda z jeho repertoára), podstatné bolo realizovanie káblovej retransmisie žalovaným bez udelenia licencie zo strany žalobcu.

19. V tomto spore teda nebolo potrebné zaoberať sa aplikáciou , ktorý nachádza svoje uplatnenie v konkrétnom autorskoprávnom vzťahu medzi výrobcom originálu AVD a autormi AVD, lebo o taký vzťah v prejednávanom prípade povinnej kolektívnej správy práv nešlo. Rovnako pre meritórne rozhodnutie nebola právne významnou (a tak nemala žiaden vplyv na aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu) novela Autorského zákona účinná od 01. 02. 2023 realizovaná , ktorá sa dotkla znenia vo vzťahu k tzv. nezastupovaným nositeľom práv (a reprezentatívnosti OKS), lebo odvolací súd už vyššie uviedol, že povinná kolektívna správa v procese jej výkonu navonok nerozlišuje z hľadiska subjektov medzi nositeľmi práv ňou zastupovanými a nezastupovanými, toto rozlíšenie má význam jedine dovnútra povinnej kolektívnej správy (napr. v procese rozdelenia vybratých peňažných plnení). Preto bolo nadbytočné vykonávať dokazovanie výpisom z evidencie OKS vo vzťahu k reprezentatívnej organizácii, ako to navrhol na odvolacom pojednávaní intervenient na strane žalovaného, ktorý súčasne nedôvodne poukázal aj na potrebu oboznámenia výkladového stanoviska MK SR zo dňa 01. 08. 2023. Nedôvodne podľa odvolacieho súdu preto, že nešlo o dôkazný prostriedok, z ktorého by bolo možné urobiť určitý záver o skutkovom stave veci, ale šlo o (nezáväzný) právny názor danej inštitúcie ohľadne výkladu jednotlivých ustanovení .

20. Hoci už odvolací súd skonštatoval nadbytočnosť skúmania, či došlo ku káblovej retransmisii konkrétneho AVD či AVZ a teda bolo nadbytočné zaoberať sa otázkou, či predmetom káblovej retransmisie musel byť AVZ ako originál AVD, odvolací súd považuje i tak za potrebné vysvetliť, že sa netýka toho, či ide o originál alebo rozmnoženiu AVD, ale audiovizuálnym záznamom, ktorý je originálom audiovizuálneho diela sa myslí taký AVZ, ktorého obsahom je AVD, t. j. ide o AVZ definovaný v , podľa ktorého ide o záznam audiovizuálneho diela ako výsledku duševnej tvorivej činnosti autorov, na rozdiel od AVZ definovaného v , ktorý takýto charakter nemá (napr. záznam z priemyselnej kamery). Použitím slova „originál“ mienil zákonodarca len zdôrazniť, že ide o právo producenta – výrobcu originálu audiovizuálneho diela podľa 84 a nie o právo výrobcu akéhokoľvek audiovizuálneho záznamu, a to v súlade so zásadou, že každý výrobca originálu audiovizuálneho diela je výrobcom audiovizuálneho záznamu, ale nie každý výrobca akéhokoľvek audiovizuálneho záznamu je automaticky výrobcom originálu audiovizuálneho diela. Ust. v rozhodnom čase teda nevyjadrovalo, že v rámci káblovej retransmisie muselo ísť jedine o originál AVD, ale vyjadrovalo skutočnosť, že „obyčajné“ AVZ ( ) nespadali v tom čase pod povinnú kolektívnu správu v rámci káblovej retransmisie. Potvrdzuje to následná zmena právnej úpravy, kedy došlo s účinnosťou od 25. 03. 2022 k rozšíreniu odborov povinnej kolektívnej správy v aj o použitie audiovizuálneho záznamu jeho uvedením na verejnosti retransmisiou okrem káblovej retransmisie, na ktorú sa uplatní písmeno d). Kým teda v rozhodnom čase išlo o povinnú kolektívnu správu len v prípade AVZ zachytávajúcich AVD, po novele sa povinná kolektívna správa rozšírila aj o AVZ nemajúce taký charakter.

21. Medzi žalobcom a žalovaným potom nebolo sporné, že žalobca ako OKS má v rámci svojho oprávnenia na výkon kolektívnej správy práv vydaného MK SR dňa 18. 08. 2016 (aj) povinnú kolektívnu

správu práv v rámci odboru podľa , t. j. výber primeranej odmeny za káblovú retransmisiu audiovizuálneho záznamu, ktorý je originálom audiovizuálneho diela a v rámci odboru podľa , t. j. použitie diela jeho uvedením na verejnosti káblovou retransmisiou (ktoré ustanovenia boli účinné v takomto znení do 24. 03. 2022). Sporné v konaní nebolo ani to, že žalovaný v žalovanom období vykonával káblovú retransmisiu, jeho obrana smerovala k tomu, že práva s tým spojené viažuce sa k AVD a k AVZ vysporiadal s LITOU, pokiaľ ide o AVD a so SLOVGRAMOM, pokiaľ ide o AVZ.

22. Odvolací súd zo žalovaným predloženej Dohody o urovnaní a hromadnej licenčnej zmluvy uzavretej medzi ním a SOZA, LITA, OZIS a SLOVGRAM dňa 01. 08. 2017 zistil, že v týchto sú predmety ochrany označené (len) všeobecne ako „hudobné diela, literárne, dramatické, hudobno-dramatické, choreografické, audiovizuálne a fotografické diela, diela výtvarného umenia, architektonické diela, diela úžitkového umenia, umelecké výkony, zvukové záznamy a audiovizuálne záznamy“, a teda nie je možné na základe takéhoto vymedzenia ani vo väzbe na ostatné znenie týchto právnych úkonov určiť, o aké konkrétne predmety ochrany sa jedná, resp. ktorým nositeľom patria práva s nimi spojené. Z týchto dohôd teda nie je zrejmé, čo vlastne bolo predmetom vyporiadania medzi uvedenými OKS a žalovaným ako prevádzkovateľom káblovej retransmisie. Uvedené všeobecné formulácie sú potom len názornou ukážkou a nepriamym dôkazom toho, že na účely poskytnutia licencie prakticky nie je dosť dobre možné taxatívne vymenovať všetkých nositeľov práv a ich predmety ochrany z hľadiska identifikácie dosahu licencie, čím sa odvolací súd opätovne vracia k tomu, že žalovaný, resp. intervenient na jeho strane žiadal neopodstatnene od žalobcu preukázanie toho, čo títo sami v rámci uvedených dohôd nedokázali dostatočne identifikovať. Odvolací súd tak uzatvára, že spomínaná dohoda, resp. hromadná licenčná zmluva nie sú tými dôkazmi, ktoré by na jednej strane preukazovali rozsah vysporiadania práv žalovaným vo vzťahu k žalobcovi a na druhej strane by potvrdzovali, že žalobca spravuje práva k rovnakým predmetom ochrany ako LITA vo vzťahu k AVD, resp. ako SLOVGRAM vo vzťahu k AVZ. Práve naopak, nevysporiadanie všetkých práv vo vzťahu k AVZ preukazuje obsah samotnej dohody upozorňujúcej na skutočnosť, že i žalobcovi bolo udelené oprávnenie v rovnakých odboroch povinnej kolektívnej správy a že žalobca so SLOVGRAM-om spísal prehlásenie zo dňa 12. 12. 2016, podľa ktorého SLOVGRAM zastupuje len výrobcov hudobných audiovizuálnych záznamov (hudobné videoklipy) a žalobca zastupuje výrobcov audiovizuálnych záznamov audiovizuálnych diel (filmy, seriály, dokumenty a pod.) deklarujúc súčasne, že rozsah zastupovania a výkon kolektívnej správy sa neprekrýva, pretože každá z organizácií zastupuje iných výrobcov AVZ a preto sú prevádzkovatelia káblovej retransmisie povinní uhrádzať odmeny za použitie AVZ obom organizáciám. Odvolací súd preto uzavrel, že žalovaný nevysporiadal všetky práva s LITOU, resp. so SLOVGRAM-om a preto ako prevádzkovateľ káblovej retransmisie bol povinný práva vysporiadať uzavretím licenčnej zmluvy aj so žalobcom, čo ale neurobil.

23. V prejednávanom prípade bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného nevzniklo tým, že konkrétne audiovizuálne dielo alebo audiovizuálny záznam bol predmetom káblovej retransmisie realizovanej žalovaným, bezdôvodné obohatenie vzniklo tým, že bolo povinnosťou žalovaného uhradiť odmenu, resp. primeranú odmenu na základe uzavretia licenčnej zmluvy, čo tento neurobil, čím sa jeho majetok neznížil hoc sa zmenšiť mal, teda žalovaný uskutočňoval káblovú retransmisiu bez splnenia povinnosti uhradiť za takéto šírenie AVD a AVZ platbu vo forme odmeny za získanie licencie na takéto použitie. Z hľadiska ust. plnenie bez právneho dôvodu. Judikatúra (R 25/1986) už totiž dávno dospela k záveru, že bezdôvodné obohatenie vzniká nielen tak, že sa doterajší majetok obohateného rozmnoží o nové majetkové hodnoty, ale aj tak, že sa jeho doterajší majetok nezmenšil, hoci by k tomu inak došlo ak by obohatený plnil svoje povinnosti. Na domáhanie sa tohto nároku je žalobca oprávnený (i povinný) podľa .

24. Autorský potom na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy výšku nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia resp. spôsob jej určenia, neupravuje, len odkazuje na ustanovenia . Podľa , ak pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva nemožno určiť bezdôvodné obohatenie sa inak, na určenie peňažnej náhrady sa použije primerane ustanovenie , podľa ktorého pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva, ktoré môže byť predmetom licenčnej zmluvy, výška náhrady škody, ak ju nemožno určiť inak, určí sa najmenej vo výške odmeny, ktorá by za získanie takej licencie bola zvyčajná v čase neoprávneného zásahu do tohto práva; to sa primerane vzťahuje aj na práva duševného vlastníctva, ktoré môžu byť predmetom prevodu.

25. Vychádzajúc z toho odvolací súd určil výšku peňažnej náhrady v nadväznosti na sadzobník odmien žalobcu účinný od 01. 01. 2016, podľa ktorého predstavuje odmena za súhlas k používaniu AVD káblovou retransmisiou a primeraná odmena za používanie AVZ káblovou retransmisiou sumu 0,197 Eur za prípojku/kalendárny mesiac. Odvolací súd bol v tejto otázke toho názoru, že sadzobníku organizácie kolektívnej správy možno prisúdiť hodnotu meradla výšky obvyklej autorskej odmeny (viď. napr. aj v právnom prostredí SR aplikovateľné rozhodnutie NS ČR sp. zn. zo dňa 27. 01. 2016), pretože práve oficiálny sadzobník OKS je prvotným ukazovateľom toho, za akú odmenu v čase neoprávneného zásahu organizácia kolektívnej správy obvykle poskytovala licenciu iným užívateľom, teda za akú odmenu uzatvárala hromadné licenčné zmluvy. Odvolací súd pritom zdôrazňuje, že zákon stanovuje určenie náhrady „najmenej“ vo výške odmeny, ktorá by za získanie licencie bola zvyčajná, t. j. náhrada nemá byť nižšia než obvyklá odmena, lebo v opačnom prípade by sa jednoducho „oplatilo“ licenčnú zmluvu neuzavrieť.

26. Odvolací súd musel ale prihliadnuť na žalovaným dôvodne vznesenú námietku premlčania uplatneného nároku za obdobie od 01. 10. 2016 do 13. 01. 2017, nakoľko žalobu žalobca podal dňa 14. 01. 2019 a ohľadne spomenutej časti žalovaného obdobia uplynula 2-ročná subjektívna premlčacia doba podľa (najneskôr) dňom 13. 01. 2019. List žalobcu zo dňa 21. 10. 2016 adresovaný žalovanému totiž dokazuje, že žalobca v uvedený deň už vedel o tom, že žalovaný sa na jeho úkor bezdôvodne obohacuje. Preto v rozsahu uvedeného obdobia nebolo možné kvôli premlčaniu žalobe vyhovieť.

27. Žalobca vo vzťahu k počtu prípojok žalovaného predložil zoznam držiteľov registrácie retransmisie so stavom v roku 2016, v ktorom mal žalovaný uvedený počet prípojok 14.663. K tomuto číslu odvolací súd uvádza, že nemalo výpovednú hodnotu vo vzťahu k reálnemu počtu prípojok žalovaného, pretože v tom čase účinný o vysielaní a retransmisii reflektoval počet prípojok prevádzkovateľa káblovej retransmisie len ako náležitosť podanej žiadosti o registráciu retransmisie, v ktorej počet prípojok bol údajom o ich plánovanom počte ( cit. zákona), ktorý potom bol pretavený aj do rozhodnutia o registrácii retransmisie ( cit. zákona), pričom zmenu počtu prípojok bol prevádzkovateľ retransmisie povinný oznámiť rade do 15 dní, po tom čo došlo k zmene počtu o 20 % od posledného oznámenia ( cit. zákona). Preto takýmto spôsobom zverejnený údaj nevyjadroval skutočný počet prípojok a odvolací súd preto považoval za správne žalovaným prezentované počty prípojok, ktoré v konečnom dôsledku ako vstupné poskytol aj ostatným OKS v súvislosti s uzavretím dohody o urovnaní a licenčnej zmluvy. Z takto zisteného počtu prípojok vychádzal potom aj odvolací súd a výšku nároku určil nasledovne: Obdobie od 14. 01. 2017 do 31. 01. 2017 (18 dní) pri počte prípojok 7441 k 30. 06. 2017 to je 7441 x 0,197 Eur/mesiac = 1465,877 : 31 dní x 18 dní, čo je 851,15 Eur. Obdobie február 2017 až jún 2017 (5 mesiacov) pri počte prípojok 7441 k 30. 06. 2017 to je 7441 x 0,197 Eur/mesiac x 5 mesiacov = 7.329,39 Eur. Obdobie júl 2017 až september 2017 (3 mesiace) pri počte prípojok 6247 k 30. 09. 2017 to je 6247 x 0,197 Eur/mesiac x 3 mesiace = 3.691,98 Eur. Obdobie október 2017 až december 2017 (3 mesiace) pri počte prípojok 5726 k 31. 12. 2017 to je 5726 x 0,197 Eur/mesiac x 3 mesiace = 3.384,07 Eur. Obdobie január 2018 až marec 2018 (3 mesiace) pri počte prípojok 5143 k 31. 03. 2018 to je 5143 x 0,197 Eur/mesiac x 3 mesiace = 3.039,51 Eur. Obdobie apríl 2018 až jún 2018 (3 mesiace) pri počte prípojok 3925 k 30. 06. 2018 to je 3925 x 0,197 Eur/mesiac x 3 mesiace = 2.319,68 Eur. Obdobie júl 2018 až september 2018 (3 mesiace) pri počte prípojok 3905 k 30. 09. 2018 to je 3905 x 0,197 Eur/mesiac x 3 mesiace = 2.307,86 Eur. Obdobie október 2018 až december 2018 (3 mesiace) pri počte prípojok 3325 k 31. 12. 2018 to je 3325 x 0,197 Eur/mesiac x 3 mesiace = 1.965,08 Eur. Spolu to predstavuje sumu 24.888,72 Eur, v ktorom rozsahu odvolací súd žalobe vyhovel a v prevyšujúcej časti uplatnenej istiny ju zamietol.

28. Odvolací súd žalobu zamietol čiastočne aj pokiaľ išlo o žalobcom uplatnený úrok z omeškania. Pri rozhodovaní o úroku z omeškania sa odvolací súd riadil právnou úpravou úrokov z omeškania obsiahnutou v a vlády SR č. (ďalej len „“) v znení účinnom od 01. 02. 2013. Podľa v znení účinnom od 01. 02. 2013 je výška úrokov z omeškania o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej

banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Žalobcovi nevznikol nárok na úroky z omeškania za jednotlivé štvrťročné obdobia ako to požadoval, ale so zaplatením prisúdenej sumy sa žalovaný dostal do omeškania podľa až dňom nasledujúcim po dni doručenia žaloby, ktorú prevzal dňa 07. 02. 2019 (doručenka č. l. 34 spisu), nakoľko čas plnenia nebol určený právnym predpisom, rozhodnutím ani dohodou účastníkov. Až totiž doručenie žaloby žalovanému možno považovať za výzvu na zaplatenie žalovanej sumy, lebo predložená predsporová korešpondencia žalobcu adresovaná žalovanému nijak neobsahovala požiadavku na úhradu konkrétnej sumy. Preto až doručenie žaloby žalovanému možno považovať za výzvu žalobcu na úhradu žalovanej pohľadávky z hľadiska začiatku omeškania podľa v spojení s § . Preto odo dňa 08. 02. 2019 odvolací súd priznal žalobcovi úrok z omeškania až do zaplatenia vo výške 5 % ročne z prisúdenej sumy, keď výška základnej úrokovej sadzby ECB bola k uvedenému dňu na úrovni 0,00 % ročne, čo po zvýšení o päť percentuálnych bodov predstavuje sadzbu 5 % ročne.

29. Keďže odvolací súd zmenil rozsudok okresného súdu, musel podľa ust. odnúť o trovách celého konania (prvoinštančného aj odvolacieho konania). Odvolací súd aplikoval ust. , ktoré určuje, že ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Žalobca sa domáhal úhrady čiastky 85.278,33 Eur s príslušenstvom, úspešný bol v rozsahu sumy 24.888,72 Eur s príslušenstvom. Jeho percentuálny úspech tak predstavuje cca 29,19 %, zvyšok je úspechom žalovaného, t. j. 70,81 %. Čistý úspech žalovaného je potom prevažujúci a predstavuje rozdiel uvedených hodnôt, čo je 41,62 %, v ktorom rozsahu má žalovaný a takisto aj intervenient na jeho strane (keďže aj právo intervenienta na náhradu trov konania závisí od výsledku sporu z dôvodu, že je odvodené od práva strany sporu) nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi. O výške náhrady trov konania rozhodne podľa súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

30. Odvolací súd dodáva, že osobitným výrokom nerozhodoval o návrhu intervenienta na strane žalovaného na prerušenie konania, pretože tento jeho návrh bol podmienený tým, že by sa odvolací súd nestotožnil s jeho názorom, že o audiovízii je v rozpore s právom EÚ, pričom odvolací súd konštatuje, že uvedené zákonné ustanovenie nemalo žiaden právny význam pre rozhodnutie v tomto spore. Ďalšie dokazovanie navrhované po rozhodnutí súdu prvej inštancie bolo nielenže nadbytočné, ale aj neprípustné, pretože na taký postup neboli splnené podmienky v spojení s .

31. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( CSP).

Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za neho koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.