Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2Cob-20-2020.pdf
PDF · 227.76 KB
Case nature
Area
Subarea
2Cob/20/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu JUDr. Mareka Kohúta a JUDr. Andreja Radomského v právnej veci žalobcov: 1/ Y.. Y. P. J., O. XXX/X, XXX XX X. B. S., N.: XXXXXXXX (pozastavená podnikateľská činnosť), 2/ T.. J. X. P., B.. XX.X.XXXX, X. O. XXX/X, XXX XX X. B. S., právne zastúpenej JUDr. Mariánom Bacákom, advokátom so sídlom Komenského 2663/13, 069 01 Snina, IČO: 37940864 proti žalovanému: AGRIFOP, a.s. Stakčín, so sídlom Na Troskách 1635/3, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 31 713 238, o zaplatenie sumy 144.588,84 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k. 7Cb/40/2019-468 zo dňa 19.2.2020, jednohlasne takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok.
II. Žalovanému proti žalobcovi v 1/ rade a proti žalobkyni v 2/ rade priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Humenné (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom č.k. 7Cb/40/2019-468 zo dňa 19.2.2020 zamietol žalobu a žalovanému vo vzťahu k žalobcom v 1/ a 2/ rade priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania ustálil skutkový stav tak, že dňa 30.6.2015 sa konalo riadne valné zhromaždenia žalovaného, na ktorom bolo prijaté uznesenie č. 3/2015, ktorým bola schválená riadna účtovná závierka a rozdelenie zisku za rok 2014 tak, že zisk spoločnosti po zdanení vo výške 313.112,- eur sa použije na úhradu strát z minulých rokov. Za schválenie predmetného uznesenia hlasovalo 53,82 % prítomných akcionárov a 46,18 % hlasovalo proti. Proti uvedenému uzneseniu priamo do zápisnice podali protest JUDr. Bacák (splnomocnený zástupca), ktorý nesúhlasil s krytím strát zo zisku, ale z rezervného fondu a k protestu sa pripojila aj žalobkyňa v 2/ rade. Zo schválenej účtovnej závierky žalovaného za rok 2014 mal súd prvej inštancie za preukázané, že výška rezervného fondu bola 809.313,- eur (riadok 87), výška strát z minulých rokov bola 625.379,- eur (riadok č. 97), čistý zisk spoločnosti predstavoval sumu 313.112,- eur (riadok č. 100), vlastné základné imanie žalovaného bolo vo výške 8.438.429,- eur (riadok č. 80), základné imanie vo výške 7.629.788,- eur (riadok č. 81) a rezervný fond žalovaného bol vo výške 809.313,- eur (riadok č. 87). Rozsudkom Okresného súdu Humenné č.k. 7Cb/25/2016-154 z 25.10.2017 v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 14.12.2017 č.k. 7Cb/25/2016-186 a v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 3Cob/17/2018-265 zo dňa 21.6.2018 bolo určené, že časť uznesenia č. 3/2015 riadneho valného zhromaždenia spoločnosti AGRIFOP, a.s., Stakčín, Duchnovičova 573/18, Stakčín, IČO: 31 713 238, zo dňa 30.6.2015 o rozdelení zisku za rok 2014 je neplatná pre rozpor so zákonom, a to konkrétne s ustanoveniami § 178 ods. 1, § 217 ods. 1, § 67 ods. 3 Obchodného zákonníka ako aj pre rozpor so stanovami žalovaného. Z oznámenia o
postúpení pohľadávky zo dňa 28.9.2018 vyplýva, že N.. J. G. postúpil svoju pohľadávku voči žalovanému vyplývajúcu z vyššie uvedeného rozhodnutia o neplatnosti časti uznesenia č. 3/2015 vo výške 41.612,58 eur na žalobcu v 1/ rade a postupkyňa N. W. pohľadávku z rovnakého titulu vo výške 15.909,22 eur na žalobkyňu v 2/ rade. Oznámenie o postúpení pohľadávky bolo žalovanému doručené dňa 2.10.2018.
3. Na základe takto zisteného skutkového stavu, súd prvej inštancie vec právne posúdil tak, že čo sa týka neplatnosti oznámenia o postúpení pohľadávok, tak uvedené bolo žalovanému riadne doručené, sú v ňom identifikované subjekty, medzi ktorými došlo k postúpeniu pohľadávky, zároveň je v ňom identifikovaná pohľadávka, jej výška a dôvod jej vzniku, preto tento úkon postupcov súd prvej inštancie vyhodnotil ako určitý, a teda platný. K neplatnosti samotnej zmluvy o postúpení súd prvej inštancie poukázal na právny záver vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Obdo/55/2018 z 25.4.2019, podľa ktorého neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok je možné sa domáhať len pre rozpor so zákonom, čo však z výsledkov doterajšieho konania nebolo zjavné, teda súd nevzhliadol žiaden zákonný dôvod pre posudzovanie platnosti samotnej zmluvy o postúpení pohľadávky. Dovolací súd v uvedenom rozhodnutí s odkazom na závery uznesenia NS SR 4Obo/210/2012 z 11.6.2003 (R 119/2003) poznamenal, že relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení; dlžník sa v takomto prípade nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení alebo jej neexistencie. Súd prvej inštancie konštatoval, že predmetom konania bol nárok žalobcov ako minoritných akcionárov na náhradu škody voči žalovanej spoločnosti spôsobenej neplatným uznesením valného zhromaždenia o rozdelení zisku, preto súd nárok posudzoval podľa § 757, § 373 a nasl. Obchodného zákonníka. Na priznanie nároku na náhradu škody musia byť podľa zákonných ustanovení splnené tri základné predpoklady vzniku zodpovednosti a to porušenie povinnosti, resp. práva, vznik škody, príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti, resp. práva (kauzálny nexus). Vyhlásenie uznesenia valného zhromaždenia za neplatné je spôsobilé založiť nárok žalobcov na náhradu škody podľa § 757 Obchodného zákonníka, keďže pre zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením povinností ustanovených týmto zákonom platia ustanovenia § 373 a nasl. Obchodného zákonníka. Súd preto skúmal, či v predmetnom spore došlo k naplneniu ďalej uvedených predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu podľa Obchodného zákonníka. Porušenie právnej povinnosti žalovaným videl súd prvej inštancie v tom, že žalovaný uznesením č. 3/2015 v časti týkajúcej sa rozdelenia zisku porušil zákon, a taktiež stanovy žalovaného, čo bolo konštatované právoplatným rozhodnutím súdu. Za zvažovanú škodu považoval súd vyčíslenie žalobcov spočívajúce v zmenšení ich majetku, resp. ušlého zisku, o ktorý sa majetok žalobcov v dôsledku škodovej udalosti nezväčšil, teda majetok žalobcov sa nezväčšil o sumu podielu na zisku, na ktorý majú priamo zo zákona nárok. Kauzálny nexus mal súd preukázaný tým, že práve v dôsledku prijatia protiprávneho uznesenia valného zhromaždenia o rozdelení zisku, ktoré bolo súdom určené za neplatné, došlo k vzniku škody vo forme ušlého zisku na strane žalobcov, pretože im nebol vyplatený podiel na zisku určený na rozdelenie, na ktorý majú nárok priamo zo zákona. Zároveň však súd poznamenal, že nerozdelenie zisku nemôže akcionárom v zásade spôsobiť priamu škodu, nakoľko akcionár je naďalej spoločníkom spoločnosti, ktorej hodnota sa týmto nemení. K samotnej výške škody súd prvej inštancie uviedol, že v zmysle základných interpretačných pravidiel obsiahnutých v právnej úprave náhrady škody v ustanovení § 373 a nasl. Obchodného zákonníka sa uhrádza len škoda, ktorá je predvídateľná, pričom v danej veci ide o škodu, ktorá mala byť ušlým ziskom žalobcov, teda toho, čo dôvodne môže akcionár očakávať, že mu bude v rámci dividendy vyplatené po aplikácií kogentnej úpravy obsiahnutej v § 179 ods. 3 Obchodného zákonníka, t.j. po vykonaní povinných odvodov do príslušných fondov v minimálnej zákonom, resp. stanovami určenej výške. Súd prvej inštancie opätovne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 5Obdo/55/2018 z 25.4.2019, v ktorom súd vyslovil, že právo na zisk nie je absolútne a pred jeho vyčíslením majú obligatórne prednosť pravidlá obsiahnuté v § 179 ods. 3 a 5 Obchodného zákonníka tak, ako to vyplýva z § 178 ods. 1 Obchodného zákonníka, preto rovnaká úvaha sa musí vzťahovať aj na prípadnú úvahu o možnej výške ušlého zisku, ktorý by mohol akcionár očakávať, keďže za žiadnych okolností tento nemôže očakávať zisk prevyšujúci taký, ktorý by mu inak za ideálnych okolností, pri aplikácii kogentných zákonných pravidiel, mohol vzniknúť. Na základe uvedeného súd konštatoval, že v prípade poskytnutia ochrany porušeným právam minoritných akcionárov formou priznania nároku na náhradu škody, jedná sa o výnimočný prostriedok, a preto je možné priznať nárok na ušlý zisk z nezákonného rozhodnutia valného zhromaždenia iba vo výnimočných prípadoch, t.j. ak valné zhromaždenie odmietne rozdeliť zisk bez dôvodov dôležitých pre chod samotnej spoločnosti, prípadne keď dôjde k zneužitiu podľa § 56a Obchodného zákonníka. Súd prvej inštancie však vyhodnotil, že
zo strany žalovaného nedošlo pri schvaľovaní predmetného uznesenia, ktorého časť bola vyhlásená za neplatnú, k porušeniu zákazu zneužitia práva zo strany majoritných akcionárov a ani k porušeniu zásady rovnosti akcionárov, keďže predmetné uznesenie má rovnaký dopad na všetkých akcionárov žalovaného, teda nejedná sa o výkon práv, ktorý by privodil ujmu na právach a oprávnených záujmoch určitej skupiny akcionárov. Čo sa týka výšky škody súd prvej inštancie konštatoval, že ušlý zisk akcionára môže byť iba vo výške zodpovedajúcej tomu, čo môže akcionár dôvodne očakávať, že mu bude v rámci dividendy vyplatené, teda len zákonná dividenda určená podľa § 179 Obchodného zákonníka. Poukázal na ustanovenie § 179 ods. 3 až 5 Obchodného zákonníka, v ktorom je upravený zákaz výplaty podielu na zisku na úkor základného imania a obligatórne tvorených fondov. Napriek tomu, že právo na podiel na zisku je jedným zo základných práv spojených s akciou, vznik tohto nároku je podmienený prijatím rozhodnutia valného zhromaždenia o rozdelení zisku a jeho použití na výplatu dividend akcionárom. Súd prvej inštancie poukázal aj na to, že predmetnému rozhodnutiu valného zhromaždenia musí predchádzať schválenie riadnej individuálnej účtovnej závierky. Do zrušenia spoločnosti môže byť medzi spoločníkov rozdelený len čistý zisk znížený o prídely do rezervného fondu, prípadne ďalších fondov, ktoré spoločnosť vytvára a o neuhradenú stratu z minulých období. Súd konštatoval, že v prejednávanom prípade bol čistý zisk žalovaného za rok 2014 vo výške 313.112,- eur, pričom ani časť z finančných prostriedkov nebola určená na prídel do rezervného fondu a to napriek tomu, že rezervný fond nebol naplnený podľa § 217 Obchodného zákonníka, preto mal súd za to, že žalovaný mal v zmysle zákonných ustanovení rozhodnúť o doplnení rezervného fondu minimálne o sumu 31.311,20 eur (10 % zo sumy 313.112,- eur), na základe čoho mohli akcionári očakávať vyplatenie iba 281.800,80 eur. Následne súd prvej inštancie poukázal aj na ustanovenie § 179 ods. 4 Obchodného zákonníka, podľa ktorého spoločnosť nemôže rozdeliť medzi akcionárov čistý zisk, ak tým s prihliadnutím na všetky okolností spôsobí svoj úpadok a ak vlastné imanie zistené podľa schválenej riadnej účtovnej závierky je alebo by bolo v dôsledku rozdelenia zisku nižšie ako hodnota základného imania spolu s rezervným fondom. Nakoľko v prejednávanej veci bola výška vlastného imania podľa účtovnej závierky žalovaného za rok 2014 vo výške 8.438.429,- eur a výška základného imania a rezervného fondu spolu vo výške 8.439.101,- eur, súd prvej inštancie dospel k záveru, že v čase prijatia účtovnej závierky žalovaného jeho vlastné imanie bolo nižšie ako bola výška základného imania spolu s rezervným fondom. Na základe uvedeného súd uzavrel, že žalobcovia nemohli očakávať, že im budú vyplatené dividendy žalovaným z čistého zisku za rok 2014, nakoľko tomu bránilo ustanovenie § 179 ods. 4 Obchodného zákonníka, preto im nevznikol ani nárok na náhradu škody vo forme ušlého zisku v nimi požadovanej sume.
4. Záverom napadnutého rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal s návrhmi strán sporu na doplnenie dokazovania. K návrhu žalovaného na zabezpečenie výsluchu osoby, ktorá vykonávala audit spoločnosti a ktorá bola navrhnutá za účelom preukázania riadku 97 účtovnej závierky (výsledok hospodárenia minulých rokov) súd zamietol tento návrh, nakoľko v priebehu konania nebola výška, uvedená v tomto riadku, sporná, preto dokazovanie v tomto smere bolo vyhodnotené ako nadbytočné a nehospodárne.
5. K listinným materiálom predloženým žalovaným dňa 18.2.2020, t.j. pred pojednávaním, na ktorom mali byť prednesené záverečné reči a vyhlásené rozhodnutie vo veci, súd uviedol, že na tieto neprihliadal, a to z dôvodu, že na pojednávaní dňa 27.1.2020 bolo koncentrované konanie a ukončené dokazovanie, teda žalovaným doložené listiny súd vyhodnotil ako oneskorene predložené, nakoľko ich žalovaný mal už skôr k dispozícii a mohol ich súdu predložiť, resp. si ich mohol aj skôr zabezpečiť, preto na nich súd podľa § 153 CSP neprihliadal.
6. O trovách konania bolo rozhodnuté v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému súd priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu proti neúspešným žalobcom.
7. V zákonom stanovenej lehote podali proti rozsudku odvolanie žalobcovia, v ktorom namietali porušenie práva na spravodlivý súdny proces, inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nesprávne skutkové zistenia, ku ktorým dospel súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov a nesprávne právne posúdenie veci. Poukázali na princíp sudcovskej a zákonnej koncentrácie konania, ktorý mal byť porušený tým, že súd prvej inštancie pripustil, aby žalovaný predniesol nové prostriedky procesnej obrany neuvádzané do 27.1.2020, kedy bolo na pojednávaní ukončené dokazovanie, a tým došlo k zákonnej koncentrácii konania. Žalobcovia namietali, že súd prihliadol na tvrdenie žalovaného, že výška vlastného imania podľa účtovnej závierky žalovaného za rok 2014 bola nižšia ako bol súčet základného imania a rezervného fondu, teda nebolo možné rozdeliť zisk medzi akcionárov, čím im odoprel možnosť vyjadriť sa k týmto tvrdeniam. Mali za to, že ak by súd dňa
27.1.2020 neodročil pojednávanie a meritórne rozhodol, žalovaný by nemohol uplatniť tieto prostriedky procesného útoku. Žalobcovia taktiež namietali, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s právne relevantnými skutočnosťami v konaní, majúcimi vplyv na posúdenie okolností pravdivosti a správnosti v záverečnej reči žalovaným predloženej účtovnej závierky za rok 2014, keď podľa údajov v nej uvedených bola výška vlastného imania vždy od roku 2014 do roku 2017 nižšia ako výška súčtu základného imania a rezervného fondu. Poukázali na to, že výška súčtu základného imania a rezervného fondu bola od roku 2015 do 2017 neobvykle vždy rovnaká vo výške 7.736.038,- eur a výška rezervného fondu napriek povinnosti ho dopĺňať bola vo výške 106.250,- eur. Namietali, že súd sa nezaoberal tou skutočnou, prečo nebol na krytie strát použitý rezervný fond vo výške 809.313,- eur a prečo sa tento v roku 2015 znížil pod zákonnú hranicu o 703.063,- eur na sumu 106.250,- eur. Z uvedeného podľa názoru žalobcov vyplýva, že žalovaný mohol účtovnými operáciami, či transferovými platbami vždy dosahovať vlastné imanie nižšie ako bola výška základného imania, a teda zabrániť vyplácaniu dividend pre minoritných akcionárov. Žalobcovia uviedli, že konatelia žalovaného sú podozriví z rozsiahlej ekonomickej trestnej činnosti v rôznych obchodných spoločnostiach, kde je spoločníkom AGRIFOP, a.s. Stakčín a podnetmi na podozrenia z porušovania Obchodného zákonníka sa už zaoberajú orgány polície. Taktiež namietali, že súd sa nevysporiadal s nimi tvrdenou skutočnosťou, že od roku 2009 je majoritným akcionárom žalovaného spoločnosť AGRO Astra, s.r.o., kde sú spoločníci a konatelia deti P. Š. a N.. T. V., ktorí sú členovia predstavenstva žalovaného. Poukázali na to, že AGRO Astra, s.r.o. vždy hlasovala o rozdelení zisku tak, aby diskriminovala minoritných akcionárov a schvaľovala uznesenia o rozdelení zisku na tantiémy, odmeny členom predstavenstva, teda rodičom spoločníkov a konateľov majoritného akcionára alebo na krytie strát vytvorených znova rodičmi spoločníkov a konateľov majoritného akcionára, a taktiež na prídel do rezervného fondu a iných fondov nad rámec zákona. Uviedli, že do roku 2004 sa dividendy schvaľovali zo zisku spoločnosti pre akcionárov každoročne. V uvedenej skutočnosti, t.j. že súd sa nevysporiadal s právne relevantnou skutočnosťou a písomné vyhotovenie neobsahuje zásadné vysvetlenie skutočností podstatných pre rozhodnutie súdu, videli žalobcovia inú vadu konania, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Poukázali, že rozsudkom Okresného súdu Humenné č.k. 7Cb/25/2016-154 zo dňa 25.10.2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 3Cob/17/2018-265 z 21.6.2018 bolo právoplatne určené, že časť uznesenia č. 3/2015 riadneho valného zhromaždenia žalovaného zo dňa 30.6.2015 o rozdelení zisku za rok 2014 je neplatná, pričom poukázal na bod 25, kde súd konštatoval, že ak bolo schválené, že zisk bude použitý výlučne na úhradu strát z minulých období, je súd toho názoru, že uznesenie bolo prijaté v rozpore so stanovami spoločnosti, nakoľko valné zhromaždenie mohlo rozhodnúť, že čistý zisk bude použitý aj na iný účel ním stanovený, ale až po tom, čo by ostal čistý zisk po doplnení rezervného fondu, prídelov do ostatných fondov a po určení časti zisku na výplatu dividend. Žalobcovia označili predmetné rozhodnutia za res iudicata a závery v nich uvedené za záväzné aj pre predmetné konanie o náhrade škody, preto mali za to, že súd nemohol dospieť k odlišnému záveru ohľadom tej skutočnosti, že čistý zisk žalovaného za rok 2014 bol podľa § 179 ods. 3 Obchodného zákonníka vo výške 313.112,- eur, a teda boli splnené predpoklady na rozdelenie zisku medzi akcionárov. Aplikáciou ustanovenia § 179 ods. 4 Obchodného zákonníka došlo podľa názoru žalobcov k porušeniu zásady res iudicata a zároveň k porušeniu zásady právnej istoty. Záverom žalobcovia poukázali na skutočnosti vyplývajúce z výročnej správy žalovaného za rok 2014, z ktorej vyplýva, že žalovaný naplnil ukazovatele podnikateľského zámeru na rok 2014, bol zaznamenaný pozitívny rast, preto celková situácia žalovaného nebola v takom stave, aby si vyžadovala prijatie mimoriadnych opatrení potrebných na zabezpečenie riadneho chodu spoločnosti. Na základe uvedených skutočností navrhli zmeniť napadnutý rozsudok tak, že odvolací súd žalobe v plnom rozsahu vyhovie a zaviaže žalovaného na náhradu trov celého konania.
8. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 4.6.2020 uviedol k námietke žalobcov týkajúcej sa nesprávneho procesného postupu a pripustenia nových prostriedkov procesnej obrany pri záverečnej reči žalovaného, že nedošlo k závažnému porušeniu procesných práv žalobcov, nakoľko obsah záverečnej reči žalovaného neobsahoval žiadne nové dôkazy ani skutočnosti, ktoré by pred tým v prejednávanom spore neodzneli. Uviedol, že poukaz na ustanovenie § 179 ods. 4 Obchodného zákonníka nemožno považovať za nový dôkaz ani za uvedenie nového skutkového tvrdenia, nakoľko sa jedná výslovne len o právne hodnotenie skutkového stavu žalovaným. Poukázal na skutočnosť, že právne posúdenie veci je úlohou konajúceho súdu v zmysle pravidla „iura novit curia“, preto námietku žalobcov spočívajúcu v nesprávnom procesnom postupe súdu vyhodnotil ako nedôvodnú. K námietke nevysporiadania sa s právne relevantnými skutočnosťami žalovaný uviedol, že ak by aj správne doplnil rezervný fond o jeho zákonnú výšku, výška neuhradenej strany z minulých rokov by prevyšovala zostatkovú časť zisku určeného na rozdelenie. Žalovaný mal za to, že žalobcovia boli v konaní pasívni a nenavrhli
doplniť dokazovanie o skutočnosti, ktoré tvrdili v odvolaní, že sa súd prvej inštancie s nimi dostatočne nezaoberal. K trestnému konaniu voči členom predstavenstva žalovaný uviedol, že toto nie je v žiadnej príčinnej súvislosti s prejednávaným prípadom. Žalovaný poukázal na ustanovenie § 179 ods. 3 a 4 Obchodného zákonníka a na to, že k rozdeleniu čistého zisku medzi akcionárov môže dôjsť až po odpočítaní prídelov do rezervného fondu a prídelov na neuhradenú stratu z minulých období, nakoľko v predmetnom ustanovení je vyjadrený test čistých prebytkov a zároveň na možnosť rozdeliť zisk len za predpokladu, ak vlastné imanie spoločnosti podľa účtovnej závierky je vyššie ako základné imanie spolu s rezervným fondom, čo však v roku 2014 nebolo u žalovaného splnené. Na základe uvedených zákonných ustanovení mal žalovaný za to, že nedošlo k zneužitiu práva majoritných akcionárov voči minoritným, nakoľko prijaté uznesenie malo rovnaký dopad na všetkých akcionárov žalovaného a teda sa nejedná o výkon práv, ktorý by privodil ujmu určitej skupine akcionárov. Na základe uvedených skutočností navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
9. Žalobkyňa v 2/ rade v podaní zo dňa 27.10.2020 uviedla, že Y.. P. W., advokát, bol splnomocnený na konanie za žalovaného na základe plnej moci udelenej mu od štatutárov, t.j. dvoch členov predstavenstva žalovanej spoločnosti, ktorým funkčné obdobie členov predstavenstva uplynulo najneskôr dňa 31.8.2012, a teda tieto osoby vykonávali úkony bez legálneho mandátu a bez existencie pasívnej procesnej legitimácie, v dôsledku čoho neboli naplnené procesné podmienky konania na strane žalovaného od počiatku konania. Poukázali na ustanovenie § 7 písm. B) ods. 5 Stanov, v zmysle ktorých predstavenstvo má dvoch členov volených valným zhromaždením na dobu piatich rokov. V súvislosti s uvedeným poukázala aj na ustanovenie § 66 ods. 1 Obchodného zákonníka. Vzhľadom na uvedené navrhla, aby súd nepripustil zastupovanie žalovaného Y.. P. W., advokátom, ale ani bývalými štatutármi, t.j. členmi predstavenstva N.. T. V. a P. Š., nakoľko u nich neboli splnené procesné podmienky na konanie na strane žalovaného, a to od začiatku konania a akékoľvek doteraz vykonané úkony mal súd považovať za absolútne neplatné a vykonané bez zákonného mandátu. Na základe uvedeného navrhla, aby bol rozsudok súdu prvej inštancie zrušený a vrátený súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
10. Žalobca v 1/ rade v podaní zo dňa 16.11.2020 uviedol, že členovia predstavenstva vykonávajú právne úkony ako štatutári za spoločnosť bez legálneho mandátu a bez existencie pasívnej procesnej legitimácie. Namietal zákonnosť rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Obdo/55/2018 z 25.4.2019 z dôvodu, že dovolanie bolo podané neoprávnenou osobou. Vzhľadom na uvedené mal za to, že závery uvedené v rozhodnutí Krajského súdu v Prešove sp.zn. 7Cob/20/2020 zo dňa 6.10.2020 sú svojvoľné a arbitrárne a opierajúce sa o nezákonné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Obdo/55/2018 z 25.4.2019. Zároveň oznámil, že mu je zrejmé, že Y.. P. W. ukončil právne zastupovanie žalovaného od 1.11.2020. Uvedené podanie bolo doručené na Okresný súd Humenné k sp.zn. 11Cb/32/2013 a zároveň na vedomie aj odvolaciemu súdu k sp.zn. 2Cob/20/2020.
11. Dňa 16.11.2020 Y.. P. W. oznámil súdu, že došlo k ukončeniu zastupovania žalovaného jeho advokátskou kanceláriou.
12. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie podané žalobcami bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP. Nariadenie pojednávania si nevyžadovala potreba zopakovania alebo doplnenia dokazovania, ani nevyžadoval si takýto postup dôležitý verejný záujem. Odvolací súd pritom pri prejednaní podaného odvolania vychádzal zo zásad daných aplikáciou ust. § 378 ods. 1, § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP. Bol teda viazaný rozsahom podaného odvolania ako aj odvolacími dôvodmi, s výnimkou vád konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, na ktoré odvolací súd prihliadne, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.
13. Odvolací súd považuje za potrebné najskôr poukázať na skutočnosť, že odvolaciemu súdu bola vec predložená dňa 3.8.2020, pričom pri aplikácii pravidiel prideľovania veci náhodným výberom bola vec pridelená na rozhodnutie do súdneho oddelenia 2Cob, ktoré podľa Rozvrhu práce Krajského súdu v Prešove na rok 2020 pôsobí v zložení JUDr. Milan Majerník ako predseda senátu, Y.. P. Z. a JUDr. Andrej Radomský ako členovia senátu.
14. Sudkyňa senátu 2Cob Y. dňa 13.8.2020 oznámila predsedníčke odvolacieho súdu Y.. H. W. skutočnosť, že pre pomer k účastníkovi sporu, t.j. žalobcovi v 1/ rade Y.. Y. P. sa cíti byť zaujatá.
Poukázala na skutočnosť, že vo veci sp.zn. 1Cob/15/2018 a ďalších bola pre vzťah k uvedenej strane sporu vylúčená z prejednania a rozhodnutia veci a dôvody, pre ktoré bola vylúčená, nepominuli.
15. Predseda senátu 2Cob JUDr. Milan Majerník oznámil predsedníčke súdu Y.. H. W.C. dňa 13.8.2020 skutočnosti podľa § 50 ods. 1 CSP spočívajúce v tom, že žalobca Y.. Y. P. podal voči predsedovi senátu viacero trestných oznámení, či podnetov na disciplinárne konanie a z uvedeného dôvodu bol rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR vylúčený z prejednávania a rozhodovania tých vecí, v ktorých Y.. P. vystupoval ako účastník konania, sporová strana alebo ako zástupca strany (napr. sp.zn. 5Ndob/8/2014 z 12.8.2014, 2Ndob/11/2015 z 14.8.2015, 5Ndob/4/2014 z 9.4.2014 a 2Ndob/14/2014 z 25.7.2014). Taktiež poukázal na to, že v konaní vedenom na Krajskom súde v Prešove pod sp.zn. 1Cob/41/2015 na námietku zaujatosti uplatnenú Y.. Y. P. uznesením Najvyšší súd SR sp.zn. 3Ndob/10/2016 rozhodol, že JUDr. Milan Majerník nie je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Zároveň ako člen senátu konal a rozhodoval aj vo veci žalobcu vedenej na odvolacom súde pod sp.zn. 3Cob/17/2018. Dal do pozornosti aj tú skutočnosť, že žalobca na neho opakovane podáva trestné oznámenia a zároveň aj podnety na viaceré štátne inštitúcie ako Generálnej prokuratúre SR, vláde SR, Národnej rade SR, orgánom polície, prezidentskej kancelárii, polícii Ministerstvu spravodlivosti, preto tieto ataky žalobcu v 1/ rade voči vedeniu odvolacieho súdu, ako aj voči sudcom odvolacieho súdu boli postúpené orgánom činným v trestnom konaní.
16. Predsedníčka odvolacieho súdu Y.. H. W. dňa 19.8.2020 oznámila podpredsedovi odvolacieho súdu Y.. L. O. skutočnosti podľa § 50 ods. 2 CSP, a to, že Y.. Y. P. adresoval viacerým štátnym inštitúciám podania osočujúce jej osobu. Taktiež poukázala na skutočnosť, že ako súčasť vedenia odvolacieho súdu zaslala podanie na Generálnu prokuratúru SR so žiadosťou o prešetrenie atakov tohto účastníka namierených voči sudcom odvolacieho súdu ako aj voči vedeniu odvolacieho súdu, ktoré bolo následne odstúpené na vybavenie OR PZ v Humennom pod č. ČVS: C.-XXX/X-P.-V.-XXXX. Vzhľadom na uvedené, ako aj na opakované a skutkovo nepravdivé trestné oznámenia, či nepravdivé podnety osočujúce jej osobu a na skutočnosť, že ako členka vedenia podala na uvedeného účastníka trestné oznámenie, bola toho názoru, že je potrebné posúdiť a rozhodnúť, či je vylúčená z prejednávania a rozhodnutia veci ako predsedníčka súdu.
XX. Y.. L. O., podpredseda odvolacieho súdu podaním zo dňa 21.8.2020 oznámil predsedníčke súdu, že s účastníkom konania Y.. Y. P. sa osobne pozná a vo viacerých trestných konaniach vedených voči uvedenej osobe bol podľa § 32 ods. 1 Trestného poriadku vylúčený. Osobný vzťah k tomuto účastníkovi konania by mohol podľa názoru podpredsedu vzbudiť nedôveru a pochybnosť o jeho nezaujatosti, preto považoval za potrebné posúdiť a rozhodnúť, či nie je z prejednávania a rozhodnutia veci ako podpredseda súdu vylúčený.
18. Krajský súd v Prešove predložil vec dňa 25.8.2020 Najvyššiemu súdu SR na rozhodnutie o oznámeniach sudcov podľa § 50 ods. 1, 2 CSP. Uviedol, že predseda súdu rozhodujúci o vylúčení sudcu podľa § 50 ods. 2 CSP vykonáva súdnictvo v konkrétnej veci a nejde o realizáciu úkonov orgánov štátnej správy súdov, preto poukazujúc na skutočnosť, že členka senátu Y.. P. Z. a predseda senátu a zároveň sudca spravodajca JUDr. Milan Majerník, ktorý je súčasne aj podpredsedom súdu, oznámili skutočnosti, ktoré by mali byť dôvodom pre ich vylúčenie, za súčasného oznámenia dôvodov možných na vylúčenie aj predsedníčky súdu a ďalšieho podpredsedu súdu, preto sa odvolaciemu súdu javilo byť dôvodným pri akceptovaní čl. 4 ods. 1 CSP, aby o uvedených skutočnostiach rozhodol nadriadený súd, ktorý rozhoduje za predpokladu, ak námietku zaujatosti uplatní sporová strana.
19. Najvyšší súd SR vrátil vec listom sp.zn. 1Ndob/9/2020 zo dňa 4.9.2020 Krajskému súdu v Prešove ako nedôvodne predloženú s tým, že predsedníčka súdu nie je sudkyňou prejednávajúcou vec sp.zn. 2Cob/20/2020, preto neprichádza do úvahy postup podľa § 50 ods. 2 CSP, a teda na rozhodnutie o skutočnostiach oznámených sudcami je príslušná predsedníčka súdu podľa § 50 ods. 2 prvá veta CSP.
20. Krajský súd v Prešove - predsedníčkou súdu uznesením sp.zn. 1SprV/27/2020 z 9.10.2020 rozhodol, že sudca JUDr. Milan Majerník nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde v Prešove pod sp.zn. 2Cob/20/2020. Uvedené rozhodnutie bolo odôvodnené aj tým, že nie je dôvod pre vylúčenie JUDr. Milana Majerníka z prejednávania a rozhodnutia veci, ak ani Najvyšší súd SR uznesením sp.zn. 3Ndob/1/2016 ho nevylúčil z prejednania veci vedenej na odvolacom súde pod
sp.zn. 1Cob/41/2015, pričom v oboch prípadoch skutočnosti, pre ktoré mal byť sudca vylúčený spočívali v žalobcom v 1/ rade podávaných trestných oznámeniach voči zákonnému sudcovi.
21. Krajský súd v Prešove - predsedníčkou súdu uznesením sp.zn. 1SprV/28/2020 z 9.10.2020 rozhodol, že sudkyňa Y. je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod na Krajskom súde v Prešove pod sp.zn. 2Cob/20/2020, nakoľko z jej oznámenia bolo zrejmé, že Y.. Y. P. jej zasiahol do osobnej integrity, čo bolo bližšie popísané v konaniach vedených pod sp.zn. 5Cob/89,90,91/2016 a 1Cob/15/2018, a preto predsedníčka súdu mala za to, že dôvody, pre ktoré bola sudkyňa Y.. P. Z. vylúčená z prejednania iných vyššie uvedených vecí, kde je stranou sporu Y.. Y. P.Č., naďalej trvajú.
22. Keďže u členky senátu Y. existovali dôvody prerozdelenia veci podľa bodu 2., 2.4., 5., 5.1., a 5.5 Pravidiel prerozdeľovania vecí a zastupovania Rozvrhu práce Krajského súdu v Prešove na rok 2020 a podľa tabuľkovej časti určujúcej zastupujúcich členov senátu pod B/1 bolo určené podľa Rozvrhu práce Krajského súdu v Prešove na rok 2020, že vec bude prejednaná a rozhodnutá v senáte v zložení JUDr. Milan Majerník (predseda senátu) a JUDr. Marek Kohút (náhradník - zástupca za vylúčenú Y.. P.. Z.) a JUDr. Andrej Radomský - členovia senátu. Po odôvodnení zákonnosti zloženia senátu, odvolací súd pristúpil k prejednaniu a rozhodnutiu veci samej.
23. Tak, ako je už uvedené vyššie (bod 12 dôvodov tohto rozhodnutia) prejednanie podaného odvolania bolo možné aj bez nariadenia pojednávania. Odvolací súd určil najskôr termín verejného vyhlásenia rozsudku na 25.2.2021 o 09.15 hod. Žalobcovia písomným podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 24.2.2021, s poukazom na zdravotný stav žalobcu a vtedy aktuálnu pandemickú situáciu súvisiacu s chorobou COVID-19, brániacej im zúčastniť sa nariadeného verejného vyhlásenia rozhodnutia, žiadali termín zrušiť a odročiť ho na neurčito. Tejto žiadosti odvolací súd vyhovel.
24. Zároveň boli odvolaciemu súdu uvedeným podaním oznámené zmeny v štatutárnom orgáne žalovanej spoločnosti, zaznamenané do Notárskej zápisnice notárom T.. P.. W. B. XXXX/XXXX, B. XXXXX zo dňa 3.12.2020, ale tiež to, že proti bývalým členom predstavenstva spoločnosti malo byť vznesené obvinenie uznesením KR PZ PO zo dňa 7.1.2021 Č.:W.-XX/X-P.-L.-XXXX.
25. V uvedenom podaní Y.. P. v poznámke okrem iného uvádza, že v minulosti viacerými podaniami i trestnými oznámeniami, sťažnosťami a podnetmi opakovane poukazoval na to, že konajúci sudcovia „KS PO“ sú podozriví, že vytvorili organizovanú zločineckú skupinu na páchanie ekonomickej trestnej činnosti zneužívaním právomoci verejného činiteľa proti nemu, jeho rodine, minoritným akcionárom žalovanej spoločnosti v prospech jej bývalých členov predstavenstva. Uvádza menovite predsedu senátu v predmetnej veci JUDr. M. Majerníka, predsedníčku súdu Y.. H.. W.Ľ., bývalých sudcov tunajšieho súdu Y.. G.. O. a Y.. T.. W.. Uvádza, že na dôvodných podozreniach zotrváva a bude trvať na obnovení šetrenia.
26. Obsah „poznámky“ v uvedenom podaní žalobcov sa výslovne týka predsedu senátu v tejto veci JUDr. M. Majerníka a nie sudcov JUDr. M. Kohúta a JUDr. A. Radomského. Vo vzťahu k osobe JUDr. M. Majerníka v reakcii na uvedené podanie treba odkázať na obsah bodov 15, 16, 18, 19, 20 dôvodov tohto rozhodnutia.
27. Z výpisu z obchodného registra o žalovanej spoločnosti vyplynuli nielen personálne zmeny v štatutárnom orgáne, či v dozornej rade žalovanej spoločnosti, ale aj zmena sídla žalovanej spoločnosti.
28. Podanie žalobcov doručené súdu 24.2.2021 bolo aj s jeho prílohami doručené žalovanej spoločnosti do nového sídla (do elektronickej schránky) aj s upovedomením, že k jeho obsahu sa môžu vyjadriť v lehote 10 dní. Napriek tomu, že jej bolo doručené dňa 24.2.2021, na obsah podania a jeho príloh žalovaná spoločnosť nereagovala.
29. Ďalším podaním doručeným odvolaciemu súdu 12.4.2021 žalobcovia poukazujú na uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.2.2021 č.k. 4Cob/60/2020-604, ktorým podľa ich názoru v obdobnej veci odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Poukazujú na to, že súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na tom, že z účtovnej závierky žalovaného za rok 2017 vyplýva, že výška základného imania a rezervného fondu bola 7.736.038,- eur čo znamená, že v čase prijatia účtovnej závierky žalovaného za rok 2017 jeho vlastné imanie bolo nižšie, ako bola výška základného imania spolu s rezervným fondom, čo pri aplikácii § 179 ods. 4 Obchodného
zákonníka zakazuje rozdeliť zisk medzi akcionárov. Tieto zistenia súd neoboznámil na predbežnom prejednaní sporu, nepoukázal na možnú aplikáciu ustanovenia § 179 ods. 4 Obchodného zákonníka, v rozhodnutí tak vychádzal len zo záverečnej reči žalovaného, preto žalobcovia nemali možnosť sa k týmto skutočnostiam vyjadriť, a tak žalobcovia v odvolaní spochybňujú správnosť údajov uvádzaných v účtovnej závierke. Súd prvej inštancie porušil právo žalobcov na spravodlivý proces, a keďže vec sp.zn. 4Cob/60/2020 je analogickou s vecou 2Cob/20/2020 medzi rovnakými účastníkmi navrhujú s odkazom na princíp právnej istoty postupovať aj vo veci 2Cob/20/2020 rovnako.
30. Následne odvolací súd po zaznamenaní zmeny vo vývoji pandemickej situácie na Slovensku, osobitne i v Prešovskom vyššom územnom celku nariadil opätovne termín verejného vyhlásenia rozhodnutia na deň 11.5.2021 o 09.00 hod s tým, že tento termín bol zverejnený na úradnej tabuli súdu i na webovej stránke súdu.
31. Elektronickým podaním (bez zaručeného elektronického podpisu) zo dňa 10.5.2021, doručovaným v neskorých večerných hodinách do podateľne Krajského súdu v Prešove, ale i na adresy sudcov, ministerky spravodlivosti SR, predsedu Súdnej rady SR žalobcovia opätovne dávajú do pozornosti závery z rozhodnutia odvolacieho súdu č.k.4Cob/60/2020 zo dňa 19.2.2021 a domáhajúc sa dodržania princípu právnej istoty žiadajú rozsudok súdu prvej inštancie aj v tejto veci zrušiť. Zdôrazňujú, že najmä u sudcu JUDr. M. Majerníka nestrpia „vybočenie“ z takéhoto rozhodovania a preto požiadali o „súčinnosť“ aj ministerku spravodlivosti a predsedu súdnej rady. Opätovne pripájajú uznesenie č.k. 4Cob/60/2020-604 z 11.2.2021 a tiež uznesenie z trestného konania zo dňa 16.4.2021 sp. zn. 1Kv40/20/7700-37.
32. Verejného vyhlásenia rozsudku sa dňa 11.5.2021 zúčastnil len žalobca, ktorý však po vypočutí výroku rozsudku opustil pojednávaciu miestnosť bez toho, aby si vtedy vypočul aj zdôvodnenie vyhláseného rozhodnutia.
33. V prvom rade je potrebné uviesť, že predmetom tohto konania je nárok žalobcov na náhradu škody voči žalovanej spoločnosti spočívajúcej v ušlom zisku žalobcov z dôvodu prijatia neplatného uznesenia valného zhromaždenia č. 3/2015 v časti rozdelenia zisku za rok 2014, pričom žalobcovia svoj nárok na náhradu ušlého zisku vyčíslili podľa ich pomeru na zisku (odvádzaného od počtu a hodnoty akcií) vychádzajúc zo sumy čistého zisku, uvedeného v riadku č.100 schválenej účtovnej závierky žalovaného za rok 2014, vo výške 313.112,- eur.
34. Vo vzťahu k predmetu konania odvolací súd uvádza, že Obchodný zákonník koncipuje nárok na náhradu škody ako dôsledok porušenia povinnosti zo záväzkového vzťahu (§ 373 Obchodného zákonníka), následne však ustanovenie § 757 Obchodného zákonníka rozširuje použitie právnej úpravy zodpovednosti za škodu aj na zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením mimozáväzkových povinností upravených v Obchodnom zákonníku, teda za porušenie akýchkoľvek povinností upravených Obchodným zákonníkom. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že žalobca v konaní o nároku na náhradu škody je podľa § 757 v spojení s § 373 a nasl. Obchodného zákonníka (ďalej len ObZ) úspešný za predpokladu, ak preukáže, že došlo k porušeniu povinností ustanovených Obchodným zákonníkom (§757 ObZ) konaním žalovaného, že došlo k vzniku škody a existuje príčinná súvislosť medzi porušením povinností vyplývajúcich z Obchodného zákonníka a vzniknutou škodou. Z hľadiska § 373 ObZ je teda irelevantné, či k porušeniu povinnosti došlo vinou žalovaného alebo nie, nakoľko zodpovednosť za škodu je v Obchodnom zákonníku koncipovaná ako objektívna zodpovednosť s možnosťou liberácie. V prejednávanom prípade sa uplatňuje objektívna zodpovednosť žalovaného za porušenie povinností vyplývajúcich z Obchodného zákonníka prijatím uznesenia č. 3/2015 Valným zhromaždením žalovaného, ktoré odporovalo zákonu, konkrétne ustanovenia § 178 ods. 1, § 217 ods. 1 a § 67 ods. 3 Obchodného zákonníka, v dôsledku čoho bolo predmetné uznesenie žalovanej spoločnosti vyhlásené rozsudkom Okresného súdu Humenné č.k. 7Cb/25/2016 z 25.10.2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 3Cob/17/2018-265 zo dňa 21.6.2018 za neplatné v časti rozdelenia zisku za rok 2014. Súd konštatoval, že uznesenie č. 3/2015 z 30.6.2015 odporovalo zneniu stanov, ktoré stanovili poradie v akom sa rozdeľuje zisk a to najskôr na prídel do rezervného fondu, následne na prídel do ostatných fondov spoločnosti, ak sú zriadené, potom na výplatu dividend akcionárov a ako posledné na iné účely stanovené valným zhromaždením. Keďže predmetným uznesením bolo schválené, že zisk bude použitý výlučne na úhradu strát z minulých období, súd bol toho názoru, že uznesenie valného zhromaždenia bolo prijaté v rozpore s vyššie uvedenými stanovami spoločnosti, keďže ešte
pred rozhodnutím o úhrade strát z minulých období bol žalovaný povinný určiť rozdelenie čistého zisku na vyplatenie dividend. Taktiež poukázal na fakt, že výška rezervného fondu nedosahovala zákonnú výšku, preto bol žalovaný povinný doplniť rezervný fond z čistého zisku a nakoľko takto nepostupoval aj týmto jeho konaním došlo k porušeniu zákona. Vzhľadom na uvedené je nevyhnutné potvrdiť záver súdu prvej inštancie, že žalovaný porušil ustanovenia ObZ.
35. Čo sa však týka vzniku škody je nevyhnutné konštatovať, že pod pojmom škoda je potrebné rozumieť majetkovú ujmu vyjadriteľnú v peniazoch, pričom Obchodný zákonník rozoznáva dva druhy škôd a to skutočnú škodu a ušlý zisk. Kým skutočnou škodou sa rozumie majetková ujma, ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného v dôsledku škodovej udalosti, ušlý zisk spočíva v tom, že k majetkovej ujme dôjde v dôsledku nezväčšenia majetku poškodeného, ktoré bolo možné očakávať vzhľadom na okolnosti prípadu. Ustanovenie § 379 druhá veta Obchodného zákonníka upravuje možnosť priznania iba predvídateľnej škody, resp. ušlého zisku, a to v dôsledku nasledovnej zákonnej formulácie: „Nenahrádza sa škoda, ktorá prevyšuje škodu, ktorú povinná strana v čase vzniku záväzkového vzťahu ako možný dôsledok porušenia svojej povinnosti predvídala alebo ktorú bolo možné predvídať s prihliadnutím na skutočnosti, ktoré v uvedenom čase povinná strana poznala alebo mala poznať pri obvyklej starostlivosti.“ Z uvedeného je zrejmé, že akcionár môže dôvodne očakávať iba rozdelenie zisku vo výške zákonnej dividendy, to znamená, že môže očakávať rozdelenie iba sumy, ktorá bude zodpovedať sume po splnení podmienok stanovených v ustanovení § 178 ods. 1 tretia veta ObZ. Zákonná úprava teda výslovne stanovuje, že spoločnosť môže akcionárom vyplácať dividendu len pri splnení podmienok ustanovených v § 179 ods. 3 až 5 ObZ, teda dividendy je možné vyplácať len z čistého zisku po jeho znížení o prídely do rezervného fondu, a to sumou určenou percentom z čistého zisku do výšky určenej stanovami, minimálne však v zákonnom stanovenej výške, a taktiež po jeho znížení o odvody do ďalších fondov, ktoré podľa stanov alebo zákona spoločnosť vytvára a nemôžu byť rozdelené na plnenie v prospech akcionárov. V predmetnom ustanovení v odseku 3 je taktiež upravený zákaz rozdeliť zisk spoločnosti za predpokladu, že nie je pokrytá strata spoločnosti z predchádzajúcich období. Naopak zákon umožňuje k čistému zisku prirátať a následne rozdeliť aj nerozdelený zisk z minulých období a iné vlastné zdroje, ktorých použitie nie je v zákone ustanovené. Následne však odsek 4 predmetného ustanovenia opätovne upravuje zákaz, kedy zákon neumožňuje rozdeliť čistý zisk akcionárom a to za predpokladu, ak tým s prihliadnutím na všetky okolnosti spoločnosť spôsobí svoj úpadok, a ak vlastné imanie zistené podľa schválenej riadnej účtovnej závierky je alebo by bolo v dôsledku rozdelenia zisku alebo iných vlastných zdrojov nižšie ako hodnota základného imania spolu s rezervným fondom.
36. Vo vzťahu k uvedenému je nevyhnutné poukázať aj na závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovené v uznesení sp.zn. 5Obdo/55/2018 zo dňa 25.4.2019 v bode 79, kde dovolací súd taktiež vyslovil právny záver, že v konaní o náhradu škody je podľa Obchodného zákonníka možné priznať iba predvídateľnú škodu, resp. nemajetkovú ujmu: „Právo na zisk nie je absolútne, pred jeho vyčíslením majú obligatórne prednosť pravidlá obsiahnuté v § 179 ods. 3 až 5 ObZ tak, ako to vyplýva z ust. § 178 ods. 1 ObZ. Poukazujúc na uvedené dovolací súd následne konštatoval, že rovnaká úvaha sa musí vzťahovať aj na prípadnú úvahu o možnej výške ušlého zisku, ktorý by mohol ako očakávaný v prípade porušenia povinnosti spoločnosti akcionár predpokladať, keďže za žiadnych okolností tento nemôže očakávať zisk prevyšujúci taký, ktorý by mu inak za ideálnych okolnosti, pri aplikácii kogentných zákonných pravidiel, mohol vzniknúť. Poukázal na test čistých prebytkov, ktorý vychádza z čl. 17 ods. 3 Kapitálovej smernice o predpisoch pre zakladanie akciových spoločností a zachovávaní a zmien ich základného imania v konsolidovanom znení.
37. Uvedené rozhodnutie dovolacieho súdu je osobitne potrebné dať do pozornosti aj v súvislosti s čl. 2 CSP, ktorý zdôrazňuje princíp právnej istoty, ktorého základným atribútom je aj požiadavka zásadnej predvídateľnosti súdnych rozhodnutí spätá s postulátom, že zásadne právne rovnaké (obdobné) prípady sa skrátka majú posudzovať rovnako a rozdielne prípady rozdielne. Vec, ktorú prejednával a rozhodol vyššie označeným rozhodnutím dovolací súd sa v podstate týka obdobného prípadu (len z iného účtovného obdobia). Nebol teda ani najmenší dôvod sa s týmto rozhodnutím nestotožniť a jeho závermi sa neriadiť i v tejto veci. Uvedené má význam i v ďalej uvedených záveroch o predvídateľnosti súdneho rozhodnutia.
38. V prejednávanej veci bolo súdom prvej inštancie ustálené a na skutkových zisteniach sa nič nemenilo ani v odvolacom konaní (nebolo potrebné a ani možné pri aplikácii procesných podmienok v odvolacom
konaní realizovať doplnenie dokazovania), preto aj odvolací súd vychádzal zo skutočností, že čistý zisk žalovaného bol vo výške 313.112,- eur, čo vyplývalo z riadku 100 účtovnej závierky za účtovný rok 2014, vlastné základné imanie žalovaného bolo vo výške 8.438.429,- eur (riadok 80), základné imanie žalovaného vo výške 7.629.788,- eur (riadok 81) a rezervný fond žalovaného predstavoval sumu 809.313,- eur (riadok 87).
39. Podľa § 178 ods.1 Obch. zák. akcionár má právo na podiel zo zisku spoločnosti (dividendu), ktorý valné zhromaždenie podľa výsledku hospodárenia určilo na rozdelenie. Pokiaľ z ustanovení stanov týkajúcich sa akcií s odlišným nárokom na podiel zo zisku nevyplýva niečo iné, určuje sa tento podiel pomerom menovitej hodnoty jeho akcií k menovitej hodnote akcií všetkých akcionárov. Spoločnosť môže akcionárom vyplácať dividendu len pri splnení podmienok ustanovených v § 179 ods. 3 až 5.
40. Z uvedeného zistenia (vychádzajúc aj zo schválenej účtovnej závierky) jednoznačne vyplýva, že neboli splnené zákonnom stanovené podmienky na rozdelenie čistého zisku podľa § 178 ods. 1 ObZ z dôvodu, že vlastné imanie žalovaného bolo nižšie ako bol súčet výšky základného imania a rezervného fondu žalovaného podľa schválenej účtovnej závierky za rok 2014, teda rozdeleniu čistého zisku na výplatu dividend bránilo ustanovenie § 179 ods. 4 ObZ (Spoločnosť nemôže rozdeliť medzi akcionárov čistý zisk alebo iné vlastné zdroje spoločnosti, ak tým s prihliadnutím na všetky okolnosti spôsobí svoj úpadok, a ak vlastné imanie zistené podľa schválenej riadnej účtovnej závierky je alebo by bolo v dôsledku rozdelenia zisku alebo iných vlastných zdrojov nižšie ako hodnota základného imania spolu s rezervným fondom (§ 217), prípadne ďalšími fondmi vytváranými spoločnosťou, ktoré sa podľa zákona alebo stanov nesmú použiť na plnenie akcionárom, znížená o hodnotu nesplateného základného imania, ak táto hodnota ešte nie je zahrnutá v aktívach uvedených v súvahe podľa osobitného zákona).
41. Čo sa týka žalobcami namietaných skutočností, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s ich námietkami ohľadom možnosti ovplyvňovania údajov v účtovnej závierke za rok 2014 následkom vykonania účtovných a iných transferových operácií, ktoré ovplyvňujú údaje v účtovnej závierke, odvolací súd k tomu uvádza, že rozsudkom Okresného súdu Humenné č.k. 7Cb/25/2016 z 25.10.2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 3Cob/17/2018-265 zo dňa 21.6.2018 bolo za neplatné vyhlásené uznesenie Valného zhromaždenia žalovaného č. 3/2015 z 30.6.2015 v časti rozdelenia zisku za rok 2014. Uznesenie o schválení účtovnej závierky, ktoré prijalo Valné zhromaždenie žalovaného v rovnaký deň podľa § 187 ods. 1 písm. e) ObZ nebolo žalobou o určenie neplatnosti napadnuté a ani zo zápisnice z valného zhromaždenia nevyplýva, že by voči uzneseniu, ktorým bola účtovná závierka schválená, bol podaný žalobcami (resp. ich právnym zástupcom prítomným na valnom zhromaždení) a ani ďalšími akcionármi protest, preto odvolací súd považuje za potrebné vychádzať z údajov obsiahnutých v tejto závierke.
42. Ustanovenie § 187 ods. 1 ObZ upravuje otázky, o ktorých rozhoduje Valné zhromaždenie spoločnosti ako najvyšší orgán akciovej spoločnosti a ktoré sa týkajú vnútorných záležitosti konkrétnej spoločností. Súdy sú oprávnené tieto skutočnosti preskúmať a posudzovať iba na základe včas podanej žaloby (§ 131 ods.1 Obch. zák.) o neplatnosť uznesení upravujúcich tieto záležitosti a vyhlásiť prijaté uznesenia za neplatné iba ak sa preukáže ich rozpor so zákonom alebo stanovami spoločnosti. Žalobcovia (resp. ich právni predchodcovia, ktorí im postupovali pohľadávky), ak mali za to, že údaje uvedené v schvaľovanej účtovnej závierke nezodpovedajú skutočnému stavu, boli oprávnení podať protest do zápisnice, resp. sa domáhať určenia neplatnosti uznesenia, ktorým táto účtovná závierka bola schválená.
43. Pre aplikáciu ust. § 179 ods.4 Obch. zák. sú určujúcimi údaje vyplývajúce zo schválenej riadnej účtovnej závierky. Preto nemožno za opodstatnené vyhodnotiť odvolacie námietky žalobcov založené na tom, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s ich tvrdeniami ohľadom výšky vlastného imania, ktoré bolo od roku 2014 do 2017 vždy nižšie ako výška súčtu základného imania a rezervného fondu, ako aj s tým, že žalovaný mohol účtovnými operáciami dosahovať vlastné imanie, ktoré bolo nižšie ako výška základného imania, a tým mohol zabrániť vyplácaniu dividend pre minoritných akcionároch. Všetky tieto údaje boli súčasťou schvaľovanej účtovnej závierky (riadok 80, 81 a 87) a žalobcovia mali možnosť domáhať sa protestom na valnom zhromaždení, prípadne žalobou určenia neplatnosti uznesenia, ktorým došlo k schváleniu takejto účtovnej závierky. Toto právo nevyužili (ani netvrdia, že by ho využili). Konajúcim súdom neostala preto v tomto konaní iná možnosť len vychádzať z údajov v schválenej účtovnej závierke, ktorá predstavuje ekonomický obraz spoločnosti z účtovného pohľadu pre konkrétne
účtovné obdobie a nemajú možnosť dodatočne prehodnocovať a spochybňovať údaje v nej uvedené, ak neboli vyhlásené za neplatné na základe samostatnej žaloby.
44. Bez akýchkoľvek pochybností preto už súd prvej inštancie správne zistil, že v predmetnom prípade neboli splnené podmienky na rozdelenie čistého zisku žalovaného za rok 2014 z dôvodu existencie zákonnej prekážky upravenej v ustanovení § 179 ods. 4 ObZ, preto žalobcovia nemohli očakávať vyplatenie dividend z čistého zisku vyplývajúceho z účtovnej závierky za rok 2014. Vzhľadom na to, že v Obchodnom zákonníka je upravená náhrada len predvídateľnej škody, v prejednávanom prípade je nevyhnutné dospieť k záveru, že na strane žalobcov nedošlo k vzniku predvídateľnej škody, nakoľko žalovanému zákon neumožňoval rozdeliť zisk v rozpore s kogentným ustanovením Obchodného zákonníka.
45. Vzhľadom na záver o nemožnosti rozdelenia čistého zisku s poukazom na ustanovenie § 179 ods. 4 ObZ, odvolací súd považoval za nadbytočne skúmať, či v konkrétnom spore sa jedná o tak výnimočný prípad, ktorý odôvodňuje priznanie nároku na ušlý zisk z nezákonného rozhodnutia Valného zhromaždenia minoritným akcionárov ako formu ochrany týchto subjektov pred šikanóznym správaním sa žalovaného, poukazujúc na závery vyslovené v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Obdo/55/2018, ktorý sa zaoberal obdobnou vecou (viď aj body 76-78 uvedeného rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré je obsahom predmetného spisu).
46. Čo sa týka žalobcami namietaného odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, spočívajúceho v porušení práva strany sporu na spravodlivý proces, odvolací súd uvádza, že k porušeniu tohto práva dochádza v prípadoch, ak sa strana v spore nemôže domáhať svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred súdom nemôže využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované jej právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonom zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Pojem „procesný postup“ bol už vysvetlený vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci, to, ako súd viedol spor (R 129/1999, 1Cdo 6/2014, 3Cdo 38/2015, 5Cdo 201/2011, 6Cdo 90/2012). Odňatím možnosti konať na súde sa rozumie taký chybný procesný postup súdu, ktorým sa strane sporu znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej Civilný sporový poriadok priznáva za účelom ochrany jej práv a právom chránených záujmov. O porušení práva na spravodlivý proces je možno hovoriť v takom prípade, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožní strane uskutočniť jej patriace procesné úkony, a to v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Miera porušenia procesných práv niektorej zo strán sporu musí nadobudnúť takú intenzitu, ktorá vyvodzuje porušenie jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamenajú porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou. Ide napríklad aj o právo na verejné prerokovanie sporu za prítomnosti strán, právo vyjadriť sa k všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom de negatio iustititae (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo 69/2017).
47. Žalobcovia vo svojom odvolaní za nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie označili tú skutočnosť, že súd pripustil na strane žalovaného, aby v záverečnej reči predniesol nové prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uvedené do 27.1.2020, kedy došlo ku koncentrácii konania, a tým im zmaril možnosť reagovať na uvedené tvrdenia žalovaného a uplatniť ďalšie prostriedky procesného útoku. Vo vzťahu k uvedenej námietke odvolací súd konštatuje, že žalobcovia za nový prostriedok procesnej obrany považovali poukázanie žalovaného na ustanovenie § 179 ods. 4 Obchodného zákonníka, ktorý zakazuje rozdeliť čistý zisk medzi akcionárov, ak vlastné imanie spoločnosti podľa schválenej účtovnej závierky je nižšie ako je súčet hodnoty základného imania spolu s rezervným fondom. V súvislosti s uvedenou odvolacou námietkou je nevyhnutné poukázať na ustanovenie § 149 CSP, v zmysle ktorého sú prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. Obsah relevantných skutkových tvrdení, ktoré je strana povinná v spore tvrdiť, zásadne vychádza z hmotného práva (z hypotézy hmotnoprávnej normy). Na základe uvedeného sú strany sporu povinné uviesť iba skutkové tvrdenia o
skutočnostiach, na základe ktorých si uplatňujú svoje práva alebo ktorými tieto uplatnené práva popierajú a označiť dôkazy na preukázanie nimi tvrdených skutočností. Strany sporu nemusia uvádzať označenia zákonných znení, z ktorých svoj nárok odvodzujú alebo na základe ktorých uplatnený nárok popierajú. Ich úlohou je uviesť len tvrdenia a tvrdené skutočností preukázať, z čoho súd ustáli skutkový stav a tento následne právne posúdi nehľadiac na stranami sporu uvádzané zákonné ustanovenia. Čo sa týka procesnej obrany žalovaného, tento v prejednávanom prípade pred súdom prvej inštancie považoval nárok žalobcov v celom rozsahu za nedôvodný, teda poprel žalobcami uplatnený nárok a zároveň tvrdil, že žalobcom nevznikla žiadna predvídateľná škoda (vychádzajúc z právnych záverov vyslovených v uznesení Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Obdo/55/2018 z 25.4.2019), nakoľko žalobcovia mohli očakávať iba rozdelenie čistého zisku po splnení zákonných podmienok ustanovených v § 178 ods. 1 ObZ s odkazom na zákonnú úpravu § 179 ods. 3 až 5 ObZ, pričom po splnení týchto podmienok žalovaný už nedisponoval čistým ziskom spôsobilým na vyplatenie dividend. Vyjadrenie žalovaného s predmetným obsahom bolo súdu doručené už dňa 8.6.2019, teda v prvom úkone žalovaného, ktorý mu patril a zároveň uvedené vyjadrenie bolo zaslané žalobcom na vyjadrenie, teda nedošlo k porušeniu práva žalobcov na spravodlivý súdny proces, nakoľko boli oboznámení s popretím ich uplatneného nároku žalovaným z dôvodu nesplnenia podmienok upravených v ustanovení § 179 ods. 3 až 5 Obchodného zákonníka. Taktiež aj vo vyjadrení zo dňa 2.8.2019 žalovaný poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Obdo/55/2018 a na strane 6 predmetného podania žiada, aby súd na predmetnú vec aplikoval závery vyplývajúce z tohto rozhodnutia a to najmä záver o tom, že podľa § 373 a nasl. ObZ sa uhrádza iba škoda, ktorá je predvídateľná, teda ušlý zisk, má mať podobu toho, čo dôvodne môže akcionár očakávať, že mu bude v rámci dividendy vyplatené, pričom právo na zisk nie je absolútne a pred jeho vyčíslením majú obligatórne prednosť pravidlá obsiahnuté v § 179 ods. 3 až 5 ObZ, ako to vyplýva z ust. § 178 ods. 1 ObZ. Zároveň samotní žalobcovia dňa 2.5.2019 ako dôkaz predložili súdu schválenú účtovnú závierku za rok 2014 (aj s výslovnými údajmi významnými pre aplikáciu § 179 ods. 4 Obch. zák.), ktorá bola následne doručená aj protistrane a jej obsah nebol žalovaným spochybnený, teda súd prvej inštancie pri ustálení skutkového stavu bol oprávnený vychádzať z údajov v nej obsiahnutých. Ako bolo vyššie konštatované, námietky žalobcov týkajúce sa ovplyvňovania údajov účtovnými operáciami nemožno považovať za spochybnenie jej obsahu, keďže súdu bola predložená účtovná závierka, ktorá bola schválená valným zhromaždením v znení ako bola súdu predložená a námietky žalobcov nesmerovali voči uvedenej skutočnosti, ani voči konkrétnym údajom, ktoré boli schválené a ktoré neboli zákonom stanoveným postupom namietané.
48. Na základe uvedeného súd prvej inštancie postupoval správne, ak síce konštatoval, že na podanie žalovaného zo dňa 17.2.2020 neprihliadol, avšak pri právnom posúdení nárokov žalobcov vychádzal z ustanovenia § 179 ods. 4 ObZ, nakoľko skutočnosť, že žalovaný až v záverečnej reči poukázal konkrétne na predmetné zákonné ustanovenie, nemalo vplyv na zistený skutkový stav (plynúci z už predtým realizovaného dokazovania napr. aj z obsahu valným zhromaždením schválenej riadnej účtovnej závierky predloženej do konania žalobcami i žalovaným) a ani na základe tohto prednesu nedošlo k doplneniu dokazovania (na obsah účtovej závierky a na skutočnosti z nej plynúce reagovala žalovaná strana už v písomnom vyjadrení k žalobe, v ktorom žiadala pre právne posúdenie aplikovať okrem iného i ust. § 179 ods. 3 až 5 Obch.zák.). Ako bolo vyššie uvedené, žalovaný popieral právo žalobcov na náhradu škody s poukazom na nesplnenie podmienok vymedzených v ustanovení § 379 ObZ v spojení s ust. § 178 ods. 1 Obch. zák., a teda neexistenciu predvídateľnej škody od počiatku súdneho sporu, a to vo všetkých jeho podaniach. Odvolací súd zdôrazňuje, že pre rozhodnutie sporu sú určujúce skutkové tvrdenia strán sporu, ktoré na základe ich návrhov na vykonanie dokazovania boli súdu aj preukázané a z ktorých súd vychádza pri ustálení skutkového stavu.
49. Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 5Cdo 196/2009 zo dňa 22.9.2010 uviedol: „Občianske súdne konanie je ovládané zásadou iura novit curia (práva pozná súd). Účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú.“
50. Obdobne Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp.zn. 7Cdo/25/2018 z 29. novembra 2018 uviedol: „Dovolací súd zastáva rovnaký názor, aký je prezentovaný vo vyššie uvedených rozhodnutiach, a to, že strany konania nie sú povinné uplatnený nárok ani obranu proti nemu právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie. Ak strana uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje tvrdený nárok, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom strany sporu a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú. Súd teda nie je viazaný právnou kvalifikáciou, ale len skutkovým vymedzením v žalobe a musí si vyriešiť aj prípadnú konkurenciu (súbehu) právnych nárokov a spomedzi viacerých vybrať správnu právnu normu.“
51. Na základe uvedeného je potrebné dospieť k záveru, že súd prvej inštancie neporušil práva žalobcov, nakoľko žalovaný od svojho prvého úkonu voči súdu spochybňoval nárok žalobcov na podiel zo zisku z dôvodu nedostatočného čistého zisku, ktorý po splnení zákonnom stanovených podmienok v ustanovení § 179 ods. 3 až 5 ObZ neumožňoval rozdeliť zisk akcionárom, súd tieto podania žalovaného doručil žalobcom s tým, že im umožnil sa vyjadriť a skutkový stav ustálil na základe dôkazov navrhnutých stranami sporu do skoncentrovania konania. Po skoncentrovaní konania už žiadne ďalšie dôkazy nevykonával, teda z nich ani pri rozhodovaní veci nevychádzal a čo sa týka aplikácie ustanovenia § 179 ods. 4 ObZ súdom prvej inštancie, jedná sa o právne posúdenie veci v zmysle zásady iura novit curia (práva pozná súd), preto aj bez poukazu žalovaného na uvedené ustanovenie, bolo povinnosťou súdu sa s aplikáciou uvedeného ustanovenia vysporiadať a vychádzajúc aj z údajov účtovnej závierky (nespochybnenej v konaní) aplikovať ho na predmetný prípad, teda v uvedenom prípade postup súdu prvej inštancie nemožno označiť za nesprávny, porušujúci práva žalobcov na spravodlivý súdny proces. Obom sporovým stranám v priebehu konania boli známe závery dovolacieho súdu v inej ich sporovej veci (viď vyššie uvedené 5Obdo/55/2018), a teda vo vzťahu k potrebe zisťovania a zhromažďovania rozhodujúcich skutočností, či skutkových podkladov, ale i vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie, či samotný procesný postup v konaní predvídateľným.
52. V reakcii na obsah podania žalobcov uvedeného v podaniach konštatovaných pod bodmi 29 a 31 vyššie, odvolací súd udáva, že rešpektuje závery prijaté odvolacím senátom v uznesení č.k. 4Cob/60/2020-604 zo dňa 11.2.2021, ktoré sa týkajú uplatňovania obdobného nároku žalobcami (za iné obdobie ako v predmetnej veci) v takej miere, ktorá zodpovedá potrebám tohto konania, t.j. že zatiaľ vo veci vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp.zn. 7Cb/41/2019 (neskôr na odvolacom súde pod sp.zn. 4Cob/60/2020) nie je právoplatne rozhodnuté. Osobitosti procesného postupu v uvedených veciach súdom prvej inštancie aj s vyhodnotením postupu vo veci 7Cb/41/2019 senátom 4Cob nie sú bez ďalšieho záväznými pre rozhodnutie v predmetnej veci a ani takými, ktoré by samy o sebe mali viesť ku kasačnému rozhodnutiu odvolacieho súdu aj v tejto veci.
53. Odvolací súd k žalobcami zdôrazňovanému princípu právnej istoty uvádza, že aj v zmysle judikatúry Ústavného súdu SR (viď napr. III. ÚS 275/2018) princíp predvídateľnosti rozhodovania a rozhodnutia znamená, že účastníci právnych vzťahov môžu legitímne očakávať, že štátne orgány budú v skutkovo a právne porovnateľných prípadoch rozhodovať rovnako. Iba takýto postup rešpektuje princíp právnej istoty a jeho dôsledné dodržiavanie sa významne pozitívne prejavuje aj v rámci celkového nazerania spoločnosti na význam a úlohu práva. Na druhej strane je nutné uviesť, že predvídateľnosť práva nemožno vnímať absolútne. Obdobnú vec je možné rozhodnúť aj inak než v predošlých veciach. V takom prípade je však súd povinný svoje závery riadne, racionálne a ústavne konformne odôvodniť (čl. 2 ods. 3 Civilného sporového poriadku), a to takým spôsobom, aby predošlé rozhodnutia neboli ignorované, ale práve naopak, aby sa s nimi súd argumentačne vysporiadal.
54. Výskyt rozdielnych rozhodnutí v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach, je prirodzenou súčasťou v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva (viď m. m. nález ústavného súdu sp.zn. I. ÚS 51/2014).
55. Aj Najvyšší súd SR v rozsudku z 10. novembra 2016 sp.zn. 3Cdo/174/2016 vyslovil, že aj v rozhodovacej praxi senátov najvyššieho súdu môže byť niekedy riešenie interpretačných a aplikačných
problémov (odstraňovanie nejednotností) spojené s procesom postupného zjednocovania názorov, v počiatočných fázach ktorého nie je vylúčená možnosť výskytu rozhodnutí spočívajúcich na odlišných alebo až protichodných názoroch. Právny poriadok Slovenskej republiky predvída možnosť existencie rozdielnych právnych názorov súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach a upravuje procedúru, prostriedky a nástroje, ktoré majú zabezpečiť koherentnosť judikatúry (k tomu viď napríklad ustanovenie § 22 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Tento mechanizmus spočíva najmä v inštitúte zverejňovania súdnych rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte prijímania stanovísk k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu. Uvedené rozhodnutie bolo aj ako judikát zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3/2017 pod č. 17.
56. Uznesenie Krajského súdu v Prešove č.k. 4 Cob/60/2020-604 z 11. februára 2020 nie je svojim obsahom takým rozhodnutím zásadného právneho významu, ktoré by bolo zverejneným v zmysle uvedenej procedúry sledujúcej zabezpečenie koherentnosti judikatúry. Nie je ani konečným rozhodnutím, ktoré by právoplatne vyriešilo uplatnenú ochranu práv. Ide o kasačné rozhodnutie, z dôvodov ktorého plynie, že odvolací súd privodil záver o zrušení rozhodnutia súdu prvej inštancie s aplikáciou ust. § 365 ods.1 písm. b) CSP preto, že došlo k porušeniu práva žalobcov na spravodlivý proces ak súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na aplikácii ust. § 179 ods.4 Obch. zák. hoci takúto obranu žalovaný mal použiť až v záverečnej reči. Z bodu 50 dôvodov uvedeného rozhodnutia vyplýva, že „Ustanovenie § 179 ods.4 Obchodného zákonníka v priebehu celého predbežného prejednania sporu nebolo žalovaným a ani súdom prvej inštancie uvedené ako na daný prípad aplikovateľné“. Ďalej v bode 52 dôvodov tohto rozhodnutia je uvedené, že „Tieto skutkové zistenia súd prvej inštancie neoboznámil na predbežnom prejednaní sporu a v nadväznosti na ne nepoukázal ani na možnú aplikáciu ustanovenia § 179 ods.4 Obchodného zákonníka, ale vychádzal výlučne zo záverečnej reči žalovaného, čím svoje rozhodnutie založila na skutkovom základe, ku ktorému žalobcovia nemali možnosť vyjadriť sa, či navrhnúť vykonanie dôkazov.“
57. Obsah teraz prejednávanej veci a teda spisu Okresného súdu Humenné pod sp. zn. 7Cb/40/2019 svedčí o iných poznatkoch. Odvolací súd preto, tak ako to už uviedol vyššie, nemohol pominúť to, že už v podaniach žalovaného zo dňa 8.6.2019 (č.l. 172 a nasl. spisu), či 2.8.2019 (č.l. 189 - 194 spisu) je v rámci prostriedkov procesnej obrany uvedená reakcia žalovaného odkazujúca (pri skutkovom zdôvodnení podanej žaloby a žalobcami už dňa 2.5.2019 súdu predloženú schválenú riadnu účtovnú závierku) aj na aplikáciu ust. § 179 ods.3 až 5 Obchodného zákonníka. Uvedené procesné úkony žalovaného boli aj žalobcom riadne doručené a mali aj súdom prvej inštancie poskytnutý priestor, aby na ich obsah reagovali. V predmetnej teraz rozhodovanej veci odvolacím súdom nemožno preto konštatovať, že žalovaný takúto obranu použil až v záverečnej reči, a že by skutočnosťami, ktoré mal súd zhromaždené oveľa skôr ako pred záverečným pojednávaním a spadajú pod kvalifikáciu danú ust. § 179 ods. 4 Obch. zák. sa strany alebo súd zaoberali až v záverečnej reči žalovaného resp. súd prvej inštancie až vo vydanom rozhodnutí. Aj toto viedlo konajúci senát odvolacieho súdu k tomu, že neprivodil vo veci totožné kasačné rozhodnutie ako to realizoval odvolací súd vo veci pod sp. zn. 4Cob/60/2020.
58. Prílohy podania žalobcov z 24.2.2021 (uznesenie vyšetrovateľa PZ, či správa o stave podniku) nie sú svojim obsahom také, aby mali relevantný vplyv na rozhodnutie o podanej žalobe týkajúcej sa náhrady škody súvisiacej s neplatnosťou uznesenia žalovanej spoločnosti, preto nebol dôvod, aby na ich oboznámenie nariaďoval odvolací súd pojednávanie, pretože nie sú spôsobilé privodiť modifikáciu tých skutkových okolností, ktoré boli známe a zrejmé z valným zhromaždením schválenej riadnej účtovnej závierky žalovanej spoločnosti za rok 2014 (viď už vyššie body 41 a 43). Zdá sa, že aj keď tieto listiny (prílohy podania z 24.4.2021) sú dátumované po rozhodnutí súdu prvej inštancie, neobsahujú z hľadiska skutkového také skutočnosti, ktoré by mali vplyv na platné uznesenie valného zhromaždenia žalovanej spoločnosti o schválení účtovnej závierky a napokon vo svojom obsahu nie sú ani takými, ktoré by pri aplikácii ust. § 366 písm. d) CSP mohol brať do úvahy odvolací súd, pretože svojim obsahom nie sú takými, ktorých tvrdenie, či navrhnutie ich preukázania nemohli žalobcovia v rámci procesného útoku uplatniť pred súdom prvej inštancie.
59. K námietke žalobcov spočívajúcej v porušení zásady res iudicata, keďže súd prvej inštancie podľa názoru žalobcov v napadnutom rozhodnutí dospel k záveru, ktorý odporuje záverom vysloveným v rozsudku Okresného súdu Humenné č.k. 7Cb/25/2016-154 z 25.10.2017 v spojení s dopĺňacím
rozsudkom č.k. 7Cb/25/2016-186 zo 14.12.2017 a rozsudkom odvolacieho súdu č.k. 3Cob/17/2018-265 z 21.6.2018, ktorý je právoplatný a v ktorom bolo konštatované, že uznesenie valného zhromaždenia je neplatné pre rozpor so stanovami spoločnosti (že súd prvej inštancie si nemohol vytvoriť o otázke už právoplatne rozhodnutej iný záver spočívajúci v tom, že zákon v danom prípade zakazuje spoločnosti rozdeliť zisk medzi akcionárov, keď v rozhodnutí sp.zn. 7Cb/25/2016 konštatoval, že predpoklady pre prijatie rozhodnutia valného zhromaždenia o rozdelení zisku boli splnené, a preto došlo k porušeniu práv všetkých akcionárov podieľať sa na zisku spoločnosti, teda aj k porušeniu zákona). Odvolací súd uvádza, že prekážka veci rozsúdenej je upravená v ustanovení § 230 CSP, pričom o prekážku právoplatne rozhodnutej veci nejde v prípade, ak súd vec posudzoval prejudiciálne, teda nebola predmetom konania a nebola pojatá do výroku súdneho rozhodnutia (jedine výrok súdneho rozhodnutia je záväzný a iba tento nadobúda vlastnosť právoplatnosti). V konaní vedenom na Okresnom súde Humenné pod sp.zn. 7Cb/25/2016 bolo predmetom posúdenie platnosti uznesenia Valného zhromaždenia žalovaného č. 3/2015, či je v súlade so zákonom, resp. stanovami žalovaného. Samotný záver o neplatnosti uznesenia nezakladá (tak, ako je už uvedené vyššie) sám o sebe nárok na náhradu škody vo forme ušlého zisku. Podmienky pre vyhovenie žalobe na náhradu škody sú uvedené vyššie a žiada sa na ne opäť odkázať (viď body 24, 25). Zdôrazniť treba najmä skutočnosti týkajúce sa predvídateľnosti škody.
60. Odvolací súd považuje za potrebné sa vyjadriť aj k námietkam žalobcov vzneseným v podaniach zo dňa 27.10.2020, spočívajúcich v nemožnosti prihliadnutia na úkony vykonané žalovaným v konaní z dôvodu, že za žalovaného konajú členovia predstavenstva, ktorým skončilo funkčné obdobie
61. Podľa § 72 CSP na konanie právnickej osoby pred súdom sa použijú ustanovenia osobitného predpisu v konaní za právnickú osobu. Ustanovenie § 72 CSP tak odkazuje na hmotnoprávnu úpravu konania za právnickú osobu, ktorá sa tak aplikuje aj v civilnom procese. Touto hmotnoprávnou úpravou sa rozumie predovšetkým ustanovenie § 20 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na ktoré v prípade obchodných spoločností a družstva nadväzujú ustanovenia § 13 a nasl. Obchodného zákonníka, resp. ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúce štatutárne orgány jednotlivých obchodných spoločností a družstva. Podľa § 20 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právne úkony právnickej osoby vo všetkých veciach robia tí, ktorí sú na to oprávnení zmluvou o zriadení právnickej osoby, zakladacou listinou alebo zákonom (štatutárne orgány). Podľa § 13 ods. 1 druhá veta Obchodného zákonníka, právnická osoba koná štatutárnym orgánom alebo za ňu koná zástupca. Ustanovenie tohto zákona o jednotlivých obchodných spoločnostiach a o družstve určujú štatutárny orgán, ktorého konanie je konaním podnikateľa (ods. 2).
62. Pre posúdenie, či procesné úkony žalovaného (realizované v obchodnom registri uvedenými členmi predstavenstva) sú prípustné, alebo nie, je potrebné si uvedomiť, že vôľa právnickej osoby sa navonok prejavuje konaním fyzických osôb oprávnených konať v jej mene. Predmetné konštatovanie platí tak v rovine hmotného práva, ako aj v rovine práva procesného vzhľadom na odkaz obsiahnutý v ustanovení § 72 CSP. Uvedené znamená, že v prípade konania osôb oprávnených konať v mene právnickej osoby ako štatutárny orgán, musí byť dodržaný zákonom (zakladateľskou listinou, spoločenskou zmluvou alebo stanovami) určený spôsob konania fyzických osôb, aby bolo možné dospieť k záveru, že konanie určitej fyzickej osoby (vykonávajúcej pôsobnosť štatutárneho orgánu) v čase jej konania predstavuje prejav vôle právnickej osoby.
63. Štatutárnym orgánom akciovej spoločnosti je predstavenstvo, ktoré riadi činnosť spoločnosti a koná v jej mene (§ 191 ods. 1 Obchodného zákonníka). Konanie v mene spoločnosti vyplýva predstavenstvu priamo zo zákona, preto nie je potrebné na jeho konanie osobitné splnomocnenie. Predstavenstvo ako štatutárny orgán rozhoduje o všetkých záležitostiach spoločnosti, pokiaľ nie sú zákonom alebo stanovami vyhradené do pôsobnosti valného zhromaždenia alebo dozornej rade.
64. Predmetná sporová vec (týkajúca sa v podstate totožných strán) nie je ojedinelou v konaní na súde. V mene žalovanej spoločnosti aj v iných konaniach vystupovalo ako štatutárny orgán predstavenstvo akciovej spoločnosti, za ktoré príslušné úkony realizovali v obchodnom registri vedené fyzické osoby.
65. Podľa § 27 ods. 3 Obchodného zákonníka platí pre údaje zapísané v obchodnom registri princíp materiálnej publicity, teda tieto údaje sa považujú za účinné voči každému odo dňa ich zverejnenia. Do obchodného registra sa zapisuje podľa § 2 ods. 1 písm. e) zákona č. 530/2003 Z.z. o obchodnom registri meno, priezvisko, bydlisko, dátum narodenia a rodné číslo alebo iný identifikačný údaj, ak rodné
číslo nie je pridelené, fyzickej osoby, ktorá je štatutárnym orgánom alebo jeho členom, s uvedením spôsobu, akým táto osoba koná v mene zapísanej osoby, a s uvedením dňa vzniku a po jej skončení dňa skončenia funkcie; ak je štatutárnym orgánom právnická osoba, zapisuje sa jej obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo, ak je pridelené, ako aj meno, priezvisko, bydlisko, dátum narodenia a rodné číslo alebo iný identifikačný údaj, ak rodné číslo nie je pridelené, fyzickej osoby, ktorá je jej štatutárnym orgánom. Z výpisu z obchodného registra je zrejmé, že v čase vedenia konania pred súdom prvej inštancie boli členmi predstavenstva ako štatutárneho orgánu žalovaného N. a P. - predseda. Zmeny v ich postavení v štatutárnom orgáne sú zaznamenané od 10.2.2021, keď N. je podpredsedom predstavenstva a P. už nie je členom predstavenstva. Za stavu vedeného v obchodnom registri však nebol dôvod, aby súd nekonal s osobami, ktorým svedčilo oprávnenie konať za žalovaného podľa obchodného registra. Na zmeny od 10.2.2021 reagoval odvolací súd už vyššie uvedeným spôsobom.
66. Odvolací návrh na zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie práva z dôvodu námietky voči oprávneniu konať za žalovanú spoločnosť osobami vedenými v obchodnom registri, preto považoval odvolací súd za nedôvodný. Za žalovanú spoločnosť aj v predmetnom spore (tak, ako vo viacerých iných týkajúcich sa totožných strán - resp. kde vystupoval ako strana Y.. P. - i právoplatne skončených) konali členovia predstavenstva (resp. predseda a člen predstavenstva), ktorí sú vedení v obchodnom registri. Pritom aj v teoretickej rovine sa žiada uviesť, že aj prípadný nedostatok preukázania oprávnenia fyzickej osoby konať za právnickú osobu ako jeho štatutárny orgán by mohol viesť len k odstraňovaniu nedostatkov podmienok konania a nie k záveru o vyhovení podanej žalobe. Ani odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené nemal dôvod na to, aby na procesné úkony žalovaného v konaní neprihliadal. Dodať sa žiada, že procesné úkony žalobcov v odvolacom konaní boli doručované do súčasného sídla žalovanej spoločnosti a žalovaná na ich obsah nereagovala, neoznámila odvolaciemu súdu zmenu svojej procesnej obrany, akú realizovala proti žalobe pred súdom prvej inštancie.
67. Odvolací súd pritom zdôrazňuje materiálne nazeranie na spravodlivé súdne konanie, v rámci ktorého ani prípadné formálne procesné pochybenie súdu v civilnom sporovom konaní, nevyhnutne nemusí vždy viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia odvolacím súdom s dôsledkom narušenia stavu právnej istoty nastolenej medzi stranami právoplatným rozhodnutím sporu. Potrebu materiálneho (nie prísne formálneho) ponímania a vyhodnocovania súdneho procesu v rovine možného porušenia ústavných práv účastníkov súdneho konania, vrátane práva na prístup k súdu, na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1, 4, čl. 48 ods. 2 ústavy), zdôrazňuje vo svojich rozhodnutiach aj Ústavný súd Slovenskej republiky (k materiálnemu chápaniu ústavnosti viď napr. IV.ÚS 19/2012, III.ÚS 37/2012). Nepochybne konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní tak zabezpečovať právo na súdnu ochranu.
68. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
69. Nesprávnym procesným postupom v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP sa rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie) znemožňujúca strane sporu (účastníkovi konania) realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1Cdo/202/2017, 2Cdo/162/2017, 3Cdo/22/2018, 4Cdo/87/2017, 5Cdo/112/2018, 7Cdo/202/2017, 8Cdo/85/2018).
70. Podľa odvolateľov im v konaní pred súdom prvej inštancie bolo nesprávnym procesným postupom znemožnené uskutočňovať im patriace procesné práva, a to tak, ako je uvedené vyššie, údajným prekvapivým rozhodnutím súdu, ktorý mal reagovať v rozhodnutí vo veci samej na vraj neskoro uplatnenú procesnú obranu žalovanej spoločnosti, ale i na to, že súd prihliadol na procesné úkony žalovanej spoločnosti, ktoré neboli realizované osobami oprávnenými konať v mene spoločnosti.
71. Už vyššie sú uvedené stanoviská odvolacieho súdu k týmto odvolacím námietkam. Napriek uvedenému pri argumentácii podstatou práva na spravodlivý súdny proces vo vzťahu ku konaniu, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku okresného súdu, je v zásade možné súhlasiť s odvolateľmi, že z hľadiska ústavne zaručeného práva na spravodlivý proces je jednou zo základných požiadaviek na súdne rozhodnutie jeho predvídateľnosť. K otázke, čo možno považovať za prekvapivé, či (ne)predvídateľné rozhodnutie súdu, sa už v minulosti vyjadroval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky. Podľa neho, „o tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana konania možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7Cdo/1/2018 z 21.3.2018). „Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, že účastníci by nemali byť zaskočení možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť na ich preukázanie dôkazy. Rovnako by nemali byť zaskočení takým postupom súdu, ktorý nemá oporu v predvídateľnom právnom postupe súdu, ktorý nie je v súlade s procesným právom a jeho pravidlami“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 17. októbra 2011, sp.zn. 7Cdo/42/2010).
72. Odvolací súd sa oboznámil s celým priebehom prvoinštančného konania, ako vyplýva z obsahu spisu. Je zrejmé, čoho sa žalobcovia v konaní domáhali, že obom stranám bola pri dodržaní zásady rovnosti strán poskytnutá rovnaká možnosť produkovať prostriedky procesného útoku, či procesnej obrany, a tak, ako je uvedené vyššie, stranami produkované rozhodujúce skutočnosti a nimi označené dôkazy (do času ukončeného dokazovania) súd prvej inštancie zodpovedajúco zákonnému procesnému postupu zhromaždil a aj vyhodnotil. Vo vzťahu ku skutočnostiam relevantným podľa § 179 ods. 4 Obch. zák. sa žiada odkázať už na vyššie uvedené dôvody.
73. Žalobcovia neboli vylúčení z možnosti reagovať na procesnú obranu žalovanej spoločnosti, a čo je potrebné uviesť ani vo vzťahu ku pre toto konanie relevantným skutočnostiam vyplývajúcim z účtovnej závierky za rok 2014. Žalovaná k uplatneným nárokom zaujímala stanovisko so zdôraznením zákonných podmienok pre priznanie nároku a aj s tým, že s odkazom na skutkové tvrdenia uviedla nesplnenie zákonných podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody.
74. Relevantné pre rozhodnutie vo veci bolo, že žalobcovia uplatňovali nárok opierajúc sa o nimi produkované tvrdenia o neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia o rozdelení zisku a o údaj z účtovnej závierky o čistom zisku spoločnosti. K tomu aj podľa ich návrhu a totožne i s návrhom žalovanej spoločnosti bolo súdom vykonané dokazovanie, ku ktorému mali obe sporové strany (aj žalobcovia) možnosť sa vyjadriť a pokiaľ sa hodnotenie dôkazov, z nich vyvodené skutkové a právne závery nezhodovali s právnym názorom predkladaným súdu žalobcami, tak to nie je možné v danom prípade považovať za nepredvídateľný postup, ktorého výsledkom by bolo prekvapivé súdne rozhodnutie.
75. Podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR vo vzťahu k účastníkom konania (teraz sporovým stranám) tvrdenému závadnému postupu súdu znamenajúcemu odňatie možnosti konať pred súdom (teraz podľa § 365 ods.1 písm. b) CSP znemožnenie uskutočňovať jej patriace procesné práva) v minulosti bolo opakovane zdôrazňované, že pre záver o existencii procesnej vady konania nie je významný subjektívny názor účastníka konania (sporovej strany) tvrdiaceho, že sa súd dopustil takej vady; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
76. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) zmyslom a účelom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (m. m. I.ÚS 62/97, II.ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I.ÚS 35/98). Z judikatúry tiež vyplýva, že ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I.ÚS 4/94). Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať
pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I.ÚS 26/94 ). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj III.ÚS 7/08).
77. Odvolací súd však v namietanom procesnom postupe nezistil ako jeho dôsledok nepredvídateľnosť, či prekvapivosť rozhodnutia. Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, že účastníci by nemali byť zaskočení možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť na ich preukázanie dôkazy. Rovnako by nemali byť zaskočení takým postupom súdu, ktorý nemá oporu v predvídateľnom právnom postupe súdu, ktorý nie je v súlade s procesným právom a jeho pravidlami (viď uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/42/2010 zo 17. októbra 2011). Namietaný postup pri vedení konania v rámci dokazovania v danom prípade však nebolo možné hodnotiť ako nepredvídateľný. Odvolací súd nezistil ani iné porušenie práv žalobcov, ktoré by vyplynulo z práva na ústavnú ochranu, či zo zákona o úprave práv sporových strán v civilnom sporovom konaní alebo v tom, že by sa na procesnú obranu žalovanej nemalo prihliadať. V prejednávanej veci odvolací súd po oboznámení sa s postupom okresného súdu konštatuje, že žalobcom neboli porušené im patriace procesné práva, čím nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keďže žalobcovia neboli vylúčení z výkonu žiadneho práva, ktoré im priznáva procesnoprávny predpis, a to Civilný sporový poriadok.
78. Z podstaty výkonu spravodlivosti prostredníctvom súdnej moci vyplýva, že súd musí byť pri svojich právnych záveroch nezávislý a jeho slobodný myšlienkový postup je limitovaný iba obsahom objektívneho práva, ktoré v konkrétnej veci interpretuje a aplikuje.
79. Čo sa týka odvolacej námietky spočívajúcej v nesprávnych skutkových zisteniach odvolací súd uvádza, že skutkovým základom každého súdneho rozhodnutia je v zmysle ust. § 215 ods. 1, 2 CSP súhrn skutkových zistení, ku ktorým súd dospel v priebehu súdneho konania. K skutkovým zisteniam súd dospieva posúdením (vyhodnotením) skutkových poznatkov. Skutkové poznatky súd získava v sporovom procese predovšetkým dokazovaním. Civilný proces sporový sa okrem iného riadi princípmi dispozičným a prejednacím, princípom kontradiktórnosti, princípom koncentrácie a s ním spojeným princípom formálnej pravdy. Aj pre toto sporové konanie treba zdôrazniť to, že súd nevystupuje v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav len z komponentov, ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu nie je aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“, či „materiálnej“ pravdy, ale zistiť skutkový stav v miere primeranej procesnej aktivite sporových strán. Bez tejto aktivity strán súd v zisťovaní skutkového stavu nepokračuje. Ak sú sporové strany pri zhromažďovaní ďalšieho skutkového základu nečinné, proces vytvárania skutkového základu len uzavrie a o veci rozhodne na základe skutkového stavu, ktorý vyplynul z vykonaného dokazovania. Pre súd je rozhodujúcim to, aký skutkový stav vyplynul zo zhromaždených prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany v čase, keď dochádza k rozhodovaniu. Z pohľadu úspechu v spore tak ide o to, ktoré z objektívne relevantných skutočností svedčiacich v prospech strany sporu sa tejto strane do vyhlásenia rozsudku podarilo súdu preukázať, resp. dosiahnuť to, aby ich súd vyhodnotil v jej prospech. Toto sa žiada opakovane zdôrazniť aj v súvislosti s odvolacími námietkami týkajúcimi sa nesprávnych skutkových zistení. Predmetom zisťovania v civilnom procese nie je celá objektívna realita, ktorá bola a je prítomná v čase od vzniku právneho vzťahu, o ochranu ktorého v konaní ide, do času rozhodovania súdu vo veci samej. Základné obmedzenie rozsahu zisťovania skutkového stavu predstavuje relevancia tej ktorej skutočnosti pre konanie a rozhodovanie súdu o konkrétnej žalobe. Tak ako je už uvedené vyššie, podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie zhromaždil dôkazy podľa procesnej iniciatívy sporových strán v konaní, a tieto zhromaždené dôkazy vyhodnotil aj v zmysle zásad hodnotenia dôkazov vyplývajúcich z ust. § 191 ods. 1 CSP, pričom odvolací súd sa v celej miere stotožňuje so zisteným a súdom prvej inštancie uzavretým skutkovým stavom a z tohto zároveň pri vydaní rozhodnutia aj vychádza. Hodnotiaca úvaha súdu prvej inštancie podľa odvolacieho súdu zodpovedala zásadám formálnej logiky a je preskúmateľná aj v inštančnom postupe odvolacím súdom. Súd prvej inštancie dal v dôvodoch rozhodnutia odpoveď, akým spôsobom hodnotil dôkazy relevantné pre zodpovedanie otázky základu nároku na náhradu škody uplatneného žalobou.
80. Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého „...dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný“. Odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov. Treba tu poukázať aj na to, že vo vzťahu k návrhom žalovaného na realizáciu dokazovania súd prvej inštancie dal v dôvodoch rozhodnutia i odpoveď na to, z akého dôvodu tieto návrhy neakceptoval. Odvolatelia pritom ani v odvolaní nenamietajú nerealizáciu nimi navrhnutého dokazovania. Skutkové závery o vlastnom základnom imaní, základnom imaní, či rezervnom fonde sú zo schválenej riadnej účtovnej závierky známe a v konaní pred súdom prvej inštancie ani stranami neboli rozporované.
81. S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia veci okresným súdom. K námietke odvolateľov o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva účastníka. Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2MCdo/4/2009). Takú vadu napadnutého rozhodnutia v posudzovanej veci odvolací súd nezistil a konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu sa opiera o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádza zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci.
82. Pre úplnosť a na margo k veci odvolací súd poukazuje i na to, že právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní a toto právo preto nezahŕňa nárok na vyhovenie žalobe na základe prostriedkov procesného útoku žalobcov (sporovej strany). Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné úkony každého z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu konania (pozri II. ÚS 37/2001).
83. V konečnom dôsledku teda z dôkaznej situácie v prvoinštančnom konaní, vo väzbe na závery tak okresného súdu ako aj na vyššie uvedené závery odvolacieho súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako rozsudok okresného súdu o zamietnutí žaloby potvrdiť ako vecne správne rozhodnutie a tým potvrdiť ako vecne správny i (závislý) výrok rozsudku o náhrade trov konania (§ 387 ods. 1, 2 CSP).
84. V odvolacom konaní boli žalobcovia neúspešní, preto im súd nemohol priznať uplatňovaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Úspešnému žalovanému pri postupe podľa § 396 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP vznikol voči neúspešným žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania, preto mu ho odvolací súd priznal v rozsahu 100%. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne úradník súdu prvej inštancie samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.
85. Uvedené rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP a § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).