Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 366/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-53

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. decembra 2010

v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu

Petra Brňáka o sťažnosti H. M., P., zastúpenej advokátkou JUDr. Z. B., B., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 , práva na ochranu majetku podľa Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na

nedotknuteľnosť obydlia podľa , základného práva

na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa

a základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného

a rodinného života podľa v spojení s

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 15. júla 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 27. apríla 2010 takto

rozhodol:

1. Základné právo H. M. podľa a právo

podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 15. júla 2010 a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. apríla 2010 p o r u š e n é b o l o .

2. Z r u š u j e uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 15. júla 2010 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 27. apríla 2010 a vec v r a c i a Krajskému súdu v Banskej

Bystrici na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť H. M. trovy

právneho zastúpenia v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem

centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Z. B., B., do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. septembra

2010 faxom a 14. septembra 2010 poštou doručená sťažnosť H. M., P. (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Z. B., B., ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť

majetok podľa , práva na ochranu majetku podľa Dodatkového

protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“), základného práva na

nedotknuteľnosť obydlia podľa , základného práva na nedotknuteľnosť

osoby a jej súkromia podľa a základného práva na ochranu pred

neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa v

spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 15. júla 2010 (ďalej len „uznesenie krajského

súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp.

zn. z 27. apríla 2010 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné práva H. M…

a. podľa článku 46 ods. 1 a podľa článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

b. podľa článku 46 ods. 1 v spojení s článkom 12 ods. 1

a

c. podľa článku 20 ods. 1 , článku 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa článkov 21

ods. 1, 16 ods. 1 a 19 ods. 2 , všetky v spojení s článkom 46

ods. 1 a s článkom 12 ods. 1 ,

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. , zo dňa

27. 04. 2010 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. , zo

dňa 15. 07. 2010, porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , zo dňa

27. 04. 2010 a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. ,

zo dňa 15. 07. 2010, sa zrušujú a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby

v nej znovu konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť pani H. M... trovy právneho

zastúpenia v sume 2.686,84 €... na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Z. B... do dvoch

mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu a uznesením č. k.

-24 z 21. októbra 2010 ju prijal na ďalšie konanie.

Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci vyjadril krajský súd podaním sp. zn.

Spr. 1276/10 z 12. novembra 2010, ktorým predložil vyjadrenie predsedníčky príslušného

senátu z 11. novembra 2010, a predseda najvyššieho súdu podaním č. k. -100

z 10. novembra 2010.

Právna zástupkyňa sťažovateľky sa podaním z 3. decembra 2010 vyjadrila

k stanovisku predsedu krajského súdu z 12. novembra 2010 a predsedu najvyššieho súdu

z 10. novembra 2010 k sťažnosti.

Predseda krajského súdu v podaní z 12. novembra 2010, predseda najvyššieho súdu

v podaní z 10. novembra 2010 a právna zástupkyňa sťažovateľky v podaní z 3. decembra

2010 ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na ústnom pojednávaní.

Ústavný súd preto so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) upustil v danej veci od ústneho

pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci.

II.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«1/ Sťažovateľka je v zmysle výpisu z listu vlastníctva číslo 8160, k. ú. S. M.,

vlastníkom priestorov nachádzajúcich sa v bytovom dome... a garážového státia (garáží)

číslo 020 nachádzajúceho sa v suteréne bytového domu...

2/ Správca konkurznej podstaty spoločnosti Z. s., akciová spoločnosť „v konkurze“

zapísal uvedený majetok sťažovateľky do súpisu konkurznej (oddelenej) podstaty…

3/ Sťažovateľka na základe uvedeného po doručení výzvy na podanie vylučovacej

žaloby podala na Okresný súd v Banskej Bystrici podaním zo dňa 02. 03. 2009 žalobný

návrh voči osobe správcu konkurznej podstaty spoločnosti Z. s., akciová spoločnosť „v

konkurze“ v zmysle § 78 zákona o konkurze, na základe ktorého žiadala, aby konkurzný súd

vylúčil vyššie uvedený majetok (byt, garážový priestor) zo súpisu konkurznej (oddelenej)

podstaty spoločnosti Z. s., akciová spoločnosť „v konkurze“. Uvedené konanie sa vedie na

Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. ...

4/ V rámci uvedeného konania sa sťažovateľka podaním zo dňa 20. 08. 2009

domáhala prerušenia konania vedeného na Okresnom súde v Banskej Bystrici, sp. zn.

, v zmysle (ďalej len

„OSP“), z dôvodu, že na Okresnom súde Bratislava I (pod sp. zn. a pod sp. zn.

) a na Okresnom v Banskej Bystrici (pod sp. zn. ) prebiehajú

konania, v rámci ktorých sa riešia všetky otázky aj čo i len teoreticky relevantné pre

rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica vo veci vylúčenia majetku sťažovateľky zo

súpisu podstaty...

5/ Dňa 25. 09. 2009 rozhodol Okresný súd v Banskej Bystrici uznesením, číslo

konania -383 tak, že návrh sťažovateľky na prerušenie konania zamietol.

6/ V dôsledku odvolania sťažovateľky zo dňa 16. 10. 2009 Krajský súd v Banskej

Bystrici napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa uznesením zo dna 17. 12. 2009, sp. zn. 43

, zmenil tak, že konanie vedené na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn.

prerušil do právoplatného rozhodnutia veci vedenej na Okresnom súde

Bratislava I pod sp. zn. ...

7/ Voči uvedenému rozhodnutiu Krajského súdu v Banskej Bystrici o prerušení

konania podal žalovaný JUDr. M. B., správca konkurznej podstaty spoločnosti z. s., akciová

spoločnosť „v konkurze“, dovolanie…

8/ Uznesením, datovaným dňom 27. 04. 2010, sp. zn. , voči ktorému

smeruje táto sťažnosť sťažovateľky, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd

zrušil uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 17. 12. 2009, č. k.

a vec vrátil Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie...

Svoje rozhodnutie, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky vyhovel dovolaniu

žalovaného, odôvodnil nasledovne:

„Z ustanovenia vyplýva, že uznesenie o prerušení konania sa

nepovažuje za vedenie konania. Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že pokiaľ súd konanie

preruší nejde o vedenie konania. Z tohto ustanovenia však analogicky vyplýva, že pokiaľ

konajúci súd konanie nepreruší ide o postup súdu, ktorý je vedením konania. V opačnom

prípade by ustanovenie presne nevymedzovalo, že uznesenie o prerušení

konania nie je vedením konania. K tvrdeniu žalobcu v spojitosti s otázkou prípustnosti

odvolania voči uzneseniu, ktorým návrh na prerušenie konania bol zamietnutý s poukazom

na ustanovenie podľa ktorého odvolanie nie je prípustné voči

uzneseniu, ktorým sa zamietol návrh na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 1

písm. c) Najvyšší súd Slovenskej republiky je názoru, že ustanovenie písm.

o) rieši otázku prípustnosti odvolania voči uzneseniam, ktorými sa zamietol návrh na

prerušenie konania výlučne podľa . Z ustanovenia

písm. o) taktiež vyplýva, že odvolanie nie je prípustné voči uzneseniu, ktorým sa

upravuje vedenie konania a práve v ustanovení je presne vymedzené, že

uznesenie o prerušení konania sa za vedenie konania nepovažuje. V danom prípade bol

návrh na prerušenie konania prvostupňovým súdom zamietnutý v zmysle ustanovenia § 109

ods. 2 písm. c) , a preto sa na posudzovanie otázky či ide o prípad kedy odvolanie nie je

prípustné voči uzneseniu, ktorým sa zamietol návrh na prerušenie konania podľa § 109

ods. 1 písm. c) nevzťahuje ani analogicky. V danom prípade, keď bol zamietnutý návrh

na prerušenie konania s odkazom na ustanovenie sa otázka

prípustnosti odvolania voči takémuto uzneseniu posudzuje v spojení s ustanovením § 202

ods. 3 písm. a) v spojení s ustanovením . Na základe uvedeného

dovolaci súd dospel k záveru, že pokiaľ prvostupňový súd konanie neprerušil išlo o vedenie

konania prvostupňovým súdom proti ktorému uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Odvolací súd teda rozhodol v rozpore so zákonom, keď o takomto uznesení, ktoré upravuje

vedenie konania rozhodol tak, že takéto uznesenie zmenil a návrhu na prerušenie konania

vyhovel. Z povahy veci, keďže išlo o rozhodnutie o vedení konania proti ktorému odvolanie

nie je prípustné, odvolací súd mal odvolanie navrhovateľa ako neprípustné odmietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe takto posúdeného skutkového stavu

dovolanie odporcu označil za právne dôvodné a uznesenie Krajského súdu v Banskej

Bystrici č. k. zo dňa 17. 12. 2009 S poukazom na

zrušil oko vydané v rozpore so zákonom.“

9/ Následne Krajský súd v Banskej Bystrici, viazaný právnym názorom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, uznesením sp. zn. , zo dňa 15. 07. 2010, voči

ktorému rozhodnutiu Krajského súdu v Banskej Bystrici takisto smeruje táto sťažnosť,

odmietol odvolanie sťažovateľky proti uzneseniu Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa

25. 09. 2009, č. k. -383...

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd považoval za neprípustné

odvolanie sťažovateľky proti uzneseniu Okresného súdu v Banskej Bystrici o zamietnutí

návrhu na prerušeniu konania podaného v zmysle . Uvedeným

právnym názorom sa následne riadil aj Krajský súd v Banskej Bystrici, v uznesení zo dňa

15.07.2010, sp. zn. ... takýto výklad je – najmä z dôvodu prílišného

formalizmu - nevyhnutné považovať za svojvoľný, arbitrárny a ani v najmenšom

nezodpovedajúci ustanoveniam . Práve uvedená otázka,

t. zn. zjavná svojvôľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri právnom posúdení

rozhodujúcej otázky, či sťažovateľka bola oprávnená podať odvolanie proti rozhodnutiu

Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25. 09. 2009, č. k. -383, ktorým

Okresný súd v Banskej Bystrici zamietol návrh sťažovateľky na prerušenie konania, je

ťažiskovým dôvodom podania tejto sťažnosti...

Z napadnutého rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tento

krajne reštriktívne vykladal ustanovenie , keď na jeho základe v spojení

s vyslovil právny názor a rozhodol, že účastník konania (v tomto

prípade sťažovateľka) má právo odvolania voči uzneseniu, ktorým súd prvého stupňa

rozhodol o prerušení konania, nemá však už právo podať opravný prostriedok v prípade,

pokiaľ súd prvého stupňa rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.

V zmysle „uznesenie o prerušení konania sa nepovažuje za

uznesenie o vedení konania“.

Na základe uvedeného „analogickým“ výkladom dospel k tomu, že uznesenie

o zamietnutí návrhu na prerušenie konania (na rozdiel od uznesenia, ktorým sa prerušeniu

konania vyhovie) už je uznesením o vedení konania, na základe ktorej skutočnosti nie je voči

takémuto uzneseniu o zamietnutiu návrhu na prerušenie konania prípustné odvolanie

v zmysle .

Táto argumentácia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorou bol následne

viazaný aj Krajský súd v Banskej Bystrici, je však v celom rozsahu nesprávna a vôbec

nezodpovedá zneniu , a tým ani základným princípom

stanoveným v , a to na základe nasledovných dôvodov:

1/ Citované ustanovenie § 170 ods. 3 bolo implementované do Občianskeho súdneho

poriadku na základe zákona číslo , účinného od 15. 10. 2008. Tým istým

zákonom (!) však bolo aj ustanovenie § 202 ods. 3 doplnené o písm. o):

V zmysle odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu,

ktorým sa zamietol návrh na prerušenie konania podľa .

Nie je pritom žiaden logicky vysvetliteľný dôvod, prečo by zákonodarca osobitne do

, ktoré ustanovenie vymenúva uznesenia, voči ktorým nie je odvolanie

prípustné, implementoval osobitne a výslovne uznesenie, ktorým sa zamietol návrh na

prerušenie konania podľa , pokiaľ by už len na základe

ods. 3 v spojení s boli „en bloc“ z možnosti podania opravného

prostriedku vylúčené všetky uznesenia, na základe ktorých sa zamietol návrh na prerušenie

konania. Uvedené doplnenie v ustanovení má význam jedine

vtedy, pokiaľ Inak proti ostatným uzneseniam o zamietnutí návrhu na prerušenie konania,

vrátane tých, ktoré sú vydané podľa , už odvolanie prípustné je.

Uvedenú právnu argumentáciu použila sťažovateľka aj vo svojom vyjadrení

k dovolaniu. Argumentácia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spočívajúca v tom, že

„ustanovenie rieši otázku prípustnosti odvolania voči

uzneseniam, ktorými sa zamietol návrh na prerušenie konania výlučne podľa § 109 ods. 1

písm. c) “ je nič nevypovedajúca a absolútne ignorujúca akékoľvek logické zákonitosti

a vzájomné prepojenie a súvis jednotlivých ustanovení .

Zdôrazňujeme pritom, že ustanovenie bolo doplnené do

tým istým zákonom (novelou) a tým istým dňom nadobudlo

účinnosť ako ustanovenie , čo ešte viac odôvodňuje nevyhnutnosť

zohľadnenia logických väzieb medzi týmito ustanoveniami. Prílišný formalizmus pri výklade

právnych noriem s úplným abstrahovaním súvisiacich ustanovení príslušného právneho

predpisu už bol v konečnom dôsledku neraz odmietnutý aj v rozhodovacej praxi Ústavného

súdu Slovenskej republiky:

„Interpretácia právnych noriem Najvyšším súdom Slovenskej republiky musí

zohľadniť súvisiace normy obsiahnuté v zákone, ako aj logické väzby medzi nimi. Opačný

postup pri Interpretácii právnych noriem je nezlučiteľný s .“

( zo dňa 02. 06. 2009 - uverejnený v Zbierke nálezov a uznesení pod číslom

44/2009).

2/ Skutočnosť, že ustanovenie nie je možné vykladať tak

reštriktívne, ako k tomu pristúpil Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení

(a následne aj Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý bol viazaný jeho právnym názorom),

vyplýva aj z použitia komparatívnej metódy porovnaním s ďalšími ustanoveniami .

Vyberáme napríklad …

3/ Výklad Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý zahrnul uznesenie, ktorým

súd zamietne návrh na prerušenie konania, pod taký druh uznesení, ktorým sa upravuje

vedenie konania, navyše vôbec nezodpovedá charakteristike „uznesení o vedení konania“,

ktorú ponúka odborná literatúra či právna prax…

práve v dôsledku neprerušenia konania môže prísť k takým škodám na majetku

sťažovateľky, ktoré by už v prípade speňaženia majetku na základe výsledku excindačného

konania nemohli byť plnohodnotne nahradené (vo forme prinavrátenia vlastníctva) cestou

obnovy excindačného konania ani v prípade, pokiaľ by následne Okresný súd Bratislava I

rozhodol v prospech sťažovateľky – a to práve s ohľadom na „nedotknuteľné“ postavenie

prípadného budúceho vydražiteľa. Ignorovanie tu uvedených skutočností by už samo osebe

poprelo základné ústavné princípy práva na spravodlivá súdne konanie, ktorá sú následne

rozvedené napríklad v a .

Sťažovateľka si v nadväznosti na a v tejto situácií ďalej dovoľuje

poukázať aj na , v zmysle ktorého je nevyhnutné v sporoch vyvolaných

alebo súvisiacich s konkurzom (t. j. v excindačnom konaní) opísať a označiť skutočnosti na

preukázanie svojich tvrdení najneskôr do skončenia prvého pojednávania, pričom v zmysle

na neskôr predložené skutočnosti a dôkazy sa neprihliada. Už len z tohto

pohľadu je v prípade neprerušenia konania nanajvýš otázne a rizikové, či konajúci

konkurzný súd je objektívne spôsobilý rozhodnúť právne značne komplikovaný spor (čo je

tento prípad) prakticky na jedinom pojednávaní tak, aby pritom nebolo bez ďalšieho

porušené právo jedného z účastníkov na spravodlivý proces. Máme totiž za to, že už len

s ohľadom na ustanovenie má napríklad Okresný súd Bratislava I, ako súd

rozhodujúci o podstatnej otázke (pre rozhodnutie aj v excindačnom konaní) vo veci samej

a pritom neobmedzený , ďaleko väčšie predpoklady pre skutočne spravodlivé

rozhodnutie vo veci. Uvedené v konečnom dôsledku len osvedčuje aj doterajšia rozdielnosť

v právnych názoroch týkajúcich sa dôvodnosti prerušenia konania obsiahnutá vo vyššie

spomenutých uzneseniach Okresného súdu Banská Bystrica a Krajského súdu Banská

Bystrica.

Aj s ohľadom na túto skutočnosť je jednoznačné, že uznesenie o zamietnutí návrhu na

prerušenie konania nie je „len“ uznesením, ktorým sa upravuje vedenie konania. Význam

tejto formy uznesenia je zrejmý aj z , v zmysle ktorého je takéto uznesenie

nevyhnutné vždy riadne odôvodniť...

Právnej zástupkyni sťažovateľky bolo dňa 21. 06. 2010 doručené rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. , datované dňom 02. 06.

2010, a dňa 17. 06. 2010 rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

, datované dňom 31. 05. 2010, ktoré sa týkali iných fyzických osôb (takisto

ide o žalobcov v excindačnom konaní úpadcu spoločnosti Z. s., akciová spoločnosť „v

konkurze“). V uvedených právnych veciach sp. zn. a sp. zn.

bola právna a skutková situácia žalobcov prakticky totožná s právnou a skutkovou situáciou

sťažovateľky v konaní sp. zn. . Najvyšší súd v predmetných veciach takisto

rozhodoval o dovolaní JUDr. M. B., správcu konkurznej podstaty spoločnosti Z. s., akciová

spoločnosť „v konkurze“, voči rozhodnutiu Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorý

prerušil konanie do skončenia súvisiaceho konania vedeného na Okresnom súde Bratislava

I.

V predmetných konaniach však Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich

uzneseniach, ktoré boli doručené právnej zástupkyni sťažovateľky skôr ako uznesenie

v konaní sp. zn. , uviedol nasledovné:

„Pokiaľ ide o námietku, že uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania

nemožno napadnúť odvolaním a odvolací súd nie je oprávnený o takomto odvolaní konať

a rozhodnúť, tento názor odvolateľa nie je správny. Jeho nesprávnosť potvrdzuje aj

ustanovenie , podľa ktorého uznesenie o prerušení konania sa nepovažuje

za uznesenie o vedení konania. Správny výklad tohto ustanovenia je, že sa týka návrhu

vyhovujúceho I zamietajúceho uznesenia. Dovolateľov reštriktívny výklad, podľa ktorého sa

netýka návrh zamietajúceho uznesenia, je nesprávny.“ – Uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, sp. zn. , datované dňom 02. 06. 2010.

„Žalovaný v dovolaní namietal, že uznesenie vydané prvostupňovým súdom patrí

medzi rozhodnutia, ktoré sú vylúčené z odvolacieho prieskumu v zmysle § 202 ods. 3

písm. a) , ktorými sa upravuje vedenie konania. Uvedená námietka dovolateľa nie je

dôvodná, lebo rozhodnutie o prerušení konania nie je rozhodnutím, ktorým sa upravuje

vedenie konania a proti tomuto rozhodnutiu Je odvolanie prípustné. Súd prvého stupňa

preto správne poučil účastníkov konania o možnosti podať odvolanie a odvolací súd

napokon o odvolaní rozhodol.“ – Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

, datované dňom 31. 05. 2010 (poznámka – aj keď to z citovanej časti priamo

nevyplýva, aj v uvedenom prípade súd prvého stupňa návrh žalobcu na prerušenie konania

najprv zamietol, t. j. aj v uvedenom prípade bola predmetom posúdenia otázka, či je

prípustné odvolanie voči zamietnutiu návrhu na prerušenie konania).

To znamená, v právne a skutkovo totožných situáciách rozhodol a vyjadril sa

Najvyšší súd Slovenskej republiky prakticky v tom istom čase diametrálne odlišne…

V nadväznosti na uvedené je zároveň nevyhnutné uviesť, že predmetné konanie je

spojené s bytostnými záujmami a potrebami sťažovateľky, nakoľko predmetom sporu je aj

ochrana jej bytu, ktorý jej slúži na vykonávanie všetkých osobných i súkromných potrieb.

Z uvedeného dôvodu je jednoznačné, že v dôsledku arbitrárneho a krajne formalizovaného

postupu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dochádza nielen k poškodeniu práva

sťažovateľky na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces, či k poškodeniu práva v zmysle

článku 12 ods. 1 , ale v spojitosti s týmito právami aj k poškodeniu existenčných práv

uvedených v článku 21 ods. 1, , v článku 16 ods. 1 a článku 19 ods. 2

...

Rozhodnutie Najvyššieho súdu zo dňa 27. 04. 2010, sp. zn. ,

a rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. , zo dňa 15. 07.

2010, na základe vyššie uvedených skutočností, z dôvodu, že faktickým predmetom sporu je

aj ochrana proti speňažovaniu bytu, v ktorom sťažovateľka býva, zasahujú aj do vyššie

uvedených ústavných práv, t. j. okrem práva na ochranu vlastníctva aj do práva na

nedotknuteľnosť obydlia, nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia a práva na ochranu pred

neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.»

Predseda najvyššieho súdu vo svojom podaní č. k. -100 z 10. novembra

2010 uviedol:

«Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s tým, ako

najvyšší súd interpretoval a aplikoval ustanovenie § 170 ods. 3 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „“) v spojení s ustanovením

Najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým vyhovel dovolaniu žalovaného, odôvodnil výkladom,

podľa ktorého pokiaľ z ustanovenia vyplýva, že uznesenie o prerušení

konania sa nepovažuje za uznesenie o vedení konania, tak analogicky uznesenie, ktorým súd

konanie nepreruší (t. j. návrh na prerušenie konania zamietne), je uznesením o vedení

konania.

Podľa , odvolanie nieje prípustné proti uzneseniu,

ktorým sa upravuje vedenie konania.

S poukazom na uvedené najvyšší súd ako súd dovolací vo svojom rozhodnutí dospel

k záveru, že pokiaľ Okresný súd Banská Bystrica návrh sťažovateľky na prerušenie konania

zamietol, mal Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodujúci o odvolaní sťažovateľky proti

uzneseniu okresného súdu, toto odvolanie ako neprípustné odmietnuť.

Uvedený výklad považuje sťažovateľka za svojvoľný a arbitrárny, vykazujúci znaky

prílišného formalizmu...

Dôvody, pre ktoré najvyšší súd rozhodol o zrušení uznesenia Krajského súdu

v Banskej Bystrici a vrátení veci na ďalšie konanie, sú v jeho rozhodnutí odôvodnené

ústavne konformným spôsobom majúc na zreteli, že inštitút odôvodnenia súdneho

rozhodnutia je jednou z podstatných záruk výkonu súdnej moci, súčasne, že výklad

legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie musí byť v súlade s (

ods. 4 )...

K výhradám sťažovateľky spočívajúcim v tom, že okrem namietanej veci najvyšší súd

rozhodoval aj o iných obdobných dovolaniach žalovaného – JUDr. M. B., správcu

konkurznej podstaty rovnakého úpadcu, a to spoločnosti Z. s., akciová spoločnosť „v

konkurze“, len sa týkajúcich iných žalobcov - rovnako fyzických osôb, v ktorých najvyšší

súd vydal opačné rozhodnutia (pod sp. zn. a ), podotýkame,

že porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) nemožno odvodzovať

iba od toho, že v niektorých iných skutkovo totožných veciach rozhodol súd odlišne ako vo

veci sťažovateľky. Odchýlenie súdu od existujúcej skoršej judikatúry v konkrétnom prípade

by mohlo predstavovať zásah do základných práv a slobôd účastníka konania len za

predpokladu, že by bolo dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti súdneho

rozhodnutia v prerokovávanej veci.

O arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené rozhodnutie všeobecného súdu by mohlo ísť

iba v prípade, ak by bolo založené na zrejmom a neopodstatnenom vybočení zo štandardov

výkladu práva, ktoré sú v súdnej praxi všeobecne rešpektované a jeho východiskom by bola

nepredvídateľná interpretačná svojvôľa.

K takémuto zjavnému aplikačnému excesu, spôsobilému založiť porušenie

základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, však podľa názoru

najvyššieho súdu v posudzovanej veci nedošlo...»

Krajský súd podaním sp. zn. Spr. 1276/10 z 12. novembra 2010, ktorým predložil

vyjadrenie predsedníčky príslušného senátu krajského súdu z 11. novembra 2010,

k sťažnosti uviedol:

„Najvyšší súd uznesením z 27. 4. 2010 č. k. , ako súd dovolací, zrušil

uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. s vyslovením právneho

názoru, že pokiaľ súd konanie nepreruší ide o postup súdu, ktorý je vedením konania a proti

takémuto rozhodnutiu odvolanie nieje prípustné, preto odvolanie bolo potrebné odmietnuť.

Následne Krajský súd v Banskej Bystrici viazaný právnym názorom dovolacieho

súdu odvolanie sťažovateľka odmietol uznesením č. k. zo dňa 15. 7. 2010,

nakoľko iný postup zvoliť nemohol s poukazom na ust. ..“

Právna zástupkyňa sťažovateľky v podaní z 3. decembra 2010 uviedla:

„Sťažovateľka v prvom rade zdôrazňuje, že trvá na všetkých dôvodoch a argumentoch, ako

boli uvedené v jej sťažnosti…

Argumentácia predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je protichodná.

Pokiaľ totiž na strane 2 svojho stanoviska tvrdí, že v právomoci všeobecných súdov,

a špeciálne Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, je vykladať a aplikovať zákony, nie je

prípustné, aby v podstatnej otázke (a tou posúdenie možnosti podať odvolanie voči

akémukoľvek rozhodnutiu súdu prvého stupňa rozhodne je) rozhodol Najvyšší súd

Slovenskej republiky, t. j. tieto zákony vykladal a aplikoval, celkom odlišne, t. j.

protichodne. Uvedené podľa právneho názoru sťažovateľky špeciálne platí pri Najvyššom

súde Slovenskej republiky, ktorého úlohou je už v samotnej podstate aj zjednocujúci výklad

zákonov, ktorý bude aj akýmsi „návodom“ do budúcnosti pre obdobné prípady aj pre súdy

nižšieho stupňa. Pri takomto uvažovaní sa následne domnievam, že normy, resp. výklad

noriem civilného práva procesného rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

má byť jednotný a mať dlhodobú konzistentnosť.

Sťažovateľka navyše trvá na tom, že rozhodnutie a odôvodnenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, voči ktorému podala sťažnosť, vôbec nezohľadňuje súvisiace normy

v zákone (), a logické väzby medzi týmito ustanoveniami. Už

len spôsob, ako sa Najvyšší súd Slovenskej republiky vyporiadal napríklad s § 202 ods. 3

písm. o) , ktoré ustanovenie podľa právneho názoru sťažovateľky jednoznačne dáva

odpoveď na otázku, v ktorých prípadoch je resp. nie je prípustné odvolanie voči

rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, už samé osebe zakladá

protiústavnosť predmetného rozhodnutia (viď aj v sťažnosti uvedený Nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky zo dňa 02.06.2009, uverejnený v Zbierke nálezov a

uznesení pod číslom 44/2009). predstavuje jeden z najčastejšie

novelizovaných právnych predpisov v právnom poriadku Slovenskej republiky, čo samo

osebe situáciu civilného procesu komplikuje. Na základe uvedeného vyjadrenia predsedu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o tom, že „o arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené

rozhodnutie všeobecného súdu by mohlo ísť iba v prípade, ak by bolo založené na zrejmom

a neopodstatnenom vybočení zo štandardov výkladu práva, ktoré sú v súdnej praxi

všeobecne rešpektované a jeho východiskom by bola nepredvídateľná interpretačná

svojvôľa“, má sťažovateľka za to, že práve k uvedenému vybočeniu zo štandardného

výkladu práva v danom prípade došlo....

Pokiaľ ide o stanovisko predsedníčky senátu Krajského súdu v Banskej Bystrici,

sťažovateľka si je vedomá, že tento súd bol pri svojom rozhodnutí viazaný právnym

názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Keďže však uvedený právny názor

vychádza z napadnutého rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré je podľa

názoru sťažovateľky nevyhnutné považovať za protiústavné, je nútená domáhať sa zrušenia

aj rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. , zo dňa 15. 07.

2010...“

III.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka v sťažnosti namietala (okrem iných) porušenie základného práva podľa

a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu

a uznesením krajského súdu.

Najvyšší súd uznesením v dovolacom konaní zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn.

zo 17. decembra 2009, ktorým krajský súd v odvolacom konaní zmenil

uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č. k. -383 z 25. septembra 2009

(ďalej len „uznesenie okresného súdu“) o zamietnutí návrhu sťažovateľky na prerušenie

konania podľa (ďalej aj „OSP“) tak, že

konanie vo veci prerušil.

Podľa sťažovateľky uznesenie najvyššieho súdu je založené na nesprávnom právnom

výklade vzťahujúcich sa ustanovení a týmto právnym

názorom sa najvyšší súd zároveň odchýlil od svojej rozhodovacej činnosti v obdobných

právnych veciach. Nesprávne právne závery najvyššieho súdu podľa sťažovateľky spočívali

v závere o neprípustnosti odvolania proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania z dôvodu, že podľa najvyššieho súdu takéto uznesenie je uznesením o vedení

konania, a preto proti nemu odvolanie prípustné nie je.

Z rovnakého dôvodu nesprávneho právneho záveru namieta sťažovateľka porušenie

označených práv aj uznesením krajského súdu, ktorým krajský súd viazaný právnym

názorom najvyššieho súdu vysloveným v napadnutom uznesení odmietol odvolanie

sťažovateľky smerujúce proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa

ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle

a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá

ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok o základnom práve na súdnu

ochranu vykonávajú ( v spojení s ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom

výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať

základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa a právo na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Tomuto základnému právu podľa aj právu podľa

dohovoru zodpovedá uplatňovanie zásady prednosti ústavne konformného výkladu, ktorý

ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických osôb alebo právnických osôb,

pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri

uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich

právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp.

plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických

osôb. Všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy

v prospech realizácie (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných

základných práv a slobôd (, ). Ústavný súd v tejto súvislosti

dodáva, že ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať

vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu

tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek

vyplývajúcich jednak z , ako aj z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a

základných slobodách, ktorým je Slovenská republika viazaná.

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť

preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo

skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , , , ) a zároveň

by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci.

Po dôslednom oboznámení sa s obsahom posudzovaného uznesenia najvyššieho súdu

ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa žiadnym spôsobom nevyrovnal so svojou

„rozchádzajúcou“ sa rozhodovacou činnosťou pri výklade a aplikácii príslušných

ustanovení a nevysporiadal sa ani s argumentmi, ktoré

uviedla v konaní sťažovateľka.

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií

procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Podľa súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za

preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a ústavne akceptovateľné.

V súlade s už uvedenými ustanoveniami je teda

povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na

ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí

týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia. Podľa názoru ústavného súdu sa teda

najvyšší súd ustanoveniami dôsledne neriadil.

Právny výklad aplikovaný najvyšším súdom okrem už uvedeného je podľa názoru

ústavného súdu aj po vecnej stránke ústavne neakceptovateľný a formalisticky opomínajúci

logický výklad vzťahujúcich sa ustanovení v ich vzájomnej

súvislosti.

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne (a nie

formálne) poňatie právneho štátu a výklad právnych noriem z hľadiska ich zmyslu a účelu,

čo sa v plnej miere vzťahuje aj na výklad a aplikáciu ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku.

Podľa uznesenie o prerušení konania sa nepovažuje za uznesenie

o vedení konania.

Podľa odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým

a) sa upravuje vedenie konania...

o) sa zamietol návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c).

Podľa súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny

dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej

zmluvy.

Podľa pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže

konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre

rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Z citovanej právnej úpravy vyplýva, že právny názor najvyššieho súdu, podľa

ktorého „Z ustanovenia vyplýva, že uznesenie o prerušení konania sa

nepovažuje za vedenie konania. Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že pokiaľ súd konanie

preruší nejde o vedenie konania. Z tohto ustanovenia však analogicky vyplýva, že pokiaľ

konajúci súd konanie nepreruší ide o postup súdu, ktorý je vedením konania. V opačnom

prípade by ustanovenie presne nevymedzovalo, že uznesenie o prerušení

konania nie je vedením konania… rieši otázku prípustnosti

odvolania voči uzneseniam, ktorými sa zamietol návrh na prerušenie konania výlučne podľa

. Z ustanovenia taktiež vyplýva, že

odvolanie nie je prípustné voči uzneseniu, ktorým sa upravuje vedenie konania a práve v

ustanovení je presne vymedzené, že uznesenie o prerušení konania sa za

vedenie konania nepovažuje...“, opomína výklad vzťahujúcej sa právnej úpravy v logicky

akceptovateľných súvislostiach.

Logicky akceptovateľným a ústavne konformným sa javí právny výklad citovaných

ustanovení aplikovaný v iných skorších rozhodnutiach najvyššieho súdu a s ním sa

zhodujúca argumentácia sťažovateľky, ktorá uvádza: «Citované ustanovenie § 170 ods. 3

bolo implementované do na základe zákona číslo 384/2008

Z. z., účinného od 15. 10. 2008. Tým istým zákonom... však bolo aj ustanovenie § 202 ods. 3

doplnené o písm. o)…

Nie je… žiaden logicky vysvetliteľný dôvod, prečo by zákonodarca osobitne do § 202

ods. 3 , ktoré ustanovenie vymenúva uznesenia, voči ktorým nie je odvolanie prípustné,

implementoval osobitne a výslovne uznesenie, ktorým sa zamietol návrh na prerušenie

konania podľa , pokiaľ by už len na základe

v spojení s § 202 ods. 3 písm. a) boli „en bloc“ z možnosti podania opravného prostriedku

vylúčené všetky uznesenia, na základe ktorých sa zamietol návrh na prerušenie konania.

Uvedené doplnenie v ustanovení má význam jedine vtedy, pokiaľ

inak proti ostatným uzneseniam o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, vrátane tých,

ktoré sú vydané podľa , už odvolanie prípustné je...»

Ústavný súd preto považuje uznesenie najvyššieho súdu, ako aj uznesenie krajského

súdu (ktorý viazaný právnym názorom najvyššieho súdu si v plnom rozsahu jeho výklad

osvojil) za arbitrárne a porušujúce základné právo sťažovateľky podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Keďže napadnutým uznesením najvyššieho súdu a uznesením krajského súdu došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru, ústavný súd tieto uznesenia zrušil ( v spojení s

ods. 2 ) a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie [

ods. 2 v spojení s ].

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 , práva na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu, základného

práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa , základného práva na

nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa a základného práva na

ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19

ods. 2 v spojení s ústavný súd poznamenáva, že súčasťou jeho

štandardnej judikatúry (napr. , , ) je aj právny

názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo podľa čl. 26 ods. 2

a právo podľa dohovoru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že

všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

, resp. z dohovoru. O prípadnom porušení základných práv hmotného

charakteru možno uvažovať v zásade len vtedy, ak zo strany všeobecného súdu primárne

došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov

vyjadrených v až , resp. dohovoru a v spojení s ich

porušením.

Napriek tomu, že ústavný súd dospel k záveru o porušení práv sťažovateľky podľa

a dohovoru, v súvislostiach danej veci nezistil takú priamu

príčinnú súvislosť medzi porušením ústavnoprocesných princípov v danej veci

a sťažovateľkou namietaného porušenia jej označených práv hmotnorpávneho charakteru,

ktorá by umožňovala vyslovenie záveru o porušení označených práv.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľky. Úhradu

priznal za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2010 v súlade s § 1 ods. 3, § 11

ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov spolu v sume 254,88 €, čo zodpovedá

tarifnej odmene za 2 úkony právnej pomoci po 120,23 € (prevzatie a príprava a spísanie

sťažnosti) a 2-krát paušálna náhrada hotových výdavkov po 7,21 €.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet

právnej zástupkyne sťažovateľky ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2010