Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 67/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. marca 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. T. L., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. Č., B.,

ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1, čl. 19 ods. 1,

a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bratislava II v konaní sp. zn. a jeho rozsudkom z 12. apríla 2006 a postupom

Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. a jeho rozsudkom z 11. októbra

2007, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. T. L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára

2008 doručená a 6. februára 2008 doplnená sťažnosť Ing. T. L. (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1, čl. 19 ods. 1,

a (ďalej len „“) a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn.

a jeho rozsudkom z 12. apríla 2006 a postupom Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) v konaní sp. zn. a jeho rozsudkom z 11. októbra

2007.

Z obsahu sťažnosti, jej doplnenia a ostatných pripojených príloh vyplýva, že okresný

súd rozsudkom č. k. -148 z 12. apríla 2006 zamietol návrh žalobcu (sťažovateľa)

na ochranu osobnosti. Na jeho odvolanie krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn.

z 11. októbra 2007 potvrdil rozsudok okresného súdu.

Poukazujúc na porušenia jednotlivých článkov a dohovoru sťažovateľ

namietal:

1.1 V súvislosti s uviedol, že „Na... pojednávaní... 11. 10. 2007...

na Krajskom súde..., menovite A. B., predsedníčka senátu na začiatku pojednávania

nedovolila, neumožnila sťažovateľovi nahrávanie pojednávania do diktafónu...“.

1.2 V súvislosti s porušením a sťažovateľ uviedol, že

«Na... pojednávaní... 11. 10. 2007... na Krajskom súde..., menovite A. B. ako predsedníčka

senátu sa chovala a riadila toto pojednávanie nedôstojné, arogantne, jednostranne,

v rozpore s etickými princípmi sudcu..., nerešpektovala ľudskú dôstojnosť sťažovateľa, jeho

dobrú povesť. Prejavilo sa to arogantnými výkrikmi a chovaním menovanej. Citát: „Pán

navrhovateľ (sťažovateľ), vy ste doteraz riadil toto pojednávanie, ale od teraz som tu nato

ja ako predsedníčka senátu, uvedomte si to“, ďalší citát: „Kto Vám robil odvolanie, je

celkom dobré, viete vlastne, čo je v ňom, ste teraz zamestnaný, boli ste niekedy liečený na

nejakú chorobu, boli ste liečený na psychiatrii“, koniec citátu. Ako... navrhovateľovi nie je

známe, z akých dôvodov sa uchýlila... predsedníčka senátu Krajského súdu... k týmto

neodôvodneným, neospravedlneným a kapcióznym otázkam, ktoré nemajú nič spoločné

s prejednanou vecou, ale ani s realitou.».

1.3 V súvislosti s porušením práva na súdnu ochranu (spravodlivé súdne konanie)

podľa a dohovoru sťažovateľ uviedol, že „... pojednávanie...

11. 10. 2007... A. B. ako predsedníčka senátu ukončila s tým, že sťažovateľovi bezdôvodne

odobrala slovo, čím nemohol uplatniť ústavné právo na prednesenie konkrétnych zásahov

do osobnostných vlastností na podporu jeho podaného odvolania o tom, že došlo zo strany

odporcu k narušeniu jeho vážnosti v rodine, spoločnosti, na pracovisku... Ďalej v rozpore

s , menovaná predsedníčka senátu krajského súdu odoprela sťažovateľovi

zaznamenať do zápisnice o pojednávaní skutočný priebeh dokazovania, prednesy

sťažovateľa, rozhodujúce skutočnosti pre posúdenie právneho skutočného stavu

prejednávanej veci... Obdobne Okresný súd... negoval dve predložené písomné žiadosti

o uplatnenie práva na prednesenie a doplnenie návrhov pre vykonanie dokazovania, bez

toho, aby boli zaznamenané v zápisnici... pričom neboli uvedené v rozhodnutí, z akých

dôvodov dôkazy neboli vykonané... Taktiež odvolací senát... porušil ustanovenie § 212

ods. 1 tým, že sa neviazal celým rozsahom a všetkými dôvodmi odvolania sťažovateľa

proti rozsudku prvostupňového súdu...“.

1.4 V súvislosti s porušením a dohovoru sťažovateľ

uviedol, že „... Z existujúceho súdneho spisu je nepochybné, že odvolací súd v podstate

nevykonal ani jedno dokazovanie vo vzťahu k uvedeným námietkam sťažovateľa, uvedených

v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa. Krajský súd... sa v rozpore so zákonom len

formálne stotožnil s odôvodnením, ktoré nesprávne vykonštruoval prvostupňový súd -

Okresný súd...“. V tejto súvislosti ďalej uviedol, že „... ako je to uvedené v odvolaní

sťažovateľa proti prvostupňovému rozsudku, súd bezdôvodne odoprel právo sťažovateľovi

na položenie otázok svedkom, neumožnil sťažovateľovi vyjadriť sa ku všetkým uvádzaným,

ale ani k všetkým vykonaným dôkazom. Je nepochybné, že Okresný súd... spolu s Krajským

súdom... konali a rozhodovali neštandartne, nezákonne...“. V neposlednom rade uviedol, že

„Z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,

argumentmi a návrhmi vykonania dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre

rozhodnutie. Nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, v tomto konkrétnom

prípade je možné považovať za porušenie i dohovoru.“.

1.5 V súvislosti s namietanými prieťahmi podľa (správne malo

byť uvedené , pozn.) sťažovateľ uviedol, že „Zbytočné prieťahy trvali od

8. 6. 2006 (doručenie odvolania) do 11. 10. 2007 (deň súdneho pojednávania). Teda,

zbytočné súdne prieťahy trvali vyše 16 mesiacov.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo Ing. T. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

... postupom Krajského súdu... v konaní vedenom pod sp. zn:

porušené bolo.

2. Základné právo Ing. T. L. podľa ... a Dohovoru...

postupom Okresného súdu... v konaní vedenom pod sp. zn: a postupom

Krajského súdu... v konaní vedenom pod sp. zn: porušené bolo.

3. Základné právo Ing. T. L. priznané ... a

Dohovoru... Krajským súdom... č. k. a Okresným súdom... č. k.

porušené bolo.

4. Základné právo Ing. T. L. priznané ... Krajským súdom... č. k.

porušené bolo.

5. Základné právo Ing. T. L. priznané a ... Krajským

súdom... č. k. porušené bolo.

6. Rozsudok Krajského súdu... č. k. -265 zo dňa 11. 10. 2007

a rozsudok Okresného súdu... II. č. k. -148 zo dňa 12. 04. 2006, Ústavný súd...

zrušuje a vec vracia na nové konanie.

7. Ing. T. L. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume300 000.- Sk

(slovom tristo tisíc korún slovenských), ktoré sú povinní Okresný súd... a Krajský súd ...

vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu rovným dielom.

8. Okresný súd... a Krajský súd... sú povinní zaplatiť rovným dielom Ing. T. L. trovy

právneho zastúpenia v sume 23 484,- Sk (slovom dvadsaťtritisíc štyristoosemdesiatštyri

korún slovenských) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. P. Č. do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodnil

tým, že „Zohľadňujúc konkrétne okolnosti a povahu prípadu, zásady princípu

spravodlivosti, posúdenie, najmä so zreteľom na intenzitu, rozsah, dĺžku trvania, závažnosť

vzniknutej nemajetkovej ujmy, považuje sťažovateľ navrhovanú sumu za primeranú, ktorá

by mala zodpovedať aj súdnej praxe i Európskeho súdu pre ľudské práva.“.

2. Z obsahu vyjadrenia sťažovateľa zo 4. februára 2008 (na základe výzvy ústavného

súdu z 23. januára 2008) okrem iného vyplýva, že sťažovateľ nepodal proti namietanému

rozsudku krajského súdu dovolanie, čo odôvodnil tým, že „... V rámci dovolacieho konania

by... sťažovateľ nemal žiadnu reálnu šancu presvedčiť dovolací súd o pravdivom priebehu

konania oproti alibistickým tvrdeniam A. B. ako sudkyne.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho

nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namietal porušenie označených

základných práv postupom a namietanými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu.

1. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa postupom a rozhodnutím

okresného súdu

Sťažovateľ namietal porušenie základných práv podľa (každý má

právo, aby sa mohol vyjadrovať ku všetkým vykonávaným dôkazom) a

v spojitosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces) aj

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 12. apríla 2006.

Pri prerokovaní uvedených námietok sťažovateľa ústavný súd vychádzal

z princípu subsidiarity podľa . Toto ustanovenie limituje hranice

právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody

sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť

všeobecné súdy.

Je nepochybné, že proti rozsudku okresného súdu mal sťažovateľ právo podať

odvolanie. Ústavný súd zistil, že sťažovateľ toto právo využil a proti prvostupňovému

rozhodnutiu podal odvolanie.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 11. októbra 2007. Z uvedeného teda vyplýva, že námietka porušenia uvedených práv

sťažovateľa v podobe podaného odvolania proti výroku rozsudku okresného súdu bola

predmetom rozhodovania krajského súdu.

Vzhľadom na to, že na preskúmanie rozsudku okresného súdu bol v prvom rade

povolaný krajský súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu, ústavný

súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne

napr. , , , , ).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci

ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo

právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať

postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý

je kompetenčne predsunutý pred uplatnením právomoci ústavného súdu (podobne

, , , , ).

Na základe uvedeného a s poukazom na princíp subsidiarity ústavný súd sťažnosť

v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv postupom

a rozhodnutím krajského súdu

2.1 Vo vzťahu k sťažovateľom namietaným porušeniam krajského súdu uvedeným

v bode 1.1 až 1.4 I. časti tohto odôvodnenia (pokiaľ sťažovateľ namietal nemožnosť

použitia záznamovej techniky, nesprávne vedený proces zo strany predsedníčky senátu,

odobratie slova a nesprávne protokolovanie do zápisu, nemožnosť položenia otázok

svedkom a neumožnenie sťažovateľovi reagovať na vykonané dokazovanie) ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa zisťoval, či ochranu týmto porušeniam

neposkytujú všeobecné súdy na základe opravných prostriedkov sťažovateľovi dostupných,

ktoré možno považovať za účinné právne prostriedky nápravy. Ústavný súd z obsahu

sťažnosti a jej príloh vyložil, že sťažovateľom vyčítané porušenia (podľa jeho názoru)

krajského súdu mali priamu spojitosť s navrhovaným zrušením napadnutého rozsudku

krajského (okresného) súdu, a teda namietané skutočnosti (bod 1.1 až 1.4 I. časť

odôvodnenia) tvorili vo svojom súhrne dôvody nesprávnosti napadnutého rozhodnutia

krajského súdu.

Podľa ustálenej súdnej praxe proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu je

prípustné dovolanie v prípadoch uvedených v (ďalej

aj „OSP“). Ide o prípady závažných vád konania, keď je dovolanie prípustné, aj keď nie sú

splnené podmienky uvedené v . Okrem iného ide aj o prípad, ak bola postupom

súdu účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom [ ].

Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle stabilnej súdnej praxe [pozri

napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

z 27. septembra 2001 sp. zn. ] rozumie postup súdu, ktorým znemožnil

účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny

poriadok. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá

rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím ().

V inej veci najvyšší súd v odôvodnení uviedol (rozsudok najvyššieho súdu

z 28. februára 2001 sp. zn. ): „Podľa dovolanie je

prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, a tiež zakladá samostatný dovolací

dôvod podľa aj vtedy, ak účastníkovi konania sa postupom

súdu odňala možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom treba

rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia

jeho procesných práv priznaných mu za účelom obhájenia

a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.“

Dovolací súd má vždy povinnosť prihliadnuť na prípadnú procesnú vadu uvedenú

v a popri skúmaní podmienok prípustnosti podľa a sa vždy

zaoberá aj prípadnou prípustnosťou dovolania z dôvodu závažných procesných vád konania

vymenovaných v .

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa ústavný súd konštatoval,

že nevyužil v danej veci dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok podľa § 236 a nasl.

. Obrana sťažovateľa spočívajúca v jeho tvrdení, že by v dovolacom konaní nemal

šancu presvedčiť dovolací súd o pravdivom priebehu konania pred krajským súdom (bod 2

I. časť odôvodnenia) nemá žiadnu právnu relevanciu v prípade, ak takýto prostriedok

nápravy použiť mohol.

Nevyužitie tejto zákonnej možnosti účinnej ochrany práv sťažovateľa nemožno

nahradzovať sťažnosťou ústavnému súdu, ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie až

vtedy, ak fyzická osoba (alebo právnická osoba) nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť

účinnej ochrany svojich práv.

Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je oprávnený poskytovať

ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní

pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a

ustanovenými procesnými úkonmi (podobne napríklad , ).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v medziach porušení

uvedených v bode 1.1 až 1.4 I. časť tohto odôvodnenia dovolanie proti napadnutému

rozsudku krajského súdu nepodal a priamo sa obrátil so sťažnosťou na ústavný súd, v ktorej

tvrdí také porušenie svojich procesných oprávnení, ktoré napĺňajú prípustnosť dovolania

podľa . ani () nepripúšťajú,

aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv

a slobôd, naopak, jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých

účastníkovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

Vychádzajúc z týchto právnych záverov a skutkového stavu opísaného sťažovateľom

ústavný súd uzavrel, že v medziach porušení uvedených v bode 1.1 až 1.4 I. časti tohto

odôvodnenia nie je daná jeho právomoc. Preto sťažnosť v tejto časti z uvedeného dôvodu

odmietol už po jej predbežnom prerokovaní.

2.2 Sťažovateľ v rámci podanej sťažnosti tiež namietal, že „odvolací súd...

nevykonal... dokazovanie vo vzťahu k... námietkam sťažovateľa, uvedených v odvolaní...

Krajský súd... sa... len formálne stotožnil s odôvodnením, ktoré nesprávne vykonštruoval

prvostupňový súd...“. V neposlednom rade uviedol, že „Z práva na spravodlivý proces

vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi

vykonania dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie. Nedostatočné

odôvodnenie napadnutého rozsudku, v tomto konkrétnom prípade je možné považovať za

porušenie i dohovoru.“.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom

orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno

považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , , ,

, ).

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil,

že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva

alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne

ako zjavne neopodstatnený (napr. , ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

V danej veci ústavný súd nezistil, že by napadnutý postup a rozsudok krajského súdu

sp. zn. z 11. októbra 2007 boli svojvoľné a že by v rozsahu dôvodov

uvedených v bode 2.2 (na začiatku) zasahovali do základného práva sťažovateľa podľa

a práva podľa dohovoru.

Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46

ods. 1 a právo podľa dohovoru nemôže byť porušené iba tou

skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami

účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové

a právne závery krajského súdu, na základe ktorých (podobne ako prvostupňový súd) dospel

k názoru, že žalobe nemožno vyhovieť z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie

odporkyne, ako i nedostatku objektívnej spôsobilosti zásahu do práv chránených

ustanovením a nasl. , považovať za arbitrárne alebo zjavne

neopodstatnené.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich zákonných ustanovení je

namietaný rozsudok krajského súdu aj náležite odôvodnený.

Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia

okresného súdu za legitímny a vylučujúci v rozsahu dôvodov uvedených v bode 2.2. (na

začiatku) možné porušenie základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s namietaným

rozsudkom krajského súdu konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a práva podľa dohovoru nie je záruka,

že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je,

aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho

rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.

V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov,

a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. , ).

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu

a v rozsahu dôvodov uvedených v bode 2.2 (na začiatku) namietaným porušením

označených práv, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti vo vzťahu

ku krajskému súdu odmietnuť podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

2.3 Sťažovateľ v neposlednom rade namietal (pozri bod 1.5 časť I odôvodnenia)

prieťahy ( ) v konaní krajského súdu, keď uviedol, že tieto „trvali od 8. 6.

2006 (doručenie odvolania) do 11. 10. 2007 (deň súdneho pojednávania). Teda, zbytočné

súdne prieťahy trvali vyše 16 mesiacov.“.

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na konanie bez zbytočných prieťahov podľa môže vyplývať aj z toho,

že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,

ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať

o zbytočných prieťahoch (m. m. , ).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní

má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa (, , ,

, ). V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu

všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné

kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle , čo platí, aj pokiaľ ide

o čl. 6 ods. 1 dohovoru, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku

(napr. , ), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. ),

alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. , , ,

).

Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou a s jej prílohami dospel k záveru, že

sťažnosť sťažovateľa je aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Právny názor ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti vychádza

z vyhodnotenia doterajšieho priebehu konania pred krajským súdom, ktoré začalo

doručením spisu okresným súdom (8. júna 2006) a skončilo jeho rozhodnutím z 11. októbra

2007. V uvedenom čase bol 14. júna 2006 sťažovateľ vyzvaný na zaplatenie (doplatenie)

súdneho poplatku za odvolanie a predloženie ďalšieho rovnopisu odvolania s prílohami,

keďže odvolanie bolo podané iba v jednom písomnom vyhotovení. Účastník prevzal výzvu

8. augusta 2006 (po predchádzajúcom uložení zásielky na pošte) a súdom uloženú

povinnosť splnil 11. augusta 2006. Následne bolo odvolanie doručené protistrane a bolo

rozhodované o námietke zaujatosti vznesenej žalobcom (sťažovateľom) voči vec

prejednávajúcej predsedníčke odvolacieho súdu, o ktorej rozhodol najvyšší súd (sp. zn.

z 23. apríla 2007). Na pojednávaní konanom 11. októbra 2007 krajský súd

rozhodol vo veci.

Dĺžka konania vedeného krajským súdom (16 mesiacov) vylučuje, aby konanie

vedené krajským súdom pod sp. zn. bolo možné pokladať za konanie

so zbytočnými prieťahmi.

Vzhľadom na uvedené, najmä s prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania vedeného

krajským súdom (16 mesiacov) nepovažoval ústavný súd postup krajského súdu za taký,

ktorý by mohol byť východiskom pre vyvodenie záveru o príčinnej súvislosti s možným

porušením základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa .

Uvedený názor ústavného súdu platí o to viac, že krajský súd 11. októbra 2007

rozhodol vo veci, pričom sťažovateľ doručil sťažnosť ústavnému súdu 14. januára 2008,

keď už objektívne vzaté k prieťahom zo strany krajského súdu nedochádzalo.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

3. Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že ne/vhodnosť správania sa

sudcu môže byť predmetom osobitného konania podľa o sudcoch

a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov (jeho tretej časti s názvom

disciplinárna zodpovednosť).

4. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (priznanie finančného zadosťučinenia

a zrušenie napadnutých rozsudkov okresného a krajského súdu), keďže rozhodovanie o nich

je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody ( prvej vety ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2009