Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 40/2010
PDF · 203.98 KB
No categories available
II. ÚS 40/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2010
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T. P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr.
M. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj
porušenia čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo 43/2008 z 30. septembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti T. P., s. r. o., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. januára
2010 doručená sťažnosť spoločnosti T. P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), ako aj porušenie čl. 144 ods. 1 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obdo 43/2008 z 30. septembra 2009.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka (v procesnom postavení
navrhovateľky) bola účastníčkou konania vedeného Okresným súdom Bratislava III (ďalej
len „okresný súd“) pod sp. zn. 26 Cb 105/06, v ktorom okresný súd rozsudkom
z 10. septembra 2007 rozhodol, že S., a. s., B. (ďalej len „odporkyňa“), zastúpená Mgr.
P. Ď., je povinná zaplatiť sťažovateľke sumu 238 000 Sk a uhradiť jej trovy tohto konania.
Proti prvostupňovému rozhodnutiu bolo podané odvolanie spoločnosťou M., s. r. o., B.,
zastúpenou rovnako ako odporkyňa Mgr. P. Ď., ktorá však nebola účastníčkou konania
vedeného okresným súdom, preto odvolací súd – Krajský súd v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) uznesením sp. zn. 1 Cob 5/2008 z 29. apríla 2008 odvolanie spoločnosti M.,
s. r. o., odmietol ako podané neoprávnenou osobou.
Proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 1 Cob 5/2008 z 29. apríla 2008 podala
odporkyňa dovolanie, ktorým sa domáhala zrušenia tohto rozhodnutia a vrátenia veci
krajskému súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn.
5 Obdo 43/2008 uznesením z 30. septembra 2009 dovolaniu vyhovel a uznesenie krajského
súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd napadnutým uznesením porušil jej základné
právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie, ako aj čl. 144 ods. 1 ústavy,
čo odôvodnila takto:
„Porušiteľ svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v konaní na odvolacom Krajskom
súde v Bratislave došlo k procesnej vade, zakladajúcej podľa § 237 písm. f) O. s. p.
prípustnosť dovolania a zrušenie dovolaním napadnutého rozhodnutia.
V danom prípade však odvolací Krajský súd v Bratislave svojim postupom neodňal
účastníkovi konania možnosť konať pred súdom. Krajský súd v Bratislave v konaní zistil
a mal za preukázané, že:
- účastníkovi prvostupňového konania S., a. s.,(...) bolo rozhodnutie prvostupňového
Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. 26 Cb 105/06 zo dňa 10. 09. 2007 riadne doručené a
to aj s poučením o odvolaní v 15 dňovej lehote.
- účastník konania S., a. s.,(...) však odvolanie včas nepodal, čím zmeškal lehotu na jeho
podanie,
- odvolanie podala neoprávnená osoba spoločnosť M., s. r. o.,(...), ktorá nebola účastníkom
konania na prvom stupni a odvolanie bolo teda podané niekým, kto na odvolanie nie je
oprávnený. (...)
Spoločnosť označená ako odvolateľ bola v písomnom odvolaní presne špecifikovaná
a identifikovaná(...)
Všetky údaje o odvolateľovi boli v odvolaní uvedené úplne a správne v súlade so
zápisom v príslušnom Obchodnom registri. (...)
V celom ďalšom texte odvolania nie je ani raz spomenutý účastník konania, ako
odporca pred prvostupňovým Okresným súdom Bratislava III, spoločnosť S., a. s., B. (...)
Z pohľadu obsahu odvolania a označenia odvolateľa toto odvolanie netrpí žiadnou
neúplnosťou, absenciou náležitostí, vadou resp. nedostatkom ktorý by bolo možné
a potrebné odstraňovať postupom podľa § 209 ods. (1) prvá veta, resp. podľa § 211 ods. (1)
O. s. p. Samotné odvolanie má popri všeobecných náležitostiach podľa § 42 ods. (3) O. s. p.
aj všetky náležitostí podľa § 205 ods. (1) a (2) O. s. p. a spĺňa obsahové podmienky
a náležitosti riadne podaného odvolania.
Nemožno sa stotožniť s odôvodnením porušiteľa, ktorý vyslovil názor, že ak
odvolanie spĺňa všetky náležitosti, obsahuje predpísané údaje a je preukázateľne podané
niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený, treba považovať rozhodnutie odvolacieho súdu,
ktorým bolo takéto odvolanie odmietnuté podľa § 218 ods. (1) písm. b) O. s. p. za procesnú
vadu zakladajúcej podľa § 237 písm. f) O. s. p. prípustnosť dovolania a je dôvodom na
zrušenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.
Práve naopak, z obsahu odvolania a z identifikácie odvolateľa, ako subjektu
spôsobilého na právne úkony, vyplýva jediný možný postup odvolacieho súdu a to v súlade
s § 218 ods. (1) písm. b) O. s. p. a to aj vtedy, ak žalovaný, ktorý odvolanie nepodal
a označený odvolateľ, ktorý odvolanie podal sú zastúpení tým istým právnym zástupcom,
ktorý však nie je v postavení účastníka konania.
Porušiteľ v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uvádza, že zo strany odvolateľa išlo
o zrejmý odstrániteľný omyl. Týmto si porušiteľ neprípustné zamieňa pojmy omyl a vadu
podania. Občiansky súdny poriadok však nepozná pojem odstrániteľný omyl a teda ani
nespája s ním právne následky.
V prípade odstrániteľnej vady podania, vzniká súdu povinnosť vyzvať účastníka
konania k jej odstráneniu, avšak odvolanie vadou netrpelo a keďže v odvolaní označený
odvolateľ nebol účastníkom konania a účastník konania odvolanie nepodal, súdu takáto
povinnosť nevznikla. Odvolací súd ďalej postupoval v súlade s ustanoveniami § 214, ods.
(2), písm. a) O. s. p. a § 218 ods. (1) písm. b) O. s. p. a odvolanie odmietol.
Porušiteľ v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uvádza, že inak boli v odvolaní
všetky ostatné údaje konkretizujúce predmetné podanie uvedené správne a umožňovali jeho
identifikáciu ku konkrétnemu konaniu. S týmto názorom sa možno síce stotožniť, čo však v
konaní neznemožňuje aplikáciu ustanovenia § 218 ods. (1) písm. b) O. s. p. a to v rámci
tohto konkrétneho konania ak bolo odvolanie podané niekým, kto na odvolanie nie je
oprávnený.
Krajský súd v Bratislave preto v konkrétnom konaní správne svojim rozhodnutím
odmietol konkrétne odvolanie, ktoré podala konkrétna a identifikovaná spoločnosť M.
s. r. o., teda podal ho niekto, kto na odvolanie nie je oprávnený, a ktoré obsahovalo správne
všetky ostatné údaje konkretizujúce predmetné podanie a umožňovali jeho identifikáciu ku
konkrétnemu konaniu.
Ak by sme sa riadili právnym názorom porušiteľa, vylúčili by sme v praxi možnosť
aplikácie samotného § 218 ods. (1) písm. b) O. s. p. aj keď sú dané dôvody na jeho použitie.
Označený odvolateľ M. s. r. o. vo veci odvolania postupoval iniciatívne a podal
odvolanie v konaní v ktorom bola na strane neúspešného žalovaného, ako účastník konania
S. a. s. Možným dôvodom a pohnútkou takéhoto konania je personálna, resp. majetková
prepojenosť týchto samostatných podnikateľských subjektov.
Nie je však úlohou žalobcu a ani súdov skúmať pohnútky a prípadné špekulatívne
dôvody riadne označeného odvolateľa k podaniu odvolania, ak odvolanie obsahuje a má
všetky náležitosti riadne podaného odvolania.
Keďže riadne podané odvolanie, ktoré obsahovalo všetky údaje a náležitosti v súlade
s § 205 ods.(l) a ods.(2) O. s. p., odvolací Krajský súd v Bratislave nemal dôvod
a nepovažoval za potrebné postupovať podľa § 211 ods. (1) O. s. p. a správne postupoval
podľa § 214, ods. (2) O. s. p. v spojení s § 218 ods. (1) písm. b) O. s. p. a odvolanie
odmietol.
Z uvedeného je zrejmé, že vo veci podaného odvolania postupovali ako prvostupňový
Okresný súd Bratislava III tak aj odvolací Krajský súd v Bratislave správne a v súlade so
zákonom(...)
Porušiteľ svojim rozhodnutím nesprávne posúdil vec, keď dospel k názoru, že došlo
k procesnej vade zakladajúcej podľa § 237 písm. f) O. s. p. prípustnosť dovolania
a odporcovi ako účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom s
tým, že táto vada je zároveň dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd dovolaním napadnuté
rozhodnutie ako nesprávne vždy zrušiť.
Sťažovateľ vychádzajúc z posudzovania otázky ústavnosti interpretácie zákonných
ustanovení aplikovaných porušovateľom v danej právnej veci(...) sa sťažovateľovi javia
skutkové a právne závery porušiteľa ako nesprávne, zjavne neodôvodnené až arbitrárne
a preto z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a ako také majú za
následok porušenie ústavného práva sťažovateľa na spravodlivý a nestranný proces podľa
Článku 46 ods. (1) Ústavy a porušenie ústavného práva o povinnosti výlučnej viazanosti
sudcov ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5
a zákonom zakotvenej v Článku 144 ods. 1 Ústavy ako i porušenie práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí
jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Porušiteľ, Najvyšší súd Slovenskej republiky Uznesením sp. zn.: 5 Obdo/43/2008 zo
dňa 30. septembra 2009 porušil právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zakotvené v Článku 46, ods. 1
Porušiteľ, Najvyšší súd Slovenskej republiky Uznesením sp. zn. 5 Obdo/43/2008 zo
dňa 30. septembra 2009 porušil povinnosť výlučnej viazanosti súdu zákonom zakotvenú v
Článku 144, ods. l Ústavy Slovenskej republiky.
Porušiteľ, Najvyšší súd Slovenskej republiky Uznesením sp. zn. 5 Obdo/43/2008 zo
dňa 30. septembra 2009 porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, ktoré
vyplýva z čl. 6 ods. 1 Dohovoru vyhláseného pod č. 209/1992 Zb.
Rozhodnutie porušiteľa, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Uznesenie sp. zn.
5 Obdo/43/2008 zo dňa 30. septembra 2009 sa ruší a vec sa vracia porušiteľovi na ďalšie
konanie. Porušiteľovi sa zakazuje pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd
sťažovateľa a prikazuje sa mu, aby obnovil stav pred porušením.
Zároveň sa porušiteľ zaväzuje k náhrade trov konania pred Ústavným súdom SR, k
rukám právneho zástupcu sťažovateľa, pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia spolu vo
výške 578,77 € všetko vrátane 90,19 € DPH a 13,90 € režijného paušálu za dva úkony
právnej pomoci a to prevzatie a príprava zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom
Slovenskej republiky a vypracovanie a zaslanie ústavnej sťažnosti.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie základného práva na
súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenie čl. 144 ods. 1 ústavy uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 43/2008 z 30. septembra 2009.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri
rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7
ods. 2 a 5 a zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Sťažovateľka namieta predovšetkým porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru a tvrdí, že skutkové a právne závery najvyššieho súdu v uznesení sp. zn.
5 Obdo 43/2008 z 30. septembra 2009 sú nesprávne, zjavne neodôvodnené a arbitrárne.
Z takéhoto pohľadu pristúpil najprv ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého
rozhodnutia najvyššieho súdu, z odôvodnenia ktorého okrem iného vyplýva:
„V prejednávanej veci je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým
odmietol odvolanie odvolateľa. Dôvody prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho
súdu sú taxatívne uvedené v ustanovení § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. Podľa § 239 ods. 1
O. s. p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak odvolací súd zmenil
uznesenie súdu prvého stupňa, alebo, ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska. V ustanovení §
239 ods. 2 O. s. p. sú upravené dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania proti
potvrdzujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu. O žiaden z týchto prípadov v prejednávanej
veci nejde, takže dovolanie podľa § 239 O. s. p. nie je prípustné.
Dovolanie je však prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z dôvodov
taxatívne vymenovaných v ustanovení § 237 písm. a) až g) O. s. p. Okrem iných zakladá
prípustnosť dovolania aj postup súdu, ktorým bola účastníkovi konania odňatá možnosť
konať pred súdom (§ 237 písm. f/). Odňatím možnosti konať sa v zmysle tohoto ustanovenia
rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých
jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany
jeho práv a právom chránených záujmov. O postup odnímajúci účastníkovi možnosť konať
pred súdom ide tiež vtedy, ak odvolací súd odmietne odvolanie podľa § 218 ods. 1 písm. b)
O. s. p., hoci podmienky pre tento postup neboli splnené.
V prejednávanej veci odvolací súd odmietol odvolanie ako podané neoprávnenou
osobou, pričom k tomuto záveru dospel na základe skutočnosti, že v odvolaní bol ako
žalovaný označená obchodná spoločnosť M., s. r. o., B., hoci žalovaným v tomto konaní je
spoločnosť S., a. s., B. Odvolanie inak obsahovalo všetky zákonné náležitosti, bolo
adresované súdu prvého stupňa s uvedením jeho správnej spisovej značky aj správnym
označením žalobcu, celý obsah odvolania reagoval na výrok a odôvodnenie rozsudku súdu
prvého stupňa v tejto veci a podal ho advokát, splnomocnený na zastupovanie žalovaného v
tomto konaní. Podľa názoru dovolacieho súdu išlo zo strany odvolateľa o zrejmý
odstrániteľný omyl, ktorý aj odstránil pred rozhodnutím odvolacieho súdu podaním, ktoré
mu bolo doručené 17. marca 2008. Vychádzal pritom najmä zo skutočnosti, že inak boli v
odvolaní všetky ostatné údaje konkretizujúce predmetné podanie uvedené správne a
umožňovali jeho identifikáciu ku konkrétnemu konaniu.
So zreteľom na uvedené je zrejmé, že v predmetnom konaní došlo k procesnej vade,
zakladajúcej podľa § 237 písm. f) O. s. p. prípustnosť dovolania. Táto vada je zároveň tiež
dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože
rozhodnutie, vydané v konaní, postihnutom takouto procesnou vadou, nemôže byť
považované za správne.
Vzhľadom na to Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b O. s. p.).“
V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným
a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré dovolaním napadnuté rozhodnutie
krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V uznesení nechýba odôvodnenie,
prečo najvyšší súd považoval za naplnený zákonný dôvod upravený v § 237 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku. Zvlášť vyzdvihol aj skutočnosť, ktorú mimochodom
sťažovateľka v sťažnosti neuviedla, že k odstráneniu pochybenia zo strany „odvolateľa“
došlo ešte pred samotným rozhodnutím odvolacieho – krajského súdu, a to podaním, ktoré
mu bolo doručené 17. marca 2008.
Postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci
sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší
súd v danom prípade neporušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu ani právo na
spravodlivé súdne konanie.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu
svojím vlastným.
V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov
najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu
je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov
všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol
nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,
zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto
nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Zjavne neopodstatnenou je sťažnosť aj v časti namietaného porušenia čl. 144 ods. 1
ústavy, pretože toto ustanovenie ústavy neupravuje základné práva alebo slobody, ktorých
porušenie môže fyzická osoba alebo právnická osoba samostatne namietať v konaní pred
ústavným súdom sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2010