Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_9Co-19-2026.pdf
PDF · 267.08 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/19/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marianny Hirkovej a členov senátu JUDr. Viery Kandrikovej a JUDr. Jany Jančíkovej v spore žalobcu: A. B. B., nar. XX.X.XXXX, trvalý pobyt C. XXXX/XX, XXX XX D. E., zastúpeného: Advokátska kancelária F. G. G. H., I., D., so sídlom H. F. X, XXX XX H., IČO: XX XXX XXX, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Európskej únie, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k. 7C/16/2025 - 431 zo dňa 19.02.2026, takto
r o z h o d o l :
I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku I.
II. Mení rozsudok vo výroku II. tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1700,- eur v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a v prevyšujúcej časti vo výroku II. rozsudok potvrdzuje.
III. Priznáva žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len ,,súd prvej inštancie“ alebo ,,prvoinštančný súd“) rozhodol, cit:
,,I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 800,- eur, v lehote do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.
III. Žalobcovi voči žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnom skončení veci.“
2. Zistený skutkový stav právne posúdil podľa čl. 7 ods. 2, 5, čl. 19 ods. 1, 2, čl. 36 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, § 85 ods. 1, 2, § 86 ods. 1, 2, § 92 ods. 1, 2, § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len ,,zákon č. 315/2001 Z.z.“).
3. Rozsudok odôvodnil tým, že predmetom sporu je nárok žalobcu na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) titulom zodpovednosti štátu pri prebratí Smernice 2003/88/ES, konkrétne článok 6 písm. b) o
priemernom 48-hodinovom týždennom pracovnom čase do vnútroštátneho právneho poriadku SR, v dôsledku čoho u žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru dochádzalo k prekročeniu týždenného pracovného času, čím zároveň došlo k zásahu do jeho osobnostných práv.
4. Podstata sporu spočíva v tom, či Slovenská republika ako členský štát Európskej únie porušila článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, pretože neprijala všetky potrebné opatrenia (t. j. netransponovala, resp. netransponovala správne úniové právo) tak, aby priemerný pracovný čas žalobcu pre obdobie každých siedmich dní, vrátane nadčasov neprekročil maximálny, úniovým právom stanovený limit 48 hodín.
5. Spornou skutočnosťou bola otázka delegovanej pôsobnosti Zákonníka práce (konkrétne § 85 a § 86 Zákonníka práce) na služobný pomer príslušníkov hasičského a záchranného zboru, otázka nerovnomerného rozvrhnutia služobného času a s tým spojené vymedzenie referenčného obdobia, otázka vymedzenia časov, ktoré sa na účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času posudzujú ako výkon štátnej služby, a teda sa zarátavajú do pracovného času, ako aj otázka naplnenia podmienok pre priznanie práva na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu porušenia úniového práva.
6. Vo všeobecnosti platí, že Smernica ako špecifický prameň práva Únie vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný Smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku. Na tento účel musia byť ustanovenia Smernice prebraté tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná, aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa prebratím Smernice do vnútroštátneho práva dosiahol stav, ktorý je v súlade s účelom sledovaným Smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v členskom štáte. Z hľadiska prejednávaného sporu článok 6 písm. b) Smernice jednoznačne stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.
7. Podmienky výkonu štátnej služby so zameraním na pojmy týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka upravuje zákon o HaZZ v ustanoveniach § 85 až § 94. Z citovaného zákona, konkrétne z jeho prílohy č. 4 bod 6 vyplýva, že do zákona o HaZZ bola, okrem iného, transponovaná aj Smernica 2003/88/ES. Z ust. § 86 zákona o HaZZ pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času vyplýva, že zákon rozlišuje medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcou určenou služobnou pohotovosťou v mieste vykonávania štátnej služby. Naopak, služobnú pohotovosť zákon nezaraďuje do výkonu štátnej služby.
8. S poukazom na citované ustanovenia zákona o HaZZ možno konštatovať, že zákon v znení účinnom v žalovanom období oddeľoval vykonávanie štátnej služby príslušníka J. K. L. L. v rámci služobného času a vykonávanie štátnej služby príslušníka J. K. L. L. v rámci určenej služobnej pohotovosti. Aj keď v oboch prípadoch ide o výkon štátnej služby, služobná pohotovosť sa nezapočítava do služobného času príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Smernica 2003/88/ES v článku 2 bod 1 a 2 ustanovuje, že pracovný čas predstavuje akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi a (alebo) praxou a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Z uvedeného vyplýva, že čas určenej služobnej pohotovosti príslušníka Hasičského a záchranného zboru má byť súčasťou služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon o HaZZ tak v rozpore so Smernicou 2003/88/ES zo služobného (pracovného) času príslušníka J. K. L. L. vyčleňoval čas určenej služobnej pohotovosti, pričom Smernica 2003/88/ES neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v Smernici. To potvrdzuje aj účel tejto Smernice, ktorým je neprekročenie maximálnej hranice priemerného týždenného pracovného času, stanovenej v článku 6 písm. b) cit. Smernice.
9. Napriek zdaniu, že vnútroštátna právna úprava je v súlade s právom Únie, z ustanovenia citovaného zákona nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času, v čom spočíva rozpor s právom Únie. Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem „pracovný čas“ uvedený v Smernici 2003/88/ES je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel tejto Smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Súdny dvor v rozsudku vo veci C-518/15 zdôraznil, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb,
odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení Smernice vrátane pojmov „pracovný čas“ a „čas odpočinku“.
10. Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48- hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť, a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Súdny dvor vo svojich rozhodnutiach konštatoval, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice č. 2003/88 tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia.
11. Vychádzajúc z uvedených skutočností je možné dospieť k záveru, že vnútroštátna právna úprava v zmysle zákona o HaZZ umožňuje zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu, stanovenú v článku 6 písm. b) cit. Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES. Povinnosťou členských štátov vyplývajúcou zo Smernice je dosiahnuť výsledok stanovený smernicou, ako aj ich povinnosť prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie splnenia tejto povinnosti. Vzťahuje sa to na všetky orgány členských štátov.
12. Súdny dvor EÚ osobitne v prípade hasičov potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený Smernicou 2003/88/ES. Nakoľko aj žalobca musí byť počas výkonu služobnej pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, celý čas služobnej pohotovosti je potrebné započítavať do pracovného času žalobcu. Bez vplyvu na porušenie článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada. Súdny dvor EÚ dodal, že ak povaha a rozsah povinností a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka, vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto pracovníkovi počas doby pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto doba služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka (C-214/20 zo dňa 11.11.2021, C-580/19 zo dňa 9.3.2021, C-107/19 zo dňa 9.9.2021 a C-344/19 zo dňa 9.3.2021). Tento záver sa vzťahuje aj na žalobcu.
13. O nesprávnej, resp. neúplnej transpozícii Smernice do zákona o HaZZ a v dôsledku toho nezapočítavania určenej a nariadenej služobnej pohotovosti na pracovisku hasiča v rozhodnom období svedčí napokon aj skutočnosť, že zákonodarca zákonom č. 258/2024 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov s účinnosťou od 1.11.2024 splnil požiadavku Smernice, aby sa do priemerného týždenného služobného času započítavala aj služobná pohotovosť [určená podľa § 92 ods. 1 a nariadená v mieste vykonávania štátnej služby podľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona o HaZZ], keďže v referenčnom období 6 mesiacov nesmie priemerný týždenný služobný čas vrátane služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1, 2 písm. a) zákona o HaZZ prekročiť 48 hodín. Týmto zákonodarca de facto priznal, že predmetná Smernica nebola do právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná správne, a to čo sa týka započítavania služobnej pohotovosti do priemerného týždenného služobného času, ako aj referenčného obdobia 6 mesiacov, teda v otázkach, ktoré tvoria ťažiskovú časť tohto sporu (ale aj iných sporov v totožnej veci žalobcov - hasičov) spočívajúcu v ich rozdielnom ponímaní. Novelou zákona účinnou od 1.11.2024 tak zákonodarca reagoval na zjavne nežiaduci právny stav, vo svojich dôsledkoch v početných prípadoch vyúsťujúci do neoprávneného zásahu do osobnostných práv príslušníkov Hasičského a záchranného zboru.
14. Vo vzťahu k námietke žalovaného, v ktorej poukázal na článok 16 písm. b) Smernice, konštatoval, že Smernica umožňuje členským štátom ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie, nepresahujúce 4 mesiace. Aby sa však takéto ustanovenie mohlo uplatňovať, bolo nevyhnutné, aby ho Slovenská republika prevzala do svojho právneho poriadku. Zo zákona o HaZZ v znení účinnom v žalovanom období nevyplýva, že by uvedené ustanovenie Slovenská
republika prevzala, a teda že by maximálny týždenný pracovný čas bolo možné dodržiavať a skúmať v rámci referenčného obdobia 4 mesiacov, resp. za splnenia Smernicou stanovených podmienok aj v dlhšom období. Slovenská republika neprevzala do žiadneho ustanovenia zákona o HaZZ články Smernice o stanovení maximálneho týždenného pracovného času, nemožno preto konštatovať ani to, že by boli transponované ustanovenia Smernice o možnosti určenia referenčného obdobia, v ktorom by sa maximálny týždenný pracovný čas posudzoval. Ustanovenia § 86 zákona o HaZZ sa týkajú nerovnomerného rozvrhnutia služobného času, avšak uvedené nesúvisí s maximálnym obmedzením týždenného pracovného času podľa Smernice. Preto námietku žalovaného o zisťovaní splnenia podmienok v rámci referenčného obdobia považoval za nedôvodnú. Keďže ustanovenie o referenčnom období, súvisiace s maximálnou výmerou týždenného pracovného času nebolo do právneho poriadku SR riadne prevzaté, žalovaný sa nemôže dovolávať jeho aplikácie. Z uvedeného dôvodu potom súd prvej inštancie nepovažoval za podstatné pre tento spor prepočty maximálneho limitu 48 hodín priemerného týždenného pracovného času v uvedených referenčných obdobiach.
15. Na základe uvedených skutočností súd prvej inštancie ustálil, že zákon o HaZZ nepovažuje za súčasť týždenného pracovného času služobnú pohotovosť hasičov, v čoho dôsledku dochádza k pravidelnému prekračovaniu vymedzeného pracovného času. V súvislosti s uvedenými skutočnosťami poukázal aj na dôvodovú správu k zákonu č. 258/2024 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov, z ktorej vyplýva, že: „Návrhom sa ďalej spresňuje výpočet priemerného týždenného služobného času príslušníkov J. K. L. L. a Horskej záchrannej služby (ďalej len „príslušník“). Z tohto dôvodu sa navrhuje vymedziť, že čas výkonu štátnej služby v jednotlivých týždňoch je možné v období šiestich mesiacov spriemerovať, pričom vypočítaný priemerný týždenný služobný čas vrátane štátnej služby nadčas nesmie prekročiť v období šiestich mesiacov 48 hodín.“
16. Nesprávnu transpozíciu Smernice 2003/88/ES do zákona o HaZZ potvrdzuje aj novela zákona č. 315/2001 Z. z. schválená Národnou radou Slovenskej republiky na 35. schôdzi dňa 17.6.2025. Návrh novely zákona o Hasičskom a záchrannom zbore predložila vláda, ktorá uznesením č. 298/2025 z 12.6.2025 schválila návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 315/2001 Z. z. a potreba novelizácie zákona o Hasičskom a záchrannom zbore podľa dôvodovej správy k návrhu zákona bola vyvolaná prebiehajúcimi súdnymi spormi príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v súvislosti s prekračovaním 48 hodinového priemerného týždenného služobného času, „ktoré vznikajú preto, že sa do tohto limitu nezarátava služobná pohotovosť v mieste výkonu štátnej služby, ako to vyžaduje európska legislatíva“. V návrhu zákona sa uvádza, že služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru podľa aktuálneho znenia zákona č. 315/2001 Z. z. predstavuje 40 hodín týždenne, „pričom služobná pohotovosť sa nezapočítava do služobného času“. Služobná pohotovosť sa príslušníkom určuje, t. j. nemajú možnosť ju odmietnuť. Výslovne sa uvádza, že: „Súdny dvor Európskej únie posudzuje legálnosť postupu Slovenskej republiky pri aplikácii Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES, ktorá stanovuje maximálny pracovný čas zamestnanca. Smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na hasičské a záchranné zložky. Zároveň začne Európska komisia posudzovať súlad zákona so Smernicou 2003/88/ES; nie je predpoklad úspechu SR, pričom pri nezosúladení národnej legislatívy so Smernicou 2003/88/ES hrozia pokuty v státisícoch až miliónoch Eur (vysoká pravdepodobnosť v pomerne krátkom horizonte). Na základe uvedeného je potrebné zabezpečiť zosúladenie národnej legislatívy so Smernicou 2003/88/ES.“
17. Žalovaný v spore v rámci procesnej obrany argumentoval aj tým, že transpozícia Smernice môže byť obsiahnutá vo viacerých vnútroštátnych legislatívnych aktoch, pričom v posudzovanom prípade mala byť Smernica transponovaná prostredníctvom delegovanej pôsobnosti Zákonníka práce stanovenej v § 193 zákona o HaZZ, ktorý odkazuje na to, že na služobný pomer príslušníka sa primerane použije aj ust. § 85 Zákonníka práce. Toto ustanovenie v odseku 9 stanovuje, že priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín. S otázkou odkazovej normy - § 193 zákona o HaZZ sa vysporiadal Krajský súd v Košiciach v rozsudku sp. zn. 6Co/97/2025 zo dňa 2.12.2025.
18. Súd prvej inštancie považoval za nedôvodnú aj námietku žalovaného, ktorou namietal výpočty predložené žalobcom z dôvodu nesprávneho výkladu § 97 zákona o HaZZ. V tomto smere poukázal na ust. § 85 a § 97 ods. 1 zákona o HaZZ, z ktorých vyplýva, čo je služobný čas (§ 85) a aký čas sa posudzuje ako vykonávanie štátnej služby (§ 97). Z uvedených zákonných ustanovení vyplýva, že aj
tieto časy sa považujú za výkon práce a započítavajú sa do pracovného času hasičov, aj keď tento počas nich nepracuje. Až spomínanou novelou zákona o HaZZ účinnou od 1.11.2024, zákonodarca na účely výpočtu priemerného týždenného služobného času určil, ktorý v rámci obdobia 6 mesiacov vrátane štátnej služby nadčas nemôže prekročiť 48 hodín, ktoré časy sú časmi výkonu štátnej služby a ktoré sú časmi odpočinku. „Z tohto dôvodu sa v § 97 ods. 3 navrhuje, aby sa na účely výpočtu priemerného týždenného služobného času niektoré časy podľa § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., ktoré sa podľa tohto ustanovenia posudzujú ako vykonávanie štátnej služby, za takýto výkon nepovažovali. § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. upravuje kvalifikovanú neprítomnosť príslušníka v štátnej službe, ktorá sa hodnotí ako výkon štátnej služby (ospravedlnená absencia), pričom k výkonu štátnej služby v niektorých prípadoch nedochádza. Pri výpočte priemerného týždenného služobného času sa neprihliada na to, či ide o ospravedlnenú neprítomnosť alebo nie, ale na to, či dochádza k výkonu štátnej služby. Ustanovenie § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. však upravuje aj prípady, kedy je príslušník k dispozícii služobného úradu a vykonáva štátnu službu podľa pokynov služobného úradu. Tie sa na účely výpočtu priemerného týždenného služobného času budú posudzovať ako výkon štátnej služby. Navrhovaný § 97 ods. 3 teda na účely výpočtu priemerného týždenného služobného času ako výkon štátnej služby neposudzuje čas podľa odseku 1 písm. a) až c) a písm. h) až l), pretože v týchto časoch príslušník nie je k dispozícii služobnému úradu a nevykonáva štátnu službu pre služobný úrad podľa jeho pokynov. V priebehu obdobia šiestich mesiacov sa čas výkonu štátnej služby bude striedať s časom odpočinku. Určité časy odpočinku nebude možné použiť pre účely výpočtu priemerného týždenného služobného času, aby nedochádzalo k tomu, že sa služobný čas neprimerane zvýši z dôvodu, že sa tieto časy odpočinku využili na kompenzáciu jeho zvýšenia. Ide o čas čerpania dovolenky podľa § 93 ods. 1 prvej a druhej vety, t. j. 4 týždne dovolenky v kalendárnom roku a v prípade príslušníka, ktorý do konca kalendárneho roka dovŕši 33 rokov veku alebo sa trvale stará o dieťa, päť týždňov dovolenky a čas podľa § 97 ods. 1 písm. j) prvý bod, t. j. čas dočasnej neschopnosti na vykonávanie štátnej služby z dôvodu choroby alebo úrazu, ktoré sa podľa navrhovaného § 97 ods. 3 na účely výpočtu priemerného týždenného služobného času do výpočtov ako čas nezarátavajú.“
19. Z výpisu z dochádzkového systému, ktorý predložil žalobca spolu so žalobou, mal súd prvej inštancie preukázané, že počas rozhodného obdobia 6/2022 - 10/2024 u žalobcu pravidelne dochádzalo k prekračovaniu maximálneho 48-hodinového týždenného pracovného času. Konkrétne, po zohľadnení dovolenky sa tak počas 29 mesiacov stalo v 20-tich z nich (X/XXXX, X/XXXX, X/XXXX, XX/XXXX, XX/XXXX, X/XXXX, X/XXXX, X/XXXX, X/XXXX, X/XXXX, X/XXXX, X/XXXX, XX/XXXX, XX/XXXX, X/ XXXX, X/XXXX, X/XXXX, X/XXXX, X/XXXX, XX/XXXX). Vo veci tiež nebolo sporné, že žalobcovi sú rozvrhované služby takým spôsobom, že na 16-hodinovú riadnu službu v služobný deň nadväzuje určená 8-hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, že služobné povinnosti sú určované na čas nočných hodín, že v prípade, že je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa služobná pohotovosť na prácu nadčas, a že hasiči strávia na pracovisku počas jednej zmeny minimálne 24 hodín. Žalobca v dôsledku takto rozvrhnutého pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom EÚ, prišiel o hodiny voľného času, ktorý by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov i fyzickej a psychickej relaxácii. Opakovaným nerešpektovaním článku 6 písm. b) Smernice pri rozvrhovaní pracovného času žalobcu došlo k zásahu do jeho práv na vedenie súkromného, rodinného života i do práva na ochranu jeho zdravia, ktorý v súdenej veci odôvodňuje nárok žalobcu domáhať sa proti žalovanému primeranej náhrady škody.
20. Uvedený záver nie je spôsobilá zmeniť ani skutočnosť, že žalobca má počas pracovnej pohotovosti vytvorený priestor na odpočinok, ako aj argumentácia žalovaného, že žalobca o podmienkach výkonu služby vedel a tieto nikdy nenamietol.
21. V tejto spojitosti poukázal na rozsudok vo veci G., ktorý sa týkal nemocničného lekára, ktorý musel byť na telefóne v priestoroch zamestnávateľa, mal pridelenú miestnosť s posteľou, v ktorej mohol spať, keď jeho služby neboli potrebné. Súdny dvor vyslovil, že za takýchto okolností sa nedá povedať, že pracovník v dotknutom čase „odpočíva“. Z judikatúry Súdneho dvora dokonca vyplýva, že aj čas pracovnej pohotovosti, strávený v domácom prostredí na telefóne (teda mimo priestorov zamestnávateľa), jednoznačne predstavuje pracovný čas, pretože pracovník musí byť neustále k dispozícii zamestnávateľovi a zastihnuteľný a jeho sloboda pohybu a sloboda organizovať si vlastný program je preto výrazne obmedzená.
22. Vo vzťahu k námietke, že žalobca podmienky výkonu služby nenamietal, poukázal na judikatúru Súdneho dvora, predovšetkým na rozsudok vo veci G. Fuß v spojení s rozsudkom C-445/06. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Súdny dvor už teda rozhodol, že výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody založené na porušení práva Únie museli byť zamietnuté alebo čiastočne zamietnuté iba z toho dôvodu, že sa jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im priznáva právo Únie a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel. Pracovník sa má považovať za slabšiu stranu v rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť v jeho právach obmedzovať. Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržovanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením, ale naopak, zamestnávateľovi nariaďuje, aby v prípade, ak je do vnútroštátneho práva prebratá výnimka upravená v článku 22 tej istej Smernice, získal osobný, výslovný a slobodne vyjadrený súhlas uvedeného pracovníka s tým, že sa vzdáva práv priznaných týmto článkom 6 písm. b), čo v danom prípade preukázané nebolo.
23. Rovnako ako nedôvodnú prvoinštančný súd vyhodnotil aj námietku, ktorou žalovaný v konaní poukazoval na rozhodnutia krajských súdov v obdobných veciach, v ktorých odvolacie súdy rozhodovali odlišne. Názorovú líniu predostretú v rozhodovacej praxi súdov nie je možné subsumovať pod pojem ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdny autorít (k tomu pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. októbra 2017, sp. zn. 6Cdo/129/2017), preto neexistuje zákonný dôvod, prečo by v tomto rozhodnutí nemohol byť odprezentovaný opačný názor, nekolidujúci súčasne ani zásade právnej istoty, ak naprieč spektrom Slovenska existujú aj rozhodnutia nielen okresných, ale predovšetkým krajských súdov, ktoré sa zhodujú s názorom vyjadreným v tomto rozhodnutí. Výskyt rozdielnych rozhodnutí v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva (viď m. m. nález Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 51/2014).
24. Žalobca svoj nárok spájal s porušením práva na súkromný a rodinný život, ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity, spočívajúcej predovšetkým v porušení práva na odpočinok, preto súd prvej inštancie posudzoval tento nárok ako nemajetkovú ujmu, čo zohľadňuje aj ciele Smernice Rady 89/391/EHS a Smernice Rady 2003/88/ES. Uvedené Smernice boli prijaté v záujme zamedzenia výskytu pracovných úrazov a chorôb z povolania, ich cieľom bolo zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, ktorý cieľ sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám.
25. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu a ide o prípady porušenia práva EÚ členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc, aplikáciu ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu úniovému právu, vydanie súdneho alebo správneho rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom EÚ a na prijatie alebo ponechanie v platnosti legislatívy, ktorá je v rozpore s právom EÚ. Objektívna zodpovednosť členského štátu za vzniknutú škodu podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ nastáva, pokiaľ sú kumulatívne splnené jej tri predpoklady: a) porušenie úniovej normy, b) porušenie úniového práva je dostatočne závažné, c) medzi porušením úniového práva členským štátom a škodou spôsobenou fyzickým a právnickým osobám existuje príčinná súvislosť.
26. Všetky vymenované predpoklady zodpovednosti členského štátu za vzniknutú škodu boli splnené, pretože 1/ článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín, 2/ uvedené ustanovenie nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, keďže slovenský právny poriadok umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín, 3/ porušenie uvedeného článku vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy EÚ, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva, ktoré je v zjavnom rozpore aj s judikatúrou Súdneho dvora EÚ (napr. C-429/09) a 4/ porušenie tejto normy malo za následok ukrátenie času na odpočinok žalobcu, resp. času tráveného inak ako v mieste jeho pracoviska.
27. Keďže slovenský právny poriadok neobsahuje úpravu ohľadom práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva Únie, ujma žalobcu má najbližšie k zásahu do osobnostných práv, a preto súd prvej inštancie analogicky aplikoval § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka. Nemožno sa stotožniť s argumentáciou žalovaného, že nebola splnená podmienka pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, že v zmysle uvedeného ustanovenia je možné žiadať peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 a že neoprávneným zásahom bola v značnej miere znížená dôstojnosť, resp. vážnosť žalobcu v spoločnosti. Keďže členský štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, resp. prijal vnútroštátnu právnu úpravu v zmysle zákona o HaZZ, ktorý umožňuje zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v článku 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES, neprichádza do úvahy morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a pod. Prostriedky nápravy podľa § 13 ods.1 Občianskeho zákonníka (popri morálnej satisfakcii požiadavka, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov) za takýchto okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takomto prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie.
28. Vzhľadom na formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry Súdneho dvora za závažný zásah do práv, keď ide o nevratný stav straty voľného času a času potrebného na regeneráciu fyzických síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy. Peňažná náhrada by mala byť taká vysoká, aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu, nielen symbolickú, na druhej strane však nemôže byť táto náhrada ani neprimerane vysoká. Bolo na rozhodnutí žalobcu, aké právne prostriedky ochrany osobnosti použije, či mu postačí konštatovanie porušenia jeho práv, alebo sa bude domáhať stanovenia dodatočného náhradného voľna, prípadne náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
29. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súd určuje na základe voľnej úvahy, ktorá nesmie byť arbitrárna, s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva. Treba vychádzať aj z toho, ako široko, mnohovrstevne a rozmanito je vnútorne rozčlenená (štruktúrovaná) osobnosť každej fyzickej osoby, aké individuálne a neopakovateľné vzťahy vznikajú medzi ňou a jej rodinnými príslušníkmi, prípadne aké dôsledky spôsobuje pretrhnutie väzieb vo vnútri rodiny. Je nespochybniteľné, že negatívny zásah do tejto osobnostnej sféry pôsobí individuálne a rozmanito u každej fyzickej osoby inak, lebo každý človek, sama jeho podstata, jeho emócie, vzťahy k iným, sú veľmi individuálne. Ľudia nevnímajú vždy rovnako okolnosti vonkajšieho sveta a aj ich vzťahy s inými vykazujú znaky osobitosti, neopakovateľnosti a jedinečnosti. Vzhľadom na uvedené aj dôsledky zásahov do týchto osobnostných sfér života každého človeka sú vysoko individuálne.
30. Určenie konkrétnej výšky náhrady potom musí zohľadňovať všetky okolnosti konkrétneho prípadu a musí byť v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje najmä s poukazom na jej intenzitu, rozsah a trvanie.
31. V súdenej veci bolo právo na odpočinok porušované opakovane dlhšiu dobu, keďže v žalovanom období došlo u žalobcu k prekročeniu týždenného pracovného času nad 48 hodín celkovo 20-krát. Žalobca v žalovanom období, za ktoré si uplatnil nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy, odpracoval vyšší počet hodín v rámci týždenného pracovného času ako bol maximálny týždenný pracovný čas podľa článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Z uvedeného dôvodu bol ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku, ktorý mohol stráviť s blízkymi, resp. fyzicky a psychicky regenerovať. Žalobcovi tak nepochybne vznikla ujma spočívajúca v porušení jeho základného osobnostného práva - práva na súkromný a rodinný život, práva na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity, spočívajúca predovšetkým v porušení práva na primeranú dobu odpočinku. Prekročenie pracovného času, a teda porušenie Smernice napokon priznal samotný žalovaný, v rámci jeho prezentovaných výpočtov zohľadňujúcich referenčné obdobie 6 mesiacov, aj keď len v malom rozsahu cca 55 minút týždenne v jednom z piatich referenčných období.
32. Je potrebné prihliadnuť aj na skutočnosť, že žalobca vykonáva náročnú prácu, ktorá vyžaduje aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, jeho pracovná pozícia je vysoko
zodpovedná, riziková a fyzicky aj psychicky náročná. O to väčší význam potom má v takýchto prípadoch čas odpočinku, strávený rozvíjaním rodinných a citových väzieb ako súčasť rodinného a súkromného života, ale aj pestovaním svojich záľub, v prípade žalobcu hlavne športových aktivít, ktoré sú takisto nepochybne dôležité pre udržiavanie telesnej kondície potrebnej pri výkone náročnej práce hasiča.
33. Zásah do osobnostných práv žalobcu je nespochybniteľný, pri ustaľovaní výšky náhrady za nemajetkovú ujmu je však dôležitá aj intenzita a dopad zásahu do osobnostných práv žalobcu, čo súd musí takisto zohľadniť pri stanovení konkrétnej výšky náhrady.
34. Žalobca vo svojej výpovedi na pojednávaní uviedol, že odpracovaný čas nad rámec zákonom stanoveného maximálneho týždenného limitu sa negatívne odrazil na jeho súkromnom živote v podobe úbytku času, ktorý mohol a chcel tráviť so svojou rodinou, predovšetkým so svojou vtedajšou partnerkou, s ktorou sa v žalovanom období spoznávali a plánovali svadbu, ako aj starými rodičmi odkázanými na pomoc rodiny. Zásah do osobnostných práv žalobcu nebol takej intenzity, ktorá by odôvodňovala priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v žalobcom požadovanej sume 5.000,- eur, resp. žalobca nepreukázal, že by sa takýto zásah negatívne prejavil v jeho rodinných vzťahoch, prípadne na jeho zdravotnom stave. Z výpovede žalobcu vyplynulo, že sa pravidelne zúčastňoval lekárskych prehliadok s „áčkovým výsledkom“, a rovnako, že s partnerkou, s ktorou sa v žalovanom období stretával a plánoval spoločnú budúcnosť, v novembri roku 2025 uzavrel manželstvo. Negatívny dopad nebol žalobcom preukázaný ani v rodinnom živote vo vzťahu k starým rodičom. Na základe uvedených skutočností konštatoval, že skúmaný zásah sa v rodinnom a predovšetkým osobnom živote žalobcu negatívne neprejavil v takej intenzite, v dôsledku ktorej by mu bola spôsobená ujma, prejavená v znemožnení rozvíjať citové a rodinné väzby, resp. pretrhnutí týchto väzieb. Pri riešení otázky primeranosti odškodnenia súčasne zohľadnil aj výšku náhrad priznávaných súdmi v obdobných veciach. Pri úvahách o výške náhrady je zároveň potrebné mať na zreteli, že žalobcom požadovaná výška náhrady nemajetkovej ujmy (a vyššia) je všeobecnými súdmi priznávaná v prípadoch zásahov do osobnostných práv, aplikujúc ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka, najmä v súvislosti s ublížením na zdraví, preto sú hranice úvah súdu pri stanovení výšky náhrady v prípadoch ako v súdenej veci ohraničené.
35. Dĺžka trvania neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu spolu s charakterom tohto zásahu, ktorý narušil a znekvalitnil súkromný a rodinný život žalobcu, v posudzovanom prípade dostatočne zdôvodňujú priznanie nemajetkovej ujmy v sume 800,- eur.
36. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, proti výroku I. a III., z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a/, d/, f/ a h/ CSP. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo zmenil a žalobu zamietol.
37. Žalovaný namietal porušenie práva na spravodlivý proces, a to postupom súdu prvej inštancie, ktorý svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, resp. vôbec neodôvodnil, čo činí napadnuté rozhodnutie arbitrárnym, nepreskúmateľným a nezrozumiteľným. Vada odôvodnenia rozsudku predstavuje zároveň tzv. inú vadu konania v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) CSP.
38. S poukazom na text odôvodnenia bol súd najmä povinný riadne vysvetliť, z akého dôvodu sa nezaoberal argumentáciou žalovaného, resp. prečo ju neaplikoval, súčasne bol povinný vysvetliť aké výkladové metódy, či už samostatne alebo vo vzájomnej súvislosti aplikoval na jednotlivé argumenty žalobcu a žalovaného ako celku a zároveň bol povinný svoj myšlienkový postup v tomto smere konfrontovať s procesnou obranou žalovaného. Záver vyslovený súdom prvej inštancie v otázke výšky nemajetkovej ujmy nepovažuje žalovaný za dostatočný, resp. náležite zdôvodnený. Formulácia zvolená súdom prvej inštancie je zmätočná a nezrozumiteľná. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie o primeranosti priznanej sumy iba na všeobecných záveroch, že žalobca bol ukrátený o hodiny voľného času, iba jednoducho sa stotožňujúc s nehodnovernými výpočtami žalobcu (žalovaný zdôrazňoval ich chybovosť), pričom však platí, že úvahy súdu prvej inštancie musia byť v odôvodnení rozsudku uvedené s poukazom na zistený skutkový stav tak, aby boli stranami sporu, ako aj odvolacím súdom preskúmateľné. Otázka výšky náhrady nemajetkovej ujmy je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci. Každé jedno rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy je založené na riešení čisto individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za pravidlo pre iné prípady.
39. Konajúci súd nevzal v úvahu skutočnosť, že žalovaný poukazoval, že aj keď zákon č. 315/2001 Z.z. výslovne neustanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich služobného času, neznamená to automaticky porušenie Smernice 2003/88/ES. Žalovaný mal za to, že táto skutočnosť neznamená, že by Smernica 2003/88/ES bola do zákona č. 315/2001 Z. z. prebratá nesprávne. Podľa názoru žalovaného nebolo jeho povinnosťou skopírovať doslovné znenie každého ustanovenia Smernice 2003/88/ES do textu zákona č. 315/2001 Z. z. Inak povedané, žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z.z. nie je možné považovať za rozporné so Smernicou 2003/88/ ES. Poukázal na ust. § 193 zákona č. 315/2001 Z.z.. Konajúci súd však opomenul, že transpozícia smernice môže byť obsiahnutá vo viacerých vnútroštátnych legislatívnych aktoch. Mal za to, že čl. 6 písm. b/ Smernice bol prevzatý do právneho poriadku Slovenskej republiky aj pre oblasť hasičov, a to prostredníctvom prepojenia zákona č. 315/2001 Z.z. a Zákonníka práce (cez ust. § 193 zákona č. 315/2001 Z.z.).
40. Mal za to, že ide o nároky, ktoré vyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu, pričom sa mzdový nárok „skrýva“ za náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy. Žalovaný v tejto súvislosti pripomenul, že žalobca namietal nesprávne prebratie Smernice 2003/88/ES, nie však jej aplikáciu v individuálnom prípade žalobcu. Slovenská republika teda nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú nesprávnu aplikáciu Smernice 2003/88/ES na pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa. Žalovaným je Slovenská republika, ktorá má podľa žalobcu zodpovedať za škodu, ktorá mala vzniknúť nesprávnym prebratím (nie aplikáciou) Smernice 2003/88/ES. Slovenská republika však nie je zamestnávateľom žalobcu a nie je ani orgánom, ktorá by sa na aplikácii Smernice 2003/88/ES podieľala. Podľa žalovaného súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v tomto konaní ako jednu z rozhodujúcich skutočností, čo bez ďalšieho predstavuje odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. a) a h) CSP.
41. Iba výkladom čl. 2 ods. 1 Smernice nemožno dospieť k záveru o preukázaní závažného porušenia Smernice (ako podmienka zodpovednosti štátu za škodu porušením práva únie), pokiaľ súčasne nie je preukázané, že došlo k porušeniu článku 6 písm. b) Smernice.
42. Ako vyplýva z ust. § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. môže byť služobný čas hasičov rozvrhnutý aj nerovnomerne. A práve služobný čas žalobcu za žalované obdobie bol rozvrhovaný nerovnomerne. Inak povedané, žalobcovi je rozvrhovaný fond pracovného času na 6 mesiacov, čo spôsobuje, že jeden mesiac odpracuje viac, druhý menej a fond pracovného času sa mu nuluje vždy ku 30.6 a 31.12. Je potrebné zdôrazniť to, že v zmysle platných a účinných kolektívnych zmlúv bol za žalované obdobie ustanovený týždenný pracovný čas u žalobcu 37,5 hodín týždenne (nie 40 hodín, ako to mylne konštatuje súd v bode 64. napadnutého rozsudku).
43. Porušenie čl. 6 písm. b/ Smernice možno konštatovať, až po správnom ustálení:
1. čo všetko tvorí pracovný čas žalobcu (nakoľko je táto skutočnosť sporná, vzhľadom na rozdielny výklad § 97 zákona č. 315/2001 Z.z. žalobcom a žalovaným, keďže žalobca započítaval aj časy odpočinku do pracovného času) 2. a po ustálení pojmu referenčné obdobie, z ktorého sa vypočítava priemerný pracovný čas (nakoľko aj táto skutočnosť bola sporná - žalobcom tvrdené 7-dňové, resp. 1 mesačné a žalovaným 6 mesačné) a až následne možno pristúpiť k skúmaniu 3. v akom rozsahu bol porušený čl. 6 písm. b) Smernice, a či došlo k vzniku ujmy, či je možné túto ujmu posúdiť ako závažnú, a či je táto ujma v príčinnej súvislosti. Namiesto uvedeného však súd 1. stupňa sa iba jednoducho stotožnil s výpočtami predloženými žalobcom a iba vypísal mesiace u ktorých došlo k údajnému prekročeniu maximálnych limitov pracovného času a konštatoval, že sa tak stalo v 20-tich mesiacoch.
44. Ak bol súd toho názoru, že k transpozícii ustanovení Smernice o referenčnom období nedošlo, a preto sa žalovaný nemôže dovolávať svojho 6 mesačného referenčného obdobia, tak ani žalobca sa nemôže dovolávať správnosti jeho tvrdenia o 1-mesačnom referenčnom období.
45. Bolo povinnosťou žalobcu, ak chcel dosiahnuť úspech (dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu), aby v konaní preukázal, že jeho výpočty sú správne a to aj skrz referenčného obdobia, ktoré podľa
jeho tvrdení je najprv 7-dňové a neskôr 1- kalendárny mesiac (žalobca má sám v tom zmätok). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je žalovanému vôbec zrejmé, prečo sa priemerný týždenný pracovný čas vypočítava za obdobie 1- kalendárneho mesiaca. Súdny dvor EÚ nikdy neuviedol, že je právo pracovníka, aby sa „priemerný“ pracovný čas skúmal v období 1 mesiaca, ak by členský štát neprijal referenčné obdobia. Nemožno skúmať porušenie článku 6 písm. b/ Smernice v 1-mesačných obdobiach, tak ako to činí žalobca, nakoľko tento spôsob odporuje nie len judikatúre SD EÚ, ale aj samotnej podstate Smernice a zákonu č. 315/2001 Z. z.. Súdny dvor EU stanovil jedinú podmienku transpozície referenčných období iba v prípade, ak by sa členský štát odvolával na pevné referenčné obdobia. Čo žalovaný nečiní, ale práve naopak žalobcove referenčné obdobia, nakoľko sú vždy v trvaní 1 kalendárneho mesiaca, sú pevnými referenčnými obdobiami. Aj z uvedeného dôvodu, nemožno žalobcove výpočty považovať za relevantné.
46. Smernica 2003/88 nevyžaduje, aby zakotvenie referenčného obdobia bolo realizované tak, že by muselo byť v texte právneho predpisu výslovne označené za „referenčné obdobie“ slúžiace na posúdenie zachovania priemeru maximálneho týždenného pracovného času. Inými slovami, na zavedenie výnimiek nie sú potrebné ani výslovné opatrenia. Podľa Súdneho dvora je však nevyhnutné, aby bola zachovaná právna istota (rozsudok z 21.10.2010, Accardo a i. C-227/09, EU:C:2010:624, bod 55.) V danom prípade je právna istota bezpochyby zachovaná vtedy, ak referenčné obdobie vyplýva z právnej úpravy ako je tomu v tomto prípad, kedy to vyplýva z § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z., a teda to aj vtedy, ak nie je toto obdobie výslovne legislatívne označené ako „referenčné obdobie“.
47. Členské štáty nemôžu jednostranne určovať rozsah pojmov pracovný čas a čas odpočinku. Potvrdzuje to aj skutočnosť, že smernica neumožňuje žiadnu odchýlku od jej článku 2. Či sa určité „obdobia“ považujú za „pracovný čas“ sa určí na základe 3 kritérií: ak • pracovník pracuje, • pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa, • a pracovník musí vykonávať svoju činnosť alebo povinnosti.
48. V súlade so znením Smernice a s judikatúrou Súdneho dvora, ak príslušný čas nespĺňa tieto kritériá, treba ho považovať za „čas odpočinku“. Tak je to aj v prípade času DOD, DOS, VS, NV, SVP, LEK, SRP a pod. - o pracovný čas nejde. Je to čas, kedy príslušník nepracuje, ani nevykonáva svoju činnosť alebo povinnosti, nie je na pracovisku a dokonca nie je ani k dispozícii služobnému úradu, práve naopak trávi ho venovaniu sa svojim súkromným aktivitám, tak ako to on sám chce, napr. aj záľubám, rodine. A dokonca priznanie akejkoľvek náhrady za takto strávený čas (čas odpočinku), ktorá má byť náplasťou za to, že nemohol regenerovať, venovať sa rodine a záľubám, považuje žalovaný za rozporné s dobrými mravmi.
49. Ust. § 97 zákona č. 315/2001 Z.z. nehovorí, že čerpanie dovolenky či dočasná pracovná neschopnosť je služobným časom, počas ktorého príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu (porovnaj § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001). Je potrebné rozlišovať medzi pracovným (služobným) časom a fondom pracovného (služobného) času.
50. Žalovaný mal za to, že žalobca v konaní nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života, či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napr. v medziľudských vzťahoch, či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požadoval. Nestačí totiž, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu, ale musí aj konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby, čo v prípade žalobcu nie je žiadnym spôsobom preukázané. Chýbajúce skutkové tvrdenia nie je možné nahradiť odvolávaním sa na rozhodovaciu činnosť iných súdov v obdobných prípadoch. Vzhľadom na to, že ide o osobnostné práva, je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom jednom prípade individuálne.
51. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznať len ako sekundárnu kompenzáciu vtedy, ak by iná náprava nebola (vôbec) možná v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. ak by sa takáto satisfakcia nezdala postačujúca, avšak vždy len vtedy, ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencie závažnej ujmy, ktorú treba riadne a konkrétne preukázať.
52. Žalobcom tvrdený údajný zásah ostal len v štádiu tvrdení žalobcu, žiadnym dôkazom ničím ďalej nepreukázaný. Tu žalovaný poukázal na výsluch žalobcu. Z výsluchu žalobcu nemá žalovaný preukázané, aby mu vznikla ujma (tobôž závažná), aby bolo spravodlivé priznať mu zaň náhradu. Je potrebné prihliadať na všetky skutočnosti, ktoré vyplynuli z výpovede žalobcu, nie len na tie, ktoré odôvodňujú priznanie ujmy.
53. Žalobcom popisované skutočnosti pri jeho výsluchu, ktorým sa mala preukázať existencia ujmy, nevybočujú z rámcov bežných dôsledkov zapojenia do pracovného procesu. Skutočnosť, že žalobca nemôže venovať toľko času, koľko by si predstavoval rodine, priateľom a/alebo voľnočasovým aktivitám, ktoré však nijako nepopísal ani nemenoval, nie je argumentom utrpenej ujmy v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice; medzi uvedeným neexistuje priama a bezprostredná príčinná súvislosť. Je úplne bežné (predovšetkým v súčasnej dobe), že dospelí ľudia majúci vlastné rodiny, ktoré živia svojou prácou, prirodzene nemajú toľko voľného času na priateľov a voľnočasové aktivity, ktorým sa venovali napríklad v mladosti počas štúdií a pod. Uvedené ale nepredstavuje podľa žalovaného argument spôsobilý preukázať dôvodnosť uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Navyše je potrebné uviesť, že žalobca nikde počas svojho výsluchu neuviedol, že by na priateľov a prípadné voľnočasové aktivity, rodinu priestor nemal vôbec alebo že by mu žalovaný v tejto činnosti akokoľvek bránil. V priebehu konania pred súdom prvej inštancie žalobca ani netvrdil (tobôž nepreukázal), že by jeho práca bola výlučným dôvodom, pre ktorý sa rodine, blízkym, priateľom, prípadne voľnočasovým aktivitám venuje menej. Uvedené považuje žalovaný za kľúčové, nakoľko ak sa z posudzovania vplyvu faktorov na zníženie času na voľnočasové aktivity, rodinu, blízkych, priateľov nedá abstrahovať jedine jeden (a to práca žalobcu), ktorý by ako jediný bránil slobodnému nakladaniu s voľným časom, tak nie je možné jednoznačne tvrdiť, že nesprávne prebratie Smernice je tým jediným a výlučným faktorom, v dôsledku ktorého žalobca rodine, priateľom či koníčkom venuje menej času.
54. Žalobca nijakým spôsobom neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, resp. do dňa podania žaloby žalovaný nemal žiadnu vedomosť o tom, že výkon služobnej pohotovosti žalobca pociťuje ako výraznú ujmu. Žalobca mal možnosť pred nástupom na vykonávanie štátnej služby v Hasičskom a záchrannom zbore oboznámiť sa so všetkými podmienkami výkonu služby a teda vopred vedel o platových podmienkach, o služobnej pohotovosti a služobnom čase, ako aj o ďalších právach a povinnostiach, ktoré sa na príslušníka s nerovnomerným rozhodnutím služobného času vzťahujú a akceptoval ich bez výhrad zložením služobnej prísahy.
55. Výška nemajetkovej ujmy nemôže presiahnuť výšku odškodnenia obetí násilných trestných činov. Nakoľko v prípadoch obetí násilných trestných činov môže dôjsť aj k závažnému zásahu do zdravia či dokonca života, je možné považovať za primerané, aby odškodnenie za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nebolo vyššie ako odškodnenie za trvalé následky na zdraví či dokonca za život. V opačnom prípade by vznikal rozpor s poukazovaním na ľudský život ako najvyššiu hodnotu, od ktorej sa odvodzujú ostatné hodnoty.
56. Súdy by pri určovaní konkrétnej výšky náhrady za spôsobenú ujmu, mali zohľadňovať nielen primeranosť k iným finančným kompenzáciám, ale naďalej prihliadať napríklad na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
57. Zavedenie princípu primeranosti k iným formám finančných kompenzácií spolu s ponechaním možnosti prihliadať na osobitosti konkrétneho prípadu umožňuje, aby výška náhrady na jednej strane nevytvárala priestor pre obohacovanie sa, ale na druhej strane umožňovala „spravodlivé zadosťučinenie.“
58. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že odvolací súd v rámci svojej vlastnej rozhodovacej praxe už opakovane vyslovil, že § 193 zákona o HaZZ nepredstavuje transpozíciu čl. 6
písm. b) smernice, zákon č. 315/2001 Z. z. neobsahoval pred 01.11.2024 právnu úpravu referenčného obdobia podľa čl. 16 a 19 smernice, žalovaný sa preto nemôže dovolávať 6-mesačného referenčného obdobia, prekročenie 48-hodinového limitu samo osebe predstavuje zásah do práv žalobcu.
59. Podľa ust. § 86 zákona o HaZZ upravoval len nerovnomerné rozvrhnutie služobného času. Neupravoval však referenčné obdobie podľa čl. 16 písm. b) smernice. Rozvrhové obdobie a referenčné obdobie nie sú totožné pojmy. Referenčné obdobie odpovedá na otázku - za aké obdobie sa priemeruje maximálny týždenný pracovný čas podľa čl. 6 písm. b) smernice. Žalovaný tieto dva pojmy dlhodobo zamieňa. Práve táto zámena tvorí základ celej jeho argumentácie. Ak by bolo možné z ustanovenia o nerovnomernom rozvrhnutí služobného času automaticky odvodiť referenčné obdobie podľa smernice, nebolo by vôbec potrebné, aby čl. 16 a čl. 19 smernice výslovne požadovali jeho osobitnú úpravu. Žalovaný sa preto v skutočnosti nesnaží vyložiť zákon, ale nahradiť jeho absenciu vlastnou konštrukciou. Odvolacie súdy už pritom opakovane vyslovili, že takýto výklad nie je prípustný. Skutočnosť, že služobný čas žalobcu bol rozvrhovaný na 6 mesiacov, ešte neznamená, že právny poriadok Slovenskej republiky obsahoval 6-mesačné referenčné obdobie v zmysle smernice. Vývoj § 86 ZoHaZZ potvrdzuje, že predmetné ustanovenie upravovalo iba obdobie, počas ktorého možno nerovnomerne rozvrhnúť služobný čas, nie referenčné obdobie pre výpočet priemerného týždenného pracovného času podľa čl. 6 písm. b) smernice. Obdobie nerovnomerne rozvrhnutého služobného času sa v priebehu rokov opakovane menilo. Zákon pracoval postupne s obdobím: jedného roka, štyroch mesiacov a neskôr šiestich mesiacov. Ak by žalovaný mal pravdu a § 86 ZoHaZZ by skutočne predstavoval referenčné obdobie v zmysle smernice, znamenalo by to, že sa referenčné obdobie podľa smernice v rôznych obdobiach menilo raz na 12 mesiacov, potom na 4 mesiace a napokon na 6 mesiacov - bez akejkoľvek väzby na čl. 16, 17 a 19 smernice a bez toho, aby to zákonodarca vôbec označil ako referenčné obdobie. Takýto výklad je zjavne neudržateľný.
60. Žalovaný vychádza z nesprávneho predpokladu, že žalobca musí osobitne preukazovať konkrétne zdravotné následky, psychické problémy alebo zásahy do rodinného života. Takúto požiadavku však právo Európskej únie nepozná. Rozsudok Súdneho dvora vo veci FuB vychádza práve z toho, že prekročenie maximálneho týždenného pracovného času samo osebe zasahuje do ochrany zdravia a bezpečnosti pracovníka. Ujma teda nespočíva až v tom, že sa pracovník psychicky zrúti, ochorie alebo preukáže konkrétnu diagnózu. Ujma spočíva už v samotnom odňatí času odpočinku, ktorý mal byť podľa čl. 6 písm. b) smernice žalobcovi garantovaný. Ak by bol správny výklad žalovaného, čl. 6 písm. b) smernice by bol v praxi takmer nevymožiteľný. Pracovník by totiž musel po rokoch spätne dokazovať, ako presne sa každá jednotlivá nadmerná služba prejavila na jeho zdraví, psychike alebo rodinnom živote. Takýto výklad je v priamom rozpore so zásadou efektivity a zbavil by čl. 6 písm. b) smernice jeho praktického účinku.
61. Žalovaný v odvolaní nepredložil jediný nový právny argument. Len opätovne tvrdí, že 6-mesačné referenčné obdobie existovalo, hoci ho zákon neobsahoval, že § 193 zákona o HaZZ transponoval smernicu, hoci z neho nevyplýva ani referenčné obdobie, ani započítanie služobnej pohotovosti do pracovného času a že žalobca musí preukazovať ujmu nad rámec toho, čo vyžaduje právo Európskej únie. Žalovaný teda nežiada odvolací súd, aby aplikoval zákon. Žiada ho, aby nahradil chýbajúcu právnu úpravu vlastnou úvahou a aby sa odchýlil od svojej ustálenej rozhodovacej praxe. Na takýto postup však nie je žiadny právny dôvod.
62. Žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
63. Žalovaný v odvolacej replike uviedol, že na základe vykonaných dôkazov súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď nesprávne dospel k záveru, že priemerný týždenný pracovný čas sa vypočítava za referenčné obdobie v trvaní 1 kalendárneho mesiaca, ako pracovný čas považoval aj doby odpočinku (v SAP pod označením NV, VS, LEK, DOD, DOS, atď.) a je daná príčinná súvislosť medzi porušením práva EÚ a popisovanou ujmou a následnej primeranosti priznanej výšky ujmy. Odvolaciemu súdu dal do povedomia návrh generálneho advokáta G. M. de la Tour prednesený SD EÚ dňa 19.3.2026 vo veci prejudiciálneho konania pod č. C-808/24 (Zálečta).
64. Žalobca v odvolacej duplike uviedol, že žalovaný sa ani po rokoch sporov neopiera o jasnú a existujúcu zákonnú úpravu, ale dodatočne hľadá konštrukciu, ktorou by spätne „zachránil“ absentujúcu
transpozíciu smernice. Práve v tom spočíva základný problém argumentácie žalovaného počas celého konania. Ak by totiž právna úprava bola skutočne jasná, úplná a jednoznačne transponovala smernicu 2003/88/ES, žalovaný by nebol nútený po rokoch sporov dodatočne meniť svoju argumentáciu a vytvárať nové interpretačné konštrukcie. Žalovaný sa v skutočnosti nesnaží vyložiť existujúcu právnu normu, ale spätne vytvoriť právny základ tam, kde absentoval.
65. Žalobca počas konania predložil konkrétne výpočty vychádzajúce z evidencie SAP, z ktorých vyplýva prekračovanie limitu podľa čl. 6 písm. b) smernice. Žalovaný sa pritom ani tentokrát vecne nevysporiadal s rozhodujúcou otázkou, na základe akého konkrétneho zákonného mechanizmu malo byť možné v žalovanom období priemerovať pracovný čas žalobcu v 6- mesačnom referenčnom období. Žalovaný síce opakovane tvrdí, že § 86 zákona o HaZZ predstavoval referenčné obdobie podľa čl. 16 a 19 smernice, avšak z uvedeného ustanovenia nevyplýva ani samotný pojem referenčného obdobia, ani mechanizmus priemerovania maximálneho týždenného pracovného času podľa čl. 6 písm. b) smernice, ale výlučne úprava nerovnomerného rozvrhnutia služobného času. Práve v tomto spočíva základný problém celej argumentácie žalovaného. Žalovaný totiž za referenčné obdobie označuje ustanovenie, ktoré referenčné obdobie vôbec neupravuje. Žalovaný tak v skutočnosti neponúka zákonný mechanizmus výpočtu pracovného času, ale len vlastnú interpretačnú úvahu, ktorou sa snaží nahradiť absentujúcu právnu úpravu.
66. Proti rozsudku podal odvolanie aj žalobca z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, pri určení primeranej výšky nemajetkovej ujmy, najmä z pohľadu zásady efektívnej ochrany práv vyplývajúcich z práva Európskej únie, zásady ekvivalencie a požiadavky predvídateľnosti súdneho rozhodovania. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie.
67. Predmetom odvolania bola výlučne otázka primeranosti priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy, keďže priznaná suma 800,- EUR sa bez dostatočného a presvedčivého odôvodnenia zásadne odchyľuje od rozhodovacej praxe Krajského súdu v Prešove v skutkovo a právne porovnateľných veciach. Medzi zistenou intenzitou zásahu a priznanou sumou chýba presvedčivé hodnotiace premostenie, čo robí napadnuté rozhodnutie v tejto časti nepreskúmateľným a právne neudržateľným. Krajský súd v Prešove už v skutkovo a právne porovnateľných sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej porušením smernice 2003/88/ES vytvoril zreteľnú rozhodovaciu líniu, z ktorej vyplýva, že pri štandardnom skutkovom základe obdobných hasičských sporov sa primeraná výška satisfakcie pohybuje približne na úrovni 2 000,- EUR, v intenzívnejších prípadoch aj vyššie.
68. V sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej porušením práva Európskej únie nemožno otázku výšky satisfakcie redukovať len na vnútroštátnu úvahu o „primeranosti“. Uplatní sa aj požiadavka, aby vnútroštátna ochrana bola účinná, reálna a praktická, nie iba formálna. Ak vnútroštátny súd prizná v prípade systematického a dlhodobého porušovania čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES iba sumu 800,- EUR, takáto náhrada stráca podstatnú časť svojho kompenzačného aj preventívneho významu. Takto určená satisfakcia: nezodpovedá závažnosti zásahu, nezodpovedá systematickému charakteru porušovania práv a oslabuje účinnosť súdnej ochrany práv priznaných právom Európskej únie. Inak povedané, priznaná suma je v rozpore so zásadou efektivity, pretože neposkytuje takú úroveň ochrany, ktorá by zodpovedala významu porušeného práva a intenzite zásahu do právnej sféry žalobcu.
69. Krajský súd v Prešove v porovnateľných veciach opakovane vychádzal z toho, že pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej porušením smernice 2003/88/ES je potrebné posudzovať typovú intenzitu zásahu do práva na odpočinok, zdravie a rodinný život, pričom v štandardných skutkových situáciách bola ako primeraná ustálená náhrada približne vo výške 2 000,- EUR.
70. Priznanie podstatne nižšej sumy bez identifikácie osobitných okolností prípadu predstavuje neodôvodnený odklon od tejto rozhodovacej praxe. Takýto postup zároveň narúša jednotnosť rozhodovania, predvídateľnosť súdnej ochrany a efektívnu ochranu práv vyplývajúcich z práva Európskej únie.
71. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že každé jedno rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy je založené na riešení čisto individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované
za pravidlo pre iné prípady (NS 7Cdo/29/2021). Vznik nemajetkovej ujmy sa odvíja až od individuálnej otázky pracovného času žalobcu, ktorú nemožno vyriešiť odkazom na iné konanie, v ktorých k porušeniu došlo. Každý prípad je iný, každé rozhodnutie je iné, každé rozvrhnutie služobného času u žalobcov je iné.
72. Ohľadom neprimeranej výšky nemajetkovej ujmy poukázal aj na rozhodnutia krajských súdov, ktoré nedosahujú tak vysokú výšku ako v prípade hasiča, pričom v týchto prípadoch sa jednalo o ľudský život človeka. Je potrebné zdôrazniť, že samotná podstata relutárnej náhrady spočíva v ochrane najvyšších spoločenských hodnôt a to života, zdravia a rodinných väzieb. Uvedené hodnoty sa nachádzajú na samotnom vrchole hierarchie, ktoré má právny poriadok a súdne autority chrániť. Nemožno pripustiť, aby sa pracovný diskomfort či skutočnosť, že hasič musel o niekoľko hodín dlhšie zotrvať na pracovisku (čo v tomto konaní žalobca do tohto momentu ani len nepreukázal), ocitli na rovnakej úrovni alebo dokonca boli odškodňované porovnateľnými sumami alebo vyššími sumami ako smrť blízkeho človeka. Pokiaľ by súdy priznávali za „spánok v práci“ náhrady vo výške 5.000,- EUR a viac, zatiaľ čo rodičom či deťom pozostalých obetí dopravných nehôd sú pravidelne priznávané sumy 2.000,- EUR až 10.000,- EUR, vytvoril by sa tým nebezpečný precedens, ktorý by znevážil samotný význam ochrany ľudského života. Uvedený prístup by nielenže popieral elementárnu hierarchiu hodnôt, ale zároveň by nebezpečne posunul rozhodovaciu prax smerom k devalvácii základných práv a princípov, ktoré má súdna moc chrániť.
73. Žalobca v odvolacej replike uviedol, že argumentácia žalovaného je vnútorne rozporná. Na jednej strane žalovaný tvrdí, že výšku nemajetkovej ujmy nemožno porovnávať s inými vecami, pretože každý prípad je individuálny a každé rozhodnutie je jedinečné. Na druhej strane však sám porovnáva prejednávanú vec s prípadmi smrti dieťaťa, smrti rodiča alebo dopravných nehôd a tvrdí, že hasičovi nemožno priznať sumu porovnateľnú s náhradou priznávanou pozostalým. Takýto postup je zjavne rozporný. Buď porovnávanie prípustné je, alebo nie je. Ak porovnávanie prípustné nie je, žalovaný nemôže argumentovať prípadmi usmrtenia blízkej osoby. Ak porovnávanie prípustné je, potom treba porovnávať skutkovo a právne obdobné veci - teda iné spory o porušenie čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ ES, nie prípady usmrtenia blízkej osoby, ktoré majú úplne iný skutkový základ, iný právny režim a iný charakter zásahu. Porovnávanie prejednávanej veci s usmrtením blízkej osoby je preto nielen právne irelevantné, ale aj manipulatívne. Žalobca totiž nikdy netvrdil, že zásah do jeho práv je „rovnaký“ ako smrť dieťaťa alebo rodiča. Tvrdil len to, že ak Krajský súd v Prešove v skutkovo porovnateľných hasičských veciach považoval za minimálne primeranú sumu 2.000,- EUR, potom priznanie sumy 800,- EUR bez vysvetlenia predstavuje neodôvodnený a arbitrárny odklon. Obzvlášť neprijateľná je časť vyjadrenia žalovaného, v ktorej porušenie čl. 6 písm. b) smernice redukuje na „spánok v práci“ alebo na to, že hasič „musel o niekoľko hodín dlhšie zotrvať na pracovisku“. Takáto argumentácia popiera samotný význam smernice 2003/88/ES a judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Predmetom sporu nie je „spánok v práci“. Predmetom sporu je systematické a opakované prekračovanie maximálneho priemerného týždenného pracovného času, teda zásah do práva žalobcu na odpočinok, zdravie a rodinný život. Ak by išlo len o zanedbateľný „pracovný diskomfort“, čl. 6 písm. b) smernice by vôbec neexistoval a Súdny dvor Európskej únie by v rozsudkoch vo veciach FuB, Pfeiffer a iné opakovane nezdôrazňoval, že dodržiavanie maximálneho pracovného času predstavuje základnú požiadavku ochrany zdravia a bezpečnosti pracovníka. Žalovaný sa tak nesnaží spochybniť len výšku požadovanej náhrady. V skutočnosti bagatelizuje samotné porušenie práva Európskej únie a význam práv, ktoré čl. 6 písm. b) smernice chráni. Takýto prístup je v priamom rozpore nielen s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, ale aj s vlastnými závermi súdu prvej inštancie, ktorý sám uznal, že v prejednávanej veci došlo k zásahu do práva žalobcu na odpočinok, súkromný a rodinný život.
74. Žalovaný v odvolacej duplike uviedol, že na úrovni okresných a krajských súdov nemožno hovoriť o ustálenej rozhodovacej praxi, nakoľko v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP medzi najvyššie súdne autority súd 1. stupňa ani odvolací krajský súd nepatrí. Nemá vedomosť, aby v danej veci bola vytvorená ustálená súdna prax.
75. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými osobami (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (355 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli
a webovej stránke odvolacieho súdu dňa 16.06.2026 a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a odvolanie žalobcu bolo dôvodné čiastočne.
76. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
77. Žalovaný podal odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), d), f) a h) CSP. Naplnenie týchto odvolacích dôvodov odvolací súd nezistil.
78. Procesné podmienky (podmienky konania) definuje Civilný sporový poriadok v § 161 ods. 1 ako podmienky, za ktorých môže súd konať a rozhodnúť. Teória civilného práva procesného rozoznáva vecné procesné podmienky (kvalifikovaný spôsob začatia konania – t. j. v sporovom konaní žaloba, splnenie poplatkovej povinnosti), podmienky na strane súdu (právomoc, príslušnosť, zákonné obsadenie súdu), procesné podmienky na strane účastníkov (procesná subjektivita, procesná spôsobilosť, prípadné povinné zastúpenie advokátom, spôsobilosť byť zástupcom a riadne plnomocenstvo zástupcu) a tzv. negatívne procesné podmienky (prekážka začatého konania, prekážka rozsúdenej veci). Vadou predpokladanou v § 365 ods. 1 písm. a/ CSP trpí konanie v prípade, keď súd vec prejednal a rozhodol napriek nesplneniu procesných podmienok. Žalovaný žiadnu nesplnenú procesnú podmienku neidentifikoval a ani odvolací súd nezistil, aby neboli splnené podmienky, za splnenia ktorých mohol súd prvej inštancie konať a rozhodnúť.
79. Odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. a/ CSP žalovaný odôvodňoval tým, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Pokiaľ by aj bola dôvodná takáto námietka žalovaného, čo v tomto spore nebola, išlo by o odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP.
80. S námietkou žalovaného o charaktere sporu ako individuálneho pracovnoprávneho sporu o náhradu škody sa vysporiadal súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku v bode 47. Proti záveru súdu prvej inštancie žalovaný nenamietal v čom je nesprávny, preto odvolací súd v tomto smere poukazuje na odôvodnenie prvoinštančného súdu.
81. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; jeho integrálnou súčasťou je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti jeho strán, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť rozhodnutia a na jeho riadne odôvodnenie, zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).
82. Porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva.
83. Žalovaný v odvolaní namietal nedostatočné odôvodenie napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd preto pristúpil k posúdeniu argumentačnej udržateľnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie z pohľadu, či napĺňa záruky garantujúce, že výkon spravodlivosti v danom prípade nie je arbitrárny (svojvoľný), a či je zachované právo odvolateľa na riadne odôvodnenie rozhodnutia.
84. Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr. sp. zn. III. ÚS 44/2022 z 27. januára 2022) uviedol, že arbitrárnosť sa v zásade môže prejavovať vo dvoch podobách. Procesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným porušením zásadných ustanovení právnych predpisov
upravujúcich postup orgánu verejnej moci, hmotnoprávna (meritórna) arbitrárnosť sa prejavuje ako extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že arbitrárnosť (i zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí) všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
85. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa súd natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam, resp. ak hovoríme o svojvoľnom rozhodnutí, ide o rozhodnutie založené na výklade zákona, ktorý nemá oporu v medziach rozumného a prípustného výkladu zákona (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 383/06, I. ÚS 115/2020, II. ÚS 53/2021).
86. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizovateľné základné právo strany sporu na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
87. Vzhľadom na uvedené sa nemožno stotožniť s tvrdením žalovaného, že prvoinštančný súd z pohľadu relevantných otázok neposkytol v odôvodnení rozhodnutia primerané odpovede spôsobom, ktorým by založil dôvodnosť odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.
88. Podľa názoru odvolacieho súdu odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok. Z odôvodnenia rozhodnutia sú zrejmé právne úvahy prvoinštančného súdu, ktoré viedli k prijatiu konečného záveru. Súd prvej inštancie uviedol, čo je predmetom konania, aké skutočnosti tvrdili sporové strany, z ktorých vykonaných dôkazov vychádzal ako ich vyhodnotil, jasne a zrozumiteľne vysvetlil, ktoré skutočnosti vzal za preukázané, teda z akého skutkového stavu veci vychádzal, ktoré ustanovenia zákona aplikoval a ako vec právne posúdil.
89. Skutočnosť, že žalovaný má odlišný právny názor než súd, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ním tvrdený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.
90. K námietke inej vady, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP odvolací súd poznamenáva, že tento odvolací dôvod dopadá na také pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod zostávajúce odvolacie dôvody. Takéto pochybenia sa stávajú relevantnými až za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takouto vadou môže byť napríklad nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu, vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu uvedeného v článku 16 ods. 2 CSP, porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami v zmysle ust. § 193 CSP alebo napríklad posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu v zmysle ust. § 194 ods. 2 CSP, alebo akékoľvek iné pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody a mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V postupe súdu prvej inštancie odvolací súd neidentifikoval naznačené ani iné vady a žiadnu takúto vadu neuviedol ani žalovaný. Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia sa subsumuje pod odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, nie ako iná vada konania.
91. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) CSP odvolací súd uvádza, že skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.), a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.
92. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 - § 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods. 1 CSP, lebo hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad.
93. Odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil, sú správne a majú oporu vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie nebol zistený žiaden z vyššie uvedených dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu. 94. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil a nebolo zistené žiadne porušenie procesných práv ani iná vada konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
95. Právnym posúdením veci treba považovať činnosť súdu spočívajúcu v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.
96. Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie teda opierajúc sa o dostatočné skutkové zistenia tieto správne vyhodnotil, vyvodil z nich i správny právny záver a v konečnom dôsledku aj správne vo veci rozhodol pokiaľ ide o základ nároku. Odvolací súd v reakcii na uplatnené odvolacie dôvody žalovaného a na zdôraznenie správnosti predmetného rozhodnutia dodáva.
97. Predmetom prejednávaného sporu je nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej v dôsledku odpracovania priemerného týždenného pracovného času presahujúceho limit stanovený v čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES.
98. Žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru s miestom výkonu služby v Ľubotíne. Žalobca výpisom z dochádzkového systému za obdobie od 30.05.2022 do 31.10.2024 preukazoval, že v danom období bolo porušované jeho právo na 48 hodinový týždenný pracovný čas vyplývajúci z článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES a právo na primeraný odpočinok po práci, za čo požadoval od Slovenskej republiky ako členského štátu Európskej únie náhradu nemajetkovej ujmy vo forme finančného plnenia.
99. Žalovaný odvolacími námietkami nastolil predmetom odvolacieho prieskumu otázku delegovanej pôsobnosti Zákonníka práce, konkrétne § 85 Zákonníka práce, na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, otázku nerovnomerného rozvrhnutia služobného času a s tým spojené vymedzenie referenčného obdobia, správnosť výpočtu pracovného času žalobcu a priemerného
týždenného pracovného času žalobcu, otázku naplnenia podmienok pre priznanie práva na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu porušenia únijného práva.
100. Súdny dvor rozhodol, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v prípade, ak by nebolo možné vykladať a uplatňovať vnútroštátnu právnu úpravu v súlade s požiadavkami práva Únie, vnútroštátne súdy a správne orgány majú povinnosť uplatňovať právo Únie v celom rozsahu a chrániť práva, ktoré toto právo Únie priznáva jednotlivcom, pričom v prípade potreby neuplatnia nijaké vnútroštátne ustanovenie, ktoré by bolo v rozpore s právom Únie. Je potrebné vziať na zreteľ aj ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená. Z judikatúry vyplýva, že táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Uplatnenie podmienok dovoľujúcich konštatovať zodpovednosť členských štátov za škody spôsobené jednotlivcom porušeniami práva Únie musia vnútroštátne súdy v zásade vykonať podľa usmernení Súdneho dvora na ich vykonanie. Náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi môže zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj štát. Právo Únie nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. Súdny dvor rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky, t.j. 1. že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, 2. existencia škody a 3. priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou, spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Za splnenia týchto troch podmienok musí štát napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity).
101. Žalobca ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora, odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) Smernice 2003/88. Preto sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia.
102. Prvá podmienka priznania uplatneného nároku je v danom prípade splnená, pretože článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia čl. 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Uvedené dôležité pravidlo sociálneho práva nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu.
103. Žalovaný v rámci preberania smernice 2003/88/ES po vstupe do Európskej únie nezohľadnil skutočnosť, že pracovná (služobná) pohotovosť predstavuje pracovný (služobný) čas pracovníka, a teda cieľ článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nebol v prípade zákona č. 315/2001 Z.z. dosiahnutý. Vo všeobecnosti platí, že smernica ako špecifický prameň práva Únie vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku. Na tento účel musia byť ustanovenia smernice prebraté tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná, aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa prebratím smernice do vnútroštátneho práva dosiahol stav, ktorý je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v členskom štáte. Z hľadiska prejednávaného sporu článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES jednoznačne stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.
104. Z ustanovení § 85 ods. 1, § 86 ods. 1 a 2 a § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. vyplýva, že zákon oddeľuje vykonávanie štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v rámci
služobného času a vykonávanie štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v rámci určenej služobnej pohotovosti. Aj keď v oboch prípadoch ide o výkon štátnej služby, služobná pohotovosť sa nezapočítava do služobného času príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Smernica 2003/88/ ES v článku 2 bod 1 a 2 ustanovuje, že pracovný čas predstavuje akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi a (alebo) praxou a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Z uvedeného vyplýva, že čas určenej služobnej pohotovosti príslušníka Hasičského a záchranného zboru má byť súčasťou služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon č. 315/2001 Z.z. tak v rozpore so smernicou 2003/88/ES zo služobného (pracovného) času príslušníka Hasičského a záchranného zboru vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti, pričom smernica 2003/88/ES neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v smernici.
105. Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem „pracovný čas“ uvedený v smernici 2003/88/ES je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel tejto smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Čl. 2 ods. 1 a 2 smernice 2003/88/ES vymedzuje „pracovný čas“ ako „akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti…“ a „čas odpočinku“ ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“. Súdny dvor v rozsudku vo veci C-518/15 Ville de Nivelles/Rudy Matzak zdôraznil, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení smernice vrátane pojmov „pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Smernica neumožňuje ani to, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v tejto smernici. To potvrdzuje aj účel tejto smernice, ktorým je neprekročenie maximálnej hranice priemerného týždenného pracovného času, stanovenej v čl. 6 písm. b) cit. Smernice.
106. Ako Súdny dvor zdôraznil vo svojej judikatúre, buď je určitý čas pracovným časom, alebo nie je. Normotvorca teda nepovažoval za vhodné stanoviť nijakú ďalšiu kategóriu alebo kategórie, podľa ktorých by umožnil určité rozlišovanie pracovného času a času odpočinku. Pojem „pracovný čas“ je potrebné interpretovať jednotne na úrovni celej EÚ a členské štáty nemajú možnosť meniť jeho obsah prostredníctvom národnej legislatívy v neprospech pracovníkov. Vnútroštátna úprava síce môže používať rôzne označenia, ako napríklad „služobný čas“ pre hasičov, avšak tieto pojmy musia byť interpretované v súlade s právom EÚ. Z uvedeného preto vyplýva, že „služobný čas“ hasičov podľa slovenského vnútroštátneho práva je potrebné posudzovať ako „pracovný čas“ v zmysle Smernice.
107. Rozsudok Súdneho dvora vo veci C-518/15 poskytuje aj dôležitý výklad pojmu pracovný čas podľa smernice, najmä v súvislosti so služobnou pohotovosťou. Podľa záverov tohto rozsudku možno konštatovať, že čas, počas ktorého je zamestnanec povinný byť dostupný na určenom mieste (napr. v hasičskej stanici alebo v určenom čase v blízkosti stanice), sa považuje za pracovný čas, ak zamestnanec je povinný byť fyzicky prítomný na určenom mieste alebo v jeho blízkosti a zamestnanec je výrazne obmedzený v možnosti venovať sa vlastným aktivitám počas pohotovosti.
108. Vychádzajúc z týchto kritérií, čas služobnej pohotovosti hasiča má byť súčasťou služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Služobný čas hasiča (ako aj služobnú pohotovosť) je súčasne možné považovať za pracovný čas v zmysle smernice, ktorá aj v čl. 2 bode 1 výslovne uvádza, že pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa.
109. Čl. 6 písm. b) smernice ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť, od ktorej povinnosti sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Ide teda o pravidlo sociálneho práva únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia. Takto uložená povinnosť členskému štátu v sebe zahŕňa na strane druhej nárok každého pracovníka na to, aby jeho priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, pričom ako už Súdny dvor viackrát rozhodol, členské štáty rozsah pôsobnosti čl. 6 písm. b) smernice nemôžu jednostranne určiť tak, že uplatnenie tohto nároku každého pracovníka by viazali na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzili.
110. Judikatúra Súdneho dvora za dostatočne závažné porušenie práva Únie považuje zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy členským štátom, pričom zložky, ktoré majú byť v tejto súvislosti zohľadnené, sú predovšetkým stupeň jasnosti a presnosti porušenej právnej normy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma ponecháva vnútroštátnym orgánom. Porušenie práva Únie je dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti.
111. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobcovi boli rozvrhované služby takým spôsobom, že pracoval na 16 hodinové zmeny a na ne nadväzovala 8 hodinová služobná pohotovosť. V období od 06/2022 do 10/2024 týždenný pracovný čas žalobcu prekročil dĺžku týždenného pracovného času v rozsahu 48 hodín určeného Smernicou 2003/88/ES, a to celkovo 20 krát ako vyplýva z výpočtu priemerného týždenného pracovného času vychádzajúceho z výpisu z dochádzkového systému SAP (č.l. 12 až 19 spisu). Možno tak konštatovať, že porušenie čl. 6 písm. b) Smernice vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie Smernice, ktorá jasne, presne stanovuje práva jednotlivca, a ktoré boli zo strany členského štátu Únie vo vzťahu k žalobcovi opakovane porušované.
112. Odvolací súd konštatuje, že žalovaný súdu prvej inštancie predložil rozpis pracovného času žalobcu za sporné obdobie, premietnuté na 6-mesačné referenčné obdobia. Žalovaný nepreukázal, že samotný zamestnávateľ sledoval pracovný čas hasičov (aj žalobcu) prepočítavaním na 6-mesačné referenčné obdobia, z čoho vyplýva záver, že tento rozpis bol vyhotovený len pre účely tohto konania. Naopak bolo nesporné, že zamestnávateľ vyhotovuje mesačný rozpis pracovných zmien a celkovej dochádzky hasičov (SAP). Z uvedeného dôvodu, správne súd prvej inštancie pri posudzovaní, či došlo alebo nedošlo k prekročeniu maximálneho týždenného pracovného času v prípade žalobcu v zmysle Smernice, vychádzal z údajov uvedených v dochádzkovom systéme SAP zamestnávateľa žalobcu.
113. Vo vzťahu k námietke žalovaného, v ktorej poukazuje na čl. 16 písm. b) Smernice 2003/88/ ES, odvolací súd uvádza, že ustanovenie o referenčnom období, súvisiacom s maximálnou výmerou týždenného pracovného času, taktiež nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky riadne prevzaté, a preto sa žalovaný nemôže dovolávať jeho aplikácie. Zo zákona č. 315/2001 Z.z. nevyplýva, aby Slovenská republika uvedené ustanovenie ako aj ustanovenie čl. 6 písm. b) Smernice prevzala do vnútroštátneho poriadku, a teda že by maximálny týždenný pracovný čas bolo možné dodržiavať a skúmať v rámci referenčného obdobia 4 mesiacov, resp. za splnenia smernicou stanovených podmienok, aj v dlhšom období.
114. Ustanovenie § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. sa týka nerovnomerného rozvrhnutia služobného času (na obdobie šiestich mesiacov), avšak uvedené nesúvisí s maximálnym obmedzením týždenného pracovného času podľa smernice, teda nejde o určenie referenčného obdobia v súvislosti s priemernou maximálnou dĺžkou týždenného pracovného času, a to aj s prihliadnutím na to, že do zákona nebolo transponované ani ustanovenie o stanovení maximálneho týždenného pracovného času. Napokon referenčné obdobie 6 mesiacov bolo do právneho poriadku zavedené až novelou k 1.11.2024, čo potvrdzuje závery o jeho absencii v právnej úprave platnej do 31.10.2024.
115. Poukazujúc na ust. § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. názor žalovaného odvolací súd nepovažuje za správny a uvádza, že práve z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ako vykonávanie štátnej služby sa posudzuje aj čas čerpania dovolenky, plateného služobného voľna, zdokonaľovacej služby podľa osobitného predpisu, účasti na rekondičnom pobyte, prehlbovania kvalifikácie ... tiež neprítomnosť služobníka v štátnej službe z dôvodu dočasnej neschopnosti na vykonávanie štátnej služby z dôvodu choroby alebo úrazu, karantény atď. Fond pracovného (služobného) času vo všeobecnosti označuje súhrn pracovného času, ktorý má zamestnanec odpracovať za určitý časový úsek, spravidla za týždeň, mesiac alebo rok. Z takto definovaného pojmu fondu pracovného času potom nie je dôvod nevychádzať pri zohľadnení odpracovaných hodín žalobcu. Zákonodarca až novelou účinnou od 1.11.2024 do zákona č. 315/2001 Z. z. doplnil odsek 3 a upravil, že napr. dovolenku nie je možné započítavať do priemerného pracovného času, čo vzhľadom na vnútornú logiku uvedeného ustanovenia potvrdzuje nutnosť v prípade absencie tejto úpravy (spomenutého odseku 3), tam uvedený čas do priemerného pracovného času zahrnúť.
116. Podľa § 193 zákona č. 315/2001 Z.z. sa na služobný pomer príslušníkov použije primerane § 85 ods. 9 Zákonníka práce, ktorý znie: „Priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane
práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín“. Z ustanovení zákona č. 315/2001 Z.z. nevyplýva, žeby služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času. V posudzovanej veci sa jedná o pohotovosť na pracovisku, ktorá je v § 96 ods. 2 Zákonníka práce upravená nasledovne: „Čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas“. Ustanovenie § 193 zákona č. 315/2001 Z.z. však primerané použitie odkazom na § 96 ods. 2 Zákonníka práce neuvádza. Z § 122 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z.z. vyplýva, že ak počas služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu štátnej služby, až takáto situácia je považovaná za štátnu službu nadčas. Keďže z § 85 až § 93 zákona č. 315/2001 Z.z. v znení účinnom do 31.10.2024 (podľa žalovaného obdobia) nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času, práve v tom spočíva rozpor s právom Európskej únie. Za uvedeného stavu, z dôvodu nesprávnej transpozície Smernice do zákona č. 315/2001 Z.z., žalobca nemal možnosť požadovať od zamestnávateľa dodržiavanie požiadaviek upravených ustanoveniami Smernice.
117. V posudzovanej veci vznikla žalobcovi nemajetková ujma, ktorú je možné posúdiť podľa zásad upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na právo na ochranu osobnosti. Predmetom ochrany podľa tohto ustanovenia sú práva občana, ktoré ovplyvňujú rozvoj jeho osobnosti a sú s ním úzko späté. Jedná sa o nehmotné hodnoty ľudskej osobnosti v jej fyzickej (telesnej), ako aj psychicko - morálno - sociálnej integrite. Funkciou práva na ochranu osobnosti je zabezpečenie dôstojnej existencie a slobodného rozvoja osobnosti fyzickej osoby.
118. Jedným z najvýznamnejších osobnostných práv je, o.i., právo na súkromný a rodinný život, ako aj právo na ochranu zdravia. Podstatou vzniku nemajetkovej ujmy u žalobcu je skutočnosť, že tento namiesto času, ktorý mohol tráviť s rodinou, prípadne inak ako v zamestnaní, tento čas trávil práve v zamestnaní. Je potrebné dodať, že žalobca má aj právo na ochranu zdravia podľa čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky, že uvedený článok zaväzuje štát zabezpečiť jeho realizáciu predovšetkým prostredníctvom právnej úpravy materiálnych a inštitucionálnych predpokladov nevyhnutných na jeho efektívny výkon. V pracovnoprávnej oblasti je právo na ochranu zdravia zabezpečované predovšetkým zavádzaním opatrení na zlepšenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov, vrátane úpravy pracovných podmienok, medzi ktoré patrí aj organizácia pracovného času a odpočinku. Každý má právo na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelnej platenej dovolenky (článok 24 Všeobecnej Deklarácie ľudských práv). Z úvodných ust. Smernice Rady 89/391/ EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ako aj Smernice 2003/88/ES vyplýva, že normotvorca vychádzal z faktu, že je ešte stále príliš vysoký výskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a musia sa preto bezodkladne zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, pričom tento cieľ by sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom pojem „odpočinok“ sa musí vyjadriť v jednotkách času, t.j. v dňoch, hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť maximálnu hranicu týždenného pracovného času; primeraný odpočinok znamená, že pracovníci majú pravidelný čas odpočinku, trvanie ktorého je vyjadrené v jednotkách času a ktorý je dostatočne dlhý a nepretržitý, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie.
119. Vychádzajúc aj z vyššie uvedených skutočností, je potrebné sa stotožniť so záverom prvoinštančného súdu, že žalobcovi nepochybne vznikla nemajetková ujma. Uvedená ujma u žalobcu spočíva v porušení jeho základného osobnostného práva - práva na súkromný a rodinný život, práva na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity, spočívajúca predovšetkým v porušení práva na primeranú dobu odpočinku.
120. So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené a jeho okolnosti, nemožno podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti. Občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti vymenované v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka sú uvedené príkladmo, teda právna úprava nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany, a ktoré z týchto
právnych prostriedkov dotknutá osoba použije, závisí predovšetkým na jej vôli, ktorá bude ovplyvnená povahou a intenzitou neoprávneného zásahu. Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa odseku 1 nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo, t.j., že žalovaný ako členský štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, resp. prijal vnútroštátnu právnu úpravu v zmysle zákona č. 315/2001 Z.z., ktorý umožňoval zamestnávateľovi resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu, stanovenú v článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, neprichádza do úvahy morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie difamujúcich výrokov a pod. Uvedené prostriedky nápravy podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka za takýchto okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takomto prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie.
121. Žalovaný v sporoch ako tento popiera vplyv prekročenia maximálneho prípustného týždenného pracovného času 48 hodín týždenne na osobnostné práva žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru bagatelizujúc skrátenie času odpočinku, ktorý má slúžiť na regeneráciu telesných a psychických síl, naproti tomu v dôvodovej správe k novele zákona o Hasičskom a záchrannom zbore uskutočnenej zákonom č. 179/2025 Z.z. v časti Doložka vybraných vplyvov uvádza, že návrh zákona, ktorým sa v § 85 ods. 3 ustanovuje, že priemerný týždenný služobný čas príslušníka, vrátane štátnej služby nadčas a služobnej pohotovosti v mieste výkonu štátnej služby nesmie prekročiť 48 hodín, ak ods. 4 neustanovuje inak, že „bude mať pravdepodobne pozitívny vplyv na manželstvo, rodičovstvo a rodinu, pretože môže, v niektorých prípadoch, priniesť zvýšenie voľného času, ktorý bude môcť príslušník stráviť so svojou rodinou. Ak využije možnosť upravenú § 85a, naopak, je možné, ale nemusí tak tomu byť, že sa mu voľný čas v týždni skráti. Návrh ráta aj s nárastom disponibilných zdrojov z dôvodu zvýšenia náhrady za služobnú pohotovosť. Tieto vplyvy považujeme za marginálne, keďže návrh nie je primárne zameraný na riešenie sociálnej otázky a nezameriava sa ani na situáciu v rodine, manželstve, či na otázky rodičovstva, hoci môže okrajovo ovplyvniť aj tieto sféry života.“. Za osobu, ktorú je možné kontaktovať v súvislosti s posúdením vybraných vplyvov je označené Ministerstvo vnútra SR, ktoré v tomto spore koná za žalovaného Slovenskú republiku.
122. Žalobca odôvodňoval vznik nároku na nemajetkovú ujmu práve vplyvom prekročenia maximálneho týždenného pracovného času na svoju osobnosť a rodinu, hoci nie sú pre uznanie dôvodnosti nároku rozhodujúce, keď podľa rozhodnutia SD EÚ vo veci Günter Fuß už len samotná strata odpočinku je sama o sebe bez ďalšieho dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody vzniknutej porušením článku 6 písm. b) smernice a to bez toho, aby k tomuto následku musel pristúpiť aj akýkoľvek ďalší prípadný následok na osobnostných právach žalobcu z hľadiska vnútroštátneho práva. Preukázanie negatívneho zásahu v medziľudských vzťahoch a dopadu na zdravotný stav by bolo nevyhnutné pri priznaní sumy náhrady vo vyššej výške ako bola priznaná súdom prvej inštancie a zároveň odvolacím súdom.
123. Odvolací súd poukazuje na to, že žalobca vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom, musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite poskytnúť príslušné služby a plniť si svoje povinnosti. Je oddelený od svojho vlastného sociálneho súkromného prostredia a rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je nielen výrazne obmedzená, ale priam vylúčená.
124. Právo na odpočinok u žalobcu bolo niekoľko rokov porušované, pričom žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, využitím fyzických a psychických síl, ktoré vyžadujú plne sústredenie a neraz aj nasadenie vlastného života. Jeho pracovná pozícia je vysoko zodpovedná, riziková, náročná a nenahraditeľná a veľmi dôležitá. V súčasnosti okrem požiarov zasahujú hasiči aj pri dopravných nehodách, hromadných haváriách, živelných pohromách, úniku nebezpečných, rádioaktívnych látok, množstve rôznych technických zásahov a rôznych záchranných prácach, pričom nezanedbateľná je aj ich osvetová činnosť ohľadom poučenia obyvateľstva a kontroly požiarneho zabezpečenia budov. Je o to viac dôležité a potrebné zabezpečiť, aby mal možnosť si po práci aj odpočinúť, regenerovať, venovať
sa svojím záľubám, rodine. Tento čas bol dlhodobo okliešťovaný, nakoľko žalobcovi bol nariaďovaný výkon služobných povinnosti nad maximálny, smernicou povolený, limit týždenného pracovného času v trvaní 48 hodín. Uvedené malo vplyv aj na možnosť plánovať si voľnočasové aktivity, nakoľko nie vždy mal dostatok času načerpať nové sily a venovať sa súkromným povinnostiam, vyplývajúcim z rodinného života.
125. Súd prvej inštancie mal správne preukázaný základ nároku žalobcu. Nerešpektovaním čl. 6 písm. b) smernice v rozsahu prekročenia limitu 48 hodín priemerného týždenného pracovného času žalobcovi vznikla nemajetková ujmy, ktorú správne právne posúdil podľa právnej úpravy nemajetkovej ujmy v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. V príčinnej súvislosti s nerešpektovaním čl. 6 písm. b) smernice tak vznikla žalobcovi nemajetková ujma, porušením práva na ochranu zdravia, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci, práva na realizáciu súkromného a rodinného života.
126. Práve z týchto vyššie popísaných skutočností, najmä opakované porušovanie práva žalobcu na ochranu zdravia z dôvodu nedostatočného odpočinku po práci a nerešpektovanie minimálneho času na regeneráciu s poukazom na náročnosť a rizikovosť povolania žalobcu, porušovanie práva na realizáciu rodinného a súkromného života, sa odvolaciemu súdu javí súdom prvej inštancie priznaná náhrada vo výške 800 eur ako neprimeraná. Podľa odvolacieho súdu náhrada vo výške 800 eur by bola iba symbolickým odškodnením žalobcu za nezvratné porušovanie jeho osobnostných práv.
127. Odvolací súd považuje za primeranú výšku náhrady nemajetkovej ujmy v sume 2 500 eur k závažnosti nezákonného zásahu, potencionálneho negatívne prejaviť sa na zdravotnom stave žalobcu, tiež spočívajúcom v obmedzení žalobcu slobodne nakladať s voľným časom a organizovať sociálny a rodinný život a rovnako považuje odvolací súd takúto výšku nemajetkovej ujmy za primeranú k okolnostiam za ktorých k zásahu došlo – porušenie práva Únie, k porušovaniu práv žalobcu dochádzalo opakovanie, v dlhšom časovom horizonte.
128. Rozhodnutie je konzistentné aj s výškou náhrad priznaných v obdobných súdnych sporoch, porovnaj napr. rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1Co/11/2024, 1Co/24/2024, 2Co/33/2024, 20Co/47/2024, 20Co/3/2025 (2.000 eur), 3Co/26/2024 (2.200 eur), 3Co/18/2024, 7Co/23/2024, 17Co/25/2025, 22Co/22/2024 (2.300 eur), 1Co/19/2024, 25Co/25/2024 (2.400 eur), 1Co/13/2024, 12Co/32/2024, 13Co/26/2024, 18Co/15/2024, 25Co/44/2024 (2.500 eur). Výnimočne súdy priznali aj vyššiu náhradu nemajetkovej ujmy, rozhodnutia sp. zn. 11Co/36/2024, 13Co/43/2024 (2.600 eur), 1Co/14/2024 (3.000 eur), avšak odvolací súd v prejednávanom spore neidentifikoval také závažné okolnosti zásahu na strane žalobcu, ktoré by odôvodňovali priznať vyššiu náhradu.
129. Pri posúdení otázky určenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd vychádza z individuálnych skutkových okolností, avšak odvolací súd poukazujúc na princíp právnej istoty nezistil v právoplatne skončených konaniach vedených pred Krajským súdom v Prešove a konaním v predmetnej veci rozdielny skutkový stav do takej miery, aby nebolo dôvodné priznať náhradu nemajetkovej ujmy v rovnakej resp. aspoň porovnateľnej sume.
130. Nie je primerané porovnávanie s inými obdobnými prípadmi zásahov, ako to namietal žalovaný v podanom odvolaní. Prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani náhrady priznávané v prípadoch zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny a ani neprevyšuje náhrady priznávané obetiam trestných činov. K námietke žalovaného o tom, že výška nemajetkovej ujmy by nemala byť vyššia ako náhrady priznávané obetiam trestných činov, odvolací súd osobitne uvádza, že v predmetnej veci nejde o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy majúci svoj základ v zákone č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý v ustanovení § 17 explicitne reflektuje na potrebu rešpektovania výšky náhrad poskytovaných osobám poškodeným násilnými trestnými činmi, a preto je aj v tomto smere odvolacia námietka žalovaného nedôvodná.
131. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutia iných všeobecných súdov v konaniach o náhradu škody začatých žalobcami ako príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru proti žalovanému z totožných dôvodov, ktoré riešili námietky žalovaného predložené žalovaným aj v tomto konaní. Aj v týchto iných sporoch bola žalobcom priznaná náhrada nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávnej transpozície smernice umožňujúcej vyžadovať od príslušníkov Hasičského a záchranného zboru výkon štátnej služby
nad smernicou stanovený maximálny týždenný pracovný čas 48 hodín a všetky námietky žalovaného boli posúdené ako nedôvodné.
132. Aj cez prizmu právoplatných záverov všeobecných súdov Slovenskej republiky nemal odvolací súd v predmetnej veci dôvod na opodstatnené pochybnosti o existencii základu a časti výšky nároku.
133. Odvolací súd pripomína princíp právnej istoty, ktorý je imanentným znakom právneho štátu (napr. PL. ÚS 36/95), a ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Obsahovým komponentom princípu právnej istoty je veľmi zjednodušene povedané rovnaká odpoveď na právnu otázku za rovnakého alebo analogického skutkového stavu. Z uvedeného zároveň vyplýva, že pokiaľ je splnená podmienka existencie rovnakého alebo analogického skutkového stavu, je splnený základný predpoklad na to, aby súd na účel dodržania princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia musel dať na určitú právnu otázku rovnakú odpoveď.
134. Na tomto závere nič nemenia niektoré rozhodnutia iných krajských súdov v Slovenskej republike, pretože tieto, v zmysle § čl. 2 CSP, netvoria ustálenú rozhodovaciu prax (k tomu por. R 71/2018 a nález ÚS SR III. ÚS 289/2017) a Krajský súd v Prešove nimi nie je viazaný ani v zmysle § 193 CSP.
135. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné, alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05). Odvolací súd preto nepovažoval za potrebné zaoberať sa aj inými odvolacími námietkami.
136. Na základe vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP a zamietavý výrok II. zmenil podľa § 388 CSP tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 700 eur a vo zvyšku potvrdil zamietavý výrok podľa § 387 ods. 1 CSP.
137. O trovách celého konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V konaní bol úspešný žalobca, preto mu vznikol nárok na náhradu trov konania voči neúspešnému žalovanému v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
138. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 24.5.2022 č.k. II.ÚS/233/2022-18 sa stotožnil s názorom krajského súdu, ako i názorom prezentovaným v komentári k Civilnému sporovému poriadku, z ktorého jednoznačne vyplýva, že pokiaľ príslušný súd skonštatuje zásah do osobnostných práv, má žalobca plný úspech v spore, teda patrí mu plný nárok na náhradu trov konania v zmysle uplatnenia zásady úspechu. Z tohto hľadiska je irelevantné, či a prípadne v akej výške bola priznaná nemajetková ujma v peniazoch.
139. V danom prípade predmetom konania bol nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy. Výška uplatňovaného nároku teda bez akýchkoľvek pochybností závisela od úvahy súdu. Aj keď Civilný sporový poriadok už nemá ustanovenie obdobné úprave obsiahnutej v ust. § 142 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, uvedené neznamená, aby nová právna úprava vylučovala osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od úvahy súdu. Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy bolo povinnosťou žalobcu v žalobe uviesť jeho požadovanú výšku. Z povahy tohto nároku však vyplýva, že presné stanovenie výšky plnenia je závislé od úvahy súdu. V sporovom konaní je kritérium procesného úspechu prvoradým kritériom posudzovania náhrady trov, čomu zodpovedá aj systematické začlenenie ustanovenia § 255 CSP. Podľa tohto kritéria môže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj vtedy, ak súd priznal nárok úspešnej strane, nie však v požadovanej výške. Ide o prípady, keď výška nároku závisí od úvahy súdu.
140. Do pozornosti odvolací súd dáva, že aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. II. ÚS 225/2020 z 27. augusta 2020, zverejnenom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 31/2020 konštatoval cit.: „V týchto prípadoch však žalobcu, ktorému bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno považovať za procesne neúspešného a ad absurdum ho zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie „presného“ výsledku konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.“
141. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).