Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 40/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T. P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr.

M. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj

porušenia uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 30. septembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti T. P., s. r. o., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. januára

2010 doručená sťažnosť spoločnosti T. P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), ako aj porušenie uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. septembra 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka (v procesnom postavení

navrhovateľky) bola účastníčkou konania vedeného Okresným súdom Bratislava III (ďalej

len „okresný súd“) pod sp. zn. , v ktorom okresný súd rozsudkom

z 10. septembra 2007 rozhodol, že S., a. s., B. (ďalej len „odporkyňa“), zastúpená Mgr.

P. Ď., je povinná zaplatiť sťažovateľke sumu 238 000 Sk a uhradiť jej trovy tohto konania.

Proti prvostupňovému rozhodnutiu bolo podané odvolanie spoločnosťou M., s. r. o., B.,

zastúpenou rovnako ako odporkyňa Mgr. P. Ď., ktorá však nebola účastníčkou konania

vedeného okresným súdom, preto odvolací súd – Krajský súd v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) uznesením sp. zn. z 29. apríla 2008 odvolanie spoločnosti M.,

s. r. o., odmietol ako podané neoprávnenou osobou.

Proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 29. apríla 2008 podala

odporkyňa dovolanie, ktorým sa domáhala zrušenia tohto rozhodnutia a vrátenia veci

krajskému súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn.

uznesením z 30. septembra 2009 dovolaniu vyhovel a uznesenie krajského

súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd napadnutým uznesením porušil jej základné

právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie, ako aj ,

čo odôvodnila takto:

„Porušiteľ svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v konaní na odvolacom Krajskom

súde v Bratislave došlo k procesnej vade, zakladajúcej podľa

prípustnosť dovolania a zrušenie dovolaním napadnutého rozhodnutia.

V danom prípade však odvolací Krajský súd v Bratislave svojim postupom neodňal

účastníkovi konania možnosť konať pred súdom. Krajský súd v Bratislave v konaní zistil

a mal za preukázané, že:

- účastníkovi prvostupňového konania S., a. s.,(...) bolo rozhodnutie prvostupňového

Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. zo dňa 10. 09. 2007 riadne doručené a

to aj s poučením o odvolaní v 15 dňovej lehote.

- účastník konania S., a. s.,(...) však odvolanie včas nepodal, čím zmeškal lehotu na jeho

podanie,

- odvolanie podala neoprávnená osoba spoločnosť M., s. r. o.,(...), ktorá nebola účastníkom

konania na prvom stupni a odvolanie bolo teda podané niekým, kto na odvolanie nie je

oprávnený. (...)

Spoločnosť označená ako odvolateľ bola v písomnom odvolaní presne špecifikovaná

a identifikovaná(...)

Všetky údaje o odvolateľovi boli v odvolaní uvedené úplne a správne v súlade so

zápisom v príslušnom Obchodnom registri. (...)

V celom ďalšom texte odvolania nie je ani raz spomenutý účastník konania, ako

odporca pred prvostupňovým Okresným súdom Bratislava III, spoločnosť S., a. s., B. (...)

Z pohľadu obsahu odvolania a označenia odvolateľa toto odvolanie netrpí žiadnou

neúplnosťou, absenciou náležitostí, vadou resp. nedostatkom ktorý by bolo možné

a potrebné odstraňovať postupom podľa § 209 ods. (1) prvá veta, resp. podľa § 211 ods. (1)

Samotné odvolanie má popri všeobecných náležitostiach podľa ods. (3)

aj všetky náležitostí podľa ods. (1) a (2) a spĺňa obsahové podmienky

a náležitosti riadne podaného odvolania.

Nemožno sa stotožniť s odôvodnením porušiteľa, ktorý vyslovil názor, že ak

odvolanie spĺňa všetky náležitosti, obsahuje predpísané údaje a je preukázateľne podané

niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený, treba považovať rozhodnutie odvolacieho súdu,

ktorým bolo takéto odvolanie odmietnuté podľa ods. (1) písm. b) za procesnú

vadu zakladajúcej podľa prípustnosť dovolania a je dôvodom na

zrušenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

Práve naopak, z obsahu odvolania a z identifikácie odvolateľa, ako subjektu

spôsobilého na právne úkony, vyplýva jediný možný postup odvolacieho súdu a to v súlade

s ods. (1) písm. b) a to aj vtedy, ak žalovaný, ktorý odvolanie nepodal

a označený odvolateľ, ktorý odvolanie podal sú zastúpení tým istým právnym zástupcom,

ktorý však nie je v postavení účastníka konania.

Porušiteľ v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uvádza, že zo strany odvolateľa išlo

o zrejmý odstrániteľný omyl. Týmto si porušiteľ neprípustné zamieňa pojmy omyl a vadu

podania. však nepozná pojem odstrániteľný omyl a teda ani

nespája s ním právne následky.

V prípade odstrániteľnej vady podania, vzniká súdu povinnosť vyzvať účastníka

konania k jej odstráneniu, avšak odvolanie vadou netrpelo a keďže v odvolaní označený

odvolateľ nebol účastníkom konania a účastník konania odvolanie nepodal, súdu takáto

povinnosť nevznikla. Odvolací súd ďalej postupoval v súlade s ustanoveniami § 214, ods.

(2), písm. a) a ods. (1) písm. b) a odvolanie odmietol.

Porušiteľ v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uvádza, že inak boli v odvolaní

všetky ostatné údaje konkretizujúce predmetné podanie uvedené správne a umožňovali jeho

identifikáciu ku konkrétnemu konaniu. S týmto názorom sa možno síce stotožniť, čo však v

konaní neznemožňuje aplikáciu ustanovenia ods. (1) písm. b) a to v rámci

tohto konkrétneho konania ak bolo odvolanie podané niekým, kto na odvolanie nie je

oprávnený.

Krajský súd v Bratislave preto v konkrétnom konaní správne svojim rozhodnutím

odmietol konkrétne odvolanie, ktoré podala konkrétna a identifikovaná spoločnosť M.

s. r. o., teda podal ho niekto, kto na odvolanie nie je oprávnený, a ktoré obsahovalo správne

všetky ostatné údaje konkretizujúce predmetné podanie a umožňovali jeho identifikáciu ku

konkrétnemu konaniu.

Ak by sme sa riadili právnym názorom porušiteľa, vylúčili by sme v praxi možnosť

aplikácie samotného ods. (1) písm. b) aj keď sú dané dôvody na jeho použitie.

Označený odvolateľ M. s. r. o. vo veci odvolania postupoval iniciatívne a podal

odvolanie v konaní v ktorom bola na strane neúspešného žalovaného, ako účastník konania

S. a. s. Možným dôvodom a pohnútkou takéhoto konania je personálna, resp. majetková

prepojenosť týchto samostatných podnikateľských subjektov.

Nie je však úlohou žalobcu a ani súdov skúmať pohnútky a prípadné špekulatívne

dôvody riadne označeného odvolateľa k podaniu odvolania, ak odvolanie obsahuje a má

všetky náležitosti riadne podaného odvolania.

Keďže riadne podané odvolanie, ktoré obsahovalo všetky údaje a náležitosti v súlade

s ods.(l) a ods.(2) , odvolací Krajský súd v Bratislave nemal dôvod

a nepovažoval za potrebné postupovať podľa ods. (1) a správne postupoval

podľa , ods. (2) v spojení s ods. (1) písm. b) a odvolanie

odmietol.

Z uvedeného je zrejmé, že vo veci podaného odvolania postupovali ako prvostupňový

Okresný súd Bratislava III tak aj odvolací Krajský súd v Bratislave správne a v súlade so

zákonom(...)

Porušiteľ svojim rozhodnutím nesprávne posúdil vec, keď dospel k názoru, že došlo

k procesnej vade zakladajúcej podľa prípustnosť dovolania

a odporcovi ako účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom s

tým, že táto vada je zároveň dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd dovolaním napadnuté

rozhodnutie ako nesprávne vždy zrušiť.

Sťažovateľ vychádzajúc z posudzovania otázky ústavnosti interpretácie zákonných

ustanovení aplikovaných porušovateľom v danej právnej veci(...) sa sťažovateľovi javia

skutkové a právne závery porušiteľa ako nesprávne, zjavne neodôvodnené až arbitrárne

a preto z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a ako také majú za

následok porušenie ústavného práva sťažovateľa na spravodlivý a nestranný proces podľa

Článku 46 ods. (1) a porušenie ústavného práva o povinnosti výlučnej viazanosti

sudcov , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom zakotvenej v Článku 144 ods. 1 ako i porušenie práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí

jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Porušiteľ, Najvyšší súd Slovenskej republiky Uznesením sp. zn.: zo

dňa 30. septembra 2009 porušil právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zakotvené v Článku 46, ods. 1

.

Porušiteľ, Najvyšší súd Slovenskej republiky Uznesením sp. zn. zo

dňa 30. septembra 2009 porušil povinnosť výlučnej viazanosti súdu zákonom zakotvenú v

Článku 144, ods. l .

Porušiteľ, Najvyšší súd Slovenskej republiky Uznesením sp. zn. zo

dňa 30. septembra 2009 porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, ktoré

vyplýva z Dohovoru vyhláseného pod č.

Rozhodnutie porušiteľa, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Uznesenie sp. zn.

zo dňa 30. septembra 2009 sa ruší a vec sa vracia porušiteľovi na ďalšie

konanie. Porušiteľovi sa zakazuje pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd

sťažovateľa a prikazuje sa mu, aby obnovil stav pred porušením.

Zároveň sa porušiteľ zaväzuje k náhrade trov konania pred Ústavným súdom SR, k

rukám právneho zástupcu sťažovateľa, pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia spolu vo

výške 578,77 € všetko vrátane 90,19 € DPH a 13,90 € režijného paušálu za dva úkony

právnej pomoci a to prevzatie a príprava zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom

Slovenskej republiky a vypracovanie a zaslanie ústavnej sťažnosti.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie základného práva na

súdnu ochranu zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v dohovoru, ako aj porušenie uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. septembra 2009.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri

rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Sťažovateľka namieta predovšetkým porušenie a

ods. 1 dohovoru a tvrdí, že skutkové a právne závery najvyššieho súdu v uznesení sp. zn.

z 30. septembra 2009 sú nesprávne, zjavne neodôvodnené a arbitrárne.

Z takéhoto pohľadu pristúpil najprv ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého

rozhodnutia najvyššieho súdu, z odôvodnenia ktorého okrem iného vyplýva:

„V prejednávanej veci je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým

odmietol odvolanie odvolateľa. Dôvody prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho

súdu sú taxatívne uvedené v ustanovení a Podľa

je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak odvolací súd zmenil

uznesenie súdu prvého stupňa, alebo, ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska. V ustanovení §

239 ods. 2 sú upravené dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania proti

potvrdzujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu. O žiaden z týchto prípadov v prejednávanej

veci nejde, takže dovolanie podľa nie je prípustné.

Dovolanie je však prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z dôvodov

taxatívne vymenovaných v ustanovení až g) Okrem iných zakladá

prípustnosť dovolania aj postup súdu, ktorým bola účastníkovi konania odňatá možnosť

konať pred súdom (§ 237 písm. f/). Odňatím možnosti konať sa v zmysle tohoto ustanovenia

rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých

jeho procesných práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany

jeho práv a právom chránených záujmov. O postup odnímajúci účastníkovi možnosť konať

pred súdom ide tiež vtedy, ak odvolací súd odmietne odvolanie podľa § 218 ods. 1 písm. b)

, hoci podmienky pre tento postup neboli splnené.

V prejednávanej veci odvolací súd odmietol odvolanie ako podané neoprávnenou

osobou, pričom k tomuto záveru dospel na základe skutočnosti, že v odvolaní bol ako

žalovaný označená obchodná spoločnosť M., s. r. o., B., hoci žalovaným v tomto konaní je

spoločnosť S., a. s., B. Odvolanie inak obsahovalo všetky zákonné náležitosti, bolo

adresované súdu prvého stupňa s uvedením jeho správnej spisovej značky aj správnym

označením žalobcu, celý obsah odvolania reagoval na výrok a odôvodnenie rozsudku súdu

prvého stupňa v tejto veci a podal ho advokát, splnomocnený na zastupovanie žalovaného v

tomto konaní. Podľa názoru dovolacieho súdu išlo zo strany odvolateľa o zrejmý

odstrániteľný omyl, ktorý aj odstránil pred rozhodnutím odvolacieho súdu podaním, ktoré

mu bolo doručené 17. marca 2008. Vychádzal pritom najmä zo skutočnosti, že inak boli v

odvolaní všetky ostatné údaje konkretizujúce predmetné podanie uvedené správne a

umožňovali jeho identifikáciu ku konkrétnemu konaniu.

So zreteľom na uvedené je zrejmé, že v predmetnom konaní došlo k procesnej vade,

zakladajúcej podľa prípustnosť dovolania. Táto vada je zároveň tiež

dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože

rozhodnutie, vydané v konaní, postihnutom takouto procesnou vadou, nemôže byť

považované za správne.

Vzhľadom na to Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( ).“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré dovolaním napadnuté rozhodnutie

krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V uznesení nechýba odôvodnenie,

prečo najvyšší súd považoval za naplnený zákonný dôvod upravený v § 237 písm. f)

. Zvlášť vyzdvihol aj skutočnosť, ktorú mimochodom

sťažovateľka v sťažnosti neuviedla, že k odstráneniu pochybenia zo strany „odvolateľa“

došlo ešte pred samotným rozhodnutím odvolacieho – krajského súdu, a to podaním, ktoré

mu bolo doručené 17. marca 2008.

Postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci

sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší

súd v danom prípade neporušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu ani právo na

spravodlivé súdne konanie.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu

svojím vlastným.

V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov

najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu

je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,

zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto

nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Zjavne neopodstatnenou je sťažnosť aj v časti namietaného porušenia čl. 144 ods. 1

, pretože toto ustanovenie neupravuje základné práva alebo slobody, ktorých

porušenie môže fyzická osoba alebo právnická osoba samostatne namietať v konaní pred

ústavným súdom sťažnosťou podľa .

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2010