Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 51/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2014

predbežne prerokoval sťažnosť R. H., zastúpeného euroadvokátom JUDr. Lubomírom

Müllerom, Symfonická 1496/9, Praha 5, Česká republika, vo veci namietaného porušenia čl.

1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného

súdu Bratislava I č. k. -55 z 24. apríla 2013 a uznesením Krajského súdu v

Bratislave č. k. -60 z 26. augusta 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. decembra 2013 doručená sťažnosť R. H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

euroadvokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, Symfonická 1496/9, Praha 5, Česká

republika, vo veci namietaného porušenia čl. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -55 z 24. apríla 2013 (ďalej len „uznesenie okresného

súdu“) a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co

458/2013-60 z 26. augusta 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým uznesením

nepriznal sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania v konaní vedenom na základe

návrhu sťažovateľa ako navrhovateľa proti Slovenskej republike – Ministerstvu

spravodlivosti Slovenskej republiky ako odporcovi o zaplatenie 6,64 € z titulu náhrady

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátnej moci, konkrétne náhrady trov

trestného konania. O trovách konania rozhodol okresný súd napadnutým uznesením po tom,

ako svojím uznesením č. k. -31 z 15. marca 2012 konanie zastavil pre

späťvzatie návrhu sťažovateľom z dôvodu, že odporca priznal navrhovateľovi uplatnenú

náhradu trov trestného konania.

Krajský súd v napadnutom uznesení zhrnul dôvody rozhodnutia okresného súdu

v napadnutom uznesení, ako aj odvolacie dôvody sťažovateľa proti tomuto uzneseniu takto:

„Z procesného hľadiska... odporca zavinil, že konanie muselo byť zastavené, a preto je

s poukazom na povinný zaplatiť navrhovateľovi trovy konania.

Navrhovateľ si však uplatnil náhradu trov konania predstavujúcich trovy právneho

zastúpenia vo výške 72,25 eura. Súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že ide o drobný

spor (§ 200eu ods. 1 O. s. p) a vyčíslené trovy konania sú viac ako desaťnásobne vyššie ako

žalovaná istina. Z úradnej činnosti mu je známe, že navrhovateľ si uplatnil aj ostatné

čiastkové nároky, ktoré mu titulom náhrady škody vznikli vydaním toho istého nezákonného

súdneho rozhodnutia. Vzhľadom k tomu, že všetky tieto nároky mohli byť predmetom

jedného konania, čo by bolo v súlade so zásadou hospodárnosti konania, pričom takéto

samostatné uplatňovanie jednotlivých nárokov viedlo súd prvého stupňa k záveru, že jeho

účelom je práve navýšenie trov právneho zastúpenia, s poukazom na

navrhovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia nepriznal. Urobil tak aj vzhľadom

na výšku doteraz priznaných trov v ostatných súvisiacich konaniach – v konaní

sp. zn. boli navrhovateľovi právoplatne priznané trovy právneho zastúpenia

vo výške 106,91 eura (žalovaná istina 390 eur) a v konaní sp. zn. vo výške

48,24 eura (žalovaná istina 23,41 eura), t. j. spolu 155,15 eura. Zároveň z pripojeného

spisu sp. zn. zistil, že sa v ňom navrhovateľ domáha ďalšieho čiastkového

nároku súvisiaceho s vydaním totožného nezákonného rozhodnutia, pričom v spise sa

nachádza späťvzatie (o ktorom nebolo doposiaľ rozhodnuté), v ktorom si navrhovateľ

uplatnil trovy právneho zastúpenia vo výške 394,74 eura, pričom vzhľadom na výšku

žalovanej istiny (1.458,79 eura) je predpoklad, že tieto mu budú priznané. Priznanie

žiadaných trov právneho zastúpenia navrhovateľovi v predmetnom konaní by preto bolo

vzhľadom na výšku žalovanej sumy – 6,64 eura značne neprimerane.

Proti uzneseniu podal odvolanie navrhovateľ a žiadal napadnuté uznesenie zmeniť

a priznať uplatnené trovy konania. Uviedol, že mal dôvody, prečo žaloval jednotlivé položky

samostatne. Odporca najprv odškodnenie odmietol vo všetkých položkách a až následne

a postupne niektoré položky priznal. Je zrejmé, že každá položka si vyžaduje vlastný prístup

a vlastné dokazovanie. Rovnako je tomu v prípade žalobného návrhu, ktorý musí byť voči

jednotlivým položkám špecificky spracovaný. Ak súd uznal, že v žalobe o iné položky bola

navrhovateľovi náhrada trov konania správne priznaná, nie je dôvod, aby pri náhrade

nákladov trestného konania bolo postupované inak, keď i v tejto položke bol úspešný.

Celková požadovaná suma náhrady trov konania 72,25 eura nie je nijako extrémna, ktorá

by mala pre odporcu znamenať existenčné problémy...“

Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu.

Podstatou sťažnostných námietok sťažovateľa je jeho nesúhlas so skutkovými

a právnymi závermi okresného súdu a krajského súdu pri rozhodovaní o jeho trovách

konania.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd svojím nálezom vyslovil porušenie práv

sťažovateľa podľa čl. 1 listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1

listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením

okresného súdu a uznesením krajského súdu, tieto uznesenia zrušil a krajský súd zaviazal

na náhradu trov konania sťažovateľa pred ústavným súdom.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľa uznesením okresného súdu

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom

verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva,

že v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že

právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ).

Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľky je okrem iného aj

opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu

k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje

odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody

().

O ochrane práv sťažovateľa, ktorých porušenie namietal vo vzťahu k uzneseniu

okresného súdu, mal právomoc rozhodovať v odvolacom konaní krajský súd. Vzhľadom

na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať

uznesenie okresného súdu, a ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol

sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa z dôvodu

nedostatku svojej právomoci.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľa uznesením krajského súdu

Podľa čl. 1 listiny ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva

a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu čl. 1 listiny ústavný súd uvádza,

že tento článok listiny je vstupnou bránou do úpravy základných práv a slobôd listinou

a ako taký majú charakter všeobecného princípu tejto úpravy. Napriek tomu, že aj tento

článok je implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, nemá charakter základného

práva a slobody, ktorého ochrany by sa bolo možné samostatne domáhať pred ústavným

súdom (m. m. ).

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom tvrdené porušenie označených práv tým, že

vo veci konajúci krajský súd (a ani okresný súd) nerozhodol v súlade s jeho právnym

názorom o trovách konania, a tým porušil jeho základné právo podľa čl. 36 ods. 1 listiny

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu (čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd

pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 36 ods. 1 listiny, resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom, porušiť základné právo účastníka

konania na súdnu ochranu (obdobne ).

Z judikatúry ústavného súdu (, ) vyplýva,

že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto

súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd

preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov

o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny

rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu

by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení

zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

) konštatuje, že práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho

konania sa možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky

na jej priznanie ( ).

Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla sám

osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd, akokoľvek sa

môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky

nákladov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými

súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a ku zrušeniu napadaného výroku

o nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva

na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté

aj iné základné právo.

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietané uznesenie krajského súdu.

Po preskúmaní uznesenia krajského súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateľa

nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.

Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení

skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah

ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade s jeho právomocami ustanovenými

v .

Ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup

nemajúci oporu v zákone, a dospel tiež k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým

potvrdil prvostupňové uznesenie, aj náležite odôvodnil, keď uviedol: „V predmetnej veci

nebolo sporné, že nakoľko navrhovateľ vzal späť dôvodne podaný návrh pre správanie sa

odporcu, bol by odporca povinný v zmysle veta druhá nahradiť trovy

konania navrhovateľa. Rovnako nebolo sporné, že predmetná vec je v zmysle § 200ea ods. 2

drobným sporom. Spornou bola možnosť aplikácie

Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že podmienky pre

aplikáciu uvedeného ustanovenia sú dané. Navrhovateľ si podaním

zo dňa 2. 1. 2013 uplatnil trovy konania (titulom trov právneho zastúpenia) vo výške 58,20

eura podľa uznesenia súdu prvého stupňa č. k. -31, zo dňa 15. 3. 2012

(za prevzatie a prípravu zastúpenia 31. 7. 2001 200,- Sk a paušálna suma 100,- Sk, spolu

300,- Sk, t. j. 9,96 eura, za návrh na začatie konania 10. 6. 2011 16,60 eura a paušálna

suma 7,41 eura, za späťvzatie návrhu 27. 2. 2012 16,60 eura a paušálna suma 7,63 eura)

a vo výške 48,64 eura (za vyjadrenie k odvolaniu 23. 4. 2012 16,60 eura a paušálna suma

7,63 eura a za podanie z 2. 1. 2013 16,60 eura a paušálna suma 7,81 eura), spolu 106,84

eura, čo v pomere k žalovanej sume 6,64 eura predstavuje viac ako šestnásťnásobok sumy

uplatnenej pohľadávky; trovy konania v predmetnej veci sú teda proti pohľadávke

neprimerané. Pre nepriznanie trov konania napadnutým uznesením tak boli splnené všetky

zákonné podmienky (drobný spor a neprimeranosť trov konania proti

pohľadávke). Súd prvého stupňa riadne odôvodnil skutočnosti, ktoré zohľadnil pri

uvedenom rozhodnutí. Nenamietol skutočnosť, že navrhovateľ sa domáhal proti odporcovi

náhrady škody spôsobenej rozhodnutím o treste, a to

a) náhrady trov trestného konania vo výške 6,64 eura v predmetnom konaní;

b) náhrady nákladov výkonu trestu vo výške 23,41 eura s prísl. v konaní vedenom

na súde prvého stupňa pod sp. zn. ;

c) náhrady straty na zárobku vo výške 390 eur s prísl. v konaní vedenom na súde

prvého stupňa pod sp. zn. ;

d) náhrady nákladov obhajoby vo výške 1.458,79 eura s prísl. v konaní vedenom

na súde prvého stupňa pod sp. zn. ;

t. j. nenamietol uplatnenie viacerých nárokov na náhradu škody proti odporcovi

spôsobenej totožným rozhodnutím o treste, avšak túto skutočnosť pri aplikácii § 150 ods. 2

zohľadnil. Je výlučne vecou navrhovateľa, či si jednotlivé nároky na náhradu škody

proti odporcovi uplatní jedným alebo viacerými návrhmi, avšak následne nemožno vylúčiť

zohľadnenie uvedenej skutočnosti pri rozhodovaní o náhrade trov konania tak, ako to urobil

súd prvého stupňa, a to aj s poukazom na už priznanú náhradu trov konania v týchto iných

konaniach.

Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že v predmetnej veci bolo konanie oslobodené

od súdneho poplatku a preto poplatkovú povinnosť navrhovateľa nebolo potrebné

zohľadňovať pri rozhodovaní o náhrade trov konania.

Na uvedenom základe odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako

vecne správne v zmysle potvrdil...“

Ústavný súd preto nezistil možnosť porušenia základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu a je naplnený dôvod na odmietnutie

sťažnosti v tejto časti podľa pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v celom rozsahu sa ústavný súd

ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2014