Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2S-48-2019.pdf
PDF · 130.09 KB
Case nature
Area
Subarea
2S/48/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. a členov senátu JUDr. Jeanette Hajdinovej a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: MAC TV s.r.o., IČO: 00618322, Brečtanova 1, Bratislava, zastúpený: ADAUS, s. r. o., IČO: 36 731 544, Miletičova 5/B, Bratislava, proti žalovanému: Rada pre vysielanie a retransmisiu, Palisády č. 36, Bratislava IČO: 30844151, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. RP/X/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, jednomyseľne, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta.
Žalovanému sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
I. rozhodnutie správneho orgánu
1. Žalovaný rozhodnutím č. RP/X/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX podľa § 71 zákona č. 308/2000 Z. z. rozhodol, že účastník správneho konania č. XXX/SKO/XXXX MAC TV s.r.o. (žalobca) porušil povinnosť ustanovenú v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že program Návštevníci 3: Revolúcia odvysielaný na televíznej programovej službe JOJ dňa 10.06. 2018 o cca 12:59:29 hod. v trvaní cca 146 minút a 28 sekúnd (vrátane reklamných prerušení) prerušil zaradením reklamy päťkrát, za čo mu bola uložená podľa § 64 ods. 1 písm. d) zákona č. 308/2000 Z. z. pokuta - určená podľa § 67 ods. 5 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. vo výške XX.XXX €.
2. Rozhodnutie bolo odôvodnené tým, že ustanovenie § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. určuje, koľko reklamných prerušení možno zaradiť počas vysielania audiovizuálneho diela. Z tohto ustanovenia jednoznačne nevyplýva, či sa má za trvanie audiovizuálneho diela považovať čistý čas diela (t.j. len trvanie audiovizuálneho diela bez reklamných prerušení) alebo jeho hrubý čas (t.j. vrátane reklamných prerušení). Európsky súdny dvor sa k tejto otázke vyjadril v rozhodnutí vo veci ARD v. PRO Sieben Media AG, sp. zn. C-X/XX. V tomto rozhodnutí ESD vyslovil názor, že ustanovenie, ktoré ukladá obmedzenia pri výkone slobôd, ako je napr. sloboda poskytovania služieb televízneho vysielania, musí tieto obmedzenia vyjadrovať jednoznačne. Vzhľadom na nejednoznačnosť tohto ustanovenia (pôvodne článok 11 smernice č. 89/552/EHS, v súčasnosti článok 20 smernice o AVMS, do slovenského právneho poriadku transponovaný v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z.) dospel ESD k záveru, že toto ustanovenie je potrebné vykladať spôsobom, ktorý je pre vysielateľa menej obmedzujúci. ESD teda určil, že trvaním audiovizuálneho diela je potrebné rozumieť jeho hrubý čas (teda čas programu + čas reklamných prerušení). Podľa § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. je možné prerušiť zaradením jedného reklamného prerušenia na každý 30-minútový časový úsek audiovizuálne dielo (okrem seriálu, série, dokumentárneho filmu, programu pre maloletých a bohoslužieb). Podľa § 5 ods. 2 zákona č.
618/2003 Z. z. autorského zákona je audiovizuálnym dielom dielo, ktoré je vnímateľné prostredníctvom technického zariadenia ako rad súvisiacich obrazov, či už sprevádzaných zvukom alebo nie, ak je určené na uvádzanie na verejnosti. Predmetný program teda nepochybne je audiovizuálnym dielom v zmysle vyššie uvedenej definície. Napriek skutočnosti, že pojmy seriál, séria, dokumentárny film a bohoslužba nie sú v zákone č. 308/2000 Z. z. definované, vzhľadom na obsah a charakter predmetného programuje zrejmé, že sa nejedná ani o jeden z vyššie uvedených typov programov.
3. Vyhláška Ministerstva kultúry SR č. 589/2007 Z. z. v § 3 ods. 1 definuje program vhodný pre vekovú skupinu maloletých do 12 rokov. Takýto program musí byť vhodný pre celú vekovú skupinu maloletých do 12 rokov. Program Návštevníci 3: Revolúcia bol odvysielaný s označením nevhodný pre maloletých do 12 rokov. Predmetný program teda nebol programom pre maloletých. Z vyššie uvedeného vyplýva, že na daný program sa vzťahuje obmedzenie zaraďovania reklamy do vysielania ustanovené v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. Zo znenia § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. vyplýva, že pri vysielaní audiovizuálneho diela sa povoľuje jedno prerušenie zaradením reklamy alebo telenákupu na každý 30- minútový časový úsek. Z gramatického hľadiska je teda zrejmé, že časový úsek musí trvať 30 minút, aby ho mohol vysielateľ prerušiť. Uvedené vyplýva aj zo znenia smernice o AVMS, ktorá v článku 20 ods. 2 jednoznačne stanovuje, že audiovizuálne diela „môžu byť prerušené televíznou reklamou a/alebo telenákupom jedenkrát za každé plánované obdobie v dĺžke najmenej 30 minút“ („may be interrupted by television advertising and/or teleshopping once for each scheduled period of at least 30 minutes“). Zo znenia predmetného ustanovenia je zrejmé, že časový úsek nemôže trvať menej ako 30 minút. Vysielateľ teda môže prerušiť aj časový úsek dlhší ako 30 minút, nemôže však prerušiť časový úsek, ktorý by bol kratší ako 30 minút. Taký výklad je v súlade aj s recitálom č. 86 smernice o AVMS, podľa ktorého je cieľom smernice chrániť špecifický charakter európskych televízií, ktorým je zaraďovanie reklamy medzi jednotlivé programy, a preto uvedená smernica obmedzuje počet možných prerušení v audiovizuálnych dielach. Účelom obmedzenia prerušení audiovizuálnych diel je chrániť divákov pred nadmerným reklamným tlakom a tiež chrániť integritu audiovizuálnych diel, čo je v záujme ako autorov daných diel, tak aj samotných divákov sledujúcich tieto diela. Je zrejmé, že pokiaľ by bolo možné prerušiť aj časové úseky nedosahujúce 30 minút, nebolo by to v súlade s účelom samotnej smernice o AVMS.
4. Ustanovenie § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., rovnako ako aj znenie článku 20 ods. 2 smernice o AVMS, je nejednoznačné len v tom, že z ich znenia nie je zrejmé, či sa trvaním audiovizuálneho diela myslí čistý čas diela (t.j. iba čas trvania diela, bez reklamných prerušení) alebo hrubý čas diela (t.j. aj s reklamnými prerušeniami). Rada v tomto prípade postupovala v zmysle judikatúry Európskeho súdneho dvora (ďalej len „ESD“), konkrétne rozhodnutia vo veci ARD v. PRO Sieben Media AG, sp. zn. C-X/XX, a predmetné ustanovenie vyložila spôsobom, ktorý je pre navrhovateľa menej obmedzujúci, a teda za trvanie diela považuje jeho hrubý čas, ako je už uvedené aj vyššie. Požiadavka obmedziť zaraďovanie reklamy v rámci vysielania audiovizuálnych diel, zakotvená v ustanoveniach zákona č. 308/2000 Z. z., vychádza z potreby ochrany diváka pred nadmerným reklamným tlakom a tiež zachovania integrity audiovizuálnych diel, čo je v záujme ako autorov daných diel, tak aj samotných divákov sledujúcich tieto diela. Táto požiadavka je jasne postulovaná smernicou č. 2010/13/EÚ o AVMS a taktiež jednoznačne zakotvená v právnom poriadku SR. Právo na slobodu prejavu je teda celkom zrejme obmedzené osobitnou ochranou divákov a autorov audiovizuálnych diel, a to na základe zákona, konkrétne ustanoveniami § 35 zákona č. 308/2000 Z. z. Práve takéto obmedzenie slobody prejavu umožňuje ustanovenie čl. 26 ods. 4 Ústavy SR: „Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. “ Podmienka legality a legitimity je teda nepochybne naplnená.
5. Ako vnútroštátny orgán aplikácie práva sa musí vždy usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva (t.j. v súlade so smernicou). Z vyššie uvedeného je zrejmé, že Rada predmetné ustanovenie vykladá v súlade so smernicou. Okrem toho, rozhodnutiami Rady už bol účastník konania oboznámený s výkladom Rady ohľadne predmetného ustanovenia. Ustanovenie § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. je vo svojej podstate zhodné s článkom 20 ods. 2 smernice o AVMS. Predmetná povinnosť už bola preskúmavaná aj ESD, napr. vo vyššie citovanom rozhodnutí vo veci ARD v. PRO Sieben Media AG, pričom ESD nedospel k záveru, že by bolo obmedzenie slobody prejavu v tomto prípade neproporcionálne. Posúdením skutkového stavu Rada zistila, že program Návštevníci 3: Revolúcia odvysielaný na programovej službe JOJ dňa 10. 6. 2018 o cca 12:59:29 hod. obsahoval štyri kompletné 30-minútové časové úseky a piaty časový úsek, ktorý trval cca 26 minút a 28 sekúnd. Ako vyplýva zo
záznamu vysielania, ako aj z prepisu/popisu skutkového stavu, účastník konania toto audiovizuálne dielo prerušil zaradením reklamy päťkrát, každý 30-minútový časový úsek raz a tiež prerušil raz aj piaty časový úsek, ktorý netrval 30 minút. V predmetnom audiovizuálnom diele teda počet reklamných prerušení prevýšil počet kompletných 30-minútových časových úsekov, čo je v rozpore s vyššie uvedeným výkladom § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. Vzhľadom na vyššie uvedené dospela Rada k záveru, že účastník konania porušil povinnosť ustanovenú v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že program Návštevníci 3: Revolúcia odvysielaný na televíznej programovej službe JOJ dňa 10. 6. 2018 o cca 12:59:29 hod. v trvaní cca 146 minút a 28 sekúnd (vrátane reklamných prerušení) prerušil zaradením reklamy päťkrát. Predmetné správne konanie bolo začaté aj vo veci možného porušenia povinnosti ustanovenej v § 16 ods. 2 písm. b) zákona č. 308/2000 Z. z. Nakoľko Rada nezistila porušenie uvedeného ustanovenia, zastavila predmetné správne konanie v tejto časti rozhodnutím č. RZK/2/2019.
6. Pri určovaní výšky pokuty vzala Rada okrem citovaného množstva predchádzajúcich porušení zákona tiež do úvahy: závažnosť správneho deliktu - závažnosť správneho deliktu v súvislosti s porušením povinnosti ustanovenej v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. spočíva vtom, že prerušením programu aj v časovom úseku nedosahujúcom 30 minút bol spotrebiteľ - divák vystavený nadmernému reklamnému tlaku, pred ktorým ho má obmedzenie vysielateľa zakotvené v predmetnom ustanovení chrániť. Na základe okolností prípadu a nižšie uvádzaných kritérií dospela Rada k záveru, že závažnosť predmetného správneho deliktu nie je taká vysoká, aby musela byť pokuta uložená v strednej, príp. na hornej hranici zákonom stanoveného rozsahu určeného pre porušenie predmetnej povinnosti. Rada však zároveň prihliadla na skutočnosť, že sa jedná o opakované porušenie predmetnej povinnosti; miera zavinenia - účastník konania je za porušenie predmetného ustanovenia zodpovedný bez ohľadu na zavinenie (objektívna zodpovednosť za správny delikt), podstatné je len to, či k porušeniu zákona objektívne došlo alebo nie. Je tiež potrebné upozorniť na skutočnosť, ako to vyplýva z vyššie uvedeného, že účastník konania bol za porušenie povinnosti ustanovenej v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. sankcionovaný už v minulosti. Účastník konania mal a mohol teda vedieť, že svojím konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom č. 308/2000 Z. z. Účastník konania bol v čase spáchania správneho deliktu oboznámený s výkladom Rady ohľadne aplikácie citovaného ustanovenia zákona vo vysielaní a mal teda možnosť prispôsobiť svoje vysielanie zákonným požiadavkám; rozsah a dosah vysielania - účastník konania je na základe licencie č. T/39 multiregionálnym vysielateľom. Táto skutočnosť vyjadruje podľa § 3 písm. q) zákona č. 308/2000 Z. z. percentuálne pokrytie vysielania účastníka konania, a teda vyjadruje, koľko potenciálnych recipientov je spôsobilých vnímať prípadné porušenie povinností ustanovených v zákone č. 308/2000 Z. z., v tomto prípade viac ako 30% a menej ako 80% obyvateľov. Účastník konania je na základe licencie č. TD/15 celoplošným vysielateľom podľa zákona č. 220/2007 Z, z. o digitálnom vysielaní. Táto skutočnosť vyjadruje podľa § 24 ods. 3 písm. a) zákona č. 220/2007 Z. z. právo držiteľa licencie vysielať televíznu programovú službu niektorým zo štandardov digitálneho televízneho príjmu najviac na celom území Slovenskej republiky okrem vysielania v paralelných frekvenčných vyhradeniach.
7. Zároveň vzal žalovaný do úvahy trvanie a následky porušenia povinnosti - v prípade porušenia povinnosti ustanovenej v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. nejde o trváci správny delikt, nakoľko k jeho spáchaniu došlo vo vyššie uvedenom dni a čase. Následkom porušenia povinnosti ustanovenej v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. je vystavenie recipienta nadmernému reklamnému tlaku. Ďalšie kritérium pre určenie výšky pokuty v zmysle § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., ktorým je spôsob porušenia povinnosti účastníkom konania, je predmetom výroku tohto rozhodnutia, ako aj jeho samotného odôvodnenia. Spôsob, akým účastník konania porušil povinnosť ustanovenú v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. spočíva v tom, že program Návštevníci 3: Revolúcia odvysielaný na televíznej programovej službe JOJ dňa 10.6.2018 o cca 12:59:29 hod. v trvaní cca 146 minút a 28 sekúnd (vrátane reklamných prerušení) prerušil zaradením reklamy päťkrát. Zo skutkového stavu, ako aj z informácií, ktorými disponuje Rada, jednoznačne a preukázateľne nevyplýva, že pri naplnení skutkovej podstaty tohto správneho deliktu došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia, a teda uvedená skutočnosť v konečnom dôsledku nemala vplyv na určenie výšky pokuty. Rada vzala do úvahy najmä fakt, že k samotnému porušeniu povinnosti došlo, ako aj fakt, že sa jednalo o opakované porušenie tejto povinnosti, jej závažnosť, trvanie, mieru zavinenia a rozsah a dosah vysielania účastníka konania.
II. žaloba a námietky
8. V žalobe žalobca namietal, že správneho deliktu v prejednávanej veci sa mal dopustiť skôr, ako bol žalovanou uznaný za vinného z porušenia iného správneho deliktu, na základe ktorej skutočnosti mal žalovaný (Rada) uložiť jeden súhrnný trest za oba správne delikty a nie viesť dve samostatné konania a uložiť dve samostatné sankcie. Žalovaný tak postupoval v rozpore s princípmi ukladania trestov v správnom konaní a neuložení súhrnného trestu zasiahol do práv žalobcu na spravodlivé konanie. Žalovaný viedol voči žalobcovi nasledovné konania: Deň odvysielania Deň začatia správneho konania Deň vydania rozhodnutia Komunikát Číslo konania Ustanovenie 30.01.2018 04.04.2018 12.09.2018 Život je boj XXX/SKO/XXXX § 35 ods. 3 10.06.2018 28.08.2018 06.02.2019 Návštevníci 3: Revolúcia XXX/SKO/XXXX § 35 ods. 3. Z vyššie uvedeného prehľadu je zrejmé, že v čase začatia správneho konania v prejednávanej žalovaná už viedla voči žalobcovi iné správne konanie v obdobnej veci (porušenie § 35 ods. 3), v ktorom dovtedy nevydala žiadne rozhodnutie. V zmysle princípov pre ukladanie trestov a ustanovení o ukladaní súhrnného trestu je možné konštatovať, že v prípadoch kedy sa páchateľ dopustí správneho deliktu ešte pred tým, ako je vydané rozhodnutie o inom správnom delikte, tak žalovaný je povinný za oba tieto správne delikty uložiť len jednu - súhrnnú sankciu (trest) a nie je oprávnený ukladať samostatné tresty v samostatných konaniach.
9. Z uvedených dôvodov je nevyhnutné, aby žalovaný skúmal, či nejde v danom prípade o pokračovací správny delikt, ktorý má byť prejednaný a rozhodnutý spoločne, prípadne či nemá v súlade so zásadami správneho trestania aplikovať absorpčnú zásadu pri ukladaní trestu a uložiť jeden súhrnný trest za všetky konania. Žalovaný sa týmito zásadami neriadil a uskutočnil individuálne posudzovanie správnych deliktov. V jednotlivých veciach vydal individuálne rozhodnutia a vedie individuálne konania, v ktorých uložil/uloží žalobcovi samostatné pokuty za rovnakú skutkovú podstatu správnych deliktov. Keďže správne trestanie má aj podľa štrasburskej judikatúry trestnoprávny charakter, treba vychádzať z Ústavy Slovenskej republiky (čl. 50) a analogicky aj z Trestného zákona. Na rozdiel od Trestného zákona, právne predpisy, ktoré zakotvujú skutkové podstaty správnych deliktov neupravujú postup správnych orgánov pri postihu za pokračovací delikt alebo súbeh deliktov. Pri nedostatku špeciálnej úpravy je potrebné použiť „analogiae legis“. Na základe analógie teda v danom prípade treba aplikovať pravidlá pre ukladanie trestov z časového hľadiska, t.j. správny orgán uloží za viaceré skutky jednu súhrnnú sankciu podľa ustanovení vzťahujúcich sa na správny delikt. Tým, že žalovaný nespojil vyššie identifikované dve správne konania z dôvodu ich vzájomnej súvislosti a neuložil jeden súhrnný trest, nesprávne aplikoval trestnoprávne princípy v správnom trestaní a zasiahol tak do práv žalobcu, čo viedlo k vydaniu napadnutého rozhodnutia, ktoré je nezákonné.
III. argumenty žalovaného
10. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním v ktorom uviedol, že pri ukladaní sankcií, vzhľadom na absenciu zákonnej úpravy správneho trestania, je nutné postupovať analogicky so zásadami platnými pre trestanie trestných činov a priestupkov. Je však potrebné uviesť, že dodržiavanie týchto zásad v správnom trestaní neznamená povinnosť Rady postupovať presne podľa ustanovení Trestného zákona a Trestného poriadku ako takých, nakoľko postupovať podľa týchto predpisov jej žiadny zákon neumožňuje. Analogický postup v takomto prípade teda neznamená aplikovanie konkrétnej normy konkrétneho predpisu, ale postupovanie podľa všeobecne akceptovaných právnych zásad správneho trestania. Pri aplikovaní všeobecne akceptovaných právnych zásad správneho trestania je však potrebné poukázať na skutočnosť, že tieto zásady boli primárne formulované pre trestanie trestných činov/priestupkov fyzických osôb. To je aj dôvodom, prečo sú zásady pre trestanie fyzických osôb explicitne upravené v právnych predpisoch - Trestnom zákone a zákone o priestupkoch. Naproti tomu, pri trestaní správnych deliktov právnických osôb (napr. vysielateľov) neexistuje predpis, ktorý by obsahoval explicitne rozpísané zásady ich trestania. Táto skutočnosť je daná tým, že pri páchaní deliktov fyzickými a právnickými osobami existujú určité rozdiely, ktoré v niektorých prípadoch zamedzujú úplnému použitiu analógie trestania pri trestaní právnických osôb.
12. Pri páchateľovi - fyzickej osobe smeruje sankcia vždy proti konkrétnej prirodzenej osobe a preto jej platné právo garantuje zvýšenú mieru ochrany. Naproti tomu konanie za právnickú osobu ako osobu „vykonštruovanú“ je de facto vždy výsledkom konania konkrétnych fyzických „prirodzených“ osôb, ktoré ale za toto konanie nie sú priamo postihované (postihovaná je právnická osoba), a preto dopad sankcie uloženej právnickej osobe nepredstavuje taký bezprostredný postih sankcionovaného
subjektu, ako je tomu u fyzickej osoby. Ďalším podstatným rozdielom medzi deliktami fyzických osôb a právnických osôb (najmä ak sa jedná o právnické osoby vykonávajúce podnikateľskú činnosť) je skutočnosť, že u právnických osôb môže dochádzať (a aj dochádza) ku kontinuálnemu a dlhodobému páchaniu správnych deliktov s oveľa vyššou frekvenciou a v oveľa vyššom množstve ako je tomu v prípade priestupkov/trestných činov fyzických osôb. Z dôvodu týchto špecifík - je možné pri správnom trestaní správnych deliktov niektorých subjektov uplatňovať „trestnoprávne zásady“ len do určitej miery a samozrejme len v prospech trestaného subjektu. Typickým prípadom právnickej osoby, ktorá vykonáva nepretržitú podnikateľskú činnosť, výkonom ktorej môže dôjsť (a aj dochádza) k páchaniu správnych deliktov podstatne frekventovanejšie (a kontinuálne) ako k páchaniu trestných činov či priestupkov fyzických osôb, je vysielateľ (žalobca), ktorého sankcionovanie za spáchanie správnych deliktov upravených v zákone č. 308/2000 Z. z. je v kompetencii žalovaného.
13. Pri posudzovaní možnosti/povinnosti žalovaného uplatniť pri správnom trestaní vysielateľov absorpčnú zásadu, teda rozhodnúť v jednom správnom konaní jedným rozhodnutím o úhrnnom treste o viacerých správnych deliktoch (často kontinuálnom porušovaní) je nevyhnutné zohľadniť postavenie Rady, ktoré vyplýva zo zákona, lehoty stanovené na rozhodnutie a v neposlednom rade na charakter a frekvenciu páchania správnych deliktov upravených v zákone č. 308/2000 Z. z. Ako vyplýva aj z rozsudkov NS SR (napr. 2Sžo/73/2010, 5Sžo/28/2011) Rada je správnym orgánom sui generis. zákonom č. 308/2000 Z. z. má stanovenú ročnú objektívnu a 6 mesačnú subjektívnu lehotu na rozhodnutie. V rámci týchto lehôt musí vykonať samotné zistenie skutkového stavu, získať podklady pre rozhodnutie a rozhodnúť vo veci. Ak by sa akceptovala požiadavka, že Rada musí o viacerých skutkoch, z ktorých každý sám o sebe napĺňa skutkovú podstatu správneho deliktu, rozhodnúť v jednom správnom konaní jedným rozhodnutím, prihliadnuc na skutočnosť, že pri vysielaní dochádza veľmi často rôznymi skutkami k napĺňaniu tej istej skutkovej podstaty prakticky nepretržite (kontinuálne), nemala by Rada možnosť o žiadnom konaní rozhodnúť, jednak z dôvodu, že by nikdy nedošlo k ukončeniu ich opakovania a najmä z dôvodu uplynutia zákonných lehôt na rozhodnutie. Ďalej je potrebné uviesť, že vysielanie je špecifická forma činnosti. Vysielatelia vysielajú nepretržite, resp. veľkú časť dňa. Z tejto „nepretržitosti“ vysielania vyplýva aj skutočnosť, že opakovane napĺňajú (v kratších aj dlhších časových intervaloch) skutkové podstaty správnych deliktov stanovené v zákone č. 308/2000 Z. z. Medzi tým ako sa žalovaný o možnom porušení dozvie (zasadanie Rady, kde prijíma uznesenie o začatí správneho konania) a tým ako vo veci rozhodne sa často vyskytnú opakované porušenia toho istého správneho deliktu. V praxi to znamená, že pri povinnosti žalovaného rozhodnúť o všetkých skutkoch jedným rozhodnutím by takto nikdy nemohol rozhodnúť, keďže by sa zakaždým vyskytlo porušenie, ktoré by musela náležíte zistiť, priradiť už k zisteným a tento postup opakovať vzhľadom na kontinuálne porušovanie zákona donekonečna.
14. Ako je uvedené v samotnom rozsudku 2SŽ/7/2015 a rozsudkoch 2S/103/2017, 2S/138/2017, povinnosť spájať konania žalovanému zo zákona priamo nevyplýva. Ide o možnosť, ktorú môže uskutočniť, ako to aj v prípadoch kauzálnej súvislosti robí, napríklad v prípade správnych konaní XX/ SKO/XXXX, XXX/SKO/XXXX a XXX/SKO/XXXX, kde žalovaný posudzoval možné porušenie povinnosti v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. v súvislosti s programom Aféry. Rovnako spravil aj v prípade správnych konaní XXXX/SKO/XXXX a XXXX/SKO/XXXX, kde žalovaný rovnako posudzoval možné porušenie povinnosti v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. v súvislosti s programom Aféry. V namietaných správnych konaniach č. 548/SKO/2018 a 195/SKO/2018 oboznámil žalobcu so začatím správnych konaní, opätovne ho vyzval na vyjadrenie sa k oznámeniu o začatí každého správneho konania, no žalobca sa nijako nevyjadril, ani k oznámeniam o začatí správnych konaní, ani k opätovným výzvam. Spájanie či nespájanie všetkých konaní nenamietal. Medzi uvedenými správnymi konaniami ani nemohla existovať objektívna súvislosť v čase, nakoľko medzi nimi je výrazný časový rozdiel v trvaní niekoľkých mesiacov. V predmetnom správnom konaní pritom žalovaný vykonával aj ďalšie dokazovania týkajúce sa možného porušenia povinnosti ustanovenej v § 16 ods. 2 písm. b) zákona č. 308/2000 Z. z., čiže po pripustení argumentácie žalobcu by žalovaný ani nemal možnosť v zákonom stanovenej subjektívnej lehote rozhodnúť o porušení zákona v správnom konaní č. XXX/SKO/XXXX, nakoľko bolo začaté oveľa skôr ako správne konanie č. XXX/SKO/XXXX, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie. Takýmto spôsobom by došlo k znemožneniu výkonu právomoci žalovaného.
15. Ak by sa pripustilo žalobcove tvrdenie, že predmetné rozhodnutia sú nezákonné z dôvodu nespojenia predmetných konaní, takouto argumentáciou by sa mohol vyviniť z akéhokoľvek správneho deliktu v prípade jeho opakovaného spáchania. Skutočnosť, že žalovaný nespojil uvedené správne konania neznamená, že nedošlo k spáchaniu predmetných správnych deliktov. Rovnako je potrebné zdôrazniť
rozdiel medzi trestaním v správnom procese a trestaním v trestnom procese. Kým v trestnom procese v rámci absorpčnej zásady sa páchateľovi ukladá trest za trestný čin s najvyššou trestnou sadzbou, ktorý absorbuje menej závažné trestné činy, v prípadoch predmetných správnych deliktov ide v rámci sankcie o tú istú sankciu a výška pokuty sa narátava úhrnné, vyššia neabsorbuje nižšiu, preto žalovaná nevidí žiaden ani praktický význam v ich zrušení a opätovnom rozhodovaní s tým istým obsahom a vecnou argumentáciou a spočítaním všetkých sankcií do jednej. Žalobca porušuje predmetné ustanovenia opakovane a je možné, že aj denne, preto by bolo pre žalovaného nemožné spájať všetky správne konania v súvislosti s rôznymi programami pri porušení predmetného ustanovenia. Žalovaný spája v rámci správnych konaní tie, ktoré je možné, účelné a logické objektívne spojiť. Inak správne konania, hoci s totožným predmetom vedie v rámci samostatných správnych konaní. Taktiež žalovaný považoval svoje rozhodnutia za zákonné, v rámci svojho postupu a správnej úvahy nevybočila z rámca zákona, vecne správne vyhodnotila skutok spadajúci pod spáchanie správneho deliktu § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. Vecnú stránku rozhodnutí nenamietal ani sám žalobca.
IV. Konanie pred správnym orgánom
16. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný § 9 ods. 1 SSP nariadil pojednávanie podľa § 107 ods. 1 SSP a rozhodol vo veci dňa 29.06.2022. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil skutočnosti, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné tak, ako boli nimi opísané v ich písomných podaniach. Žalovaný v administratívnom konaní vydal v úvode odôvodnenia rozsudku opísané rozhodnutie, pričom jeho odôvodnenie bolo obdobné ako vyjadrenie k žalobe. K jednotlivým častiam týchto rozhodnutí a k skutočnostiam medzi účastníkmi sporným sa súd detailnejšie vyjadril nižšie v odôvodnení tohto rozsudku.
V. Relevantné právne predpisy
17. Podľa § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. pri vysielaní spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela, okrem seriálu, série, dokumentárneho filmu, programu pre maloletých a bohoslužieb, sa povoľuje jedno prerušenie zaradením reklamy alebo telenákupu na každý 30- minútový časový úsek, a to aj v prípade, ak plánované trvanie tohto spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela nepresahuje 30 minút; pri vysielaní seriálu, série a dokumentárneho filmu sa povoľuje prerušenie zaradením reklamy alebo telenákupu bez ohľadu na ich trvanie.
18. Podľa § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. vysielací čas vyhradený reklamným šotom a telenákupným šotom počas jednej celej hodiny nesmie presiahnuť 20 % (12 min). Vysielací čas vyhradený reklame v čase od 19. 00 h do 22.00 h nesmie presiahnuť u vysielateľa na základe zákona osem minút počas jednej celej hodiny.
19. Podľa § 64 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie: a. upozornenie na porušenie zákona, b. odvysielanie oznamu o porušení zákona, c. pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti, d. pokutu, e. odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.
20. Podľa § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. pokutu rada určí podľa závažnosti veci, spôsobu, trvania a následkov porušenia povinnosti, miery zavinenia a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania, poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a retransmisie, získané bezdôvodné obohatenie a sankciu, ktorú už prípadne uložil samoregulačný orgán pre oblasť upravenú týmto zákonom v rámci vlastného samoregulačného systému.
21. Podľa § 64 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z. z. uložením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila.
22. Podľa § 67 ods. 5 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 3.319 eur do 165.969 eur a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 497 eur do 49.790 eur, ak porušil podmienky na vysielanie mediálnej komerčnej komunikácie vrátane reklamy a telenákupu,
VI. Posúdenie veci správnym súdom
23. „Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je v medziach žalobných dôvodov posúdiť, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.“ (NS SR spis. zn. 2Sžo/32/2014) Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Právomoc a príslušnosť súdov v správnom súdnictve je primárne daná základným zákonom štátu - Ústavou, ktorá v článku 142 ods. 1 ustanovuje kompetenciu súdov preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Rovnako tak čl. 46 ods. 2 Ústavy SR zakotvuje právo každého, kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd s cieľom preskúmania zákonnosti takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Ústava však zároveň splnomocňuje zákon na úpravu preskúmavacej kompetencie v rámci správneho súdnictva. Takýmto zákonom je Správny súdny poriadok. Je veľmi dôležité uviesť, že v správnom súdnictve sa uplatňuje dispozičná zásada, ktorá v praxi znamená, že súd preskúmava napadnuté rozhodnutie len v medziach a rozsahu určenom žalobcom. Nemôže teda preskúmať rozhodnutie nad rámec žalobcom v žalobe vymedzený. Zo žaloby musí byť zrejmé, v ktorých častiach a z akej stránky má súd napadnuté rozhodnutie skúmať; žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje tvrdenie o porušení zákona a musí tiež poukázať na konkrétne ustanovenie právnych predpisov hmotného alebo procesného práva, ktoré boli rozhodnutím alebo postupom správneho orgánu porušené. Nakoľko je konanie v správnom súdnictve koncentrované, žalobca môže žalobné dôvody rozširovať len do konca lehoty na podanie žaloby, ktorá je dvojmesačná a plynie od právoplatnosti rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni. K žalobným dôvodom, ktoré boli uplatnené neskôr, súd nemôže prihliadať.
24. Účelom deliktuálneho konania vo všeobecnosti je objektívne zistiť, či došlo k spáchaniu deliktu ( priestupku, či iného správneho deliktu), kto ho spáchala a akú sankciu je potrebné páchateľovi uložiť. Orgány prejednávajúce správne delikty sú povinné čo najúplnejšie zistiť podklady pre rozhodnutie tak, aby neboli žiadne dôvodné pochybnosti o prejednávanej veci, pričom pochybnosti o spáchanom skutku sa v deliktuálnom konaní vykladajú v prospech obvineného. U právnických osôb sa zodpovednosť za správny delikt posudzuje bez ohľadu na zavinenie t. j. ide o objektívnu zodpovednosť za správny delikt. Táto koncepcia sa vzťahuje aj na zákon č. 308/2000 Z. z., kedy sa pri preukazovaní, či sa stal správny delikt odpadá zavinenie ako prvok zodpovednostného vzťahu. Ak bol zistený skutkový stav v priebehu objasňovania správneho deliktu a dokazovania vykonaného správnym orgánom, úlohou správnych orgánov je vyhodnotiť dôkazy v prospech i v neprospech obvineného a vyhodnotením vykonaných dôkazov na základe voľného hodnotenia dôkazov rozhodnúť, či vykonané dôkazy sú dostatočné pre preukázanie zodpovednosti za správny delikt. Pre preukázanie spáchania správneho deliktu nezáleží na tom, či je preukázaný jediným alebo skupinou dôkazov, či vo forme výpovede alebo listiny, ak taký dôkaz alebo dôkazy nepochybne preukazujú vinu.
25. Z pripojeného administratívneho spisu, z dôkazov, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie vyplynulo, že opis skutkov vyplynuvších z vykonaných dôkazov bol totožný so skutkami, ako boli opísané v napadnutých rozhodnutiach a súd nemal žiaden relevantný dôvod spochybňovať skutkové ani právne závery žalovaného. Žalobca namietal, že žalovaný viedol viaceré konania za čiastkové porušenia pokračujúceho správneho deliktu a neuložil úhrnný trest. Nemožno síce žalobcovi uprieť rácio jeho
námietky, t.j. použitia analógie pravidiel pre ukladania trestov podľa trestného práva, s touto sa však adekvátne argumentačne vysporiadal žalovaný v napadnutom rozhodnutí. Zároveň správny súd poukazuje na svoju predchádzajú rozhodovaciu činnosť a právne závery, ktorý boli vyslovené napr. vo veci vedenej pod spis. zn. 2S/195/2018 kde správny súd uviedol: „Najvyšší súd v tomto ohľade zastáva celkom jednoznačný právny názor, že vzhlˇadom na to, zˇe v pra´vnom poriadku Slovenskej republiky neexistuje kodifikovana´ normotvorba spra´vneho trestania, analogicky sa v ty´chto pri´padoch aplikuju ´ niektore´ princi´py a za´sady trestne´ho pra´va. V tejto su´vislosti Najvysˇsˇi´ su´d SR zdo^raznil, zˇe pri ukladani´ sankcii´ za spra´vne delikty nemozˇno postupovatˇ striktne podlˇa vsˇetky´ch trestnopra ´vnych normati´vnych ustanoveni´. Zmylsom absorpcˇnej za´sady zakotvenej v § 41 ods. 1 Trestne ´ho za´kona je, že su´d pri odsu´deni´ pa´chatelˇa za dva alebo viac trestny´ch cˇinov ulozˇi´ mu u ´hrnny´ trest podlˇa toho za´konne´ho ustanovenia, ktore´ sa vztˇahuje na trestny´ cˇin z nich najpri ´snejsˇie trestny´. Pokialˇ žalobca namietal, zˇe žalovaný mal namiesto viacerých samostatny´ch konani ´ rozhodnu´tˇ len v jednom spolocˇnom konani´ a ulozˇitˇ jednu sankciu, k tomu Vo vyššie uvedených veciach Najvyšší súd SR zaujal stenovisko, zˇe taka´to povinnostˇ správnemu orgánu zo za´kona nevyply ´va. Za podstatnú okolnosť v danom kontexte je potrebné vnímať to, že žalovaný dbaju´c na zachova ´vanie procesny´ch pra´v žalobcu obozna´mil so zacˇati´m spra´vneho konania, s jeho predmetom a vyzval ho na vyjadrenie sa k podkladom pre rozhodnutie“. „Správny súd rozumie argumenta´cii žalobcu ohlˇadom povinnosti ulozˇenia jednej sankcie namiesto viacerých samostatny´ch. Nie je účelom administratívneho trestania samoúčelné ukladanie sankcií. Okrem represie, je zámerom právnej úpravy zaväzujúcou správny orgán pri jeho rozhodovaní odradiť od ďalšieho páchanie deliktov, ktorým sa sleduje i výchovný účinok. Preto ukladanie sankcií musí byť primerané povahe skutku, osobe páchateľa ako i iným právne relevantným okolnostiam toho ktorého prípadu, aby sa konania o sankciách (extrémne vzaté) nestali jedinou agendou vysielateľov, čím by celkom isto stratila zmysel samotná podstata právnej úpravy. V tomto smere je možné súhlasiť i s liberálnym pohľadom, že účastníka konania vystupujúceho pred orgánom štátu v zásade nezaujíma, akým spôsobom organizuje tento orgán svoju činnosť, či jeho personálne a technické kapacity sú adekvátne rozhodovanej agende, či napr. riadne funguje systém práce, prideľovania spisov alebo vybavovania vecí. Povinnosťou orgánu štátu je zabezpečiť jeho funkčnosť a rýchlosť rozhodovania, aby nedochádzalo k prieťahom v konaní a aby účastníkovi neboli upreté žiadne jeho práva procesné či hmotné. Iba tak je možné zabezpečiť pre účastníka prístup k spravodlivosti a účinnú ochranu jeho právom chránených záujmov. Správny súd sa však prikláňa k stanovisku, že účastník nevyhnutne musí kalkulovať s dobou trvania konania ako celku - teda až do jeho právoplatného skončenia, čo v sebe zahŕňa odhad aj dĺžky konania pred správnym orgánom v zákonných medziach“.
26. Ako vyplýva zo str. 10 až 16 napadnutého rozhodnutia, žalobca je častým častým (45 citovaných rozhodnutí voči žalobcovi ) porušovateľom ust. § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z., nemôže sa spoliehať na to, že akokoľvek dlho a akokoľvek často poruší zákon v jednočinnom či viacčinnom súbehu, bude správny orgán konať len v jedinom deliktuálnom správnom konaní a uloží žalobcovi jedinú sankciu. Uvedená premisa nekorešponduje so zmyslom a účelom aplikovateľnosti absorpčnej zásady v žiadnom deliktuálnom konaní, teda ani pri správnom trestaní. Takýto výklad by viedol k absurdným situáciám, až k nemožnosti uložiť sankciu, čo by pre páchateľa správneho deliktu jednak znamenalo nenáležitú výhodu a tiež by to viedlo k možnému zneužitiu práva z tejto zásady plynúceho. K uvedenému žiada sa dodať, že použitie absorpčnej zásady je determinované aj možnosťou preklúzie zodpovednosti za spáchaný správny delikt. Z uvedeného logicky vyplýva záver, že absorpčná zásada nemusí byť nevyhnutne použitá v prípade, kedy sa už o určitom skutku, ktorý je správnym deliktom, koná, pričom sa následne účastník dopustí skutku ďalšieho, resp. spáchanie skutku vyjde najavo. V tejto súvislosti súd poukazuje na § 64 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z., podľa ktorého o uložení sankcie žalovaný rozhodne do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa o porušení povinnosti podľa odseku 1 dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď bola povinnosť porušená. Je zrejmé, že pomerne krátka dĺžka subjektívnej a objektívnej prekluzívnej lehoty ustanovená zákonom použitie absorpčnej zásady v niektorých prípadoch znemožňuje. Je nutné (a to objektívne) brať do úvahy, že nie je v možnostiach správneho orgánu konať súčasne v jedinom konaní o všetkých porušeniach bez obmedzenia bez ohľadu na čas spáchania alebo na čas, kedy sa o spáchaní správny orgán dozvedel. Použiteľnosť absorpčnej zásady totiž záleží aj od toho, kedy a akým spôsobom ku spáchaniu skutku došlo a v akom časovom slede alebo poradí sa o spáchaní správny orgán dozvedel. Ako už bolo vyššie vysvetlené správnemu orgánu žiadne zákonné ustanovenie neukladá spojiť na spoločné konanie deliktuálne konania, a to ani o takých skutkoch, ktoré by boli na spojenie logicky vhodné, napr. aj z dôvodu ich kvalifikácie ako súbeh deliktov. Správny súd vychádzajúc z vyššie uvedených hľadísk dospel k záveru, že žalovaný ako príslušný správny orgán
postupoval pri vydaní napadnutého rozhodnutia v súlade s príslušnými procesnoprávnymi normami, pričom pri svojom rozhodovaní nevybočil z rámcov správnej úvahy tak, ako je vymedzená vyššie. Súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že neexistuje žiaden zo zákonných dôvodov na zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného, a preto žalobu podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol.
27. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 168 SSP v spojení s § 175 ods. 1 SSP tak, že žalovanému ako vo veci úspešnému účastníkovi konania náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli (resp. tieto nie sú preukázané) a žalovaný si ich náhradu ani neuplatnil, a pretože ide o orgán štátnej správy, ktorému možno náhradu trov konania priznať iba vtedy, ak to možno spravodlivo požadovať.
28.Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).