Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)II. ÚS 61/03
PDF · 209.91 KB
No categories available
II. ÚS 61/03
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 61/03-49
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júna 2003 v senáte
zloženom z predsedu Jána Klučku a zo sudcov Alexandra Bröstla a Ľudmily Gajdošíkovej
v konaní o sťažnosti E. M., bytom K., zastúpenej advokátom JUDr. M. S., K., vo veci
porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 552/00 takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo E. M. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 552/00 p o r u š e n é b o l o .
2. E. M. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie vo výške 15 000,-- Sk
(slovom pätnásťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice I p o v i n n ý
vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý nahradiť E. M. trovy konania vo výške
10 000,-- Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún) na účet advokáta JUDr. M. S., K., do
15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 30. júla 2002
doručené podanie E. M. (ďalej len „sťažovateľka“), bytom K., zastúpenej advokátom JUDr.
M. S., K., označené ako „Ústavná sťažnosť na nečinnosť Okresného súdu Košice I“.
Sťažovateľka v ňom uviedla:
„Poručiteľ L. Š., ktorý zomrel 18. 8. 1999, zanechal v prospech navrhovateľky E. M.
závet a listinu o vydedení, uloženú na Notárskom úrade JUDr. J. P., zriadenú dňa 12. 7.
1999, pod č. N 149/99 a Nz 138/99.
Dňa 15. 3. 2000 vo veci dedičstva na Notárskom úrade JUDr. K. P., bola spísaná
zápisnica, v ktorej účastníci boli oboznámení so zanechaním závetu a listiny o vydedení.
Pretože medzi dedičmi nedošlo k dohode, konanie bolo prerušené dňa 14. 6. 2000. ...
Dňa 7. 7. 2000 vydedenými dedičmi – M. Š. a spol. bol podaný návrh na Okresný súd
Košice I, na určenie neplatnosti závetu a vydedenia.
Na výzvu Okresného súdu Košice I – o písomné vyjadrenie k tomuto návrhu,
sťažovateľka sa vyjadrila v stanovenej lehote. ...
Od tej doby sťažovateľka netrpezlivo čakala na súdne pojednávania, pričom zistila
v dedičskej kancelárii, že spis bol vrátený na Notársky úrad JUDr. K. P., k priamemu
vybaveniu. Sťažovateľka opäť netrpezlivo čakala na súdne prejednanie dedičstva, to je až
do 25. 4. 2002, kedy sa začalo pojednávanie, avšak celý spisový materiál sa ešte stále
nachádzal na Notárskom úrade.
Od 31. 10. 2000 do 25. 4. 2002, kedy sa začalo pojednávanie uplynulo viac ako
18 mesiacov. Okresný súd Košice I, bol v tejto veci dlhodobo nečinný.
Preto sťažovateľka tvrdí, že nečinnosťou Okresného súdu Košice I, od 31. 10. 2000
do 25. 4. 2002 sa porušili jej základné práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov (čl. 48/2 Ústavy SR) a na prejednanie veci v rozumnej lehote (čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ĽP a ZS). ...
Na základe uvedeného sa sťažovateľka domnieva, že boli porušené jej základné
práva zaručené Ústavou SR a Dohovorom o ľudských právach a z dôvodu aby sa v ďalšom
konaní zbytočné prieťahy neopakovali tak mimoriadne závažným spôsobom porušujúcim
základné práva, sťažovateľka sa obracia na Ústavný súd Slovenskej republiky a navrhuje,
aby senát Ústavného súdu po predbežnom prerokovaní túto ústavnú sťažnosť prijal na
ďalšie konanie...“
Podaním právneho zástupcu sťažovateľky doručeným ústavnému súdu 15. apríla
2003 bol upravený návrh rozhodnutia, podľa ktorého:
„Sťažovateľka žiada, aby Ústavný súd Slovenskej republiky po vykonaní dokazovania
rozhodol takto:
1. Základné práva E. M., rod. Š. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.: 13 C 552/00 porušené bolo.
2. Okresnému súdu Košice I sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.
13 C 552/00 konal bez zbytočných prieťahov.
3. E. M., rod. Š. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200.000,--
Sk (slovom dvestotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice I povinný jej
vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohoto rozhodnutia.
4. Okresný súd Košice I je povinný nahradiť E. M., rod. Š. trovy konania vo výške
9.992,-- Sk (slovom deväťtisícdeväťstodeväťdesiatdva slovenských korún) na bankový účet
právneho zástupcu JUDr. M. S. – advokáta vedený v HVB Bank Slovakia, a. s. pob. K., do
troch dní od právoplatnosti tohoto rozhodnutia.“
Keďže sťažnosť sťažovateľky spĺňala všetky zákonom predpísané náležitosti podľa
§ 20 a § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a neexistovali žiadne dôvody na
jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona, ústavný súd ju uznesením z 28. marca
2003 prijal na ďalšie konanie.
Pokiaľ ide o vyjadrenie Okresného súdu Košice I k sťažnosti sťažovateľky podľa
§ 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde, ústavný súd zobral do úvahy, že vo veci sp. zn.
13 C 552/00 už nálezom rozhodol o zbytočných prieťahoch v konaní na základe sťažnosti
jednej z navrhovateľov Ing. M. A. (II. ÚS 99/02 z 23. októbra 2002), v ktorom rozhodol, že
došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto pri
svojom rozhodovaní zobral do úvahy vyjadrenie Okresného súdu Košice I vyžiadané pre
potreby konania o sťažnosti Ing. M. A. z 21. júna 2002 a po prijatí sťažnosti sťažovateľky si
vyžiadal jeho ďalšie stanovisko dokumentujúce priebeh konania vo veci sp. zn. 13 C 552/00
po rozhodnutí ústavného súdu vo veci sp. zn. II. ÚS 99/02. V písomnom stanovisku
Okresného súdu Košice I z 21. júna 2002 (Spr. 927/02) sa uvádza:
„Konanie v predmetnej veci bolo začaté dňa 7. 7. 2000. Vo veci do februára 2002 sa
vykonávala príprava pojednávania. Vzhľadom k značnej zaťaženosti súdu a vybavujúcej
sudkyne (nad 400 nevybavených vecí v senáte) a tiež v dôsledku jej dlhodobej
práceneschopnosti vo veci bol vytýčený termín pojednávania až na deň 25. 4. 2002. V tomto
období od nápadu veci do vytýčenia termínu pojednávania došlo k prieťahom v konaní,
ktoré sú zavinené horeuvedenými skutočnosťami.“
V písomnom stanovisku Okresného súdu Košice I vyžiadaného pre potreby konania
o sťažnosti sťažovateľky z 10. apríla 2003 (Spr. 543/02) sa uvádza:
„Spis 13 C 552/00 bol zaslaný Ústavnému súdu SR v Košiciach dňa 24. 6. 2002 na
rozhodnutie o ústavnej sťažnosti navrhovateľky vo 4. rade Ing. M. A., dňa 30. 7. 2002 bol
spis tunajšiemu súdu vrátený.
Dňa 3. 10. 2002 bol vytýčený termín pojednávania na deň 27. 11. 2002.
Dňa 27. 11. 2002 sa uskutočnilo pojednávanie, bol vypočutý navrhovaný svedok
V. T., nedostavila sa svedkyňa M. Š. Pojednávanie bolo odročené na deň 22. 1. 2003 za
účelom výsluchu ďalších navrhnutých svedkov.
Dňa 22. 1. 2003 sa uskutočnilo pojednávanie, bol vypočutý svedok A. A., nedostavili
sa predvolaní svedkovia: M. Š., MUDr. Č. a Š. M. Pojednávanie bolo odročené na deň
19. 3. 2003.
Dňa 19. 3. 2003 bolo vo veci samej rozhodnuté rozsudkom, ktorý bol vyhotovený dňa
10. 4. 2003 a expedovaný toho istého dňa účastníkom konania. Poukazujem na to, že
účastníci sa vzdali práva podať odvolanie voči vyhlásenému rozsudku. Rozhodnutie vo veci
samej bolo vydané na základe vyhlásenia odporkyne, že uznáva neplatnosť vydedenia
navrhovateľov i relatívnu neplatnosť závetu a nežiadala vykonávať ďalšie dokazovanie.“
Vzhľadom na to, že obaja účastníci konania súhlasili s upustením od ústneho
pojednávania, ústavný súd vo veci prieťahov v konaní Okresného súdu Košice I vedenom
pod sp. zn. 13 C 552/00 rozhodol bez ústneho pojednávania (§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde).
II.
Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho
základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov...“, ako aj v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní Okresného súdu Košice I vedenom pod
sp. zn. 13 C 552/00 o určenie neplatnosti vydedenia a závetu.
Ústavný súd v prípadoch podaní namietajúcich porušenie základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru zohľadňuje svoju stabilnú judikatúru, v súlade
s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), pričom „tento účel možno
zásadne dosiahnuť právoplatným súdnym rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo
veci koná“ (II. ÚS 26/95). K vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza až
„právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98). Podľa názoru
ústavného súdu možno preto za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu
účastníka konania považovať také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo
veci.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97,
II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci,
o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného
súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prejednávanej veci.
S použitím uvedených kritérií ústavný súd preskúmal doterajšie konanie pred
Okresným súdom Košice I vedené pod sp. zn. 13 C 552/00 a dospel k nasledovným
záverom:
1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, konanie vedené pred Okresným
súdom Košice I pod sp. zn. 13 C 552/00 (konanie o určenie neplatnosti závetu a vydedenia)
tvorí bežnú súčasť rozhodovacej činnosti súdov, ktoré nie je právne zložité, hoci jeho
faktickú zložitosť nie je možné (za určitých okolností) vylúčiť. Na právnu a faktickú
zložitosť veci však Okresný súd Košice I nepoukázal ani v jednom zo svojich písomných
vyjadrení, keďže ako dôvody doby konania uvádzal iné skutočnosti. Z uvedeného ústavný
súd uzavrel, že pred Okresným súdom Košice I išlo o konanie, ktoré nebolo ani právne a ani
fakticky zložité, takže pri sústredenom postupe súdu ho bolo možné rozhodnúť bez
zbytočných prieťahov.
2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania (v pozícii
odporkyne) pred Okresným súdom Košice I, toto bolo po dobu jeho konania aktívne
a súčinnostné a neprispelo k predĺženiu doby konania. Z vyžiadaného súdneho spisu
Okresného súdu Košice I ústavný súd zistil, že sťažovateľka sa bez zbytočného odkladu
vyjadrila k návrhu na určenie neplatnosti vydedenia a závetu (31. októbra 2000), 21. júna
2002 a 3. decembra 2002 nahliadla do spisu, zúčastňovala sa nariadených pojednávaní
a 15. novembra 2002 sa sťažnosťou na prieťahy domáhala urýchlenia konania vo veci
sp. zn. 13 C 552/00.
3. Tretím kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval, či nedošlo k zbytočným
prieťahom v súdnom konaní sp. zn. 13 C 552/00, bol postup Okresného súdu Košice I.
Ústavný súd zistil, že Okresný súd Košice I v období od začatia konania 7. júla 2000 do
polovice októbra 2000 vykonával plynule úkony súvisiace s pojednávaním (výzva na
zaplatenie súdneho poplatku navrhovateľmi – 21. júla 2000, pokyn na zaslanie návrhu na
vyjadrenie odporkyni – 7. septembra 2000, pokyn pripojiť k súdnemu spisu dedičský spis
sp. zn. 23 D 691/99 – 12. októbra 2000). V období od 12. októbra 2000 až do 25. apríla
2002 však Okresný súd Košice I vo veci nekonal vôbec bez toho, aby jeho ďalšiemu
postupu bránila zákonná prekážka alebo procesné úkony účastníkov súdneho konania.
To, že v uvedenom období ide o prieťah v konaní, uznal aj predseda Okresného súdu
Košice I vo svojej odpovedi na výzvu ústavného súdu z 21. júna 2002. V súlade so svojou
stabilizovanou judikatúrou (I. ÚS 19/00, II. ÚS 18/98, III. ÚS 14/00) ústavný súd
konštatuje, že skutočnosti ním uvedené ako príčiny prieťahov v označenom súdnom konaní
(dlhodobá práceneschopnosť konajúceho sudcu, veľký počet nevybavených vecí) nemôžu
ísť na ťarchu účastníka súdneho konania. Toto obdobie preto ústavný súd vyhodnotil ako
zbytočné prieťahy v konaní.
Pokiaľ ide o ďalší postup Okresného súdu Košice I (po rozhodnutí ústavného súdu vo
veci sp. zn. II. ÚS 99/02), ústavný súd ho už hodnotil ako plynulý bez zbytočných
prieťahov, keďže ďalšie pojednávania vo veci sa uskutočnili 27. novembra 2002,
27. januára 2003 a napokon 19. februára 2003, keď vo veci aj rozhodol (13 C 552/00),
pričom účastníci konania sa vzdali odvolania, čím rozsudok nadobudol právoplatnosť.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd rozhodol, že doterajším postupom
(nečinnosťou) Okresného súdu Košice I v konaní došlo k zbytočným prieťahom v súdnom
konaní sp. zn. 13 C 552/00, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
1. Keďže ústavný súd rozhodol, že postupom Okresného súdu Košice I v konaní
sp. zn. 13 C 552/00 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 ústavy. Uvedené ustanovenie uvádza:
„Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho
práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že primerané
finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.
Sťažovateľka požadovala primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk,
výšku ktorého obsiahlo zdôvodnila vo svojom „Doplnení dôvodov a rozsahu finančného
zadosťučinenia“ zo 14. apríla 2003, v ktorom uviedla, že prieťahy v konaní „nepriaznivo
vplývajú na rodinné vzťahy a väzby, psychiku účastníkov konania, vyvolávajú napätie vo
vzťahoch medzi účastníkmi, právnu neistotu, dávajú priestor emóciám, podozreniam, ale aj
možnosti neoprávneného nakladania u účastníkov, ktorí fakticky držia veci vo svojej
moci...“, čím „... došlo... k ťažkej psychickej ujme aj vplyvom zhoršenia medziľudských
vzťahov v rodine“.
Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo
zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného
zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.
V dôsledku toho (a aj vzhľadom na dobu nečinnosti) považoval preto za potrebné
rozhodnúť aj o náhrade nemajetkovej ujmy, ktorá sťažovateľke v dôsledku toho vznikla,
a to priznaním primeraného finančného zadosťučinenia. Vzhľadom na celkovú dobu
konania Okresného súdu Košice I poznačenú zbytočnými prieťahmi (nečinnosťou) vo veci
vedenej pod sp. zn. 13 C 552/00 a berúc tiež do úvahy skutočnosť, že sťažovateľka sa
o predĺženie tejto doby nijako nepričinila, a zohľadňujúc tiež konkrétne okolnosti prípadu
rozhodol, že sumu 15 000 Sk možno považovať za primerané finančné zadosťučinenie
podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
2. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania, ktoré vznikli
ustanovenému právnemu zástupcovi advokátovi JUDr. M. S., ktoré vyčíslil sumou 10 000,--
Sk (§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16, § 22 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb), pričom vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca
hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2002, ktorá bola 12 811,-- Sk. Náhrada bola
priznaná za dva úkony po 4 270,-- Sk a režijný paušál k dvom úkonom 260,-- Sk, ako aj daň
z pridanej hodnoty vo výške 1 200,-- Sk.
Trovy konania je Okresný súd Košice I povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu
(§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. júna 2003