Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 349/09
PDF · 215.74 KB
No categories available
IV. ÚS 349/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. októbra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. O. F., B., vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v
spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného
súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 76/2005 a jeho rozsudkom z 12.
februára 2007 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co
470/2007 a jeho rozsudkom z 20. mája 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. O. F. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra
2009 doručená sťažnosť Mgr. O. F., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy postupom
Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C
76/2005 a jeho rozsudkom z 12. februára 2007 a postupom Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 470/2007 a jeho rozsudkom z
20. mája 2009 (sťažovateľ chybne uvádza z 12. februára 2009, pozn.).
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie ústavný súd zistil, že rozsudkom okresného
súdu sp. zn. 7 C 76/2005 z 12. februára 2007 bol sťažovateľ v postavení žalovaného
zaviazaný zaplatiť Stavebnému bytovému družstvu B. (ďalej len „žalobca“) sumu 21 179 Sk
s 13 % úrokom z omeškania ročne od 24. februára 2003 do zaplatenia (z titulu nedoplatku z
vyúčtovania nákladov spojených s užívaním bytu, ktoré uhradil žalobca, ktorý je vlastníkom
bytu), pričom vo zvyšku okresný súd žalobu zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal
náhradu trov konania.
Proti výroku rozsudku okresného súdu, ktorým bolo žalobe vyhovené, podal
sťažovateľ odvolanie. Krajský súd rozsudkom č. k. 4 Co 470/07-225 z 20. mája 2009
rozsudok okresného súdu v napadnutej vyhovujúcej časti potvrdil.
Podľa tvrdenia sťažovateľa „... odvolací súd neprijal dôvodné námietky sťažovateľa
voči nezákonnému rozhodnutiu súdu prvého stupňa, odporca v plnom rozsahu napáda aj
rozhodnutie druhostupňového súdu, ktorý potvrdil prvostupňové rozhodnutie, s poukázaním
na svoje námietky a porušenie zásady nezávislosti a nestrannosti súdu a iné...“.
Sťažovateľ konkrétne vo vzťahu k označeným rozhodnutiam okresného súdu
a krajského súdu namieta najmä
a) skutočnosť, že žalobca v rozpore so zákonom neuzavrel zmluvu o prevode
vlastníctva predmetného družstevného bytu s otcom sťažovateľa (jeho právnym
predchodcom), a teda „nevstúpil do žiadneho právneho vzťahu s družstvom bez vlastného
zavinenia...“,
b) že žalobca nebol aktívne legitimovaný na podanie žaloby, keďže podľa jeho
názoru malo dôjsť k likvidácii žalobcu podľa zákona č. 42/1992 Zb. o úprave majetkových
vzťahov a vyporiadaní majetkových nárokov v družstvách v znení neskorších predpisov
a jeho následnému výmazu z obchodného registra,
c) nedostatok svojej pasívnej legitimácie, keďže nemal so žalobcom uzavretú zmluvu
o správe bytu a ani mu nebol byt žalobcom vydaný (sťažovateľ je toho názoru, že byt užíval
oprávnene a nikdy nemal v úmysle obohacovať sa službami, ktoré od žalobcu nikdy
nepožadoval),
d) výšku peňažného plnenia, na zaplatenie ktorého bol právoplatne zaviazaný (túto
výšku sťažovateľ namieta z dôvodu, že žalobca nemal platne ociachované vodomery, a teda
nie je možné zistiť skutočnú spotrebu vody),
e) premlčanie nároku žalobcu.
Sťažovateľ namieta tiež procesný postup krajského súdu, pričom v tejto súvislosti
okrem iného uvádza:
„... odvolací súd súril sťažovateľa k neprimeranej stručnosti prednesov, ktoré viedli
k potvrdeniu rozhodnutia prvostupňového súdu z dôvodu celkovej časovej indispozície
sťažovateľa, čím si nemohol riadne hájiť svoje právo na súdnu ochranu pred súdom. ... To,
že sa sťažovateľ nemohol riadne vyjadriť ku všetkým skutočnostiam svojho odvolania, lebo
mu porušovatelia bránili vo veci konať a porušili jeho procesné právo na riadne hájenie si
práv pred súdom, svedčí o tom, že vec nebola prejednaná pred nezávislým a nestranným
súdom spôsobom, ktorý ustanovuje O. s. p. Dôsledkom toho, porušovatelia svojimi
rozhodnutiami porušili základné práva a slobody sťažovateľa, najmä jeho právo na
spravodlivosť, lebo mu ukladali povinnosť v rozpore so zákonom, aby chránili toho, kto
porušuje zákon!“
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
v jeho veci nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo Mgr. O. F., upravené v čl. 1 (1) a čl. 2 (2) a (3) a čl. 20 (1) a (2)
a v čl. 46 (1) Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II
a Krajského súdu v Bratislave porušené bolo.
2. Rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 7 C 76/05 zo dňa 12. februára
2007 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 470/07 zo dňa 12. februára 2009 zrušuje
a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Okresnému súdu Bratislava II a Krajskému súdu v Bratislave zakazuje pokračovať
v porušení základného práva a slobody v čl. 1 (1) a čl. 2 (2) a (3) a čl. 20 (1) a (2)
a v čl. 46 (1).
4. Mgr. O. F. priznáva finančné zadosťučinenie 150.000,- € (stopäťdesiat tisíc euro),
ktoré je Okresný súd Bratislava II a Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do 15 dní od
právoplatnosti tohto nálezu.
5. Mgr. O. F. priznáva trovy konania/právneho zastúpenia, ktoré je Okresný súd
Bratislava II a Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet advokáta sťažovateľa do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu podľa uvedenej výšky.“
Sťažovateľ tiež žiada, aby ústavný súd rozhodol o odklade vykonateľnosti
namietaného rozhodnutia okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 2 a čl. 46
ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 76/2005 a jeho rozsudkom z 12. februára 2007
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že k zásahu do jeho základných práv došlo postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 76/2005 a jeho rozsudkom z 12. februára
2007. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na princíp subsidiarity, na ktorom je založená
jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Z čl. 127 ods. 1
ústavy totiž vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený
medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou
založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc
ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
V danom prípade bol na základe podaného odvolania o námietkach sťažovateľa proti
označenému rozsudku okresného súdu oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd, čo sa
aj stalo; o odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 4 Co 470/07-225
z 20. mája 2009 tak, že rozsudok okresného súdu v napadnutej vyhovujúcej časti potvrdil
a žalobcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
Právomoc krajského súdu vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd
sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie svojich práv postupom a rozsudkom
okresného súdu pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 2 a čl. 46
ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 470/2007 a jeho rozsudkom z 20. mája 2009
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu
nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to
buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). Za iné dôvody zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti treba považovať aj konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým intenzitu
pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní dotknutého orgánu verejnej moci
a ich ústavnoprávny rozmer (napr. IV. ÚS 62/08).
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01 atď.).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00 atď.).
Z dôvodu posúdenia opodstatnenosti sťažnosti ústavný súd preskúmal namietaný
rozsudok krajského súdu, z ktorého vyplýva, že odvolací súd sa stotožnil so skutkovými
zisteniami okresného súdu a z nich vyplývajúcimi závermi, ako aj právnym posúdením veci,
pričom v zmysle § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku [(ďalej len „OSP“) „Ak sa
odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.“] sa v jeho odôvodnení obmedzil len na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia.
Podľa krajského súdu boli odvolacie námietky sťažovateľa bez právneho významu.
Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že sťažovateľ v odvolaní najmä namietal,
„... že neoprávnené obohatenie na jeho strane nevzniklo, lebo nedostatok právneho vzťahu
spôsobil navrhovateľ, ktorý nemá aktívnu legitimáciu vlastníka predmetného bytu, lebo
tento byt nemôže byť družstevným, nakoľko bol k nemu uplatnený zákonný nárok právnych
predchodcov odporcu a preto predmetný byt nemôže byť v súpise majetku družstva. Bol
toho názoru, že on si môže brániť svoje vlastníctvo ako dedič bytu, aj keď u jeho právnych
predchodcov ich vlastníctvo nebolo vyznačené v katastri nehnuteľností. Namietal, že
navrhovateľ okrem iného zaslal vyúčtovanie na meno jeho otca V. F. a tiež oneskorene a že
navrhovateľ bol povinný do roku 1993 uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu na
žiadosť jeho otca, k čomu nedošlo.“.
Na základe citovaného ústavný súd poznamenáva, že námietky sťažovateľa uvedené
v odvolaní sa v zásade zhodujú s jeho námietkami uvedenými v sťažnosti adresovanej
ústavnému súdu, z čoho zjavne vyplýva, že sťažovateľ v rozpore so zmyslom a účelom
ústavnej úpravy považuje ústavný súd za riadnu opravnú inštanciu vo vzťahu
k rozhodnutiam všeobecných súdov.
Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd sa v namietanom rozsudku odvoláva na
správnosť záverov uvedených v rozsudku okresného súdu sp. zn. 7 C 76/05 z 12. februára
2007, považoval ústavný súd za potrebné preskúmať aj jeho odôvodnenie. V relevantnej
časti odôvodnenia označeného rozsudku okresného súdu sa uvádza:
„... odporca v roku 2000 užíval byt č. 21 na... ul. v B., ktorého je navrhovateľ
vlastníkom, a to bez právneho dôvodu, pričom neuhrádzal náklady spojené s užívaním tohto
bytu a uhradiť ich musel navrhovateľ, ako vlastník bytu. Z vykonaného dokazovania je
zrejmé, že odporca nie je nájomcom predmetného bytu, ani jeho vlastníkom. Odporca je
dedičom po predchádzajúcom nájomcovi bytu a členovi družstva, pričom na základe
právoplatného dedičského rozhodnutia odporca nadobudol členský podiel v Stavebnom
bytovom družstve B., k bytu č. 21 na 2. poschodí na... ul. v B. a zostatkovú hodnotu
členského podielu v sume 20.603,- Sk v podiele 1 (druhú 1-icu nadobudol jeho brat). Tým
však nie je stále vyriešená otázka, ktorý z oboch dedičov sa stane nájomcom bytu, nakoľko
spoločný nájom družstevného bytu u iných osôb, ako u manželov nie je možný. Preto súd
pre účely tohto konania nemohol odporcu považovať ani za nájomcu, ani za vlastníka
predmetného bytu. Je teda zrejmé, že pokiaľ predmetný byt v roku 2000 odporca užíval,
robil tak bez právneho dôvodu. Skutočnosť, že odporca v predmetnom byte v roku 2000 (od
1. 1. do 31. 12.) býval, resp. ho užíval, bola v konaní preukázaná výpoveďami svedkov,
nepriamo vyplýva aj z obsahu spisu vedeného na tunajšom súde pod sp. zn. 20 Nc 101/98 a
celkom to nepoprel ani samotný odporca (uviedol, že po 20. 5. 2000 sa musel do tohto bytu
uchýliť). Aj keď odporca v byte býval resp. sa tam zdržiaval bez právneho dôvodu, bol
povinný uhrádzať náklady spojené s užívaním bytu. Výšku týchto nákladov mal súd
preukázanú z vyúčtovania nákladov za rok 2000, ktoré predložil navrhovateľ. Pokiaľ
odporca namietal, že merače teplej a studenej vody neboli platne odciachované, toto
nemôže mať vplyv na výšku žalovanej sumy, nakoľko z vykonaného dokazovania bolo
zrejmé, že to bol práve odporca, ktorý bránil niekoľko rokov navrhovateľovi vo vstupe do
bytu (teda aj za prípadným účelom výmeny meračov vody), takže tento sa musel tohto
vstupu domáhať podaním návrhu na súd, teda túto situáciu zavinil odporca. Pokiaľ to
odôvodňoval tým, že nebola uzatvorená s navrhovateľom zmluva o výkone správy, súd
poukazuje na to, že keďže odporca nebol vlastníkom bytu, nebol daný dôvod, pre ktorý by s
ním mal navrhovateľ uzatvárať zmluvu o výkone správy. Keďže náklady spojené s užívaním
predmetného bytu za rok 2000 zaplatil navrhovateľ za odporcu, odporca sa na úkor
navrhovateľa bezdôvodne obohatil, pričom výška bezdôvodného obohatenia predstavuje
sumu 21.179,- Sk (skutočné náklady vyúčtované vo vyúčtovaní nákladov za rok 2000 zo dňa
30. 4. 2001 po odpočítaní poplatku z omeškania v sume 15.449,- Sk)...
Pokiaľ odporca vzniesol námietku premlčania, súd na ňu neprihliadol, nakoľko bola
neopodstatnená. V zmysle ust. § 107 ods. 1 OZ právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo
k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Súd mal za to, že navrhovateľ
sa dozvedel, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a v akej výške dňom vypracovania
vyúčtovania skutočných nákladov za rok 2000, teda 30. 4. 2001. Až vtedy sa navrhovateľ
dozvedel, či vôbec sa odporca bezdôvodne obohatil a o akú sumu, teda až vtedy si mohol
navrhovateľ prvýkrát uplatniť právo na vydanie bezdôvodného obohatenia. Keďže
premlčacia doba je 2-ročná a navrhovateľ podal návrh na súd dňa 24. 2. 2003, je zrejmé, že
ho podal pred uplynutím premlčacej doby (ktorá by uplynula 30. 4. 2003).
Ďalej odporca namietal nedostatok aktívnej legitimácie, resp. skôr nedostatok
spôsobilosti navrhovateľa byť účastníkom konania (čo vyplýva z obsahu tejto námietky). Aj
táto námietka odporcu však bola neopodstatnená. Navrhovateľ je stále zapísaný
v obchodnom registri... K jeho likvidácii v zmysle § 22 ods. 2 zák. č. 42/92 Zb. nedošlo...
Navrhovateľ je právnym nástupcom družstva, ktoré pridelilo predmetný byt otcovi odporcu.
V konaní bolo preukázané, že otec odporcu požiadal dňa 2. 4. 1992 o prevod bytu do
osobného vlastníctva, avšak v konaní nebol produkovaný žiaden dôkaz..., z ktorého by bolo
zrejmé, že naozaj aj došlo k uzatvoreniu zmluvy medzi navrhovateľom a právnym
predchodcom odporcu o prevode vlastníctva bytu.“
Z citovaného vyplýva, že okresný súd sa v odôvodnení namietaného rozsudku
zaoberal v zásade so všetkými námietkami sťažovateľa, ktoré uplatnil aj v sťažnosti
adresovanej ústavnému súdu, pričom prijal k nim závery, ktoré sú z ústavného hľadiska
akceptovateľné a udržateľné a nesignalizujú arbitrárnosť tohto rozhodnutia. Za týchto
okolností nemožno mať z ústavného hľadiska výhrady ani proti záverom krajského súdu,
ktorý sa v namietanom rozsudku so závermi okresného súdu stotožnil, a preto aj potvrdil
rozsudok okresného súdu sp. zn. 7 C 76/05 z 12. februára 2007. Ústavný súd v nadväznosti
na už citované ustanovenie § 219 ods. 2 OSP navyše poukazuje aj na právny názor
vyplývajúci z jeho konštantnej judikatúry, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok.
Ústavný súd preskúmal tiež námietku sťažovateľa voči procesnému postupu
krajského súdu, ktorý ho podľa jeho tvrdenia mal súriť k neprimeranej stručnosti jeho
prednesov, „ktoré viedli k potvrdeniu rozhodnutia prvostupňového súdu z dôvodu celkovej
časovej indispozície sťažovateľa, čím si nemohol riadne hájiť svoje právo na súdnu ochranu
pred súdom.“.
Zo zápisnice z pojednávania krajského súdu z 20. mája 2009, ktorú si ústavný súd na
účel preskúmania námietky sťažovateľa zabezpečil, vyplýva, že po otvorení odvolacieho
pojednávania a oboznámení priebehu doterajšieho konania predstúpil sťažovateľ so svojím
prednesom, z ktorého vyplýva, že „Odporca sa pridržiava písomne podaného podania
odvolania ako na č. l. 207 a nasl. v celom rozsahu a dodáva, že namieta aktívnu legitimáciu
navrhovateľa a jeho pasívnu legitimáciu z ktorého dôvodu nemôže ísť ani o žiadny vzťah
medzi účastníkmi, čo sa týka bezdôvodného obohatenia k tomuto nemohlo dôjsť,
navrhovateľ okrem iného zastal vyúčtovanie na meno jeho otca V. F. a nie na jeho meno
a oneskorene. Navrhovateľ bol povinný do roku 1993 uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva
bytu na žiadosť jeho otca V. F., čomu však nedošlo. Žiadna zmluva nebola uzavretá. On
používal byt na držbu psom a navrhovateľ záležitosti ohľadom bytu nevysporiadal.
Poukazuje aj na to, že do bytu sa nasťahoval v jeho neprítomnosti v roku 2005 jeho brat J. a
predpokladá, že mu to bolo umožnené z dôvodu, že predmetný nedoplatok za tento byt
uhradil. Žiada napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a návrh navrhovateľa v
celom rozsahu zamietnuť... Odporca ešte chce dodať, že ako občan SR má právo vzniesť
námietku premlčania voči nároku navrhovateľa a z rozhodnutia súdu prvého stupňa
vyplýva, ako keby toto právo nemal.“. Zo zápisnice z odvolacieho pojednávania tiež
vyplýva, že počas odôvodňovania vyhláseného rozsudku sa sťažovateľ postavil a povedal,
že „... nie sme pre neho súd a opustil buchnutím dverí a anglickým komentárom
pojednávaciu miestnosť“.
Na základe skutočností uvedených v zápisnici ústavný súd konštatoval, že námietka
sťažovateľa proti procesnému postupu krajského súdu je zjavne neopodstatnená.
V nadväznosti na svoje zistenia ústavný súd poukázal na svoju stabilizovanú
judikatúru, podľa ktorej ústavou garantované základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce
z jej čl. 46 ods. 1, ktorého porušenie sťažovateľ namieta, neznamená právo na úspech
v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom a nemožno ho účelovo chápať tak,
že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02,
IV. ÚS 277/05). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ
tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň
zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06).
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 2 ústavy
ústavný súd poznamenáva, že súčasťou jeho štandardnej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05,
IV. ÚS 326/07) je aj na právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým
patria aj práva podľa čl. 20 ods. 1 a 2 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že
všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48
ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
O prípadnom porušení základných práv podľa čl. 20 ústavy by bolo možné uvažovať
v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu
niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až
čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že namietaný rozsudok
krajského súdu ani jeho postup v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 470/07 nesignalizuje
nedostatky, na základe ktorých by bolo možné dôjsť k záveru o porušení základných práv
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2
a 3 ústavy, a preto po predbežnom prerokovaní v tejto časti sťažnosť odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. októbra 2009