Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)I. ÚS 29/2012
PDF · 377.61 KB
No categories available
I. ÚS 29/2012
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. decembra 2012
v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a sudcov Petra Brňáka a Milana
Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť R., B., zastúpeného P., spol. s r. o., konajúcou
prostredníctvom advokáta JUDr. R. P., B., ktorou namieta porušenie svojich základných
práv podľa čl. 26 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1
a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 73/2010 z 20. októbra 2010, a takto
rozhodol:
Základné právo R. slobodne rozširovať informácie podľa čl. 26 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, právo na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 73/2010 z 20. októbra 2010 p o r u š e n é n e b o l o .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
č. k. I. ÚS 29/2012-22 z 18. januára 2012 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť R. (ďalej
len ,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva slobodne rozširovať
informácie podľa čl. 26 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“),
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na slobodu prejavu
podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
,,dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 73/2010 z 20. októbra 2010 (ďalej
len ,,najvyšší súd“ a ,,napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).
2. Sťažovateľ, ktorý je univerzálnym právnym nástupcom S., vo svojej sťažnosti
okrem iného uviedol, že je verejnoprávnou národnou, nezávislou, informačnou, kultúrnou a
vzdelávacou inštitúciou, ktorá poskytuje služby verejnosti v oblasti rozhlasového a
televízneho vysielania. Právny predchodca sťažovateľa S. odvysielal 10. apríla 2007 asi o ...
v programe ... moderovanú diskusiu, obsahom ktorej boli otázky týkajúce sa aktuálneho
politicko-spoločenského vývoja v súvislosti s odvolávaním ministra hospodárstva Ľ. J.
na mimoriadnej schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky. Rada pre vysielanie
a retransmisiu (ďalej len „Rada“) rozhodnutím sp. zn. RL/110/2007 zo 6. novembra 2007
(ďalej len „rozhodnutie Rady“) rozhodla, že S. odvysielaním predmetného programu porušil
povinnosť ustanovenú v § 16 písm. b) zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o
zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon č. 308/2000 Z. z.“), a podľa ustanovenia § 64 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000
Z. z. uložila sťažovateľovi sankciu ̶upozornenie na porušenie zákona.
3. S. podal 25. januára 2008 na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Rady a jeho zrušenia,
pretože Rada proti nemu uplatnila sankčnú zodpovednosť bez splnenia relevantných
zákonných podmienok a potrestala ho v čase po uplynutí zákonnej lehoty, keď už také
oprávnenie nemala, a tiež preto, že rozhodnutie Rady bolo postihnuté vadou nesprávneho
právneho posúdenia. Krajský súd zamietol žalobu sťažovateľa rozsudkom č. k. 1 S/5/2008-
54 z 10. júla 2008 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“). Proti tomuto rozsudku podal
sťažovateľ odvolanie, pretože sa domnieval, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil.
Najvyšší súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom sp. zn. 2 Sžo/202/2008 z 18.
marca 2009 (ďalej len ,,prvý rozsudok najvyššieho súdu“) tak, že rozsudok krajského súdu
potvrdil.
4. S. následne pred ústavným súdom namietal porušenie svojich základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 26 ods. 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1
dohovoru prvým rozsudkom najvyššieho súdu. Ústavný súd nálezom sp. zn. IV. ÚS 245/09
z 21. januára 2010 vyslovil porušenie označených práv S., prvý rozsudok najvyššieho súdu
zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. V poradí druhým rozsudkom, ktorý sťažovateľ
napáda touto sťažnosťou, najvyšší súd opätovne potvrdil rozsudok krajského súdu.
5. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti vychádza z toho, že Rada sa o údajnom porušení
zákonnej povinnosti S., za ktorú mu uložila sankciu, dozvedela 26. apríla 2007, keď jej bola
doručená sťažnosť zaregistrovaná pod č. 1921/98-2007; podľa neho je práve týmto dňom
ohraničený začiatok plynutia šesťmesačnej lehoty, v rámci ktorej Rada mohla sťažovateľovi
uložiť sankciu. Rada sa na uložení sankcie uzniesla až 6. novembra 2007 a jej rozhodnutie
bolo sťažovateľovi doručené 17. decembra 2007 (deň právoplatnosti rozhodnutia).
Sťažovateľ sa v sťažnosti podrobne zaoberá judikatúrou najvyššieho súdu v otázke začatia
plynutia lehoty na uloženie sankcie a túto časť sťažnosti uzatvára tvrdením, že najvyšší súd
sa v druhom rozsudku odklonil nielen od predchádzajúcej rozsiahlej judikatúry najvyššieho
súdu v iných veciach, ale aj od vlastného právneho názoru, ktorý vyslovil v prvom rozsudku
v tej istej právnej veci. V tejto súvislosti sťažovateľ odkazom na judikatúru ústavného súdu
a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) namieta nerovnaké posudzovanie
totožných právnych otázok, čo podľa jeho názoru samo osebe predstavuje neprípustný zásah
do jeho označených práv. Nerovnaké posudzovanie totožných právnych otázok sťažovateľ
namieta aj v súvislosti s rozličnými kritériami najvyššieho súdu v otázke vymedzenia
skutku, ktorý má byť správnym deliktom.
6. Vo vzťahu k namietanému porušeniu samotného základného práva šíriť informácie
podľa čl. 26 ods. 2 ústavy a čl. 10 ods. 1 dohovoru v danej veci ide podľa sťažovateľa
o tzv. inštitút prázdneho kresla, čiže o situáciu, keď jedna z pozvaných strán bez
relevantného dôvodu odmietne využiť ponúknutý priestor na prezentáciu svojho stanoviska.
Takýto inštitút je štandardne prítomný vo vysielacích štatútoch verejnoprávnych rozhlasov
v celej Európe a slúži práve na to, aby verejnosť nebola zbavená prístupu k informáciám
na základe svojvôle osôb, ktorých sa tieto informácie týkajú. Inými slovami, inštitút
prázdneho kresla slúži realizácii základného práva šíriť a prijímať informácie aj v situácii,
keď orgán verejnej moci alebo jeho predstaviteľ nechce, aby sa takéto informácie šírili
a prijímali.
7. Sťažovateľ v tomto smere opäť odkazom na judikatúru ústavného súdu, ESĽP
a najvyššieho súdu namieta neprípustný zásah do informačných práv a slobôd. Súčasťou
rozhodnutia Rady bol ,,návod“, ktorý S. v upozornení na porušenie zákona udelila. Najvyšší
súd síce tento návod ako nesprávny diskvalifikoval, napriek tomu však opätovne potvrdil
rozsudok krajského súdu, ktorým tento zamietol žalobu proti rozhodnutiu Rady. Urobil tak
aj napriek tomu, že ústavný súd v náleze zrušujúcom prvý rozsudok najvyššieho súdu
konštatoval neprípustnosť takéhoto zásahu. Podľa názoru sťažovateľa je zrejmé, že
„nemôže byť v súlade s ochranou informačných práv a slobôd také súdne rozhodnutie,
ktorým sa mu odníme ochrana pred sankciou, podstatou ktorej je záväzný návod na také
plnenie jeho zákonných povinností, aké je v bezprostrednom rozpore s ústavou a dohovorom
a od akého napokon upustil aj sám najvyšší súd... Pravidlom, ktoré tento návod obsahuje,
teda je, že sťažovateľ má v budúcnosti buď dosiahnuť, že všetci politici, ktorí dostanú
príležitosť sa vyjadriť, ju aj využijú, alebo ju nesmie dať nikomu. V skratke, ak jedna strana
nejakého politického sporu účasť v relácii odmietne, musí sa vysielať bez politikov.
Podstatou návodu je tak popretie možnosti využiť inštitút tzv. prázdneho kresla… Najvyšší
súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vyslovil názor, že návod, ktorý je povinnou a
pre sťažovateľa záväznou súčasťou rozhodnutia Rady, nie je správny, a tento návod hneď
vzápätí výrokom svojho rozhodnutia potvrdil.“.
8. Sťažovateľ svoju argumentáciu uzatvára tvrdením, že najvyšší súd napadnutým
rozhodnutím neposkytol ochranu základnému právu sťažovateľa, ale naopak, zachoval stav
vytvorený rozhodnutím Rady, ktorý je zásahom do jeho základných práv chránených
ústavou i dohovorom.
9. Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález:
„1. Základné právo R. slobodne rozširovať informácie podľa čl. 26 ods. 2 ústavy,
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivý súdny
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1
dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. októbra 2010, sp. zn. 2
Sžo 73/2010 porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. októbra 2010,
sp. zn. 2 Sžo 73/2010 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť R. trovy právneho
zastúpenia, vrátane DPH, na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
10. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval najvyšší súd, aby sa
vyjadril k prijatej sťažnosti a k vhodnosti ústneho pojednávania. Predseda najvyššieho súdu
vo vyjadrení z 20. februára 2012 uviedol:
,,Najvyšší súd k problematike začatia plynutia subjektívnej lehoty na rozhodnutie
Rady o správnom delikte uvádza, že v čase jeho rozhodovania v predmetnej veci
z judikatúry najvyššieho súdu vyplývali tri názory na určenie okamihu, kedy začína plynúť
uvedená subjektívna lehota:
a) dňom zasadnutia Rady, na ktorom sa Rada oboznámila s monitorovacou správou,
prípadne správou o šetrení sťažnosti (napríklad rozsudky najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Sž 30/2006, 1 Sž 78/2005, 1 Sž 79/2005, 1 Sž 21/2006),
b) dňom vypracovania monitorovacej správy (napríklad rozsudky
sp. zn. 3 Sž 50/2007, 5 Sž 50/2007, 3 Sž 103/2007, 3 Sž 107/2007, 3 Sž 108/2007), alebo
c) dňom doručenia sťažnosti Rade (napríklad rozsudky najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Sž 87/2007, 3 Sž 96/2008, 3 Sž 5/2009, 5 Sž 80/2008, 5 Sž 26/2009, 3 Sž 35/2009).
V sťažnosťou napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu (2 Sžo 73/2010) sa najvyšší
súd priklonil k písm. a), teda k právnemu názoru, ktorý za začiatok plynutia subjektívnej
lehoty považoval deň zasadnutia Rady, na ktorom sa Rada oboznámila s monitorovacou
správou. Uvedený právny názor najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí odôvodnil
postavením a pôsobnosťou Rady, mechanizmom jej fungovania, vnútornými organizačnými
aktmi Rady... Najvyšší súd teda podrobne odôvodnil svoj názor týkajúci sa plynutia
subjektívnej lehoty a aj keď ho expressis verbis neporovnával so svojím predchádzajúcim
právnym názorom vysloveným v rozhodnutí 2 Sžo 202/2008..., sťažovateľovi bolo zrejmé,
aké dôvody viedli najvyšší súd k zmene jeho právneho názoru v súvislosti so subjektívnou
lehotou a okamihom pre začatie jej počítania.
Na margo uvedenej problematiky najvyšší súd uvádza, že nejednotnosť judikatúry
najvyššieho súdu v tomto smere bola dôvodom pre zmenu právnej úpravy § 64 ods. 3
zákona č. 308/2000 Z. z. s účinnosťou od 15. decembra 2009 (v zmysle ktorej sa za deň, keď
sa Rada dozvedela o porušení povinnosti považuje deň prerokovania správy o kontrole
dodržiavania povinností na zasadnutí Rady, pozn. ústavného súdu)...
Vymedzenie skutku správneho deliktu vyplýva z výroku rozhodnutia Rady, podľa
ktorého žalobca porušil povinnosť ustanovenú v § 16 písm. b) zákona č. 308/2000 Z. z. tým,
že dňa 10. apríla 2007 asi o ... odvysielal program ..., v ktorom nezabezpečil objektívnosť a
nestrannosť. V skutkovej vete je vymedzený čas spáchania deliktu (10. apríla 2007 asi o ...),
miesto (program ...) a spôsob spáchania deliktu (nezabezpečenie objektívnosti a
nestrannosti)...
K inštitútu prázdneho kresla najvyšší súd uvádza, že jeho existenciu nespochybňoval
a nespochybňuje. Najvyšší súd sa stotožnil s názorom Rady, že program Z prvej ruky... patrí
do kategórie politickej publicistiky a vzhľadom na to musí spĺňať podmienky uvedené
v ustanovení § 16 písm. b) zákona č. 308/2000 Z. z. (vysielateľ je povinný zabezpečiť
objektívnosť a nestrannosť spravodajských programov a politickopublicistických
programov; názory a hodnotiace komentáre musia byť oddelené od informácií
spravodajského charakteru). V podrobnostiach najvyšší súd odkazuje na svoje rozhodnutie
2 Sžo 73/2010, podľa ktorého zo strany moderátora programu ... nebola táto povinnosť
dostatočne zabezpečená.
Najvyšší súd ako súd odvolací je oprávnený potvrdiť rozhodnutie súdu prvého stupňa
aj z iných dôvodov než tých, ktoré uvádzal vo svojom rozhodnutí súd prvého stupňa,
samozrejme za predpokladu, že rozhodnutie je vo výroku vecne správne. V takomto prípade
je inter partes záväzný právny názor odvolacieho súdu, ktorým boli korigované právne
názory súdu prvostupňového... Rovnako tomu bolo aj vo veci sp. zn. 2 Sžo 73/2010, keď
najvyšší súd korigoval názor krajského súdu týkajúci sa návodu Rady a uviedol, že žalobca
nie je povinný sa návodom Rady v ďalšom konaní riadiť.
Najvyšší súd nesúhlasí s názorom sťažovateľa, že mu nebola poskytnutá súdna
ochrana ani na druhý pokus. Najvyšší súd sa vo svojom rozhodnutí sp. zn. 2 Sžo 73/2010
z 20. októbra 2010 dostatočným spôsobom vysporiadal s námietkami žalobcu uvedenými
v odvolaní proti rozsudku krajského súdu, zaoberal sa všetkými pre vec rozhodujúcimi
skutočnosťami a dal na ne odpoveď...
Vzhľadom na uvedené skutočnosti najvyšší súd navrhuje sťažnosť sťažovateľa
odmietnuť. Najvyšší súd netrvá na ústnom pojednávaní pred Ústavným súdom Slovenskej
republiky.“
11. Na výzvu a následnú urgenciu ústavného súdu sťažovateľ prostredníctvom
právneho zástupcu listom z 12. septembra 2012 oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho
pojednávania.
12. Ústavný súd po vyhodnotení stanovísk účastníkov konania dospel k záveru, že
od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, a preto boli splnené
podmienky pre upustenie od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) a sťažnosť bola prerokovaná na neverejnom zasadnutí senátu ústavného
súdu. Po posúdení sťažnosti, rozsudku najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského
súdu a nálezom ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 245/09 a vyjadrenia k sťažnosti dospel
ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu k záveru, že sťažnosť nie je dôvodná.
13. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).
Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie
a rešpektovanie ústavy všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov.
Dodržiavanie ústavy orgánmi verejnej moci však nemožno vzťahovať len na strohé
rešpektovanie jej jednotlivých článkov. Generálna interpretačná a realizačná klauzula
ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Výklad
každej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ústavnou ako základným
zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán
aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad.
14. Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom,
písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať
a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha
povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať
na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.
Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa
slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez
zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby
vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
15. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu
neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci
všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani
ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné
súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva
oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní
svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť
princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní
o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných
predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či
nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv
a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
16. V posudzovanej veci bolo súčasne nevyhnutné posúdiť, či najvyšší súd
rozhodujúci o veci po zrušení jeho prvého rozsudku ústavným súdom rešpektoval svoju
viazanosť právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).
Nálezom sp. zn. IV. ÚS 245/09 z 21. januára 2010 ústavný súd vyslovil porušenie práv
sťažovateľa a zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 202/08 z 18. marca 2009.
V odôvodnení nálezu ústavný súd v podstatnom uviedol:
«Ústavný súd vzal do úvahy odlišnú judikatúru najvyššieho súdu v skutkovo
obdobných prípadoch. Konkrétne rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 50/2007
a sp. zn. 5 Sž 55/2007 z 27. novembra 2007, ktorými najvyšší súd potvrdil rozhodnutie
Rady, korešpondujú s právnym názorom najvyššieho súdu vyjadreným v napadnutom
rozhodnutí sp. zn. 2 Sžo/202/2008 z 18. marca 2009. Z označených rozsudkov vyplýva, že
pod pojmom ,,dozvedieť sa o porušení povinnosti“ v zmysle § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000
Z. z. treba rozumieť časový okamžik vedomosti správneho orgánu, príslušného
k rozhodnutiu o pokute, o skutkových okolnostiach deliktu v takom rozsahu, ktorý umožní už
ich predbežné právne zhodnotenie. Momentom, kedy sa Rada dozvedela, že informácia má
nevyhnutnú mieru určitosti a vierohodnosti, a teda zabezpečuje, že správne konanie nebude
začaté na základe úplne neoverených, nejasných alebo zjavne neopodstatnených informácií,
je v danom prípade vyhotovenie správy o monitoringu.
Na druhej strane najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 3 Sž 5/2009 z 23. apríla 2009,
ktorým zrušil rozhodnutie Rady, v odôvodnení argumentuje v uvedených súvislostiach inak:
„Podľa názoru senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prvá objektívna možnosť,
kedy sa rada ako právnická osoba dozvedela o porušení zákona, nastala v tomto prípade už
v deň, kedy bol podaný podnet Rozhlasovej rady vo veci sťažnosť, t. j. dňa 13. 06. 2008. Je
už záležitosťou organizácie činnosti odporkyne a jej kancelárie, kedy sú uvedené zistenia
predložené rade na prerokovanie a akým spôsobom je ďalej preverená dôvodnosť
podnetu.“
Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií
procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. ... Dostatočnosť
a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky
rozhodnutia. Podľa názoru ústavného súdu sa teda najvyšší súd ustanoveniami § 157
ods. 2 OSP dôsledne neriadil. Vypracovaniu dôsledného a presvedčivého odôvodnenia
tohto napadnutého rozhodnutia mal najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu venovať
zvýšenú pozornosť. Najvyšší súd sa žiadnym spôsobom nevyrovnal so svojou
„rozchádzajúcou“ sa rozhodovacou činnosťou pri výklade a aplikácii príslušných
ustanovení zákona č. 308/2000 Z. z. napriek vyjadreniu podpredsedníčky súdu o tom, že
judikatúra špecializovaných senátov je v tomto smere od roku 2007 ustálená. Nevysporiadal
sa ani s argumentmi, ktoré uviedol v žalobe sťažovateľ.
Keďže najvyšší súd sa pri rozhodovaní v otázke začatia plynutia lehoty podľa § 64
ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. na podanie podnetu na porušenie povinnosti dôsledne
nevyrovnal s odlišným právnym názorom obsiahnutým v iných rozhodnutiach najvyššieho
súdu a vychádzal iba z citácie rozhodnutí, ktoré považoval za vydané v rámci „ustálenej
judikatúry“, a nevyjadril sa ani k ďalším argumentom sťažovateľa, ústavný súd nepovažuje
rozhodnutie najvyššieho súdu za ústavne akceptovateľné, a preto rozhodol, že najvyšší súd
napadnutým rozhodnutím porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru...
Ústavný súd v rámci ďalšieho preskúmania odôvodnenia najvyššieho súdu
týkajúceho sa namietaného porušenia základného práva sťažovateľa skonštatoval, že
najvyšší súd sa ako súd odvolací stotožnil so závermi žalovaného (Rady, pozn.) o tom, že
„prezentáciou jednostranných informácií bolo divákovi (išlo o rozhlasové vysielanie, pozn.)
znemožnené, aby si mohol pod vplyvom prezentácie viacerých názorov uhlov pohľadu
vytvoriť vlastný, objektivizovaný názor na danú problematiku“; „bolo dôležité, aby
protichodný názor zaznel“ –„mali tvorcovia programu postaviť tému širšie a diskutovať bez
politikov“.
Ústavný súd zistil, že najvyšší súd vyslovil toto hodnotenie bez toho, aby skúmal,
z akého preukázaného skutkového stavu ho vyvodil krajský súd (najvyšší súd sa len priklonil
k záverom krajského súdu, ktoré sú v tejto oblasti značne nejasné a vágne). Apriórne tak
stotožnil neúčasť jednej strany v programovej relácii bez akejkoľvek alternatívy
s dostatočným dôvodom na vyslovenie neobjektívnosti tejto relácie a s porušením povinnosti
zo strany vysielateľa. Pritom konkrétny priebeh politicko-publicistického programu, t. j. aké
názory, hodnotiace komentáre a informácie spravodajského charakteru v konkrétnej
diskusii v skutočnosti vôbec zazneli od prítomných strán a ich vzťah (aby sa tieto potom dali
hodnotiť z hľadiska nestrannosti a vyváženosti), nie je celkom jasný zo žiadneho
z predchádzajúcich rozhodnutí v tejto veci.
Vychádzajúc z toho, že najvyšší súd pri rozhodovaní v otázke posudzovania
porušenia povinnosti sťažovateľa podľa § 16 písm. a) a b) zákona č. 308/2000 Z. z. potvrdil
rozhodnutie krajského súdu, ktorý sa argumentačne jednostranne, nedôsledne a nejasným
spôsobom vyrovnal so skutkovým stavom, z ktorého mal vyvodiť jednoznačné a presvedčivo
odôvodnené rozhodnutie, porušil aj základné právo sťažovateľa podľa čl. 26 ods. 1
v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho právo podľa čl. 10 ods. 1 v spojení s čl. 6 ods. 1
dohovoru.“»
17. Po zrušení prvého rozsudku najvyššieho súdu a vrátení veci na ďalšie konanie
najvyšší súd opäť konal vo veci odvolania právneho predchodcu sťažovateľa proti rozsudku
krajského súdu, ktorým bola jeho žaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Rady
zamietnutá. Rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou pritom najvyšší súd opätovne
potvrdil rozsudok krajského súdu a na vlastné odôvodnenie v poradí druhého
potvrdzujúceho rozsudku v podstatnom uviedol:
«Predmetom posúdenia v tomto konaní sú dve otázky, ktoré namietal žalobca
vo svojom odvolaní, a to zachovanie šesťmesačnej subjektívnej lehoty na rozhodnutie
zo strany správneho orgánu a nesprávne právne posúdenie veci správnym orgánom, pokiaľ
ide o zabezpečenie objektívnosti a nestrannosti posudzovaného programu.
Podľa § 64 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii rada o uložení sankcie rozhodne
do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa o porušení povinnosti podľa odseku 1 dozvedela,
najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď bola povinnosť porušená.
Pre zodpovedanie prvej spornej otázky je potrebné ustáliť, kedy sa rada o porušení
povinnosti dozvedela, a následne posúdiť, či rozhodnutie zo dňa 6. novembra 2007 bolo
vydané v šesťmesačnej lehote stanovenej zákonom o vysielaní a retransmisii...
Ako je zrejmé z dikcie ustanovenia § 64 ods. 3, citovaného vyššie, zákonodarca
výslovne neurčil, aká skutočnosť je tým momentom, kedy sa rada o porušení povinnosti
dozvie. Ako vyplýva z už uvedeného, odpovede na túto otázku sa rôznia. Z dôvodu absencie
presnej definície momentu rozhodujúceho pre začatie plynutia zákonnej lehoty
na rozhodnutie, je potrebné zodpovedať nastolenú otázku pomocou výkladu citovaného
ustanovenia.
Názory, ktorá právna skutočnosť je rozhodná pre začiatok plynutia lehoty, sú
odlišné, a to nielen pokiaľ ide o názory rady ako spravujúceho subjektu na jednej strane a
názory vysielateľov ako spravovaných subjektov na strane druhej, ale aj pokiaľ ide o súdnu
prax. Aj z doterajšej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu je zrejmé, že výklad sporného
ustanovenia nebol jednotný.
V rozsudkoch č. k. 5 Sž 87/2007 zo dňa 1. júla 2008, č. k. 3 Sž 96/2008 zo dňa
9. apríla 2009, č. k. 3 Sž 5/2009 zo dňa 23. apríla 2009, č. k. 5 Sž 80/2008 zo dňa
2. júna 2009, č. k. 5 Sž 26/2009 zo dňa 21. júla 2009 a č. k. 3 Sž 35/2009 zo dňa
5. novembra 2009 najvyšší súd vyslovil právny názor, že prvá objektívna možnosť, kedy sa
rada dozvedela o porušení zákona, nastala v deň, keď jej bola doručená sťažnosť. Zároveň
doplnil, že je len záležitosťou organizácie činnosti rady a jej kancelárie, kedy je dôvodnosť
sťažnosti preverená a spracované zistenia predložené rade na prerokovanie.
Odlišný právny názor, t. j. že dňom rozhodujúcim pre začiatok plynutia subjektívnej
lehoty pre rozhodnutie o uložení sankcie je deň vyhotovenia monitorovacej správy,
resp. správy o šetrení sťažnosti, zaujal najvyšší súd v rozsudkoch č. k. 3 Sž 50/2007 zo dňa
18. októbra 2007, č. k. 5 Sž 50/2007 zo dňa 27. novembra 2007, č. k. 3 Sž 103/2007 zo dňa
17. januára 2008, č. k. 3 Sž 107/2007 zo dňa 17. januára 2008 a č. k. 3 Sž 108/2007 zo dňa
17. januára 2008.
V rozsudkoch č. k. 5 Sž 30/2006 zo dňa 28. septembra 2006, č. k. 1 Sž 78/2005 zo dňa
16. mája 2007, č. k. 1 Sž 79/2005 zo dňa 19. decembra 2007 a č. k. 1 Sž 21/2006 zo dňa
19. decembra 2007 dospel najvyšší súd k inému právnemu posúdeniu veci, odlišnému
od vyššie uvedených dvoch výkladov sporného ustanovenia. V uvedených rozsudkoch
najvyšší súd konštatoval, že deň, kedy rada na svojom zasadnutí prerokovala správu
o šetrení sťažnosti, resp. monitorovaciu správu, je dňom, kedy sa rada dozvedela o možnom
porušení zákona.
Senát najvyššieho súdu, rozhodujúci v prejednávanej právnej veci, výkladom
sporného ustanovenia zákona dospel k záveru, že rozhodujúcou skutočnosťou pre začiatok
plynutia zákonnej subjektívnej lehoty na rozhodnutie o uložení sankcie je prerokovanie
monitorovacej správy na zasadnutí rady. K tomuto záveru dospel senát najvyššieho súdu po
tom, čo vo všetkých daných súvislostiach vyhodnotil postavenie a pôsobnosť rady, ako aj
mechanizmus jej fungovania, pričom vychádzal zo samotného zákona o vysielaní
a retransmisii a tiež vzal do úvahy vnútorné, organizačné akty rady.
Rada ako právnická osoba má pri výkone štátnej správy v oblasti vysielania,
retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie postavenie
orgánu štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou. Je zložená z deviatich členov, volených
Národnou radou Slovenskej republiky, pričom členovia rady, okrem jej predsedu, môžu
vykonávať svoju funkciu ako jedinú činnosť alebo ako činnosť popri pracovnom pomere,
pri súčasnom dodržaní určených zákonných obmedzení.
Rada teda nie je orgánom štátnej správy v klasickom ponímaní, ale je správnym
orgánom sui generis. Platné rozhodnutie rady je utvárané prejavom vôle deväťčlenného
kolektívneho orgánu. Vzhľadom na to, že funkcia člena rady je verejnou funkciou a členovia
rady (okrem predsedu) ju môžu vykonávať aj popri pracovnom pomere, je zrejmé, že
členovia rady nemôžu byť prítomní v sídle rady, a v tejto súvislosti sa podieľať na napĺňaní
jej pôsobnosti a poslania v takom nepretržitom časovom rozsahu, ako je to napríklad
u zamestnancov iných orgánov štátnej správy s rozhodovacou právomocou zverenou im
na konkrétnom úseku štátnej správy. Podľa štatútu rady, schváleného predsedom Národnej
rady Slovenskej republiky, rada zasadá spravidla dvakrát do mesiaca. Z takto nastaveného
mechanizmu fungovania je zrejmé, že rada sa môže o určitých skutočnostiach (a teda aj
o možnom porušení zákona zo strany žalobcu) dozvedieť, ak sa tieto relevantné informácie
dozvedia jej členovia. Je nesporné, že reálnou možnosťou, kedy členovia rady získajú
vedomosť o určitej skutočnosti, je práve zasadnutie, na ktorom sú prítomní, pričom práve
na zasadnutí rady je možné zákonným mechanizmom (hlasovaním) kreovať vôľu rady ako
kolektívneho orgánu, a teda relevantne rozhodovať v zmysle zákona o vysielaní
a retransmisii.
Pokiaľ ide o postavenie a činnosť kancelárie rady, je nepochybné, že sa jedná
o fundovaný podporný technický aparát rady s dostatočne vysokou odbornosťou v oblasti
patriacej do pôsobnosti rady. Nejde však o subjekt disponujúci rozhodovacími
právomocami v zmysle zákona o vysielaní a retransmisii, a preto nie je relevantné, či sa
o určitej skutočnosti dozvedela kancelária rady, ak vyhodnotenie a následné rozhodnutie
o tejto skutočnosti patrí do výlučnej právomoci rady.
Ako už bolo uvedené, výklad ustanovenia § 64 ods. 3 zákona o vysielaní
a retransmisii nebol v doterajšej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu jednotný.
V prejednávanej veci dospel senát najvyššieho súdu k vyššie uvedenému právnemu záveru,
ktorý je jedným z troch doteraz vyslovených právnych názorov v rozhodovacej činnosti
najvyššieho súdu týkajúcej sa sporného ustanovenia. Je nepochybne legitímnym právom
žalobcu vysloviť svoj názor na spôsob aplikácie daného zákonného ustanovenia a svoje
tvrdenia podložiť doposiaľ vyslovenými právnymi závermi hovoriacimi v jeho prospech.
Súčasne je však povinnosťou súdu vyhodnotiť tvrdenia žalobcu v reálnych súvislostiach
a v medziach platného práva, a bez toho, aby bol súd povinný osvojiť si právny názor
žalobcu, musí vlastnou analýzou dospieť k záveru, ktorý má podklad tak v skutkovom stave,
ako aj v platných právnych predpisoch aplikovaných na prejednávaný prípad.
Naznačeným postupom, z dôvodov vyššie uvedených, dospel najvyšší súd k záveru, že
rada sa o možnom porušení zákona zo strany žalobcu dozvedela na svojom zasadnutí dňa
3. júla 2007. Z uvedeného vyplýva, že subjektívna šesťmesačná lehota na rozhodnutie
o uložení sankcie bola zachovaná (rozhodnutie bolo vydané dňa 6. novembra 2007).
V neposlednom rade je potrebné poukázať aj na vývoj právnej úpravy, pokiaľ ide o sporné
ustanovenia § 64 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii, aj keď to pre prejednávanú vec
nie je relevantné. Zákonom č. 498/2009 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 15. decembra 2009,
bol zmenený a doplnený zákon o vysielaní a retransmisii. V § 64 ods. 4 zákona o vysielaní
a retransmisii účinného do 14. decembra 2009 (v zákone o vysielaní a retransmisii účinnom
do 28. decembra 2007, teda v znení účinnom pre prejednávanú vec, to bolo ustanovenie
§ 64 ods. 3) sa na konci pripojila veta: „Za deň, keď sa rada dozvedela o porušení
povinnosti podľa odseku 1, sa považuje deň prerokovania správy o kontrole dodržiavania
povinností podľa tohto zákona na zasadnutí rady.“
Z uvedeného je zrejmé, že zákonom č. 498/2009 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z.
o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
zákonodarca explicitným určením dňa, ktorý sa považuje za deň, kedy sa rada dozvedela
o porušení povinnosti, reagoval na neurčito vymedzený začiatok plynutia subjektívnej
lehoty, a na to nadväzujúce nejednotné rozhodovanie najvyššieho súdu v otázke určenia
tohto okamihu. Skutočnosť, že vývoj právnej úpravy postupoval rovnakým smerom, akým sa
uberalo uvažovanie a rozhodnutie najvyššieho súdu v tomto konaní, môže byť len
argumentom ilustrujúcim, že právny záver súdu nie je nedôvodný, či právne nelogický.
Druhou námietkou žalobcu v prejednávanej veci bolo samotné nesprávne právne
posúdenie veci správnym orgánom, pokiaľ rozhodol, že program „...“, odvysielaný dňa 10.
apríla 2007 o cca ..., nespĺňal atribúty objektívnosti a nestrannosti, tak ako to vyžaduje
ustanovenie § 16 písm. b) zákona o vysielaní a retransmisii, podľa ktorého vysielateľ je
povinný zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajských programov a
politickopublicistických programov; názory a hodnotiace komentáre musia byť oddelené od
informácií spravodajského charakteru.
Nakoľko nosnou témou posudzovanej relácie bolo aktuálne politické dianie
v súvislosti s návrhom opozície na odvolanie ministra hospodárstva, Ľ. J., rada
konštatovala, že išlo jednoznačne o politickú tému, a preto uvedenú reláciu vyhodnotila ako
politicko-publicistický program...
Pojmy objektívnosť a nestrannosť (použité v citovanom ustanovení) nie sú v zákone
presne definované, jedná sa o tzv. neurčité právne pojmy.
Ako hlavné kritériá objektivity rada v odôvodnení rozhodnutia uviedla pravdivosť,
relevanciu, transparentnosť, presnosť, vecnosť, vyváženosť, rôznorodosť, aktuálnosť,
zrozumiteľnosť, osvojenie si pozície odstupu a neutrality vo vzťahu k predmetu
spravodajstva, absenciu stránenia. Vo svetle týchto atribútov rada následne vyhodnotila
posudzovanú reláciu a dospela k záveru, že táto relácia nespĺňala požiadavky nestrannosti
a objektívnosti, pričom tento právny názor rada podložila konkrétnymi citáciami
z posudzovanej relácie a vyporiadala sa aj s námietkami žalobcu uvedenými v jeho
stanovisku k správnemu konaniu.
Úlohou súdov v súdnom preskúmavacom konaní ̶prvostupňového (krajského)
a odvolacieho (najvyššieho) ̶bolo posúdiť, či správny orgán konkrétny skutkový jav (obsah
programu „...“, odvysielaný dňa 10. apríla 2007) správne subsumoval pod neurčitý právny
pojem (objektívnosť a nestrannosť). Pri aplikácii neurčitých právnych pojmov je
rozhodujúce, aby správny orgán definoval, čo pod konkrétnym právnym pojmom rozumie a
aké znaky a kritéria sú určujúce pri uvážení, či skúmaný skutkový stav podlieha, resp.
nepodlieha pod daný právny pojem. Najvyšší súd ako odvolací súd v systéme správneho
súdnictva sa v odvolacom konaní pri posudzovaní vecnej správnosti napadnutého rozsudku
krajského súdu v konečnom dôsledku obmedzil na skúmanie, či rada pri aplikácii kritérií
ustanovených v § 16 písm. b) zákona o vysielaní a retransmisii nevybočila z medzí zákona a
či jej rozhodnutie je výsledkom logických a zdôvodnených úvah. V tomto smere je potrebné
konštatovať, že napadnuté rozhodnutie rady je podrobne odôvodnené a je v ňom uvedené,
akými kritériami sa pri posudzovaní možného porušenia zákona zo strany žalobcu rada
riadila a na základe akých konkrétnych skutočností dospela k záveru, že k porušeniu zákona
došlo. Ak zákon v určitých prípadoch vymedzuje povinnosť vysielateľa všeobecnými
pojmami, ktoré bližšie nedefinuje, rada je povinná pri výkone svojej pôsobnosti,
vyplývajúcej jej z ustanovenia § 5 ods. 1 písm. g) zákona o vysielaní a retransmisii posúdiť
obsah programu podľa ňou určených kritérií, lebo len tak môže ustáliť, či vysielateľ
neporušuje základné povinnosti, ustanovené zákonom. Radou zvolené kritériá (pravdivosť,
relevancia, transparentnosť, presnosť, vecnosť, vyváženosť, rôznorodosť, aktuálnosť,
zrozumiteľnosť, osvojenie si pozície odstupu a neutrality vo vzťahu k predmetu
spravodajstva, absencia stránenia) sú podľa názoru najvyššieho súdu objektívne, logické
a zrozumiteľné. Sú tiež súladné s výkladom týchto pojmov v odbornej literatúre̶
výkladových slovníkoch. Krátky slovník slovenského jazyka (Veda, vydavateľstvo SAV,
1997) definuje pojem objektívny ako jestvujúci nezávisle od subjektívneho vedomia,
skutočný, faktický, nezaujatý, nestranný a pojem nestranný ako kt. nikomu nenadŕža,
nezaujatý, neutrálny, objektívny. Rovnaké sú definície uvedených pojmov aj v staršom
vydaní uvedeného slovníka (z roku 1987). Slovník slovenského jazyka II. diel (Vydavateľstvo
SAV, 1960) definuje pojem objektívnosť ako 1. existencia, jestvovanie niečoho nezávisle
od ľudského vedomia, 2. nadindividuálna, všeobecná platnosť niečoho, 3. nestrannosť,
nezaujatosť, vecnosť, spravodlivosť, 4. pravdivosť, správnosť, hodnovernosť a pojem
nestranný ako objektívny, nezaujatý, nepredpojatý, nikomu nenadŕžajúci, spravodlivý.
Vzhľadom na zákonné vymedzenie povinností vysielateľa všeobecnými pojmami bolo
právom rady a vlastne aj nevyhnutnosťou zvoliť kritériá pre posudzovanie plnenia
základných povinností vysielateľa a tým naplniť všeobecné zákonné definície konkrétnym
obsahom. S ohľadom na obsah pojmov objektívnosť a nestrannosť, ako je ich obsah
uvedený vyššie, podľa názoru najvyššieho súdu rada správne vyhodnotila posudzovanú
reláciu ako nespĺňajúcu požadované atribúty objektívnosti a nestrannosti. Inštitút
prázdneho kresla možno považovať za štandardný postup pri realizácii tohto druhu
programu, avšak v takom prípade bolo potrebné, aby názory chýbajúcej strany boli
prezentované zástupcom tretieho sektora a keď nie ním, tak redaktorom. Rada odôvodnene
usúdila, že nezaujatý poslucháč nemohol nadobudnúť po vypočutí relácie dojem, že bola
objektívna a nestranná, a že názory, ktoré v relácii odzneli, boli kvalitatívne a kvantitatívne
pluralitné a vyvážené.
Žalobca v stanovisku k správnemu konaniu uviedol, že dramaturg programu R. K.
menovaným pozvanie za S. tlmočil dňa 10. apríla 2007, teda v deň vysielania. Otázka, či
pozývanie hostí do relácie v deň jej konania je zo strany slovenského rozhlasu plnením jeho
poslania so všetkou starostlivosťou, tiež bola významná pri rozhodovaní rady v danej veci.
Najvyšší súd v postupe a rozhodnutí rady nezistil také vybočenie z medzí a hľadísk
ustanovených zákonom, ktoré by odôvodňovalo konštatovanie, že napadnuté rozhodnutie
je nezákonné.
Z dôvodov uvedených vyššie najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa
§ 219 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta OSP ako vecne správny potvrdil, keď dospel
k totožnému záveru ako krajský súd, že v preskúmavanej veci bol správnym orgánom
dostatočne zistený skutkový stav a z neho vyvodený správny právny záver. Nebolo preto
v súdnom preskúmavacom konaní zistené porušenie zákona v postupe a rozhodovaní
správneho orgánu - rady.»
18. Podstata sťažnostných námietok sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozsudku
najvyššieho súdu spočíva v tvrdení, že tento ani na druhý pokus neposkytol súdnu ochranu
jeho informačným právam a slobodám, keď aj po zrušení prvého rozsudku nálezom
ústavného súdu opätovne potvrdil žalobu zamietajúci rozsudok krajského súdu. Sťažovateľ
v sťažnosti opätovne polemizuje s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim
sa zachovania lehoty na rozhodnutie Rady o uložení sankcie, ako aj s jeho názorom
o uplatnení sankčnej právomoci Rady v konkrétnom prípade odvysielaného programu.
V obidvoch smeroch pritom predkladá vlastné úvahy, ktoré sčasti podopiera zrušujúcim
nálezom ústavného súdu a taktiež inými rozsudkami najvyššieho súdu, v ktorých najvyšší
súd vyslovil iný názor ako v prerokovávanej právnej veci.
19. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania
v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho
rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky
účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd
pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako ESĽP pripomenul, že súdne
rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García
Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento
argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko
z 19. februára 1998).
20. Súčasťou doktríny ústavného súdu je aj názor, v zmysle ktorého nie je jeho
úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov v otázkach patriacich do ich
právomoci, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov
a dovolacieho súdu (m. m. I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07, I. ÚS 256/08, I. ÚS 393/08).
In concreto zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov upravujú § 21 až § 23 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č 757/2004 Z. z.“). V posudzovanom prípade je zjavné, že
najvyšší súd ako odvolací správny súd až do prijatia novely zákona č. 308/2000 Z. z.
vykonanej zákonom č. 498/2009 Z. z. vykladal otázku začatia plynutia lehoty
na rozhodnutie Rady rozdielne. Keďže rozdielna interpretácia relevantného zákonného
ustanovenia najvyšším súdom trvala dlhšiu dobu, ústavný súd týmto kladie opodstatnenú
otázku, či najvyšší súd nezanedbal svoju úlohu zjednocovať svoju vlastnú rozchádzajúcu sa
judikatúru.
21. Súčasťou princípu právnej istoty ako princípu materiálneho právneho štátu
(čl. 1 ods. 1 ústavy) je totiž aj požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku
v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. m. m. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95
a II. ÚS 80/99), t. j. aby sa porovnateľné, resp. obdobné situácie posudzovali po právnej
stránke rovnakým spôsobom. Táto požiadavka korešponduje aj s judikatúrou ESĽP. V tejto
súvislosti ústavný súd uviedol, že protichodné právne závery vyslovené v analogických
prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere
v spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06, IV. ÚS 265/09). Aj ESĽP
sa opakovane vyslovil k rozdielnej judikatúre najvyšších súdov. V rozsudku ESĽP Beian v.
Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 ESĽP napr. konštatoval, že k rozdielnej judikatúre
najvyššej súdnej inštancie došlo z dôvodu, že „neexistoval mechanizmus spôsobilý zaistiť
koherentnosť judikatúry...“. Poukázal tiež na to, že rozdiely v judikatúre „sú inherentným
dôsledkom každého súdneho systému...“, pričom úlohou najvyššej súdnej inštancie je
odstrániť vzniknuté protirečenia. V tejto veci ESĽP rozhodol, že došlo k porušeniu čl. 6
ods. 1 dohovoru, avšak zdôraznil, že „problém, ktorý sa vyskytuje v tomto prípade, spočíva
nielen v judikatúrnych rozporoch... ale najmä v zlyhaní najvyššieho kasačného súdu ako
regulátora konfliktov“.
22. Rozdielnosť v rozhodnutiach aj napriek tomu, že je v zásade neželaná, je
prirodzenou súčasťou súdnych systémov aj v moderných demokratických právnych štátoch.
V zásade platí, že nemožno vylúčiť rozhodovanie o totožných veciach iným spôsobom,
v tomto prípade je však v záujme naplnenia ústavného práva na súdnu ochranu a práva
na spravodlivé súdne konanie nevyhnutné, aby konajúci súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia predložil podrobné, jasné a zrozumiteľné argumenty, pre ktoré sa odchýlil
od iného už vysloveného právneho názoru, pretože v opačnom prípade by zanedbal svoju
zákonom ustanovenú povinnosť pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania a narušil právnu
istotu účastníkov konania (obdobne IV. ÚS 265/09).
23. V posudzovanom prípade je zrejmé, že judikatúra najvyššieho súdu v otázke
začatia plynutia lehoty na rozhodnutie Rady sa určitým spôsobom vyvíjala. Napadnutý
rozsudok najvyššieho súdu ponúka v tomto smere určitý prehľad, z ktorého vyplývajú aj
časové súvislosti naznačených interpretačných posunov. Kým v rokoch 2006 – 2007 sa
najvyšší súd prikláňal ku dňu prerokovania monitorovacej správy, následne na sklonku
rokov 2007 a 2008 prevažovala orientácia na deň vyhotovenia monitorovacej správy, aby
následne v rokoch 2008 a 2009 najvyšší súd preferoval deň doručenia sťažnosti Rade.
Po nadobudnutí účinnosti novely zákona č. 308/2000 Z. z. účinnej od 15. decembra 2009
bol za moment začatia plynutia subjektívnej lehoty na rozhodnutie Rady explicitne
zákonom ustanovený deň prerokovania správy o kontrole dodržiavania povinností podľa
tohto zákona na jej zasadnutí. V napadnutom rozsudku sa najvyšší súd sa priklonil k prvotne
judikovanej alternatíve, teda že lehota začína plynúť dňom prerokovania monitorovacej
správy na zasadnutí Rady.
24. Z pohľadu tohto konania a rozhodovania ústavného súdu bolo podstatné aj
skúmanie, či najvyšší súd pri opakovanom rozhodovaní rešpektoval vyslovený právny názor
ústavného súdu v zrušujúcom náleze. Ako je z jeho odôvodnenia zrejmé, ústavný súd vytkol
v tomto smere najvyššiemu súdu najmä absenciu vyrovnania sa s vlastnou rozchádzajúcou
sa judikatúrou, ako aj s argumentmi sťažovateľa bez toho, aby súc si vedomý nedostatku
právomoci na zjednocovanie judikatúry najvyššieho súdu sám vyslovil akýkoľvek právny
názor týkajúci sa sporného momentu začatia plynutia lehoty na rozhodnutie Rady.
25. Ako je zrejmé z relevantnej časti odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu, tento
dal sťažovateľovi podrobnú a ústavne akceptovateľnú odpoveď na to, (i) ako sa vyrovnal
s rozchádzajúcou sa judikatúrou najvyššieho súdu a s jeho žalobnými a odvolacími
dôvodmi, v rámci toho (ii) aké je právne postavenie Rady a jej členov, ktorí jediní
na zasadnutí Rady kreujú jej vôľu ako kolektívneho orgánu, prečo (iii) lehota
na rozhodnutia nezačína plynúť doručením sťažnosti kancelárii Rady, aby (iv) napokon
dôvodiac v prospech dňa prerokovania monitorovacej správy na zasadnutí Rady ako dňa
začatia plynutia zákonnej lehoty na rozhodnutie konštatoval jej zachovanie. Skutočnosť, že
sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným
(m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08). Taktiež nebolo zistené, aby sa najvyšší súd pri
opätovnom prerokovaní odvolania právneho predchodcu sťažovateľa proti rozsudku
krajského súdu neriadil vysloveným právnym názorom ústavného súdu. V intenciách
mantinelov možných zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov preto ústavný
súd dospel k záveru, že rozsudok najvyššieho súdu je v otázke určenia a odôvodnenia
momentu začatia plynutia subjektívnej lehoty na rozhodnutie Rady ústavne udržateľný,
nevykazuje znaky svojvôle, arbitrárnosti, je náležite odôvodnený a výklad relevantných
podústavných noriem všeobecným súdom nie je taký, že popiera účel a zmysel príslušných
zákonných ustanovení (m. m. I. ÚS 23/2010). Aj preto ústavný súd v tomto náleze
nepovažoval za potrebné rozvíjať či podporovať správnosť záveru najvyššieho súdu
preskúmavajúceho zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy ako vec patriacu do jeho
ústavnej (čl. 142 ods. 1 ústavy) a zákonnej (§ 7 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku)
právomoci.
26. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietanú skutočnosť, že najvyšší súd odôvodnil svoj
právny názor aj zmenenou právnou úpravou, ktorá však nadobudla účinnosť až
15. decembra 2009, ústavný súd len stručne uvádza, že z odôvodnenia rozsudku najvyššieho
súdu zreteľne vyplýva, na akých úvahách založil svoje zistenia a závery, a taktiež to, že
odkaz na zmenenú zákonnú úpravu mal len doplnkový (teda nie rozhodujúci) význam.
V tomto smere však možno poukázať na tú skutočnosť, že k novele zákona vôbec nemuselo
dôjsť za predpokladu, že by samotný najvyšší súd postupom podľa § 21 až § 23 zákona
č. 757/2004 Z. z. zjednotil svoju rozchádzajúcu sa judikatúru.
27. Druhou podstatnou otázkou, ktorá bola predmetom skúmania ústavného súdu,
ostala otázka, či najvyšší súd ako odvolací správny súd poskytol súdnu ochranu tvrdenému
porušeniu informačných práv a slobôd právneho predchodcu sťažovateľa. V tejto súvislosti
je opäť nutné vychádzať z dôvodov zrušujúceho nálezu ústavného súdu
sp. zn. IV. ÚS 245/09, kde dôvodom na vyslovenie porušenia označených práv právneho
predchodcu sťažovateľa bolo potvrdenie zamietajúceho rozsudku krajského súdu bez toho,
aby sa najvyšší súd dôsledne a jasne vyrovnal so skutkovým stavom zisteným Radou
a z neho vyvodil jednoznačné a presvedčivé právne závery. Stotožnenie sa s dôvodmi
prvostupňového rozsudku bez toho, aby odvolací súd poskytol účastníkovi konania
presvedčivú a jasnú odpoveď na podstatné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
ako aj absenciu primeranej reakcie na podstatné odvolacie námietky pritom ústavný súd
nekritizoval len vo veci právneho predchodcu sťažovateľa, ale aj vo veciach iných
sťažovateľov (napr. I. ÚS 126/2010, I. ÚS 118/2010).
28. Ako z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, tento sa
pri v poradí druhom potvrdení rozsudku krajského súdu neobmedzil na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozsudku prvostupňového správneho súdu (§ 219 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku), ale sám v medziach žaloby a odvolania právneho
predchodcu sťažovateľa preskúmal zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia Rady.
29. Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na ústavné
postavenie a právomoc správnych súdov, ktoré nemožno zamieňať s postavením
a právomocou správnych orgánov. Pri ukladaní sankcií v oblasti správneho
(administratívneho) trestania patrí vždy do právomoci príslušného správneho orgánu
po zistení skutkového stavu a jeho právnej subsumpcii rozhodnúť o uložení zákonnej
sankcie. Právomoc všeobecných (správnych) súdov je iba prieskumná, čo explicitne uvádza
aj čl. 142 ods. 1 ústavy, v zmysle ktorého súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí
orgánov verejnej správy. Uvedené platí rovnako tak vo sfére súdneho prieskumu zákonnosti
administratívnych sankcií, kde však súdy navyše disponujú plnou jurisdikciou (§ 250i ods. 2
v spojení s § 250j ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku), ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1
dohovoru, ktorý zaručuje každému právo, aby súd rozhodol o oprávnenosti akéhokoľvek
trestného obvinenia proti nemu, pričom štrasburská judikatúra za trestné považuje aj
konania, ktoré možno označiť ako priestupky, iné správne delikty či disciplinárne delikty
(napr. Maurer c. Rakúsko z 18. februára 1997, Bendenoun c. Francúzsko
z 24. februára 1994). Napokon priamo dikcia uvedených ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku umožňuje súdu modifikovať tak skutkový stav zistený správnym orgánom, ako aj
sankciu ním uloženú účastníkovi správneho (a neskôr) súdneho konania.
30. Zmena rozhodnutia správneho orgánu preskúmavajúcim správnym súdom však
prichádza do úvahy len vtedy, keď tento zistí jeho nezákonnosť, in concreto ak zistí, že
o uložení sankcie malo byť správnym orgánom rozhodnuté inak. V posudzovanom súdnom
prieskume najvyšší súd potvrdil žalobu zamietajúci rozsudok krajského súdu potom, ako
zistil, že rozhodnutie Rady o uložení sankcie – upozornenie na porušenie zákona ̶bolo
vydané v súlade so zákonom.
31. Najvyšší súd pritom neurčité právne pojmy (objektívnosť a nestrannosť)
obsiahnuté v dispozícii relevantnej právnej normy [§ 16 písm. b) zákona č. 308/2000 Z. z.]
podrobil vlastnému, najmä gramatickému a logickému výkladu a súdny prieskum
skoncentroval na skúmanie otázky, či Rada pri interpretácii a následnej aplikácii zákonných
kritérií pre politicko-publicistické programy nevybočila z medzí zákona a či jej rozhodnutie
je výsledkom racionálnych a zrozumiteľných úvah. Súdny prieskum rozhodnutia Rady tak,
ako ho realizoval najvyšší súd – a to je v posudzovanom prípade zvlášť dôležité ̶bol teda
orientovaný výlučne na zákonnosť tohto rozhodnutia, pričom správny súd neposudzoval
účelnosť či vhodnosť rozhodnutia Rady ani vhodnosť či účelnosť návodu, ktorého
nespôsobilosť sťažovateľ v sťažnosti namietal. Aj napriek tomu, že sťažovateľ sa
nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu, v zhode s už uvedeným táto skutočnosť
nezakladá porušenie označených práv sťažovateľa.
32. Aj v tomto smere teda ústavný súd uzatvára, že najvyšší súd dal sťažovateľovi
podrobnú a ústavne akceptovateľnú odpoveď na to, (i) aký je obsah neurčitých pojmov
objektívnosť a nestrannosť, (ii) prečo odvysielaný program z pohľadu poslucháča tieto
parametre nespĺňal, a (iii) vychádzajúc z uvedeného, prečo v postupe a rozhodnutí Rady
nebolo zistené porušenie zákona. Odpoveď najvyššieho súdu pritom nemožno interpretovať
tak, ako to robí sťažovateľ, teda že najvyšší súd by ponechal v platnosti rozhodnutie Rady
vrátane ústavne nespôsobilého návodu týkajúceho sa nemožnosti využitia inštitútu
prázdneho kresla. Najvyšší súd posudzoval zákonnosť rozhodnutia Rady v konkrétnych
súvislostiach (čas, téma, moderátor, hostia programu etc.) a iba v týchto konštatoval
porušenie zákonných kritérií objektívnosti a nestrannosti v politicko-publicistickom
programe. Najvyšší súd pritom nikde v odôvodnení napadnutého rozsudku nekonštatoval, že
pro futuro nesmie sťažovateľ pri realizácii svojich informačných práv a slobôd využívať
inštitút prázdneho kresla, iba uviedol, aké opatrenia má urobiť v záujme zachovania
objektívnosti a nestrannosti spravodajských a politicko-publicistických programov. Jeho
odôvodnený právny záver obsiahnutý v napadnutom rozsudku pritom nevykazuje znaky
arbitrárnosti či svojvôle a nie je založený ani na ústavne nekonformnom výklade
relevantných zákonných ustanovení.
33. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva na súdnu ochranu
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie, ústavný súd
uzatvára, že rozsudok najvyššieho súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej
a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky
na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) nie je arbitrárny
a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na všetky podstatné skutkové a právne otázky.
V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom
najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade
so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade
nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať
porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
34. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva slobodne rozširovať
informácie podľa čl. 26 ods. 2 ústavy a práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1
dohovoru ústavný súd uvádza, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ak toto porušenie
nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy postupu
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy (II. ÚS 78/05). Keďže v napadnutom rozsudku
najvyššieho súdu ústavný súd nezistil porušenie týchto princípov, neprichádzalo do úvahy
ani vyslovenie porušenia práv podľa čl. 26 ods. 2 ústavy a čl. 10 ods. 1 dohovoru. Na strane
druhej, novšia judikatúra ústavného súdu už smeruje aj k posudzovaniu namietaného
porušenia hmotných práv (kam patria aj označené práva) v rozhodnutí všeobecného súdu,
a to aj bez toho, aby sťažovateľ musel namietať, že všeobecný súd súčasne porušil aj
ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy (IV. ÚS 360/09,
III. ÚS 196/08, II. ÚS 111/08, I. ÚS 131/09 a pod.). V súvislosti s tvrdeným zásahom
do označeného práva však ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na ústavne akceptovateľný
a riadne odôvodnený právny záver najvyššieho súdu o absencii nestrannosti a objektívnosti
v sankcionovanom programe právneho predchodcu sťažovateľa nemožno uvažovať
o zásahu do jeho práv podľa čl. 26 ods. 2 ústavy a čl. 10 ods. 1 dohovoru.
35. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosti sťažovateľa nevyhovel a výrokom
tohto nálezu rozhodol, že jeho označené práva napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
porušené neboli. Keďže sťažnosti vyhovené nebolo, ústavný súd sa nemohol zaoberať
ďalšími návrhmi sťažovateľa (návrh na zrušenie rozsudku najvyššieho súdu a vrátenie veci
na ďalšie konanie, náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd
sťažnosti vyhovie.
36. Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripája odlišné
stanovisko sudkyňa Marianna Mochnáčová.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2012