Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 262/2010
PDF · 232.93 KB
No categories available
I. ÚS 262/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2010 predbežne
prerokoval sťažnosť Mgr. O. F., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1
a čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky v nadväznosti na čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1
a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského
súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 470/2007 a jeho rozsudkom z
20. mája 2009, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod
sp. zn. 4 Cdo 25/2010 a jeho uznesením z 25. februára 2010 a postupom Ústavného súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 349/2009 a jeho uznesením
z 8. októbra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. O. F. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
11. júna 2010 doručená a 21. júna 2010 doplnená sťažnosť Mgr. O. F. (ďalej len
„sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 2
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1
a čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy v nadväznosti na čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového
protokolu k dohovoru postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 470/2007 a jeho rozsudkom z 20. mája 2009, postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 4 Cdo 25/2010 a jeho uznesením z 25. februára 2010 a postupom ústavného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 349/2009 a jeho uznesením z 8. októbra 2009.
2. Zo sťažovateľovej argumentácie týkajúcej sa rozhodovacej činnosti súdov
v napadnutých konaniach vyplýva, že krajský súd namietaným rozsudkom sp. zn.
4 Co 470/2007 z 20. mája 2009 potvrdil prvostupňové rozhodnutie, a o týchto
rozhodnutiach (prvostupňovom i odvolacom) už ústavný súd rozhodol uznesením sp. zn.
IV. ÚS 349/2009 z 8. októbra 2009 tak, že odmietol sťažnosť sťažovateľa (vo vzťahu
k namietanému prvostupňovému rozsudku pre nedostatok právomoci a vo vzťahu
k rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 Co 470/2007 z 20. mája 2009 z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti). Namietaným rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 470/2007
z 20. mája 2009 sa navyše zaoberal tiež najvyšší súd, ktorý dovolanie sťažovateľa
uznesením sp. zn. 4 Cdo 25/2010 z 25. februára 2010 odmietol z dôvodu neprípustnosti.
Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol, že „Súdy neuniesli... tvrdenia a ich rozhodnutia
sa nezakladali na materiálnej pravde, a tým porušili ľudské práva a základné slobody
sťažovateľa podľa medzinárodnej zmluvy, akou je Dohovor o ochrane ľudských práv...
Ústavný súd... navádzal bezdôvodne na predsudok voči sťažovateľovi a to v uznesení tohto
súdu, ktoré je zverejnené, čím ani tento súd nerešpektoval platné dôkazy, ako keby to neboli
práve súdy, ktoré porušili zákon a v rozporom s nim rozhodli vec..., Postavenie nezávislého
a nestranného súdu spočíva v tom, že posúdi predložené dôkazy strán a tým zabezpečí
rovnosť zbraní. Nebude vykonávať jednostranne a zaujato arbitrárne úkony na zámenu
dôkazov subjektívnymi domnienkami bez skutkového opodstatnenia a ani znižovať vážnosť
a platnosť rozhodnutí iných štátnych orgánov Slovenskej republiky, alebo účastníkov
konania, lebo právny stav vyžaduje aj ochranu sťažovateľa a jeho dobrého mena, ktoré
v týchto konaniach boli poškodené a preto sťažovateľ žiada nemajetkovú ujmu.“.
3. Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
v jeho veci nálezom takto rozhodol:
„1. Krajský súd... svojím postupom a uznesením... sp. zn. 4 Co 470/2007 porušil
ľudské práva a základné slobody Mgr. O. F., zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v čl. 8
Dohovoru, čl. 13 Dohovoru a čl. 1 Protokolu k Dohovoru.
2. Uznesenie Krajského súdu... sp. zn. 4 Co 470/2007 sa zrušuje a vec sa vracia
Krajskému súdu... na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd... svojím postupom a uznesením... sp. zn. 4 Cod 25/2010 (správne
malo byť 4 Co, pozn.), porušil ľudské práva a základné slobody Mgr. O. F., zaručené v čl. 6
ods. 1 Dohovoru, v čl. 8 Dohovoru, čl. 13 Dohovoru a čl. 1 Protokolu k Dohovoru.
4. Uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. 4 Cod 25/2010 (správne malo byť 4 Cdo,
pozn.), sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie Najvyššieho súdu...
5. Ústavný súd... svojím postupom a uznesením... sp. zn. IV 349/09, porušil ľudské
práva a základné slobody Mgr. O. F., zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v čl. 8 Dohovoru,
čl. 13 Dohovoru a čl. 1 Protokolu k Dohovoru.
6. Krajský súd..., Najvyšší súd..., a Ústavný súd... sú povinní zaplatiť náhradu trov
konania...
7. Krajský súd..., Najvyšší súd..., a Ústavný súd... sú povinný zaplatiť Mgr. O. F...
100,000,- Euro (sto tisíc eur) nemajetkovej ujmy.“
II.
4. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,
na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako
aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
II. A
K namietanému porušeniu základných práv a slobôd postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 470/2007 a jeho rozsudkom z 20. mája 2009
6. Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka
veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo
len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
7. Ústavný súd v predmetnej veci zistil, že sťažovateľ sa v podanej sťažnosti okrem
iného domáha preskúmania rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 Co 470/2007 z 20. mája
2009, ktoré rozhodnutie už ústavný súd posudzoval a uznesením sp. zn. IV. ÚS 349/09
z 8. októbra 2009 sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti. Teda ten istý nárok na ochranu ústavnosti uplatnil sťažovateľ aj v tomto
konaní. Tvrdí, že boli porušené jeho základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1
ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy a zároveň práva podľa čl. 6 ods. 1,
čl. 8 ods. 1, čl. 13 dohovoru a čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru postupom krajského
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 470/2007 a jeho rozsudkom z 20. mája 2009.
Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd by mal opätovne konať a rozhodovať vo veci, o ktorej
už rozhodol vo veci sp. zn. IV. ÚS 349/09.
9. Vzhľadom na uvedené (bod 7 a 8) sťažnosť sťažovateľa v tejto časti nie je
prípustná pre prekážku rozhodnutej veci podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde,
a preto ústavný súd rozhodol o nej tak, že ju odmietol pre neprípustnosť [§ 24 písm.
II. B
K namietanému porušeniu základných práv a slobôd postupom ústavného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 349/2009 a jeho uznesením z 8. októbra 2009
10. Podľa čl. 133 ústavy proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný
prostriedok. Vzhľadom na túto ústavnú normu zákon vyriešil otázku podávania opravných
prostriedkov v konaní pred ústavným súdom tak, že podľa § 24 písm. c) zákona o ústavnom
súde návrh nie je prípustný, ak sa ním navrhovateľ domáha preskúmania rozhodnutia
ústavného súdu.
11. Z obsahu podania sťažovateľa je zrejmé, že jeho cieľom je dosiahnuť opätovné
prerokovanie jeho sťažnosti vo veci, ktorá bola vedená na ústavnom súde pod sp. zn.
IV. ÚS 349/09 a o ktorej ústavný súd svojím uznesením z 8. októbra 2009 právoplatne
aj rozhodol. Konanie pred ústavným súdom ako nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy) je v dôsledku zvolenej podoby špecializovaného a koncentrovaného
modelu ústavného súdnictva v Slovenskej republike konaním jednoinštančným a rozhodnutia
ústavného súdu sú konečné a záväzné pre všetky orgány verejnej moci, fyzické osoby alebo
právnické osoby, ktorých sa týkajú. Právomoci a pôsobnosť, ktoré má ústavný súd ústavou
a zákonom o ústavnom súde presne vymedzené, nemôže prekračovať. V nadväznosti
na to ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že medzi jeho oprávnenia nepatrí
rozhodovanie o opravných prostriedkoch vo všeobecnosti „a fortiori“ o opravných
prostriedkoch, ktorými sa fyzické osoby alebo právnické osoby domáhajú preskúmania
rozhodnutí ústavného súdu, proti ktorým podľa čl. 133 ústavy a podľa § 24 písm. c) zákona
o ústavnom súde žiaden opravný prostriedok nie je prípustný. Preto ústavný súd aj v tejto časti
sťažnosť sťažovateľa odmietol, pre jej neprípustnosť [§ 24 písm. c) zákona o ústavnom súde].
II. C
K namietanému porušeniu základných práv a slobôd postupom najvyššieho súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 25/2010 a jeho uznesením z 25. februára 2010
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako
aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
14. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 201/03, II. ÚS 144/05,
IV. ÚS 100/04, IV. ÚS 42/06). Podľa názoru ústavného súdu treba sťažnosť v tejto časti
považovať za zjavne neopodstatnenú.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach
alebo záväzkoch...
16. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že jeho ingerencia do výkonu právomoci
všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov,
ktoré ich vydaniu predchádzali, s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
(mutatis mutandis I. ÚS 74/02, I. ÚS 236/03, IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05). Ústavný súd
v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že posúdenie
akejkoľvek skutkovej a právnej otázky všeobecným súdom by sa mohlo stať predmetom
kritiky zo strany ústavného súdu len v prípade, ak by závery, ku ktorým všeobecný súd
dospel, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
17. Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
4 Cdo 25/2010 z 25. februára 2010 a z jeho obsahu predovšetkým zistil, že najvyšší súd ako
súd dovolací odmietol sťažovateľom podané dovolanie proti namietanému rozsudku
krajského súdu z dôvodu jeho neprípustnosti (ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný). Najvyšší súd v odôvodnení
uznesenia podrobne vyložil svoje úvahy, ktoré ho viedli k odmietnutiu sťažovateľom
podaného dovolania, a rovnako podrobne sa zaoberal aj sťažovateľom vytknutými vadami
konania krajského súdu ako súdu odvolacieho. Najvyšší súd v tejto súvislosti uviedol, že
„s prihliadnutím na... § 242 ods. 1 O. s. p. ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť
prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p., neobmedzil
sa Najvyšší súd... len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa
§ 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s.
p.“. Následne najvyšší súd vyložil svoje úvahy týkajúce sa sťažovateľových
tvrdení o závažných procesných pochybeniach súdov nižšej inštancie, pričom však
zdôraznil, že „prípustnosť dovolania nie je založená už tým, že dovolateľ určitú vadu
konania tvrdí, ale až zistením, že konanie je takou vadou skutočne postihnuté“. Najvyšší súd
dospel k záveru, že „nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť
z ustanovenia § 238 O. s. p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti
dovolania uvedené v ustanovení § 237 O. s. p., Najvyšší súd... dovolanie... ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný,
odmietol.“.
18. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ako judikatúra Komisie pre ľudské
práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United
Kingdom), tak aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad
v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair
hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho,
akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.
19. Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných
súdov a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdenej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd
nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie
ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd
a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol
k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.
20. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu ústavou garantované základné
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená
právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom a nemožno
ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore
(II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať
zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá
dôvod doň zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06).
21. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu
sťažovateľa zdôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ako
nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie
konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu
a namietaným porušením označených práv. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu
nemôže byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie
sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem
upravujúcich postup občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne
aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00). Ústavný súd preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
22. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 2
ústavy, ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru ústavný súd
poznamenáva, že súčasťou jeho štandardnej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07)
je právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj práva
podľa čl. 20 ods. 1 a 2 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd
súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Ústavný súd
preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj v tejto časti odmietol ako
zjavne neopodstatnenú. Keďže nedošlo k zisteniu porušenia základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy (ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), rovnako nemohlo dôjsť ani
k porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy, resp. práv podľa čl. 8 ods. 1 a čl. 13
dohovoru.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2010