Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 29/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. decembra 2012

v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a sudcov Petra Brňáka a Milana

Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť R., B., zastúpeného P., spol. s r. o., konajúcou

prostredníctvom advokáta JUDr. R. P., B., ktorou namieta porušenie svojich základných

práv podľa a a práv podľa

a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 20. októbra 2010, a takto

rozhodol:

Základné právo R. slobodne rozširovať informácie podľa

Slovenskej republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, právo na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 20. októbra 2010 p o r u š e n é n e b o l o .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

č. k. -22 z 18. januára 2012 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť R. (ďalej

len ,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva slobodne rozširovať

informácie podľa (ďalej len ,a“),

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva na slobodu prejavu

podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

,,dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 20. októbra 2010 (ďalej

len ,,najvyšší súd“ a ,,napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Sťažovateľ, ktorý je univerzálnym právnym nástupcom S., vo svojej sťažnosti

okrem iného uviedol, že je verejnoprávnou národnou, nezávislou, informačnou, kultúrnou a

vzdelávacou inštitúciou, ktorá poskytuje služby verejnosti v oblasti rozhlasového a

televízneho vysielania. Právny predchodca sťažovateľa S. odvysielal 10. apríla 2007 asi o ...

v programe ... moderovanú diskusiu, obsahom ktorej boli otázky týkajúce sa aktuálneho

politicko-spoločenského vývoja v súvislosti s odvolávaním ministra hospodárstva Ľ. J.

na mimoriadnej schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky. Rada pre vysielanie

a retransmisiu (ďalej len „Rada“) rozhodnutím sp. zn. zo 6. novembra 2007

(ďalej len „rozhodnutie Rady“) rozhodla, že S. odvysielaním predmetného programu porušil

povinnosť ustanovenú v o vysielaní a retransmisii a o

zmene o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“), a podľa ustanovenia

Z. z. uložila sťažovateľovi sankciu ̶upozornenie na porušenie zákona.

3. S. podal 25. januára 2008 na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Rady a jeho zrušenia,

pretože Rada proti nemu uplatnila sankčnú zodpovednosť bez splnenia relevantných

zákonných podmienok a potrestala ho v čase po uplynutí zákonnej lehoty, keď už také

oprávnenie nemala, a tiež preto, že rozhodnutie Rady bolo postihnuté vadou nesprávneho

právneho posúdenia. Krajský súd zamietol žalobu sťažovateľa rozsudkom č. k.

54 z 10. júla 2008 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“). Proti tomuto rozsudku podal

sťažovateľ odvolanie, pretože sa domnieval, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil.

Najvyšší súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom sp. zn. z 18.

marca 2009 (ďalej len ,,prvý rozsudok najvyššieho súdu“) tak, že rozsudok krajského súdu

potvrdil.

4. S. následne pred ústavným súdom namietal porušenie svojich základných práv

podľa a , ako aj práv podľa a

dohovoru prvým rozsudkom najvyššieho súdu. Ústavný súd nálezom sp. zn.

z 21. januára 2010 vyslovil porušenie označených práv S., prvý rozsudok najvyššieho súdu

zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. V poradí druhým rozsudkom, ktorý sťažovateľ

napáda touto sťažnosťou, najvyšší súd opätovne potvrdil rozsudok krajského súdu.

5. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti vychádza z toho, že Rada sa o údajnom porušení

zákonnej povinnosti S., za ktorú mu uložila sankciu, dozvedela 26. apríla 2007, keď jej bola

doručená sťažnosť zaregistrovaná pod č. 1921/98-2007; podľa neho je práve týmto dňom

ohraničený začiatok plynutia šesťmesačnej lehoty, v rámci ktorej Rada mohla sťažovateľovi

uložiť sankciu. Rada sa na uložení sankcie uzniesla až 6. novembra 2007 a jej rozhodnutie

bolo sťažovateľovi doručené 17. decembra 2007 (deň právoplatnosti rozhodnutia).

Sťažovateľ sa v sťažnosti podrobne zaoberá judikatúrou najvyššieho súdu v otázke začatia

plynutia lehoty na uloženie sankcie a túto časť sťažnosti uzatvára tvrdením, že najvyšší súd

sa v druhom rozsudku odklonil nielen od predchádzajúcej rozsiahlej judikatúry najvyššieho

súdu v iných veciach, ale aj od vlastného právneho názoru, ktorý vyslovil v prvom rozsudku

v tej istej právnej veci. V tejto súvislosti sťažovateľ odkazom na judikatúru ústavného súdu

a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) namieta nerovnaké posudzovanie

totožných právnych otázok, čo podľa jeho názoru samo osebe predstavuje neprípustný zásah

do jeho označených práv. Nerovnaké posudzovanie totožných právnych otázok sťažovateľ

namieta aj v súvislosti s rozličnými kritériami najvyššieho súdu v otázke vymedzenia

skutku, ktorý má byť správnym deliktom.

6. Vo vzťahu k namietanému porušeniu samotného základného práva šíriť informácie

podľa a dohovoru v danej veci ide podľa sťažovateľa

o tzv. inštitút prázdneho kresla, čiže o situáciu, keď jedna z pozvaných strán bez

relevantného dôvodu odmietne využiť ponúknutý priestor na prezentáciu svojho stanoviska.

Takýto inštitút je štandardne prítomný vo vysielacích štatútoch verejnoprávnych rozhlasov

v celej Európe a slúži práve na to, aby verejnosť nebola zbavená prístupu k informáciám

na základe svojvôle osôb, ktorých sa tieto informácie týkajú. Inými slovami, inštitút

prázdneho kresla slúži realizácii základného práva šíriť a prijímať informácie aj v situácii,

keď orgán verejnej moci alebo jeho predstaviteľ nechce, aby sa takéto informácie šírili

a prijímali.

7. Sťažovateľ v tomto smere opäť odkazom na judikatúru ústavného súdu, ESĽP

a najvyššieho súdu namieta neprípustný zásah do informačných práv a slobôd. Súčasťou

rozhodnutia Rady bol ,,návod“, ktorý S. v upozornení na porušenie zákona udelila. Najvyšší

súd síce tento návod ako nesprávny diskvalifikoval, napriek tomu však opätovne potvrdil

rozsudok krajského súdu, ktorým tento zamietol žalobu proti rozhodnutiu Rady. Urobil tak

aj napriek tomu, že ústavný súd v náleze zrušujúcom prvý rozsudok najvyššieho súdu

konštatoval neprípustnosť takéhoto zásahu. Podľa názoru sťažovateľa je zrejmé, že

„nemôže byť v súlade s ochranou informačných práv a slobôd také súdne rozhodnutie,

ktorým sa mu odníme ochrana pred sankciou, podstatou ktorej je záväzný návod na také

plnenie jeho zákonných povinností, aké je v bezprostrednom rozpore s a dohovorom

a od akého napokon upustil aj sám najvyšší súd... Pravidlom, ktoré tento návod obsahuje,

teda je, že sťažovateľ má v budúcnosti buď dosiahnuť, že všetci politici, ktorí dostanú

príležitosť sa vyjadriť, ju aj využijú, alebo ju nesmie dať nikomu. V skratke, ak jedna strana

nejakého politického sporu účasť v relácii odmietne, musí sa vysielať bez politikov.

Podstatou návodu je tak popretie možnosti využiť inštitút tzv. prázdneho kresla… Najvyšší

súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vyslovil názor, že návod, ktorý je povinnou a

pre sťažovateľa záväznou súčasťou rozhodnutia Rady, nie je správny, a tento návod hneď

vzápätí výrokom svojho rozhodnutia potvrdil.“.

8. Sťažovateľ svoju argumentáciu uzatvára tvrdením, že najvyšší súd napadnutým

rozhodnutím neposkytol ochranu základnému právu sťažovateľa, ale naopak, zachoval stav

vytvorený rozhodnutím Rady, ktorý je zásahom do jeho základných práv chránených

i dohovorom.

9. Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález:

„1. Základné právo R. slobodne rozširovať informácie podľa ,

základné právo na súdnu ochranu podľa , právo na spravodlivý súdny

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1

dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. októbra 2010, sp. zn. 2

Sžo 73/2010 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. októbra 2010,

sp. zn. sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť R. trovy právneho

zastúpenia, vrátane DPH, na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

10. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval najvyšší súd, aby sa

vyjadril k prijatej sťažnosti a k vhodnosti ústneho pojednávania. Predseda najvyššieho súdu

vo vyjadrení z 20. februára 2012 uviedol:

,,Najvyšší súd k problematike začatia plynutia subjektívnej lehoty na rozhodnutie

Rady o správnom delikte uvádza, že v čase jeho rozhodovania v predmetnej veci

z judikatúry najvyššieho súdu vyplývali tri názory na určenie okamihu, kedy začína plynúť

uvedená subjektívna lehota:

a) dňom zasadnutia Rady, na ktorom sa Rada oboznámila s monitorovacou správou,

prípadne správou o šetrení sťažnosti (napríklad rozsudky najvyššieho súdu

sp. zn. , , , ),

b) dňom vypracovania monitorovacej správy (napríklad rozsudky

sp. zn. , , , , ), alebo

c) dňom doručenia sťažnosti Rade (napríklad rozsudky najvyššieho súdu

sp. zn. , , , , , ).

V sťažnosťou napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu () sa najvyšší

súd priklonil k písm. a), teda k právnemu názoru, ktorý za začiatok plynutia subjektívnej

lehoty považoval deň zasadnutia Rady, na ktorom sa Rada oboznámila s monitorovacou

správou. Uvedený právny názor najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí odôvodnil

postavením a pôsobnosťou Rady, mechanizmom jej fungovania, vnútornými organizačnými

aktmi Rady... Najvyšší súd teda podrobne odôvodnil svoj názor týkajúci sa plynutia

subjektívnej lehoty a aj keď ho expressis verbis neporovnával so svojím predchádzajúcim

právnym názorom vysloveným v rozhodnutí ..., sťažovateľovi bolo zrejmé,

aké dôvody viedli najvyšší súd k zmene jeho právneho názoru v súvislosti so subjektívnou

lehotou a okamihom pre začatie jej počítania.

Na margo uvedenej problematiky najvyšší súd uvádza, že nejednotnosť judikatúry

najvyššieho súdu v tomto smere bola dôvodom pre zmenu právnej úpravy § 64 ods. 3

s účinnosťou od 15. decembra 2009 (v zmysle ktorej sa za deň, keď

sa Rada dozvedela o porušení povinnosti považuje deň prerokovania správy o kontrole

dodržiavania povinností na zasadnutí Rady, pozn. ústavného súdu)...

Vymedzenie skutku správneho deliktu vyplýva z výroku rozhodnutia Rady, podľa

ktorého žalobca porušil povinnosť ustanovenú v tým,

že dňa 10. apríla 2007 asi o ... odvysielal program ..., v ktorom nezabezpečil objektívnosť a

nestrannosť. V skutkovej vete je vymedzený čas spáchania deliktu (10. apríla 2007 asi o ...),

miesto (program ...) a spôsob spáchania deliktu (nezabezpečenie objektívnosti a

nestrannosti)...

K inštitútu prázdneho kresla najvyšší súd uvádza, že jeho existenciu nespochybňoval

a nespochybňuje. Najvyšší súd sa stotožnil s názorom Rady, že program Z prvej ruky... patrí

do kategórie politickej publicistiky a vzhľadom na to musí spĺňať podmienky uvedené

v ustanovení (vysielateľ je povinný zabezpečiť

objektívnosť a nestrannosť spravodajských programov a politickopublicistických

programov; názory a hodnotiace komentáre musia byť oddelené od informácií

spravodajského charakteru). V podrobnostiach najvyšší súd odkazuje na svoje rozhodnutie

, podľa ktorého zo strany moderátora programu ... nebola táto povinnosť

dostatočne zabezpečená.

Najvyšší súd ako súd odvolací je oprávnený potvrdiť rozhodnutie súdu prvého stupňa

aj z iných dôvodov než tých, ktoré uvádzal vo svojom rozhodnutí súd prvého stupňa,

samozrejme za predpokladu, že rozhodnutie je vo výroku vecne správne. V takomto prípade

je inter partes záväzný právny názor odvolacieho súdu, ktorým boli korigované právne

názory súdu prvostupňového... Rovnako tomu bolo aj vo veci sp. zn. , keď

najvyšší súd korigoval názor krajského súdu týkajúci sa návodu Rady a uviedol, že žalobca

nie je povinný sa návodom Rady v ďalšom konaní riadiť.

Najvyšší súd nesúhlasí s názorom sťažovateľa, že mu nebola poskytnutá súdna

ochrana ani na druhý pokus. Najvyšší súd sa vo svojom rozhodnutí sp. zn.

z 20. októbra 2010 dostatočným spôsobom vysporiadal s námietkami žalobcu uvedenými

v odvolaní proti rozsudku krajského súdu, zaoberal sa všetkými pre vec rozhodujúcimi

skutočnosťami a dal na ne odpoveď...

Vzhľadom na uvedené skutočnosti najvyšší súd navrhuje sťažnosť sťažovateľa

odmietnuť. Najvyšší súd netrvá na ústnom pojednávaní pred Ústavným súdom Slovenskej

republiky.“

11. Na výzvu a následnú urgenciu ústavného súdu sťažovateľ prostredníctvom

právneho zástupcu listom z 12. septembra 2012 oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania.

12. Ústavný súd po vyhodnotení stanovísk účastníkov konania dospel k záveru, že

od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, a preto boli splnené

podmienky pre upustenie od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) a sťažnosť bola prerokovaná na neverejnom zasadnutí senátu ústavného

súdu. Po posúdení sťažnosti, rozsudku najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského

súdu a nálezom ústavného súdu sp. zn. a vyjadrenia k sťažnosti dospel

ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu k záveru, že sťažnosť nie je dôvodná.

13. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ).

Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie

a rešpektovanie všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov.

Dodržiavanie orgánmi verejnej moci však nemožno vzťahovať len na strohé

rešpektovanie jej jednotlivých článkov. Generálna interpretačná a realizačná klauzula

ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ( ). Výklad

každej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ústavnou ako základným

zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán

aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad.

14. Podľa každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom,

písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať

a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha

povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať

na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa

slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez

zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby

vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

15. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu

neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci

všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry (siedma hlava má dva

oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní

svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť

princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní

o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných

predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či

nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv

a slobôd (napr. , , ).

16. V posudzovanej veci bolo súčasne nevyhnutné posúdiť, či najvyšší súd

rozhodujúci o veci po zrušení jeho prvého rozsudku ústavným súdom rešpektoval svoju

viazanosť právnym názorom ústavného súdu ( ).

Nálezom sp. zn. z 21. januára 2010 ústavný súd vyslovil porušenie práv

sťažovateľa a zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 18. marca 2009.

V odôvodnení nálezu ústavný súd v podstatnom uviedol:

«Ústavný súd vzal do úvahy odlišnú judikatúru najvyššieho súdu v skutkovo

obdobných prípadoch. Konkrétne rozsudky najvyššieho súdu sp. zn.

a sp. zn. z 27. novembra 2007, ktorými najvyšší súd potvrdil rozhodnutie

Rady, korešpondujú s právnym názorom najvyššieho súdu vyjadreným v napadnutom

rozhodnutí sp. zn. z 18. marca 2009. Z označených rozsudkov vyplýva, že

pod pojmom ,,dozvedieť sa o porušení povinnosti“ v zmysle

Z. z. treba rozumieť časový okamžik vedomosti správneho orgánu, príslušného

k rozhodnutiu o pokute, o skutkových okolnostiach deliktu v takom rozsahu, ktorý umožní už

ich predbežné právne zhodnotenie. Momentom, kedy sa Rada dozvedela, že informácia má

nevyhnutnú mieru určitosti a vierohodnosti, a teda zabezpečuje, že správne konanie nebude

začaté na základe úplne neoverených, nejasných alebo zjavne neopodstatnených informácií,

je v danom prípade vyhotovenie správy o monitoringu.

Na druhej strane najvyšší súd v rozsudku sp. zn. z 23. apríla 2009,

ktorým zrušil rozhodnutie Rady, v odôvodnení argumentuje v uvedených súvislostiach inak:

„Podľa názoru senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prvá objektívna možnosť,

kedy sa rada ako právnická osoba dozvedela o porušení zákona, nastala v tomto prípade už

v deň, kedy bol podaný podnet Rozhlasovej rady vo veci sťažnosť, t. j. dňa 13. 06. 2008. Je

už záležitosťou organizácie činnosti odporkyne a jej kancelárie, kedy sú uvedené zistenia

predložené rade na prerokovanie a akým spôsobom je ďalej preverená dôvodnosť

podnetu.“

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií

procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. ... Dostatočnosť

a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky

rozhodnutia. Podľa názoru ústavného súdu sa teda najvyšší súd ustanoveniami § 157

ods. 2 dôsledne neriadil. Vypracovaniu dôsledného a presvedčivého odôvodnenia

tohto napadnutého rozhodnutia mal najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu venovať

zvýšenú pozornosť. Najvyšší súd sa žiadnym spôsobom nevyrovnal so svojou

„rozchádzajúcou“ sa rozhodovacou činnosťou pri výklade a aplikácii príslušných

ustanovení napriek vyjadreniu podpredsedníčky súdu o tom, že

judikatúra špecializovaných senátov je v tomto smere od roku 2007 ustálená. Nevysporiadal

sa ani s argumentmi, ktoré uviedol v žalobe sťažovateľ.

Keďže najvyšší súd sa pri rozhodovaní v otázke začatia plynutia lehoty podľa § 64

ods. 3 na podanie podnetu na porušenie povinnosti dôsledne

nevyrovnal s odlišným právnym názorom obsiahnutým v iných rozhodnutiach najvyššieho

súdu a vychádzal iba z citácie rozhodnutí, ktoré považoval za vydané v rámci „ustálenej

judikatúry“, a nevyjadril sa ani k ďalším argumentom sťažovateľa, ústavný súd nepovažuje

rozhodnutie najvyššieho súdu za ústavne akceptovateľné, a preto rozhodol, že najvyšší súd

napadnutým rozhodnutím porušil základné právo sťažovateľa podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru...

Ústavný súd v rámci ďalšieho preskúmania odôvodnenia najvyššieho súdu

týkajúceho sa namietaného porušenia základného práva sťažovateľa skonštatoval, že

najvyšší súd sa ako súd odvolací stotožnil so závermi žalovaného (Rady, pozn.) o tom, že

„prezentáciou jednostranných informácií bolo divákovi (išlo o rozhlasové vysielanie, pozn.)

znemožnené, aby si mohol pod vplyvom prezentácie viacerých názorov uhlov pohľadu

vytvoriť vlastný, objektivizovaný názor na danú problematiku“; „bolo dôležité, aby

protichodný názor zaznel“ –„mali tvorcovia programu postaviť tému širšie a diskutovať bez

politikov“.

Ústavný súd zistil, že najvyšší súd vyslovil toto hodnotenie bez toho, aby skúmal,

z akého preukázaného skutkového stavu ho vyvodil krajský súd (najvyšší súd sa len priklonil

k záverom krajského súdu, ktoré sú v tejto oblasti značne nejasné a vágne). Apriórne tak

stotožnil neúčasť jednej strany v programovej relácii bez akejkoľvek alternatívy

s dostatočným dôvodom na vyslovenie neobjektívnosti tejto relácie a s porušením povinnosti

zo strany vysielateľa. Pritom konkrétny priebeh politicko-publicistického programu, t. j. aké

názory, hodnotiace komentáre a informácie spravodajského charakteru v konkrétnej

diskusii v skutočnosti vôbec zazneli od prítomných strán a ich vzťah (aby sa tieto potom dali

hodnotiť z hľadiska nestrannosti a vyváženosti), nie je celkom jasný zo žiadneho

z predchádzajúcich rozhodnutí v tejto veci.

Vychádzajúc z toho, že najvyšší súd pri rozhodovaní v otázke posudzovania

porušenia povinnosti sťažovateľa podľa a potvrdil

rozhodnutie krajského súdu, ktorý sa argumentačne jednostranne, nedôsledne a nejasným

spôsobom vyrovnal so skutkovým stavom, z ktorého mal vyvodiť jednoznačné a presvedčivo

odôvodnené rozhodnutie, porušil aj základné právo sťažovateľa podľa čl. 26 ods. 1

v spojení s a jeho právo podľa v spojení s

dohovoru.“»

17. Po zrušení prvého rozsudku najvyššieho súdu a vrátení veci na ďalšie konanie

najvyšší súd opäť konal vo veci odvolania právneho predchodcu sťažovateľa proti rozsudku

krajského súdu, ktorým bola jeho žaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Rady

zamietnutá. Rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou pritom najvyšší súd opätovne

potvrdil rozsudok krajského súdu a na vlastné odôvodnenie v poradí druhého

potvrdzujúceho rozsudku v podstatnom uviedol:

«Predmetom posúdenia v tomto konaní sú dve otázky, ktoré namietal žalobca

vo svojom odvolaní, a to zachovanie šesťmesačnej subjektívnej lehoty na rozhodnutie

zo strany správneho orgánu a nesprávne právne posúdenie veci správnym orgánom, pokiaľ

ide o zabezpečenie objektívnosti a nestrannosti posudzovaného programu.

Podľa § 64 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii rada o uložení sankcie rozhodne

do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa o porušení povinnosti podľa odseku 1 dozvedela,

najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď bola povinnosť porušená.

Pre zodpovedanie prvej spornej otázky je potrebné ustáliť, kedy sa rada o porušení

povinnosti dozvedela, a následne posúdiť, či rozhodnutie zo dňa 6. novembra 2007 bolo

vydané v šesťmesačnej lehote stanovenej zákonom o vysielaní a retransmisii...

Ako je zrejmé z dikcie ustanovenia § 64 ods. 3, citovaného vyššie, zákonodarca

výslovne neurčil, aká skutočnosť je tým momentom, kedy sa rada o porušení povinnosti

dozvie. Ako vyplýva z už uvedeného, odpovede na túto otázku sa rôznia. Z dôvodu absencie

presnej definície momentu rozhodujúceho pre začatie plynutia zákonnej lehoty

na rozhodnutie, je potrebné zodpovedať nastolenú otázku pomocou výkladu citovaného

ustanovenia.

Názory, ktorá právna skutočnosť je rozhodná pre začiatok plynutia lehoty, sú

odlišné, a to nielen pokiaľ ide o názory rady ako spravujúceho subjektu na jednej strane a

názory vysielateľov ako spravovaných subjektov na strane druhej, ale aj pokiaľ ide o súdnu

prax. Aj z doterajšej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu je zrejmé, že výklad sporného

ustanovenia nebol jednotný.

V rozsudkoch č. k. zo dňa 1. júla 2008, č. k. zo dňa

9. apríla 2009, č. k. zo dňa 23. apríla 2009, č. k. zo dňa

2. júna 2009, č. k. zo dňa 21. júla 2009 a č. k. zo dňa

5. novembra 2009 najvyšší súd vyslovil právny názor, že prvá objektívna možnosť, kedy sa

rada dozvedela o porušení zákona, nastala v deň, keď jej bola doručená sťažnosť. Zároveň

doplnil, že je len záležitosťou organizácie činnosti rady a jej kancelárie, kedy je dôvodnosť

sťažnosti preverená a spracované zistenia predložené rade na prerokovanie.

Odlišný právny názor, t. j. že dňom rozhodujúcim pre začiatok plynutia subjektívnej

lehoty pre rozhodnutie o uložení sankcie je deň vyhotovenia monitorovacej správy,

resp. správy o šetrení sťažnosti, zaujal najvyšší súd v rozsudkoch č. k. zo dňa

18. októbra 2007, č. k. zo dňa 27. novembra 2007, č. k. zo dňa

17. januára 2008, č. k. zo dňa 17. januára 2008 a č. k. zo dňa

17. januára 2008.

V rozsudkoch č. k. zo dňa 28. septembra 2006, č. k. zo dňa

16. mája 2007, č. k. zo dňa 19. decembra 2007 a č. k. zo dňa

19. decembra 2007 dospel najvyšší súd k inému právnemu posúdeniu veci, odlišnému

od vyššie uvedených dvoch výkladov sporného ustanovenia. V uvedených rozsudkoch

najvyšší súd konštatoval, že deň, kedy rada na svojom zasadnutí prerokovala správu

o šetrení sťažnosti, resp. monitorovaciu správu, je dňom, kedy sa rada dozvedela o možnom

porušení zákona.

Senát najvyššieho súdu, rozhodujúci v prejednávanej právnej veci, výkladom

sporného ustanovenia zákona dospel k záveru, že rozhodujúcou skutočnosťou pre začiatok

plynutia zákonnej subjektívnej lehoty na rozhodnutie o uložení sankcie je prerokovanie

monitorovacej správy na zasadnutí rady. K tomuto záveru dospel senát najvyššieho súdu po

tom, čo vo všetkých daných súvislostiach vyhodnotil postavenie a pôsobnosť rady, ako aj

mechanizmus jej fungovania, pričom vychádzal zo samotného zákona o vysielaní

a retransmisii a tiež vzal do úvahy vnútorné, organizačné akty rady.

Rada ako právnická osoba má pri výkone štátnej správy v oblasti vysielania,

retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie postavenie

orgánu štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou. Je zložená z deviatich členov, volených

Národnou radou Slovenskej republiky, pričom členovia rady, okrem jej predsedu, môžu

vykonávať svoju funkciu ako jedinú činnosť alebo ako činnosť popri pracovnom pomere,

pri súčasnom dodržaní určených zákonných obmedzení.

Rada teda nie je orgánom štátnej správy v klasickom ponímaní, ale je správnym

orgánom sui generis. Platné rozhodnutie rady je utvárané prejavom vôle deväťčlenného

kolektívneho orgánu. Vzhľadom na to, že funkcia člena rady je verejnou funkciou a členovia

rady (okrem predsedu) ju môžu vykonávať aj popri pracovnom pomere, je zrejmé, že

členovia rady nemôžu byť prítomní v sídle rady, a v tejto súvislosti sa podieľať na napĺňaní

jej pôsobnosti a poslania v takom nepretržitom časovom rozsahu, ako je to napríklad

u zamestnancov iných orgánov štátnej správy s rozhodovacou právomocou zverenou im

na konkrétnom úseku štátnej správy. Podľa štatútu rady, schváleného predsedom Národnej

rady Slovenskej republiky, rada zasadá spravidla dvakrát do mesiaca. Z takto nastaveného

mechanizmu fungovania je zrejmé, že rada sa môže o určitých skutočnostiach (a teda aj

o možnom porušení zákona zo strany žalobcu) dozvedieť, ak sa tieto relevantné informácie

dozvedia jej členovia. Je nesporné, že reálnou možnosťou, kedy členovia rady získajú

vedomosť o určitej skutočnosti, je práve zasadnutie, na ktorom sú prítomní, pričom práve

na zasadnutí rady je možné zákonným mechanizmom (hlasovaním) kreovať vôľu rady ako

kolektívneho orgánu, a teda relevantne rozhodovať v zmysle zákona o vysielaní

a retransmisii.

Pokiaľ ide o postavenie a činnosť kancelárie rady, je nepochybné, že sa jedná

o fundovaný podporný technický aparát rady s dostatočne vysokou odbornosťou v oblasti

patriacej do pôsobnosti rady. Nejde však o subjekt disponujúci rozhodovacími

právomocami v zmysle zákona o vysielaní a retransmisii, a preto nie je relevantné, či sa

o určitej skutočnosti dozvedela kancelária rady, ak vyhodnotenie a následné rozhodnutie

o tejto skutočnosti patrí do výlučnej právomoci rady.

Ako už bolo uvedené, výklad ustanovenia § 64 ods. 3 zákona o vysielaní

a retransmisii nebol v doterajšej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu jednotný.

V prejednávanej veci dospel senát najvyššieho súdu k vyššie uvedenému právnemu záveru,

ktorý je jedným z troch doteraz vyslovených právnych názorov v rozhodovacej činnosti

najvyššieho súdu týkajúcej sa sporného ustanovenia. Je nepochybne legitímnym právom

žalobcu vysloviť svoj názor na spôsob aplikácie daného zákonného ustanovenia a svoje

tvrdenia podložiť doposiaľ vyslovenými právnymi závermi hovoriacimi v jeho prospech.

Súčasne je však povinnosťou súdu vyhodnotiť tvrdenia žalobcu v reálnych súvislostiach

a v medziach platného práva, a bez toho, aby bol súd povinný osvojiť si právny názor

žalobcu, musí vlastnou analýzou dospieť k záveru, ktorý má podklad tak v skutkovom stave,

ako aj v platných právnych predpisoch aplikovaných na prejednávaný prípad.

Naznačeným postupom, z dôvodov vyššie uvedených, dospel najvyšší súd k záveru, že

rada sa o možnom porušení zákona zo strany žalobcu dozvedela na svojom zasadnutí dňa

3. júla 2007. Z uvedeného vyplýva, že subjektívna šesťmesačná lehota na rozhodnutie

o uložení sankcie bola zachovaná (rozhodnutie bolo vydané dňa 6. novembra 2007).

V neposlednom rade je potrebné poukázať aj na vývoj právnej úpravy, pokiaľ ide o sporné

ustanovenia § 64 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii, aj keď to pre prejednávanú vec

nie je relevantné. , ktorý nadobudol účinnosť 15. decembra 2009,

bol zmenený a doplnený zákon o vysielaní a retransmisii. V § 64 ods. 4 zákona o vysielaní

a retransmisii účinného do 14. decembra 2009 (v zákone o vysielaní a retransmisii účinnom

do 28. decembra 2007, teda v znení účinnom pre prejednávanú vec, to bolo ustanovenie

§ 64 ods. 3) sa na konci pripojila veta: „Za deň, keď sa rada dozvedela o porušení

povinnosti podľa odseku 1, sa považuje deň prerokovania správy o kontrole dodržiavania

povinností podľa tohto zákona na zasadnutí rady.“

Z uvedeného je zrejmé, že , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. o vysielaní a retransmisii a o zmene

o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

zákonodarca explicitným určením dňa, ktorý sa považuje za deň, kedy sa rada dozvedela

o porušení povinnosti, reagoval na neurčito vymedzený začiatok plynutia subjektívnej

lehoty, a na to nadväzujúce nejednotné rozhodovanie najvyššieho súdu v otázke určenia

tohto okamihu. Skutočnosť, že vývoj právnej úpravy postupoval rovnakým smerom, akým sa

uberalo uvažovanie a rozhodnutie najvyššieho súdu v tomto konaní, môže byť len

argumentom ilustrujúcim, že právny záver súdu nie je nedôvodný, či právne nelogický.

Druhou námietkou žalobcu v prejednávanej veci bolo samotné nesprávne právne

posúdenie veci správnym orgánom, pokiaľ rozhodol, že program „...“, odvysielaný dňa 10.

apríla 2007 o cca ..., nespĺňal atribúty objektívnosti a nestrannosti, tak ako to vyžaduje

ustanovenie § 16 písm. b) zákona o vysielaní a retransmisii, podľa ktorého vysielateľ je

povinný zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajských programov a

politickopublicistických programov; názory a hodnotiace komentáre musia byť oddelené od

informácií spravodajského charakteru.

Nakoľko nosnou témou posudzovanej relácie bolo aktuálne politické dianie

v súvislosti s návrhom opozície na odvolanie ministra hospodárstva, Ľ. J., rada

konštatovala, že išlo jednoznačne o politickú tému, a preto uvedenú reláciu vyhodnotila ako

politicko-publicistický program...

Pojmy objektívnosť a nestrannosť (použité v citovanom ustanovení) nie sú v zákone

presne definované, jedná sa o tzv. neurčité právne pojmy.

Ako hlavné kritériá objektivity rada v odôvodnení rozhodnutia uviedla pravdivosť,

relevanciu, transparentnosť, presnosť, vecnosť, vyváženosť, rôznorodosť, aktuálnosť,

zrozumiteľnosť, osvojenie si pozície odstupu a neutrality vo vzťahu k predmetu

spravodajstva, absenciu stránenia. Vo svetle týchto atribútov rada následne vyhodnotila

posudzovanú reláciu a dospela k záveru, že táto relácia nespĺňala požiadavky nestrannosti

a objektívnosti, pričom tento právny názor rada podložila konkrétnymi citáciami

z posudzovanej relácie a vyporiadala sa aj s námietkami žalobcu uvedenými v jeho

stanovisku k správnemu konaniu.

Úlohou súdov v súdnom preskúmavacom konaní ̶prvostupňového (krajského)

a odvolacieho (najvyššieho) ̶bolo posúdiť, či správny orgán konkrétny skutkový jav (obsah

programu „...“, odvysielaný dňa 10. apríla 2007) správne subsumoval pod neurčitý právny

pojem (objektívnosť a nestrannosť). Pri aplikácii neurčitých právnych pojmov je

rozhodujúce, aby správny orgán definoval, čo pod konkrétnym právnym pojmom rozumie a

aké znaky a kritéria sú určujúce pri uvážení, či skúmaný skutkový stav podlieha, resp.

nepodlieha pod daný právny pojem. Najvyšší súd ako odvolací súd v systéme správneho

súdnictva sa v odvolacom konaní pri posudzovaní vecnej správnosti napadnutého rozsudku

krajského súdu v konečnom dôsledku obmedzil na skúmanie, či rada pri aplikácii kritérií

ustanovených v § 16 písm. b) zákona o vysielaní a retransmisii nevybočila z medzí zákona a

či jej rozhodnutie je výsledkom logických a zdôvodnených úvah. V tomto smere je potrebné

konštatovať, že napadnuté rozhodnutie rady je podrobne odôvodnené a je v ňom uvedené,

akými kritériami sa pri posudzovaní možného porušenia zákona zo strany žalobcu rada

riadila a na základe akých konkrétnych skutočností dospela k záveru, že k porušeniu zákona

došlo. Ak zákon v určitých prípadoch vymedzuje povinnosť vysielateľa všeobecnými

pojmami, ktoré bližšie nedefinuje, rada je povinná pri výkone svojej pôsobnosti,

vyplývajúcej jej z ustanovenia § 5 ods. 1 písm. g) zákona o vysielaní a retransmisii posúdiť

obsah programu podľa ňou určených kritérií, lebo len tak môže ustáliť, či vysielateľ

neporušuje základné povinnosti, ustanovené zákonom. Radou zvolené kritériá (pravdivosť,

relevancia, transparentnosť, presnosť, vecnosť, vyváženosť, rôznorodosť, aktuálnosť,

zrozumiteľnosť, osvojenie si pozície odstupu a neutrality vo vzťahu k predmetu

spravodajstva, absencia stránenia) sú podľa názoru najvyššieho súdu objektívne, logické

a zrozumiteľné. Sú tiež súladné s výkladom týchto pojmov v odbornej literatúre̶

výkladových slovníkoch. Krátky slovník slovenského jazyka (Veda, vydavateľstvo SAV,

1997) definuje pojem objektívny ako jestvujúci nezávisle od subjektívneho vedomia,

skutočný, faktický, nezaujatý, nestranný a pojem nestranný ako kt. nikomu nenadŕža,

nezaujatý, neutrálny, objektívny. Rovnaké sú definície uvedených pojmov aj v staršom

vydaní uvedeného slovníka (z roku 1987). Slovník slovenského jazyka II. diel (Vydavateľstvo

SAV, 1960) definuje pojem objektívnosť ako 1. existencia, jestvovanie niečoho nezávisle

od ľudského vedomia, 2. nadindividuálna, všeobecná platnosť niečoho, 3. nestrannosť,

nezaujatosť, vecnosť, spravodlivosť, 4. pravdivosť, správnosť, hodnovernosť a pojem

nestranný ako objektívny, nezaujatý, nepredpojatý, nikomu nenadŕžajúci, spravodlivý.

Vzhľadom na zákonné vymedzenie povinností vysielateľa všeobecnými pojmami bolo

právom rady a vlastne aj nevyhnutnosťou zvoliť kritériá pre posudzovanie plnenia

základných povinností vysielateľa a tým naplniť všeobecné zákonné definície konkrétnym

obsahom. S ohľadom na obsah pojmov objektívnosť a nestrannosť, ako je ich obsah

uvedený vyššie, podľa názoru najvyššieho súdu rada správne vyhodnotila posudzovanú

reláciu ako nespĺňajúcu požadované atribúty objektívnosti a nestrannosti. Inštitút

prázdneho kresla možno považovať za štandardný postup pri realizácii tohto druhu

programu, avšak v takom prípade bolo potrebné, aby názory chýbajúcej strany boli

prezentované zástupcom tretieho sektora a keď nie ním, tak redaktorom. Rada odôvodnene

usúdila, že nezaujatý poslucháč nemohol nadobudnúť po vypočutí relácie dojem, že bola

objektívna a nestranná, a že názory, ktoré v relácii odzneli, boli kvalitatívne a kvantitatívne

pluralitné a vyvážené.

Žalobca v stanovisku k správnemu konaniu uviedol, že dramaturg programu R. K.

menovaným pozvanie za S. tlmočil dňa 10. apríla 2007, teda v deň vysielania. Otázka, či

pozývanie hostí do relácie v deň jej konania je zo strany slovenského rozhlasu plnením jeho

poslania so všetkou starostlivosťou, tiež bola významná pri rozhodovaní rady v danej veci.

Najvyšší súd v postupe a rozhodnutí rady nezistil také vybočenie z medzí a hľadísk

ustanovených zákonom, ktoré by odôvodňovalo konštatovanie, že napadnuté rozhodnutie

je nezákonné.

Z dôvodov uvedených vyššie najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa

v spojení s prvá veta ako vecne správny potvrdil, keď dospel

k totožnému záveru ako krajský súd, že v preskúmavanej veci bol správnym orgánom

dostatočne zistený skutkový stav a z neho vyvodený správny právny záver. Nebolo preto

v súdnom preskúmavacom konaní zistené porušenie zákona v postupe a rozhodovaní

správneho orgánu - rady.»

18. Podstata sťažnostných námietok sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozsudku

najvyššieho súdu spočíva v tvrdení, že tento ani na druhý pokus neposkytol súdnu ochranu

jeho informačným právam a slobodám, keď aj po zrušení prvého rozsudku nálezom

ústavného súdu opätovne potvrdil žalobu zamietajúci rozsudok krajského súdu. Sťažovateľ

v sťažnosti opätovne polemizuje s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim

sa zachovania lehoty na rozhodnutie Rady o uložení sankcie, ako aj s jeho názorom

o uplatnení sankčnej právomoci Rady v konkrétnom prípade odvysielaného programu.

V obidvoch smeroch pritom predkladá vlastné úvahy, ktoré sčasti podopiera zrušujúcim

nálezom ústavného súdu a taktiež inými rozsudkami najvyššieho súdu, v ktorých najvyšší

súd vyslovil iný názor ako v prerokovávanej právnej veci.

19. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky

účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako ESĽP pripomenul, že súdne

rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García

Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,

ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento

argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko

z 19. februára 1998).

20. Súčasťou doktríny ústavného súdu je aj názor, v zmysle ktorého nie je jeho

úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov v otázkach patriacich do ich

právomoci, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov

a dovolacieho súdu (m. m. , , , ).

In concreto zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov upravujú § 21 až § 23 zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon č “). V posudzovanom prípade je zjavné, že

najvyšší súd ako odvolací správny súd až do prijatia novely

vykonanej vykladal otázku začatia plynutia lehoty

na rozhodnutie Rady rozdielne. Keďže rozdielna interpretácia relevantného zákonného

ustanovenia najvyšším súdom trvala dlhšiu dobu, ústavný súd týmto kladie opodstatnenú

otázku, či najvyšší súd nezanedbal svoju úlohu zjednocovať svoju vlastnú rozchádzajúcu sa

judikatúru.

21. Súčasťou princípu právnej istoty ako princípu materiálneho právneho štátu

( ) je totiž aj požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku

v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. m. m. ,

a ), t. j. aby sa porovnateľné, resp. obdobné situácie posudzovali po právnej

stránke rovnakým spôsobom. Táto požiadavka korešponduje aj s judikatúrou ESĽP. V tejto

súvislosti ústavný súd uviedol, že protichodné právne závery vyslovené v analogických

prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere

v spravodlivé súdne konanie (napr. , , ). Aj ESĽP

sa opakovane vyslovil k rozdielnej judikatúre najvyšších súdov. V rozsudku ESĽP Beian v.

Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 ESĽP napr. konštatoval, že k rozdielnej judikatúre

najvyššej súdnej inštancie došlo z dôvodu, že „neexistoval mechanizmus spôsobilý zaistiť

koherentnosť judikatúry...“. Poukázal tiež na to, že rozdiely v judikatúre „sú inherentným

dôsledkom každého súdneho systému...“, pričom úlohou najvyššej súdnej inštancie je

odstrániť vzniknuté protirečenia. V tejto veci ESĽP rozhodol, že došlo k porušeniu čl. 6

ods. 1 dohovoru, avšak zdôraznil, že „problém, ktorý sa vyskytuje v tomto prípade, spočíva

nielen v judikatúrnych rozporoch... ale najmä v zlyhaní najvyššieho kasačného súdu ako

regulátora konfliktov“.

22. Rozdielnosť v rozhodnutiach aj napriek tomu, že je v zásade neželaná, je

prirodzenou súčasťou súdnych systémov aj v moderných demokratických právnych štátoch.

V zásade platí, že nemožno vylúčiť rozhodovanie o totožných veciach iným spôsobom,

v tomto prípade je však v záujme naplnenia ústavného práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivé súdne konanie nevyhnutné, aby konajúci súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia predložil podrobné, jasné a zrozumiteľné argumenty, pre ktoré sa odchýlil

od iného už vysloveného právneho názoru, pretože v opačnom prípade by zanedbal svoju

zákonom ustanovenú povinnosť pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania a narušil právnu

istotu účastníkov konania (obdobne ).

23. V posudzovanom prípade je zrejmé, že judikatúra najvyššieho súdu v otázke

začatia plynutia lehoty na rozhodnutie Rady sa určitým spôsobom vyvíjala. Napadnutý

rozsudok najvyššieho súdu ponúka v tomto smere určitý prehľad, z ktorého vyplývajú aj

časové súvislosti naznačených interpretačných posunov. Kým v rokoch 2006 – 2007 sa

najvyšší súd prikláňal ku dňu prerokovania monitorovacej správy, následne na sklonku

rokov 2007 a 2008 prevažovala orientácia na deň vyhotovenia monitorovacej správy, aby

následne v rokoch 2008 a 2009 najvyšší súd preferoval deň doručenia sťažnosti Rade.

Po nadobudnutí účinnosti novely účinnej od 15. decembra 2009

bol za moment začatia plynutia subjektívnej lehoty na rozhodnutie Rady explicitne

zákonom ustanovený deň prerokovania správy o kontrole dodržiavania povinností podľa

tohto zákona na jej zasadnutí. V napadnutom rozsudku sa najvyšší súd sa priklonil k prvotne

judikovanej alternatíve, teda že lehota začína plynúť dňom prerokovania monitorovacej

správy na zasadnutí Rady.

24. Z pohľadu tohto konania a rozhodovania ústavného súdu bolo podstatné aj

skúmanie, či najvyšší súd pri opakovanom rozhodovaní rešpektoval vyslovený právny názor

ústavného súdu v zrušujúcom náleze. Ako je z jeho odôvodnenia zrejmé, ústavný súd vytkol

v tomto smere najvyššiemu súdu najmä absenciu vyrovnania sa s vlastnou rozchádzajúcou

sa judikatúrou, ako aj s argumentmi sťažovateľa bez toho, aby súc si vedomý nedostatku

právomoci na zjednocovanie judikatúry najvyššieho súdu sám vyslovil akýkoľvek právny

názor týkajúci sa sporného momentu začatia plynutia lehoty na rozhodnutie Rady.

25. Ako je zrejmé z relevantnej časti odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu, tento

dal sťažovateľovi podrobnú a ústavne akceptovateľnú odpoveď na to, (i) ako sa vyrovnal

s rozchádzajúcou sa judikatúrou najvyššieho súdu a s jeho žalobnými a odvolacími

dôvodmi, v rámci toho (ii) aké je právne postavenie Rady a jej členov, ktorí jediní

na zasadnutí Rady kreujú jej vôľu ako kolektívneho orgánu, prečo (iii) lehota

na rozhodnutia nezačína plynúť doručením sťažnosti kancelárii Rady, aby (iv) napokon

dôvodiac v prospech dňa prerokovania monitorovacej správy na zasadnutí Rady ako dňa

začatia plynutia zákonnej lehoty na rozhodnutie konštatoval jej zachovanie. Skutočnosť, že

sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným

(m. m. , ). Taktiež nebolo zistené, aby sa najvyšší súd pri

opätovnom prerokovaní odvolania právneho predchodcu sťažovateľa proti rozsudku

krajského súdu neriadil vysloveným právnym názorom ústavného súdu. V intenciách

mantinelov možných zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov preto ústavný

súd dospel k záveru, že rozsudok najvyššieho súdu je v otázke určenia a odôvodnenia

momentu začatia plynutia subjektívnej lehoty na rozhodnutie Rady ústavne udržateľný,

nevykazuje znaky svojvôle, arbitrárnosti, je náležite odôvodnený a výklad relevantných

podústavných noriem všeobecným súdom nie je taký, že popiera účel a zmysel príslušných

zákonných ustanovení (m. m. ). Aj preto ústavný súd v tomto náleze

nepovažoval za potrebné rozvíjať či podporovať správnosť záveru najvyššieho súdu

preskúmavajúceho zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy ako vec patriacu do jeho

ústavnej ( ) a zákonnej ( )

právomoci.

26. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietanú skutočnosť, že najvyšší súd odôvodnil svoj

právny názor aj zmenenou právnou úpravou, ktorá však nadobudla účinnosť až

15. decembra 2009, ústavný súd len stručne uvádza, že z odôvodnenia rozsudku najvyššieho

súdu zreteľne vyplýva, na akých úvahách založil svoje zistenia a závery, a taktiež to, že

odkaz na zmenenú zákonnú úpravu mal len doplnkový (teda nie rozhodujúci) význam.

V tomto smere však možno poukázať na tú skutočnosť, že k novele zákona vôbec nemuselo

dôjsť za predpokladu, že by samotný najvyšší súd postupom podľa § 21 až § 23 zákona

č. zjednotil svoju rozchádzajúcu sa judikatúru.

27. Druhou podstatnou otázkou, ktorá bola predmetom skúmania ústavného súdu,

ostala otázka, či najvyšší súd ako odvolací správny súd poskytol súdnu ochranu tvrdenému

porušeniu informačných práv a slobôd právneho predchodcu sťažovateľa. V tejto súvislosti

je opäť nutné vychádzať z dôvodov zrušujúceho nálezu ústavného súdu

sp. zn. , kde dôvodom na vyslovenie porušenia označených práv právneho

predchodcu sťažovateľa bolo potvrdenie zamietajúceho rozsudku krajského súdu bez toho,

aby sa najvyšší súd dôsledne a jasne vyrovnal so skutkovým stavom zisteným Radou

a z neho vyvodil jednoznačné a presvedčivé právne závery. Stotožnenie sa s dôvodmi

prvostupňového rozsudku bez toho, aby odvolací súd poskytol účastníkovi konania

presvedčivú a jasnú odpoveď na podstatné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

ako aj absenciu primeranej reakcie na podstatné odvolacie námietky pritom ústavný súd

nekritizoval len vo veci právneho predchodcu sťažovateľa, ale aj vo veciach iných

sťažovateľov (napr. , ).

28. Ako z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, tento sa

pri v poradí druhom potvrdení rozsudku krajského súdu neobmedzil na skonštatovanie

správnosti dôvodov napadnutého rozsudku prvostupňového správneho súdu (§ 219 ods. 2

), ale sám v medziach žaloby a odvolania právneho

predchodcu sťažovateľa preskúmal zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia Rady.

29. Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na ústavné

postavenie a právomoc správnych súdov, ktoré nemožno zamieňať s postavením

a právomocou správnych orgánov. Pri ukladaní sankcií v oblasti správneho

(administratívneho) trestania patrí vždy do právomoci príslušného správneho orgánu

po zistení skutkového stavu a jeho právnej subsumpcii rozhodnúť o uložení zákonnej

sankcie. Právomoc všeobecných (správnych) súdov je iba prieskumná, čo explicitne uvádza

aj , v zmysle ktorého súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí

orgánov verejnej správy. Uvedené platí rovnako tak vo sfére súdneho prieskumu zákonnosti

administratívnych sankcií, kde však súdy navyše disponujú plnou jurisdikciou (§ 250i ods. 2

v spojení s ), ktorá vyplýva z

dohovoru, ktorý zaručuje každému právo, aby súd rozhodol o oprávnenosti akéhokoľvek

trestného obvinenia proti nemu, pričom štrasburská judikatúra za trestné považuje aj

konania, ktoré možno označiť ako priestupky, iné správne delikty či disciplinárne delikty

(napr. Maurer c. Rakúsko z 18. februára 1997, Bendenoun c. Francúzsko

z 24. februára 1994). Napokon priamo dikcia uvedených ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku umožňuje súdu modifikovať tak skutkový stav zistený správnym orgánom, ako aj

sankciu ním uloženú účastníkovi správneho (a neskôr) súdneho konania.

30. Zmena rozhodnutia správneho orgánu preskúmavajúcim správnym súdom však

prichádza do úvahy len vtedy, keď tento zistí jeho nezákonnosť, in concreto ak zistí, že

o uložení sankcie malo byť správnym orgánom rozhodnuté inak. V posudzovanom súdnom

prieskume najvyšší súd potvrdil žalobu zamietajúci rozsudok krajského súdu potom, ako

zistil, že rozhodnutie Rady o uložení sankcie – upozornenie na porušenie zákona ̶bolo

vydané v súlade so zákonom.

31. Najvyšší súd pritom neurčité právne pojmy (objektívnosť a nestrannosť)

obsiahnuté v dispozícii relevantnej právnej normy [ ]

podrobil vlastnému, najmä gramatickému a logickému výkladu a súdny prieskum

skoncentroval na skúmanie otázky, či Rada pri interpretácii a následnej aplikácii zákonných

kritérií pre politicko-publicistické programy nevybočila z medzí zákona a či jej rozhodnutie

je výsledkom racionálnych a zrozumiteľných úvah. Súdny prieskum rozhodnutia Rady tak,

ako ho realizoval najvyšší súd – a to je v posudzovanom prípade zvlášť dôležité ̶bol teda

orientovaný výlučne na zákonnosť tohto rozhodnutia, pričom správny súd neposudzoval

účelnosť či vhodnosť rozhodnutia Rady ani vhodnosť či účelnosť návodu, ktorého

nespôsobilosť sťažovateľ v sťažnosti namietal. Aj napriek tomu, že sťažovateľ sa

nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu, v zhode s už uvedeným táto skutočnosť

nezakladá porušenie označených práv sťažovateľa.

32. Aj v tomto smere teda ústavný súd uzatvára, že najvyšší súd dal sťažovateľovi

podrobnú a ústavne akceptovateľnú odpoveď na to, (i) aký je obsah neurčitých pojmov

objektívnosť a nestrannosť, (ii) prečo odvysielaný program z pohľadu poslucháča tieto

parametre nespĺňal, a (iii) vychádzajúc z uvedeného, prečo v postupe a rozhodnutí Rady

nebolo zistené porušenie zákona. Odpoveď najvyššieho súdu pritom nemožno interpretovať

tak, ako to robí sťažovateľ, teda že najvyšší súd by ponechal v platnosti rozhodnutie Rady

vrátane ústavne nespôsobilého návodu týkajúceho sa nemožnosti využitia inštitútu

prázdneho kresla. Najvyšší súd posudzoval zákonnosť rozhodnutia Rady v konkrétnych

súvislostiach (čas, téma, moderátor, hostia programu etc.) a iba v týchto konštatoval

porušenie zákonných kritérií objektívnosti a nestrannosti v politicko-publicistickom

programe. Najvyšší súd pritom nikde v odôvodnení napadnutého rozsudku nekonštatoval, že

pro futuro nesmie sťažovateľ pri realizácii svojich informačných práv a slobôd využívať

inštitút prázdneho kresla, iba uviedol, aké opatrenia má urobiť v záujme zachovania

objektívnosti a nestrannosti spravodajských a politicko-publicistických programov. Jeho

odôvodnený právny záver obsiahnutý v napadnutom rozsudku pritom nevykazuje znaky

arbitrárnosti či svojvôle a nie je založený ani na ústavne nekonformnom výklade

relevantných zákonných ustanovení.

33. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva na súdnu ochranu

sťažovateľa podľa a práva na spravodlivé súdne konanie, ústavný súd

uzatvára, že rozsudok najvyššieho súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej

a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky

na odôvodnenie rozsudku ( ) nie je arbitrárny

a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na všetky podstatné skutkové a právne otázky.

V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom

najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade

nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať

porušenia základných práv (obdobne napr. , ).

34. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva slobodne rozširovať

informácie podľa a práva na slobodu prejavu podľa

dohovoru ústavný súd uvádza, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ak toto porušenie

nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy postupu

vyplývajúce z až (). Keďže v napadnutom rozsudku

najvyššieho súdu ústavný súd nezistil porušenie týchto princípov, neprichádzalo do úvahy

ani vyslovenie porušenia práv podľa a dohovoru. Na strane

druhej, novšia judikatúra ústavného súdu už smeruje aj k posudzovaniu namietaného

porušenia hmotných práv (kam patria aj označené práva) v rozhodnutí všeobecného súdu,

a to aj bez toho, aby sťažovateľ musel namietať, že všeobecný súd súčasne porušil aj

ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z až (,

, , a pod.). V súvislosti s tvrdeným zásahom

do označeného práva však ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na ústavne akceptovateľný

a riadne odôvodnený právny záver najvyššieho súdu o absencii nestrannosti a objektívnosti

v sankcionovanom programe právneho predchodcu sťažovateľa nemožno uvažovať

o zásahu do jeho práv podľa a dohovoru.

35. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosti sťažovateľa nevyhovel a výrokom

tohto nálezu rozhodol, že jeho označené práva napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

porušené neboli. Keďže sťažnosti vyhovené nebolo, ústavný súd sa nemohol zaoberať

ďalšími návrhmi sťažovateľa (návrh na zrušenie rozsudku najvyššieho súdu a vrátenie veci

na ďalšie konanie, náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd

sťažnosti vyhovie.

36. Podľa k rozhodnutiu pripája odlišné

stanovisko sudkyňa Marianna Mochnáčová.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2012