Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 349/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. októbra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. O. F., B., vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a 2 a v

spojení s a a 3 postupom Okresného

súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 12.

februára 2007 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co

470/2007 a jeho rozsudkom z 20. mája 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. O. F. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra

2009 doručená sťažnosť Mgr. O. F., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa a 2 a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s a a 3 postupom

Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C

76/2005 a jeho rozsudkom z 12. februára 2007 a postupom Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z

20. mája 2009 (sťažovateľ chybne uvádza z 12. februára 2009, pozn.).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie ústavný súd zistil, že rozsudkom okresného

súdu sp. zn. z 12. februára 2007 bol sťažovateľ v postavení žalovaného

zaviazaný zaplatiť Stavebnému bytovému družstvu B. (ďalej len „žalobca“) sumu 21 179 Sk

s 13 % úrokom z omeškania ročne od 24. februára 2003 do zaplatenia (z titulu nedoplatku z

vyúčtovania nákladov spojených s užívaním bytu, ktoré uhradil žalobca, ktorý je vlastníkom

bytu), pričom vo zvyšku okresný súd žalobu zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal

náhradu trov konania.

Proti výroku rozsudku okresného súdu, ktorým bolo žalobe vyhovené, podal

sťažovateľ odvolanie. Krajský súd rozsudkom č. k. -225 z 20. mája 2009

rozsudok okresného súdu v napadnutej vyhovujúcej časti potvrdil.

Podľa tvrdenia sťažovateľa „... odvolací súd neprijal dôvodné námietky sťažovateľa

voči nezákonnému rozhodnutiu súdu prvého stupňa, odporca v plnom rozsahu napáda aj

rozhodnutie druhostupňového súdu, ktorý potvrdil prvostupňové rozhodnutie, s poukázaním

na svoje námietky a porušenie zásady nezávislosti a nestrannosti súdu a iné...“.

Sťažovateľ konkrétne vo vzťahu k označeným rozhodnutiam okresného súdu

a krajského súdu namieta najmä

a) skutočnosť, že žalobca v rozpore so zákonom neuzavrel zmluvu o prevode

vlastníctva predmetného družstevného bytu s otcom sťažovateľa (jeho právnym

predchodcom), a teda „nevstúpil do žiadneho právneho vzťahu s družstvom bez vlastného

zavinenia...“,

b) že žalobca nebol aktívne legitimovaný na podanie žaloby, keďže podľa jeho

názoru malo dôjsť k likvidácii žalobcu podľa o úprave majetkových

vzťahov a vyporiadaní majetkových nárokov v družstvách v znení neskorších predpisov

a jeho následnému výmazu z obchodného registra,

c) nedostatok svojej pasívnej legitimácie, keďže nemal so žalobcom uzavretú zmluvu

o správe bytu a ani mu nebol byt žalobcom vydaný (sťažovateľ je toho názoru, že byt užíval

oprávnene a nikdy nemal v úmysle obohacovať sa službami, ktoré od žalobcu nikdy

nepožadoval),

d) výšku peňažného plnenia, na zaplatenie ktorého bol právoplatne zaviazaný (túto

výšku sťažovateľ namieta z dôvodu, že žalobca nemal platne ociachované vodomery, a teda

nie je možné zistiť skutočnú spotrebu vody),

e) premlčanie nároku žalobcu.

Sťažovateľ namieta tiež procesný postup krajského súdu, pričom v tejto súvislosti

okrem iného uvádza:

„... odvolací súd súril sťažovateľa k neprimeranej stručnosti prednesov, ktoré viedli

k potvrdeniu rozhodnutia prvostupňového súdu z dôvodu celkovej časovej indispozície

sťažovateľa, čím si nemohol riadne hájiť svoje právo na súdnu ochranu pred súdom. ... To,

že sa sťažovateľ nemohol riadne vyjadriť ku všetkým skutočnostiam svojho odvolania, lebo

mu porušovatelia bránili vo veci konať a porušili jeho procesné právo na riadne hájenie si

práv pred súdom, svedčí o tom, že vec nebola prejednaná pred nezávislým a nestranným

súdom spôsobom, ktorý ustanovuje Dôsledkom toho, porušovatelia svojimi

rozhodnutiami porušili základné práva a slobody sťažovateľa, najmä jeho právo na

spravodlivosť, lebo mu ukladali povinnosť v rozpore so zákonom, aby chránili toho, kto

porušuje zákon!“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

v jeho veci nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo Mgr. O. F., upravené v čl. 1 (1) a čl. 2 (2) a (3) a čl. 20 (1) a (2)

a v (1) postupom Okresného súdu Bratislava II

a Krajského súdu v Bratislave porušené bolo.

2. Rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II sp. zn. zo dňa 12. februára

2007 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 12. februára 2009 zrušuje

a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Okresnému súdu Bratislava II a Krajskému súdu v Bratislave zakazuje pokračovať

v porušení základného práva a slobody v čl. 1 (1) a čl. 2 (2) a (3) a čl. 20 (1) a (2)

a v čl. 46 (1).

4. Mgr. O. F. priznáva finančné zadosťučinenie 150.000,- € (stopäťdesiat tisíc euro),

ktoré je Okresný súd Bratislava II a Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do 15 dní od

právoplatnosti tohto nálezu.

5. Mgr. O. F. priznáva trovy konania/právneho zastúpenia, ktoré je Okresný súd

Bratislava II a Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet advokáta sťažovateľa do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu podľa uvedenej výšky.“

Sťažovateľ tiež žiada, aby ústavný súd rozhodol o odklade vykonateľnosti

namietaného rozhodnutia okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 2 a čl. 46

ods. 1 v spojení s a a 3 postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 12. februára 2007

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že k zásahu do jeho základných práv došlo postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 12. februára

2007. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na princíp subsidiarity, na ktorom je založená

jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa . Z

totiž vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený

medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je

založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc

ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ).

V danom prípade bol na základe podaného odvolania o námietkach sťažovateľa proti

označenému rozsudku okresného súdu oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd, čo sa

aj stalo; o odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -225

z 20. mája 2009 tak, že rozsudok okresného súdu v napadnutej vyhovujúcej časti potvrdil

a žalobcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Právomoc krajského súdu vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd

sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie svojich práv postupom a rozsudkom

okresného súdu pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 2 a čl. 46

ods. 1 v spojení s a a 3 postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 20. mája 2009

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to

buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ). Za iné dôvody zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti treba považovať aj konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým intenzitu

pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní dotknutého orgánu verejnej moci

a ich ústavnoprávny rozmer (napr. ).

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, mutatis mutandis , , , atď.).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , atď.).

Z dôvodu posúdenia opodstatnenosti sťažnosti ústavný súd preskúmal namietaný

rozsudok krajského súdu, z ktorého vyplýva, že odvolací súd sa stotožnil so skutkovými

zisteniami okresného súdu a z nich vyplývajúcimi závermi, ako aj právnym posúdením veci,

pričom v zmysle [(ďalej len „OSP“) „Ak sa

odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa

v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.“] sa v jeho odôvodnení obmedzil len na konštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia.

Podľa krajského súdu boli odvolacie námietky sťažovateľa bez právneho významu.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že sťažovateľ v odvolaní najmä namietal,

„... že neoprávnené obohatenie na jeho strane nevzniklo, lebo nedostatok právneho vzťahu

spôsobil navrhovateľ, ktorý nemá aktívnu legitimáciu vlastníka predmetného bytu, lebo

tento byt nemôže byť družstevným, nakoľko bol k nemu uplatnený zákonný nárok právnych

predchodcov odporcu a preto predmetný byt nemôže byť v súpise majetku družstva. Bol

toho názoru, že on si môže brániť svoje vlastníctvo ako dedič bytu, aj keď u jeho právnych

predchodcov ich vlastníctvo nebolo vyznačené v katastri nehnuteľností. Namietal, že

navrhovateľ okrem iného zaslal vyúčtovanie na meno jeho otca V. F. a tiež oneskorene a že

navrhovateľ bol povinný do roku 1993 uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu na

žiadosť jeho otca, k čomu nedošlo.“.

Na základe citovaného ústavný súd poznamenáva, že námietky sťažovateľa uvedené

v odvolaní sa v zásade zhodujú s jeho námietkami uvedenými v sťažnosti adresovanej

ústavnému súdu, z čoho zjavne vyplýva, že sťažovateľ v rozpore so zmyslom a účelom

ústavnej úpravy považuje ústavný súd za riadnu opravnú inštanciu vo vzťahu

k rozhodnutiam všeobecných súdov.

Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd sa v namietanom rozsudku odvoláva na

správnosť záverov uvedených v rozsudku okresného súdu sp. zn. z 12. februára

2007, považoval ústavný súd za potrebné preskúmať aj jeho odôvodnenie. V relevantnej

časti odôvodnenia označeného rozsudku okresného súdu sa uvádza:

„... odporca v roku 2000 užíval byt č. 21 na... ul. v B., ktorého je navrhovateľ

vlastníkom, a to bez právneho dôvodu, pričom neuhrádzal náklady spojené s užívaním tohto

bytu a uhradiť ich musel navrhovateľ, ako vlastník bytu. Z vykonaného dokazovania je

zrejmé, že odporca nie je nájomcom predmetného bytu, ani jeho vlastníkom. Odporca je

dedičom po predchádzajúcom nájomcovi bytu a členovi družstva, pričom na základe

právoplatného dedičského rozhodnutia odporca nadobudol členský podiel v Stavebnom

bytovom družstve B., k bytu č. 21 na 2. poschodí na... ul. v B. a zostatkovú hodnotu

členského podielu v sume 20.603,- Sk v podiele 1 (druhú 1-icu nadobudol jeho brat). Tým

však nie je stále vyriešená otázka, ktorý z oboch dedičov sa stane nájomcom bytu, nakoľko

spoločný nájom družstevného bytu u iných osôb, ako u manželov nie je možný. Preto súd

pre účely tohto konania nemohol odporcu považovať ani za nájomcu, ani za vlastníka

predmetného bytu. Je teda zrejmé, že pokiaľ predmetný byt v roku 2000 odporca užíval,

robil tak bez právneho dôvodu. Skutočnosť, že odporca v predmetnom byte v roku 2000 (od

1. 1. do 31. 12.) býval, resp. ho užíval, bola v konaní preukázaná výpoveďami svedkov,

nepriamo vyplýva aj z obsahu spisu vedeného na tunajšom súde pod sp. zn. a

celkom to nepoprel ani samotný odporca (uviedol, že po 20. 5. 2000 sa musel do tohto bytu

uchýliť). Aj keď odporca v byte býval resp. sa tam zdržiaval bez právneho dôvodu, bol

povinný uhrádzať náklady spojené s užívaním bytu. Výšku týchto nákladov mal súd

preukázanú z vyúčtovania nákladov za rok 2000, ktoré predložil navrhovateľ. Pokiaľ

odporca namietal, že merače teplej a studenej vody neboli platne odciachované, toto

nemôže mať vplyv na výšku žalovanej sumy, nakoľko z vykonaného dokazovania bolo

zrejmé, že to bol práve odporca, ktorý bránil niekoľko rokov navrhovateľovi vo vstupe do

bytu (teda aj za prípadným účelom výmeny meračov vody), takže tento sa musel tohto

vstupu domáhať podaním návrhu na súd, teda túto situáciu zavinil odporca. Pokiaľ to

odôvodňoval tým, že nebola uzatvorená s navrhovateľom zmluva o výkone správy, súd

poukazuje na to, že keďže odporca nebol vlastníkom bytu, nebol daný dôvod, pre ktorý by s

ním mal navrhovateľ uzatvárať zmluvu o výkone správy. Keďže náklady spojené s užívaním

predmetného bytu za rok 2000 zaplatil navrhovateľ za odporcu, odporca sa na úkor

navrhovateľa bezdôvodne obohatil, pričom výška bezdôvodného obohatenia predstavuje

sumu 21.179,- Sk (skutočné náklady vyúčtované vo vyúčtovaní nákladov za rok 2000 zo dňa

30. 4. 2001 po odpočítaní poplatku z omeškania v sume 15.449,- Sk)...

Pokiaľ odporca vzniesol námietku premlčania, súd na ňu neprihliadol, nakoľko bola

neopodstatnená. V zmysle ust. právo na vydanie plnenia z bezdôvodného

obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo

k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Súd mal za to, že navrhovateľ

sa dozvedel, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a v akej výške dňom vypracovania

vyúčtovania skutočných nákladov za rok 2000, teda 30. 4. 2001. Až vtedy sa navrhovateľ

dozvedel, či vôbec sa odporca bezdôvodne obohatil a o akú sumu, teda až vtedy si mohol

navrhovateľ prvýkrát uplatniť právo na vydanie bezdôvodného obohatenia. Keďže

premlčacia doba je 2-ročná a navrhovateľ podal návrh na súd dňa 24. 2. 2003, je zrejmé, že

ho podal pred uplynutím premlčacej doby (ktorá by uplynula 30. 4. 2003).

Ďalej odporca namietal nedostatok aktívnej legitimácie, resp. skôr nedostatok

spôsobilosti navrhovateľa byť účastníkom konania (čo vyplýva z obsahu tejto námietky). Aj

táto námietka odporcu však bola neopodstatnená. Navrhovateľ je stále zapísaný

v obchodnom registri... K jeho likvidácii v zmysle § 22 ods. 2 zák. č. 42/92 Zb. nedošlo...

Navrhovateľ je právnym nástupcom družstva, ktoré pridelilo predmetný byt otcovi odporcu.

V konaní bolo preukázané, že otec odporcu požiadal dňa 2. 4. 1992 o prevod bytu do

osobného vlastníctva, avšak v konaní nebol produkovaný žiaden dôkaz..., z ktorého by bolo

zrejmé, že naozaj aj došlo k uzatvoreniu zmluvy medzi navrhovateľom a právnym

predchodcom odporcu o prevode vlastníctva bytu.“

Z citovaného vyplýva, že okresný súd sa v odôvodnení namietaného rozsudku

zaoberal v zásade so všetkými námietkami sťažovateľa, ktoré uplatnil aj v sťažnosti

adresovanej ústavnému súdu, pričom prijal k nim závery, ktoré sú z ústavného hľadiska

akceptovateľné a udržateľné a nesignalizujú arbitrárnosť tohto rozhodnutia. Za týchto

okolností nemožno mať z ústavného hľadiska výhrady ani proti záverom krajského súdu,

ktorý sa v namietanom rozsudku so závermi okresného súdu stotožnil, a preto aj potvrdil

rozsudok okresného súdu sp. zn. z 12. februára 2007. Ústavný súd v nadväznosti

na už citované ustanovenie navyše poukazuje aj na právny názor

vyplývajúci z jeho konštantnej judikatúry, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok.

Ústavný súd preskúmal tiež námietku sťažovateľa voči procesnému postupu

krajského súdu, ktorý ho podľa jeho tvrdenia mal súriť k neprimeranej stručnosti jeho

prednesov, „ktoré viedli k potvrdeniu rozhodnutia prvostupňového súdu z dôvodu celkovej

časovej indispozície sťažovateľa, čím si nemohol riadne hájiť svoje právo na súdnu ochranu

pred súdom.“.

Zo zápisnice z pojednávania krajského súdu z 20. mája 2009, ktorú si ústavný súd na

účel preskúmania námietky sťažovateľa zabezpečil, vyplýva, že po otvorení odvolacieho

pojednávania a oboznámení priebehu doterajšieho konania predstúpil sťažovateľ so svojím

prednesom, z ktorého vyplýva, že „Odporca sa pridržiava písomne podaného podania

odvolania ako na č. l. 207 a nasl. v celom rozsahu a dodáva, že namieta aktívnu legitimáciu

navrhovateľa a jeho pasívnu legitimáciu z ktorého dôvodu nemôže ísť ani o žiadny vzťah

medzi účastníkmi, čo sa týka bezdôvodného obohatenia k tomuto nemohlo dôjsť,

navrhovateľ okrem iného zastal vyúčtovanie na meno jeho otca V. F. a nie na jeho meno

a oneskorene. Navrhovateľ bol povinný do roku 1993 uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva

bytu na žiadosť jeho otca V. F., čomu však nedošlo. Žiadna zmluva nebola uzavretá. On

používal byt na držbu psom a navrhovateľ záležitosti ohľadom bytu nevysporiadal.

Poukazuje aj na to, že do bytu sa nasťahoval v jeho neprítomnosti v roku 2005 jeho brat J. a

predpokladá, že mu to bolo umožnené z dôvodu, že predmetný nedoplatok za tento byt

uhradil. Žiada napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a návrh navrhovateľa v

celom rozsahu zamietnuť... Odporca ešte chce dodať, že ako občan SR má právo vzniesť

námietku premlčania voči nároku navrhovateľa a z rozhodnutia súdu prvého stupňa

vyplýva, ako keby toto právo nemal.“. Zo zápisnice z odvolacieho pojednávania tiež

vyplýva, že počas odôvodňovania vyhláseného rozsudku sa sťažovateľ postavil a povedal,

že „... nie sme pre neho súd a opustil buchnutím dverí a anglickým komentárom

pojednávaciu miestnosť“.

Na základe skutočností uvedených v zápisnici ústavný súd konštatoval, že námietka

sťažovateľa proti procesnému postupu krajského súdu je zjavne neopodstatnená.

V nadväznosti na svoje zistenia ústavný súd poukázal na svoju stabilizovanú

judikatúru, podľa ktorej garantované základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce

z jej čl. 46 ods. 1, ktorého porušenie sťažovateľ namieta, neznamená právo na úspech

v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom a nemožno ho účelovo chápať tak,

že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (,

). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ

tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň

zasahovať (napr. , ).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa a 2

ústavný súd poznamenáva, že súčasťou jeho štandardnej judikatúry (napr. ,

) je aj na právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým

patria aj práva podľa a 2 , ak toto porušenie nevyplýva z toho, že

všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

, resp. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

O prípadnom porušení základných práv podľa by bolo možné uvažovať

v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu

niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až

, resp. v spojení s ich porušením.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že namietaný rozsudok

krajského súdu ani jeho postup v konaní vedenom pod sp. zn. nesignalizuje

nedostatky, na základe ktorých by bolo možné dôjsť k záveru o porušení základných práv

sťažovateľa podľa a a 2 v spojení s a

a 3 , a preto po predbežnom prerokovaní v tejto časti sťažnosť odmietol podľa

ods. 2 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. októbra 2009