Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 366/2010
PDF · 325.36 KB
No categories available
I. ÚS 366/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. decembra 2010
v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu
Petra Brňáka o sťažnosti H. M., P., zastúpenej advokátkou JUDr. Z. B., B., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na
nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného
a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
43 CoKR 29/2010 z 15. júla 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Obdo 11/2010 z 27. apríla 2010 takto
rozhodol:
1. Základné právo H. M. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo
podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 CoKR 29/2010 z 15. júla 2010 a uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 11/2010 z 27. apríla 2010 p o r u š e n é b o l o .
2. Z r u š u j e uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
43 CoKR 29/2010 z 15. júla 2010 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Obdo 11/2010 z 27. apríla 2010 a vec v r a c i a Krajskému súdu v Banskej
Bystrici na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť H. M. trovy
právneho zastúpenia v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem
centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Z. B., B., do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. septembra
2010 faxom a 14. septembra 2010 poštou doručená sťažnosť H. M., P. (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Z. B., B., ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“), základného práva na
nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 1 ústavy, základného práva na nedotknuteľnosť
osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 ústavy a základného práva na ochranu pred
neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy v
spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 43 CoKR 29/2010 z 15. júla 2010 (ďalej len „uznesenie krajského
súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp.
zn. 3 Obdo 11/2010 z 27. apríla 2010 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné práva H. M…
a. podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
b. podľa článku 46 ods. 1 v spojení s článkom 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a
c. podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa článkov 21
ods. 1, 16 ods. 1 a 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, všetky v spojení s článkom 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s článkom 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Obdo 11/2010, zo dňa
27. 04. 2010 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 43 CoKR 29/2010, zo
dňa 15. 07. 2010, porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Obdo 11/2010, zo dňa
27. 04. 2010 a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 43 CoKR 29/2010,
zo dňa 15. 07. 2010, sa zrušujú a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby
v nej znovu konal a rozhodol.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť pani H. M... trovy právneho
zastúpenia v sume 2.686,84 €... na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Z. B... do dvoch
mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
Ústavný súd sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu a uznesením č. k.
I. ÚS 366/2010-24 z 21. októbra 2010 ju prijal na ďalšie konanie.
Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci vyjadril krajský súd podaním sp. zn.
Spr. 1276/10 z 12. novembra 2010, ktorým predložil vyjadrenie predsedníčky príslušného
senátu z 11. novembra 2010, a predseda najvyššieho súdu podaním č. k. KP 4/2010-100
z 10. novembra 2010.
Právna zástupkyňa sťažovateľky sa podaním z 3. decembra 2010 vyjadrila
k stanovisku predsedu krajského súdu z 12. novembra 2010 a predsedu najvyššieho súdu
z 10. novembra 2010 k sťažnosti.
Predseda krajského súdu v podaní z 12. novembra 2010, predseda najvyššieho súdu
v podaní z 10. novembra 2010 a právna zástupkyňa sťažovateľky v podaní z 3. decembra
2010 ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na ústnom pojednávaní.
Ústavný súd preto so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho
pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
II.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
«1/ Sťažovateľka je v zmysle výpisu z listu vlastníctva číslo 8160, k. ú. S. M.,
vlastníkom priestorov nachádzajúcich sa v bytovom dome... a garážového státia (garáží)
číslo 020 nachádzajúceho sa v suteréne bytového domu...
2/ Správca konkurznej podstaty spoločnosti Z. s., akciová spoločnosť „v konkurze“
zapísal uvedený majetok sťažovateľky do súpisu konkurznej (oddelenej) podstaty…
3/ Sťažovateľka na základe uvedeného po doručení výzvy na podanie vylučovacej
žaloby podala na Okresný súd v Banskej Bystrici podaním zo dňa 02. 03. 2009 žalobný
návrh voči osobe správcu konkurznej podstaty spoločnosti Z. s., akciová spoločnosť „v
konkurze“ v zmysle § 78 zákona o konkurze, na základe ktorého žiadala, aby konkurzný súd
vylúčil vyššie uvedený majetok (byt, garážový priestor) zo súpisu konkurznej (oddelenej)
podstaty spoločnosti Z. s., akciová spoločnosť „v konkurze“. Uvedené konanie sa vedie na
Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 61Cbi/2/2009...
4/ V rámci uvedeného konania sa sťažovateľka podaním zo dňa 20. 08. 2009
domáhala prerušenia konania vedeného na Okresnom súde v Banskej Bystrici, sp. zn.
61Cbi/2/2009, v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), z dôvodu, že na Okresnom súde Bratislava I (pod sp. zn. 9C/69/2007 a pod sp. zn.
8C/219/2009) a na Okresnom v Banskej Bystrici (pod sp. zn. 26Cbi/46/2008) prebiehajú
konania, v rámci ktorých sa riešia všetky otázky aj čo i len teoreticky relevantné pre
rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica vo veci vylúčenia majetku sťažovateľky zo
súpisu podstaty...
5/ Dňa 25. 09. 2009 rozhodol Okresný súd v Banskej Bystrici uznesením, číslo
konania 61 Cbi 2/2009-383 tak, že návrh sťažovateľky na prerušenie konania zamietol.
6/ V dôsledku odvolania sťažovateľky zo dňa 16. 10. 2009 Krajský súd v Banskej
Bystrici napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa uznesením zo dna 17. 12. 2009, sp. zn. 43
CoKR/17/09, zmenil tak, že konanie vedené na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn.
61 Cbi/2/2009 prerušil do právoplatného rozhodnutia veci vedenej na Okresnom súde
Bratislava I pod sp. zn. 9C/69/2007...
7/ Voči uvedenému rozhodnutiu Krajského súdu v Banskej Bystrici o prerušení
konania podal žalovaný JUDr. M. B., správca konkurznej podstaty spoločnosti z. s., akciová
spoločnosť „v konkurze“, dovolanie…
8/ Uznesením, datovaným dňom 27. 04. 2010, sp. zn. 3 Obdo 11/2010, voči ktorému
smeruje táto sťažnosť sťažovateľky, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd
zrušil uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 17. 12. 2009, č. k.
43 CoKR 17/2009 a vec vrátil Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie...
Svoje rozhodnutie, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky vyhovel dovolaniu
žalovaného, odôvodnil nasledovne:
„Z ustanovenia § 170 ods. 3 OSP vyplýva, že uznesenie o prerušení konania sa
nepovažuje za vedenie konania. Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že pokiaľ súd konanie
preruší nejde o vedenie konania. Z tohto ustanovenia však analogicky vyplýva, že pokiaľ
konajúci súd konanie nepreruší ide o postup súdu, ktorý je vedením konania. V opačnom
prípade by ustanovenie § 170 ods. 3 OSP presne nevymedzovalo, že uznesenie o prerušení
konania nie je vedením konania. K tvrdeniu žalobcu v spojitosti s otázkou prípustnosti
odvolania voči uzneseniu, ktorým návrh na prerušenie konania bol zamietnutý s poukazom
na ustanovenie § 202 ods. 3 písm. o) OSP podľa ktorého odvolanie nie je prípustné voči
uzneseniu, ktorým sa zamietol návrh na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 1
písm. c) OSP Najvyšší súd Slovenskej republiky je názoru, že ustanovenie § 202 ods. 3 písm.
o) OSP rieši otázku prípustnosti odvolania voči uzneseniam, ktorými sa zamietol návrh na
prerušenie konania výlučne podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP. Z ustanovenia § 202 ods. 3
písm. o) OSP taktiež vyplýva, že odvolanie nie je prípustné voči uzneseniu, ktorým sa
upravuje vedenie konania a práve v ustanovení § 170 ods. 3 OSP je presne vymedzené, že
uznesenie o prerušení konania sa za vedenie konania nepovažuje. V danom prípade bol
návrh na prerušenie konania prvostupňovým súdom zamietnutý v zmysle ustanovenia § 109
ods. 2 písm. c) OSP, a preto sa na posudzovanie otázky či ide o prípad kedy odvolanie nie je
prípustné voči uzneseniu, ktorým sa zamietol návrh na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. c) OSP nevzťahuje ani analogicky. V danom prípade, keď bol zamietnutý návrh
na prerušenie konania s odkazom na ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) OSP sa otázka
prípustnosti odvolania voči takémuto uzneseniu posudzuje v spojení s ustanovením § 202
ods. 3 písm. a) OSP v spojení s ustanovením § 170 ods. 3 OSP. Na základe uvedeného
dovolaci súd dospel k záveru, že pokiaľ prvostupňový súd konanie neprerušil išlo o vedenie
konania prvostupňovým súdom proti ktorému uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Odvolací súd teda rozhodol v rozpore so zákonom, keď o takomto uznesení, ktoré upravuje
vedenie konania rozhodol tak, že takéto uznesenie zmenil a návrhu na prerušenie konania
vyhovel. Z povahy veci, keďže išlo o rozhodnutie o vedení konania proti ktorému odvolanie
nie je prípustné, odvolací súd mal odvolanie navrhovateľa ako neprípustné odmietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe takto posúdeného skutkového stavu
dovolanie odporcu označil za právne dôvodné a uznesenie Krajského súdu v Banskej
Bystrici č. k. 43 CoKR/17/2009 zo dňa 17. 12. 2009 S poukazom na § 243b ods. 1 OSP
zrušil oko vydané v rozpore so zákonom.“
9/ Následne Krajský súd v Banskej Bystrici, viazaný právnym názorom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, uznesením sp. zn. 43 CoKR 29/2010, zo dňa 15. 07. 2010, voči
ktorému rozhodnutiu Krajského súdu v Banskej Bystrici takisto smeruje táto sťažnosť,
odmietol odvolanie sťažovateľky proti uzneseniu Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa
25. 09. 2009, č. k. 61Cbi/2/2009-383...
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd považoval za neprípustné
odvolanie sťažovateľky proti uzneseniu Okresného súdu v Banskej Bystrici o zamietnutí
návrhu na prerušeniu konania podaného v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) OSP. Uvedeným
právnym názorom sa následne riadil aj Krajský súd v Banskej Bystrici, v uznesení zo dňa
15.07.2010, sp. zn. 43 CoKR/29/2010... takýto výklad je – najmä z dôvodu prílišného
formalizmu - nevyhnutné považovať za svojvoľný, arbitrárny a ani v najmenšom
nezodpovedajúci ustanoveniam Občianskeho súdneho poriadku. Práve uvedená otázka,
t. zn. zjavná svojvôľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri právnom posúdení
rozhodujúcej otázky, či sťažovateľka bola oprávnená podať odvolanie proti rozhodnutiu
Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25. 09. 2009, č. k. 61 Cbi 2/2009-383, ktorým
Okresný súd v Banskej Bystrici zamietol návrh sťažovateľky na prerušenie konania, je
ťažiskovým dôvodom podania tejto sťažnosti...
Z napadnutého rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tento
krajne reštriktívne vykladal ustanovenie § 170 ods. 3 OSP, keď na jeho základe v spojení
s § 202 ods. 3 písm. a) OSP vyslovil právny názor a rozhodol, že účastník konania (v tomto
prípade sťažovateľka) má právo odvolania voči uzneseniu, ktorým súd prvého stupňa
rozhodol o prerušení konania, nemá však už právo podať opravný prostriedok v prípade,
pokiaľ súd prvého stupňa rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.
V zmysle § 170 ods. 3 OSP „uznesenie o prerušení konania sa nepovažuje za
uznesenie o vedení konania“.
Na základe uvedeného „analogickým“ výkladom dospel k tomu, že uznesenie
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania (na rozdiel od uznesenia, ktorým sa prerušeniu
konania vyhovie) už je uznesením o vedení konania, na základe ktorej skutočnosti nie je voči
takémuto uzneseniu o zamietnutiu návrhu na prerušenie konania prípustné odvolanie
v zmysle § 202 ods. 3 písm. a) OSP.
Táto argumentácia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorou bol následne
viazaný aj Krajský súd v Banskej Bystrici, je však v celom rozsahu nesprávna a vôbec
nezodpovedá zneniu Občianskeho súdneho poriadku, a tým ani základným princípom
stanoveným v Ústave Slovenskej republiky, a to na základe nasledovných dôvodov:
1/ Citované ustanovenie § 170 ods. 3 bolo implementované do Občianskeho súdneho
poriadku na základe zákona číslo 384/2008 Z. z., účinného od 15. 10. 2008. Tým istým
zákonom (!) však bolo aj ustanovenie § 202 ods. 3 doplnené o písm. o):
V zmysle § 202 ods. 3 písm. o) OSP odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu,
ktorým sa zamietol návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP.
Nie je pritom žiaden logicky vysvetliteľný dôvod, prečo by zákonodarca osobitne do
§ 202 ods. 3 OSP, ktoré ustanovenie vymenúva uznesenia, voči ktorým nie je odvolanie
prípustné, implementoval osobitne a výslovne uznesenie, ktorým sa zamietol návrh na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP, pokiaľ by už len na základe § 170
ods. 3 OSP v spojení s § 202 ods. 3 písm. a) boli „en bloc“ z možnosti podania opravného
prostriedku vylúčené všetky uznesenia, na základe ktorých sa zamietol návrh na prerušenie
konania. Uvedené doplnenie v ustanovení § 202 ods. 3 písm. o) OSP má význam jedine
vtedy, pokiaľ Inak proti ostatným uzneseniam o zamietnutí návrhu na prerušenie konania,
vrátane tých, ktoré sú vydané podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP, už odvolanie prípustné je.
Uvedenú právnu argumentáciu použila sťažovateľka aj vo svojom vyjadrení
k dovolaniu. Argumentácia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spočívajúca v tom, že
„ustanovenie § 202 ods. 3 písm. o) OSP rieši otázku prípustnosti odvolania voči
uzneseniam, ktorými sa zamietol návrh na prerušenie konania výlučne podľa § 109 ods. 1
písm. c) OSP“ je nič nevypovedajúca a absolútne ignorujúca akékoľvek logické zákonitosti
a vzájomné prepojenie a súvis jednotlivých ustanovení OSP.
Zdôrazňujeme pritom, že ustanovenie § 202 ods. 3 písm. o) OSP bolo doplnené do
Občianskeho súdneho poriadku tým istým zákonom (novelou) a tým istým dňom nadobudlo
účinnosť ako ustanovenie § 170 ods. 3 OSP, čo ešte viac odôvodňuje nevyhnutnosť
zohľadnenia logických väzieb medzi týmito ustanoveniami. Prílišný formalizmus pri výklade
právnych noriem s úplným abstrahovaním súvisiacich ustanovení príslušného právneho
predpisu už bol v konečnom dôsledku neraz odmietnutý aj v rozhodovacej praxi Ústavného
súdu Slovenskej republiky:
„Interpretácia právnych noriem Najvyšším súdom Slovenskej republiky musí
zohľadniť súvisiace normy obsiahnuté v zákone, ako aj logické väzby medzi nimi. Opačný
postup pri Interpretácii právnych noriem je nezlučiteľný s Ústavou Slovenskej republiky.“
(III. ÚS 70/2009 zo dňa 02. 06. 2009 - uverejnený v Zbierke nálezov a uznesení pod číslom
44/2009).
2/ Skutočnosť, že ustanovenie § 170 ods. 3 OSP nie je možné vykladať tak
reštriktívne, ako k tomu pristúpil Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení
(a následne aj Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý bol viazaný jeho právnym názorom),
vyplýva aj z použitia komparatívnej metódy porovnaním s ďalšími ustanoveniami OSP.
Vyberáme napríklad § 75 ods. 8 OSP…
3/ Výklad Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý zahrnul uznesenie, ktorým
súd zamietne návrh na prerušenie konania, pod taký druh uznesení, ktorým sa upravuje
vedenie konania, navyše vôbec nezodpovedá charakteristike „uznesení o vedení konania“,
ktorú ponúka odborná literatúra či právna prax…
práve v dôsledku neprerušenia konania môže prísť k takým škodám na majetku
sťažovateľky, ktoré by už v prípade speňaženia majetku na základe výsledku excindačného
konania nemohli byť plnohodnotne nahradené (vo forme prinavrátenia vlastníctva) cestou
obnovy excindačného konania ani v prípade, pokiaľ by následne Okresný súd Bratislava I
rozhodol v prospech sťažovateľky – a to práve s ohľadom na „nedotknuteľné“ postavenie
prípadného budúceho vydražiteľa. Ignorovanie tu uvedených skutočností by už samo osebe
poprelo základné ústavné princípy práva na spravodlivá súdne konanie, ktorá sú následne
rozvedené napríklad v § 1 a § 2 OSP.
Sťažovateľka si v nadväznosti na § 1 a § 2 OSP v tejto situácií ďalej dovoľuje
poukázať aj na § 118a ods. 1 OSP, v zmysle ktorého je nevyhnutné v sporoch vyvolaných
alebo súvisiacich s konkurzom (t. j. v excindačnom konaní) opísať a označiť skutočnosti na
preukázanie svojich tvrdení najneskôr do skončenia prvého pojednávania, pričom v zmysle
§ 118a ods. 2 OSP na neskôr predložené skutočnosti a dôkazy sa neprihliada. Už len z tohto
pohľadu je v prípade neprerušenia konania nanajvýš otázne a rizikové, či konajúci
konkurzný súd je objektívne spôsobilý rozhodnúť právne značne komplikovaný spor (čo je
tento prípad) prakticky na jedinom pojednávaní tak, aby pritom nebolo bez ďalšieho
porušené právo jedného z účastníkov na spravodlivý proces. Máme totiž za to, že už len
s ohľadom na ustanovenie § 118a OSP má napríklad Okresný súd Bratislava I, ako súd
rozhodujúci o podstatnej otázke (pre rozhodnutie aj v excindačnom konaní) vo veci samej
a pritom neobmedzený § 118a OSP, ďaleko väčšie predpoklady pre skutočne spravodlivé
rozhodnutie vo veci. Uvedené v konečnom dôsledku len osvedčuje aj doterajšia rozdielnosť
v právnych názoroch týkajúcich sa dôvodnosti prerušenia konania obsiahnutá vo vyššie
spomenutých uzneseniach Okresného súdu Banská Bystrica a Krajského súdu Banská
Bystrica.
Aj s ohľadom na túto skutočnosť je jednoznačné, že uznesenie o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania nie je „len“ uznesením, ktorým sa upravuje vedenie konania. Význam
tejto formy uznesenia je zrejmý aj z § 169 ods. 2 OSP, v zmysle ktorého je takéto uznesenie
nevyhnutné vždy riadne odôvodniť...
Právnej zástupkyni sťažovateľky bolo dňa 21. 06. 2010 doručené rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Obdo 13/2010, datované dňom 02. 06.
2010, a dňa 17. 06. 2010 rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
5 Obdo 9/2010, datované dňom 31. 05. 2010, ktoré sa týkali iných fyzických osôb (takisto
ide o žalobcov v excindačnom konaní úpadcu spoločnosti Z. s., akciová spoločnosť „v
konkurze“). V uvedených právnych veciach sp. zn. 1 Obdo 13/2010 a sp. zn. 5 Obdo 9/2010
bola právna a skutková situácia žalobcov prakticky totožná s právnou a skutkovou situáciou
sťažovateľky v konaní sp. zn. 3 Obdo 11/2010. Najvyšší súd v predmetných veciach takisto
rozhodoval o dovolaní JUDr. M. B., správcu konkurznej podstaty spoločnosti Z. s., akciová
spoločnosť „v konkurze“, voči rozhodnutiu Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorý
prerušil konanie do skončenia súvisiaceho konania vedeného na Okresnom súde Bratislava
I.
V predmetných konaniach však Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich
uzneseniach, ktoré boli doručené právnej zástupkyni sťažovateľky skôr ako uznesenie
v konaní sp. zn. 3 Obdo 11/2010, uviedol nasledovné:
„Pokiaľ ide o námietku, že uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
nemožno napadnúť odvolaním a odvolací súd nie je oprávnený o takomto odvolaní konať
a rozhodnúť, tento názor odvolateľa nie je správny. Jeho nesprávnosť potvrdzuje aj
ustanovenie § 170 ods. 3 OSP, podľa ktorého uznesenie o prerušení konania sa nepovažuje
za uznesenie o vedení konania. Správny výklad tohto ustanovenia je, že sa týka návrhu
vyhovujúceho I zamietajúceho uznesenia. Dovolateľov reštriktívny výklad, podľa ktorého sa
netýka návrh zamietajúceho uznesenia, je nesprávny.“ – Uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Obdo 13/2010, datované dňom 02. 06. 2010.
„Žalovaný v dovolaní namietal, že uznesenie vydané prvostupňovým súdom patrí
medzi rozhodnutia, ktoré sú vylúčené z odvolacieho prieskumu v zmysle § 202 ods. 3
písm. a) OSP, ktorými sa upravuje vedenie konania. Uvedená námietka dovolateľa nie je
dôvodná, lebo rozhodnutie o prerušení konania nie je rozhodnutím, ktorým sa upravuje
vedenie konania a proti tomuto rozhodnutiu Je odvolanie prípustné. Súd prvého stupňa
preto správne poučil účastníkov konania o možnosti podať odvolanie a odvolací súd
napokon o odvolaní rozhodol.“ – Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
5 Obdo 9/2010, datované dňom 31. 05. 2010 (poznámka – aj keď to z citovanej časti priamo
nevyplýva, aj v uvedenom prípade súd prvého stupňa návrh žalobcu na prerušenie konania
najprv zamietol, t. j. aj v uvedenom prípade bola predmetom posúdenia otázka, či je
prípustné odvolanie voči zamietnutiu návrhu na prerušenie konania).
To znamená, v právne a skutkovo totožných situáciách rozhodol a vyjadril sa
Najvyšší súd Slovenskej republiky prakticky v tom istom čase diametrálne odlišne…
V nadväznosti na uvedené je zároveň nevyhnutné uviesť, že predmetné konanie je
spojené s bytostnými záujmami a potrebami sťažovateľky, nakoľko predmetom sporu je aj
ochrana jej bytu, ktorý jej slúži na vykonávanie všetkých osobných i súkromných potrieb.
Z uvedeného dôvodu je jednoznačné, že v dôsledku arbitrárneho a krajne formalizovaného
postupu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dochádza nielen k poškodeniu práva
sťažovateľky na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces, či k poškodeniu práva v zmysle
článku 12 ods. 1 Ústavy, ale v spojitosti s týmito právami aj k poškodeniu existenčných práv
uvedených v článku 21 ods. 1, Ústavy, v článku 16 ods. 1 Ústavy a článku 19 ods. 2
Ústavy...
Rozhodnutie Najvyššieho súdu zo dňa 27. 04. 2010, sp. zn. 3 Obdo 11/2010,
a rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 43 CoKR 29/2010, zo dňa 15. 07.
2010, na základe vyššie uvedených skutočností, z dôvodu, že faktickým predmetom sporu je
aj ochrana proti speňažovaniu bytu, v ktorom sťažovateľka býva, zasahujú aj do vyššie
uvedených ústavných práv, t. j. okrem práva na ochranu vlastníctva aj do práva na
nedotknuteľnosť obydlia, nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia a práva na ochranu pred
neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.»
Predseda najvyššieho súdu vo svojom podaní č. k. KP 4/2010-100 z 10. novembra
2010 uviedol:
«Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s tým, ako
najvyšší súd interpretoval a aplikoval ustanovenie § 170 ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „O. s. p.“) v spojení s ustanovením § 202 ods. 3 písm. a) O. s. p.
Najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým vyhovel dovolaniu žalovaného, odôvodnil výkladom,
podľa ktorého pokiaľ z ustanovenia § 170 ods. 3 O. s. p. vyplýva, že uznesenie o prerušení
konania sa nepovažuje za uznesenie o vedení konania, tak analogicky uznesenie, ktorým súd
konanie nepreruší (t. j. návrh na prerušenie konania zamietne), je uznesením o vedení
konania.
Podľa § 202 ods. 3 písm. a) O. s. p., odvolanie nieje prípustné proti uzneseniu,
ktorým sa upravuje vedenie konania.
S poukazom na uvedené najvyšší súd ako súd dovolací vo svojom rozhodnutí dospel
k záveru, že pokiaľ Okresný súd Banská Bystrica návrh sťažovateľky na prerušenie konania
zamietol, mal Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodujúci o odvolaní sťažovateľky proti
uzneseniu okresného súdu, toto odvolanie ako neprípustné odmietnuť.
Uvedený výklad považuje sťažovateľka za svojvoľný a arbitrárny, vykazujúci znaky
prílišného formalizmu...
Dôvody, pre ktoré najvyšší súd rozhodol o zrušení uznesenia Krajského súdu
v Banskej Bystrici a vrátení veci na ďalšie konanie, sú v jeho rozhodnutí odôvodnené
ústavne konformným spôsobom majúc na zreteli, že inštitút odôvodnenia súdneho
rozhodnutia je jednou z podstatných záruk výkonu súdnej moci, súčasne, že výklad
legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie musí byť v súlade s ústavou (čl. 152
ods. 4 ústavy)...
K výhradám sťažovateľky spočívajúcim v tom, že okrem namietanej veci najvyšší súd
rozhodoval aj o iných obdobných dovolaniach žalovaného – JUDr. M. B., správcu
konkurznej podstaty rovnakého úpadcu, a to spoločnosti Z. s., akciová spoločnosť „v
konkurze“, len sa týkajúcich iných žalobcov - rovnako fyzických osôb, v ktorých najvyšší
súd vydal opačné rozhodnutia (pod sp. zn. 1 Obdo 13/2010 a 5 Obdo 9/2010), podotýkame,
že porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) nemožno odvodzovať
iba od toho, že v niektorých iných skutkovo totožných veciach rozhodol súd odlišne ako vo
veci sťažovateľky. Odchýlenie súdu od existujúcej skoršej judikatúry v konkrétnom prípade
by mohlo predstavovať zásah do základných práv a slobôd účastníka konania len za
predpokladu, že by bolo dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti súdneho
rozhodnutia v prerokovávanej veci.
O arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené rozhodnutie všeobecného súdu by mohlo ísť
iba v prípade, ak by bolo založené na zrejmom a neopodstatnenom vybočení zo štandardov
výkladu práva, ktoré sú v súdnej praxi všeobecne rešpektované a jeho východiskom by bola
nepredvídateľná interpretačná svojvôľa.
K takémuto zjavnému aplikačnému excesu, spôsobilému založiť porušenie
základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, však podľa názoru
najvyššieho súdu v posudzovanej veci nedošlo...»
Krajský súd podaním sp. zn. Spr. 1276/10 z 12. novembra 2010, ktorým predložil
vyjadrenie predsedníčky príslušného senátu krajského súdu z 11. novembra 2010,
k sťažnosti uviedol:
„Najvyšší súd uznesením z 27. 4. 2010 č. k. 3Obdo 11/2010, ako súd dovolací, zrušil
uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43CoKR 17/2009 s vyslovením právneho
názoru, že pokiaľ súd konanie nepreruší ide o postup súdu, ktorý je vedením konania a proti
takémuto rozhodnutiu odvolanie nieje prípustné, preto odvolanie bolo potrebné odmietnuť.
Následne Krajský súd v Banskej Bystrici viazaný právnym názorom dovolacieho
súdu odvolanie sťažovateľka odmietol uznesením č. k. 43CoKR 29/2010 zo dňa 15. 7. 2010,
nakoľko iný postup zvoliť nemohol s poukazom na ust. § 226 O. s. p...“
Právna zástupkyňa sťažovateľky v podaní z 3. decembra 2010 uviedla:
„Sťažovateľka v prvom rade zdôrazňuje, že trvá na všetkých dôvodoch a argumentoch, ako
boli uvedené v jej sťažnosti…
Argumentácia predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je protichodná.
Pokiaľ totiž na strane 2 svojho stanoviska tvrdí, že v právomoci všeobecných súdov,
a špeciálne Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, je vykladať a aplikovať zákony, nie je
prípustné, aby v podstatnej otázke (a tou posúdenie možnosti podať odvolanie voči
akémukoľvek rozhodnutiu súdu prvého stupňa rozhodne je) rozhodol Najvyšší súd
Slovenskej republiky, t. j. tieto zákony vykladal a aplikoval, celkom odlišne, t. j.
protichodne. Uvedené podľa právneho názoru sťažovateľky špeciálne platí pri Najvyššom
súde Slovenskej republiky, ktorého úlohou je už v samotnej podstate aj zjednocujúci výklad
zákonov, ktorý bude aj akýmsi „návodom“ do budúcnosti pre obdobné prípady aj pre súdy
nižšieho stupňa. Pri takomto uvažovaní sa následne domnievam, že normy, resp. výklad
noriem civilného práva procesného rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
má byť jednotný a mať dlhodobú konzistentnosť.
Sťažovateľka navyše trvá na tom, že rozhodnutie a odôvodnenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, voči ktorému podala sťažnosť, vôbec nezohľadňuje súvisiace normy
v zákone (Občianskom súdnom poriadku), a logické väzby medzi týmito ustanoveniami. Už
len spôsob, ako sa Najvyšší súd Slovenskej republiky vyporiadal napríklad s § 202 ods. 3
písm. o) OSP, ktoré ustanovenie podľa právneho názoru sťažovateľky jednoznačne dáva
odpoveď na otázku, v ktorých prípadoch je resp. nie je prípustné odvolanie voči
rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, už samé osebe zakladá
protiústavnosť predmetného rozhodnutia (viď aj v sťažnosti uvedený Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky III. ÚS 70/2009 zo dňa 02.06.2009, uverejnený v Zbierke nálezov a
uznesení pod číslom 44/2009). Občiansky súdny poriadok predstavuje jeden z najčastejšie
novelizovaných právnych predpisov v právnom poriadku Slovenskej republiky, čo samo
osebe situáciu civilného procesu komplikuje. Na základe uvedeného vyjadrenia predsedu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o tom, že „o arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené
rozhodnutie všeobecného súdu by mohlo ísť iba v prípade, ak by bolo založené na zrejmom
a neopodstatnenom vybočení zo štandardov výkladu práva, ktoré sú v súdnej praxi
všeobecne rešpektované a jeho východiskom by bola nepredvídateľná interpretačná
svojvôľa“, má sťažovateľka za to, že práve k uvedenému vybočeniu zo štandardného
výkladu práva v danom prípade došlo....
Pokiaľ ide o stanovisko predsedníčky senátu Krajského súdu v Banskej Bystrici,
sťažovateľka si je vedomá, že tento súd bol pri svojom rozhodnutí viazaný právnym
názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Keďže však uvedený právny názor
vychádza z napadnutého rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré je podľa
názoru sťažovateľky nevyhnutné považovať za protiústavné, je nútená domáhať sa zrušenia
aj rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 43 CoKR 29/2010, zo dňa 15. 07.
2010...“
III.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka v sťažnosti namietala (okrem iných) porušenie základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
a uznesením krajského súdu.
Najvyšší súd uznesením v dovolacom konaní zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn.
43 CoKR/17/09 zo 17. decembra 2009, ktorým krajský súd v odvolacom konaní zmenil
uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 61 Cbi 2/2009-383 z 25. septembra 2009
(ďalej len „uznesenie okresného súdu“) o zamietnutí návrhu sťažovateľky na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) tak, že
konanie vo veci prerušil.
Podľa sťažovateľky uznesenie najvyššieho súdu je založené na nesprávnom právnom
výklade vzťahujúcich sa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a týmto právnym
názorom sa najvyšší súd zároveň odchýlil od svojej rozhodovacej činnosti v obdobných
právnych veciach. Nesprávne právne závery najvyššieho súdu podľa sťažovateľky spočívali
v závere o neprípustnosti odvolania proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania z dôvodu, že podľa najvyššieho súdu takéto uznesenie je uznesením o vedení
konania, a preto proti nemu odvolanie prípustné nie je.
Z rovnakého dôvodu nesprávneho právneho záveru namieta sťažovateľka porušenie
označených práv aj uznesením krajského súdu, ktorým krajský súd viazaný právnym
názorom najvyššieho súdu vysloveným v napadnutom uznesení odmietol odvolanie
sťažovateľky smerujúce proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa
ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle
a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá
ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu
ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi
súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom
výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať
základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Tomuto základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právu podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru zodpovedá uplatňovanie zásady prednosti ústavne konformného výkladu, ktorý
ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických osôb alebo právnických osôb,
pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri
uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich
právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp.
plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických
osôb. Všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy
v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných
základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06, IV. ÚS 96/07). Ústavný súd v tejto súvislosti
dodáva, že ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať
vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu
tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek
vyplývajúcich jednak z ústavy, ako aj z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a
základných slobodách, ktorým je Slovenská republika viazaná.
Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť
preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie
materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení
nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo
skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00) a zároveň
by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli
relevantné aj v danej veci.
Po dôslednom oboznámení sa s obsahom posudzovaného uznesenia najvyššieho súdu
ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa žiadnym spôsobom nevyrovnal so svojou
„rozchádzajúcou“ sa rozhodovacou činnosťou pri výklade a aplikácii príslušných
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a nevysporiadal sa ani s argumentmi, ktoré
uviedla v konaní sťažovateľka.
Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií
procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Podľa § 157 ods. 2 OSP súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a ústavne akceptovateľné.
V súlade s už uvedenými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku je teda
povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na
ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí
týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia. Podľa názoru ústavného súdu sa teda
najvyšší súd ustanoveniami § 157 ods. 2 OSP dôsledne neriadil.
Právny výklad aplikovaný najvyšším súdom okrem už uvedeného je podľa názoru
ústavného súdu aj po vecnej stránke ústavne neakceptovateľný a formalisticky opomínajúci
logický výklad vzťahujúcich sa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v ich vzájomnej
súvislosti.
Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne (a nie
formálne) poňatie právneho štátu a výklad právnych noriem z hľadiska ich zmyslu a účelu,
čo sa v plnej miere vzťahuje aj na výklad a aplikáciu ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku.
Podľa § 170 ods. 3 OSP uznesenie o prerušení konania sa nepovažuje za uznesenie
o vedení konania.
Podľa § 202 ods. 3 OSP odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým
a) sa upravuje vedenie konania...
o) sa zamietol návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c).
Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny
dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej
zmluvy.
Podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže
konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre
rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.
Z citovanej právnej úpravy vyplýva, že právny názor najvyššieho súdu, podľa
ktorého „Z ustanovenia § 170 ods. 3 OSP vyplýva, že uznesenie o prerušení konania sa
nepovažuje za vedenie konania. Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že pokiaľ súd konanie
preruší nejde o vedenie konania. Z tohto ustanovenia však analogicky vyplýva, že pokiaľ
konajúci súd konanie nepreruší ide o postup súdu, ktorý je vedením konania. V opačnom
prípade by ustanovenie § 170 ods. 3 OSP presne nevymedzovalo, že uznesenie o prerušení
konania nie je vedením konania… § 202 ods. 3 písm. o) OSP rieši otázku prípustnosti
odvolania voči uzneseniam, ktorými sa zamietol návrh na prerušenie konania výlučne podľa
§ 109 ods. 1 písm. c) OSP. Z ustanovenia § 202 ods. 3 písm. o) OSP taktiež vyplýva, že
odvolanie nie je prípustné voči uzneseniu, ktorým sa upravuje vedenie konania a práve v
ustanovení § 170 ods. 3 OSP je presne vymedzené, že uznesenie o prerušení konania sa za
vedenie konania nepovažuje...“, opomína výklad vzťahujúcej sa právnej úpravy v logicky
akceptovateľných súvislostiach.
Logicky akceptovateľným a ústavne konformným sa javí právny výklad citovaných
ustanovení aplikovaný v iných skorších rozhodnutiach najvyššieho súdu a s ním sa
zhodujúca argumentácia sťažovateľky, ktorá uvádza: «Citované ustanovenie § 170 ods. 3
bolo implementované do Občianskeho súdneho poriadku na základe zákona číslo 384/2008
Z. z., účinného od 15. 10. 2008. Tým istým zákonom... však bolo aj ustanovenie § 202 ods. 3
doplnené o písm. o)…
Nie je… žiaden logicky vysvetliteľný dôvod, prečo by zákonodarca osobitne do § 202
ods. 3 OSP, ktoré ustanovenie vymenúva uznesenia, voči ktorým nie je odvolanie prípustné,
implementoval osobitne a výslovne uznesenie, ktorým sa zamietol návrh na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP, pokiaľ by už len na základe § 170 ods. 3 OSP
v spojení s § 202 ods. 3 písm. a) boli „en bloc“ z možnosti podania opravného prostriedku
vylúčené všetky uznesenia, na základe ktorých sa zamietol návrh na prerušenie konania.
Uvedené doplnenie v ustanovení § 202 ods. 3 písm. o) OSP má význam jedine vtedy, pokiaľ
inak proti ostatným uzneseniam o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, vrátane tých,
ktoré sú vydané podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP, už odvolanie prípustné je...»
Ústavný súd preto považuje uznesenie najvyššieho súdu, ako aj uznesenie krajského
súdu (ktorý viazaný právnym názorom najvyššieho súdu si v plnom rozsahu jeho výklad
osvojil) za arbitrárne a porušujúce základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Keďže napadnutým uznesením najvyššieho súdu a uznesením krajského súdu došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ústavný súd tieto uznesenia zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56
ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie [čl. 127
ods. 2 v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, základného
práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 1 ústavy, základného práva na
nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 ústavy a základného práva na
ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19
ods. 2 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy ústavný súd poznamenáva, že súčasťou jeho
štandardnej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07, IV. ÚS 349/09) je aj právny
názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom
základných práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo podľa čl. 26 ods. 2
ústavy a právo podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že
všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48
ústavy, resp. z čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základných práv hmotného
charakteru možno uvažovať v zásade len vtedy, ak zo strany všeobecného súdu primárne
došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov
vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru a v spojení s ich
porušením.
Napriek tomu, že ústavný súd dospel k záveru o porušení práv sťažovateľky podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, v súvislostiach danej veci nezistil takú priamu
príčinnú súvislosť medzi porušením ústavnoprocesných princípov v danej veci
a sťažovateľkou namietaného porušenia jej označených práv hmotnorpávneho charakteru,
ktorá by umožňovala vyslovenie záveru o porušení označených práv.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľky. Úhradu
priznal za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2010 v súlade s § 1 ods. 3, § 11
ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov spolu v sume 254,88 €, čo zodpovedá
tarifnej odmene za 2 úkony právnej pomoci po 120,23 € (prevzatie a príprava a spísanie
sťažnosti) a 2-krát paušálna náhrada hotových výdavkov po 7,21 €.
Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet
právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. decembra 2010