Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Sžo/73/2010

Najvyšší súd Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky

senátu JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD.

a JUDr. Jozefa Milučkého v právnej veci žalobcu: S. R., M. zastúpeného advokátom

JUDr. R. P., proti žalovanému: Rada pre vysielanie a retransmisiu, v konaní

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. RL/110/2007 zo dňa

6. novembra 2007, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

č. k. -54 zo dňa 10. júla 2008, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu

v Bratislave č. k. -54 zo dňa 10. júla 2008 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa zamietol žalobu,

ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Rady pre vysielanie

a retransmisiu (ďalej len „rada“) č. RL/110/2007 zo dňa 6. novembra 2007, ktorým

bolo rozhodnuté, že žalobca porušil povinnosť ustanovenú v § 16 písm. b) zákona

č. o vysielaní a retransmisii a o zmene

o telekomunikáciách v znení účinnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej

len „zákon o vysielaní a retransmisii“) tým, že dňa 10. apríla 2007 o cca 18.25 hod.

odvysielal program „Z.“, v ktorom nezabezpečil objektívnosť a nestrannosť, za čo

mu bola uložená podľa ustanovenia § 64 ods. 1 písm. a) uvedeného zákona sankcia –

upozornenie na porušenie zákona.

Z odôvodnenia rozsudku vyplynulo, že krajský súd sa priklonil k právnemu

názoru rady, že z hľadiska zachovania vyváženosti bolo potrebné, aby žalobca

k postavenej téme rozhodne poskytol priestor na reakciu aj zástupcovi koalície,

pričom bolo dôležité, aby protichodný názor v rámci predmetného programu zaznel.

Uloženie sankcie – upozornenie na porušenie zákona – považoval krajský súd

za primerané porušeniu zákona.

Pokiaľ išlo o námietku žalobcu, že rada rozhodla o uložení sankcie po uplynutí

zákonnej subjektívnej lehoty (6 mesiacov odo dňa, keď sa rada o uložení sankcie

dozvedela), krajský súd dospel k záveru, že táto námietka žalobcu nie je

opodstatnená, nakoľko k začatiu plynutia lehoty došlo dňa 19. júna 2007, keď bola

vypracovaná monitorovacia správa o šetrení sťažnosti č. 1921/98/2007.

Včas podaným odvolaním sa žalobca domáhal, aby odvolací súd zmenil

napadnutý rozsudok, zrušil rozhodnutie rady a výrok o trovách konania navrhol

zmeniť tak, že rada je povinná uhradiť žalobcovi trovy konania na účet jeho

právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Tvrdil, že rada rozhodla

o uložení sankcie po uplynutí šesťmesačnej subjektívnej zákonnej lehoty. Jeho

tvrdenie vyplývalo z názoru, že za deň, rozhodujúci pre začatie plynutia subjektívnej

lehoty, nemožno považovať iný deň, ako ten, v ktorom je rade takéto podanie

doručené, t.j. deň, keď sa ako orgán „dozvie“ o tom, že malo dôjsť k porušeniu

povinností, ktorých dodržiavanie chráni. Pretože rade bola doručená sťažnosť

26. apríla 2007, podľa názoru žalobcu týmto dňom začala plynúť šesťmesačná

subjektívna lehota podľa § 64 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii na uloženie

sankcie, a preto rozhodnutie zo dňa 6. novembra 2007 bolo vydané po uplynutí

uvedenej zákonnej lehoty.

Žalobca ďalej v podanom odvolaní namietal, že krajský súd svoj záver,

že predmetná lehota sa má počítať odo dňa vypracovania správy vnútornou

organizačnou zložkou rady a nie odo dňa, keď je rade doručený príslušný podnet

na začatie konania, odôvodnil troma slovami: „podľa názoru súdu“. Krajský súd

sa nevysporiadal so žiadnym argumentom žalobcu uvádzaným na podporu jeho

názoru o uplynutí zákonnej lehoty. Žalobca svoju argumentáciu podoprel

rozhodnutím najvyššieho súdu č. k. zo dňa 31. mája 2007, z ktorého

okrem iného vyplýva, že vnútorná úprava organizačných záležitostí medzi členmi

rady a pracovníkmi kancelárie rady je bez právneho významu pre posudzovanie

plynutia lehôt v správnom konaní.

Žalobca poukázal tiež na nesprávne právne posúdenie veci. Uviedol,

že programom „Z.“, odvysielaným dňa 10. apríla 2007 naplnil všetky zákonné

atribúty pre politicko-publicistický program a splnil svoju povinnosť zabezpečiť

objektívnosť a nestrannosť takéhoto typu programu tým, že do vysielania pozval ako

hostí dotknutých predstaviteľov koalície, zástupcu opozície, ktorá predkladala návrh

na odvolanie ministra J. a zástupcu nezávislého občianskeho združenia a že diskusiu

hostí, ktorí pozvanie prijali, viedol moderátor spôsobom, ktorý nijako nezvýhodňoval

žiadnu z dotknutých strán. Naopak, súčasťou diskusie bol aj kritický postoj

moderátora a pani W. k netransparentným postupom predchádzajúcej vlády. Za

daných okolností tak jediná „nevýhoda“ jednej z oslovených strán spočívala

v skutočnosti, že sa ponúknutú „výhodu“ rozhodla vedome a dobrovoľne odmietnuť.

Poukázal na to, že tak rada ako aj krajský súd kladú toto „seba-znevýhodnenie“ za

vinu žalobcovi, dôsledne pritom ignorujúc tú skutočnosť, že moder átor relácie i jej

politicky neutrálny hosť veľmi kriticky hodnotili konanie aj tej politickej strany,

ktorej zástupca účasť na diskusii neodmietol. Právny záver, že týmto postupom

žalobca porušil svoju zákonnú povinnosť zabezpečiť objektivitu a nestrannosť svojho

vysielania, je podľa názoru žalobcu nesprávnym právnym posúdením veci.

Ďalej žalobca v odvolaní uviedol, že pokiaľ ide o porušenie povinnosti podľa

§ 16 písm. b) zákona o vysielaní a retransmisii, krajský súd sa priklonil k právnemu

názoru rady, avšak neuviedol jediný dôvod, ktorý ho k tomuto príklonu viedol,

iba ho konštatoval. Nevysporiadal sa tak s tvrdením, že žalobca priestor na reakciu

zástupcovi koalície poskytol a že zabezpečiť, aby protichodný názor aj skutočne

zaznel, bolo mimo jeho dispozičnej sféry.

Rada v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť.

K veci uviedla, že odvolanie považuje za nedôvodné, nakoľko krajský súd

napadnutým rozsudkom vec posúdil správne s riadnym a náležitým odôvodnením

a rada v predmetnom správnom konaní v dostatočnej miere zistila skutkový stav veci,

na ktorý správne aplikovala relevantné ustanovenia zákona. Ďalej mala za to,

že rozhodnutie č. RL/110/2007 má všetky náležitosti ustanovené v § 47 zákona

č. o správnom konaní v znení neskorších predpisov, nevykazuje

formálne ani logické nedostatky, je riadne odôvodnené a vychádza zo skutkového

stavu zisteného v zmysle ustanovení uvedeného zákona. Ďalej uviedla, že žalobca

nebol na svojich právach ukrátený rozhodnutím ani postupom správneho orgánu.

Tvrdila, že rozhodnutie bolo vydané v zákonnej lehote a že až uskutočnenie

monitoringu bolo v danej veci tým momentom, ktorým sa orgán, príslušný rozhodnúť

vo veci, dozvedel o porušení povinnosti. Zotrvala na závere, s ktorým sa

v napadnutom rozsudku stotožnil aj krajský súd, že z hľadiska zachovania

vyváženosti mal žalobca k takto postavenej téme rozhodne poskytnúť priestor

na reakciu aj zástupcovi koalície, pričom nemuselo ísť nevyhnutne priamo

o dotknutého ministra. Bolo dôležité, aby protichodný názor v rámci predmetného

programu zaznel, nakoľko predstaviteľka tretieho sektora logicky nebola dostatočnou

a účinnou názorovou opozíciou voči prítomnému opozičnému poslancovi, keď naviac

aj prítomná predstaviteľka tretieho sektora sa kriticky vyjadrovala k osobe ministra

hospodárstva. Moderátor uviedol, že bol pozvaný aj zástupca koalície, konkrétne

minister hospodárstva, ale jeho hovorca účasť ministra údajne odmietol. Rovnako

údajne reagovala aj hovorkyňa strany S. Rada v predmetnom rozhodnutí

konštatovala, že pokiaľ by aj účastník konania skutočne objektívne nemohol získať

nikoho z vládnej koalície do diskusie na túto tému, mali tvorcovia predmetného

programu možnosť postaviť tému širšie a diskutovať bez politikov. V tejto súvislosti

žalobca vo svojej žalobe poukázal na autonómiu dramaturgickej výstavby svojho

vysielania, k čomu si však rada dovoľuje uviesť, že žalobca ako vysielateľ

rozhlasovej programovej služby na základe zákona má primárne dodržiavať svoje

zákonné povinnosti, ktoré mu okrem iného vyplývajú aj z ustanovení zákona

o vysielaní a retransmisii.

Najvyšší súd SR ako súd odvolací ( ) rozsudkom

č.k. zo dňa 18. marca 2009 rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č.k. -54 zo dňa 10. júla 2008 potvrdil. Stotožnil sa pritom s právnym

posúdením a dôvodmi krajského súdu a preto nepovažoval za potrebné opakovať

odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, ale naňho v zmysle § 219 ods. 2

v znení (účinného od 15.10.2008) ako na vecne

správne a postačujúce odkázal.

Najvyšší súd konštatoval, že rada sa o porušení povinnosti dozvedela

z monitorovacej správy o šetrení sťažnosti č. , ktorá bola vypracovaná

19. júna 2007, takže rozhodnutie zo dňa 6. novembra 2007 bolo vydané v zákonnej

šesťmesačnej lehote. Svoj záver podložil aj skoršou judikatúru najvyššieho súdu

týkajúcou sa tejto otázky, pričom konkrétne poukázal na rozhodnutia Najvyššieho

súdu SR zo dňa 27.11.2007, č. k. a .

Pokiaľ išlo o námietku žalobcu týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia

veci, najvyšší súd dospel k záveru, že bola daná objektívna zodpovednosť žalobcu

za porušenie základných povinností vysielateľa, medzi ktoré patrí aj povinnosť

zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajských programov a politicko-

publicistických programov, pretože politicko-publicistický program „Z.“ zo dňa 10.

apríla 2007 nespĺňal požiadavku nestrannosti, ktorá zahŕňa aj povinnosť poskytnúť

pri konfrontácii priestor na vyjadrenie obom stranám, vyváženosť a neutralitu.

Žalobca ako sťažovateľ sa obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky

namietajúc arbitrárnosť rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 2 Sžo

202/2008 zo dňa 18. marca 2009.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) nálezom

č.k. -42 zo dňa 21. januára 2010 rozhodol, že

1. Základné právo S. R. na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení so základným

právom slobodne rozširovať informácie podľa Slovenskej

republiky a právom na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd boli porušené rozsudkom Najvyšš ieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 18. marca 2009.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 18. marca 2009 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť S R. trovy konania v

sume 434,61 € (slovom štyristotridsaťštyri eur a šesťdesiatjeden centov) na účet

Advokátskej kancelárie P., spol. s r.o., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

Podľa názoru ústavného súdu súčasťou procesných záruk spravodlivého

rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy je taktiež právo

na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť

v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil.

Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej,

ako i právnej stránky rozhodnutia. Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd

ustanoveniami dôsledne neriadil.

Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu žiadnym spôsobom nevyrovnal

so svojou „rozchádzajúcou“ sa rozhodovacou činnosťou pri výklade a aplikácii

príslušných ustanovení zákona o vysielaní a retransmisii napriek vyjadreniu

podpredsedníčky súdu o tom, že judikatúra špecializovaných senátov je v tomto

smere od roku 2007 ustálená. Nevysporiadal sa ani s argumentmi, ktoré uviedol

v žalobe sťažovateľ.

Ústavný súd v odôvodnení nálezu ďalej uviedol, že vzal do úvahy odlišnú

judikatúru najvyššieho súdu v skutkovo obdobných prípadoch. Rozsudky najvyššieho

súdu sp. zn. a sp. zn. z 27. novembra 2007, ktorými

najvyšší súd potvrdil rozhodnutie rady, korešpondujú s právnym názorom

najvyššieho súdu vyjadreným v napadnutom rozhodnutí sp. zn.

z 18. marca 2009. Na druhej strane, najvyšší súd v rozsudku sp. zn.

z 23. apríla 2009, ktorým zrušil rozhodnutie rady, v odôvodnení argumentuje

v uvedených súvislostiach inak.

Keďže najvyšší súd sa pri rozhodovaní o otázke začatia plynutia lehoty podľa

§ 64 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii na podanie podnetu na porušenie

povinnosti dôsledne nevyrovnal s odlišným právnym názorom obsiahnutým v iných

rozhodnutiach najvyššieho súdu a vychádzal iba z citácie rozhodnutí, ktoré

považoval za vydané v rámci „ustálenej judikatúry“, a nevyjadril sa ani k ďalším

argumentom sťažovateľa, ústavný súd nepovažoval rozhodnutie najvyššieho súdu

za ústavne akceptovateľné, a preto rozhodol, že najvyšší súd napadnutým

rozhodnutím porušil základné právo sťažovateľa podľa a právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pokiaľ išlo o posudzovanie porušenia povinnosti sťažovateľa podľa § 16

písm. b) zákona o vysielaní a retransmisii, ústavný súd konštatoval, že najvyšší súd

pri rozhodovaní o tejto otázke potvrdil rozhodnutie krajského súdu, ktorý sa

argumentačne jednostranne, nedôsledne a nejasným spôsobom vyrovn al

so skutkovým stavom, z ktorého mal vyvodiť jednoznačné a presvedčivo odôvodnené

rozhodnutie, a preto porušil aj základné právo sťažovateľa podľa čl. 26 ods. 1

v spojení s a jeho právo podľa v spojení s

ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd tiež uviedol, že najvyšší súd vyslovil toto hodnotenie bez toho,

aby skúmal, z akého preukázaného skutkového stavu ho vyvodil krajský súd

(najvyšší súd sa len priklonil k záverom krajského súdu, ktoré sú v tejto oblasti

značne nejasné a vágne). Apriórne tak stotožnil neúčasť jednej strany v programovej

relácii bez akejkoľvek alternatívy s dostatočným dôvodom na vyslovenie

neobjektívnosti tejto relácie a s porušením povinnosti zo str any vysielateľa.

Pritom konkrétny priebeh politicko-publicistického programu, t. j. aké názory,

hodnotiace komentáre a informácie spravodajského charakteru v konkrétnej diskusii

v skutočnosti vôbec zazneli od prítomných strán a ich vzťah (aby sa tieto potom dali

hodnotiť z hľadiska nestrannosti a vyváženosti), nie je celkom jasný zo žiadneho

z predchádzajúcich rozhodnutí v tejto veci (napr. posúdenie otázky „inštitútu

prázdneho kresla“, ktorý je štandardne známy z európskych chárt publicistiky v tejto

oblasti, ani tvrdenia sťažovateľa, že moderátor relácie i jej politicky neutrálny hosť

veľmi kriticky hodnotili aj konanie tej politickej strany, ktorej zástupca účasť

na diskusii neodmietol, sa nestali predmetom vyhodnotenia ani konfrontácie

s preukázaným skutkovým stavom v odvysielanej relácii).

Keďže napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu označených základných práv

sťažovateľa, ústavný súd tento rozsudok zrušil ( v spojení s

ods. 2 o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky

a o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov – ďalej

len ) a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (

ods. 2 v spojení s ).

Po zrušení rozsudku najvyššieho súdu ústavným súdom sa vec vrátila opäť

do štádia odvolacieho konania pred najvyšším súdom. Najvyšší súd ako súd odvolací

( ) viazaný právnym názorom ústavného súdu, preskúmal napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní žalobcu

( ) a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Rozhodol

20. októbra 2010 rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil. Miesto a čas verejného

vyhlásenia rozsudku bolo oznámené v súlade s ustanovením § 156 ods. 3 v spojení

s veta prvá na úradnej tabuli a na internetovej stránke najvyššieho

súdu.

Z obsahu predložených spisov odvolací súd zistil, že predmetom súdneho

preskúmavacieho konania je rozhodnutie rady, ktorým bolo rozhodnuté, že žalobca

porušil povinnosť ustanovenú v § 16 písm. b) zákona o vysielaní a retransmisii tým,

že dňa 10. apríla 2007 o cca 18.25 hod. odvysielal program „Z.“, v ktorom

nezabezpečil objektívnosť a nestrannosť, za čo mu bola uložená podľa ustanovenia

§ 64 ods. 1 písm. a) uvedeného zákona sankcia – upozornenie na porušenie zákona.

Rada tak rozhodla po zistení, že uvedený program nespĺňal požiadavku nestrannosti,

ktorá zahŕňa aj povinnosť poskytnúť pri konfrontácii priestor na vyjadrenie obom

stranám, vyváženosť a neutralitu; prezentáciou jednostranných informácií bolo

divákovi znemožnené, aby si mohol pod vplyvom prezentácie viacerých názorových

uhlov pohľadu vytvoriť vlastný, objektivizovaný názor na danú problematiku.

Predmetom posúdenia v tomto konaní sú dve otázky, ktoré namietal žalobca

vo svojom odvolaní, a to zachovanie šesťmesačnej subjektívnej lehoty

na rozhodnutie zo strany správneho orgánu a nesprávne právne posúdenie veci

správnym orgánom, pokiaľ ide o zabezpečenie objektívnosti a nestrannosti

posudzovaného programu.

Podľa § 64 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii rada o uložení sankcie

rozhodne do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa o porušení povinnosti podľa odseku 1

dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď bola povinnosť porušená.

Pre zodpovedanie prvej spornej otázky je potrebné ustáliť, kedy sa rad a

o porušení povinnosti dozvedela, a následne posúdiť, či rozhodnutie zo dňa

6. novembra 2007 bolo vydané v šesťmesačnej lehote stanovenej zákonom

o vysielaní a retransmisii.

Žalobca považuje za moment, kedy sa rada o porušení povinnosti dozvedela,

deň, v ktorý jej bola doručená sťažnosť, v ktorej sťažovateľ (fyzická osoba) namietal

porušenie zákona žalobcom. Keďže sťažnosť bola rade doručená dňa 26. apríla 2007,

šesťmesačná zákonná lehota na rozhodnutie nebola podľa žalobcu zachovan á.

Naproti tomu rada k otázke začatia plynutia subjektívnej zákonnej lehoty

na vydanie rozhodnutia zaujala odlišný názor, keď aj s poukazom na rozhodovaciu

činnosť najvyššieho súdu uviedla, že uvedená lehota začína plynúť vyhotovením

správy o monitoringu. Vychádzajúc z uvedeného rada konštatovala, že lehota

na rozhodnutie o uložení sankcie nebola z jej strany zmeškaná.

Ako je zrejmé z dikcie ustanovenia § 64 ods. 3, citovaného vyššie,

zákonodarca výslovne neurčil, aká skutočnosť je tým momentom, kedy sa rada

o porušení povinnosti dozvie. Ako vyplýva z už uvedeného, odpovede na túto otázku

sa rôznia. Z dôvodu absencie presnej definície momentu rozhodujúceho pre začatie

plynutia zákonnej lehoty na rozhodnutie, je potrebné zodpovedať nastolenú otázku

pomocou výkladu citovaného ustanovenia.

Názory, ktorá právna skutočnosť je rozhodná pre začiatok plynutia lehoty,

sú odlišné, a to nielen pokiaľ ide o názory rady ako spravujúceho subjektu na jednej

strane a názory vysielateľov ako spravovaných subjektov na strane druhej,

ale aj pokiaľ ide o súdnu prax. Aj z doterajšej rozhodovacej činnosti najvyššieho

súdu je zrejmé, že výklad sporného ustanovenia nebol jednotný.

V rozsudkoch č.k. zo dňa 1. júla 2008, č.k. zo dňa

9. apríla 2009, č.k. zo dňa 23. apríla 2009, č.k. zo dňa

2. júna 2009, č.k. zo dňa 21. júla 2009 a č.k. zo dňa

5. novembra 2009 najvyšší súd vyslovil právny názor, že prvá objektívna možnosť,

kedy sa rada dozvedela o porušení zákona, nastala v deň, keď jej bola doručená

sťažnosť. Zároveň doplnil, že je len záležitosťou organizácie činnosti rady a jej

kancelárie, kedy je dôvodnosť sťažnosti preverená a spracované zistenia predložené

rade na prerokovanie.

Odlišný právny názor, t.j. že dňom rozhodujúcim pre začiatok plynutia

subjektívnej lehoty pre rozhodnutie o uložení sankcie je deň vyhotovenia

monitorovacej správy, resp. správy o šetrení sťažnosti, zaujal najvyšší súd

v rozsudkoch č.k. zo dňa 18. októbra 2007, č.k. zo dňa

27. novembra 2007, č.k. zo dňa 17. januára 2008, č.k.

zo dňa 17. januára 2008 a č.k. zo dňa 17. januára 2008.

V rozsudkoch č.k. zo dňa 28. septembra 2006, č.k.

zo dňa 16. mája 2007, č.k. zo dňa 19. decembra 2007 a č.k. 1 Sž

21/2006 zo dňa 19. decembra 2007 dospel najvyšší súd k inému právnemu posúdeniu

veci, odlišnému od vyššie uvedených dvoch výkladov sporného ustanovenia.

V uvedených rozsudkoch najvyšší súd konštatoval, že deň, kedy rada na svojom

zasadnutí prerokovala správu o šetrení sťažnosti, resp. monitorovaciu správu,

je dňom, kedy sa rada dozvedela o možnom porušení zákona.

Senát najvyššieho súdu, rozhodujúci v prejednávanej právnej veci, výkladom

sporného ustanovenia zákona dospel k záveru, že rozhodujúcou skutočnosťou

pre začiatok plynutia zákonnej subjektívnej lehoty na rozhodnutie o uložení sankcie

je prerokovanie monitorovacej správy na zasadnutí rady. K tomuto záveru dospel

senát najvyššieho súdu po tom, čo vo všetkých daných súvislostiach vyhodnotil

postavenie a pôsobnosť rady, ako aj mechanizmus jej fungovania, pričom vychádzal

zo samotného zákona o vysielaní a retransmisii a tiež vzal do úvahy vnútorné,

organizačné akty rady.

Rada ako právnická osoba má pri výkone štátnej správy v oblasti vysielania,

retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie

postavenie orgánu štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou. Je zložená z deviatich

členov, volených Národnou radou Slovenskej republiky, pričom členovia rady, okrem

jej predsedu, môžu vykonávať svoju funkciu ako jedinú činnosť alebo ako činnosť

popri pracovnom pomere, pri súčasnom dodržaní určených zákonných obmedzení.

Rada teda nie je orgánom štátnej správy v klasickom ponímaní, ale je

správnym orgánom sui generis. Platné rozhodnutie rady je utvárané prejavom vôle

deväťčlenného kolektívneho orgánu. Vzhľadom na to, že funkcia člena rady

je verejnou funkciou a členovia rady (okrem predsedu) ju môžu vykonávať aj popri

pracovnom pomere, je zrejmé, že členovia rady nemôžu byť prítomní v sídle rady,

a v tejto súvislosti sa podieľať na napĺňaní jej pôsobnosti a poslania v takom

nepretržitom časovom rozsahu, ako je to napríklad u zamestnancov iných orgánov

štátnej správy s rozhodovacou právomocou zverenou im na konkrétnom úseku

štátnej správy. Podľa štatútu rady, schváleného predsedom Národnej rady Slovenskej

republiky, rada zasadá spravidla dvakrát do mesiaca. Z takto nastaveného

mechanizmu fungovania je zrejmé, že rada sa môže o určitých skutočnostiach (a teda

aj o možnom porušení zákona zo strany žalobcu) dozvedieť, ak sa tieto relevantné

informácie dozvedia jej členovia. Je nesporné, že reálnou možnosťou, kedy členovia

rady získajú vedomosť o určitej skutočnosti, je práve zasadnutie, na ktorom sú

prítomní, pričom práve na zasadnutí rady je možné zákonným mecha nizmom

(hlasovaním) kreovať vôľu rady ako kolektívneho orgánu, a teda relevantne

rozhodovať v zmysle zákona o vysielaní a retransmisii.

Pokiaľ ide o postavenie a činnosť kancelárie rady, je nepochybné, že sa jedná

o fundovaný podporný technický aparát rady s dostatočne vysokou odbornosťou

v oblasti patriacej do pôsobnosti rady. Nejde však o subjekt disponujúci

rozhodovacími právomocami v zmysle zákona o vysielaní a retransmisii, a preto

nie je relevantné, či sa o určitej skutočnosti dozvedela kancelária rady,

ak vyhodnotenie a následné rozhodnutie o tejto skutočnosti patrí do výlučnej

právomoci rady.

Ako už bolo uvedené, výklad ustanovenia § 64 ods. 3 zákona o vysielaní

a retransmisii nebol v doterajšej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu jednotný.

V prejednávanej veci dospel senát najvyššieho súdu k vyššie uvedenému právnemu

záveru, ktorý je jedným z troch doteraz vyslovených právnych názorov

v rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu týkajúcej sa sporného usta novenia.

Je nepochybne legitímnym právom žalobcu vysloviť svoj názor na spôsob aplikácie

daného zákonného ustanovenia a svoje tvrdenia podložiť doposiaľ vyslovenými

právnymi závermi hovoriacimi v jeho prospech. Súčasne je však povinnosťou

súdu vyhodnotiť tvrdenia žalobcu v reálnych súvislostiach a v medziach platného

práva, a bez toho, aby bol súd povinný osvojiť si právny názor žalobcu, musí

vlastnou analýzou dospieť k záveru, ktorý má podklad tak v skutkovom stave,

ako aj v platných právnych predpisoch aplikovaných na prejednávaný prípad.

Naznačeným postupom, z dôvodov vyššie uvedených, dospel najvyšší súd

k záveru, že rada sa o možnom porušení zákona zo strany žalobcu dozvedela

na svojom zasadnutí dňa 3. júla 2007. Z uvedeného vyplýva, že subjektívna

šesťmesačná lehota na rozhodnutie o uložení sankcie bola zachovaná (rozhodnutie

bolo vydané dňa 6. novembra 2007).

V neposlednom rade je potrebné poukázať aj na vývoj právnej úpravy,

pokiaľ ide o sporné ustanovenia § 64 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii,

aj keď to pre prejednávanú vec nie je relevantné. ,

ktorý nadobudol účinnosť 15. decembra 2009, bol zmenený a doplnený zákon

o vysielaní a retransmisii. V § 64 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii účinného

do 14. decembra 2009 (v zákone o vysielaní a retransmisii účinnom

do 28. decembra 2007, teda v znení účinnom pre prejednávanú vec, to bolo

ustanovenie § 64 ods. 3) sa na konci pripojila veta: "Za deň, keď sa rada dozvedela

o porušení povinnosti podľa odseku 1, sa považuje deň prerokovania správy

o kontrole dodržiavania povinností podľa tohto zákona na zasadnutí rady."

Z uvedeného je zrejmé, že , ktorým sa mení

a dopĺňa o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona

č. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov a o zmene

a doplnení niektorých zákonov zákonodarca explicitným určením dňa, ktorý

sa považuje za deň, kedy sa rada dozvedela o porušení povinnosti, reagoval

na neurčito vymedzený začiatok plynutia subjektívnej lehoty, a na to nadväzujúce

nejednotné rozhodovanie najvyššieho súdu v otázke určenia tohto okamihu.

Skutočnosť, že vývoj právnej úpravy postupoval rovnakým smerom, akým

sa uberalo uvažovanie a rozhodnutie najvyššieho súdu v tomto konaní, môže byť

len argumentom ilustrujúcim, že právny záver súdu nie je nedôvodný, či právne

nelogický.

Druhou námietkou žalobcu v prejednávanej veci bolo samotné nesprávne

právne posúdenie veci správnym orgánom, pokiaľ rozhodol, že program „Z.“,

odvysielaný dňa 10. apríla 2007 o cca 18.25 hod., nespĺňal atribúty objektívnosti

a nestrannosti, tak ako to vyžaduje ustanovenie § 16 písm. b) zákona o vysielaní

a retransmisii, podľa ktorého vysielateľ je povinný zabezpečiť objektívnosť a

nestrannosť spravodajských programov a politicko-publicistických programov;

názory a hodnotiace komentáre musia byť oddelené od informácií spravodajského

charakteru.

Nakoľko nosnou témou posudzovanej relácie bolo aktuálne politické d ianie

v súvislosti s návrhom opozície na odvolanie ministra hospodárstva, Ľ. J., rada

konštatovala, že išlo jednoznačne o politickú tému, a preto uvedenú reláciu

vyhodnotila ako politicko-publicistický program.

Podľa § 3 písm. i) zákona o vysielaní a retransmisii politická publicistika

je program tematicky zvyčajne spätý so spravodajstvom, ktorý obsahuje najmä

komentáre k správam a udalostiam, analýzy vývoja, politické stanoviská

k udalostiam a názory politikov na jednotlivé témy.

Na základe uvedenej zákonnej definície sa najvyšší súd stotožňuje

so zaradením posudzovanej relácie do kategórie politickej publicistiky, a vzhľadom

na to je dôvodné skúmať, či jej obsah spĺňal kritériá uvedené v § 16 písm. b) zákona

o vysielaní a retransmisii.

Pojmy objektívnosť a nestrannosť (použité v citovanom ustanovení) nie sú

v zákone presne definované, jedná sa o tzv. neurčité právne pojmy.

Ako hlavné kritériá objektivity rada v odôvodnení rozhodnutia uviedla

pravdivosť, relevanciu, transparentnosť, presnosť, vecnosť, vyváženosť,

rôznorodosť, aktuálnosť, zrozumiteľnosť, osvojenie si pozície odstupu a neutrality

vo vzťahu k predmetu spravodajstva, absenciu stránenia. Vo svetle týchto atribútov

rada následne vyhodnotila posudzovanú reláciu a dospela k záveru, že táto relácia

nespĺňala požiadavky nestrannosti a objektívnosti, pričom tento právny názor

rada podložila konkrétnymi citáciami z posudzovanej relácie a vyporiadala

sa aj s námietkami žalobcu uvedenými v jeho stanovisku k správnemu konaniu.

Úlohou súdov v súdnom preskúmavacom konaní – prvostupňového (krajského)

a odvolacieho (najvyššieho) – bolo posúdiť, či správny orgán konkrétny skutkový jav

(obsah programu „Z.“, odvysielaný dňa 10. apríla 2007) správne subsumoval pod

neurčitý právny pojem (objektívnosť a nestrannosť). Pri aplikácii neurčitých

právnych pojmov je rozhodujúce, aby správny orgán definoval, čo pod konkrétnym

právnym pojmom rozumie a aké znaky a kritéria sú určujúce pri uvážení, či skúmaný

skutkový stav podlieha, resp. nepodlieha pod daný právny pojem.

Najvyšší súd ako odvolací súd v systéme správneho súdnictva sa v odvolacom

konaní pri posudzovaní vecnej správnosti napadnutého rozsudku krajského súdu

v konečnom dôsledku obmedzil na skúmanie, či rada pri aplikácii kritérií

ustanovených v § 16 písm. b) zákona o vysielaní a retransmisii nevybočila z medzí

zákona a či jej rozhodnutie je výsledkom logických a zdôvodnených úvah. V tomto

smere je potrebné konštatovať, že napadnuté rozhodnutie rady je podrobne

odôvodnené a je v ňom uvedené, akými kritériami sa pri posudzovaní možného

porušenia zákona zo strany žalobcu rada riadila a na základe akých konkrétnych

skutočností dospela k záveru, že k porušeniu zákona došlo. Ak zákon v určitých

prípadoch vymedzuje povinnosť vysielateľa všeobecnými pojmami, ktoré bližšie

nedefinuje, rada je povinná pri výkone svojej pôsobnosti, vyplývajúcej

jej z ustanovenia § 5 ods. 1 písm. g) zákona o vysielaní a retransmisii posúdiť obsah

programu podľa ňou určených kritérií, lebo len tak môže ustáliť, či vysielateľ

neporušuje základné povinnosti, ustanovené zákonom. Radou zvolené kritériá

(pravdivosť, relevancia, transparentnosť, presnosť, vecnosť, vyváženosť,

rôznorodosť, aktuálnosť, zrozumiteľnosť, osvojenie si pozície odstupu a neutrality

vo vzťahu k predmetu spravodajstva, absencia stránenia) sú podľa názoru

najvyššieho súdu objektívne, logické a zrozumiteľné. Sú tiež súladné s výkladom

týchto pojmov v odbornej literatúre – výkladových slovníkoch. Krátky slovník

slovenského jazyka (Veda, vydavateľstvo SAV, 1997) definuje pojem objektívny

ako jestvujúci nezávisle od subjektívneho vedomia, skutočný, faktický, nezaujatý,

nestranný a pojem nestranný ako kt. nikomu nenadŕža, nezaujatý, neutrálny,

objektívny. Rovnaké sú definície uvedených pojmov aj v staršom vydaní uvedeného

slovníka (z roku 1987). Slovník slovenského jazyka II. diel (Vydavateľstvo SAV,

1960) definuje pojem objektívnosť ako 1. existencia, jestvovanie niečoho nezávisle

od ľudského vedomia, 2. nadindividuálna, všeobecná platnosť niečoho, 3.

nestrannosť, nezaujatosť, vecnosť, spravodlivosť, 4. pravdivosť, správnosť,

hodnovernosť a pojem nestranný ako objektívny, nezaujatý, nepredpojatý, nikomu

nenadŕžajúci, spravodlivý.

Vzhľadom na zákonné vymedzenie povinností vysielateľa všeobecnými

pojmami bolo právom rady a vlastne aj nevyhnutnosťou zvoliť kritériá

pre posudzovanie plnenia základných povinností vysielateľa a tým naplniť všeobecné

zákonné definície konkrétnym obsahom. S ohľadom na obsah pojmov objektívnosť

a nestrannosť, ako je ich obsah uvedený vyššie, podľa názoru najvyššieho súdu

rada správne vyhodnotila posudzovanú reláciu ako nespĺňajúcu požadované

atribúty objektívnosti a nestrannosti. Inštitút prázdneho kresla možno považovať

za štandardný postup pri realizácii tohto druhu programu, avšak v takom prípade bolo

potrebné, aby názory chýbajúcej strany boli prezentované zástupcom tretieho sektora

a keď nie ním, tak redaktorom. Rada odôvodnene usúdila, že nezaujatý poslucháč

nemohol nadobudnúť po vypočutí relácie dojem, že bola objektívna a nestranná,

a že názory, ktoré v relácii odzneli, boli kvalitatívne a kvantitatívne pluralitné

a vyvážené.

Žalobca v stanovisku k správnemu konaniu uviedol, že dramaturg programu

R. K. menovaným pozvanie za S R. tlmočil dňa 10. apríla 2007, teda v deň vysielania.

Otázka, či pozývanie hostí do relácie v deň jej konania je zo strany s R. plnením jeho

poslania so všetkou starostlivosťou, tiež bola významná pri rozhodovaní rady v danej

veci.

Najvyšší súd v postupe a rozhodnutí rady nezistil také vybočenie z medzí

a hľadísk ustanovených zákonom, ktoré by odôvodňovalo konštatovanie,

že napadnuté rozhodnutie je nezákonné.

Z dôvodov uvedených vyššie najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu

podľa v spojení s prvá veta ako vecne správny

potvrdil, keď dospel k totožnému záveru ako krajský súd, že v preskúmavanej veci

bol správnym orgánom dostatočne zistený skutkový stav a z neho vyvodený správny

právny záver. Nebolo preto v súdnom preskúmavacom konaní zistené porušenie

zákona v postupe a rozhodovaní správneho orgánu – rady.

Rešpektujúc nález ústavného súdu č.k. -42 zo dňa

21. januára 2010 v opakovanom odvolacom konaní najvyšší súd sa neobmedzil

len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku krajského súdu

v zmysle ustanovenia , ale sám svoje zistenia a závery náležite

odôvodnil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení

s tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Neúspešnému

žalobcovi náhrada trov odvolacieho konania nepatrí a žalovanému správnemu orgánu

nevznikol zákonný nárok na ich náhradu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

V Bratislave dňa 20. októbra 2010

JUDr. Elena Kováčová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Nikoleta Adamovičová