Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 69 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (79)III. ÚS 48/2012
PDF · 344.19 KB
No categories available
III. ÚS 48/2012
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. marca 2012 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka
prerokoval sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., L., zastúpenej advokátom JUDr. V. H.,
Advokátska kancelária, R., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Žiline z 22. septembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Cob 242/2010 a takto
rozhodol:
1. Základné právo spoločnosti A., s. r. o., vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, jej základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Žiline z 22. septembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Cob 242/2010
p o r u š e n é b o l i.
2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline z 22. septembra 2011 v konaní vedenom
pod sp. zn. 14 Cob 242/2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra
2011 doručená sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., L. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta
porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) z 22. septembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.
Sťažovateľ vystupoval pred Okresným súdom Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný
súd“) v pozícii žalovaného v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cb 170/2007,
ktorého predmetom bolo vydanie hnuteľnej veci. Žalobcom v konaní bola spoločnosť P.,
s. r. o., J. (ďalej len „žalobca“).
Skutkový pôvod sporu spočíva v tom, že správca konkurznej podstaty spoločnosti L.,
s. r. o., L. (ďalej len „úpadca“), ako predávajúci uzavrel 18. decembra 2003
so sťažovateľom ako kupujúcim kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol predaj Z. L.
patriaceho úpadcovi. V čl. II.2 kúpnej zmluvy si zmluvné strany dojednali, že „kupujúcemu
je stav prevádzaných nehnuteľností a hnuteľných vecí známy z písomnej dokumentácie
a osobnej prehliadky. Tieto kupujúci kupuje v stave, v akom sa ku dňu podpísania zmluvy
nachádzajú, kupuje ich v stave, v akom ku dňu podpísania tejto zmluvy stoja a ležia.“.
V čase podpísania zmluvy, teda 18. decembra 2003, sa v Z. L. nachádzala aj hnuteľná vec,
ktorá sa neskôr stala predmetom sporu, pričom o tejto skutočnosti správca konkurznej
podstaty úpadcu nemal vedomosť (sporná hnuteľná vec bola presunutá z výrobných
a organizačných dôvodov nájomcom predmetného závodu bez vedomia správcu konkurznej
podstaty).
Následne, 29. decembra 2003 správca konkurznej podstaty úpadcu uzavrel ako
predávajúci ďalšiu kúpnu zmluvu so žalobcom ako kupujúcim, ktorej predmetom bol Z. B.
patriaci úpadcovi. V prílohách tejto zmluvy boli identifikované aj hnuteľné veci, ktoré boli
predmetom predaja, pričom v prílohe č. 1 bola uvedená aj sporná nerezová chladiaca nádrž
na mlieko P. Keď žalobca zistil, že chladiaca nádrž sa v závode, ktorý kúpil, nenachádza,
vyzýval sťažovateľa na jej vydanie, avšak neúspešne. Preto 31. júla 2007 podal
na okresnom súde žalobu o vydanie veci a o náhradu škody.
Okresný súd rozsudkom č. k. 9 Cb 170/2007-190 z 28. júna 2010 vyhovel žalobe
a zaviazal sťažovateľa vydať žalobcovi nerezovú chladiacu nádrž na mlieko P. do 60 dní
od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti týkajúcej sa náhrady škody žalobu zamietol.
Okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že sporná vec je v držbe
sťažovateľa, podmienky jej vydržania neboli splnené (chýbala nepretržitosť
v dobromyseľnosti držby). Podľa okresného súdu žalobca preukázal vlastnícke právo k veci,
ktoré nadobudol „kúpnou zmluvou uzavretou s S., v ktorom je chladiaca nádrž P.
zapísaná... Rozhodujúci je prejav vôle strán uzavierajúcich kúpnu zmluvu (S. a žalobca),
pričom S. potvrdil, že v čase uzavretia kúpnej zmluvy nevedel o tom, že nájomca previedol
hnuteľnú vec zo Z. B. do L.. Predpokladá, že chladiaca nádrž sa nachádza na pôvodnom
mieste v B.“. Podľa názoru okresného súdu sťažovateľ „nepreukázal titul nadobudnutia
nádrže...“.
Sťažovateľ napadol rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti vydať vec
odvolaním, v ktorom tvrdil, že „odkúpil majetok od správcu konkurznej podstaty... kúpnou
zmluvou z 18.12.2003. Správca mal problémy s evidenciou majetku, čo sa prenieslo
aj do zmluvy, v ktorej uviedol formuláciu, že sa kupujú veci v stave ako stoja a ležia. ... táto
formulácia v súlade s § 501 OZ znamená, že strany sa dohodli na vlastnostiach celého
súboru vecí bez ich presného rozlišovania podľa druhu, resp. množstva. Z uvedeného,
nepresnosť evidencie majetku, nejasnosti správcu spočívajúce v neznalosti miesta uloženia
majetku úpadcu spôsobili, že správca, ktorý bol jedinou osobou, ktorá mala právo nakladať
s majetkom v zmysle úpravy v zákone č. 328/1991 Zb., nevedel, kde sa nachádza majetok,
ktorý sám speňažoval. Chybou právnej kvalifikácie prvostupňového súdu bolo, že nie
žalovaný zapríčinil nejasný skutkový stav veci, ale bol to práve správca.“. V nadväznosti
na to sťažovateľ zdôraznil, že „zmluva medzi správcom a žalovaným bola uzavretá
18.12.2003, kým zmluva medzi správcom a žalobcom až 29.12.2003“. Preto bol „skorším
nadobúdateľom veci od správcu než žalobca a to je podstatné a rozhodujúce
pre rozhodnutie vo veci samej“.
Krajský súd rozsudkom z 22. septembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.
14 Cob 242/2010 prvostupňový rozsudok v napadnutom výroku potvrdil. Stotožnil sa
s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozsudku okresného súdu, pričom doplnil, že „z
vykonaného dokazovania, z nesporných listinných dôkazov... bolo zrejmé a nosné, že
žalovaný nevedel preukázať jednoznačne a nepochybne znením doloženej kúpnej zmluvy
s prílohami nadobudnutie predmetnej nádrže. Sám správca konkurznej podstaty potvrdil
v rámci dokazovania, že nevedel o existencii tejto veci vo vzťahu k žalovanému; bolo možné
uzavrieť, že nemal vec v súpise a tým nemohol nastať právny účinok prevodu vlastníckeho
práva na žalovaného, aj keď dátumovo skoršou zmluvou, naproti tomu bolo preukázané,
že vec bola zaradená do súpisu a predaná, aj keď neskoršou zmluvou, žalobcovi,
ktorý dostatočne preukázal, že sa stal jej vlastníkom.“. K odvolacej argumentácii
sťažovateľa založenej na § 501 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) krajský súd uviedol, že «ak sa vec
prenechá „ako stojí a leží“, nie je možné od scudziteľa dôvodne požadovať, aby zodpovedal
za jej vady. ... V danom prípade však bolo relevantné, že ani použitie tohto právneho
inštitútu cez § 501 OZ neznamenalo, že žalovaný nadobudol vec, vo vzťahu ku ktorej nebolo
nepochybne preukázané jej zaradenie do súpisu vecí majetkovej podstaty tej časti L. s. r. o.,
ktoré bola správcom konkurznej podstaty prevádzaná na žalovaného. Chýbala
predovšetkým vôľová zložka na strane predávajúceho správcu konkurznej podstaty túto vec
previesť...».
Krajský súd „vzhľadom na procesný systém neúplnej apelácie, ktorý ovláda
odvolacie konanie“, neprihliadal na „novo tvrdené skutočnosti i dôkazy, ktoré neboli
použité v konaní pred súdom prvého stupňa“. Za takéto skutočnosti a dôkazy krajský súd
považoval námietku, „že bolo výlučnou vecou správcu, kde bola vec umiestnená a nikto
v decembri 2003 nemohol ukladať správcovi povinnosti, okrem konkurzného súdu, ďalej
okolnosť, že zmluva medzi správcom a žalovaným bola uzavretá 18.12.2003, kým zmluva
medzi správcom a žalobcom až 29.12.2003“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ opätovne zdôraznil fakt,
že kúpnou zmluvou, ktorú uzavrel 18. decembra 2003 so správcom konkurznej podstaty, sa
„veci sa kupujú v stave tak ako stoja a ležia, čím sa strany dohodli, na skutkovom stave
takom aký existoval v momente uzavretia Kúpnej zmluvy. V prílohe Kúpnej zmluvy správca
vyhotovil súpis ktorý jasne obsahuje chladiace nádrže a že ich neidentifikoval
podľa inventárneho čísla, to je len o identifikácii predmetu kúpy a z toho dôvodu uviedol
že sa veci kupujú v stave ako stoja a ležia. Skutočnosť, že správca konkurznej podstaty je
tým subjektom, ktorý bol v celej veci podstatný, on speňažoval konkurznú podstatu...,
prvostupňový súd ako aj Krajský súd v Žiline nebral do úvahy... Ak správca predal predmet
kúpy v rámci celého súboru veci, navrhovateľ nadobudol vlastnícke právo, ktoré je
nespochybniteľné. ... Ak sme pripustili takéto reklamácie kúpených vecí v konkurze bol by to
stav nikdy nekončiacej právnej neistoty kupujúcich...“.
Krajský súd tiež podľa sťažovateľa nesprávne identifikoval, ktoré skutočnosti
a tvrdenia na účely odvolacieho konania sú nové. Podľa sťažovateľa totiž krajským súdom
označené skutočnosti a tvrdenia nie sú nové, „ide iba o konštatáciu vyplývajúcu
zo zákonného právneho konkurzného režimu“.
Uznesením č. k. III. ÚS 48/2012-9 z 31. januára 2012 ústavný súd prijal
sťažovateľovu sťažnosť na ďalšie konanie. Následne 9. februára 2012 vyzval krajský súd
na vyjadrenie k prijatej sťažnosti, zaslanie dotknutého súdneho spisu, ako aj na vyjadrenie
sa k otázke ústneho pojednávania vo veci prijatej sťažnosti.
Vyjadrenie krajského súdu bolo ústavnému súdu doručené 21. februára 2012.
Krajský súd v ňom v celom rozsahu odkázal na dôvody napadnutého rozsudku a uviedol,
že „v rámci rozhodovania vo veci samej tak prvostupňovým ako aj odvolacím súdom nešlo
o prehodnocovanie, či zasahovanie do postupu správcu konkurznej podstaty L., s. r. o.
pri speňažovaní konkurznej podstaty, prípadne do kompetencie konkurzného súdu. Keďže
predmetom konania bola rei vindikačná žaloba, primárne bola v skutkovej i právnej rovine
riešená otázka aktívnej legitimácie žalobcu v rovine vlastníctva veci – predmetu vydania.
Len v tejto súvislosti boli vyhodnocované účastníkmi doložené dôkazy a to k titulu
nadobudnutia vlastníckeho práva k veci. V danom prípade oproti sebe stáli účastníci,
ktorý obaja odvodzovali (rovnaké) vlastnícke právo k totožnej veci nadobudnutím kúpnou
zmluvou od správcu konkurznej podstaty L., s. r. o. Za tejto situácie bolo vyhodnocované,
komu z účastníkov svedčí vlastnícke právo a z dôkaznej situácie popísanej v predmetnom
rozsudku krajského súdu bol vyvodený opodstatnený záver o preukázaní aktívnej legitimácie
žalobcu na podanie rei vindikačnej žaloby.“.
Krajský súd ďalej zdôraznil, že „spor o vlastnícke právo a jeho ochranu v zmysle
§ 126 Občianskeho zákonníka, patrí do kompetencie všeobecného, nie konkurzného súdu
a v danom prípade tomu nebolo inak. V rámci účastníkmi nastolených sporných okolností
v skutkovej i právnej rovine o tom, kto z nich je vlastníkom veci, ktorá bola predmetom
nároku na jej vydanie (vlastníkovi od nevlastníka), nebolo možné sa nezaoberať
prejudiciálne titulom tvrdeného nadobudnutia vlastníckeho práva k veci u oboch účastníkov
ako kupujúcich od totožného správcu konkurznej podstaty a teda boli relevantné tie
skutkové a právne otázky, ktoré v dotknutom rozsudku vyhodnocoval i Krajský súd v Žiline
ako súd odvolací. V žiadnom prípade nešlo o sťažovateľom nastolenú otázku ‚reklamácie
kúpených vecí v konkurze‘. Napadnutým rozsudkom bola prejudiciálne riešená otázka,
kto z účastníkov je vlastníkom veci. Zo sumáru tvrdení a predložených dôkazov v danom
občianskom súdnom konaní vlastnícke právo preukázal žalobca. Naopak žalovaný
(sťažovateľ) spoľahlivo nepreukázal, že predmetnú vec skôr nadobudol kúpnou zmluvou
v rámci speňažovania konkurznej podstaty L., s. r. o., v rovine neunesenia dôkazného
bremena.“.
K vlastnému procesnému postupu v predmetnom konaní krajský súd uviedol,
že „pri rozhodovaní o odvolaní žalovaného (sťažovateľ bolo vychádzané v medziach
podľa § 212 ods. 1 OSP zo zisteného skutkového stavu ako vyplynul z vykonaného
dokazovania pred súdom prvého stupňa a ktorým bol v zmysle § 213 ods. 1 OSP odvolací
súd viazaný, pričom výnimky podľa § 213 ods. 2 až 7 neboli dané. V prvostupňovom
i odvolacom konaní mali obaja účastníci vytvorený rovnaký priestor pre realizáciu svojich
procesných práv i pre splnenie povinnosti tvrdenia a vo vzťahu k poskytnutým tvrdeniam
dôkaznej povinnosti.“. Krajský súd tak s dôvodmi sťažnosti nesúhlasí a považuje ju
za neopodstatnenú.
Krajský súd súhlasil s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.
Vyjadrenie krajského súdu zaslal ústavný súd 21. februára 2012 právnemu
zástupcovi sťažovateľa s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.
V stanovisku doručenom ústavnému súdu 14. marca 2012 sťažovateľ
prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadril súhlas s upustením od ústneho
pojednávania vo veci a zotrval na pôvodnom sťažnostnom návrhu.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania,
pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru,
že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. ...
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
1. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a k čl. 6 ods. 1 dohovoru už
judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Obsah základného práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedeného v čl. 46 ods. 1
ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich
diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (napr. I. ÚS 26/94, I. ÚS 23/06).
Ústavný súd stabilne judikuje, že skutkové a právne závery všeobecných súdov môžu
byť predmetom jeho kontroly iba vtedy, ak by vyvodené závery všeobecných súdov boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie
daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných
prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
Pritom uvedené nedostatky musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita
musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy.
Pre ešte bližšiu identifikáciu arbitrárnosti a zjavnej neodôvodnenosti rozhodnutí
všeobecných súdov, ktorá má význam aj z hľadiska prerokúvanej sťažnosti, je vhodné
zdôrazniť názor ústavného súdu, podľa ktorého nie je opravným súdom právnych názorov
krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci krajského súdu je
opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov
všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle už citovanej judikatúry by mohol
nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,
zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (napr. I. ÚS 304/06, II. ÚS 267/08, II. ÚS 40/2010).
Citovaná stabilizovaná judikatúra limitujúca priestor pre zásahy ústavného súdu
do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov musí byť osobitne akcentovaná
a zohľadňovaná v prípadoch rozhodovania súkromno-právnych sporov plynúcich
zo zmluvných vzťahov. Zmluvná voľnosť je právny princíp umožňujúci zmluvným stranám
upraviť si vzájomné pomery tak, aby to čo najlepšie vyhovovalo ich potrebám a záujmom.
Preto i sústava objektívneho záväzkového práva ponecháva účastníkom zmluvných vzťahov
pomerne veľkú voľnosť pri zmluvnej úprave vzájomných práv a povinností. Zodpovedá
to ústavnému princípu autonómie konania subjektov práva (čl. 2 ods. 3 ústavy),
ktorý vytvára priestor pre čo najširšie uplatnenie sebarealizácie jednotlivca pri uspokojovaní
jeho právom chránených potrieb a záujmov v demokratickej spoločnosti. Právo v tejto sfére
plní iba korekčnú a preventívnu funkciu voči takej zmluvnej úprave vo vzájomných
vzťahoch súkromno-právnych subjektov, ktorá by s ohľadom na všeobecne akceptované
morálne, mravné i etické hodnoty spoločnosti nespravodlivo zvýhodnila, resp. znevýhodnila
niektorého z kontrahentov. Iba v prípade, ak všeobecný súd túto korekčnú a preventívnu
funkciu práva nepretaví do rozhodovania v konkrétnej kauze a naruší zásadným spôsobom
ústavno-právny status niektorého účastníka súkromno-právneho vzťahu daný hodnotami,
ktoré ústavný poriadok chráni, otvára sa pre ústavný súd priestor pre zásah do výkonu
kompetencie všeobecných súdov.
1.1 Posudzovaný prípad vykazuje viacero skutkových aspektov, na ktoré všeobecné
súdy konajúce v sťažovateľovej veci poukazovali. Z dokazovania nesporne vyplynulo,
že v decembri 2003, keď predmetné kúpne zmluvy boli uzavreté, sa chladiaca nádrž
nachádzala v Z. L. Ďalším nesporným faktom je, že správca konkurznej podstaty úpadcu pri
uzatváraní kúpnej zmluvy so žalobcom (29. decembra 2003) „nevedel o tom, že nájomca
previezol nádrž zo z. B. do L. Predpokladal, že chladiaca nádrž sa nachádzala na
pôvodnom mieste v B.“. Za preukázané je potrebné považovať aj zistenie okresného súdu,
že v kúpnej zmluve uzavretej 29. decembra 2003 medzi správcom konkurznej podstaty
úpadcu a žalobcom bola sporná nerezová chladiaca nádrž výslovne špecifikovaná ako jeden
z predmetov prevodu. Nakoniec, nespornou je aj chronológia uzatvárania kúpnych zmlúv,
keď správca konkurznej podstaty úpadcu 18. decembra 2003 uzavrel kúpnu zmluvu
so sťažovateľom a 29. decembra 2003 so žalobcom.
Všetky uvedené skutkové okolnosti považoval za preukázané aj ústavný súd,
pretože ani samotný sťažovateľ ich vo svojej sťažnosti nespochybnil.
1.2 V popísaných skutkových okolnostiach bolo pre rozhodnutie všeobecných súdov
o žalobe žalobcu podľa názoru ústavného súdu potrebné prejudiciálne posúdiť otázku
vlastníctva spornej hnuteľnej veci. Iba tak bolo možné kvalifikovane rozhodnúť o podanej
reivindikačnej žalobe. Okresný súd i krajský súd vychádzajúc z výpovedí účastníkov
konania i správcu konkurznej podstaty úpadcu uzavreli, že úmyslom správcu konkurznej
podstaty bolo predať nerezovú chladiacu nádrž žalobcovi, a nie sťažovateľovi,
a preto ku scudzeniu hnuteľnej veci došlo až kúpnou zmluvou uzavretou 29. decembra 2003
v prospech žalobcu. V dôsledku toho je reivindikačná žaloba dôvodná. Podľa názoru
ústavného súdu tento záver nie je ústavne akceptovateľný.
1.3 Kúpna zmluva medzi správcom konkurznej podstaty úpadcu a sťažovateľom bola
uzavretá 18. decembra 2003, teda skôr než kúpna zmluva medzi správcom konkurznej
podstaty úpadcu a žalobcom. Bolo tak rozhodujúce posúdiť, či uzavretím skoršej kúpnej
zmluvy bolo prevedené vlastnícke právo k chladiacej nádrži na sťažovateľa. Ak by odpoveď
na túto otázku bola kladná, potom úmysel správcu konkurznej podstaty úpadcu predať
chladiacu nádrž žalobcovi stelesnený v uzavretí neskoršej kúpnej zmluvy musí byť
vyhodnotený ako irelevantný, a to v dôsledku uplatňovania všeobecnej právnej zásady
„nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“. Táto zásada dôsledne
zohľadňuje okrem iného požiadavku právnej istoty účastníkov súkromno-právnych
vzťahov, ku ktorej sa musí hlásiť aj Slovenská republika ako právny štát (čl. 1 ods. 1
ústavy), a ak ju všeobecný súd pri svojej rozhodovacej činnosti nerešpektuje, bezpochyby
porušuje základné právo účastníka konania na súdnu ochranu.
1.4 Kúpnou zmluvou uzavretou 18. decembra 2003 sa správca konkurznej podstaty
zaviazal previesť na sťažovateľa nehnuteľnosti a hnuteľné veci tvoriace v súhrne majetkovú
podstatu Z. L. „v stave, v akom ku dňu podpísania tejto zmluvy stoja a ležia“. Zreteľným
úmyslom zmluvných strán tak bolo využiť režim § 501 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého ak sa vec prenechá ako stojí a leží, nezodpovedá scudziteľ za jej vady, ibaže vec
nemá vlastnosť, o ktorej scudziteľ vyhlásil, že ju má, alebo ktorú si nadobúdateľ výslovne
vymienil.
Zjavným účelom citovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka je regulácia
zodpovednosti za vady prenechanej veci vo vzťahu medzi zmluvnými stranami,
na čo poukázal i krajský súd v odôvodnení svojho napadnutého rozsudku. Vyplýva to
zo systematického zaradenia ustanovenia v Občianskom zákonníku. Zásadné vylúčenie
zodpovednosti scudziteľa za vady veci, ktorá je prenechaná tak, ako stojí a leží (výnimka
z tejto zásady plynúca z citovaného ustanovenia nie je pre posudzovaný prípad rozhodná), je
však dôsledkom právom aprobovaného zámeru jednej zmluvnej strany prenechať druhej
zmluvnej strane veci určené súhrnom (per aversionem). Znamená to, že nadobúdateľ
preberá všetky veci ako celok bez ohľadu na ich kvantitu a kvalitu a bez ohľadu na to, či ide
o veci určené individuálne alebo druhovo. Najvyšší súd Českej republiky k tomu uviedol,
že požiadavku určitosti predmetu kúpnej zmluvy pri predaji vecí určených súhrnne je nutné
vzťahovať na vymedzenie tohto súhrnu za použitia údajov určených napríklad miestom,
kde sa veci v určitom čase nachádzajú, na ich druhové určenie a podobne; nemožno ju
naopak stotožňovať s konkretizáciou (individualizáciou) jednotlivých predávaných vecí
(rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky vo veci sp. zn. 32 Odo 441/2003
z 26. novembra 2003).
Aj keď judikatúra súdov iných štátov je pre slovenské právne prostredie
nepoužiteľná, ústavný súd poukázal na uvedené rozhodnutie českého súdu preto, lebo sa
s ním stotožňuje, preberá ho, a predovšetkým ho považuje za ústavne konformný výklad
ustanovenia § 501 Občianskeho zákonníka. Citovaný právny názor má relevanciu
aj pre prerokúvanú sťažnosť, keďže priamo vyvracia argumentáciu okresného súdu
i krajského súdu, ktoré za jednu z rozhodujúcich skutočností považovali zistenie,
že v zmluve z 18. decembra 2003 medzi správcom konkurznej podstaty úpadcu
a sťažovateľom nebola sporná chladiaca nádrž jednoznačne identifikovaná.
Podstatné pre rozhodnutie ústavného súdu o predloženej sťažnosti je však zistenie,
že krajský súd sa ústavne nekonformným spôsobom vysporiadal s už popísaným zmyslom
a účelom § 501 Občianskeho zákonníka, z ktorého kúpna zmluva z 18. decembra 2003
vychádza. Predmetné ustanovenie spravodlivo rozdeľuje riziko plynúce z jeho využitia
na účastníkov záväzkovo-právneho vzťahu. Na jednej strane síce nadobúdateľ súhrnu vecí
zásadne nemôže uplatňovať voči scudziteľovi nároky plynúce zo zodpovednosti za vady,
na druhej strane sa však aj scudziteľ vystavuje riziku, že v súhrne vecí prenechávaných ako
stoja a ležia sa bude nachádzať aj vec, ktorú prenechať nemá v úmysle. Iba takýto výklad
zaisťuje spravodlivú rovnováhu účastníkov právnych vzťahov, ktorá bezpochyby musí byť
rešpektovaná aj vo sfére súkromného záväzkového práva vyznačujúceho sa výrazným
prvkom zmluvnej voľnosti. Práve spravodlivá rovnováha predstavuje najdôležitejší
determinant ústavnej konformity výkladu § 501 Občianskeho zákonníka. Napriek týmto
rizikám je zmluva využívajúca § 501 Občianskeho zákonníka legálnym právnym úkonom
spôsobilým vyvolávať právne následky.
Krajský súd pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa vôbec nezohľadnil riziko
plynúce z využitia § 501 Občianskeho zákonníka pre správcu konkurznej podstaty úpadcu
ako účastníka kúpnej zmluvy uzavretej 18. decembra 2003. Nastolil tým nerovnováhu
v súkromno-právnom záväzkovom vzťahu premietajúcu sa do uloženia povinnosti vydať
spornú hnuteľnú vec žalobcovi. Názor krajského súdu, podľa ktorého „ani použitie... § 501
OZ neznamenalo, že žalovaný nadobudol vec, vo vzťahu ku ktorej nebolo nepochybne
preukázané jej zaradenie do súpisu vecí do majetkovej podstaty tej časti L. s. r. o.,
ktorá bola správcom konkurznej podstaty prevádzaná na žalovaného. Chýbala
predovšetkým vôľová zložka na strane predávajúceho správcu konkurznej podstaty túto vec
previesť, čo nemožno nahradiť ani cez ust. § 501 OZ“, hodnotí ústavný súd ako natoľko sa
odchyľujúci od znenia § 501 Občianskeho zákonníka, že zásadne popiera jeho účel
a význam. Krajský súd totiž vyložil predmetné ustanovenie a následne ho aplikoval
na zistený skutkový stav spôsobom narúšajúcim právnu istotu účastníka právneho vzťahu
(sťažovateľa) nastolenú platne uzavretou kúpnou zmluvou využívajúcou legálny právny
inštitút. Došlo k neodôvodnenému zvýhodneniu jednej zmluvnej strany (správcu konkurznej
podstaty úpadcu) na úkor druhého kontrahenta (sťažovateľa), pretože pri výlučnom
zohľadnení úmyslu správcu konkurznej podstaty úpadcu bez zreteľa na jednoznačný text
zmluvy, s ktorým i on sám prejavil súhlas, by bolo možné kedykoľvek právne následky
kontraktu eliminovať, a to len na základe neoveriteľného tvrdenia o úmysle ako vnútornom
postoji kontrahenta k svojmu prejavu vôle. Takýmto spôsobom by právna istota účastníkov
zmluvných vzťahov bola v základoch narušená a stala by sa iluzórnou.
Ústavný súd dospel k záveru, že hodnotenie ustáleného skutkového stavu krajským
súdom je zjavne neodôvodnené, popierajúce účel a význam § 501 Občianskeho zákonníka
spôsobom narúšajúcim spravodlivú rovnováhu účastníkov zmluvy uzavretej 18. decembra
2003, a teda aj výklad predmetného zákonného ustanovenia v reláciách posudzovaného
prípadu je ústavne nekonformný. To má za následok porušenie základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) i jeho práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
1.5 Irelevantným je právny názor krajského súdu uvedený v odôvodnení napadnutého
rozsudku a naznačený i v jeho vyjadrení k sťažnosti sťažovateľa, ktorý poukazuje na zásadu
koncentrácie vo vzťahu medzi prvostupňovou a druhostupňovou fázou konania [§ 205a
ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „OSP“)]. Koncentrácia sa v tomto prípade vzťahuje výlučne na skutočnosti alebo
dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa.
Podľa názoru krajského súdu sa táto výhrada vzťahovala na v odvolaní formulované
námietky, „že bolo výlučnou vecou správcu, kde bola vec umiestnená a nikto v decembri
2003 nemohol ukladať správcovi povinnosti, okrem konkurzného súdu, ďalej okolnosť,
že zmluva medzi správcom a žalovaným bola uzavretá 18.12.2003, kým zmluva
medzi správcom a žalobcom až 29.12.2003“.
Ústavný súd k tomu uvádza, že problém vedomosti správcu konkurznej podstaty
úpadcu o lokalizácii spornej hnuteľnej veci v rozhodnom čase i chronológia relevantných
kúpnych zmlúv boli známe už okresnému súdu v priebehu prvostupňovej fázy konania.
Dokazuje to odôvodnenie rozsudku okresného súdu č. k. 9 Cb 170/2007-190 z 28. júna
2010. Preto fakt, že na tieto okolnosti sťažovateľ v odvolaní poukázal, nemožno považovať
za uvádzanie nových skutočností alebo predkladanie či navrhovanie nových dôkazov
v zmysle § 205a ods. 1 OSP.
2. Sťažovateľ v sťažnostnom petite navrhol ústavnému súdu vysloviť aj porušenie
jeho základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy ústavný súd poznamenáva, že súčasťou jeho štandardnej judikatúry (napr.
II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07, IV. ÚS 349/09) je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný
súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv hmotného
charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-
procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 ods. 1 dohovoru.
O prípadnom porušení základných práv hmotného charakteru možno uvažovať v zásade len
vtedy, ak zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných
práv, resp. ústavno-procesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6
ods. 1 dohovoru a v spojení s ich porušením.
Avšak aj v prípade, ak ústavný súd konštatuje porušenie základného práva na súdnu
ochranu, je s ohľadom na subsidiaritu jeho právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
pri vyslovovaní porušenia základného práva vlastniť majetok zdržanlivý, a to obzvlášť
vtedy, keď zásah všeobecného súdu má dopad na majetkovú sféru sťažovateľa len
v spojitosti s iným budúcim neistým zásahom (napr. III. ÚS 117/2011), prípadne v spojitosti
s plynutím času alebo s inými právne významnými skutočnosťami (III. ÚS 11/2011).
V posudzovanom prípade však napadnuté právoplatné a vykonateľné rozhodnutie
krajského súdu priamo a aktívne vstúpilo do majetkovej sféry sťažovateľa ústavne
neakceptovateľným spôsobom, keď mu uložilo povinnosť spornú hnuteľnú vec vydať. Tým
došlo k účinnému zásahu do všetkých obsahových súčastí vlastníckeho práva podľa § 123
Občianskeho zákonníka. Ústavný súd preto pristúpil aj k vysloveniu porušenia základného
práva sťažovateľa vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy (1. bod výroku tohto
nálezu).
3. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu, jeho práva na spravodlivé súdne konanie i jeho základného práva vlastniť
majetok, zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu podľa § 56 ods. 3 písm. b)
zákona o ústavnom súde vrátil na ďalšie konanie (2. bod výroku tohto nálezu).
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Úlohou krajského súdu pri opätovnom prerokovaní sťažovateľovho odvolania bude
vysporiadať sa s odvolacími námietkami pri dôslednom rešpektovaní podstaty a účelu § 501
Občianskeho zákonníka berúc do úvahy názory ústavného súdu vyjadrené v bodoch 1.3
a 1.4 tejto časti odôvodnenia nálezu tak, aby rozhodnutím vo veci bola zachovaná
spravodlivá rovnováha dotknutých účastníkov zmluvných vzťahov, ich právna istota i už
uvedená všeobecná právna zásada, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv,
než sám má.
4. Trovy konania si sťažovateľ neuplatnil, preto sa ústavný súd týmto nárokom
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. marca 2012