Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 245/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2010 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho a Ladislava

Orosza o sťažnosti S., B., zastúpeného JUDr. R. P., ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 18. marca

2009, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

rozhodol:

1. Základné právo S. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v spojení so základným právom slobodne rozširovať

informácie podľa a právom na slobodu prejavu

podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd b o l i

p o r u š e n é rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 18. marca 2009.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 18. marca 2009 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť S. trovy konania

v sume 434,61 € (slovom štyristotridsaťštyri eur a šesťdesiatjeden centov) na účet

Advokátskej kancelárie P., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júna 2009

doručená sťažnosť S., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. R. P., ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 18. marca 2009.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:

„... Sťažovateľ je verejnoprávnou národnou, nezávislou, informačnou, kultúrnou

a vzdelávacou inštitúciou, ktorá poskytuje službu verejnosti v oblasti rozhlasového

vysielania na základe o Slovenskom rozhlase v znení neskorších

predpisov. Sťažovateľ dňa 10. apríla 2007 o cca. 18,25 h v programe Z prvej ruky

odvysielal moderovanú diskusiu, obsahom ktorej boli otázky, týkajúce sa aktuálneho

politicko-spoločenského vývoja v súvislosti s odvolávaním ministra hospodárstva Ľ. J. na

mimoriadnej schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky.“

Podľa sťažovateľa «Rada pre vysielanie a retransmisiu (ďalej ako „Rada“)

rozhodnutím zo dňa 6. novembra 2007, sp. zn. (ďalej len „rozhodnutie Rady“)

rozhodla, že sťažovateľ odvysielaním predmetného programu porušil povinnosť ustanovenú

v o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona

č. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “) a podľa ustanovenia

uložila sťažovateľovi sankciu - upozornenie na porušenie zákona. Rozhodnutie Rady

nadobudlo právoplatnosť dňom 17. decembra 2007.

Sťažovateľ dňa 25. januára 2008 podal na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Rady a jeho

zrušenia, pretože Rada voči nemu uplatnila sankčnú zodpovednosť bez toho, aby pre jej

uplatenie boli splnené relevantné zákonné podmienky, in concreto preto, že (i) Rada

potrestala sťažovateľa v čase po uplynutí zákonnej lehote, kedy už rationae temporis takým

oprávnením nedisponovala (ďalej aj „prvý namietaný dôvod“), a tiež preto, že (ii)

sťažovateľ sa odvysielaním dotknutého programu správneho deliktu nedopustil (ďalej aj

„druhý namietaný dôvod“).

Krajský súd žalobu sťažovateľa zamietol rozsudkom zo dňa 10. júla 2008, sp. zn.

-54 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“). Proti rozsudku krajského súdu

podal sťažovateľ odvolanie, pretože sa domnieval, že krajský súd vec nesprávne právne

posúdil. Najvyšší súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol napadnutým rozhodnutím tak, že

rozsudok krajského súdu a s dôvodmi rozsudku krajského súdu sa stotožnil.».

Sťažovateľ vychádza z tvrdenia, že Rada pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len

„Rada“) sa o údajnom porušení jeho zákonnej povinnosti, za ktorú mu uložila sankciu,

dozvedela 26. apríla 2007, keď jej bola doručená sťažnosť zaregistrovaná pod

č. 1921/98-2007; týmto dňom je podľa neho ohraničený začiatok plynutia šesťmesačnej

lehoty, v rámci ktorej Rada mohla sťažovateľovi uložiť sankciu. Rada sa na uložení sankcie

uzniesla až 6. novembra 2007, pričom jej rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené

17. decembra 2007 (deň právoplatnosti rozhodnutia).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej uviedol:

«3.2 Právo šíriť informácie

Obsahom dotknutej relácie odvysielanej sťažovateľom bola diskusia moderátora

s dvoma hosťami, S. J. (poslancom NR SR za SDKÚ-DS) a Z. W. (mimovládna organizácia

A.). Keďže relácia sa týkala odvolávania ministra hospodárstva Ľ. J., s cieľom zachovať

objektívnosť a nestrannosť pozval dramaturg relácie do tejto relácie aj priamo ministra Ľ.

J., ktorý to cestou svojho hovorcu odmietol s odôvodnením, že ide o starú vec, na ktorú

nemajú dôvod reagovať. Dramaturg relácie následne, s cieľom ponúknuť poslucháčom

maximálne vyvážené, objektívne a nestranné informácie, oslovil hovorkyňu strany S. s

ponukou na účasť inej osoby, reprezentujúcej túto stranu, ktorej je minister J. nominantom.

Tá takúto ponuku v mene strany tiež odmietla. Sťažovateľ v prípadoch, keď niektorá zo

strán pozvaných do relácie odmietne účasť na relácii z objektívnych dôvodov (napríklad

služobná cesta, iný dohodnutý program, a podobne), nahrádza plánovanú tému inou témou.

Pokiaľ však dôvody dotknutej strany spočívajú výlučne v jej neochote alebo nezáujme sa

vyjadriť, sťažovateľ si plní svoju zákonnú informačnú povinnosť, usilujúc o objektivitu a

nestrannosť svojho vysielania všetkými ostatnými dostupnými prostriedkami. Vzhľadom na

tieto okolnosti moderátor primerane kompenzoval neúčasť koaličného politika vlastnými

kritickými poznámkami na adresu vyjadrení opozičného politika, pričom podstatnou

súčasťou diskusie bola aj kritika netransparentných postupov predchádzajúcej vlády,

vyslovená pani W. ...

Vo vzťahu k otázke právomoci Rady rozhodnúť o uložení predmetnej sankcie

sťažovateľovi je napadnuté rozhodnutiu postihnuté kombináciou svojvoľného právneho

záveru a absencie jeho relevantného a dostatočného odôvodnenia.

Vo svojej žalobe, adresovanej krajskému súdu a v odvolaní, adresovanom

najvyššiemu súdu, sťažovateľ na margo tejto otázky uviedol nasledovné:

„Žalovaný začal proti žalobcovi správne konanie na základe sťažnosti č. 1921/98-

2007, ktorá mu bola doručená 26. apríla 2007. Podľa názoru žalobcu, ktorý sa v tomto

názore opiera aj o nižšie citovanú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“), je nepochybné, že v prípade, ak Rada koná na základe podnetu,

sťažnosti alebo akéhokoľvek iného podania, adresovaného Rade inou osobou, za deň,

rozhodujúci pre začatie plynutia subjektívnej lehoty, nemožno považovať iný deň, ako ten,

v ktorom je Rade takéto podanie doručené, t. j. deň, keď sa ako orgán „dozvie“ o tom, že

malo dôjsť k porušeniu povinností, ktorých dodržiavanie chráni. (...)

V danej veci nebol a ani nemohol byť spor o to, že medzi dňom doručenia sťažnosti

Rade a dňom vydania jej rozhodnutia uplynula lehota dlhšia, ako šesť mesiacov. Krajský

súd však dospel k záveru, že predmetná lehota nezačala plynúť dňom doručenia sťažnosti

Rade, ale dňom, keď pracovníci Kancelárie Rady vypracovali správu o jej šetrení. (...)

Krajský súd svoj záver, že predmetná lehota sa má počítať odo dňa vypracovania

správy vnútornou organizačnou zložkou Rady a nie odo dňa, keď je Rade doručený

príslušný podnet na začatie konania, odôvodnil troma slovami: „podľa názoru súdu“.

Krajský súd sa jednoducho nevysporiadal s ani jedným jediným argumentom žalobcu, ktoré

tento uvádzal na podporu svojho tvrdenia o uplynutí zákonnej lehoty. Takéto

„odôvodnenie“ je v zmysle nedostatočné samé osebe a je v nesúlade

s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre

ľudské práva k právu na súdnu ochranu.“

Najvyšší súd si osvojil právny záver krajského súdu a „odôvodnil“ ho takto: „aj

podľa názoru Najvyššieho súdu SR žalovaný sa o porušení povinnosti dozvedel

z monitorovacej správy o šetrení sťažnosti č. , ktorá bola vypracovaná 19. 06.

2007, takže (žalovaný) rozhodol v zákonnej šesťmesačnej lehote 6. 11. 2007“ (s. 4, prvý

odsek).

Odhliadnuc od absencie odôvodnenia, prečo by subjektívna lehota mala pre Radu

plynúť inak, ako pre všetky ostatné orgány verejnej správy, znamená takýto záver jediné:

vnútorný útvar Rady alebo niektorý jej zamestnanec podanie skúma, vyhodnocuje, vykonáva

na jeho základe procesné úkony, a to nie ako súkromná osoba, ale ako osoba konajúca

v mene Rady, a to všetko pred tým, ako Rade vôbec začne plynúť subjektívna lehota. Inými

slovami, podľa záveru najvyššieho súdu je možné, aby orgán verejnej moci s nejakým

podaním nakladal bez toho, aby o tomto podaní vedel. Podľa názoru sťažovateľa je takýto

výklad zjavne arbitrárny a z ústavného hľadiska neudržateľný.

O rozpore takéhoto výkladu s fundamentálnou logikou počítania lehôt svedčia aj

rozhodnutia najvyššieho súdu v analogických veciach, z tých recentných možno spomenúť

napríklad rozhodnutie v sp. zn. , kde najvyšší súd uvádza nasledovné: „... prvá

objektívna možnosť, kedy sa rada ako právnická osoba dozvedela o porušení zákona,

nastala v tomto prípade už v deň, kedy bol podaný podnet Rozhlasovej rady... Je už

záležitosťou organizácie činnosti odporkyne a jej kancelárie, kedy sú uvedené zistenia

predložené rade na prerokovanie a akým spôsobom je ďalej preverená dôvodnosť

podnetu.“ Navyše, podľa existujúcej judikatúry a právnej doktríny začatie plynutia

subjektívnych aj objektívnych lehôt nemôže závisieť od rozhodnutia správneho orgánu,

ktorý vec prejednáva, pretože prípadná ľubovôľa správneho orgánu pri nakladaní so

začiatkom subjektívnej lehoty ľubovoľne by mohla narušiť právnu istotu dotknutých

subjektov práv a povinností. Konkrétne, zákonná subjektívna a objektívna lehota sú vždy

prekluzívnymi lehotami, ktoré správny orgán nemôže predĺžiť. Inak povedané, určenie

začiatku plynutia subjektívnej lehoty nie je a nemôže závisieť od svojvôle, či vnútorných

pomerov správneho orgánu (pórov. Machajová, J. akol.: Všeobecné správne právo. 1. vyd.

Žilina: Poradca podnikateľa, s. 233; tiež R 11/2004, rozsudok najvyššieho súdu z 25.

septembra 2001, sp. zn. ).

Odhliadnuc od skutočnosti, že orgán sa o porušení zákona nemôže dozvedieť

niekoľko týždňov po tom, ako o tomto porušení zákona koná, sťažovateľ je presvedčený, že

ustálená judikatúra ústavného súdu a ESĽP mu dáva nárok na obsiahlejšie zdôvodnenie,

než je slovné spojenie „podľa názoru súdu“, resp. odkaz na údajne ustálenú judikatúru.

O to viac to musí platiť v situácii, keď o krátky čas neskôr v analogických právnych veciach

najvyšší súd rozhodne, že subjektívna lehota naozaj začína plynúť tak, ako to predpokladá

zákon, t. j. keď sa Rada o porušení zákona dozvie, nie keď Rada vysloví, že to, o čom sa

dozvedela, prerokovala s takým a takým výsledkom.

V skratke, právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces nemohlo

byť dodržané v situácii, keď najvyšší súd (i) umožnil Rade vykonať sankčnú právomoc

v čase, keď ňou už podľa zákona nedisponovala, (ii) a to na základe výkladu, ktorý je zjavne

arbitrárny, (iii) pričom pre tento výklad neposkytol žiadne relevantné dôvody.

4.2 Právo šíriť informácie

V danej veci ide o tzv. inštitút prázdneho kresla, čiže o situáciu, keď jedna

z pozvaných strán bez relevantného dôvodu odmietne využiť ponúknutý priestor na

prezentáciu svojho stanoviska. Takýto inštitút je štandardne prítomný vo vysielacích

štatútoch verejnoprávnych rozhlasov v celej Európe a slúži práve tomu, aby verejnosť

nebola zbavená prístupu k informáciám na základe ľubovôle osôb, ktorých sa tieto

informácie týkajú. Inými slovami, inštitút prázdneho kresla slúži realizácii základného

práva šíriť a prijímať informácie aj v situácii, keď orgán verejnej moci alebo jeho

predstaviteľ nechce, aby sa takéto informácie šírili a prijímali.

Rada, krajský súd aj najvyšší súd odmietli takýto inštitút akceptovať a to bez

relevantných a dostatočných dôvodov. Krajský súd sa v otázke porušenia povinnosti

sťažovateľa zabezpečiť nestranné vysielanie „priklonil k právnemu názoru žalovaného, že

z hľadiska zachovania vyváženosti bolo potrebné, aby žalobca k postavenej téme rozhodne

poskytol priestor na reakciu aj zástupcovi koalície, pričom bolo dôležité, aby protichodný

názor v rámci predmetného programu zaznel.“ Krajský súd neuviedol jediný dôvod, ktorý

ho k tomuto príklonu viedol, iba ho konštatoval. Najvyšší súd v odôvodnení totožného

právneho záveru v zásade odkázal na dôvody krajského súdu a zopakoval, že predmetný

program nespĺňal požiadavku nestrannosti, „ktorá zahŕňa aj povinnosť poskytnúť pri

konfrontácii priestor na vyjadrenie obom stranám, vyváženosť a neutralitu“.

Najvyšší súd tak, rovnako ako krajský súd, bez akéhokoľvek povšimnutia ponechal

fakt, že všetko to, čo podľa jeho názoru nestrannosť zahŕňa, sťažovateľ aj urobil: moderátor

poskytol priestor koaličným aj opozičným politikom rovnako, reláciu viedol neutrálne

a neprejavoval náklonnosť k žiadnej zo strán sporu a v záujme vyváženosti sprostredkoval

verejnosti aj kritiku podobných postupov bývalej vlády od nezávislej predstaviteľky

mimovládnej organizácie.

Sťažovateľ ponúkol priestor na vyjadrenie trom hosťom (dvom politikom, jednej

analytičke), pričom z dôvodov na strane jedného z pozvaných hostí bol nútený ponechať

jeho „kreslo“ prázdne. Z rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ je povinný

nielen poskytnúť dotknutým stranám polemiky rovnaký priestor, ale aj zabezpečiť, že všetci

adresáti ponuky túto aj rovnakým spôsobom využijú. Podľa názoru sťažovateľa je však

splnenie takejto povinnosti mimo jeho dispozičnej sféry a preto jej v zmysle zásady nemo

tenetur ad impossibile (nikto nie je povinný plniť nemožné) ani nemôže podliehať.

Ak by sa totiž mal presadiť výklad, že vysielateľ povinný ponúknuť rovnaký priestor

je zároveň povinný zabezpečiť, že oslovené osoby ponuku aj rovnako využijú, znamenalo by

to, že politik, ktorého sa bezprostredne týka otázka verejného záujmu, môže efektívne zmariť

jej publicistickú reflexiu tým, že sa bez relevantného dôvodu odmietne k tejto otázke

vyjadriť. Prijatie takéhoto výkladu by bolo „návodom“ pre verejne činné osoby, ako môžu

efektívne mariť zákonom vymedzené úlohy sťažovateľa. Ak by ten mal mať možnosť vysielať

publicistické relácie iba na tie témy, ku ktorým bude ochotná vyjadriť sa každá zo strán,

ktorej bola efektívne ponúknutá táto možnosť, znamenalo by to priamy zásah do práva

a zároveň povinnosti sťažovateľa šíriť informácie o otázkach verejného záujmu, a tiež

obmedzenie garantovaného práva občanov prijímať informácie o takýchto

otázkach.

Vo vzťahu tak k právu podľa ako aj dohovoru pritom platí,

že z dôvodu absencie právomoci Rady ratione temporis chýba pre predmetný zásah do

slobody šírenia a prijímania informácií už prvý nevyhnutný predpoklad, a to je zákonný

základ zásahu.»

Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd napadnutým rozhodnutím neposkytol ochranu

základnému právu sťažovateľa, ale naopak, zachoval stav vytvorený rozhodnutím Rady,

ktorý je neprípustným zásahom do jeho základných práv chránených i dohovorom.

Preto sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a po posúdení

a prerokovaní prijal tento nález:

„1. Základné právo S. slobodne rozširovať informácie podľa ,

základné právo na súdnu ochranu podľa , právo na spravodlivý súdny

proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo

na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. marca 2009, sp. zn. 2

, porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. marca 2009, sp. zn.

2 , sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi S. trovy

právneho zastúpenia v sume eur (slovom eur) na účet jeho právneho zástupcu do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí

senátu podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), a keďže nezistil

dôvody na jej odmietnutie podľa , uznesením č. k.

-19 z 9. júla 2009 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 15. júla 2009 predsedu

najvyššieho súdu a 5. novembra 2009 právneho zástupcu sťažovateľa, aby sa vyjadrili

k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, predsedu najvyššieho súdu zároveň vyzval, aby

sa vyjadril k sťažnosti.

Podpredsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 31. augusta

2009 (č. k. -69 doručenom ústavnému súdu 7. septembra 2009) okrem iného

uviedla:

«... V uvedenej sťažnosti sa opakujú dôvody žaloby a odvolania z priebehu súdneho

preskúmavacieho konania s tou obmenou, že namiesto nezákonnosti je tvrdené porušenie

a dohovoru.

Žalobcovi uložila Rada pre vysielanie a retransmisiu v jednoinštančnom správnom

konaní za porušenie zákonnej povinnosti, ustanovenej v

Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene o telekomunikáciách

v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o vysielaní a retransmisii) najmiernejší postih

podľa § 64 ods. 1 písm. a) uvedeného zákona - upozornenie na porušenie zákona.

Uvedený postih nepodlieha vecnej preskúmavacej právomoci najvyššieho súdu podľa

§ 64 ods. 5 a 6 uvedeného zákona, a preto proti nemu nemožno podať opravný prostriedok

na súdne preskúmanie zákonnosti neprávoplatného rozhodnutia podľa tretej hlavy piatej

časti , ale žalobu (na krajský súd) na preskúmanie zákonnosti právoplatného

rozhodnutia (vydaného v jednoinštančnom správnom konaní) podľa druhej hlavy piatej

časti .

K dôvodom ústavnej sťažnosti okrem toho, čo už bolo uvedené v rozhodnutí Rady pre

vysielanie a retransmisiu zo dňa 6. 11. 2007 č. RL/110/2007, v potvrdzujúcom rozsudku

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10. 7. 2008, č. k. -54, ako aj

v potvrdzujúcom rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. marca 2009 sp. zn.

je potrebné uviesť:

I. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tvrdí, že právo sťažovateľa na súdnu ochranu

a spravodlivý súdny proces nemohlo byť dodržané v situácii, keď najvyšší súd umožnil Rade

pre vysielanie a retransmisiu vykonať sankčnú právomoc v čase, keď ňou už podľa zákona

nedisponovala a to na základe výkladu, ktorý je zjavne arbitrárny, pričom pre tento výklad

neposkytol žiadne relevantné dôvody.

Po vytvorení špecializovaných senátov na najvyššom súde rozvrhom práce na rok

2007 o veciach vo vecnej príslušnosti najvyššieho súdu rozhodovali dva senáty — 3 S a 5 S.

V nich sa preskúmavala zákonnosť rozhodnutí Rady pre vysielanie a retransmisiu, vydaných

podľa § 64 ods. 1 písm. c) až e) zákona o vysielaní a retransmisii. Po počiatočných

rozdieloch sa uvedené špecializované senáty ustálili v rozhodovaní o tom, kedy Rade pre

vysielanie a retransmisiu ako kolektívnemu orgánu začína plynúť subjektívna šesťmesačná

lehota podľa § 64 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii. Preto treba len zopakovať, že

podľa ustálenej judikatúry najvyššieho súdu momentom, kedy sa rada dozvedela, že

informácia má nevyhnutnú mieru určitosti a vierohodnosti a teda zabezpečuje, že správne

konanie nebude začaté na základe úplne neoverených, nejasných alebo zjavne

neopodstatnených informácií je vyhotovenie správy o monitoringu. Pripájajú sa rozsudky

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. novembra 2007, č. k. a 5 Sž

55/2007. Senát 2 S sa pri rozhodovaní vo veci , ktorá je predmetom danej

ústavnej sťažnosti, s uvedeným právnym názorom stotožnil ako s jediným správnym

a zákonným.

II. Ďalej sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tvrdí, že tak krajský súd ako aj najvyšší súd

bez akéhokoľvek povšimnutia ponechali fakt, že všetko to, čo podľa jeho názoru nestrannosť

zahŕňa, sťažovateľ aj urobil: moderátor poskytol priestor koaličným aj opozičným politikom

rovnako, reláciu viedol neutrálne a neprejavoval náklonnosť k žiadnej zo strán sporu

a v záujme vyváženosti sprostredkoval verejnosti aj kritiku podobných postupov bývalej

vlády od nezávislej predstaviteľky mimovládnej organizácie.

Rada pre vysielanie a retransmisiu v súlade so zákonom rozhodla, že v programe

„Z prvej ruky“, odvysielanom 10. 4. 2007 o cca 18.25 hod., nezabezpečil žalobca

objektívnosť a nestrannosť, za čo mu uložil už uvedenú najmiernejšiu sankciu.

K tvrdeniam žalobcu toľko - žalobca opakovane vymenúva, čo všetko (bezvýsledne)

urobil, aby zabezpečil nestrannosť uvedenej relácie. Pre posúdenie objektívnej

zodpovednosti žalobcu je však dôležitý výsledok. Ten sa nedostavil. A preto je daná

objektívna zodpovednosť žalobcu podľa § 16 písm. b) zákona o vysielaní a retransmisii.

Uvedená relácia sa pre časový odstup už vo zvukovom archíve S. nenachádza

(www.rozhlas.sk) Na uvedenej internetovej stránke sa nachádza článok „Pyramída stráca

rovnováhu“, ktorý sa pripája.»

Podpredsedníčka najvyššieho súdu na ďalšiu výzvu ústavného súdu z 11. decembra

2009 oznámila listom zo 17. decembra 2009 (č. k. -69 doručeným ústavnému súdu

8. januára 2010), že netrvá na ústnom prerokovaní predmetnej sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľa k vyjadreniu najvyššieho súdu zaujal v liste

z 10. novembra 2009 (doručenom ústavnému súdu 12. novembra 2009) toto stanovisko:

«Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že odporca o absencii právomoci Rady pre

vysielanie a transmisiu rozhodol arbitrárne a že svoje rozhodnutie neoprel o relevantné

a dostatočné dôvody, odporca uvádza, že predmetné rozhodnutie je výsledkom vývoja,

v ktorom „po počiatočných rozdieloch sa uvedené špecializované senáty ustálili

v rozhodovaní o tom, kedy... začína plynúť subjektívna šesťmesačná lehota,“ preto podľa

odporcu „treba len zopakovať, že podľa ustálenej judikatúry najvyššieho súdu momentom,

kedy sa rada dozvedela... je vyhotovenie správy o monitoringu.“ O (i)relevancii tohto

argumentu najlepšie vypovedá skutočnosť, že v rozhodnutí, vydanom približne mesiac po

napadnutom rozhodnutí (23. apríla 2009), práve odporca rozhodol, že „... prvá objektívna

možnosť, kedy sa rada ako právnická osoba dozvedela o porušení zákona, nastala v tomto

prípade už v deň, kedy bol podaný podnet Rozhlasovej rady... Je už záležitosťou organizácie

činnosti odporkyne a jej kancelárie, kedy sú uvedené zistenia predložené rade na

prerokovanie a akým spôsobom je ďalej preverená dôvodnosť podnetu.“

Dôkaz:

kópia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.

Podľa názoru sťažovateľa tak zostáva zrejmé, že je per definitionem vylúčené, aby

správny orgán vykonával v nejakej veci procesné úkony pred tým, ako sa o veci dozvie a že

názor odporcu, vyjadrený v napadnutom rozhodnutí, nielen odporuje jeho vlastným

rozhodnutiam v iných právne totožných veciach, ale je aj ústavne neudržateľný.

V tejto súvislosti si sťažovateľ dovoľuje dať do pozornosti aj rozsudok Európskeho

súdu pre ľudské práva vo veci Beian v. Rumunsko, z ktorého vyplýva nárok adresáta práva

na to, aby v totožných či analogických právnych veciach práve najvyššia súdna inštancia

vydávala konzistentné rozhodnutia. Uvedené napokon v ešte výraznejšej podobe vníma ako

súčasť princípu právnej istoty aj ústavný súd (napríklad, , ,

, , , ). Ak by sme teda aj odhliadli od

skutočnosti, že právny záver odporcu ohľadom absencie právomoci Rady v danej veci uložiť

sankciu je úplne arbitrárny, k porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

došlo už len tým, že na totožné právne otázky dostal od toho súdu, ktorý je príslušný na

zjednocovanie rozhodovacej činnosti súdov, vzájomne sa vylučujúce odpovede.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že učinil všetko, čo bolo potrebné za účelom

zachovania objektivity jeho vysielania, odporca uvedené uznáva, argumentuje však, že

„dôležitý je výsledok“, ktorý „sa nedostavil“. Pri absencii akýchkoľvek iných argumentov

odporcu je sťažovateľ nútený zotrvať na svojom stanovisku, že svojím rozhodnutím odporca

zasiahol do jeho práv, chránených a dohovoru, a to z dôvodov, ktoré

podrobne uvádza v ústavnej sťažnosti a ktoré odporca ponechal bez akéhokoľvek

meritórneho vyjadrenia.»

Právny zástupca sťažovateľa v odpovedi na výzvu súčasne oznámil ústavnému súdu,

že netrvá na ústnom prerokovaní sťažnosti. Spresnil tiež petit v časti týkajúcej sa trov

konania [„... si sťažovateľ dovoľuje pre prípad úspechu uplatniť náhradu trov konania

vo výške 584,77 EUR vrátane DPH za štyri úkony právnej pomoci (prevzatie a príprava

zastúpenia, vypracovanie ústavnej sťažnosti, porada sťažovateľa s právnym zástupcom,

vypracovanie vyjadrenia v priebehu konania) a režijný paušál“].

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,

tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať

idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu

konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.

Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa

slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez

zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby

vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom

výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať

uvedené základné právo účastníkov garantované v . Tomuto základnému

právu zodpovedá uplatňovanie zásady prednosti ústavne konformného výkladu, ktorý

ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických osôb alebo právnických osôb,

pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri

uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich

právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp.

plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických

osôb. Všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy

v prospech realizácie (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných

základných práv a slobôd (, ). Ústavný súd v tejto súvislosti

dodáva, že ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať

vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu

tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek

vyplývajúcich jednak z , ako aj z medzinárodných zmlúv o ľudských právach

a základných slobodách, ktorým je Slovenská republika viazaná.

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť

preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , , , ) a zároveň

by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci.

1. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

2 z 18. marca 2009, ktorým najvyšší súd v odvolacom konaní potvrdil

rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -54

z 10. júla 2008.

K porušeniu uvedených práv sťažovateľa malo dôjsť tým, že najvyšší súd svojím

rozsudkom sp. zn. z 18. marca 2009, ktorým v odvolacom konaní potvrdil

rozsudok krajského súdu č. k. -54 z 10. júla 2008 o tom, že sťažovateľ (žalobca)

porušil povinnosť ustanovenú v o vysielaní

a retransmisii a o zmene o telekomunikáciách v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), čím podľa sťažovateľa potvrdil aj

nesprávnu aplikáciu ustanovenia „o začiatku plynutia šesťmesačnej lehoty, v rámci ktorej

Rada pre vysielanie a retransmisiu mohla sťažovateľovi uložiť sankciu.“

Sťažovateľ zastáva názor, že jeho „právo... na súdnu ochranu a spravodlivý súdny

proces nemohlo byť dodržané v situácii, keď najvyšší súd (i) umožnil Rade vykonať sankčnú

právomoc v čase, keď ňou už podľa zákona nedisponovala, (ii) a to na základe výkladu,

ktorý je zjavne arbitrárny, (iii) pričom pre tento výklad neposkytol žiadne relevantné

dôvody“.

Ústavný súd vzal do úvahy odlišnú judikatúru najvyššieho súdu v skutkovo

obdobných prípadoch. Konkrétne rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. a sp. zn.

z 27. novembra 2007, ktorými najvyšší súd potvrdil rozhodnutie Rady,

korešpondujú s právnym názorom najvyššieho súdu vyjadreným v napadnutom rozhodnutí

sp. zn. z 18. marca 2009. Z označených rozsudkov vyplýva, že pod pojmom

«„dozvedieť sa o porušení povinnosti“ v zmysle treba

rozumieť časový okamžik vedomosti správneho orgánu, príslušného k rozhodnutiu o pokute,

o skutkových okolnostiach deliktu v takom rozsahu, ktorý umožní už ich predbežné právne

zhodnotenie. Momentom, kedy sa rada dozvedela, že informácia má nevyhnutnú mieru

určitosti a vierohodnosti a teda zabezpečuje, že správne konanie nebude začaté na základe

úplne neoverených, nejasných alebo zjavne neopodstatnených informácií, je v danom

prípade vyhotovenie správy o monitoringu.».

Na druhej strane najvyšší súd v rozsudku sp. zn. z 23. apríla 2009

ktorým zrušil rozhodnutie Rady, v odôvodnení argumentuje v uvedených súvislostiach inak:

„Podľa názoru senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prvá objektívna

možnosť, kedy sa rada ako právnická osoba dozvedela o porušení zákona, nastala v tomto

prípade už v deň, kedy bol podaný podnet Rozhlasovej rady vo veci sťažnosť, t. j. dňa

13. 06. 2008. Je už záležitosťou organizácie činnosti odporkyne a jej kancelárie, kedy sú

uvedené zistenia predložené rade na prerokovanie a akým spôsobom je ďalej preverená

dôvodnosť podnetu.

Na základe uvedeného dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že

odporkyňa porušila v danom prípade ustanovenie tým, že

v danom prípade rozhodla o uložení sankcie po uplynutí šesť mesačnej subjektívnej lehoty,

pretože podľa názoru súdu sa o porušení povinnosti navrhovateľkou dozvedela najneskôr

dňa 14. 06. 2008, keď jej bol doručený podnet Rozhlasovej rady. Samotné porušenie

povinnosti vysielateľa sa deklaruje až v rozhodnutí, ktorým sa sankcia ukladá, preto

samotné podanie podnetu ako určité podozrenie, že došlo k porušeniu povinností

vyplývajúcich zo , je potrebné, aby rada chápala už ako určité

podozrenie. Preto je už na samotnej odporkyni, aká je jej vnútorná organizácia a kedy

začne správne konanie a porušenie zákona prerokuje.

Na základe uvedeného dospel senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k záveru,

že je potrebné predmetné preskúmavané rozhodnutie odporkyne č. zo dňa

16. 12. 2008 zrušiť podľa v spojení s , pretože

v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mala vplyv na zákonnosť

vydaného rozhodnutia, spočívajúca v tom, že napadnuté rozhodnutie odporkyne bolo

vydané po uplynutí subjektívnej šesťmesačnej lehoty, ktorá uplynula dňa 15. 12. 2008,

keďže 13. 12. 2008 bola sobota.“

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií

procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Podľa (ďalej aj „OSP“) súd

v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov,

ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne

a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov

vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy

a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé

a ústavne akceptovateľné.

V súlade s už uvedenými ustanoveniami je teda

povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na

ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí

týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia. Podľa názoru ústavného súdu sa teda

najvyšší súd ustanoveniami dôsledne neriadil.

Vypracovaniu dôsledného a presvedčivého odôvodnenia tohto napadnutého

rozhodnutia mal najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu venovať zvýšenú pozornosť.

Najvyšší súd sa žiadnym spôsobom nevyrovnal so svojou „rozchádzajúcou“ sa

rozhodovacou činnosťou pri výklade a aplikácii príslušných ustanovení

Z. z. napriek vyjadreniu podpredsedníčky súdu o tom, že judikatúra špecializovaných

senátov je v tomto smere od roku 2007 ustálená. Nevysporiadal sa ani s argumentmi, ktoré

uviedol v žalobe sťažovateľ.

Keďže najvyšší súd sa pri rozhodovaní v otázke začatia plynutia lehoty podľa § 64

ods. 3 na podanie podnetu na porušenie povinnosti dôsledne

nevyrovnal s odlišným právnym názorom obsiahnutým v iných rozhodnutiach najvyššieho

súdu a vychádzal iba z citácie rozhodnutí, ktoré považoval za vydané v rámci „ustálenej

judikatúry“, a nevyjadril sa ani k ďalším argumentom sťažovateľa, ústavný súd nepovažuje

rozhodnutie najvyššieho súdu za ústavne akceptovateľné, a preto rozhodol, že najvyšší súd

napadnutým rozhodnutím porušil základné právo sťažovateľa podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

2. Sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie svojho základného práva slobodne

rozširovať informácie podľa v spojení s a svojho

práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 18. marca 2009, ktorým najvyšší súd

v odvolacom konaní potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. -54 z 10. júla 2008.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že súčasťou jeho

štandardnej judikatúry (napr. , , ) je aj právny

názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo podľa čl. 26 ods. 2

a právo podľa dohovoru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že

všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

, resp. z dohovoru. O prípadnom porušení základných práv hmotného

charakteru možno uvažovať v zásade len vtedy, ak zo strany všeobecného súdu primárne

došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov

vyjadrených v až , resp. dohovoru a v spojení s ich

porušením.

Ústavný súd v rámci ďalšieho preskúmania odôvodnenia najvyššieho súdu

týkajúceho sa namietaného porušenia základného práva sťažovateľa skonštatoval, že

najvyšší súd sa ako súd odvolací stotožnil so závermi žalovaného (Rady, pozn.) o tom, že

„prezentáciou jednostranných informácií bolo divákovi (išlo o rozhlasové vysielanie, pozn.)

znemožnené, aby si mohol pod vplyvom prezentácie viacerých názorov uhlov pohľadu

vytvoriť vlastný, objektivizovaný názor na danú problematiku“; „bolo dôležité, aby

protichodný názor zaznel“ –„mali tvorcovia programu postaviť tému širšie a diskutovať bez

politikov“. Ústavný súd zistil, že najvyšší súd vyslovil toto hodnotenie bez toho, aby

skúmal, z akého preukázaného skutkového stavu ho vyvodil krajský súd (najvyšší súd sa len

priklonil k záverom krajského súdu, ktoré sú v tejto oblasti značne nejasné a vágne).

Apriórne tak stotožnil neúčasť jednej strany v programovej relácii bez akejkoľvek

alternatívy s dostatočným dôvodom na vyslovenie neobjektívnosti tejto relácie

a s porušením povinnosti zo strany vysielateľa. Pritom konkrétny priebeh politicko-

publicistického programu, t. j. aké názory, hodnotiace komentáre a informácie

spravodajského charakteru v konkrétnej diskusii v skutočnosti vôbec zazneli od prítomných

strán a ich vzťah (aby sa tieto potom dali hodnotiť z hľadiska nestrannosti a vyváženosti),

nie je celkom jasný zo žiadneho z predchádzajúcich rozhodnutí v tejto veci (napr. posúdenie

otázky „inštitútu prázdneho kresla“, ktorý je štandardne známy z európskych chárt

publicistiky v tejto oblasti, ani tvrdenia sťažovateľa, že moderátor relácie i jej politicky

neutrálny hosť veľmi kriticky hodnotili aj konanie tej politickej strany, ktorej zástupca účasť

na diskusii neodmietol, sa nestali predmetom vyhodnotenia ani konfrontácie s preukázaným

skutkovým stavom v odvysielanej relácii).

Vychádzajúc z toho, že najvyšší súd pri rozhodovaní v otázke posudzovania

porušenia povinnosti sťažovateľa podľa a potvrdil

rozhodnutie krajského súdu, ktorý sa argumentačne jednostranne, nedôsledne a nejasným

spôsobom vyrovnal so skutkovým stavom, z ktorého mal vyvodiť jednoznačné

a presvedčivo odôvodnené rozhodnutie, porušil aj základné právo sťažovateľa podľa čl. 26

ods. 1 v spojení s a jeho právo podľa v spojení s

dohovoru.

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1 ( ), a zruší také rozhodnutie, opatrenie

alebo iný zásah.

Keďže napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu označených základných práv

sťažovateľa, ústavný súd tento rozsudok zrušil ( v spojení s

) a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie [

v spojení s ]. V tomto bude viazaný

právnym názorom ústavného súdu ( ) a jeho

povinnosťou bude najmä odstrániť vytýkané nedostatky a rešpektovať relevantné ústavné

princípy.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné

zadosťučinenie. Sťažovateľ nežiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním

advokátom JUDr. R. P., B. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal

z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok

2008, ktorá bola 695,41 € (20 950 Sk), keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku

2009.

Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie

sťažnosti, vypracovanie vyjadrenia v priebehu konania) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2

a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 115,90 €, t. j. spolu

v sume 347,70 €, zvýšenú o 19 % daň z pridanej hodnoty v sume 66,06 €, čo spolu

s režijným paušálom trikrát po 6,95 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 434,61 €.

Najvyšší súd je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ) podľa bodu 3

výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2010