Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 117/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. septembra 2011

v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť V. R. a A. R., obaja bytom B., zastúpených advokátkou JUDr. Z. B.,

Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl.

16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 21 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1

, práva zaručeného Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a práva zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 28. júna 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo V. R. a A. R. na súdnu ochranu zaručené

Slovenskej republiky a ich právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 28. júna 2010 v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júna 2010 v konaní

vedenom pod sp. zn. z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť spoločne

a nerozdielne V. R. a A. R. trovy konania v sume 269,30 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť

eur a tridsať centov) do dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na účet ich právnej

zástupkyne, advokátky JUDr. Z. B., Advokátska kancelária, B.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti V. R. a A. R. n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra 2010

faxom doručená sťažnosť V. R. a A. R., obaja bytom B. (ďalej len „sťažovatelia“), v ktorej

namietajú porušenie základného práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia zaručeného

(ďalej len „“), základného práva na ochranu

pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života zaručeného čl. 19

ods. 2 , základného práva vlastniť majetok zaručeného ,

základného práva na nedotknuteľnosť obydlia zaručeného , základného

práva na súdnu ochranu zaručeného v spojení s ,

práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku

zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 28. júna

2010 v konaní vedenom pod sp. zn. . Sťažnosť bola doplnená doručením jej

originálu v písomnej forme hneď v ten istý deň, teda 1. októbra 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa na Okresnom súde Banská

Bystrica (ďalej len „okresný súd“) návrhom podaným 6. marca 2009 proti JUDr. M. B., B.,

správcovi konkurznej podstaty úpadcu Z., a. s., L. (ďalej len „odporca“), domáhali

vylúčenia bytu B., zo súpisu majetku oddelenej podstaty zabezpečeného veriteľa.

Sťažovatelia tvrdia, že sú vlastníkmi sporného bytu, no napriek tomu odporca

zahrnul ich majetok do súpisu konkurznej podstaty. Podali preto tzv. vylučovaciu žalobu, o

ktorej sa na okresnom súde vedie konanie pod sp. zn. . V tomto konaní

sťažovatelia podaním zo 7. júna 2009 navrhli konajúcemu okresnému súdu prerušenie

konania podľa v

znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) „z dôvodu, že na Okresnom súde Bratislava I

(pod sp. zn. ) prebieha konanie, v rámci ktorého sa riešia otázky relevantné

pre rozhodnutie... vo veci vylúčenia majetku sťažovateľov zo súpisu podstaty“.

Okresný súd rozsudkom č. k. -464 z 11. júna 2009 rozhodol tak, že

návrh sťažovateľov vo veci samej zamietol a zamietol aj návrh na prerušenie konania.

Na odvolanie sťažovateľov Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

uznesením zo 17. decembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorou žalobu zamietol, zrušil a vec vrátil okresnému

súdu na ďalšie konanie, a v časti, ktorou zamietol návrh sťažovateľov na prerušenie

konania, prvostupňový rozsudok zmenil tak, že konanie prerušil do právoplatného

skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.

(predmetom tohto konania je neplatnosť záložnej zmluvy, ktorou mal vzniknúť nárok

zabezpečeného veriteľa, ako aj určenie, že sťažovatelia sú vlastníkmi dotknutého bytu).

K výroku o prerušení konania na okresnom súde krajský súd uviedol, že „konkurzný

súd bol síce oprávnený riešiť otázku platnosti záložného práva a aj otázku vlastníctva ako

prejudiciálnu otázku, avšak takéto riešenie je riešením len pre určenie oprávnenosti zápisu

sporného bytu do oddelenej podstaty a len pre toto konanie, ale nerieši právnu pozíciu

vlastníka a neodstráni stav právnej neistoty, ktorý vznikol medzi účastníkmi konania.

Aj zmenu zápisu v evidencii nehnuteľností je možné dosiahnuť len na základe určovacieho

výroku o platnosti alebo neplatnosti záložnej zmluvy a určenia vlastníctva. Podmienkou

rozhodnutia o žalobe na vylúčenie sporného bytu zo súpisu oddelenej podstaty je vyriešenie

otázky platnosti záložnej zmluvy. Prerušením konania v tomto prípade sa predíde tomu, aby

nedošlo k inému právnemu záveru o tej istej právnej otázke ako v inom súdnom konaní, čo

by bolo v rozpore s požiadavkou právnej istoty účastníkov konania.“.

Odporca podal proti zmeňujúcemu výroku rozsudku krajského súdu o prerušení

konania dovolanie, v ktorom argumentoval názorom, podľa ktorého „nesprávne

rozhodnutie konajúceho súdu o fakultatívnom prerušení konania podľa ust. § 109 ods. 2

písm. c) ... svojimi účinkami významne zasahuje do základného práva účastníkov

konania na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov“, a na druhej strane „rozhodnutie,

ktorým súd konanie nepreruší resp. návrh účastníka na fakultatívne prerušenie

prebiehajúceho konania v zmysle zamietne, svojimi právnymi

účinkami do hmotnoprávneho ako ani procesnoprávneho postavenia a práv žiadneho

z účastníkov konania podstatným spôsobom nezasahuje a to bez ohľadu na to, či takéto

rozhodnutie súdu objektívne vychádza zo správne zisteného skutkového stavu veci a zároveň

aj správneho právneho posúdenia. Z povahy veci samej je totiž zrejmé, že ďalšie

pokračovanie v súdnom konaní a teda prejednanie a rozhodnutie sporu alebo inej veci

patriacej do právomoci civilného súdu nemôže do základného práva na súdnu ochranu

účastníkov konania vo všetkých jeho integrálnych aspektoch a zložkách zasahovať, keďže

naopak práve k rýchlemu prejednaniu a končenému odstráneniu stavu právnej neistoty

účastníkov konania materiálny obsah základného práva na súdnu ochranu smeruje...“.

Odporcom načrtnutý model dokazuje podľa jeho názoru aj novelizácia Občianskeho

súdneho poriadku vykonaná zavádzajúca do normatívnej matérie

aj ustanovenie , „ktorým sa možné

interpretačné pochybnosti ohľadne právneho charakteru uznesenia o prerušení konania

odstránili výslovným normatívnym vylúčením uvedeného súdneho rozhodnutia z druhovej

kategórie uznesení o vedení konania zatiaľ čo uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania predstavujúce odlišný druh rozhodnutia s odlišnými právnymi účinkami takýmto

spôsobom naopak z druhovej kategórie uznesení o vedení konania vyňaté nebolo“.

Najvyšší súd ako súd dovolací uznesením z 28. júna 2010 v konaní vedenom pod

sp. zn. napadnutý výrok odvolacieho rozsudku zmenil tak, že odvolanie

sťažovateľov proti zamietnutiu návrhu na prerušenie konania odmietol.

Podľa názoru najvyššieho súdu „z ustanovenia vyplýva, že

uznesenie o prerušení konania sa nepovažuje za vedenie konania. Z citovaného ustanovenia

je teda zrejmé, že pokiaľ konajúci súd konanie nepreruší ide o postup súdu, ktorý je

vedením konania. V opačnom prípade by ustanovenie presne

nevymedzovalo, že uznesenie o prerušení konania nie je vedením konania. V danom prípade

bol návrh na prerušenie konania prvostupňovým súdom zamietnutý, a preto s poukazom

na ustanovenie písmeno a./ odvolanie proti takému uzneseniu nie je

prípustné.“. Dovolací súd tak dospel k záveru, že „odvolací súd mal odvolanie voči tejto

časti napadnutého uznesenia odmietnuť ako neprípustné“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovatelia tvrdia, že výklad najvyššieho

súdu je „nevyhnutné považovať za svojvoľný, arbitrárny a ani v najmenšom

nezodpovedajúci ustanoveniam “. Dôvodom tohto ich

názoru je skutočnosť, že najvyšší súd „krajne reštriktívne vykladal ustanovenie § 170 ods. 3

, keď na jeho základe v spojení s 202 ods. 3 písm. a) vyslovil právny názor

a rozhodol, že účastníci konania... majú právo odvolania voči uzneseniu, ktorým súd prvého

stupňa rozhodol o prerušení konania, nemajú však už právo podať opravný prostriedok

v prípade, pokiaľ súd prvého stupňa rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania“.

Podľa názoru sťažovateľov „v dôsledku neprerušenia konania môže prísť k takým

škodám na majetku sťažovateľov, ktoré by už v prípade speňaženia ich bytu na základe

výsledku excindačného konania nemohli byť plnohodnotne nahradené (vo forme

prinavrátenia vlastníctva) cestou obnovy excindačného konania ani v prípade, pokiaľ by

následne Okresný súd Bratislava I rozhodol v prospech sťažovateľov...“.

Najvyšší súd svojím rozhodnutím nerešpektoval podľa sťažovateľov ani požiadavku

ústavne konformného výkladu ustanovenia . Navyše, sťažovatelia

poukázali na iné rozhodnutia najvyššieho súdu v rovnakej veci (týkajúce sa ďalších

žalobcov v konaní o vylúčenie majetku z konkurznej podstaty), ktorými najvyšší súd ako

súd dovolací rozhodoval o dovolaniach odporcu a dospel k opačnému právnemu názoru

i k opačnému rozhodnutiu ako v ich veci. Tieto rozhodnutia sú priložené k sťažnosti. Z toho

podľa sťažovateľov vyplýva, že najvyšší súd „v právne a skutkovo totožných situáciách

rozhodol a vyjadril sa... prakticky v tom istom čase diametrálne odlišne“. To „odporuje aj

článku 12 ods. 1 v spojitosti s článkom 46 ods. 1 “.

Sporné konanie pred okresným súdom je podľa sťažovateľov „spojené s bytostnými

záujmami a potrebami sťažovateľov, nakoľko predmetom sporu je aj ochrana ich bytu, ktorý

im slúži na vykonávanie všetkých osobných i súkromných potrieb. Z uvedeného dôvodu je

jednoznačné, že v dôsledku arbitrárneho a krajne formalizovaného postupu Najvyššieho

súdu... dochádza nielen k poškodeniu práva sťažovateľov na súdnu ochranu a spravodlivý

súdny proces, či k poškodeniu práva v zmysle článku 12 ods. 1 , ale v spojitosti

s týmito právami aj k poškodeniu existenčných práv uvedených v článku 21 ods. 1 ,

v článku 16 ods. 1 a článku 19 ods. 2 .“.

Ústavný súd uznesením č. k. -25 z 29. marca 2011 prijal podľa § 25

ods. 3 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) sťažnosť sťažovateľov na ďalšie konanie,

pričom dočasným opatrením uložil okresnému súdu povinnosť zdržať sa konania

rozhodnutia vo veci sp. zn. do právoplatnosti meritórneho rozhodnutia

o sťažnosti sťažovateľov.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd 14. apríla 2011 vyzval predsedu

najvyššieho súdu na vyjadrenie k vecnej stránke prijatej sťažnosti, na zaslanie dotknutého

súdneho spisu a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Predseda najvyššieho súdu doručil 17. mája 2011 ústavnému súdu vyjadrenie,

v ktorom k vecnej stránke prijatej sťažnosti sťažovateľov uviedol, že „porušenie práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno odvodzovať iba

z toho, že v niektorých iných skutkovo totožných veciach rozhodol súd odlišne ako vo veci

sťažovateľov. Odchýlenie súdu od existujúcej skoršej judikatúry v konkrétnom prípade by

mohlo predstavovať zásah do základných práv a slobôd účastníka konania len

za predpokladu, že by bolo dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti súdneho

rozhodnutia v prerokovávanej veci. Podľa názoru najvyššieho súdu však v posudzovanej

veci nedošlo k takémuto zjavnému aplikačnému excesu, ktorý by bol spôsobilý založiť

porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.“. Predseda

najvyššieho súdu zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania o prijatej

sťažnosti.

Vyjadrenie najvyššieho súdu zaslal ústavný súd 23. mája 2011 právnej zástupkyni

sťažovateľov s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.

Sťažovatelia doručili ústavnému súdu 1. júla 2011 prostredníctvom právnej

zástupkyne svoje stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu. V ňom tvrdia, že

„argumentácia predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je protichodná. Pokiaľ

totiž na strane 2 svojho stanoviska tvrdí, že v právomoci konajúceho súdu je vykladať a

aplikovať zákony, nie je prípustné, aby v podstatnej otázke (a tou posúdenie možnosti podať

odvolanie voči akémukoľvek rozhodnutiu súdu prvého stupňa rozhodne je) rozhodol

Najvyšší súd Slovenskej republiky, t. j. tieto zákony vykladal a aplikoval, celkom odlišne, t.

j. protichodne. Uvedené podľa názoru sťažovateľov špeciálne platí pri Najvyššom súde

Slovenskej republiky, ktoré úlohou je už v samotnej podstate aj zjednocujúci výklad

zákonov...“.

Ďalej sťažovatelia dôvodia, že „rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

voči ktorému podali sťažnosť, vôbec nezohľadňuje súvisiace normy v zákone (Občianskom

súdnom poriadku), a logické väzby medzi týmito ustanoveniami. Už len skutočnosť, že

Najvyšší súd... sa vôbec nevysporiadal a nezaoberal napríklad s ustanovením § 202 ods. 3

písm. o) , na ktoré sťažovatelia vo vyjadrení k dovolaniu

priamo poukazovali, a ktoré ustanovenie podľa právneho názoru sťažovateľov jednoznačne

dáva odpoveď na otázku, v ktorých prípadoch je resp. nie je prípustné odvolanie voči

rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, už samé osebe zakladá

protiústavnosť predmetného rozhodnutia...“.

Sťažovatelia napokon poukázali na súvisiaci nález ústavného súdu vo veci sp. zn.

, v ktorom ústavný súd na podklade identického skutkového a právneho

pozadia konštatoval porušenie základného práva podľa i práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovatelia súhlasili s upustením od ústneho pojednávania o ich

sťažnosti.

Keďže účastníci konania vyjadrili súhlas s upustením od ústneho pojednávania

v predmetnej veci, ústavný súd podľa upustil v danej

veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa so stanoviskami účastníkov

konania k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno

očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.

Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez

súhlasu toho, kto v ňom býva.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Základná sťažnostná námietka sa zakladá na kritike reštriktívneho a doslovného

výkladu ustanovenia , podľa ktorého uznesenie o prerušení konania sa

nepovažuje za uznesenie o vedení konania, v nadväznosti na riešenie otázky prípustnosti

odvolania proti uzneseniu súdu, ktorým sa návrh na prerušenie konania zamietne. Podľa

odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa upravuje

vedenie konania. Sťažovatelia v tejto súvislosti osobitne kritizujú aj fakt nejednotnosti

rozhodovacej praxe najvyššieho súdu v uvedenej otázke.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu, ako

aj ich práva na spravodlivé súdne konanie považuje ústavný súd vzhľadom na charakter

predostretých sťažnostných námietok za potrebné v prvom rade poukázať na svoju ustálenú

judikatúru, podľa ktorej skutkové a právne závery všeobecných súdov môžu byť predmetom

jeho kontroly iba vtedy, ak by vyvodené závery všeobecných súdov boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(obdobne napr. , , ).

Z citovanej judikatúry vyplýva, že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí

všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a

skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo

absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti

takému uplatneniu (, ). Pritom uvedené nedostatky musia

dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré

z práv uvedených v .

1.1 Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa patrí aj

právo účastníka konania na odôvodnenie, ktorého rámec určuje .

Odôvodnenie rozhodnutí umožňuje účastníkom konania posúdiť, ako všeobecný súd v ich

veci vyložil a aplikoval príslušné procesné a hmotno-právne predpisy a akými úvahami sa

riadil pri svojom rozhodovaní o veci samej.

Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa konštantne

zdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom

aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej právo

na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil

III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,

Annuaire, č. 303-B). Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov preto tvorí súčasť

spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa

a tiež právu podľa dohovoru.

Podľa judikatúry ústavného súdu () je súčasťou obsahu základného

práva na spravodlivé konanie podľa a práva podľa dohovoru

aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Pritom všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia (m. m. napr. ).

1.2 Dovolanie odporcu do hĺbky a mimoriadne precízne analyzuje problematiku

povahy rozhodnutia všeobecného súdu o prerušení konania vo vzťahu k okolnostiam

konkrétneho prípadu. Sťažovatelia vo svojom vyjadrení k dovolaniu rovnako hĺbkovo a

detailne reagujú na všetky aspekty odôvodnenia dovolania. Okrem iného argumentujú

potrebou systematického [vzťah k a ]

výkladu. Podrobne dôvodia, prečo je rozhodnutie o neprerušení konania spôsobilé zasiahnuť

do právneho postavenia účastníka. Zároveň dôsledne analyzujú dôvody, pre ktoré je podľa

ich názoru potrebné rozhodnutie všeobecného súdu v súvisiacom civilnom konaní (určenie

neplatnosti záložnej zmluvy, ktorou mal vzniknúť nárok zabezpečeného veriteľa, ako aj

určenie, že sťažovatelia sú vlastníkmi dotknutého bytu) považovať za dôvod na prerušenie

konania [ ] o vylúčení veci zo súpisu majetku oddelenej podstaty

zabezpečeného veriteľa, a to v prostredí charakterizovanom konfliktom požiadavky

na rýchle a účinné rozhodnutie a požiadavky spravodlivej ochrany práv a oprávnených

záujmov účastníkov konania. Neopomínajú ani postavenie odvolacieho súdu a obsahovú

stránku rozhodovania odvolacieho súdu pri preskúmavaní prvostupňového uznesenia,

ktorým sa rozhodlo o návrhu na prerušenie konania. Takisto zdôrazňujú, prečo dovolacie

námietky odporcu nenapĺňajú žiaden z ním tvrdených dôvodov dovolania. Pritom využívajú

poznatky z odbornej literatúry aj zahraničnej (českej) judikatúry.

Za daných okolností odôvodnenie zmeňujúceho výroku dovolacieho rozhodnutia

najvyššieho súdu veľmi stručne odkazujúce na doslovný výklad , z ktorého

má vyplývať, že „pokiaľ konajúci súd konanie nepreruší ide o postup súdu, ktorý je

vedením konania.“, považuje ústavný súd za nedostatočné z pohľadu požiadaviek plynúcich

na kvalitu odôvodnenia vymedzených v bode 1.1.

Prvostupňový súd k zamietavému meritórnemu rozsudku pripojil aj výrok

o zamietnutí návrhu sťažovateľov na prerušenie konania, preto sa logicky otázkou

prerušenia konania nijak podrobnejšie nezaoberal. Odvolací súd zmeňujúci výrok vo vzťahu

k prerušeniu konania založil výlučne na rozbore svedčiacom podľa jeho názoru v prospech

záveru o dôvodnosti prerušenia excindačného konania v podmienkach súčasne

prebiehajúceho konania o určení vlastníckeho práva k veci, ktorá je predmetom konania

o vylúčení veci zo súpisu majetku oddelenej podstaty zabezpečeného veriteľa. Ak potom

v konaní o dovolaní účastníci predostreli svoje relevantné názory k otázke rozhodovania

súdu o prerušení konania v takom rozsahu, ako už bol popísaný, bol najvyšší súd ako súd

dovolací v záujme rešpektovania základného práva sťažovateľov podľa ,

ako aj ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru povinný sa dovolacou argumentáciou podrobne

zaoberať. Na jednotlivé právne významné otázky, ktoré sa stali predmetom odlišných

názorov odporcu a sťažovateľov však vôbec nereagoval. Obmedzil sa len na formálny

výklad zákona bez toho, aby odpovedal na všetky relevantné námietky sporových strán,

ktoré vykazujú jednoznačne materiálny charakter. Ústavný súd pritom zdôrazňuje, že

námietky sporových strán predostreté v dovolacom konaní nemajú charakter, ktorý

nevyžaduje, aby konajúci (dovolací) súd na ne odpovedal. Takmer všetky sa priamo týkajú

základnej otázky o povahe negatívneho rozhodnutia súdu o návrhu na prerušenie konania.

Majú teda pre rozhodnutie vo veci podstatný význam, a preto ústavný súd konštatuje, že

takto účastníci dovolacieho konania v podstate sami určili najvyššiemu súdu mieru kvality,

ktorú jeho rozhodnutie malo dosahovať.

Formálne poňaté odôvodnenie dovolacieho rozhodnutia nedáva potrebné odpovede

na relevantnú argumentáciu sťažovateľov prednesenú v ich vyjadrení k dovolaniu odporcu,

a tak ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením z 28. júna 2010 v konaní

vedenom pod sp. zn. najvyšší súd porušil základné právo sťažovateľov

na súdnu ochranu aj ich právo na spravodlivé súdne konanie (bod 1 výroku tohto nálezu).

1.3 Sťažovatelia v relácii k porušeniu základného práva na súdnu ochranu i práva

na spravodlivé súdne konanie tiež namietali, že najvyšší súd „v právne a skutkovo totožných

situáciách rozhodol a vyjadril sa... prakticky v tom istom čase diametrálne odlišne“.

To podľa ich názoru „odporuje aj článku 12 ods. 1 v spojitosti s článkom 46 ods. 1

“.

Z obsahu sťažnosti a predovšetkým z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú dvaja z 35

účastníkov konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.

(vlastníci bytov v bytovom dome v B.) vo veci posúdenia platnosti zmluvy o zriadení

záložného práva, čo má podľa ich názoru prejudiciálny význam vo vzťahu ku konaniu

o vylúčení ich nehnuteľnosti zo súpisu majetku oddelenej podstaty zabezpečeného veriteľa.

Z uvedených 35 účastníkov sa viacerí dostali do identickej procesnej situácie ako

sťažovatelia, teda ako účastníci excindačných konaní žiadali o ich prerušenie z dôvodu

prebiehajúceho súvisiaceho civilného konania, a následkom využívania opravných

prostriedkov dovolací (najvyšší) súd posudzujúc rovnakú rozhodujúcu právnu otázku ako

v prípade sťažovateľov dospel k jej opačnému riešeniu.

Dokazuje to k sťažnosti priložená fotokópia uznesenia najvyššieho súdu z 2. júna

2010 v konaní sp. zn. , v odôvodnení ktorého najvyšší súd k § 170 ods. 3

výslovne konštatuje, že „správny výklad tohto ustanovenia je, že sa týka návrhu

vyhovujúceho i návrh zamietajúceho. Dovolateľov reštriktívny výklad, podľa ktorého sa

netýka návrh zamietajúceho uznesenia, je nesprávny.“. Obdobne v uznesení z 31. mája

2010 vo veci sp. zn. najvyšší súd konštatoval nedôvodnosť odporcovej

námietky, že uznesenie, ktorým súd nevyhovie návrhu účastníka na prerušenie konania, je

uznesením o vedení konania. Dovolací súd uviedol, že „rozhodnutie o prerušení konania

nie je rozhodnutím, ktorým sa upravuje vedenie konania a proti tomuto rozhodnutiu je

odvolanie prípustné“.

Ústavný súd teda oprávnene mohol uzavrieť, že judikatúra najvyššieho súdu

v skutkovo identických veciach je nejednotná. Najvyšší súd k nastolenému problému zaujal

stanovisko, podľa ktorého „porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6

ods. 1 dohovoru nemožno odvodzovať iba z toho, že v niektorých iných skutkovo totožných

veciach rozhodol súd odlišne ako vo veci sťažovateľov. Odchýlenie súdu od existujúcej

skoršej judikatúry v konkrétnom prípade by mohlo predstavovať zásah do základných práv

a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bolo dôsledkom arbitrárnosti alebo

zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokovávanej veci.“.

1.4 K imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej

istoty (napr. ), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne

relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr.

, a ). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť

všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej

situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná

(m. m. , , ).

Ústavný súd neopomína, že rozdiely v súdnych rozhodnutiach sú prirodzene

obsiahnuté v každom súdnom systéme, ktorý je založený na existencii viacerých nižších

súdov s obmedzenou územnou pôsobnosťou. Úlohou najvyššieho súdu je práve usmerňovať

tieto protirečivé rozsudky (Zielinski, Pradal, Gonzales a ďalší v. Francúzsko, ESĽP – Veľká

Komora, sťažnosti č. 24846/94 a č. 34165/96 až č. 34173/96, bod 59). Podľa názoru ESĽP

je preto v rozpore s princípom právnej istoty, ktorý je zahrnutý v niekoľkých článkoch

dohovoru a tvorí jeden zo základných elementov právneho štátu, situácia, keď najvyšší súd

(ako zjednocovateľ rozdielnych právnych názorov) je sám zdrojom hlbokých a trvalých

inkonzistencií (m. m. Beian v. Rumunsko, sťažnosť č. 30658/05). Rozporné právne názory

najvyššieho súdu na identické situácie sú tak v konečnom dôsledku spôsobilé podkopávať

dôveru verejnosti v súdny systém (m. m. Sovtransavto Holding v. Ukrajina, ESĽP, sťažnosť

č. 48553/99).

Z rozsudku ESĽP Beian v. Rumunsko zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna

judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou

vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený

na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj

na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby

najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala

mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo

podobných veciach.

1.5 Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v identických,

veciach týkajúcich sa interpretácie a aplikácie v nadväznosti na

ods. 3 písm. a) uplatňuje rozdielnu judikatúru, čím spochybňuje princíp právnej istoty

ako jeden z princípov právneho štátu, ktorý sú povinné pri svojej rozhodovacej činnosti

rešpektovať všetky orgány verejnej moci a ktorý je vždy implicitnou súčasťou rozhodovania

ústavného súdu o porušovaní základných práv alebo slobôd garantovaných (m. m.

).

Na uvedenom podklade ústavný súd uzatvára, že v okolnostiach posudzovaného

prípadu nemožno akceptovať obranu najvyššieho súdu založenú na názore, že nie každá

diskontinuita súdnej judikatúry je spôsobilá porušiť právo účastníka konania podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru. V napadnutom uznesení najvyššieho súdu, ktorý má priamy dopad na

právne pomery sťažovateľov ako účastníkov excindačného konania, najvyšší súd nevysvetlil

nijakým spôsobom odchýlenie sa od rozhodnutí najvyššieho súdu, ktoré boli dovtedy

vydané v skutkovo a právne identických dovolacích kauzách. Nejednotnosť judikatúry

najvyššieho súdu tak v posudzovanom prípade v spojení s ústavnou nedostatočnosťou

odôvodnenia preskúmavaného uznesenia najvyššieho súdu (bod 1.2) má za následok

porušenie základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu aj ich práva na spravodlivé

súdne konanie (bod 1 výroku tohto nálezu).

2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa

, práva na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu,

základného práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa , základného práva

na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa a základného práva

na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa

v spojení s ústavný súd poznamenáva, že súčasťou

jeho štandardnej judikatúry (napr. , , ) je aj právny

názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný

súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

z čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základných práv hmotného charakteru

možno uvažovať v zásade len vtedy, ak zo strany všeobecného súdu primárne došlo

k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených

v až , resp. dohovoru a v spojení s ich porušením.

Napriek tomu, že ústavný súd dospel k záveru o porušení práv sťažovateľov podľa

a dohovoru, v súvislostiach danej veci nezistil takú priamu

príčinnú súvislosť medzi porušením ústavnoprocesných princípov v danej veci

a sťažovateľmi namietaného porušenia ich označených práv hmotnoprávneho charakteru,

ktorá by umožňovala vyslovenie záveru o porušení označených práv. Nedostatok príčinnej

súvislosti vyplýva zo skutočnosti, že až právoplatné meritórne rozhodnutie v konaní

okresného súdu sp. zn. je spôsobilé vyvolať definitívny právny dopad

na sťažovateľmi označené základné práva hmotného charakteru. Porušenie základného

práva na súdnu ochranu uznesením najvyššieho súdu, ktorého právoplatnosť materiálne

znamenala prerušenie konania o vylúčení veci zo súpisu majetku oddelenej podstaty

zabezpečeného veriteľa, nepodmieňuje ústavnosť meritórneho rozhodnutia v excindačnom

konaní. V predmetnej časti tak ústavný súd sťažnosti sťažovateľov nevyhovel (bod 4 výroku

tohto nálezu).

3. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľov

na súdnu ochranu aj ich práva na spravodlivé súdne konanie, zrušil napadnuté uznesenie

okresného súdu a vec mu podľa vrátil

na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

3.1 Pri opätovnom rozhodovaní o dovolaní odporcu bude úlohou najvyššieho súdu

v prvom rade dôsledne sa vysporiadať s argumentáciou odporcu i sťažovateľov prednesenou

v dovolacom konaní. Bude potrebné odpovedať na všetky účastníkmi dovolacieho konania

nastolené otázky (bod 1.2) majúce relevantný priamy vzťah k rozhodnutiu o dovolaní.

Vo vzťahu k ústavne neakceptovateľnej nejednotnosti rozhodovacej praxe

najvyššieho súdu ústavný súd dodáva, že právny poriadok Slovenskej republiky upravuje

mechanizmus zabezpečujúci koherentnosť judikatúry v

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o súdoch“). Tento mechanizmus spočíva v inštitúte zverejňovania súdnych

rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte prijímania stanovísk

k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov

plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu (,

).

Hodnotenie toho, či najvyšší súd mechanizmus podľa § 22 zákona o súdoch fakticky

a riadne využíva, bude v každej skupine prípadov rozdielnej judikatúry závislé

od konkrétnych okolností; spravidla bude potrebné zohľadniť predmet konkrétnych konaní,

ich skutkovú a právnu náročnosť a z toho vyplývajúce primerané časové obdobie

na uplatnenie mechanizmu podľa § 22 zákona o súdoch ().

V tejto súvislosti ústavný súd tiež poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa

ktorej nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov,

a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona o súdoch [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,

§ 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] patrí najvyššiemu súdu (m. m. , ,

, , ). Ústavný súd ale môže v rámci svojej

pôsobnosti najvyšší súd aspoň nepriamo iniciovať k tomu, aby (najvyšší) súd toto svoje

poslanie aj reálne napĺňal, k čomu môže prispieť aj tento nález.

III.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovatelia si v sťažnosti uplatnili nárok na náhradu trov konania pred ústavným

súdom v sume 2 261,88 €. Vyčíslenie, ktoré spolu so sťažnosťou ústavnému súdu predložili,

dokazuje, že pri výpočte náhrady trov konania vychádzali z predpokladu, že predmetom

konania o ich sťažnosti je byt, o ktorého vylúčenie zo súpisu majetku oddelenej podstaty

zabezpečeného veriteľa sa domáhali v konaní okresného súdu sp. zn. .

Ústavný súd sa takto poňatým predmetom konania o sťažnosti sťažovateľov

nestotožňuje. O právnych vzťahoch sťažovateľov k bytu, o ktorý v uvedenom konaní

okresného súdu ide, rozhodujú všeobecné súdy v rámci konaní uvedených v tomto náleze.

Predmetom konania o sťažnosti sťažovateľov však bolo rozhodovanie o porušení ich

a medzinárodnými zmluvami garantovaných práv, ktorých hodnotu nemožno

exaktne vyčísliť. Navyše, ústavný súd posudzoval ústavnú konformitu uznesenia

najvyššieho súdu, ktoré sa priamo dotýkalo otázky prerušenia konania okresného súdu

sp. zn. , a nemalo tak žiaden priamy vplyv na právne vzťahy sťažovateľov

k predmetnému bytu. Ústavný súd preto pri rozhodovaní o uplatnenom nároku na náhradu

trov vzniknutých sťažovateľom v konaní podľa vychádzal z ustanovení

§ 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti považoval

za potrebné priznať sťažovateľom náhradu trov konania každému za dva úkony právnej

služby poskytnutej ich právnou zástupkyňou, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia, ako aj

za písomné podanie – sťažnosť. Za stanovisko sťažovateľov vypracované ich právnou

zástupkyňou a doručené ústavnému súdu 1. júla 2011 ústavný súd náhradu trov nepriznal,

pretože stanovisko neprinieslo žiadne právne argumenty alebo skutkové poznatky, ktoré by

mali vplyv na rozhodnutie ústavného súdu vo veci.

Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2010. Základná tarifa podľa ustanovení

§ 11 ods. 3 vyhlášky predstavuje 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j.

zo sumy 721,40 € pre úkony v roku 2010), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2010

odmenu v sume 120,23 € a k tomu režijný paušál v sume 7,21 €.

Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 50 %, ak ide

o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.

Náhrada trov právneho zastúpenia vo vzťahu k prevzatiu a príprave zastúpenia

sťažovateľov, ako aj k podaniu sťažnosti preto po znížení predstavuje sumu 240,46 €.

K tomu bolo potrebné pripočítať štyrikrát režijný paušál, teda štyrikrát po 7,21 €,

čo predstavuje 28,84 €. Ústavný súd sťažovateľom priznal náhradu trov právneho

zastúpenia v celkovej sume 269,30 € (bod 3 výroku tohto nálezu), pričom najvyšší súd je

povinný zaplatiť ju na účet právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom

súde v spojení s ).

Vzhľadom na znenie toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2011