Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 19 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (46)III. ÚS 117/2011
PDF · 291.71 KB
No categories available
III. ÚS 117/2011
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. septembra 2011
v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť V. R. a A. R., obaja bytom B., zastúpených advokátkou JUDr. Z. B.,
Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl.
16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 21 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 28. júna 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 14/2010 a takto
rozhodol:
1. Základné právo V. R. a A. R. na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a ich právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 28. júna 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 14/2010
p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júna 2010 v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 14/2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť spoločne
a nerozdielne V. R. a A. R. trovy konania v sume 269,30 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť
eur a tridsať centov) do dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na účet ich právnej
zástupkyne, advokátky JUDr. Z. B., Advokátska kancelária, B.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti V. R. a A. R. n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra 2010
faxom doručená sťažnosť V. R. a A. R., obaja bytom B. (ďalej len „sťažovatelia“), v ktorej
namietajú porušenie základného práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia zaručeného
čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na ochranu
pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života zaručeného čl. 19
ods. 2 ústavy, základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy,
základného práva na nedotknuteľnosť obydlia zaručeného čl. 21 ods. 1 ústavy, základného
práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy,
práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku
zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 28. júna
2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 14/2010. Sťažnosť bola doplnená doručením jej
originálu v písomnej forme hneď v ten istý deň, teda 1. októbra 2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa na Okresnom súde Banská
Bystrica (ďalej len „okresný súd“) návrhom podaným 6. marca 2009 proti JUDr. M. B., B.,
správcovi konkurznej podstaty úpadcu Z., a. s., L. (ďalej len „odporca“), domáhali
vylúčenia bytu B., zo súpisu majetku oddelenej podstaty zabezpečeného veriteľa.
Sťažovatelia tvrdia, že sú vlastníkmi sporného bytu, no napriek tomu odporca
zahrnul ich majetok do súpisu konkurznej podstaty. Podali preto tzv. vylučovaciu žalobu, o
ktorej sa na okresnom súde vedie konanie pod sp. zn. 26 Cbi 3/2009. V tomto konaní
sťažovatelia podaním zo 7. júna 2009 navrhli konajúcemu okresnému súdu prerušenie
konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v
znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) „z dôvodu, že na Okresnom súde Bratislava I
(pod sp. zn. 8C/14/2007) prebieha konanie, v rámci ktorého sa riešia otázky relevantné
pre rozhodnutie... vo veci vylúčenia majetku sťažovateľov zo súpisu podstaty“.
Okresný súd rozsudkom č. k. 26 Cbi 3/2009-464 z 11. júna 2009 rozhodol tak, že
návrh sťažovateľov vo veci samej zamietol a zamietol aj návrh na prerušenie konania.
Na odvolanie sťažovateľov Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
uznesením zo 17. decembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 43 CoKR 11/09 napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorou žalobu zamietol, zrušil a vec vrátil okresnému
súdu na ďalšie konanie, a v časti, ktorou zamietol návrh sťažovateľov na prerušenie
konania, prvostupňový rozsudok zmenil tak, že konanie prerušil do právoplatného
skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 8 C 14/2007
(predmetom tohto konania je neplatnosť záložnej zmluvy, ktorou mal vzniknúť nárok
zabezpečeného veriteľa, ako aj určenie, že sťažovatelia sú vlastníkmi dotknutého bytu).
K výroku o prerušení konania na okresnom súde krajský súd uviedol, že „konkurzný
súd bol síce oprávnený riešiť otázku platnosti záložného práva a aj otázku vlastníctva ako
prejudiciálnu otázku, avšak takéto riešenie je riešením len pre určenie oprávnenosti zápisu
sporného bytu do oddelenej podstaty a len pre toto konanie, ale nerieši právnu pozíciu
vlastníka a neodstráni stav právnej neistoty, ktorý vznikol medzi účastníkmi konania.
Aj zmenu zápisu v evidencii nehnuteľností je možné dosiahnuť len na základe určovacieho
výroku o platnosti alebo neplatnosti záložnej zmluvy a určenia vlastníctva. Podmienkou
rozhodnutia o žalobe na vylúčenie sporného bytu zo súpisu oddelenej podstaty je vyriešenie
otázky platnosti záložnej zmluvy. Prerušením konania v tomto prípade sa predíde tomu, aby
nedošlo k inému právnemu záveru o tej istej právnej otázke ako v inom súdnom konaní, čo
by bolo v rozpore s požiadavkou právnej istoty účastníkov konania.“.
Odporca podal proti zmeňujúcemu výroku rozsudku krajského súdu o prerušení
konania dovolanie, v ktorom argumentoval názorom, podľa ktorého „nesprávne
rozhodnutie konajúceho súdu o fakultatívnom prerušení konania podľa ust. § 109 ods. 2
písm. c) OSP... svojimi účinkami významne zasahuje do základného práva účastníkov
konania na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov“, a na druhej strane „rozhodnutie,
ktorým súd konanie nepreruší resp. návrh účastníka na fakultatívne prerušenie
prebiehajúceho konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) OSP zamietne, svojimi právnymi
účinkami do hmotnoprávneho ako ani procesnoprávneho postavenia a práv žiadneho
z účastníkov konania podstatným spôsobom nezasahuje a to bez ohľadu na to, či takéto
rozhodnutie súdu objektívne vychádza zo správne zisteného skutkového stavu veci a zároveň
aj správneho právneho posúdenia. Z povahy veci samej je totiž zrejmé, že ďalšie
pokračovanie v súdnom konaní a teda prejednanie a rozhodnutie sporu alebo inej veci
patriacej do právomoci civilného súdu nemôže do základného práva na súdnu ochranu
účastníkov konania vo všetkých jeho integrálnych aspektoch a zložkách zasahovať, keďže
naopak práve k rýchlemu prejednaniu a končenému odstráneniu stavu právnej neistoty
účastníkov konania materiálny obsah základného práva na súdnu ochranu smeruje...“.
Odporcom načrtnutý model dokazuje podľa jeho názoru aj novelizácia Občianskeho
súdneho poriadku vykonaná zákonom č. 384/2008 Z. z. zavádzajúca do normatívnej matérie
Občianskeho súdneho poriadku aj ustanovenie § 170 ods. 3, „ktorým sa možné
interpretačné pochybnosti ohľadne právneho charakteru uznesenia o prerušení konania
odstránili výslovným normatívnym vylúčením uvedeného súdneho rozhodnutia z druhovej
kategórie uznesení o vedení konania zatiaľ čo uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania predstavujúce odlišný druh rozhodnutia s odlišnými právnymi účinkami takýmto
spôsobom naopak z druhovej kategórie uznesení o vedení konania vyňaté nebolo“.
Najvyšší súd ako súd dovolací uznesením z 28. júna 2010 v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 Obdo 14/2010 napadnutý výrok odvolacieho rozsudku zmenil tak, že odvolanie
sťažovateľov proti zamietnutiu návrhu na prerušenie konania odmietol.
Podľa názoru najvyššieho súdu „z ustanovenia § 170 ods. 3 O. s. p. vyplýva, že
uznesenie o prerušení konania sa nepovažuje za vedenie konania. Z citovaného ustanovenia
je teda zrejmé, že pokiaľ konajúci súd konanie nepreruší ide o postup súdu, ktorý je
vedením konania. V opačnom prípade by ustanovenie § 170 ods. 3 O. s. p. presne
nevymedzovalo, že uznesenie o prerušení konania nie je vedením konania. V danom prípade
bol návrh na prerušenie konania prvostupňovým súdom zamietnutý, a preto s poukazom
na ustanovenie § 202 ods. 3 písmeno a./ O. s. p. odvolanie proti takému uzneseniu nie je
prípustné.“. Dovolací súd tak dospel k záveru, že „odvolací súd mal odvolanie voči tejto
časti napadnutého uznesenia odmietnuť ako neprípustné“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovatelia tvrdia, že výklad najvyššieho
súdu je „nevyhnutné považovať za svojvoľný, arbitrárny a ani v najmenšom
nezodpovedajúci ustanoveniam Občianskeho súdneho poriadku“. Dôvodom tohto ich
názoru je skutočnosť, že najvyšší súd „krajne reštriktívne vykladal ustanovenie § 170 ods. 3
OSP, keď na jeho základe v spojení s 202 ods. 3 písm. a) OSP vyslovil právny názor
a rozhodol, že účastníci konania... majú právo odvolania voči uzneseniu, ktorým súd prvého
stupňa rozhodol o prerušení konania, nemajú však už právo podať opravný prostriedok
v prípade, pokiaľ súd prvého stupňa rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania“.
Podľa názoru sťažovateľov „v dôsledku neprerušenia konania môže prísť k takým
škodám na majetku sťažovateľov, ktoré by už v prípade speňaženia ich bytu na základe
výsledku excindačného konania nemohli byť plnohodnotne nahradené (vo forme
prinavrátenia vlastníctva) cestou obnovy excindačného konania ani v prípade, pokiaľ by
následne Okresný súd Bratislava I rozhodol v prospech sťažovateľov...“.
Najvyšší súd svojím rozhodnutím nerešpektoval podľa sťažovateľov ani požiadavku
ústavne konformného výkladu ustanovenia § 170 ods. 3 OSP. Navyše, sťažovatelia
poukázali na iné rozhodnutia najvyššieho súdu v rovnakej veci (týkajúce sa ďalších
žalobcov v konaní o vylúčenie majetku z konkurznej podstaty), ktorými najvyšší súd ako
súd dovolací rozhodoval o dovolaniach odporcu a dospel k opačnému právnemu názoru
i k opačnému rozhodnutiu ako v ich veci. Tieto rozhodnutia sú priložené k sťažnosti. Z toho
podľa sťažovateľov vyplýva, že najvyšší súd „v právne a skutkovo totožných situáciách
rozhodol a vyjadril sa... prakticky v tom istom čase diametrálne odlišne“. To „odporuje aj
článku 12 ods. 1 Ústavy v spojitosti s článkom 46 ods. 1 Ústavy“.
Sporné konanie pred okresným súdom je podľa sťažovateľov „spojené s bytostnými
záujmami a potrebami sťažovateľov, nakoľko predmetom sporu je aj ochrana ich bytu, ktorý
im slúži na vykonávanie všetkých osobných i súkromných potrieb. Z uvedeného dôvodu je
jednoznačné, že v dôsledku arbitrárneho a krajne formalizovaného postupu Najvyššieho
súdu... dochádza nielen k poškodeniu práva sťažovateľov na súdnu ochranu a spravodlivý
súdny proces, či k poškodeniu práva v zmysle článku 12 ods. 1 Ústavy, ale v spojitosti
s týmito právami aj k poškodeniu existenčných práv uvedených v článku 21 ods. 1 Ústavy,
v článku 16 ods. 1 Ústavy a článku 19 ods. 2 Ústavy.“.
Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 117/2011-25 z 29. marca 2011 prijal podľa § 25
ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov na ďalšie konanie,
pričom dočasným opatrením uložil okresnému súdu povinnosť zdržať sa konania
rozhodnutia vo veci sp. zn. 26 Cbi 3/2009 do právoplatnosti meritórneho rozhodnutia
o sťažnosti sťažovateľov.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd 14. apríla 2011 vyzval predsedu
najvyššieho súdu na vyjadrenie k vecnej stránke prijatej sťažnosti, na zaslanie dotknutého
súdneho spisu a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
Predseda najvyššieho súdu doručil 17. mája 2011 ústavnému súdu vyjadrenie,
v ktorom k vecnej stránke prijatej sťažnosti sťažovateľov uviedol, že „porušenie práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno odvodzovať iba
z toho, že v niektorých iných skutkovo totožných veciach rozhodol súd odlišne ako vo veci
sťažovateľov. Odchýlenie súdu od existujúcej skoršej judikatúry v konkrétnom prípade by
mohlo predstavovať zásah do základných práv a slobôd účastníka konania len
za predpokladu, že by bolo dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti súdneho
rozhodnutia v prerokovávanej veci. Podľa názoru najvyššieho súdu však v posudzovanej
veci nedošlo k takémuto zjavnému aplikačnému excesu, ktorý by bol spôsobilý založiť
porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.“. Predseda
najvyššieho súdu zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania o prijatej
sťažnosti.
Vyjadrenie najvyššieho súdu zaslal ústavný súd 23. mája 2011 právnej zástupkyni
sťažovateľov s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.
Sťažovatelia doručili ústavnému súdu 1. júla 2011 prostredníctvom právnej
zástupkyne svoje stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu. V ňom tvrdia, že
„argumentácia predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je protichodná. Pokiaľ
totiž na strane 2 svojho stanoviska tvrdí, že v právomoci konajúceho súdu je vykladať a
aplikovať zákony, nie je prípustné, aby v podstatnej otázke (a tou posúdenie možnosti podať
odvolanie voči akémukoľvek rozhodnutiu súdu prvého stupňa rozhodne je) rozhodol
Najvyšší súd Slovenskej republiky, t. j. tieto zákony vykladal a aplikoval, celkom odlišne, t.
j. protichodne. Uvedené podľa názoru sťažovateľov špeciálne platí pri Najvyššom súde
Slovenskej republiky, ktoré úlohou je už v samotnej podstate aj zjednocujúci výklad
zákonov...“.
Ďalej sťažovatelia dôvodia, že „rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
voči ktorému podali sťažnosť, vôbec nezohľadňuje súvisiace normy v zákone (Občianskom
súdnom poriadku), a logické väzby medzi týmito ustanoveniami. Už len skutočnosť, že
Najvyšší súd... sa vôbec nevysporiadal a nezaoberal napríklad s ustanovením § 202 ods. 3
písm. o) Občianskeho súdneho poriadku, na ktoré sťažovatelia vo vyjadrení k dovolaniu
priamo poukazovali, a ktoré ustanovenie podľa právneho názoru sťažovateľov jednoznačne
dáva odpoveď na otázku, v ktorých prípadoch je resp. nie je prípustné odvolanie voči
rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, už samé osebe zakladá
protiústavnosť predmetného rozhodnutia...“.
Sťažovatelia napokon poukázali na súvisiaci nález ústavného súdu vo veci sp. zn.
I. ÚS 366/2010, v ktorom ústavný súd na podklade identického skutkového a právneho
pozadia konštatoval porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy i práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovatelia súhlasili s upustením od ústneho pojednávania o ich
sťažnosti.
Keďže účastníci konania vyjadrili súhlas s upustením od ústneho pojednávania
v predmetnej veci, ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej
veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa so stanoviskami účastníkov
konania k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno
očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 16 ods. 1 ústavy nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.
Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 21 ods. 1 ústavy obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez
súhlasu toho, kto v ňom býva.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Základná sťažnostná námietka sa zakladá na kritike reštriktívneho a doslovného
výkladu ustanovenia § 170 ods. 3 OSP, podľa ktorého uznesenie o prerušení konania sa
nepovažuje za uznesenie o vedení konania, v nadväznosti na riešenie otázky prípustnosti
odvolania proti uzneseniu súdu, ktorým sa návrh na prerušenie konania zamietne. Podľa
§ 202 ods. 3 písm. a) OSP odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa upravuje
vedenie konania. Sťažovatelia v tejto súvislosti osobitne kritizujú aj fakt nejednotnosti
rozhodovacej praxe najvyššieho súdu v uvedenej otázke.
1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu, ako
aj ich práva na spravodlivé súdne konanie považuje ústavný súd vzhľadom na charakter
predostretých sťažnostných námietok za potrebné v prvom rade poukázať na svoju ustálenú
judikatúru, podľa ktorej skutkové a právne závery všeobecných súdov môžu byť predmetom
jeho kontroly iba vtedy, ak by vyvodené závery všeobecných súdov boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
Z citovanej judikatúry vyplýva, že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí
všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a
skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo
absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti
takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Pritom uvedené nedostatky musia
dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré
z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy.
1.1 Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj
právo účastníka konania na odôvodnenie, ktorého rámec určuje § 157 ods. 2 OSP.
Odôvodnenie rozhodnutí umožňuje účastníkom konania posúdiť, ako všeobecný súd v ich
veci vyložil a aplikoval príslušné procesné a hmotno-právne predpisy a akými úvahami sa
riadil pri svojom rozhodovaní o veci samej.
Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy konštantne
zdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom
aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej právo
na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať
podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil
III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,
Annuaire, č. 303-B). Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov preto tvorí súčasť
spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 209/04) je súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Pritom všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia (m. m. napr. IV. ÚS 115/03).
1.2 Dovolanie odporcu do hĺbky a mimoriadne precízne analyzuje problematiku
povahy rozhodnutia všeobecného súdu o prerušení konania vo vzťahu k okolnostiam
konkrétneho prípadu. Sťažovatelia vo svojom vyjadrení k dovolaniu rovnako hĺbkovo a
detailne reagujú na všetky aspekty odôvodnenia dovolania. Okrem iného argumentujú
potrebou systematického [vzťah § 170 ods. 3 OSP k § 202 ods. 3 písm. a) a o) OSP]
výkladu. Podrobne dôvodia, prečo je rozhodnutie o neprerušení konania spôsobilé zasiahnuť
do právneho postavenia účastníka. Zároveň dôsledne analyzujú dôvody, pre ktoré je podľa
ich názoru potrebné rozhodnutie všeobecného súdu v súvisiacom civilnom konaní (určenie
neplatnosti záložnej zmluvy, ktorou mal vzniknúť nárok zabezpečeného veriteľa, ako aj
určenie, že sťažovatelia sú vlastníkmi dotknutého bytu) považovať za dôvod na prerušenie
konania [§ 109 ods. 2 písm. c) OSP] o vylúčení veci zo súpisu majetku oddelenej podstaty
zabezpečeného veriteľa, a to v prostredí charakterizovanom konfliktom požiadavky
na rýchle a účinné rozhodnutie a požiadavky spravodlivej ochrany práv a oprávnených
záujmov účastníkov konania. Neopomínajú ani postavenie odvolacieho súdu a obsahovú
stránku rozhodovania odvolacieho súdu pri preskúmavaní prvostupňového uznesenia,
ktorým sa rozhodlo o návrhu na prerušenie konania. Takisto zdôrazňujú, prečo dovolacie
námietky odporcu nenapĺňajú žiaden z ním tvrdených dôvodov dovolania. Pritom využívajú
poznatky z odbornej literatúry aj zahraničnej (českej) judikatúry.
Za daných okolností odôvodnenie zmeňujúceho výroku dovolacieho rozhodnutia
najvyššieho súdu veľmi stručne odkazujúce na doslovný výklad § 170 ods. 3 OSP, z ktorého
má vyplývať, že „pokiaľ konajúci súd konanie nepreruší ide o postup súdu, ktorý je
vedením konania.“, považuje ústavný súd za nedostatočné z pohľadu požiadaviek plynúcich
na kvalitu odôvodnenia vymedzených v bode 1.1.
Prvostupňový súd k zamietavému meritórnemu rozsudku pripojil aj výrok
o zamietnutí návrhu sťažovateľov na prerušenie konania, preto sa logicky otázkou
prerušenia konania nijak podrobnejšie nezaoberal. Odvolací súd zmeňujúci výrok vo vzťahu
k prerušeniu konania založil výlučne na rozbore svedčiacom podľa jeho názoru v prospech
záveru o dôvodnosti prerušenia excindačného konania v podmienkach súčasne
prebiehajúceho konania o určení vlastníckeho práva k veci, ktorá je predmetom konania
o vylúčení veci zo súpisu majetku oddelenej podstaty zabezpečeného veriteľa. Ak potom
v konaní o dovolaní účastníci predostreli svoje relevantné názory k otázke rozhodovania
súdu o prerušení konania v takom rozsahu, ako už bol popísaný, bol najvyšší súd ako súd
dovolací v záujme rešpektovania základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru povinný sa dovolacou argumentáciou podrobne
zaoberať. Na jednotlivé právne významné otázky, ktoré sa stali predmetom odlišných
názorov odporcu a sťažovateľov však vôbec nereagoval. Obmedzil sa len na formálny
výklad zákona bez toho, aby odpovedal na všetky relevantné námietky sporových strán,
ktoré vykazujú jednoznačne materiálny charakter. Ústavný súd pritom zdôrazňuje, že
námietky sporových strán predostreté v dovolacom konaní nemajú charakter, ktorý
nevyžaduje, aby konajúci (dovolací) súd na ne odpovedal. Takmer všetky sa priamo týkajú
základnej otázky o povahe negatívneho rozhodnutia súdu o návrhu na prerušenie konania.
Majú teda pre rozhodnutie vo veci podstatný význam, a preto ústavný súd konštatuje, že
takto účastníci dovolacieho konania v podstate sami určili najvyššiemu súdu mieru kvality,
ktorú jeho rozhodnutie malo dosahovať.
Formálne poňaté odôvodnenie dovolacieho rozhodnutia nedáva potrebné odpovede
na relevantnú argumentáciu sťažovateľov prednesenú v ich vyjadrení k dovolaniu odporcu,
a tak ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením z 28. júna 2010 v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 14/2010 najvyšší súd porušil základné právo sťažovateľov
na súdnu ochranu aj ich právo na spravodlivé súdne konanie (bod 1 výroku tohto nálezu).
1.3 Sťažovatelia v relácii k porušeniu základného práva na súdnu ochranu i práva
na spravodlivé súdne konanie tiež namietali, že najvyšší súd „v právne a skutkovo totožných
situáciách rozhodol a vyjadril sa... prakticky v tom istom čase diametrálne odlišne“.
To podľa ich názoru „odporuje aj článku 12 ods. 1 Ústavy v spojitosti s článkom 46 ods. 1
Ústavy“.
Z obsahu sťažnosti a predovšetkým z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú dvaja z 35
účastníkov konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 8 C 14/2007
(vlastníci bytov v bytovom dome v B.) vo veci posúdenia platnosti zmluvy o zriadení
záložného práva, čo má podľa ich názoru prejudiciálny význam vo vzťahu ku konaniu
o vylúčení ich nehnuteľnosti zo súpisu majetku oddelenej podstaty zabezpečeného veriteľa.
Z uvedených 35 účastníkov sa viacerí dostali do identickej procesnej situácie ako
sťažovatelia, teda ako účastníci excindačných konaní žiadali o ich prerušenie z dôvodu
prebiehajúceho súvisiaceho civilného konania, a následkom využívania opravných
prostriedkov dovolací (najvyšší) súd posudzujúc rovnakú rozhodujúcu právnu otázku ako
v prípade sťažovateľov dospel k jej opačnému riešeniu.
Dokazuje to k sťažnosti priložená fotokópia uznesenia najvyššieho súdu z 2. júna
2010 v konaní sp. zn. 1 Obdo 13/2010, v odôvodnení ktorého najvyšší súd k § 170 ods. 3
OSP výslovne konštatuje, že „správny výklad tohto ustanovenia je, že sa týka návrhu
vyhovujúceho i návrh zamietajúceho. Dovolateľov reštriktívny výklad, podľa ktorého sa
netýka návrh zamietajúceho uznesenia, je nesprávny.“. Obdobne v uznesení z 31. mája
2010 vo veci sp. zn. 5 Obdo 9/2010 najvyšší súd konštatoval nedôvodnosť odporcovej
námietky, že uznesenie, ktorým súd nevyhovie návrhu účastníka na prerušenie konania, je
uznesením o vedení konania. Dovolací súd uviedol, že „rozhodnutie o prerušení konania
nie je rozhodnutím, ktorým sa upravuje vedenie konania a proti tomuto rozhodnutiu je
odvolanie prípustné“.
Ústavný súd teda oprávnene mohol uzavrieť, že judikatúra najvyššieho súdu
v skutkovo identických veciach je nejednotná. Najvyšší súd k nastolenému problému zaujal
stanovisko, podľa ktorého „porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6
ods. 1 dohovoru nemožno odvodzovať iba z toho, že v niektorých iných skutkovo totožných
veciach rozhodol súd odlišne ako vo veci sťažovateľov. Odchýlenie súdu od existujúcej
skoršej judikatúry v konkrétnom prípade by mohlo predstavovať zásah do základných práv
a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bolo dôsledkom arbitrárnosti alebo
zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokovávanej veci.“.
1.4 K imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej
istoty (napr. PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne
relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr.
I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť
všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej
situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná
(m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05).
Ústavný súd neopomína, že rozdiely v súdnych rozhodnutiach sú prirodzene
obsiahnuté v každom súdnom systéme, ktorý je založený na existencii viacerých nižších
súdov s obmedzenou územnou pôsobnosťou. Úlohou najvyššieho súdu je práve usmerňovať
tieto protirečivé rozsudky (Zielinski, Pradal, Gonzales a ďalší v. Francúzsko, ESĽP – Veľká
Komora, sťažnosti č. 24846/94 a č. 34165/96 až č. 34173/96, bod 59). Podľa názoru ESĽP
je preto v rozpore s princípom právnej istoty, ktorý je zahrnutý v niekoľkých článkoch
dohovoru a tvorí jeden zo základných elementov právneho štátu, situácia, keď najvyšší súd
(ako zjednocovateľ rozdielnych právnych názorov) je sám zdrojom hlbokých a trvalých
inkonzistencií (m. m. Beian v. Rumunsko, sťažnosť č. 30658/05). Rozporné právne názory
najvyššieho súdu na identické situácie sú tak v konečnom dôsledku spôsobilé podkopávať
dôveru verejnosti v súdny systém (m. m. Sovtransavto Holding v. Ukrajina, ESĽP, sťažnosť
č. 48553/99).
Z rozsudku ESĽP Beian v. Rumunsko zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna
judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou
vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený
na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj
na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby
najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala
mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo
podobných veciach.
1.5 Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v identických,
veciach týkajúcich sa interpretácie a aplikácie § 170 ods. 3 OSP v nadväznosti na § 202
ods. 3 písm. a) OSP uplatňuje rozdielnu judikatúru, čím spochybňuje princíp právnej istoty
ako jeden z princípov právneho štátu, ktorý sú povinné pri svojej rozhodovacej činnosti
rešpektovať všetky orgány verejnej moci a ktorý je vždy implicitnou súčasťou rozhodovania
ústavného súdu o porušovaní základných práv alebo slobôd garantovaných ústavou (m. m.
Na uvedenom podklade ústavný súd uzatvára, že v okolnostiach posudzovaného
prípadu nemožno akceptovať obranu najvyššieho súdu založenú na názore, že nie každá
diskontinuita súdnej judikatúry je spôsobilá porušiť právo účastníka konania podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. V napadnutom uznesení najvyššieho súdu, ktorý má priamy dopad na
právne pomery sťažovateľov ako účastníkov excindačného konania, najvyšší súd nevysvetlil
nijakým spôsobom odchýlenie sa od rozhodnutí najvyššieho súdu, ktoré boli dovtedy
vydané v skutkovo a právne identických dovolacích kauzách. Nejednotnosť judikatúry
najvyššieho súdu tak v posudzovanom prípade v spojení s ústavnou nedostatočnosťou
odôvodnenia preskúmavaného uznesenia najvyššieho súdu (bod 1.2) má za následok
porušenie základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu aj ich práva na spravodlivé
súdne konanie (bod 1 výroku tohto nálezu).
2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
základného práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 1 ústavy, základného práva
na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 ústavy a základného práva
na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa
čl. 19 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy ústavný súd poznamenáva, že súčasťou
jeho štandardnej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07, IV. ÚS 349/09) je aj právny
názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom
základných práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný
súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp.
z čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základných práv hmotného charakteru
možno uvažovať v zásade len vtedy, ak zo strany všeobecného súdu primárne došlo
k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených
v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru a v spojení s ich porušením.
Napriek tomu, že ústavný súd dospel k záveru o porušení práv sťažovateľov podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, v súvislostiach danej veci nezistil takú priamu
príčinnú súvislosť medzi porušením ústavnoprocesných princípov v danej veci
a sťažovateľmi namietaného porušenia ich označených práv hmotnoprávneho charakteru,
ktorá by umožňovala vyslovenie záveru o porušení označených práv. Nedostatok príčinnej
súvislosti vyplýva zo skutočnosti, že až právoplatné meritórne rozhodnutie v konaní
okresného súdu sp. zn. 26 Cbi 3/2009 je spôsobilé vyvolať definitívny právny dopad
na sťažovateľmi označené základné práva hmotného charakteru. Porušenie základného
práva na súdnu ochranu uznesením najvyššieho súdu, ktorého právoplatnosť materiálne
znamenala prerušenie konania o vylúčení veci zo súpisu majetku oddelenej podstaty
zabezpečeného veriteľa, nepodmieňuje ústavnosť meritórneho rozhodnutia v excindačnom
konaní. V predmetnej časti tak ústavný súd sťažnosti sťažovateľov nevyhovel (bod 4 výroku
tohto nálezu).
3. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľov
na súdnu ochranu aj ich práva na spravodlivé súdne konanie, zrušil napadnuté uznesenie
okresného súdu a vec mu podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde vrátil
na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
3.1 Pri opätovnom rozhodovaní o dovolaní odporcu bude úlohou najvyššieho súdu
v prvom rade dôsledne sa vysporiadať s argumentáciou odporcu i sťažovateľov prednesenou
v dovolacom konaní. Bude potrebné odpovedať na všetky účastníkmi dovolacieho konania
nastolené otázky (bod 1.2) majúce relevantný priamy vzťah k rozhodnutiu o dovolaní.
Vo vzťahu k ústavne neakceptovateľnej nejednotnosti rozhodovacej praxe
najvyššieho súdu ústavný súd dodáva, že právny poriadok Slovenskej republiky upravuje
mechanizmus zabezpečujúci koherentnosť judikatúry v § 22 zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o súdoch“). Tento mechanizmus spočíva v inštitúte zverejňovania súdnych
rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte prijímania stanovísk
k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov
plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu (IV. ÚS 342/2010,
Hodnotenie toho, či najvyšší súd mechanizmus podľa § 22 zákona o súdoch fakticky
a riadne využíva, bude v každej skupine prípadov rozdielnej judikatúry závislé
od konkrétnych okolností; spravidla bude potrebné zohľadniť predmet konkrétnych konaní,
ich skutkovú a právnu náročnosť a z toho vyplývajúce primerané časové obdobie
na uplatnenie mechanizmu podľa § 22 zákona o súdoch (IV. ÚS 60/2010).
V tejto súvislosti ústavný súd tiež poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa
ktorej nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov,
a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona o súdoch [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,
§ 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] patrí najvyššiemu súdu (m. m. I. ÚS 17/01, I. ÚS 199/07,
I. ÚS 18/08, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09). Ústavný súd ale môže v rámci svojej
pôsobnosti najvyšší súd aspoň nepriamo iniciovať k tomu, aby (najvyšší) súd toto svoje
poslanie aj reálne napĺňal, k čomu môže prispieť aj tento nález.
III.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovatelia si v sťažnosti uplatnili nárok na náhradu trov konania pred ústavným
súdom v sume 2 261,88 €. Vyčíslenie, ktoré spolu so sťažnosťou ústavnému súdu predložili,
dokazuje, že pri výpočte náhrady trov konania vychádzali z predpokladu, že predmetom
konania o ich sťažnosti je byt, o ktorého vylúčenie zo súpisu majetku oddelenej podstaty
zabezpečeného veriteľa sa domáhali v konaní okresného súdu sp. zn. 26 Cbi 3/2009.
Ústavný súd sa takto poňatým predmetom konania o sťažnosti sťažovateľov
nestotožňuje. O právnych vzťahoch sťažovateľov k bytu, o ktorý v uvedenom konaní
okresného súdu ide, rozhodujú všeobecné súdy v rámci konaní uvedených v tomto náleze.
Predmetom konania o sťažnosti sťažovateľov však bolo rozhodovanie o porušení ich
ústavou a medzinárodnými zmluvami garantovaných práv, ktorých hodnotu nemožno
exaktne vyčísliť. Navyše, ústavný súd posudzoval ústavnú konformitu uznesenia
najvyššieho súdu, ktoré sa priamo dotýkalo otázky prerušenia konania okresného súdu
sp. zn. 26 Cbi 3/2009, a nemalo tak žiaden priamy vplyv na právne vzťahy sťažovateľov
k predmetnému bytu. Ústavný súd preto pri rozhodovaní o uplatnenom nároku na náhradu
trov vzniknutých sťažovateľom v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vychádzal z ustanovení
§ 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti považoval
za potrebné priznať sťažovateľom náhradu trov konania každému za dva úkony právnej
služby poskytnutej ich právnou zástupkyňou, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia, ako aj
za písomné podanie – sťažnosť. Za stanovisko sťažovateľov vypracované ich právnou
zástupkyňou a doručené ústavnému súdu 1. júla 2011 ústavný súd náhradu trov nepriznal,
pretože stanovisko neprinieslo žiadne právne argumenty alebo skutkové poznatky, ktoré by
mali vplyv na rozhodnutie ústavného súdu vo veci.
Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2010. Základná tarifa podľa ustanovení
§ 11 ods. 3 vyhlášky predstavuje 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j.
zo sumy 721,40 € pre úkony v roku 2010), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2010
odmenu v sume 120,23 € a k tomu režijný paušál v sume 7,21 €.
Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 50 %, ak ide
o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.
Náhrada trov právneho zastúpenia vo vzťahu k prevzatiu a príprave zastúpenia
sťažovateľov, ako aj k podaniu sťažnosti preto po znížení predstavuje sumu 240,46 €.
K tomu bolo potrebné pripočítať štyrikrát režijný paušál, teda štyrikrát po 7,21 €,
čo predstavuje 28,84 €. Ústavný súd sťažovateľom priznal náhradu trov právneho
zastúpenia v celkovej sume 269,30 € (bod 3 výroku tohto nálezu), pričom najvyšší súd je
povinný zaplatiť ju na účet právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom
Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom
jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. septembra 2011