Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 61/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-49

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júna 2003 v senáte

zloženom z predsedu Jána Klučku a zo sudcov Alexandra Bröstla a Ľudmily Gajdošíkovej

v konaní o sťažnosti E. M., bytom K., zastúpenej advokátom JUDr. M. S., K., vo veci

porušenia jej základného práva podľa a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo E. M. podľa a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. E. M. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie vo výške 15 000,-- Sk

(slovom pätnásťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice I p o v i n n ý

vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý nahradiť E. M. trovy konania vo výške

10 000,-- Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún) na účet advokáta JUDr. M. S., K., do

15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 30. júla 2002

doručené podanie E. M. (ďalej len „sťažovateľka“), bytom K., zastúpenej advokátom JUDr.

M. S., K., označené ako „Ústavná sťažnosť na nečinnosť Okresného súdu Košice I“.

Sťažovateľka v ňom uviedla:

„Poručiteľ L. Š., ktorý zomrel 18. 8. 1999, zanechal v prospech navrhovateľky E. M.

závet a listinu o vydedení, uloženú na Notárskom úrade JUDr. J. P., zriadenú dňa 12. 7.

1999, pod č. N 149/99 a Nz 138/99.

Dňa 15. 3. 2000 vo veci dedičstva na Notárskom úrade JUDr. K. P., bola spísaná

zápisnica, v ktorej účastníci boli oboznámení so zanechaním závetu a listiny o vydedení.

Pretože medzi dedičmi nedošlo k dohode, konanie bolo prerušené dňa 14. 6. 2000. ...

Dňa 7. 7. 2000 vydedenými dedičmi – M. Š. a spol. bol podaný návrh na Okresný súd

Košice I, na určenie neplatnosti závetu a vydedenia.

Na výzvu Okresného súdu Košice I – o písomné vyjadrenie k tomuto návrhu,

sťažovateľka sa vyjadrila v stanovenej lehote. ...

Od tej doby sťažovateľka netrpezlivo čakala na súdne pojednávania, pričom zistila

v dedičskej kancelárii, že spis bol vrátený na Notársky úrad JUDr. K. P., k priamemu

vybaveniu. Sťažovateľka opäť netrpezlivo čakala na súdne prejednanie dedičstva, to je až

do 25. 4. 2002, kedy sa začalo pojednávanie, avšak celý spisový materiál sa ešte stále

nachádzal na Notárskom úrade.

Od 31. 10. 2000 do 25. 4. 2002, kedy sa začalo pojednávanie uplynulo viac ako

18 mesiacov. Okresný súd Košice I, bol v tejto veci dlhodobo nečinný.

Preto sťažovateľka tvrdí, že nečinnosťou Okresného súdu Košice I, od 31. 10. 2000

do 25. 4. 2002 sa porušili jej základné práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov (/2 SR) a na prejednanie veci v rozumnej lehote (

Dohovoru o ĽP a ZS). ...

Na základe uvedeného sa sťažovateľka domnieva, že boli porušené jej základné

práva zaručené SR a Dohovorom o ľudských právach a z dôvodu aby sa v ďalšom

konaní zbytočné prieťahy neopakovali tak mimoriadne závažným spôsobom porušujúcim

základné práva, sťažovateľka sa obracia na Ústavný súd Slovenskej republiky a navrhuje,

aby senát Ústavného súdu po predbežnom prerokovaní túto ústavnú sťažnosť prijal na

ďalšie konanie...“

Podaním právneho zástupcu sťažovateľky doručeným ústavnému súdu 15. apríla

2003 bol upravený návrh rozhodnutia, podľa ktorého:

„Sťažovateľka žiada, aby Ústavný súd Slovenskej republiky po vykonaní dokazovania

rozhodol takto:

1. Základné práva E. M., rod. Š. podľa

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.: porušené bolo.

2. Okresnému súdu Košice I sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. E. M., rod. Š. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200.000,--

Sk (slovom dvestotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice I povinný jej

vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohoto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice I je povinný nahradiť E. M., rod. Š. trovy konania vo výške

9.992,-- Sk (slovom deväťtisícdeväťstodeväťdesiatdva slovenských korún) na bankový účet

právneho zástupcu JUDr. M. S. – advokáta vedený v HVB Bank Slovakia, a. s. pob. K., do

troch dní od právoplatnosti tohoto rozhodnutia.“

Keďže sťažnosť sťažovateľky spĺňala všetky zákonom predpísané náležitosti podľa

a o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) a neexistovali žiadne dôvody na

jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona, ústavný súd ju uznesením z 28. marca

2003 prijal na ďalšie konanie.

Pokiaľ ide o vyjadrenie Okresného súdu Košice I k sťažnosti sťažovateľky podľa

, ústavný súd zobral do úvahy, že vo veci sp. zn.

už nálezom rozhodol o zbytočných prieťahoch v konaní na základe sťažnosti

jednej z navrhovateľov Ing. M. A. ( z 23. októbra 2002), v ktorom rozhodol, že

došlo k porušeniu jej základného práva podľa . Ústavný súd preto pri

svojom rozhodovaní zobral do úvahy vyjadrenie Okresného súdu Košice I vyžiadané pre

potreby konania o sťažnosti Ing. M. A. z 21. júna 2002 a po prijatí sťažnosti sťažovateľky si

vyžiadal jeho ďalšie stanovisko dokumentujúce priebeh konania vo veci sp. zn.

po rozhodnutí ústavného súdu vo veci sp. zn. . V písomnom stanovisku

Okresného súdu Košice I z 21. júna 2002 (Spr. 927/02) sa uvádza:

„Konanie v predmetnej veci bolo začaté dňa 7. 7. 2000. Vo veci do februára 2002 sa

vykonávala príprava pojednávania. Vzhľadom k značnej zaťaženosti súdu a vybavujúcej

sudkyne (nad 400 nevybavených vecí v senáte) a tiež v dôsledku jej dlhodobej

práceneschopnosti vo veci bol vytýčený termín pojednávania až na deň 25. 4. 2002. V tomto

období od nápadu veci do vytýčenia termínu pojednávania došlo k prieťahom v konaní,

ktoré sú zavinené horeuvedenými skutočnosťami.“

V písomnom stanovisku Okresného súdu Košice I vyžiadaného pre potreby konania

o sťažnosti sťažovateľky z 10. apríla 2003 (Spr. 543/02) sa uvádza:

„Spis bol zaslaný Ústavnému súdu SR v Košiciach dňa 24. 6. 2002 na

rozhodnutie o ústavnej sťažnosti navrhovateľky vo 4. rade Ing. M. A., dňa 30. 7. 2002 bol

spis tunajšiemu súdu vrátený.

Dňa 3. 10. 2002 bol vytýčený termín pojednávania na deň 27. 11. 2002.

Dňa 27. 11. 2002 sa uskutočnilo pojednávanie, bol vypočutý navrhovaný svedok

V. T., nedostavila sa svedkyňa M. Š. Pojednávanie bolo odročené na deň 22. 1. 2003 za

účelom výsluchu ďalších navrhnutých svedkov.

Dňa 22. 1. 2003 sa uskutočnilo pojednávanie, bol vypočutý svedok A. A., nedostavili

sa predvolaní svedkovia: M. Š., MUDr. Č. a Š. M. Pojednávanie bolo odročené na deň

19. 3. 2003.

Dňa 19. 3. 2003 bolo vo veci samej rozhodnuté rozsudkom, ktorý bol vyhotovený dňa

10. 4. 2003 a expedovaný toho istého dňa účastníkom konania. Poukazujem na to, že

účastníci sa vzdali práva podať odvolanie voči vyhlásenému rozsudku. Rozhodnutie vo veci

samej bolo vydané na základe vyhlásenia odporkyne, že uznáva neplatnosť vydedenia

navrhovateľov i relatívnu neplatnosť závetu a nežiadala vykonávať ďalšie dokazovanie.“

Vzhľadom na to, že obaja účastníci konania súhlasili s upustením od ústneho

pojednávania, ústavný súd vo veci prieťahov v konaní Okresného súdu Košice I vedenom

pod sp. zn. rozhodol bez ústneho pojednávania (§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde).

II.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho

základného práva upraveného v (ďalej len

„ústava“), podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov...“, ako aj v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní Okresného súdu Košice I vedenom pod

sp. zn. o určenie neplatnosti vydedenia a závetu.

Ústavný súd v prípadoch podaní namietajúcich porušenie základného práva podľa

a dohovoru zohľadňuje svoju stabilnú judikatúru, v súlade

s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (), pričom „tento účel možno

zásadne dosiahnuť právoplatným súdnym rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo

veci koná“ (). K vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza až

„právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (). Podľa názoru

ústavného súdu možno preto za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu

účastníka konania považovať také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo

veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a dohovoru,

ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (, ,

) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci,

o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného

súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

S použitím uvedených kritérií ústavný súd preskúmal doterajšie konanie pred

Okresným súdom Košice I vedené pod sp. zn. a dospel k nasledovným

záverom:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, konanie vedené pred Okresným

súdom Košice I pod sp. zn. (konanie o určenie neplatnosti závetu a vydedenia)

tvorí bežnú súčasť rozhodovacej činnosti súdov, ktoré nie je právne zložité, hoci jeho

faktickú zložitosť nie je možné (za určitých okolností) vylúčiť. Na právnu a faktickú

zložitosť veci však Okresný súd Košice I nepoukázal ani v jednom zo svojich písomných

vyjadrení, keďže ako dôvody doby konania uvádzal iné skutočnosti. Z uvedeného ústavný

súd uzavrel, že pred Okresným súdom Košice I išlo o konanie, ktoré nebolo ani právne a ani

fakticky zložité, takže pri sústredenom postupe súdu ho bolo možné rozhodnúť bez

zbytočných prieťahov.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania (v pozícii

odporkyne) pred Okresným súdom Košice I, toto bolo po dobu jeho konania aktívne

a súčinnostné a neprispelo k predĺženiu doby konania. Z vyžiadaného súdneho spisu

Okresného súdu Košice I ústavný súd zistil, že sťažovateľka sa bez zbytočného odkladu

vyjadrila k návrhu na určenie neplatnosti vydedenia a závetu (31. októbra 2000), 21. júna

2002 a 3. decembra 2002 nahliadla do spisu, zúčastňovala sa nariadených pojednávaní

a 15. novembra 2002 sa sťažnosťou na prieťahy domáhala urýchlenia konania vo veci

sp. zn. .

3. Tretím kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval, či nedošlo k zbytočným

prieťahom v súdnom konaní sp. zn. , bol postup Okresného súdu Košice I.

Ústavný súd zistil, že Okresný súd Košice I v období od začatia konania 7. júla 2000 do

polovice októbra 2000 vykonával plynule úkony súvisiace s pojednávaním (výzva na

zaplatenie súdneho poplatku navrhovateľmi – 21. júla 2000, pokyn na zaslanie návrhu na

vyjadrenie odporkyni – 7. septembra 2000, pokyn pripojiť k súdnemu spisu dedičský spis

sp. zn. – 12. októbra 2000). V období od 12. októbra 2000 až do 25. apríla

2002 však Okresný súd Košice I vo veci nekonal vôbec bez toho, aby jeho ďalšiemu

postupu bránila zákonná prekážka alebo procesné úkony účastníkov súdneho konania.

To, že v uvedenom období ide o prieťah v konaní, uznal aj predseda Okresného súdu

Košice I vo svojej odpovedi na výzvu ústavného súdu z 21. júna 2002. V súlade so svojou

stabilizovanou judikatúrou (, , ) ústavný súd

konštatuje, že skutočnosti ním uvedené ako príčiny prieťahov v označenom súdnom konaní

(dlhodobá práceneschopnosť konajúceho sudcu, veľký počet nevybavených vecí) nemôžu

ísť na ťarchu účastníka súdneho konania. Toto obdobie preto ústavný súd vyhodnotil ako

zbytočné prieťahy v konaní.

Pokiaľ ide o ďalší postup Okresného súdu Košice I (po rozhodnutí ústavného súdu vo

veci sp. zn. ), ústavný súd ho už hodnotil ako plynulý bez zbytočných

prieťahov, keďže ďalšie pojednávania vo veci sa uskutočnili 27. novembra 2002,

27. januára 2003 a napokon 19. februára 2003, keď vo veci aj rozhodol (),

pričom účastníci konania sa vzdali odvolania, čím rozsudok nadobudol právoplatnosť.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd rozhodol, že doterajším postupom

(nečinnosťou) Okresného súdu Košice I v konaní došlo k zbytočným prieťahom v súdnom

konaní sp. zn. , a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa

a dohovoru.

III.

1. Keďže ústavný súd rozhodol, že postupom Okresného súdu Košice I v konaní

sp. zn. došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2

a dohovoru, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia podľa . Uvedené ustanovenie uvádza:

„Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho

práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha“. Z ustanovenia vyplýva, že primerané

finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľka požadovala primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk,

výšku ktorého obsiahlo zdôvodnila vo svojom „Doplnení dôvodov a rozsahu finančného

zadosťučinenia“ zo 14. apríla 2003, v ktorom uviedla, že prieťahy v konaní „nepriaznivo

vplývajú na rodinné vzťahy a väzby, psychiku účastníkov konania, vyvolávajú napätie vo

vzťahoch medzi účastníkmi, právnu neistotu, dávajú priestor emóciám, podozreniam, ale aj

možnosti neoprávneného nakladania u účastníkov, ktorí fakticky držia veci vo svojej

moci...“, čím „... došlo... k ťažkej psychickej ujme aj vplyvom zhoršenia medziľudských

vzťahov v rodine“.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo

zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé

finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného

zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

V dôsledku toho (a aj vzhľadom na dobu nečinnosti) považoval preto za potrebné

rozhodnúť aj o náhrade nemajetkovej ujmy, ktorá sťažovateľke v dôsledku toho vznikla,

a to priznaním primeraného finančného zadosťučinenia. Vzhľadom na celkovú dobu

konania Okresného súdu Košice I poznačenú zbytočnými prieťahmi (nečinnosťou) vo veci

vedenej pod sp. zn. a berúc tiež do úvahy skutočnosť, že sťažovateľka sa

o predĺženie tejto doby nijako nepričinila, a zohľadňujúc tiež konkrétne okolnosti prípadu

rozhodol, že sumu 15 000 Sk možno považovať za primerané finančné zadosťučinenie

podľa .

2. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania, ktoré vznikli

ustanovenému právnemu zástupcovi advokátovi JUDr. M. S., ktoré vyčíslil sumou 10 000,--

Sk (§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16, § 22 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb), pričom vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2002, ktorá bola 12 811,-- Sk. Náhrada bola

priznaná za dva úkony po 4 270,-- Sk a režijný paušál k dvom úkonom 260,-- Sk, ako aj daň

z pridanej hodnoty vo výške 1 200,-- Sk.

Trovy konania je Okresný súd Košice I povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu

( v spojení s ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2003