Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 48/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. marca 2012 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka

prerokoval sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., L., zastúpenej advokátom JUDr. V. H.,

Advokátska kancelária, R., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených

a a práva zaručeného

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Žiline z 22. septembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti A., s. r. o., vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1

, jej základné právo na súdnu ochranu zaručené

a jej právo na spravodlivé súdne konanie zaručené

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Žiline z 22. septembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline z 22. septembra 2011 v konaní vedenom

pod sp. zn. z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra

2011 doručená sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., L. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta

porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) z 22. septembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.

.

Sťažovateľ vystupoval pred Okresným súdom Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný

súd“) v pozícii žalovaného v konaní vedenom pod sp. zn. ,

ktorého predmetom bolo vydanie hnuteľnej veci. Žalobcom v konaní bola spoločnosť P.,

s. r. o., J. (ďalej len „žalobca“).

Skutkový pôvod sporu spočíva v tom, že správca konkurznej podstaty spoločnosti L.,

s. r. o., L. (ďalej len „úpadca“), ako predávajúci uzavrel 18. decembra 2003

so sťažovateľom ako kupujúcim kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol predaj Z. L.

patriaceho úpadcovi. V čl. II.2 kúpnej zmluvy si zmluvné strany dojednali, že „kupujúcemu

je stav prevádzaných nehnuteľností a hnuteľných vecí známy z písomnej dokumentácie

a osobnej prehliadky. Tieto kupujúci kupuje v stave, v akom sa ku dňu podpísania zmluvy

nachádzajú, kupuje ich v stave, v akom ku dňu podpísania tejto zmluvy stoja a ležia.“.

V čase podpísania zmluvy, teda 18. decembra 2003, sa v Z. L. nachádzala aj hnuteľná vec,

ktorá sa neskôr stala predmetom sporu, pričom o tejto skutočnosti správca konkurznej

podstaty úpadcu nemal vedomosť (sporná hnuteľná vec bola presunutá z výrobných

a organizačných dôvodov nájomcom predmetného závodu bez vedomia správcu konkurznej

podstaty).

Následne, 29. decembra 2003 správca konkurznej podstaty úpadcu uzavrel ako

predávajúci ďalšiu kúpnu zmluvu so žalobcom ako kupujúcim, ktorej predmetom bol Z. B.

patriaci úpadcovi. V prílohách tejto zmluvy boli identifikované aj hnuteľné veci, ktoré boli

predmetom predaja, pričom v prílohe č. 1 bola uvedená aj sporná nerezová chladiaca nádrž

na mlieko P. Keď žalobca zistil, že chladiaca nádrž sa v závode, ktorý kúpil, nenachádza,

vyzýval sťažovateľa na jej vydanie, avšak neúspešne. Preto 31. júla 2007 podal

na okresnom súde žalobu o vydanie veci a o náhradu škody.

Okresný súd rozsudkom č. k. -190 z 28. júna 2010 vyhovel žalobe

a zaviazal sťažovateľa vydať žalobcovi nerezovú chladiacu nádrž na mlieko P. do 60 dní

od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti týkajúcej sa náhrady škody žalobu zamietol.

Okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že sporná vec je v držbe

sťažovateľa, podmienky jej vydržania neboli splnené (chýbala nepretržitosť

v dobromyseľnosti držby). Podľa okresného súdu žalobca preukázal vlastnícke právo k veci,

ktoré nadobudol „kúpnou zmluvou uzavretou s S., v ktorom je chladiaca nádrž P.

zapísaná... Rozhodujúci je prejav vôle strán uzavierajúcich kúpnu zmluvu (S. a žalobca),

pričom S. potvrdil, že v čase uzavretia kúpnej zmluvy nevedel o tom, že nájomca previedol

hnuteľnú vec zo Z. B. do L.. Predpokladá, že chladiaca nádrž sa nachádza na pôvodnom

mieste v B.“. Podľa názoru okresného súdu sťažovateľ „nepreukázal titul nadobudnutia

nádrže...“.

Sťažovateľ napadol rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti vydať vec

odvolaním, v ktorom tvrdil, že „odkúpil majetok od správcu konkurznej podstaty... kúpnou

zmluvou z 18.12.2003. Správca mal problémy s evidenciou majetku, čo sa prenieslo

aj do zmluvy, v ktorej uviedol formuláciu, že sa kupujú veci v stave ako stoja a ležia. ... táto

formulácia v súlade s znamená, že strany sa dohodli na vlastnostiach celého

súboru vecí bez ich presného rozlišovania podľa druhu, resp. množstva. Z uvedeného,

nepresnosť evidencie majetku, nejasnosti správcu spočívajúce v neznalosti miesta uloženia

majetku úpadcu spôsobili, že správca, ktorý bol jedinou osobou, ktorá mala právo nakladať

s majetkom v zmysle úpravy v , nevedel, kde sa nachádza majetok,

ktorý sám speňažoval. Chybou právnej kvalifikácie prvostupňového súdu bolo, že nie

žalovaný zapríčinil nejasný skutkový stav veci, ale bol to práve správca.“. V nadväznosti

na to sťažovateľ zdôraznil, že „zmluva medzi správcom a žalovaným bola uzavretá

18.12.2003, kým zmluva medzi správcom a žalobcom až 29.12.2003“. Preto bol „skorším

nadobúdateľom veci od správcu než žalobca a to je podstatné a rozhodujúce

pre rozhodnutie vo veci samej“.

Krajský súd rozsudkom z 22. septembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.

prvostupňový rozsudok v napadnutom výroku potvrdil. Stotožnil sa

s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozsudku okresného súdu, pričom doplnil, že „z

vykonaného dokazovania, z nesporných listinných dôkazov... bolo zrejmé a nosné, že

žalovaný nevedel preukázať jednoznačne a nepochybne znením doloženej kúpnej zmluvy

s prílohami nadobudnutie predmetnej nádrže. Sám správca konkurznej podstaty potvrdil

v rámci dokazovania, že nevedel o existencii tejto veci vo vzťahu k žalovanému; bolo možné

uzavrieť, že nemal vec v súpise a tým nemohol nastať právny účinok prevodu vlastníckeho

práva na žalovaného, aj keď dátumovo skoršou zmluvou, naproti tomu bolo preukázané,

že vec bola zaradená do súpisu a predaná, aj keď neskoršou zmluvou, žalobcovi,

ktorý dostatočne preukázal, že sa stal jej vlastníkom.“. K odvolacej argumentácii

sťažovateľa založenej na v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) krajský súd uviedol, že «ak sa vec

prenechá „ako stojí a leží“, nie je možné od scudziteľa dôvodne požadovať, aby zodpovedal

za jej vady. ... V danom prípade však bolo relevantné, že ani použitie tohto právneho

inštitútu cez neznamenalo, že žalovaný nadobudol vec, vo vzťahu ku ktorej nebolo

nepochybne preukázané jej zaradenie do súpisu vecí majetkovej podstaty tej časti L. s. r. o.,

ktoré bola správcom konkurznej podstaty prevádzaná na žalovaného. Chýbala

predovšetkým vôľová zložka na strane predávajúceho správcu konkurznej podstaty túto vec

previesť...».

Krajský súd „vzhľadom na procesný systém neúplnej apelácie, ktorý ovláda

odvolacie konanie“, neprihliadal na „novo tvrdené skutočnosti i dôkazy, ktoré neboli

použité v konaní pred súdom prvého stupňa“. Za takéto skutočnosti a dôkazy krajský súd

považoval námietku, „že bolo výlučnou vecou správcu, kde bola vec umiestnená a nikto

v decembri 2003 nemohol ukladať správcovi povinnosti, okrem konkurzného súdu, ďalej

okolnosť, že zmluva medzi správcom a žalovaným bola uzavretá 18.12.2003, kým zmluva

medzi správcom a žalobcom až 29.12.2003“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ opätovne zdôraznil fakt,

že kúpnou zmluvou, ktorú uzavrel 18. decembra 2003 so správcom konkurznej podstaty, sa

„veci sa kupujú v stave tak ako stoja a ležia, čím sa strany dohodli, na skutkovom stave

takom aký existoval v momente uzavretia Kúpnej zmluvy. V prílohe Kúpnej zmluvy správca

vyhotovil súpis ktorý jasne obsahuje chladiace nádrže a že ich neidentifikoval

podľa inventárneho čísla, to je len o identifikácii predmetu kúpy a z toho dôvodu uviedol

že sa veci kupujú v stave ako stoja a ležia. Skutočnosť, že správca konkurznej podstaty je

tým subjektom, ktorý bol v celej veci podstatný, on speňažoval konkurznú podstatu...,

prvostupňový súd ako aj Krajský súd v Žiline nebral do úvahy... Ak správca predal predmet

kúpy v rámci celého súboru veci, navrhovateľ nadobudol vlastnícke právo, ktoré je

nespochybniteľné. ... Ak sme pripustili takéto reklamácie kúpených vecí v konkurze bol by to

stav nikdy nekončiacej právnej neistoty kupujúcich...“.

Krajský súd tiež podľa sťažovateľa nesprávne identifikoval, ktoré skutočnosti

a tvrdenia na účely odvolacieho konania sú nové. Podľa sťažovateľa totiž krajským súdom

označené skutočnosti a tvrdenia nie sú nové, „ide iba o konštatáciu vyplývajúcu

zo zákonného právneho konkurzného režimu“.

Uznesením č. k. -9 z 31. januára 2012 ústavný súd prijal

sťažovateľovu sťažnosť na ďalšie konanie. Následne 9. februára 2012 vyzval krajský súd

na vyjadrenie k prijatej sťažnosti, zaslanie dotknutého súdneho spisu, ako aj na vyjadrenie

sa k otázke ústneho pojednávania vo veci prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie krajského súdu bolo ústavnému súdu doručené 21. februára 2012.

Krajský súd v ňom v celom rozsahu odkázal na dôvody napadnutého rozsudku a uviedol,

že „v rámci rozhodovania vo veci samej tak prvostupňovým ako aj odvolacím súdom nešlo

o prehodnocovanie, či zasahovanie do postupu správcu konkurznej podstaty L., s. r. o.

pri speňažovaní konkurznej podstaty, prípadne do kompetencie konkurzného súdu. Keďže

predmetom konania bola rei vindikačná žaloba, primárne bola v skutkovej i právnej rovine

riešená otázka aktívnej legitimácie žalobcu v rovine vlastníctva veci – predmetu vydania.

Len v tejto súvislosti boli vyhodnocované účastníkmi doložené dôkazy a to k titulu

nadobudnutia vlastníckeho práva k veci. V danom prípade oproti sebe stáli účastníci,

ktorý obaja odvodzovali (rovnaké) vlastnícke právo k totožnej veci nadobudnutím kúpnou

zmluvou od správcu konkurznej podstaty L., s. r. o. Za tejto situácie bolo vyhodnocované,

komu z účastníkov svedčí vlastnícke právo a z dôkaznej situácie popísanej v predmetnom

rozsudku krajského súdu bol vyvodený opodstatnený záver o preukázaní aktívnej legitimácie

žalobcu na podanie rei vindikačnej žaloby.“.

Krajský súd ďalej zdôraznil, že „spor o vlastnícke právo a jeho ochranu v zmysle

, patrí do kompetencie všeobecného, nie konkurzného súdu

a v danom prípade tomu nebolo inak. V rámci účastníkmi nastolených sporných okolností

v skutkovej i právnej rovine o tom, kto z nich je vlastníkom veci, ktorá bola predmetom

nároku na jej vydanie (vlastníkovi od nevlastníka), nebolo možné sa nezaoberať

prejudiciálne titulom tvrdeného nadobudnutia vlastníckeho práva k veci u oboch účastníkov

ako kupujúcich od totožného správcu konkurznej podstaty a teda boli relevantné tie

skutkové a právne otázky, ktoré v dotknutom rozsudku vyhodnocoval i Krajský súd v Žiline

ako súd odvolací. V žiadnom prípade nešlo o sťažovateľom nastolenú otázku ‚reklamácie

kúpených vecí v konkurze‘. Napadnutým rozsudkom bola prejudiciálne riešená otázka,

kto z účastníkov je vlastníkom veci. Zo sumáru tvrdení a predložených dôkazov v danom

občianskom súdnom konaní vlastnícke právo preukázal žalobca. Naopak žalovaný

(sťažovateľ) spoľahlivo nepreukázal, že predmetnú vec skôr nadobudol kúpnou zmluvou

v rámci speňažovania konkurznej podstaty L., s. r. o., v rovine neunesenia dôkazného

bremena.“.

K vlastnému procesnému postupu v predmetnom konaní krajský súd uviedol,

že „pri rozhodovaní o odvolaní žalovaného (sťažovateľ bolo vychádzané v medziach

podľa zo zisteného skutkového stavu ako vyplynul z vykonaného

dokazovania pred súdom prvého stupňa a ktorým bol v zmysle odvolací

súd viazaný, pričom výnimky podľa § 213 ods. 2 až 7 neboli dané. V prvostupňovom

i odvolacom konaní mali obaja účastníci vytvorený rovnaký priestor pre realizáciu svojich

procesných práv i pre splnenie povinnosti tvrdenia a vo vzťahu k poskytnutým tvrdeniam

dôkaznej povinnosti.“. Krajský súd tak s dôvodmi sťažnosti nesúhlasí a považuje ju

za neopodstatnenú.

Krajský súd súhlasil s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie krajského súdu zaslal ústavný súd 21. februára 2012 právnemu

zástupcovi sťažovateľa s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.

V stanovisku doručenom ústavnému súdu 14. marca 2012 sťažovateľ

prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadril súhlas s upustením od ústneho

pojednávania vo veci a zotrval na pôvodnom sťažnostnom návrhu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania,

pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. ...

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

1. Ústavný súd vo vzťahu k a k dohovoru už

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Obsah základného práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedeného v čl. 46 ods. 1

nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich

diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (napr. , ).

Ústavný súd stabilne judikuje, že skutkové a právne závery všeobecných súdov môžu

byť predmetom jeho kontroly iba vtedy, ak by vyvodené závery všeobecných súdov boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(obdobne napr. , , ).

Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie

daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných

prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu (, ).

Pritom uvedené nedostatky musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita

musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v .

Pre ešte bližšiu identifikáciu arbitrárnosti a zjavnej neodôvodnenosti rozhodnutí

všeobecných súdov, ktorá má význam aj z hľadiska prerokúvanej sťažnosti, je vhodné

zdôrazniť názor ústavného súdu, podľa ktorého nie je opravným súdom právnych názorov

krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci krajského súdu je

opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle už citovanej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,

zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , , ).

Citovaná stabilizovaná judikatúra limitujúca priestor pre zásahy ústavného súdu

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov musí byť osobitne akcentovaná

a zohľadňovaná v prípadoch rozhodovania súkromno-právnych sporov plynúcich

zo zmluvných vzťahov. Zmluvná voľnosť je právny princíp umožňujúci zmluvným stranám

upraviť si vzájomné pomery tak, aby to čo najlepšie vyhovovalo ich potrebám a záujmom.

Preto i sústava objektívneho záväzkového práva ponecháva účastníkom zmluvných vzťahov

pomerne veľkú voľnosť pri zmluvnej úprave vzájomných práv a povinností. Zodpovedá

to ústavnému princípu autonómie konania subjektov práva ( ),

ktorý vytvára priestor pre čo najširšie uplatnenie sebarealizácie jednotlivca pri uspokojovaní

jeho právom chránených potrieb a záujmov v demokratickej spoločnosti. Právo v tejto sfére

plní iba korekčnú a preventívnu funkciu voči takej zmluvnej úprave vo vzájomných

vzťahoch súkromno-právnych subjektov, ktorá by s ohľadom na všeobecne akceptované

morálne, mravné i etické hodnoty spoločnosti nespravodlivo zvýhodnila, resp. znevýhodnila

niektorého z kontrahentov. Iba v prípade, ak všeobecný súd túto korekčnú a preventívnu

funkciu práva nepretaví do rozhodovania v konkrétnej kauze a naruší zásadným spôsobom

ústavno-právny status niektorého účastníka súkromno-právneho vzťahu daný hodnotami,

ktoré ústavný poriadok chráni, otvára sa pre ústavný súd priestor pre zásah do výkonu

kompetencie všeobecných súdov.

1.1 Posudzovaný prípad vykazuje viacero skutkových aspektov, na ktoré všeobecné

súdy konajúce v sťažovateľovej veci poukazovali. Z dokazovania nesporne vyplynulo,

že v decembri 2003, keď predmetné kúpne zmluvy boli uzavreté, sa chladiaca nádrž

nachádzala v Z. L. Ďalším nesporným faktom je, že správca konkurznej podstaty úpadcu pri

uzatváraní kúpnej zmluvy so žalobcom (29. decembra 2003) „nevedel o tom, že nájomca

previezol nádrž zo z. B. do L. Predpokladal, že chladiaca nádrž sa nachádzala na

pôvodnom mieste v B.“. Za preukázané je potrebné považovať aj zistenie okresného súdu,

že v kúpnej zmluve uzavretej 29. decembra 2003 medzi správcom konkurznej podstaty

úpadcu a žalobcom bola sporná nerezová chladiaca nádrž výslovne špecifikovaná ako jeden

z predmetov prevodu. Nakoniec, nespornou je aj chronológia uzatvárania kúpnych zmlúv,

keď správca konkurznej podstaty úpadcu 18. decembra 2003 uzavrel kúpnu zmluvu

so sťažovateľom a 29. decembra 2003 so žalobcom.

Všetky uvedené skutkové okolnosti považoval za preukázané aj ústavný súd,

pretože ani samotný sťažovateľ ich vo svojej sťažnosti nespochybnil.

1.2 V popísaných skutkových okolnostiach bolo pre rozhodnutie všeobecných súdov

o žalobe žalobcu podľa názoru ústavného súdu potrebné prejudiciálne posúdiť otázku

vlastníctva spornej hnuteľnej veci. Iba tak bolo možné kvalifikovane rozhodnúť o podanej

reivindikačnej žalobe. Okresný súd i krajský súd vychádzajúc z výpovedí účastníkov

konania i správcu konkurznej podstaty úpadcu uzavreli, že úmyslom správcu konkurznej

podstaty bolo predať nerezovú chladiacu nádrž žalobcovi, a nie sťažovateľovi,

a preto ku scudzeniu hnuteľnej veci došlo až kúpnou zmluvou uzavretou 29. decembra 2003

v prospech žalobcu. V dôsledku toho je reivindikačná žaloba dôvodná. Podľa názoru

ústavného súdu tento záver nie je ústavne akceptovateľný.

1.3 Kúpna zmluva medzi správcom konkurznej podstaty úpadcu a sťažovateľom bola

uzavretá 18. decembra 2003, teda skôr než kúpna zmluva medzi správcom konkurznej

podstaty úpadcu a žalobcom. Bolo tak rozhodujúce posúdiť, či uzavretím skoršej kúpnej

zmluvy bolo prevedené vlastnícke právo k chladiacej nádrži na sťažovateľa. Ak by odpoveď

na túto otázku bola kladná, potom úmysel správcu konkurznej podstaty úpadcu predať

chladiacu nádrž žalobcovi stelesnený v uzavretí neskoršej kúpnej zmluvy musí byť

vyhodnotený ako irelevantný, a to v dôsledku uplatňovania všeobecnej právnej zásady

„nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“. Táto zásada dôsledne

zohľadňuje okrem iného požiadavku právnej istoty účastníkov súkromno-právnych

vzťahov, ku ktorej sa musí hlásiť aj Slovenská republika ako právny štát (čl. 1 ods. 1

), a ak ju všeobecný súd pri svojej rozhodovacej činnosti nerešpektuje, bezpochyby

porušuje základné právo účastníka konania na súdnu ochranu.

1.4 Kúpnou zmluvou uzavretou 18. decembra 2003 sa správca konkurznej podstaty

zaviazal previesť na sťažovateľa nehnuteľnosti a hnuteľné veci tvoriace v súhrne majetkovú

podstatu Z. L. „v stave, v akom ku dňu podpísania tejto zmluvy stoja a ležia“. Zreteľným

úmyslom zmluvných strán tak bolo využiť režim , podľa

ktorého ak sa vec prenechá ako stojí a leží, nezodpovedá scudziteľ za jej vady, ibaže vec

nemá vlastnosť, o ktorej scudziteľ vyhlásil, že ju má, alebo ktorú si nadobúdateľ výslovne

vymienil.

Zjavným účelom citovaného ustanovenia je regulácia

zodpovednosti za vady prenechanej veci vo vzťahu medzi zmluvnými stranami,

na čo poukázal i krajský súd v odôvodnení svojho napadnutého rozsudku. Vyplýva to

zo systematického zaradenia ustanovenia v . Zásadné vylúčenie

zodpovednosti scudziteľa za vady veci, ktorá je prenechaná tak, ako stojí a leží (výnimka

z tejto zásady plynúca z citovaného ustanovenia nie je pre posudzovaný prípad rozhodná), je

však dôsledkom právom aprobovaného zámeru jednej zmluvnej strany prenechať druhej

zmluvnej strane veci určené súhrnom (per aversionem). Znamená to, že nadobúdateľ

preberá všetky veci ako celok bez ohľadu na ich kvantitu a kvalitu a bez ohľadu na to, či ide

o veci určené individuálne alebo druhovo. Najvyšší súd Českej republiky k tomu uviedol,

že požiadavku určitosti predmetu kúpnej zmluvy pri predaji vecí určených súhrnne je nutné

vzťahovať na vymedzenie tohto súhrnu za použitia údajov určených napríklad miestom,

kde sa veci v určitom čase nachádzajú, na ich druhové určenie a podobne; nemožno ju

naopak stotožňovať s konkretizáciou (individualizáciou) jednotlivých predávaných vecí

(rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky vo veci sp. zn.

z 26. novembra 2003).

Aj keď judikatúra súdov iných štátov je pre slovenské právne prostredie

nepoužiteľná, ústavný súd poukázal na uvedené rozhodnutie českého súdu preto, lebo sa

s ním stotožňuje, preberá ho, a predovšetkým ho považuje za ústavne konformný výklad

ustanovenia . Citovaný právny názor má relevanciu

aj pre prerokúvanú sťažnosť, keďže priamo vyvracia argumentáciu okresného súdu

i krajského súdu, ktoré za jednu z rozhodujúcich skutočností považovali zistenie,

že v zmluve z 18. decembra 2003 medzi správcom konkurznej podstaty úpadcu

a sťažovateľom nebola sporná chladiaca nádrž jednoznačne identifikovaná.

Podstatné pre rozhodnutie ústavného súdu o predloženej sťažnosti je však zistenie,

že krajský súd sa ústavne nekonformným spôsobom vysporiadal s už popísaným zmyslom

a účelom , z ktorého kúpna zmluva z 18. decembra 2003

vychádza. Predmetné ustanovenie spravodlivo rozdeľuje riziko plynúce z jeho využitia

na účastníkov záväzkovo-právneho vzťahu. Na jednej strane síce nadobúdateľ súhrnu vecí

zásadne nemôže uplatňovať voči scudziteľovi nároky plynúce zo zodpovednosti za vady,

na druhej strane sa však aj scudziteľ vystavuje riziku, že v súhrne vecí prenechávaných ako

stoja a ležia sa bude nachádzať aj vec, ktorú prenechať nemá v úmysle. Iba takýto výklad

zaisťuje spravodlivú rovnováhu účastníkov právnych vzťahov, ktorá bezpochyby musí byť

rešpektovaná aj vo sfére súkromného záväzkového práva vyznačujúceho sa výrazným

prvkom zmluvnej voľnosti. Práve spravodlivá rovnováha predstavuje najdôležitejší

determinant ústavnej konformity výkladu . Napriek týmto

rizikám je zmluva využívajúca legálnym právnym úkonom

spôsobilým vyvolávať právne následky.

Krajský súd pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa vôbec nezohľadnil riziko

plynúce z využitia pre správcu konkurznej podstaty úpadcu

ako účastníka kúpnej zmluvy uzavretej 18. decembra 2003. Nastolil tým nerovnováhu

v súkromno-právnom záväzkovom vzťahu premietajúcu sa do uloženia povinnosti vydať

spornú hnuteľnú vec žalobcovi. Názor krajského súdu, podľa ktorého „ani použitie... § 501

neznamenalo, že žalovaný nadobudol vec, vo vzťahu ku ktorej nebolo nepochybne

preukázané jej zaradenie do súpisu vecí do majetkovej podstaty tej časti L. s. r. o.,

ktorá bola správcom konkurznej podstaty prevádzaná na žalovaného. Chýbala

predovšetkým vôľová zložka na strane predávajúceho správcu konkurznej podstaty túto vec

previesť, čo nemožno nahradiť ani cez ust. “, hodnotí ústavný súd ako natoľko sa

odchyľujúci od znenia , že zásadne popiera jeho účel

a význam. Krajský súd totiž vyložil predmetné ustanovenie a následne ho aplikoval

na zistený skutkový stav spôsobom narúšajúcim právnu istotu účastníka právneho vzťahu

(sťažovateľa) nastolenú platne uzavretou kúpnou zmluvou využívajúcou legálny právny

inštitút. Došlo k neodôvodnenému zvýhodneniu jednej zmluvnej strany (správcu konkurznej

podstaty úpadcu) na úkor druhého kontrahenta (sťažovateľa), pretože pri výlučnom

zohľadnení úmyslu správcu konkurznej podstaty úpadcu bez zreteľa na jednoznačný text

zmluvy, s ktorým i on sám prejavil súhlas, by bolo možné kedykoľvek právne následky

kontraktu eliminovať, a to len na základe neoveriteľného tvrdenia o úmysle ako vnútornom

postoji kontrahenta k svojmu prejavu vôle. Takýmto spôsobom by právna istota účastníkov

zmluvných vzťahov bola v základoch narušená a stala by sa iluzórnou.

Ústavný súd dospel k záveru, že hodnotenie ustáleného skutkového stavu krajským

súdom je zjavne neodôvodnené, popierajúce účel a význam

spôsobom narúšajúcim spravodlivú rovnováhu účastníkov zmluvy uzavretej 18. decembra

2003, a teda aj výklad predmetného zákonného ustanovenia v reláciách posudzovaného

prípadu je ústavne nekonformný. To má za následok porušenie základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu ( ) i jeho práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

1.5 Irelevantným je právny názor krajského súdu uvedený v odôvodnení napadnutého

rozsudku a naznačený i v jeho vyjadrení k sťažnosti sťažovateľa, ktorý poukazuje na zásadu

koncentrácie vo vzťahu medzi prvostupňovou a druhostupňovou fázou konania [§ 205a

ods. 1 v znení neskorších predpisov

(ďalej len „OSP“)]. Koncentrácia sa v tomto prípade vzťahuje výlučne na skutočnosti alebo

dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa.

Podľa názoru krajského súdu sa táto výhrada vzťahovala na v odvolaní formulované

námietky, „že bolo výlučnou vecou správcu, kde bola vec umiestnená a nikto v decembri

2003 nemohol ukladať správcovi povinnosti, okrem konkurzného súdu, ďalej okolnosť,

že zmluva medzi správcom a žalovaným bola uzavretá 18.12.2003, kým zmluva

medzi správcom a žalobcom až 29.12.2003“.

Ústavný súd k tomu uvádza, že problém vedomosti správcu konkurznej podstaty

úpadcu o lokalizácii spornej hnuteľnej veci v rozhodnom čase i chronológia relevantných

kúpnych zmlúv boli známe už okresnému súdu v priebehu prvostupňovej fázy konania.

Dokazuje to odôvodnenie rozsudku okresného súdu č. k. -190 z 28. júna

2010. Preto fakt, že na tieto okolnosti sťažovateľ v odvolaní poukázal, nemožno považovať

za uvádzanie nových skutočností alebo predkladanie či navrhovanie nových dôkazov

v zmysle .

2. Sťažovateľ v sťažnostnom petite navrhol ústavnému súdu vysloviť aj porušenie

jeho základného práva vlastniť majetok zaručeného .

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 ústavný súd poznamenáva, že súčasťou jeho štandardnej judikatúry (napr.

, , ) je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný

súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv hmotného

charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-

procesné princípy vyplývajúce z až , resp. z dohovoru.

O prípadnom porušení základných práv hmotného charakteru možno uvažovať v zásade len

vtedy, ak zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných

práv, resp. ústavno-procesných princípov vyjadrených v až , resp.

ods. 1 dohovoru a v spojení s ich porušením.

Avšak aj v prípade, ak ústavný súd konštatuje porušenie základného práva na súdnu

ochranu, je s ohľadom na subsidiaritu jeho právomoci podľa

pri vyslovovaní porušenia základného práva vlastniť majetok zdržanlivý, a to obzvlášť

vtedy, keď zásah všeobecného súdu má dopad na majetkovú sféru sťažovateľa len

v spojitosti s iným budúcim neistým zásahom (napr. ), prípadne v spojitosti

s plynutím času alebo s inými právne významnými skutočnosťami ().

V posudzovanom prípade však napadnuté právoplatné a vykonateľné rozhodnutie

krajského súdu priamo a aktívne vstúpilo do majetkovej sféry sťažovateľa ústavne

neakceptovateľným spôsobom, keď mu uložilo povinnosť spornú hnuteľnú vec vydať. Tým

došlo k účinnému zásahu do všetkých obsahových súčastí vlastníckeho práva podľa § 123

. Ústavný súd preto pristúpil aj k vysloveniu porušenia základného

práva sťažovateľa vlastniť majetok zaručeného (1. bod výroku tohto

nálezu).

3. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu, jeho práva na spravodlivé súdne konanie i jeho základného práva vlastniť

majetok, zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu podľa § 56 ods. 3 písm. b)

vrátil na ďalšie konanie (2. bod výroku tohto nálezu).

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Úlohou krajského súdu pri opätovnom prerokovaní sťažovateľovho odvolania bude

vysporiadať sa s odvolacími námietkami pri dôslednom rešpektovaní podstaty a účelu § 501

berúc do úvahy názory ústavného súdu vyjadrené v bodoch 1.3

a 1.4 tejto časti odôvodnenia nálezu tak, aby rozhodnutím vo veci bola zachovaná

spravodlivá rovnováha dotknutých účastníkov zmluvných vzťahov, ich právna istota i už

uvedená všeobecná právna zásada, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv,

než sám má.

4. Trovy konania si sťažovateľ neuplatnil, preto sa ústavný súd týmto nárokom

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. marca 2012