Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 245/09
PDF · 365.22 KB
No categories available
IV. ÚS 245/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2010 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho a Ladislava
Orosza o sťažnosti S., B., zastúpeného JUDr. R. P., ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 26 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo/202/2008 z 18. marca
2009, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto
rozhodol:
1. Základné právo S. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v spojení so základným právom slobodne rozširovať
informácie podľa čl. 26 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právom na slobodu prejavu
podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd b o l i
p o r u š e n é rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo/202/2008
z 18. marca 2009.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo/202/2008
z 18. marca 2009 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť S. trovy konania
v sume 434,61 € (slovom štyristotridsaťštyri eur a šesťdesiatjeden centov) na účet
Advokátskej kancelárie P., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júna 2009
doručená sťažnosť S., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. R. P., ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo/202/2008 z 18. marca 2009.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:
„... Sťažovateľ je verejnoprávnou národnou, nezávislou, informačnou, kultúrnou
a vzdelávacou inštitúciou, ktorá poskytuje službu verejnosti v oblasti rozhlasového
vysielania na základe zákona č. 619/2003 Z. z. o Slovenskom rozhlase v znení neskorších
predpisov. Sťažovateľ dňa 10. apríla 2007 o cca. 18,25 h v programe Z prvej ruky
odvysielal moderovanú diskusiu, obsahom ktorej boli otázky, týkajúce sa aktuálneho
politicko-spoločenského vývoja v súvislosti s odvolávaním ministra hospodárstva Ľ. J. na
mimoriadnej schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky.“
Podľa sťažovateľa «Rada pre vysielanie a retransmisiu (ďalej ako „Rada“)
rozhodnutím zo dňa 6. novembra 2007, sp. zn. RL/110/2007 (ďalej len „rozhodnutie Rady“)
rozhodla, že sťažovateľ odvysielaním predmetného programu porušil povinnosť ustanovenú
v § 16 písm. b) zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona
č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 308/2000 Z. z.“) a podľa ustanovenia § 64 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z.
uložila sťažovateľovi sankciu - upozornenie na porušenie zákona. Rozhodnutie Rady
nadobudlo právoplatnosť dňom 17. decembra 2007.
Sťažovateľ dňa 25. januára 2008 podal na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Rady a jeho
zrušenia, pretože Rada voči nemu uplatnila sankčnú zodpovednosť bez toho, aby pre jej
uplatenie boli splnené relevantné zákonné podmienky, in concreto preto, že (i) Rada
potrestala sťažovateľa v čase po uplynutí zákonnej lehote, kedy už rationae temporis takým
oprávnením nedisponovala (ďalej aj „prvý namietaný dôvod“), a tiež preto, že (ii)
sťažovateľ sa odvysielaním dotknutého programu správneho deliktu nedopustil (ďalej aj
„druhý namietaný dôvod“).
Krajský súd žalobu sťažovateľa zamietol rozsudkom zo dňa 10. júla 2008, sp. zn.
1 S/15/2008-54 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“). Proti rozsudku krajského súdu
podal sťažovateľ odvolanie, pretože sa domnieval, že krajský súd vec nesprávne právne
posúdil. Najvyšší súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol napadnutým rozhodnutím tak, že
rozsudok krajského súdu a s dôvodmi rozsudku krajského súdu sa stotožnil.».
Sťažovateľ vychádza z tvrdenia, že Rada pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len
„Rada“) sa o údajnom porušení jeho zákonnej povinnosti, za ktorú mu uložila sankciu,
dozvedela 26. apríla 2007, keď jej bola doručená sťažnosť zaregistrovaná pod
č. 1921/98-2007; týmto dňom je podľa neho ohraničený začiatok plynutia šesťmesačnej
lehoty, v rámci ktorej Rada mohla sťažovateľovi uložiť sankciu. Rada sa na uložení sankcie
uzniesla až 6. novembra 2007, pričom jej rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené
17. decembra 2007 (deň právoplatnosti rozhodnutia).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej uviedol:
«3.2 Právo šíriť informácie
Obsahom dotknutej relácie odvysielanej sťažovateľom bola diskusia moderátora
s dvoma hosťami, S. J. (poslancom NR SR za SDKÚ-DS) a Z. W. (mimovládna organizácia
A.). Keďže relácia sa týkala odvolávania ministra hospodárstva Ľ. J., s cieľom zachovať
objektívnosť a nestrannosť pozval dramaturg relácie do tejto relácie aj priamo ministra Ľ.
J., ktorý to cestou svojho hovorcu odmietol s odôvodnením, že ide o starú vec, na ktorú
nemajú dôvod reagovať. Dramaturg relácie následne, s cieľom ponúknuť poslucháčom
maximálne vyvážené, objektívne a nestranné informácie, oslovil hovorkyňu strany S. s
ponukou na účasť inej osoby, reprezentujúcej túto stranu, ktorej je minister J. nominantom.
Tá takúto ponuku v mene strany tiež odmietla. Sťažovateľ v prípadoch, keď niektorá zo
strán pozvaných do relácie odmietne účasť na relácii z objektívnych dôvodov (napríklad
služobná cesta, iný dohodnutý program, a podobne), nahrádza plánovanú tému inou témou.
Pokiaľ však dôvody dotknutej strany spočívajú výlučne v jej neochote alebo nezáujme sa
vyjadriť, sťažovateľ si plní svoju zákonnú informačnú povinnosť, usilujúc o objektivitu a
nestrannosť svojho vysielania všetkými ostatnými dostupnými prostriedkami. Vzhľadom na
tieto okolnosti moderátor primerane kompenzoval neúčasť koaličného politika vlastnými
kritickými poznámkami na adresu vyjadrení opozičného politika, pričom podstatnou
súčasťou diskusie bola aj kritika netransparentných postupov predchádzajúcej vlády,
vyslovená pani W. ...
Vo vzťahu k otázke právomoci Rady rozhodnúť o uložení predmetnej sankcie
sťažovateľovi je napadnuté rozhodnutiu postihnuté kombináciou svojvoľného právneho
záveru a absencie jeho relevantného a dostatočného odôvodnenia.
Vo svojej žalobe, adresovanej krajskému súdu a v odvolaní, adresovanom
najvyššiemu súdu, sťažovateľ na margo tejto otázky uviedol nasledovné:
„Žalovaný začal proti žalobcovi správne konanie na základe sťažnosti č. 1921/98-
2007, ktorá mu bola doručená 26. apríla 2007. Podľa názoru žalobcu, ktorý sa v tomto
názore opiera aj o nižšie citovanú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“), je nepochybné, že v prípade, ak Rada koná na základe podnetu,
sťažnosti alebo akéhokoľvek iného podania, adresovaného Rade inou osobou, za deň,
rozhodujúci pre začatie plynutia subjektívnej lehoty, nemožno považovať iný deň, ako ten,
v ktorom je Rade takéto podanie doručené, t. j. deň, keď sa ako orgán „dozvie“ o tom, že
malo dôjsť k porušeniu povinností, ktorých dodržiavanie chráni. (...)
V danej veci nebol a ani nemohol byť spor o to, že medzi dňom doručenia sťažnosti
Rade a dňom vydania jej rozhodnutia uplynula lehota dlhšia, ako šesť mesiacov. Krajský
súd však dospel k záveru, že predmetná lehota nezačala plynúť dňom doručenia sťažnosti
Rade, ale dňom, keď pracovníci Kancelárie Rady vypracovali správu o jej šetrení. (...)
Krajský súd svoj záver, že predmetná lehota sa má počítať odo dňa vypracovania
správy vnútornou organizačnou zložkou Rady a nie odo dňa, keď je Rade doručený
príslušný podnet na začatie konania, odôvodnil troma slovami: „podľa názoru súdu“.
Krajský súd sa jednoducho nevysporiadal s ani jedným jediným argumentom žalobcu, ktoré
tento uvádzal na podporu svojho tvrdenia o uplynutí zákonnej lehoty. Takéto
„odôvodnenie“ je v zmysle § 157 ods. 2 OSP nedostatočné samé osebe a je v nesúlade
s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre
ľudské práva k právu na súdnu ochranu.“
Najvyšší súd si osvojil právny záver krajského súdu a „odôvodnil“ ho takto: „aj
podľa názoru Najvyššieho súdu SR žalovaný sa o porušení povinnosti dozvedel
z monitorovacej správy o šetrení sťažnosti č. 1921/98/2007, ktorá bola vypracovaná 19. 06.
2007, takže (žalovaný) rozhodol v zákonnej šesťmesačnej lehote 6. 11. 2007“ (s. 4, prvý
odsek).
Odhliadnuc od absencie odôvodnenia, prečo by subjektívna lehota mala pre Radu
plynúť inak, ako pre všetky ostatné orgány verejnej správy, znamená takýto záver jediné:
vnútorný útvar Rady alebo niektorý jej zamestnanec podanie skúma, vyhodnocuje, vykonáva
na jeho základe procesné úkony, a to nie ako súkromná osoba, ale ako osoba konajúca
v mene Rady, a to všetko pred tým, ako Rade vôbec začne plynúť subjektívna lehota. Inými
slovami, podľa záveru najvyššieho súdu je možné, aby orgán verejnej moci s nejakým
podaním nakladal bez toho, aby o tomto podaní vedel. Podľa názoru sťažovateľa je takýto
výklad zjavne arbitrárny a z ústavného hľadiska neudržateľný.
O rozpore takéhoto výkladu s fundamentálnou logikou počítania lehôt svedčia aj
rozhodnutia najvyššieho súdu v analogických veciach, z tých recentných možno spomenúť
napríklad rozhodnutie v sp. zn. 3 Sž 5/2009, kde najvyšší súd uvádza nasledovné: „... prvá
objektívna možnosť, kedy sa rada ako právnická osoba dozvedela o porušení zákona,
nastala v tomto prípade už v deň, kedy bol podaný podnet Rozhlasovej rady... Je už
záležitosťou organizácie činnosti odporkyne a jej kancelárie, kedy sú uvedené zistenia
predložené rade na prerokovanie a akým spôsobom je ďalej preverená dôvodnosť
podnetu.“ Navyše, podľa existujúcej judikatúry a právnej doktríny začatie plynutia
subjektívnych aj objektívnych lehôt nemôže závisieť od rozhodnutia správneho orgánu,
ktorý vec prejednáva, pretože prípadná ľubovôľa správneho orgánu pri nakladaní so
začiatkom subjektívnej lehoty ľubovoľne by mohla narušiť právnu istotu dotknutých
subjektov práv a povinností. Konkrétne, zákonná subjektívna a objektívna lehota sú vždy
prekluzívnymi lehotami, ktoré správny orgán nemôže predĺžiť. Inak povedané, určenie
začiatku plynutia subjektívnej lehoty nie je a nemôže závisieť od svojvôle, či vnútorných
pomerov správneho orgánu (pórov. Machajová, J. akol.: Všeobecné správne právo. 1. vyd.
Žilina: Poradca podnikateľa, s. 233; tiež R 11/2004, rozsudok najvyššieho súdu z 25.
septembra 2001, sp. zn. 4 Sž 21/01).
Odhliadnuc od skutočnosti, že orgán sa o porušení zákona nemôže dozvedieť
niekoľko týždňov po tom, ako o tomto porušení zákona koná, sťažovateľ je presvedčený, že
ustálená judikatúra ústavného súdu a ESĽP mu dáva nárok na obsiahlejšie zdôvodnenie,
než je slovné spojenie „podľa názoru súdu“, resp. odkaz na údajne ustálenú judikatúru.
O to viac to musí platiť v situácii, keď o krátky čas neskôr v analogických právnych veciach
najvyšší súd rozhodne, že subjektívna lehota naozaj začína plynúť tak, ako to predpokladá
zákon, t. j. keď sa Rada o porušení zákona dozvie, nie keď Rada vysloví, že to, o čom sa
dozvedela, prerokovala s takým a takým výsledkom.
V skratke, právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces nemohlo
byť dodržané v situácii, keď najvyšší súd (i) umožnil Rade vykonať sankčnú právomoc
v čase, keď ňou už podľa zákona nedisponovala, (ii) a to na základe výkladu, ktorý je zjavne
arbitrárny, (iii) pričom pre tento výklad neposkytol žiadne relevantné dôvody.
4.2 Právo šíriť informácie
V danej veci ide o tzv. inštitút prázdneho kresla, čiže o situáciu, keď jedna
z pozvaných strán bez relevantného dôvodu odmietne využiť ponúknutý priestor na
prezentáciu svojho stanoviska. Takýto inštitút je štandardne prítomný vo vysielacích
štatútoch verejnoprávnych rozhlasov v celej Európe a slúži práve tomu, aby verejnosť
nebola zbavená prístupu k informáciám na základe ľubovôle osôb, ktorých sa tieto
informácie týkajú. Inými slovami, inštitút prázdneho kresla slúži realizácii základného
práva šíriť a prijímať informácie aj v situácii, keď orgán verejnej moci alebo jeho
predstaviteľ nechce, aby sa takéto informácie šírili a prijímali.
Rada, krajský súd aj najvyšší súd odmietli takýto inštitút akceptovať a to bez
relevantných a dostatočných dôvodov. Krajský súd sa v otázke porušenia povinnosti
sťažovateľa zabezpečiť nestranné vysielanie „priklonil k právnemu názoru žalovaného, že
z hľadiska zachovania vyváženosti bolo potrebné, aby žalobca k postavenej téme rozhodne
poskytol priestor na reakciu aj zástupcovi koalície, pričom bolo dôležité, aby protichodný
názor v rámci predmetného programu zaznel.“ Krajský súd neuviedol jediný dôvod, ktorý
ho k tomuto príklonu viedol, iba ho konštatoval. Najvyšší súd v odôvodnení totožného
právneho záveru v zásade odkázal na dôvody krajského súdu a zopakoval, že predmetný
program nespĺňal požiadavku nestrannosti, „ktorá zahŕňa aj povinnosť poskytnúť pri
konfrontácii priestor na vyjadrenie obom stranám, vyváženosť a neutralitu“.
Najvyšší súd tak, rovnako ako krajský súd, bez akéhokoľvek povšimnutia ponechal
fakt, že všetko to, čo podľa jeho názoru nestrannosť zahŕňa, sťažovateľ aj urobil: moderátor
poskytol priestor koaličným aj opozičným politikom rovnako, reláciu viedol neutrálne
a neprejavoval náklonnosť k žiadnej zo strán sporu a v záujme vyváženosti sprostredkoval
verejnosti aj kritiku podobných postupov bývalej vlády od nezávislej predstaviteľky
mimovládnej organizácie.
Sťažovateľ ponúkol priestor na vyjadrenie trom hosťom (dvom politikom, jednej
analytičke), pričom z dôvodov na strane jedného z pozvaných hostí bol nútený ponechať
jeho „kreslo“ prázdne. Z rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ je povinný
nielen poskytnúť dotknutým stranám polemiky rovnaký priestor, ale aj zabezpečiť, že všetci
adresáti ponuky túto aj rovnakým spôsobom využijú. Podľa názoru sťažovateľa je však
splnenie takejto povinnosti mimo jeho dispozičnej sféry a preto jej v zmysle zásady nemo
tenetur ad impossibile (nikto nie je povinný plniť nemožné) ani nemôže podliehať.
Ak by sa totiž mal presadiť výklad, že vysielateľ povinný ponúknuť rovnaký priestor
je zároveň povinný zabezpečiť, že oslovené osoby ponuku aj rovnako využijú, znamenalo by
to, že politik, ktorého sa bezprostredne týka otázka verejného záujmu, môže efektívne zmariť
jej publicistickú reflexiu tým, že sa bez relevantného dôvodu odmietne k tejto otázke
vyjadriť. Prijatie takéhoto výkladu by bolo „návodom“ pre verejne činné osoby, ako môžu
efektívne mariť zákonom vymedzené úlohy sťažovateľa. Ak by ten mal mať možnosť vysielať
publicistické relácie iba na tie témy, ku ktorým bude ochotná vyjadriť sa každá zo strán,
ktorej bola efektívne ponúknutá táto možnosť, znamenalo by to priamy zásah do práva
a zároveň povinnosti sťažovateľa šíriť informácie o otázkach verejného záujmu, a tiež
obmedzenie ústavou garantovaného práva občanov prijímať informácie o takýchto
otázkach.
Vo vzťahu tak k právu podľa čl. 26 ods. 2 ústavy ako aj čl. 10 dohovoru pritom platí,
že z dôvodu absencie právomoci Rady ratione temporis chýba pre predmetný zásah do
slobody šírenia a prijímania informácií už prvý nevyhnutný predpoklad, a to je zákonný
základ zásahu.»
Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd napadnutým rozhodnutím neposkytol ochranu
základnému právu sťažovateľa, ale naopak, zachoval stav vytvorený rozhodnutím Rady,
ktorý je neprípustným zásahom do jeho základných práv chránených ústavou i dohovorom.
Preto sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a po posúdení
a prerokovaní prijal tento nález:
„1. Základné právo S. slobodne rozširovať informácie podľa čl. 26 ods. 2 ústavy,
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivý súdny
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo
na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. marca 2009, sp. zn. 2
Sžo/202/2008, porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. marca 2009, sp. zn.
2 Sžo/202/2008, sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi S. trovy
právneho zastúpenia v sume eur (slovom eur) na účet jeho právneho zástupcu do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí
senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), a keďže nezistil
dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, uznesením č. k.
IV. ÚS 245/09-19 z 9. júla 2009 ju prijal na ďalšie konanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 15. júla 2009 predsedu
najvyššieho súdu a 5. novembra 2009 právneho zástupcu sťažovateľa, aby sa vyjadrili
k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, predsedu najvyššieho súdu zároveň vyzval, aby
sa vyjadril k sťažnosti.
Podpredsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 31. augusta
2009 (č. k. KP 8/09-69 doručenom ústavnému súdu 7. septembra 2009) okrem iného
uviedla:
«... V uvedenej sťažnosti sa opakujú dôvody žaloby a odvolania z priebehu súdneho
preskúmavacieho konania s tou obmenou, že namiesto nezákonnosti je tvrdené porušenie
ústavy a dohovoru.
Žalobcovi uložila Rada pre vysielanie a retransmisiu v jednoinštančnom správnom
konaní za porušenie zákonnej povinnosti, ustanovenej v § 16 písm. b) zákona č. 308/2000
Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách
v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o vysielaní a retransmisii) najmiernejší postih
podľa § 64 ods. 1 písm. a) uvedeného zákona - upozornenie na porušenie zákona.
Uvedený postih nepodlieha vecnej preskúmavacej právomoci najvyššieho súdu podľa
§ 64 ods. 5 a 6 uvedeného zákona, a preto proti nemu nemožno podať opravný prostriedok
na súdne preskúmanie zákonnosti neprávoplatného rozhodnutia podľa tretej hlavy piatej
časti OSP, ale žalobu (na krajský súd) na preskúmanie zákonnosti právoplatného
rozhodnutia (vydaného v jednoinštančnom správnom konaní) podľa druhej hlavy piatej
časti OSP.
K dôvodom ústavnej sťažnosti okrem toho, čo už bolo uvedené v rozhodnutí Rady pre
vysielanie a retransmisiu zo dňa 6. 11. 2007 č. RL/110/2007, v potvrdzujúcom rozsudku
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10. 7. 2008, č. k. 1 S 15/2008-54, ako aj
v potvrdzujúcom rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. marca 2009 sp. zn.
2 Sžo 202/2008 je potrebné uviesť:
I. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tvrdí, že právo sťažovateľa na súdnu ochranu
a spravodlivý súdny proces nemohlo byť dodržané v situácii, keď najvyšší súd umožnil Rade
pre vysielanie a retransmisiu vykonať sankčnú právomoc v čase, keď ňou už podľa zákona
nedisponovala a to na základe výkladu, ktorý je zjavne arbitrárny, pričom pre tento výklad
neposkytol žiadne relevantné dôvody.
Po vytvorení špecializovaných senátov na najvyššom súde rozvrhom práce na rok
2007 o veciach vo vecnej príslušnosti najvyššieho súdu rozhodovali dva senáty — 3 S a 5 S.
V nich sa preskúmavala zákonnosť rozhodnutí Rady pre vysielanie a retransmisiu, vydaných
podľa § 64 ods. 1 písm. c) až e) zákona o vysielaní a retransmisii. Po počiatočných
rozdieloch sa uvedené špecializované senáty ustálili v rozhodovaní o tom, kedy Rade pre
vysielanie a retransmisiu ako kolektívnemu orgánu začína plynúť subjektívna šesťmesačná
lehota podľa § 64 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii. Preto treba len zopakovať, že
podľa ustálenej judikatúry najvyššieho súdu momentom, kedy sa rada dozvedela, že
informácia má nevyhnutnú mieru určitosti a vierohodnosti a teda zabezpečuje, že správne
konanie nebude začaté na základe úplne neoverených, nejasných alebo zjavne
neopodstatnených informácií je vyhotovenie správy o monitoringu. Pripájajú sa rozsudky
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. novembra 2007, č. k. 5 Sž 50/2007 a 5 Sž
55/2007. Senát 2 S sa pri rozhodovaní vo veci 2 Sžo 202/2008, ktorá je predmetom danej
ústavnej sťažnosti, s uvedeným právnym názorom stotožnil ako s jediným správnym
a zákonným.
II. Ďalej sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tvrdí, že tak krajský súd ako aj najvyšší súd
bez akéhokoľvek povšimnutia ponechali fakt, že všetko to, čo podľa jeho názoru nestrannosť
zahŕňa, sťažovateľ aj urobil: moderátor poskytol priestor koaličným aj opozičným politikom
rovnako, reláciu viedol neutrálne a neprejavoval náklonnosť k žiadnej zo strán sporu
a v záujme vyváženosti sprostredkoval verejnosti aj kritiku podobných postupov bývalej
vlády od nezávislej predstaviteľky mimovládnej organizácie.
Rada pre vysielanie a retransmisiu v súlade so zákonom rozhodla, že v programe
„Z prvej ruky“, odvysielanom 10. 4. 2007 o cca 18.25 hod., nezabezpečil žalobca
objektívnosť a nestrannosť, za čo mu uložil už uvedenú najmiernejšiu sankciu.
K tvrdeniam žalobcu toľko - žalobca opakovane vymenúva, čo všetko (bezvýsledne)
urobil, aby zabezpečil nestrannosť uvedenej relácie. Pre posúdenie objektívnej
zodpovednosti žalobcu je však dôležitý výsledok. Ten sa nedostavil. A preto je daná
objektívna zodpovednosť žalobcu podľa § 16 písm. b) zákona o vysielaní a retransmisii.
Uvedená relácia sa pre časový odstup už vo zvukovom archíve S. nenachádza
(www.rozhlas.sk) Na uvedenej internetovej stránke sa nachádza článok „Pyramída stráca
rovnováhu“, ktorý sa pripája.»
Podpredsedníčka najvyššieho súdu na ďalšiu výzvu ústavného súdu z 11. decembra
2009 oznámila listom zo 17. decembra 2009 (č. k. KP 8/09-69 doručeným ústavnému súdu
8. januára 2010), že netrvá na ústnom prerokovaní predmetnej sťažnosti.
Právny zástupca sťažovateľa k vyjadreniu najvyššieho súdu zaujal v liste
z 10. novembra 2009 (doručenom ústavnému súdu 12. novembra 2009) toto stanovisko:
«Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že odporca o absencii právomoci Rady pre
vysielanie a transmisiu rozhodol arbitrárne a že svoje rozhodnutie neoprel o relevantné
a dostatočné dôvody, odporca uvádza, že predmetné rozhodnutie je výsledkom vývoja,
v ktorom „po počiatočných rozdieloch sa uvedené špecializované senáty ustálili
v rozhodovaní o tom, kedy... začína plynúť subjektívna šesťmesačná lehota,“ preto podľa
odporcu „treba len zopakovať, že podľa ustálenej judikatúry najvyššieho súdu momentom,
kedy sa rada dozvedela... je vyhotovenie správy o monitoringu.“ O (i)relevancii tohto
argumentu najlepšie vypovedá skutočnosť, že v rozhodnutí, vydanom približne mesiac po
napadnutom rozhodnutí (23. apríla 2009), práve odporca rozhodol, že „... prvá objektívna
možnosť, kedy sa rada ako právnická osoba dozvedela o porušení zákona, nastala v tomto
prípade už v deň, kedy bol podaný podnet Rozhlasovej rady... Je už záležitosťou organizácie
činnosti odporkyne a jej kancelárie, kedy sú uvedené zistenia predložené rade na
prerokovanie a akým spôsobom je ďalej preverená dôvodnosť podnetu.“
Dôkaz:
kópia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sž 5/2009
Podľa názoru sťažovateľa tak zostáva zrejmé, že je per definitionem vylúčené, aby
správny orgán vykonával v nejakej veci procesné úkony pred tým, ako sa o veci dozvie a že
názor odporcu, vyjadrený v napadnutom rozhodnutí, nielen odporuje jeho vlastným
rozhodnutiam v iných právne totožných veciach, ale je aj ústavne neudržateľný.
V tejto súvislosti si sťažovateľ dovoľuje dať do pozornosti aj rozsudok Európskeho
súdu pre ľudské práva vo veci Beian v. Rumunsko, z ktorého vyplýva nárok adresáta práva
na to, aby v totožných či analogických právnych veciach práve najvyššia súdna inštancia
vydávala konzistentné rozhodnutia. Uvedené napokon v ešte výraznejšej podobe vníma ako
súčasť princípu právnej istoty aj ústavný súd (napríklad, PL. ÚS 16/95, PL. ÚS 21/00,
PL. ÚS 6/04, I. ÚS 87/93, II. ÚS 80/99, III. ÚS 192/06). Ak by sme teda aj odhliadli od
skutočnosti, že právny záver odporcu ohľadom absencie právomoci Rady v danej veci uložiť
sankciu je úplne arbitrárny, k porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
došlo už len tým, že na totožné právne otázky dostal od toho súdu, ktorý je príslušný na
zjednocovanie rozhodovacej činnosti súdov, vzájomne sa vylučujúce odpovede.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že učinil všetko, čo bolo potrebné za účelom
zachovania objektivity jeho vysielania, odporca uvedené uznáva, argumentuje však, že
„dôležitý je výsledok“, ktorý „sa nedostavil“. Pri absencii akýchkoľvek iných argumentov
odporcu je sťažovateľ nútený zotrvať na svojom stanovisku, že svojím rozhodnutím odporca
zasiahol do jeho práv, chránených čl. 26 ústavy a čl. 10 dohovoru, a to z dôvodov, ktoré
podrobne uvádza v ústavnej sťažnosti a ktoré odporca ponechal bez akéhokoľvek
meritórneho vyjadrenia.»
Právny zástupca sťažovateľa v odpovedi na výzvu súčasne oznámil ústavnému súdu,
že netrvá na ústnom prerokovaní sťažnosti. Spresnil tiež petit v časti týkajúcej sa trov
konania [„... si sťažovateľ dovoľuje pre prípad úspechu uplatniť náhradu trov konania
vo výške 584,77 EUR vrátane DPH za štyri úkony právnej pomoci (prevzatie a príprava
zastúpenia, vypracovanie ústavnej sťažnosti, porada sťažovateľa s právnym zástupcom,
vypracovanie vyjadrenia v priebehu konania) a režijný paušál“].
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,
tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať
idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu
konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.
Podmienky ustanoví zákon.
Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa
slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez
zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby
vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ods. 1 ústavy).
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi
súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom
výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať
uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy. Tomuto základnému
právu zodpovedá uplatňovanie zásady prednosti ústavne konformného výkladu, ktorý
ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických osôb alebo právnických osôb,
pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri
uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich
právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp.
plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických
osôb. Všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy
v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných
základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06, IV. ÚS 96/07). Ústavný súd v tejto súvislosti
dodáva, že ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať
vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu
tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek
vyplývajúcich jednak z ústavy, ako aj z medzinárodných zmlúv o ľudských právach
a základných slobodách, ktorým je Slovenská republika viazaná.
Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť
preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie
materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení
nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00) a zároveň
by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli
relevantné aj v danej veci.
1. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
2 Sžo/202/2008 z 18. marca 2009, ktorým najvyšší súd v odvolacom konaní potvrdil
rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 S 15/2008-54
z 10. júla 2008.
K porušeniu uvedených práv sťažovateľa malo dôjsť tým, že najvyšší súd svojím
rozsudkom sp. zn. 2 Sžo/202/2008 z 18. marca 2009, ktorým v odvolacom konaní potvrdil
rozsudok krajského súdu č. k. 1 S 15/2008-54 z 10. júla 2008 o tom, že sťažovateľ (žalobca)
porušil povinnosť ustanovenú v § 16 písm. b) zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní
a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z. z.“), čím podľa sťažovateľa potvrdil aj
nesprávnu aplikáciu ustanovenia „o začiatku plynutia šesťmesačnej lehoty, v rámci ktorej
Rada pre vysielanie a retransmisiu mohla sťažovateľovi uložiť sankciu.“
Sťažovateľ zastáva názor, že jeho „právo... na súdnu ochranu a spravodlivý súdny
proces nemohlo byť dodržané v situácii, keď najvyšší súd (i) umožnil Rade vykonať sankčnú
právomoc v čase, keď ňou už podľa zákona nedisponovala, (ii) a to na základe výkladu,
ktorý je zjavne arbitrárny, (iii) pričom pre tento výklad neposkytol žiadne relevantné
dôvody“.
Ústavný súd vzal do úvahy odlišnú judikatúru najvyššieho súdu v skutkovo
obdobných prípadoch. Konkrétne rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 50/2007 a sp. zn.
5 Sž 55/2007 z 27. novembra 2007, ktorými najvyšší súd potvrdil rozhodnutie Rady,
korešpondujú s právnym názorom najvyššieho súdu vyjadreným v napadnutom rozhodnutí
sp. zn. 2 Sžo/202/2008 z 18. marca 2009. Z označených rozsudkov vyplýva, že pod pojmom
«„dozvedieť sa o porušení povinnosti“ v zmysle § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. treba
rozumieť časový okamžik vedomosti správneho orgánu, príslušného k rozhodnutiu o pokute,
o skutkových okolnostiach deliktu v takom rozsahu, ktorý umožní už ich predbežné právne
zhodnotenie. Momentom, kedy sa rada dozvedela, že informácia má nevyhnutnú mieru
určitosti a vierohodnosti a teda zabezpečuje, že správne konanie nebude začaté na základe
úplne neoverených, nejasných alebo zjavne neopodstatnených informácií, je v danom
prípade vyhotovenie správy o monitoringu.».
Na druhej strane najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 3 Sž 5/2009 z 23. apríla 2009
ktorým zrušil rozhodnutie Rady, v odôvodnení argumentuje v uvedených súvislostiach inak:
„Podľa názoru senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prvá objektívna
možnosť, kedy sa rada ako právnická osoba dozvedela o porušení zákona, nastala v tomto
prípade už v deň, kedy bol podaný podnet Rozhlasovej rady vo veci sťažnosť, t. j. dňa
13. 06. 2008. Je už záležitosťou organizácie činnosti odporkyne a jej kancelárie, kedy sú
uvedené zistenia predložené rade na prerokovanie a akým spôsobom je ďalej preverená
dôvodnosť podnetu.
Na základe uvedeného dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že
odporkyňa porušila v danom prípade ustanovenie § 64 ods. 3 zák. č. 308/2000 Z. z. tým, že
v danom prípade rozhodla o uložení sankcie po uplynutí šesť mesačnej subjektívnej lehoty,
pretože podľa názoru súdu sa o porušení povinnosti navrhovateľkou dozvedela najneskôr
dňa 14. 06. 2008, keď jej bol doručený podnet Rozhlasovej rady. Samotné porušenie
povinnosti vysielateľa sa deklaruje až v rozhodnutí, ktorým sa sankcia ukladá, preto
samotné podanie podnetu ako určité podozrenie, že došlo k porušeniu povinností
vyplývajúcich zo zákona č. 308/2000 Z. z., je potrebné, aby rada chápala už ako určité
podozrenie. Preto je už na samotnej odporkyni, aká je jej vnútorná organizácia a kedy
začne správne konanie a porušenie zákona prerokuje.
Na základe uvedeného dospel senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k záveru,
že je potrebné predmetné preskúmavané rozhodnutie odporkyne č. RP/35/2008 zo dňa
16. 12. 2008 zrušiť podľa § 250l ods. 2 OSP v spojení s § 250j ods. 2 písm. e) OSP, pretože
v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mala vplyv na zákonnosť
vydaného rozhodnutia, spočívajúca v tom, že napadnuté rozhodnutie odporkyne bolo
vydané po uplynutí subjektívnej šesťmesačnej lehoty, ktorá uplynula dňa 15. 12. 2008,
keďže 13. 12. 2008 bola sobota.“
Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií
procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) súd
v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov,
ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne
a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy
a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé
a ústavne akceptovateľné.
V súlade s už uvedenými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku je teda
povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na
ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí
týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia. Podľa názoru ústavného súdu sa teda
najvyšší súd ustanoveniami § 157 ods. 2 OSP dôsledne neriadil.
Vypracovaniu dôsledného a presvedčivého odôvodnenia tohto napadnutého
rozhodnutia mal najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu venovať zvýšenú pozornosť.
Najvyšší súd sa žiadnym spôsobom nevyrovnal so svojou „rozchádzajúcou“ sa
rozhodovacou činnosťou pri výklade a aplikácii príslušných ustanovení zákona č. 308/2000
Z. z. napriek vyjadreniu podpredsedníčky súdu o tom, že judikatúra špecializovaných
senátov je v tomto smere od roku 2007 ustálená. Nevysporiadal sa ani s argumentmi, ktoré
uviedol v žalobe sťažovateľ.
Keďže najvyšší súd sa pri rozhodovaní v otázke začatia plynutia lehoty podľa § 64
ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. na podanie podnetu na porušenie povinnosti dôsledne
nevyrovnal s odlišným právnym názorom obsiahnutým v iných rozhodnutiach najvyššieho
súdu a vychádzal iba z citácie rozhodnutí, ktoré považoval za vydané v rámci „ustálenej
judikatúry“, a nevyjadril sa ani k ďalším argumentom sťažovateľa, ústavný súd nepovažuje
rozhodnutie najvyššieho súdu za ústavne akceptovateľné, a preto rozhodol, že najvyšší súd
napadnutým rozhodnutím porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
2. Sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie svojho základného práva slobodne
rozširovať informácie podľa čl. 26 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy a svojho
práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo/202/2008 z 18. marca 2009, ktorým najvyšší súd
v odvolacom konaní potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. 1 S 15/2008-54 z 10. júla 2008.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 26 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že súčasťou jeho
štandardnej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07, IV. ÚS 349/09) je aj právny
názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom
základných práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo podľa čl. 26 ods. 2
ústavy a právo podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že
všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48
ústavy, resp. z čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základných práv hmotného
charakteru možno uvažovať v zásade len vtedy, ak zo strany všeobecného súdu primárne
došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov
vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru a v spojení s ich
porušením.
Ústavný súd v rámci ďalšieho preskúmania odôvodnenia najvyššieho súdu
týkajúceho sa namietaného porušenia základného práva sťažovateľa skonštatoval, že
najvyšší súd sa ako súd odvolací stotožnil so závermi žalovaného (Rady, pozn.) o tom, že
„prezentáciou jednostranných informácií bolo divákovi (išlo o rozhlasové vysielanie, pozn.)
znemožnené, aby si mohol pod vplyvom prezentácie viacerých názorov uhlov pohľadu
vytvoriť vlastný, objektivizovaný názor na danú problematiku“; „bolo dôležité, aby
protichodný názor zaznel“ –„mali tvorcovia programu postaviť tému širšie a diskutovať bez
politikov“. Ústavný súd zistil, že najvyšší súd vyslovil toto hodnotenie bez toho, aby
skúmal, z akého preukázaného skutkového stavu ho vyvodil krajský súd (najvyšší súd sa len
priklonil k záverom krajského súdu, ktoré sú v tejto oblasti značne nejasné a vágne).
Apriórne tak stotožnil neúčasť jednej strany v programovej relácii bez akejkoľvek
alternatívy s dostatočným dôvodom na vyslovenie neobjektívnosti tejto relácie
a s porušením povinnosti zo strany vysielateľa. Pritom konkrétny priebeh politicko-
publicistického programu, t. j. aké názory, hodnotiace komentáre a informácie
spravodajského charakteru v konkrétnej diskusii v skutočnosti vôbec zazneli od prítomných
strán a ich vzťah (aby sa tieto potom dali hodnotiť z hľadiska nestrannosti a vyváženosti),
nie je celkom jasný zo žiadneho z predchádzajúcich rozhodnutí v tejto veci (napr. posúdenie
otázky „inštitútu prázdneho kresla“, ktorý je štandardne známy z európskych chárt
publicistiky v tejto oblasti, ani tvrdenia sťažovateľa, že moderátor relácie i jej politicky
neutrálny hosť veľmi kriticky hodnotili aj konanie tej politickej strany, ktorej zástupca účasť
na diskusii neodmietol, sa nestali predmetom vyhodnotenia ani konfrontácie s preukázaným
skutkovým stavom v odvysielanej relácii).
Vychádzajúc z toho, že najvyšší súd pri rozhodovaní v otázke posudzovania
porušenia povinnosti sťažovateľa podľa § 16 písm. a) a b) zákona č. 308/2000 Z. z. potvrdil
rozhodnutie krajského súdu, ktorý sa argumentačne jednostranne, nedôsledne a nejasným
spôsobom vyrovnal so skutkovým stavom, z ktorého mal vyvodiť jednoznačné
a presvedčivo odôvodnené rozhodnutie, porušil aj základné právo sťažovateľa podľa čl. 26
ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho právo podľa čl. 10 ods. 1 v spojení s čl. 6 ods. 1
dohovoru.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy), a zruší také rozhodnutie, opatrenie
alebo iný zásah.
Keďže napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu označených základných práv
sťažovateľa, ústavný súd tento rozsudok zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2
zákona o ústavnom súde) a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2
ústavy v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. V tomto bude viazaný
právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde) a jeho
povinnosťou bude najmä odstrániť vytýkané nedostatky a rešpektovať relevantné ústavné
princípy.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné
zadosťučinenie. Sťažovateľ nežiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním
advokátom JUDr. R. P., B. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal
z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok
2008, ktorá bola 695,41 € (20 950 Sk), keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku
2009.
Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie
sťažnosti, vypracovanie vyjadrenia v priebehu konania) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2
a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 115,90 €, t. j. spolu
v sume 347,70 €, zvýšenú o 19 % daň z pridanej hodnoty v sume 66,06 €, čo spolu
s režijným paušálom trikrát po 6,95 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 434,61 €.
Najvyšší súd je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia na účet právneho
zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) podľa bodu 3
výroku tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. januára 2010