Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Cob-132-2013.pdf
PDF · 134.65 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/132/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členiek senátu JUDr. Eriky Šobichovej, Mgr. Zuzany Štolcovej, v právnej veci žalobcu: STAGA-MG s.r.o., so sídlom Gen. L. Svobodu 1936/13, 927 05 Šaľa, IČO: 36 825 212, zastúpeného právnym zástupcom JUDr. Danielom Sadákom, advokátom, so sídlom B. X, XXX XX L., proti žalovanému: BeKo, s.r.o. v likvidácii, so sídlom Dunajská 14/7495, 811 08 Bratislava, IČO: 43 851 576, zastúpenému právnym zástupcom Mgr. Gabrielom Vonsom, advokátom, so sídlom H. XXX, XXX XX X., v konaní o zaplatenie 344,60 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 2Cb/63/2012-60 zo dňa 13. decembra 2012, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 2Cb/63/2012-60 zo dňa 13. decembra 2012 p o t v r d z u j e .
Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi 344,60 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 5.010,- Eur od 16.10.2011 do 22.10.2011 a zo sumy 10,60 Eur od 22.10.2011 do zaplatenia, s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 334,- Eur od 22.11.2011 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 20,50 Eur za zaplatený súdny poplatok z návrhu a trovy právneho zastúpenia vo výške 594,19 Eur na účet právneho zástupcu žalobcu vedený vo Y. a.s., č.ú.: XXXXXXXXXX/XXXX, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 536 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej len „OBZ"), § 369 ods. 1 OBZ, § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka zák. č. 40/1964 Zb. (ďalej len „OZ"), § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., § 546 OBZ, § 548 ods. 1 OBZ, § 407 ods. 3 OBZ, § 365 OBZ, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, okresný súd žalobe vyhovel, pričom vzťah medzi účastníkmi konania posúdil ako záväzkový vzťah vyplývajúci z uzatvorenej zmluvy o dielo na základe ústnych objednávok žalovaného na vykonanie stavebných prác, ktorú skutočnosť žalobca a žalovaný nerozporovali. Oba subjekty sú podnikatelia zapísaní v príslušných registroch „(navrhovateľ aj odporca sú subjekty zapísané v obchodnom registri)". Nárok na zaplatenie ceny vzniká zhotoviteľovi, ak si strany nedohodnú inak, len úspešným vykonaním diela, tzn. riadnym splnením záväzku, ak si neuplatní dispozitívne pravidlo o protokolárnom odovzdaní. Platne uzavretá zmluva o dielo obsahuje minimálne dohodu zmluvných strán o predmete plnenia, t.j. o diele a jeho výsledku a o odmene zhotoviteľa, na ktorú má nárok pri riadnom splnení záväzku. Žalobca preukázal, že objednané dielo vykonal, o čom svedčil výkaz výmer na stavbe Bytové domy Pezinok -
Muškát III. etapa (č.l. 3 rub a č.l. 6 spisu), z ktorých možno zistiť, že žalobca pre žalovaného vykonal vysprávky, čistenie debnenia, práce v „ZHS". V oboch prípadoch bol rozsah hodín s jednotkovou cenou za hodinu práce prevzatý pracovníkom žalovaného H. X.. O tom, že sa jednalo o cenu dohodnutú a obvyklú svedčila aj skutočnosť, že žalobca pre žalovaného vykonal aj iné dielo, za ktoré mu vystavil faktúru 18/2011 a 13/2011, ktoré práce sa týkali taktiež „vyspravenia stien betónových garáží za jednotkovú cenu 7 Eur /hod. a v týchto prípadoch odporca cenu akceptoval a riadne ju uhradil, pričom práce prevzal totožný pracovník p. X.." Žalovaný predmetné faktúry uhradil čiastočne, a to z faktúry 14/2011 zo sumy 5.010,60 Eur uhradil sumu 5.000,- Eur a z faktúry 16/2011 zo sumy 5.334,- Eur uhradil sumu 5.000,- Eur, pričom v čase čiastočných úhrad ich výšku nerozporoval, ani nenamietal počet hodín, či skutočnosť, že práce prevzal pracovník na takýto úkon neoprávnený. Z uvedených dôvodov okresný súd návrh právneho zástupcu žalovaného na doplnenie dokazovania zamietol.
Okresný súd mal spoľahlivo preukázané, že medzi účastníkmi konania existoval zmluvný vzťah založený zmluvou o dielo uzavretou podľa § 536 OBZ na základe ústnych objednávok žalovaného. Žalobca preukázal, že pre žalovaného vykonal objednané práce, ktorých rozsah riadne uviedol v jednotlivých faktúrach. Vystavené faktúry žalovaný žiadnym spôsobom nerozporoval, neuplatnil žiadne vady vykonaného diela, nenamietal počet hodín a jednotkovú cenu, o čom svedčila čiastočná úhrada vystavených faktúr, preto jeho tvrdenia uvádzané v odpore proti platobnému rozkazu okresný súd vyhodnotil ako jeho účelovú obranu. Žalovaný porušil dojednané zmluvné podmienky spočívajúce v povinnosti úhrady za vykonané dielo na základe žalobcom vystavených faktúr, čím žalobcovi vznikla voči nemu dôvodná pohľadávka vo výške 344,60 Eur vyplývajúca z faktúr č. 14/2011 a 16/2011, ktoré neboli žalovaným v lehote splatnosti uhradené v celosti, preto okresný súd priznal žalobcovi aj príslušenstvo pohľadávky, a to úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 5.010,- Eur od 16.10.2011 do 22.10.2011 a zo sumy 10,60 Eur od 22.10.2011 do zaplatenia, tiež zo sumy 334,00 Eur od 22.11.2011 do zaplatenia. Výška úroku z omeškania, ktorú požadoval žalobca, nepresiahla výšku úroku v zmysle § 369 ods. 1 OBZ, § 517 ods. 1 OZ a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/2005 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka okresný súd úrok z omeškania žalobcovi v zmysle žaloby priznal. O trovách prvostupňového konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP.
Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný, ktorý namietal, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Okresnému súdu žalovaný vytýkal, že sa nezaoberal jeho tvrdeniami „ohľadom kvality " diela vykonaného žalobcom, ktorá nezodpovedala „naším" požiadavkám. Okresný súd mal preukázané, že „sme predmetné faktúry nerozporovali, a to aj napriek nami predloženým dôkazom, z ktorých je zrejmé, že tomu tak nebolo, najmä písomného oznámenia, že dané faktúry neevidujeme". Napadnutý rozsudok okresného súdu podľa žalovaného vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a tiež nesúhlasil s tým, že medzi spornými stranami bola dohodnutá cena za vykonanie diela vo výške 7,- Eur/hod. Cena za vykonanie diela bola dohodnutá písomne, a preto mal žalobca nárok na cenu diela podľa písomnej zmluvy o dielo, „ktorú sme nemohli predložiť súdu z dôvodu, že táto agenda nebola vrátená bývalým likvidátorom spoločnosti", preto navrhol, aby okresný súd „túto listinu od bývalého likvidátora vyžiadal." Skutočnosť, že vykonal pre žalobcu iné diela za jednotkovú cenu 7,- Eur/hod., nijako nepreukazovala, že takáto cena bola dohodnutá medzi účastníkmi aj v sporných prejednávaných prípadoch. Súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Na pojednávaní prostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhol žalovaný doplnenie dokazovania, a to vyžiadaním si zmluvy s investormi, nakoľko podľa tejto listiny by bolo možné zistiť hodinovú odmenu za práce dodané žalobcom, „výsluch konateľa odporcu." Okresný súd však tieto návrhy zamietol, pričom svoj postup odôvodnil tým, že cenu za dielo považoval za preukázanú. Určenie ceny diela bolo v danom konaní sporné a malo zásadný význam. Navrhnuté dôkazy bolo nevyhnutné vykonať na zistenie týchto rozhodujúcich skutočností, čo však okresný súd neumožnil. Žalovaný navrhol, aby bol napadnutý rozsudok okresného súdu zrušený a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.
K doručenému odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca v písomnom podaní právneho zástupu zo dňa 14.04.2013, ktorý napadnutý rozsudok okresného súdu považoval za správny a spravodlivý. Okresný súd dôkladne zistil skutkový stav, správne právne vec posúdil. Tvrdenia žalovaného boli podľa žalobcu vymyslené, nepravdivé, účelové, rovnako tak aj vykonanie žalovaným navrhovaných dôkazov, to všetko
s jediným cieľom - predĺžiť konanie do doby vyhlásenia konkurzu na majetok žalovaného. Navrhol, aby odvolací súd v zmysle OSP potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa bez zbytočného odkladu a bez nariadenia pojednávania.
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 OSP ako vo výroku vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.
V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, v súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/132/2013-94 zo dňa 08.04.2014 k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu v zákonnej lehote a o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení písomnosťou krajského súdu zo dňa 08.04.2014 (č.l. 95 spisu) a tiež oznámením na internetovej stránke Krajského súdu v Žiline.
Podľa § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný podľa § 212 ods. 1 OSP, a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 OSP), bolo v prvostupňovom konaní vykonané okresným súdom v intenciách návrhov účastníkov konania dostatočné dokazovanie, z neho bol správne vyvodený skutkový stav, ktorý okresný súd rovnako správne právne vyhodnotil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti meritórneho výroku napadnutého rozsudku, ktorým okresný súd žalobe vyhovel a žalovaného zaviazal povinnosťou zaplatiť žalobcovi 344,60 Eur s príslušenstvom a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.
Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd ďalej uvádza, že zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobcom na preukázanie jeho tvrdení v rámci uplatneného nároku, bola spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť žaloby v rovine existencie dôvodov na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi 344,60 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 5.010,- Eur od 16.10.2011 do 22.10.2011 a zo sumy 10,60 Eur od 22.10.2011 do zaplatenia, s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 334,- Eur od 22.11.2011 do zaplatenia. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti mal preukázané, ktoré nie, o ktoré skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Tým dal odpoveď na tie otázky nastolené účastníkmi konania, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú skutkový stav veci.
Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a tiež, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. V súvislosti s týmito odvolacími námietkami žalovaného považuje krajský súd za podstatné poukázať na to, že za skutkové vady je potrebné považovať aj také pochybenie súdu, ktoré spočíva v tom, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, predovšetkým takým dôvodom nesprávneho skutkového zistenia môže byť nesprávne hodnotenie dôkazných prostriedkov, t.j. porušenie niektorého z § 132 - 135 OSP. Pri námietke nesprávneho právneho posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou treba rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu, ale aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne, alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval.
Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v písomnom odvolaní zo dňa 25.02.2013 (č.l. 66, 67 spisu) a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1, § 213 ods. 1 OSP), odvolací súd dospel k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalovaného.
K odvolacej námietke žalovaného, že okresný súd sa nezaoberal tvrdeniami ohľadom kvality diela, krajský súd považuje za podstatné poukázať na to, že túto odvolaciu námietku je možné stotožniť s námietkou vznesenou žalovaným v odpore (č.l. 14 spisu), kde uviedol, že „uvedené práce neboli vykonané v požadovanej kvalite, a preto údajne príslušná faktúra zakladajúca povinnosť odporcu ich uhradiť bola navrhovateľovi vrátená". V priebehu prvostupňového konania však z obsahu spisového materiálu nie je možné konštatovať, že v rovine tejto odvolacej námietky žalovaný poskytol súdu tvrdenia, resp. označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, resp. že by žalovaný konkretizoval túto svoju námietku, a to práve v rovine ním namietanej nekvality diela vykonaného žalobcom. V prípade, že námietka žalovaného zostala len vo všeobecnej rovine, bez prináležiacej konkretizácie, a to v prvostupňovom ako i v odvolacom konaní, tak krajský súd nemal inú možnosť, ako konštatovať, že žalovaným nebol vytvorený dostatočný priestor na preskúmanie záverov súdu prvého stupňa a následne vyvodenie iných záverov, ako vyvodil okresný súd. Krajský súd považuje za podstatné zdôrazniť, že v prípade, ak žalovaný tvrdil, že kvalita diela nezodpovedala požiadavkám žalovaného, bolo práve v tejto rovine a vzhľadom na skutočnosť, že na žalovanom spočívalo dôkazné bremeno na preukázanie jeho tvrdení v rovine existencie aplikovanej obrany proti žalobe, tieto skutočnosti dostatočne zdôvodniť a preukázať. Krajský súd v dôsledku uvedeného preto ustálil, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno v rovine uplatnenej obrany, pričom bola to práve zodpovednosť žalovaného ako účastníka za výsledok konania, ktorý závisel od zistení s ním navrhnutých a vykonaných dôkazov. Podľa krajského súdu je namieste pripomenúť, že „Podľa § 101 ods. 1 O.s.p. sú účastníci povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a dbajú na pokyny súdu. Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti (§ l53 ods. l O.s.p.). V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 101 a § 120 ods. 1 vety prvej O.s.p., alebo preto, že takáto skutočnosť
nemohla byť preukázaná vôbec). Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Tak napríklad v konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má žalobca (veriteľ) povinnosť bremeno tvrdenia v tom, že so žalovaným (dlžníkom) uzavrel zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný (dlžník) nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí tvrdiť, že za poskytnuté plnenie zaplatil a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci." (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3M Cdo 6/2010 z 22.10.2010).
Krajský súd zvýrazňuje, že „Procesno-právnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad, neúspech sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno, zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotno- právna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať." (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 z 23. mája 2012).
Žalovaný v odvolaní namietal, že okresný súd konštatoval, že predmetné faktúry nerozporoval, a to aj napriek predloženým dôkazom, z ktorých je podľa žalovaného zrejmé, že tomuto tak nebolo, najmä písomného oznámenia, že „dané faktúry neevidujeme". V súvislosti s uvedenou argumentáciou žalovaného v rovine tejto odvolacej námietky považuje krajský súd za podstatné akcentovať, že samotný fakt, že faktúry nie sú vedené v účtovníctve príslušného subjektu, ešte nie je možné vyhodnotiť ako rozporovanie uvedených faktúr. Je potrebné zdôrazniť, že žalovaný v tomto smere neposkytol súdu prvého stupňa, ale ani odvolaciemu súdu žiadne ďalšie dôkazy, tvrdenia, ktoré by mohli byť krajským súdom v rámci odvolacieho konania vyhodnotené tak, že došlo k relevantnému spochybneniu nároku žalobcu na neuhradenú časť ceny diela zo zmluvy o dielo. Za takéto relevantné spochybnenie nároku žalobcu na doplatenie ceny diela, s dôrazom práve na skutočnosť, že išlo len o doplatenie ceny diela, a to v neporovnateľne nižšej sume ako tá časť ceny diela, ktorá už bola žalovaným uhradená, bez ďalšieho nie je možné považovať uplatnené tvrdenie v rámci obrany, že predmetné faktúry nie sú vedené v účtovníctve žalovaného. Pokiaľ chcel byť žalovaný v konaní úspešný, mal prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania a na svoje tvrdenia, ktoré mali byť konkrétne jasne špecifikované, mal potom označiť aj konkrétne dôkazné prostriedky. V uvedenom zmysle ale žalovaný procesnú povinnosť tvrdenia nesplnil.
Žalovaný ďalej v odvolaní namietal prijaté závery okresného súdu, ktorý konštatoval dohodu o cene za vykonanie diela 7,- Eur za hodinu, pričom poukazoval na to, že cena za vykonanie diela bola dohodnutá písomne. Uvedené tvrdenie „dohodnuté písomne", bolo však krajským súdom vyhodnotené ako nové tvrdenie, pretože v priebehu prvostupňového konania žalovaný v rámci obrany túto svoju argumentáciu neuviedol, neuviedol ju v rovine tvrdenia existencie písomnej zmluvy o dielo, keďže v priebehu prvostupňového konania bolo jednoznačne žalobcom na pojednávaní dňa 13. decembra 2012 (č.l. 51 spisu) uvedené „písomná zmluva o dielo uzatvorená nebola, jednalo sa o ústnu zmluvu". Vo väzbe na už vyššie konštatované krajským súdom a to, že tvrdenie žalovaného v rovine existencie písomnej zmluvy o dielo medzi účastníkmi, bolo novo tvrdenou skutočnosťou, v situácii uzavretého skutkového stavu veci a pri poučení podľa § 120 ods. 4 OSP, poukazuje krajský súd i na výpoveď právneho
zástupcu žalovaného pred súdom prvého stupňa a aj na ostatnú obranu žalovaného, z ktorej takéto skutočnosti o existencii písomne uzavretej zmluvy medzi účastníkmi konania nevyplývali. Podľa zistení odvolacieho súdu v odvolacom konaní práve v rovine tejto odvolacej námietky žalovaného tiež nie je možné konštatovať, že by žalovaný v prvostupňovom konaní namietal závery a tvrdenia žalobcu v rovine existencie ústne uzatvorenej zmluvy o dielo medzi účastníkmi. Za konštatovania splnenej procesnej poučovacej povinnosti okresného súdu podľa § 120 ods. 4 OSP na č.l. 27 spisu v spojení s doručenkami č.l. 28 rub spisu, ako i na poučenie na č.l. 53 spisu, nebol naplnený žiaden z dôvodov taxatívne uvedený v § 205a ods. 1 OSP, len za splnenia ktorých by bolo možné prihliadať v odvolacom konaní ako na relevantné odvolacie dôvody a na novo tvrdené skutočnosti, ktoré neboli použité v konaní pred súdom prvého stupňa. Vzhľadom na procesný systém neúplnej apelácie, ktorým je ovládané odvolacie konanie, potom krajský súd nemohol nanovo označené skutočnosti, v skutkovej rovine, ktoré sa prelínali i do roviny právnej, uvedené až v odvolaní prihliadať a zaoberať sa takýmito skutočnosťami ako relevantnými odvolacími dôvodmi.
Pokiaľ žalovaný namietal v odvolaní okresným súdom ustálenú jednotkovú cenu 7,- Eur za hodinu, tak krajský súd v tomto smere poukazuje na argumentáciu okresného súdu v napadnutom rozsudku, s ktorou sa napriek obrane žalovaného krajský súd stotožnil, preto i v rovine tejto odvolacej námietky odkazuje krajský súd v zmysle § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie rozsudku okresného súdu.
Po vykonaní odvolacieho prieskumu v rovine tejto odvolacej námietky žalovaného, krajský súd dospel k jednoznačnému záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného, než aby napadnutý rozsudok okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalovaného, potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 OSP. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012.
K námietke žalovaného, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, nevykonal navrhnuté dôkazy a že si nevyžiadal zmluvy s investormi, „nakoľko podľa tejto listiny by bolo možné zistiť hodinovú odmenu za práce dodané navrhovateľom" krajský súd uvádza, že žalovaný práve v rovine tejto odvolacej námietky neuviedol ďalšie relevantné tvrdenia, skutočnosti a ani dôkazy, ktorými by preukazoval potrebu vykonania tohto navrhovaného dôkazu. Krajský súd v intenciách tejto odvolacej námietky zvýrazňuje, že zmluvy s „investormi", ktorí neboli účastníkmi zmluvného vzťahu žalobcu a žalovaného, bez ďalšieho predsa nemohli vyčerpávajúcim a rozhodným spôsobom preukázať skutočnosti viažuce sa k existencii zmluvného vzťahu žalobcu a žalovaného vo forme zmluvy o dielo, preto pokiaľ i okresný súd uvedený dôkaz, navrhnutý žalovaným, nevykonal, nie je možné takýto postup prvostupňového súdu vyhodnotiť ako nesúladný so zákonom, resp. ako postup, ktorým by došlo k porušeniu práv žalovaného ako účastníka konania. Rozsah vykonaného dokazovania pred okresným súdom bol dostatočný a tvoril spoľahlivý základ pre správne skutkové závery, ktoré prijal prvostupňový súd v napadnutom rozsudku. Pri hodnotení dôkazov okresný súd aplikoval § 132 OSP, keď sa hodnotí v rámci dokazovania aj pravdivosť
a dôležitosť dôkazov pre rozhodnutie. Pri tomto hodnotení dôkazov zásadne súd nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť, pretože sa tu uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov. V súlade s touto zásadou postupoval okresný súd, podkladom jeho rozhodnutia sú dôkazy, ktoré boli správne vyhodnotené, pričom do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (sp.zn. I. ÚS 97/97, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 3Cdo 204/2009 zo dňa 14.09.2011). Pre spoľahlivé zistenie skutkového stavu sa nevyžadovali ďalšie dôkazy a tie, ktoré boli vykonané, zhodnotil okresný súd v súlade s § 132 OSP a následne vyvodil aj správne skutkové závery.
Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal nevykonanie dôkazu výsluchom konateľa žalovaného, tak je potrebné poukázať na to, že ide iba o jeden z dôkazných prostriedkov, ktorého nevykonaním nemohlo dôjsť k porušeniu práv žalovaného a taktiež samotný tento dôkazný prostriedok a obzvlášť jeho nevykonanie za stavu, že žalovaný na predmetnom pojednávaní, ale v konečnom dôsledku ani v odvolaní nenamietal, nespochybnil a v konečnom dôsledku ani nevyvrátil skutočnosti, tvrdené žalobcom na pojednávaní dňa 13. decembra 2012 „písomná zmluva o dielo uzatvorená nebola, jednalo sa o ústnu zmluvu", ktoré tvrdenie nesporne korešpondovalo ostatným dôkazom, produkovaným žalobcom, viedli potom krajský súd k záveru, kedy postup okresného súdu napriek námietke žalovaného vyhodnotil ako postup, ktorý bol súladný s postupom stanoveným v § 132 OSP. Krajský súd k úplnosti veci poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 2Cdo 96/99, podľa ktorého právnej vety ... „výsluch účastníka konania je iba jedným z dôkazných prostriedkov. Nevykonanie dôkazu výsluchom účastníka konania nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom podľa ust. § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku".
Práve v rovine týchto svojich záverov krajský súd poukazuje i na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp.zn. 5Cdo 218/2010, s ktorým sa stotožnil a v zmysle ktorého „Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03)". Len pre úplnosť na dotvrdenie správnosti svojich záverov krajský súd podporne poukazuje i na závery vyplývajúce z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 114/2012 zo dňa 05. júna 2012, s ktorého závermi sa stotožnil a v zmysle ktorých „Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozsudok súdu prvého stupňa zrušil. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odporcu".
Podľa krajského súdu je na mieste tiež pripomenúť, že „Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd ale rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré
z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania" (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. mája 2009, sp.zn. 3Cdo 5/2009, 3Cdo 80/2009).
Práve v rovine odvolacích námietok žalovaného je nevyhnutné podľa odvolacieho súdu akcentovať, že „I keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené. Ani ústava neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03)" (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. novembra 2012, sp.zn. 3Cdo 16/2012). Na dotvrdenie vyššie uvedenej argumentácie krajský súd tiež upriamuje pozornosť na judikát R 6/2000, podľa ktorého právnej vety, ak súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazy navrhované účastníkmi, resp. vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f) OSP nie je prípustné, lebo nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení. Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. II. ÚS 37/2001, právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní (v občiansko- právnom spore) a toto právo preto nezahŕňa nárok na zamietnutie žaloby na základe procesnej obrany žalovaného účastníka. Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné úkony každého z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu konania. Podľa judikátu R 37/1993, nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postup, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom. A napokon podľa R 39/1993, podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP nie je splnená v prípade, ak sa účastníkovi odňala možnosť konania pred súdom len pre časť konania do takej miery, že účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania napr. tým, že mohol podať proti rozsudku, ktorý mu bol riadne doručený, odvolanie.
V tejto súvislosti podporne krajský súd poukazuje i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14.09.2011, sp.zn. 3 Cdo 204/2009, v zmysle ktorého „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 OSP). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov".
Odvolací súd uvádza, že ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci, spočívalo v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Z úpravy § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva, že súd rozhoduje o veci, na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.
Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by
ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).
Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní, vo väzbe na závery tak prvostupňového ako aj krajského súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdiť, ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1, 2 OSP.
Výrok o trovách prvostupňového konania nebol odvolaním osobitne napadnutý a ako závislý výrok od výroku v merite veci pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia vo výroku vo veci samej bol potvrdený ako vecne správny i výrok o trovách prvostupňového konania podľa § 219 ods. 1 OSP.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 OSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorý však neuskutočnil návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania, preto mu krajský súd nemohol priznať náhradu trov odvolacieho konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona