Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 9 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (14)d0a/365748.60a346.pdf
PDF · 215.69 KB
No categories available
2Sžo/73/2010
Najvyšší súd 2 Sžo 73/2010 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky
senátu JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD.
a JUDr. Jozefa Milučkého v právnej veci žalobcu: S. R., M. zastúpeného advokátom
JUDr. R. P., proti žalovanému: Rada pre vysielanie a retransmisiu, v konaní
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. RL/110/2007 zo dňa
6. novembra 2007, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
č. k. 1 S 15/2008-54 zo dňa 10. júla 2008, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu
v Bratislave č. k. 1 S 15/2008-54 zo dňa 10. júla 2008 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol žalobu,
ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Rady pre vysielanie
a retransmisiu (ďalej len „rada“) č. RL/110/2007 zo dňa 6. novembra 2007, ktorým
bolo rozhodnuté, že žalobca porušil povinnosť ustanovenú v § 16 písm. b) zákona
č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z.
o telekomunikáciách v znení účinnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej
len „zákon o vysielaní a retransmisii“) tým, že dňa 10. apríla 2007 o cca 18.25 hod.
odvysielal program „Z.“, v ktorom nezabezpečil objektívnosť a nestrannosť, za čo
mu bola uložená podľa ustanovenia § 64 ods. 1 písm. a) uvedeného zákona sankcia –
upozornenie na porušenie zákona.
Z odôvodnenia rozsudku vyplynulo, že krajský súd sa priklonil k právnemu
názoru rady, že z hľadiska zachovania vyváženosti bolo potrebné, aby žalobca
k postavenej téme rozhodne poskytol priestor na reakciu aj zástupcovi koalície,
pričom bolo dôležité, aby protichodný názor v rámci predmetného programu zaznel.
Uloženie sankcie – upozornenie na porušenie zákona – považoval krajský súd
za primerané porušeniu zákona.
Pokiaľ išlo o námietku žalobcu, že rada rozhodla o uložení sankcie po uplynutí
zákonnej subjektívnej lehoty (6 mesiacov odo dňa, keď sa rada o uložení sankcie
dozvedela), krajský súd dospel k záveru, že táto námietka žalobcu nie je
opodstatnená, nakoľko k začatiu plynutia lehoty došlo dňa 19. júna 2007, keď bola
vypracovaná monitorovacia správa o šetrení sťažnosti č. 1921/98/2007.
Včas podaným odvolaním sa žalobca domáhal, aby odvolací súd zmenil
napadnutý rozsudok, zrušil rozhodnutie rady a výrok o trovách konania navrhol
zmeniť tak, že rada je povinná uhradiť žalobcovi trovy konania na účet jeho
právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Tvrdil, že rada rozhodla
o uložení sankcie po uplynutí šesťmesačnej subjektívnej zákonnej lehoty. Jeho
tvrdenie vyplývalo z názoru, že za deň, rozhodujúci pre začatie plynutia subjektívnej
lehoty, nemožno považovať iný deň, ako ten, v ktorom je rade takéto podanie
doručené, t.j. deň, keď sa ako orgán „dozvie“ o tom, že malo dôjsť k porušeniu
povinností, ktorých dodržiavanie chráni. Pretože rade bola doručená sťažnosť
26. apríla 2007, podľa názoru žalobcu týmto dňom začala plynúť šesťmesačná
subjektívna lehota podľa § 64 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii na uloženie
sankcie, a preto rozhodnutie zo dňa 6. novembra 2007 bolo vydané po uplynutí
uvedenej zákonnej lehoty.
Žalobca ďalej v podanom odvolaní namietal, že krajský súd svoj záver,
že predmetná lehota sa má počítať odo dňa vypracovania správy vnútornou
organizačnou zložkou rady a nie odo dňa, keď je rade doručený príslušný podnet
na začatie konania, odôvodnil troma slovami: „podľa názoru súdu“. Krajský súd
sa nevysporiadal so žiadnym argumentom žalobcu uvádzaným na podporu jeho
názoru o uplynutí zákonnej lehoty. Žalobca svoju argumentáciu podoprel
rozhodnutím najvyššieho súdu č. k. 3 Sž 11/2007 zo dňa 31. mája 2007, z ktorého
okrem iného vyplýva, že vnútorná úprava organizačných záležitostí medzi členmi
rady a pracovníkmi kancelárie rady je bez právneho významu pre posudzovanie
plynutia lehôt v správnom konaní.
Žalobca poukázal tiež na nesprávne právne posúdenie veci. Uviedol,
že programom „Z.“, odvysielaným dňa 10. apríla 2007 naplnil všetky zákonné
atribúty pre politicko-publicistický program a splnil svoju povinnosť zabezpečiť
objektívnosť a nestrannosť takéhoto typu programu tým, že do vysielania pozval ako
hostí dotknutých predstaviteľov koalície, zástupcu opozície, ktorá predkladala návrh
na odvolanie ministra J. a zástupcu nezávislého občianskeho združenia a že diskusiu
hostí, ktorí pozvanie prijali, viedol moderátor spôsobom, ktorý nijako nezvýhodňoval
žiadnu z dotknutých strán. Naopak, súčasťou diskusie bol aj kritický postoj
moderátora a pani W. k netransparentným postupom predchádzajúcej vlády. Za
daných okolností tak jediná „nevýhoda“ jednej z oslovených strán spočívala
v skutočnosti, že sa ponúknutú „výhodu“ rozhodla vedome a dobrovoľne odmietnuť.
Poukázal na to, že tak rada ako aj krajský súd kladú toto „seba-znevýhodnenie“ za
vinu žalobcovi, dôsledne pritom ignorujúc tú skutočnosť, že moder átor relácie i jej
politicky neutrálny hosť veľmi kriticky hodnotili konanie aj tej politickej strany,
ktorej zástupca účasť na diskusii neodmietol. Právny záver, že týmto postupom
žalobca porušil svoju zákonnú povinnosť zabezpečiť objektivitu a nestrannosť svojho
vysielania, je podľa názoru žalobcu nesprávnym právnym posúdením veci.
Ďalej žalobca v odvolaní uviedol, že pokiaľ ide o porušenie povinnosti podľa
§ 16 písm. b) zákona o vysielaní a retransmisii, krajský súd sa priklonil k právnemu
názoru rady, avšak neuviedol jediný dôvod, ktorý ho k tomuto príklonu viedol,
iba ho konštatoval. Nevysporiadal sa tak s tvrdením, že žalobca priestor na reakciu
zástupcovi koalície poskytol a že zabezpečiť, aby protichodný názor aj skutočne
zaznel, bolo mimo jeho dispozičnej sféry.
Rada v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť.
K veci uviedla, že odvolanie považuje za nedôvodné, nakoľko krajský súd
napadnutým rozsudkom vec posúdil správne s riadnym a náležitým odôvodnením
a rada v predmetnom správnom konaní v dostatočnej miere zistila skutkový stav veci,
na ktorý správne aplikovala relevantné ustanovenia zákona. Ďalej mala za to,
že rozhodnutie č. RL/110/2007 má všetky náležitosti ustanovené v § 47 zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov, nevykazuje
formálne ani logické nedostatky, je riadne odôvodnené a vychádza zo skutkového
stavu zisteného v zmysle ustanovení uvedeného zákona. Ďalej uviedla, že žalobca
nebol na svojich právach ukrátený rozhodnutím ani postupom správneho orgánu.
Tvrdila, že rozhodnutie bolo vydané v zákonnej lehote a že až uskutočnenie
monitoringu bolo v danej veci tým momentom, ktorým sa orgán, príslušný rozhodnúť
vo veci, dozvedel o porušení povinnosti. Zotrvala na závere, s ktorým sa
v napadnutom rozsudku stotožnil aj krajský súd, že z hľadiska zachovania
vyváženosti mal žalobca k takto postavenej téme rozhodne poskytnúť priestor
na reakciu aj zástupcovi koalície, pričom nemuselo ísť nevyhnutne priamo
o dotknutého ministra. Bolo dôležité, aby protichodný názor v rámci predmetného
programu zaznel, nakoľko predstaviteľka tretieho sektora logicky nebola dostatočnou
a účinnou názorovou opozíciou voči prítomnému opozičnému poslancovi, keď naviac
aj prítomná predstaviteľka tretieho sektora sa kriticky vyjadrovala k osobe ministra
hospodárstva. Moderátor uviedol, že bol pozvaný aj zástupca koalície, konkrétne
minister hospodárstva, ale jeho hovorca účasť ministra údajne odmietol. Rovnako
údajne reagovala aj hovorkyňa strany S. Rada v predmetnom rozhodnutí
konštatovala, že pokiaľ by aj účastník konania skutočne objektívne nemohol získať
nikoho z vládnej koalície do diskusie na túto tému, mali tvorcovia predmetného
programu možnosť postaviť tému širšie a diskutovať bez politikov. V tejto súvislosti
žalobca vo svojej žalobe poukázal na autonómiu dramaturgickej výstavby svojho
vysielania, k čomu si však rada dovoľuje uviesť, že žalobca ako vysielateľ
rozhlasovej programovej služby na základe zákona má primárne dodržiavať svoje
zákonné povinnosti, ktoré mu okrem iného vyplývajú aj z ustanovení zákona
o vysielaní a retransmisii.
Najvyšší súd SR ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) rozsudkom
č.k. 2 Sžo 202/2008 zo dňa 18. marca 2009 rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č.k. 1 S 15/2008-54 zo dňa 10. júla 2008 potvrdil. Stotožnil sa pritom s právnym
posúdením a dôvodmi krajského súdu a preto nepovažoval za potrebné opakovať
odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, ale naňho v zmysle § 219 ods. 2
OSP v znení zákona č. 384/2008 Z. z. (účinného od 15.10.2008) ako na vecne
správne a postačujúce odkázal.
Najvyšší súd konštatoval, že rada sa o porušení povinnosti dozvedela
z monitorovacej správy o šetrení sťažnosti č. 1921/98/2007, ktorá bola vypracovaná
19. júna 2007, takže rozhodnutie zo dňa 6. novembra 2007 bolo vydané v zákonnej
šesťmesačnej lehote. Svoj záver podložil aj skoršou judikatúru najvyššieho súdu
týkajúcou sa tejto otázky, pričom konkrétne poukázal na rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR zo dňa 27.11.2007, č. k. 5 Sž 50/2007 a 5 Sž 55/2007.
Pokiaľ išlo o námietku žalobcu týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia
veci, najvyšší súd dospel k záveru, že bola daná objektívna zodpovednosť žalobcu
za porušenie základných povinností vysielateľa, medzi ktoré patrí aj povinnosť
zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajských programov a politicko-
publicistických programov, pretože politicko-publicistický program „Z.“ zo dňa 10.
apríla 2007 nespĺňal požiadavku nestrannosti, ktorá zahŕňa aj povinnosť poskytnúť
pri konfrontácii priestor na vyjadrenie obom stranám, vyváženosť a neutralitu.
Žalobca ako sťažovateľ sa obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky
namietajúc arbitrárnosť rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 2 Sžo
202/2008 zo dňa 18. marca 2009.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) nálezom
č.k. IV. ÚS 245/09-42 zo dňa 21. januára 2010 rozhodol, že
1. Základné právo S. R. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení so základným
právom slobodne rozširovať informácie podľa čl. 26 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a právom na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd boli porušené rozsudkom Najvyšš ieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo/202/2008 z 18. marca 2009.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo/202/2008
z 18. marca 2009 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť S R. trovy konania v
sume 434,61 € (slovom štyristotridsaťštyri eur a šesťdesiatjeden centov) na účet
Advokátskej kancelárie P., spol. s r.o., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
Podľa názoru ústavného súdu súčasťou procesných záruk spravodlivého
rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy je taktiež právo
na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť
v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil.
Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej,
ako i právnej stránky rozhodnutia. Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd
ustanoveniami § 157 ods. 2 OSP dôsledne neriadil.
Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu žiadnym spôsobom nevyrovnal
so svojou „rozchádzajúcou“ sa rozhodovacou činnosťou pri výklade a aplikácii
príslušných ustanovení zákona o vysielaní a retransmisii napriek vyjadreniu
podpredsedníčky súdu o tom, že judikatúra špecializovaných senátov je v tomto
smere od roku 2007 ustálená. Nevysporiadal sa ani s argumentmi, ktoré uviedol
v žalobe sťažovateľ.
Ústavný súd v odôvodnení nálezu ďalej uviedol, že vzal do úvahy odlišnú
judikatúru najvyššieho súdu v skutkovo obdobných prípadoch. Rozsudky najvyššieho
súdu sp. zn. 5 Sž 50/2007 a sp. zn. 5 Sž 55/2007 z 27. novembra 2007, ktorými
najvyšší súd potvrdil rozhodnutie rady, korešpondujú s právnym názorom
najvyššieho súdu vyjadreným v napadnutom rozhodnutí sp. zn. 2 Sžo/202/2008
z 18. marca 2009. Na druhej strane, najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 3 Sž 5/2009
z 23. apríla 2009, ktorým zrušil rozhodnutie rady, v odôvodnení argumentuje
v uvedených súvislostiach inak.
Keďže najvyšší súd sa pri rozhodovaní o otázke začatia plynutia lehoty podľa
§ 64 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii na podanie podnetu na porušenie
povinnosti dôsledne nevyrovnal s odlišným právnym názorom obsiahnutým v iných
rozhodnutiach najvyššieho súdu a vychádzal iba z citácie rozhodnutí, ktoré
považoval za vydané v rámci „ustálenej judikatúry“, a nevyjadril sa ani k ďalším
argumentom sťažovateľa, ústavný súd nepovažoval rozhodnutie najvyššieho súdu
za ústavne akceptovateľné, a preto rozhodol, že najvyšší súd napadnutým
rozhodnutím porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Pokiaľ išlo o posudzovanie porušenia povinnosti sťažovateľa podľa § 16
písm. b) zákona o vysielaní a retransmisii, ústavný súd konštatoval, že najvyšší súd
pri rozhodovaní o tejto otázke potvrdil rozhodnutie krajského súdu, ktorý sa
argumentačne jednostranne, nedôsledne a nejasným spôsobom vyrovn al
so skutkovým stavom, z ktorého mal vyvodiť jednoznačné a presvedčivo odôvodnené
rozhodnutie, a preto porušil aj základné právo sťažovateľa podľa čl. 26 ods. 1
v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho právo podľa čl. 10 ods. 1 v spojení s čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd tiež uviedol, že najvyšší súd vyslovil toto hodnotenie bez toho,
aby skúmal, z akého preukázaného skutkového stavu ho vyvodil krajský súd
(najvyšší súd sa len priklonil k záverom krajského súdu, ktoré sú v tejto oblasti
značne nejasné a vágne). Apriórne tak stotožnil neúčasť jednej strany v programovej
relácii bez akejkoľvek alternatívy s dostatočným dôvodom na vyslovenie
neobjektívnosti tejto relácie a s porušením povinnosti zo str any vysielateľa.
Pritom konkrétny priebeh politicko-publicistického programu, t. j. aké názory,
hodnotiace komentáre a informácie spravodajského charakteru v konkrétnej diskusii
v skutočnosti vôbec zazneli od prítomných strán a ich vzťah (aby sa tieto potom dali
hodnotiť z hľadiska nestrannosti a vyváženosti), nie je celkom jasný zo žiadneho
z predchádzajúcich rozhodnutí v tejto veci (napr. posúdenie otázky „inštitútu
prázdneho kresla“, ktorý je štandardne známy z európskych chárt publicistiky v tejto
oblasti, ani tvrdenia sťažovateľa, že moderátor relácie i jej politicky neutrálny hosť
veľmi kriticky hodnotili aj konanie tej politickej strany, ktorej zástupca účasť
na diskusii neodmietol, sa nestali predmetom vyhodnotenia ani konfrontácie
s preukázaným skutkovým stavom v odvysielanej relácii).
Keďže napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu označených základných práv
sťažovateľa, ústavný súd tento rozsudok zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56
ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky
a o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov – ďalej
len zákon o ústavnom súde) a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (čl. 127
ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 3 písm. b/ zákona o ústavnom súde).
Po zrušení rozsudku najvyššieho súdu ústavným súdom sa vec vrátila opäť
do štádia odvolacieho konania pred najvyšším súdom. Najvyšší súd ako súd odvolací
(§ 10 ods. 2 OSP) viazaný právnym názorom ústavného súdu, preskúmal napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní žalobcu
(§ 212 ods. 1 OSP) a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Rozhodol
20. októbra 2010 rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil. Miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené v súlade s ustanovením § 156 ods. 3 v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP na úradnej tabuli a na internetovej stránke najvyššieho
súdu.
Z obsahu predložených spisov odvolací súd zistil, že predmetom súdneho
preskúmavacieho konania je rozhodnutie rady, ktorým bolo rozhodnuté, že žalobca
porušil povinnosť ustanovenú v § 16 písm. b) zákona o vysielaní a retransmisii tým,
že dňa 10. apríla 2007 o cca 18.25 hod. odvysielal program „Z.“, v ktorom
nezabezpečil objektívnosť a nestrannosť, za čo mu bola uložená podľa ustanovenia
§ 64 ods. 1 písm. a) uvedeného zákona sankcia – upozornenie na porušenie zákona.
Rada tak rozhodla po zistení, že uvedený program nespĺňal požiadavku nestrannosti,
ktorá zahŕňa aj povinnosť poskytnúť pri konfrontácii priestor na vyjadrenie obom
stranám, vyváženosť a neutralitu; prezentáciou jednostranných informácií bolo
divákovi znemožnené, aby si mohol pod vplyvom prezentácie viacerých názorových
uhlov pohľadu vytvoriť vlastný, objektivizovaný názor na danú problematiku.
Predmetom posúdenia v tomto konaní sú dve otázky, ktoré namietal žalobca
vo svojom odvolaní, a to zachovanie šesťmesačnej subjektívnej lehoty
na rozhodnutie zo strany správneho orgánu a nesprávne právne posúdenie veci
správnym orgánom, pokiaľ ide o zabezpečenie objektívnosti a nestrannosti
posudzovaného programu.
Podľa § 64 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii rada o uložení sankcie
rozhodne do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa o porušení povinnosti podľa odseku 1
dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď bola povinnosť porušená.
Pre zodpovedanie prvej spornej otázky je potrebné ustáliť, kedy sa rad a
o porušení povinnosti dozvedela, a následne posúdiť, či rozhodnutie zo dňa
6. novembra 2007 bolo vydané v šesťmesačnej lehote stanovenej zákonom
o vysielaní a retransmisii.
Žalobca považuje za moment, kedy sa rada o porušení povinnosti dozvedela,
deň, v ktorý jej bola doručená sťažnosť, v ktorej sťažovateľ (fyzická osoba) namietal
porušenie zákona žalobcom. Keďže sťažnosť bola rade doručená dňa 26. apríla 2007,
šesťmesačná zákonná lehota na rozhodnutie nebola podľa žalobcu zachovan á.
Naproti tomu rada k otázke začatia plynutia subjektívnej zákonnej lehoty
na vydanie rozhodnutia zaujala odlišný názor, keď aj s poukazom na rozhodovaciu
činnosť najvyššieho súdu uviedla, že uvedená lehota začína plynúť vyhotovením
správy o monitoringu. Vychádzajúc z uvedeného rada konštatovala, že lehota
na rozhodnutie o uložení sankcie nebola z jej strany zmeškaná.
Ako je zrejmé z dikcie ustanovenia § 64 ods. 3, citovaného vyššie,
zákonodarca výslovne neurčil, aká skutočnosť je tým momentom, kedy sa rada
o porušení povinnosti dozvie. Ako vyplýva z už uvedeného, odpovede na túto otázku
sa rôznia. Z dôvodu absencie presnej definície momentu rozhodujúceho pre začatie
plynutia zákonnej lehoty na rozhodnutie, je potrebné zodpovedať nastolenú otázku
pomocou výkladu citovaného ustanovenia.
Názory, ktorá právna skutočnosť je rozhodná pre začiatok plynutia lehoty,
sú odlišné, a to nielen pokiaľ ide o názory rady ako spravujúceho subjektu na jednej
strane a názory vysielateľov ako spravovaných subjektov na strane druhej,
ale aj pokiaľ ide o súdnu prax. Aj z doterajšej rozhodovacej činnosti najvyššieho
súdu je zrejmé, že výklad sporného ustanovenia nebol jednotný.
V rozsudkoch č.k. 5 Sž 87/2007 zo dňa 1. júla 2008, č.k. 3 Sž 96/2008 zo dňa
9. apríla 2009, č.k. 3 Sž 5/2009 zo dňa 23. apríla 2009, č.k. 5 Sž 80/2008 zo dňa
2. júna 2009, č.k. 5 Sž 26/2009 zo dňa 21. júla 2009 a č.k. 3 Sž 35/2009 zo dňa
5. novembra 2009 najvyšší súd vyslovil právny názor, že prvá objektívna možnosť,
kedy sa rada dozvedela o porušení zákona, nastala v deň, keď jej bola doručená
sťažnosť. Zároveň doplnil, že je len záležitosťou organizácie činnosti rady a jej
kancelárie, kedy je dôvodnosť sťažnosti preverená a spracované zistenia predložené
rade na prerokovanie.
Odlišný právny názor, t.j. že dňom rozhodujúcim pre začiatok plynutia
subjektívnej lehoty pre rozhodnutie o uložení sankcie je deň vyhotovenia
monitorovacej správy, resp. správy o šetrení sťažnosti, zaujal najvyšší súd
v rozsudkoch č.k. 3 Sž 50/2007 zo dňa 18. októbra 2007, č.k. 5 Sž 50/2007 zo dňa
27. novembra 2007, č.k. 3 Sž 103/2007 zo dňa 17. januára 2008, č.k. 3 Sž 107/2007
zo dňa 17. januára 2008 a č.k. 3 Sž 108/2007 zo dňa 17. januára 2008.
V rozsudkoch č.k. 5 Sž 30/2006 zo dňa 28. septembra 2006, č.k. 1 Sž 78/2005
zo dňa 16. mája 2007, č.k. 1 Sž 79/2005 zo dňa 19. decembra 2007 a č.k. 1 Sž
21/2006 zo dňa 19. decembra 2007 dospel najvyšší súd k inému právnemu posúdeniu
veci, odlišnému od vyššie uvedených dvoch výkladov sporného ustanovenia.
V uvedených rozsudkoch najvyšší súd konštatoval, že deň, kedy rada na svojom
zasadnutí prerokovala správu o šetrení sťažnosti, resp. monitorovaciu správu,
je dňom, kedy sa rada dozvedela o možnom porušení zákona.
Senát najvyššieho súdu, rozhodujúci v prejednávanej právnej veci, výkladom
sporného ustanovenia zákona dospel k záveru, že rozhodujúcou skutočnosťou
pre začiatok plynutia zákonnej subjektívnej lehoty na rozhodnutie o uložení sankcie
je prerokovanie monitorovacej správy na zasadnutí rady. K tomuto záveru dospel
senát najvyššieho súdu po tom, čo vo všetkých daných súvislostiach vyhodnotil
postavenie a pôsobnosť rady, ako aj mechanizmus jej fungovania, pričom vychádzal
zo samotného zákona o vysielaní a retransmisii a tiež vzal do úvahy vnútorné,
organizačné akty rady.
Rada ako právnická osoba má pri výkone štátnej správy v oblasti vysielania,
retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie
postavenie orgánu štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou. Je zložená z deviatich
členov, volených Národnou radou Slovenskej republiky, pričom členovia rady, okrem
jej predsedu, môžu vykonávať svoju funkciu ako jedinú činnosť alebo ako činnosť
popri pracovnom pomere, pri súčasnom dodržaní určených zákonných obmedzení.
Rada teda nie je orgánom štátnej správy v klasickom ponímaní, ale je
správnym orgánom sui generis. Platné rozhodnutie rady je utvárané prejavom vôle
deväťčlenného kolektívneho orgánu. Vzhľadom na to, že funkcia člena rady
je verejnou funkciou a členovia rady (okrem predsedu) ju môžu vykonávať aj popri
pracovnom pomere, je zrejmé, že členovia rady nemôžu byť prítomní v sídle rady,
a v tejto súvislosti sa podieľať na napĺňaní jej pôsobnosti a poslania v takom
nepretržitom časovom rozsahu, ako je to napríklad u zamestnancov iných orgánov
štátnej správy s rozhodovacou právomocou zverenou im na konkrétnom úseku
štátnej správy. Podľa štatútu rady, schváleného predsedom Národnej rady Slovenskej
republiky, rada zasadá spravidla dvakrát do mesiaca. Z takto nastaveného
mechanizmu fungovania je zrejmé, že rada sa môže o určitých skutočnostiach (a teda
aj o možnom porušení zákona zo strany žalobcu) dozvedieť, ak sa tieto relevantné
informácie dozvedia jej členovia. Je nesporné, že reálnou možnosťou, kedy členovia
rady získajú vedomosť o určitej skutočnosti, je práve zasadnutie, na ktorom sú
prítomní, pričom práve na zasadnutí rady je možné zákonným mecha nizmom
(hlasovaním) kreovať vôľu rady ako kolektívneho orgánu, a teda relevantne
rozhodovať v zmysle zákona o vysielaní a retransmisii.
Pokiaľ ide o postavenie a činnosť kancelárie rady, je nepochybné, že sa jedná
o fundovaný podporný technický aparát rady s dostatočne vysokou odbornosťou
v oblasti patriacej do pôsobnosti rady. Nejde však o subjekt disponujúci
rozhodovacími právomocami v zmysle zákona o vysielaní a retransmisii, a preto
nie je relevantné, či sa o určitej skutočnosti dozvedela kancelária rady,
ak vyhodnotenie a následné rozhodnutie o tejto skutočnosti patrí do výlučnej
právomoci rady.
Ako už bolo uvedené, výklad ustanovenia § 64 ods. 3 zákona o vysielaní
a retransmisii nebol v doterajšej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu jednotný.
V prejednávanej veci dospel senát najvyššieho súdu k vyššie uvedenému právnemu
záveru, ktorý je jedným z troch doteraz vyslovených právnych názorov
v rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu týkajúcej sa sporného usta novenia.
Je nepochybne legitímnym právom žalobcu vysloviť svoj názor na spôsob aplikácie
daného zákonného ustanovenia a svoje tvrdenia podložiť doposiaľ vyslovenými
právnymi závermi hovoriacimi v jeho prospech. Súčasne je však povinnosťou
súdu vyhodnotiť tvrdenia žalobcu v reálnych súvislostiach a v medziach platného
práva, a bez toho, aby bol súd povinný osvojiť si právny názor žalobcu, musí
vlastnou analýzou dospieť k záveru, ktorý má podklad tak v skutkovom stave,
ako aj v platných právnych predpisoch aplikovaných na prejednávaný prípad.
Naznačeným postupom, z dôvodov vyššie uvedených, dospel najvyšší súd
k záveru, že rada sa o možnom porušení zákona zo strany žalobcu dozvedela
na svojom zasadnutí dňa 3. júla 2007. Z uvedeného vyplýva, že subjektívna
šesťmesačná lehota na rozhodnutie o uložení sankcie bola zachovaná (rozhodnutie
bolo vydané dňa 6. novembra 2007).
V neposlednom rade je potrebné poukázať aj na vývoj právnej úpravy,
pokiaľ ide o sporné ustanovenia § 64 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii,
aj keď to pre prejednávanú vec nie je relevantné. Zákonom č. 498/2009 Z.z.,
ktorý nadobudol účinnosť 15. decembra 2009, bol zmenený a doplnený zákon
o vysielaní a retransmisii. V § 64 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii účinného
do 14. decembra 2009 (v zákone o vysielaní a retransmisii účinnom
do 28. decembra 2007, teda v znení účinnom pre prejednávanú vec, to bolo
ustanovenie § 64 ods. 3) sa na konci pripojila veta: "Za deň, keď sa rada dozvedela
o porušení povinnosti podľa odseku 1, sa považuje deň prerokovania správy
o kontrole dodržiavania povinností podľa tohto zákona na zasadnutí rady."
Z uvedeného je zrejmé, že zákonom č. 498/2009 Z. z., ktorým sa mení
a dopĺňa zákon č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona
č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov zákonodarca explicitným určením dňa, ktorý
sa považuje za deň, kedy sa rada dozvedela o porušení povinnosti, reagoval
na neurčito vymedzený začiatok plynutia subjektívnej lehoty, a na to nadväzujúce
nejednotné rozhodovanie najvyššieho súdu v otázke určenia tohto okamihu.
Skutočnosť, že vývoj právnej úpravy postupoval rovnakým smerom, akým
sa uberalo uvažovanie a rozhodnutie najvyššieho súdu v tomto konaní, môže byť
len argumentom ilustrujúcim, že právny záver súdu nie je nedôvodný, či právne
nelogický.
Druhou námietkou žalobcu v prejednávanej veci bolo samotné nesprávne
právne posúdenie veci správnym orgánom, pokiaľ rozhodol, že program „Z.“,
odvysielaný dňa 10. apríla 2007 o cca 18.25 hod., nespĺňal atribúty objektívnosti
a nestrannosti, tak ako to vyžaduje ustanovenie § 16 písm. b) zákona o vysielaní
a retransmisii, podľa ktorého vysielateľ je povinný zabezpečiť objektívnosť a
nestrannosť spravodajských programov a politicko-publicistických programov;
názory a hodnotiace komentáre musia byť oddelené od informácií spravodajského
charakteru.
Nakoľko nosnou témou posudzovanej relácie bolo aktuálne politické d ianie
v súvislosti s návrhom opozície na odvolanie ministra hospodárstva, Ľ. J., rada
konštatovala, že išlo jednoznačne o politickú tému, a preto uvedenú reláciu
vyhodnotila ako politicko-publicistický program.
Podľa § 3 písm. i) zákona o vysielaní a retransmisii politická publicistika
je program tematicky zvyčajne spätý so spravodajstvom, ktorý obsahuje najmä
komentáre k správam a udalostiam, analýzy vývoja, politické stanoviská
k udalostiam a názory politikov na jednotlivé témy.
Na základe uvedenej zákonnej definície sa najvyšší súd stotožňuje
so zaradením posudzovanej relácie do kategórie politickej publicistiky, a vzhľadom
na to je dôvodné skúmať, či jej obsah spĺňal kritériá uvedené v § 16 písm. b) zákona
o vysielaní a retransmisii.
Pojmy objektívnosť a nestrannosť (použité v citovanom ustanovení) nie sú
v zákone presne definované, jedná sa o tzv. neurčité právne pojmy.
Ako hlavné kritériá objektivity rada v odôvodnení rozhodnutia uviedla
pravdivosť, relevanciu, transparentnosť, presnosť, vecnosť, vyváženosť,
rôznorodosť, aktuálnosť, zrozumiteľnosť, osvojenie si pozície odstupu a neutrality
vo vzťahu k predmetu spravodajstva, absenciu stránenia. Vo svetle týchto atribútov
rada následne vyhodnotila posudzovanú reláciu a dospela k záveru, že táto relácia
nespĺňala požiadavky nestrannosti a objektívnosti, pričom tento právny názor
rada podložila konkrétnymi citáciami z posudzovanej relácie a vyporiadala
sa aj s námietkami žalobcu uvedenými v jeho stanovisku k správnemu konaniu.
Úlohou súdov v súdnom preskúmavacom konaní – prvostupňového (krajského)
a odvolacieho (najvyššieho) – bolo posúdiť, či správny orgán konkrétny skutkový jav
(obsah programu „Z.“, odvysielaný dňa 10. apríla 2007) správne subsumoval pod
neurčitý právny pojem (objektívnosť a nestrannosť). Pri aplikácii neurčitých
právnych pojmov je rozhodujúce, aby správny orgán definoval, čo pod konkrétnym
právnym pojmom rozumie a aké znaky a kritéria sú určujúce pri uvážení, či skúmaný
skutkový stav podlieha, resp. nepodlieha pod daný právny pojem.
Najvyšší súd ako odvolací súd v systéme správneho súdnictva sa v odvolacom
konaní pri posudzovaní vecnej správnosti napadnutého rozsudku krajského súdu
v konečnom dôsledku obmedzil na skúmanie, či rada pri aplikácii kritérií
ustanovených v § 16 písm. b) zákona o vysielaní a retransmisii nevybočila z medzí
zákona a či jej rozhodnutie je výsledkom logických a zdôvodnených úvah. V tomto
smere je potrebné konštatovať, že napadnuté rozhodnutie rady je podrobne
odôvodnené a je v ňom uvedené, akými kritériami sa pri posudzovaní možného
porušenia zákona zo strany žalobcu rada riadila a na základe akých konkrétnych
skutočností dospela k záveru, že k porušeniu zákona došlo. Ak zákon v určitých
prípadoch vymedzuje povinnosť vysielateľa všeobecnými pojmami, ktoré bližšie
nedefinuje, rada je povinná pri výkone svojej pôsobnosti, vyplývajúcej
jej z ustanovenia § 5 ods. 1 písm. g) zákona o vysielaní a retransmisii posúdiť obsah
programu podľa ňou určených kritérií, lebo len tak môže ustáliť, či vysielateľ
neporušuje základné povinnosti, ustanovené zákonom. Radou zvolené kritériá
(pravdivosť, relevancia, transparentnosť, presnosť, vecnosť, vyváženosť,
rôznorodosť, aktuálnosť, zrozumiteľnosť, osvojenie si pozície odstupu a neutrality
vo vzťahu k predmetu spravodajstva, absencia stránenia) sú podľa názoru
najvyššieho súdu objektívne, logické a zrozumiteľné. Sú tiež súladné s výkladom
týchto pojmov v odbornej literatúre – výkladových slovníkoch. Krátky slovník
slovenského jazyka (Veda, vydavateľstvo SAV, 1997) definuje pojem objektívny
ako jestvujúci nezávisle od subjektívneho vedomia, skutočný, faktický, nezaujatý,
nestranný a pojem nestranný ako kt. nikomu nenadŕža, nezaujatý, neutrálny,
objektívny. Rovnaké sú definície uvedených pojmov aj v staršom vydaní uvedeného
slovníka (z roku 1987). Slovník slovenského jazyka II. diel (Vydavateľstvo SAV,
1960) definuje pojem objektívnosť ako 1. existencia, jestvovanie niečoho nezávisle
od ľudského vedomia, 2. nadindividuálna, všeobecná platnosť niečoho, 3.
nestrannosť, nezaujatosť, vecnosť, spravodlivosť, 4. pravdivosť, správnosť,
hodnovernosť a pojem nestranný ako objektívny, nezaujatý, nepredpojatý, nikomu
nenadŕžajúci, spravodlivý.
Vzhľadom na zákonné vymedzenie povinností vysielateľa všeobecnými
pojmami bolo právom rady a vlastne aj nevyhnutnosťou zvoliť kritériá
pre posudzovanie plnenia základných povinností vysielateľa a tým naplniť všeobecné
zákonné definície konkrétnym obsahom. S ohľadom na obsah pojmov objektívnosť
a nestrannosť, ako je ich obsah uvedený vyššie, podľa názoru najvyššieho súdu
rada správne vyhodnotila posudzovanú reláciu ako nespĺňajúcu požadované
atribúty objektívnosti a nestrannosti. Inštitút prázdneho kresla možno považovať
za štandardný postup pri realizácii tohto druhu programu, avšak v takom prípade bolo
potrebné, aby názory chýbajúcej strany boli prezentované zástupcom tretieho sektora
a keď nie ním, tak redaktorom. Rada odôvodnene usúdila, že nezaujatý poslucháč
nemohol nadobudnúť po vypočutí relácie dojem, že bola objektívna a nestranná,
a že názory, ktoré v relácii odzneli, boli kvalitatívne a kvantitatívne pluralitné
a vyvážené.
Žalobca v stanovisku k správnemu konaniu uviedol, že dramaturg programu
R. K. menovaným pozvanie za S R. tlmočil dňa 10. apríla 2007, teda v deň vysielania.
Otázka, či pozývanie hostí do relácie v deň jej konania je zo strany s R. plnením jeho
poslania so všetkou starostlivosťou, tiež bola významná pri rozhodovaní rady v danej
veci.
Najvyšší súd v postupe a rozhodnutí rady nezistil také vybočenie z medzí
a hľadísk ustanovených zákonom, ktoré by odôvodňovalo konštatovanie,
že napadnuté rozhodnutie je nezákonné.
Z dôvodov uvedených vyššie najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu
podľa § 219 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta OSP ako vecne správny
potvrdil, keď dospel k totožnému záveru ako krajský súd, že v preskúmavanej veci
bol správnym orgánom dostatočne zistený skutkový stav a z neho vyvodený správny
právny záver. Nebolo preto v súdnom preskúmavacom konaní zistené porušenie
zákona v postupe a rozhodovaní správneho orgánu – rady.
Rešpektujúc nález ústavného súdu č.k. IV. ÚS 245/09-42 zo dňa
21. januára 2010 v opakovanom odvolacom konaní najvyšší súd sa neobmedzil
len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku krajského súdu
v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 OSP, ale sám svoje zistenia a závery náležite
odôvodnil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení
s § 250k ods. 1 OSP tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Neúspešnému
žalobcovi náhrada trov odvolacieho konania nepatrí a žalovanému správnemu orgánu
nevznikol zákonný nárok na ich náhradu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
V Bratislave dňa 20. októbra 2010
JUDr. Elena Kováčová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Nikoleta Adamovičová