Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžo/28/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Rozhlas a televízia

Slovenska, Mýtna 1, Bratislava, IČO: X., zastúpenej doc. JUDr. R. P., PhD., JSD.,

advokátom, B., proti žalovanej Rade pre vysielanie a retransmisiu, Dobrovičova č. 8,

Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporkyne č. z 03. októbra

2006, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. -81

zo dňa 01. apríla 2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave,

č. k. -81 zo dňa 01. apríla 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ,,krajský súd“), ako súd vecne a miestne príslušný

a zrušil rozhodnutie žalovanej Rady pre vysielanie

a retransmisiu (ďalej aj „Rada“) č. RL/678/2006 zo dňa 03. októbra 2006 a vec jej vrátil

na ďalšie konanie. Úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania. Z odôvodnenia

uvedeného rozsudku vyplýva, že krajský súd po preskúmaní zákonnosti napadnutého

rozhodnutia uvedeného v záhlaví tohto rozsudku a postupu žalovanej mal za preukázané,

že žalovaná preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 03. októbra 2006, č. RL/678/2006 uložila

žalobcovi podľa a

o vysielaní a retransmisii v znení neskorších predpisov (ďalej len „“

alebo „zákon o vysielaní a retransmisii“) za porušenie povinnosti ustanovenej v § 16 písm. a/

tohto zákona sankciu – upozornenie na porušenie zákona a uloženie povinnosti odvysielania

oznamu o porušení zákona.

Krajský súd z administratívneho spisu zistil, že žalovaná na základe prešetrovania

sťažnosti došlej žalovanej dňa 08. novembra 2005 vypracovala žalovaná správu o šetrení

sťažnosti zo dňa 30. marca 2006, ktorá bola prerokovaná na rokovaní rady (žalovanej) dňa

25. apríla 2006, na ktorom bolo prijaté uznesenie o začatí správneho konania voči žalobcovi.

Oznámením o začatí správneho konania voči žalobcovi zo dňa 16. mája 2006, ktorým bol

zároveň vyzvaný na vyjadrenie sa k sťažnosti, ktoré bolo doručené žalobcovi. Žalobca

sa k začatiu správneho konania vyjadril písomne dňa 03. októbra 2006. Dňa

27. septembra 2006 boli žalovanou vypracované dva alternatívne návrhy rozhodnutia vo veci

prešetrenia sťažnosti a dňa 03. októbra 2006 bolo žalovanou prijaté žalobou napadnuté

rozhodnutie, vypracované dňa 03. novembra 2006.

Predmetným rozhodnutím zo dňa 03. októbra 2006 žalovaná rozhodla o tom,

že žalobca porušil povinnosť ustanovenú v , a to tým,

že v programe Reportéri zo dňa 03. októbra 2005 odvysielal reportáž „Čakanie na záchranu“,

v ktorej došlo k prezentácii jednostranných informácií a názorová pluralita k danej

problematike v rámci vysielanej programovej služby nebola zachovaná. Za to bola žalobcovi

uložená sankcia – upozornenie na porušenie zákona a uložená povinnosť odvysielania

oznamu o porušení zákona. V rozhodnutí bol prepis celej odvysielanej relácie zo dňa

03. októbra 2005. Žalovaná po zhodnotení všetkých dostupných informácií skonštatovala,

že došlo k porušeniu povinnosti stanovenej v ,

a to konaním žalobcu, keďže tento v odvysielanej reportáži neuviedol úplné informácie, čím

zavádzal verejnosť, odvysielal zábery zo skrytej kamery proti výslovnej vôli dotknutej strany.

Pri spracovaní prešetrovanej reportáže neboli redaktorom žalobcu objektívne vyhodnotené

všetky dostupné dôkazy preukazujúce priebeh opisovanej udalosti. Reportáž spochybnila

poskytnutie nevyhnutnej lekárskej pomoci horolezkyni spoločnosťou A., spol. s r. o., P., ako

aj prácu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.

Krajský súd ďalej uviedol, že zákon s nedodržaním stanovenej 30 dňovej lehoty

(maximálna dĺžka predĺženej lehoty 90 dní) na prešetrenie a vybavenie sťažnosti (zákon

č. , ktorý sa v čase začatia správneho konania na predmetné konanie o sťažnosti

vzťahoval), v ktorej mala žalovaná povinnosť sťažnosť jej došlú dňa 08. novembra 2005

prešetriť a vybaviť, nestanovoval voči nečinnosti žalovaného žiadne zodpovedajúce sankcie.

V administratívnom spise žalovanej sa nenachádza ani rozhodnutie vedúceho orgánu verejnej

správy (žalovanej) o predĺžení 30 dňovej, resp. 60 dňovej stanovenej lehoty na vybavenie

sťažnosti o možných ďalších 30 dní. K samotnému vybaveniu sťažnosti zo dňa

08. novembra 2005 došlo až rozhodnutím žalovanej zo dňa 25. apríla 2006 o začatí správneho

konania voči žalobcovi, keďže konštatoval možné porušenie zákona zo strany žalobcu.

Podľa krajského súdu, súd má povinnosť z úradnej moci prihliadať k vadám správneho

konania, ktoré môžu mať za následok nezákonnosť postupu správneho orgánu bez ohľadu,

či je takáto skutočnosť v žalobe namietaná. Medzi takéto vady patrí aj nedodržanie zákonom

stanovených lehôt na uloženie pokút.

V zmysle v znení platnom a účinnom v čase

vydania rozhodnutia žalovanej č. RL/678/2006 je stanovená subjektívna a objektívna lehota,

v rámci ktorých má žalovaná povinnosť rozhodnúť o uložení sankcie za porušenie zákona

voči porušiteľovi (žalobcovi).

V danom prípade krajský súd zistil, že objektívna lehota, v ktorej mohla uložiť

žalovaná žalobcovi sankciu (jeden rok odo dňa, kedy došlo k porušeniu povinnosti), bola

zachovaná, keďže k porušeniu povinnosti zo strany žalobcu došlo podľa napadnutého

rozhodnutia žalovaného dňa 03. októbra 2005, t. j. v deň, kedy bola predmetná skúmaná

reportáž „Čakanie na záchranu“, žalobcom odvysielaná a rozhodnutie žalovanej o uložení

sankcie žalobcovi bolo žalovanou prijaté dňa 03. októbra 2006, t. j. posledný deň zákonnej

objektívnej lehoty.

Subjektívna zákonom stanovená lehota, v rámci ktorej mohla žalovaná rozhodnúť

o uložení sankcie voči žalobcovi za jeho porušenie zákona však podľa názoru krajského súdu

v danom prípade dodržaná nebola.

Žalovaná mohla o uložení sankcie rozhodnúť do šiestich mesiacov odo dňa, keď

sa o porušení povinnosti dozvedela. Podľa krajského súdu nadobudla žalovaná reálnu

možnosť dozvedieť sa o porušení povinnosti dňom vypracovania správy o šetrení sťažnosti

zo dňa 08. novembra 2005, ktorú vypracovala dňa 30. marca 2006 a v ktorej závere

po zhodnotení odvysielanej relácie (ktorá bola predmetom sťažnosti) konštatovala

nenaplnenie podmienok stanovených v žalobcom.

Samotné následné prerokovanie sťažnosti žalovanou na svojom rokovaní, na ktorom prijala

identický záver, ako je uvedený v správe o šetrení sťažnosti zo dňa 30. marca 2006, nemôže

podľa názoru krajského súdu predstavovať prvotný moment dozvedenia sa o porušení

povinnosti podľa zákona, ale predstavuje len vnútorné zorganizovanie si vlastnej činnosti

prerokovania skutočností, ktoré však už predtým sama vyhodnotila (resp. oboznámila

sa s nimi), a to formou vypracovania predmetnej správy o šetrení sťažnosti. Okamih reálnej

možnosti dozvedenia sa o možnom porušení zákona je potrebné spojiť s momentom (skutočne

ohraničeným) kedy sa žalovaná, ako právnická osoba, o možnom porušení povinností mohla

dozvedieť. Ide o časový okamih, kedy má správny orgán možnosť predbežne posúdiť jemu

došlú sťažnosť. Súd za takýto okamih v danom prípade považuje deň vypracovania správy

o šetrení sťažnosti, t. j. 30. marca 2006, kedy potom začne plynúť subjektívna lehota

nasledujúci deň 31. marca 2006 (piatok) a uplynie 02. októbra 2006 (pondelok), keďže

30. september 2006 pripadol na sobotu.

Krajský súd je presvedčený, že žiadny iný okamih v čase danej platnej právnej úpravy

(novela od 01. apríla 2006 zaviedla , ktorý stanovoval

povinnosť oboznámiť sa a prerokovať sťažnosť radou na zasadnutí do 90 dní od doručenia

sťažnosti), nemôže brať do úvahy, nakoľko iný počiatok plynutia subjektívnej lehoty

by viedol k popretiu samotnej funkcie subjektívnej lehoty, kedy táto by sa mohla neúmerne

predlžovať nečinnosťou žalovaného, ktorý by nemohol byť za svoju nečinnosť ani inak

sankcionovaný a v konečnom dôsledku by sťažnosť mohol prerokovať bez toho, aby mal

stanovený konečný termín na prerokovanie. Takúto situáciu by súd mohol akceptovať

iba v prípade, ak by podľa správy o šetrení sťažnosti nebolo zistené porušenie zákona

a napriek tomu by žalovaná na svojom rokovaní, na ktorom by túto správy prerokovávala

dospela k inému záveru, t. j., že k porušeniu povinnosti ustanovenej zákonom žalobcom došlo

a začala by voči nemu správne konanie. V opačnom prípade nie je mysliteľné aby sa okamih

vedomosti žalovanej o možnom porušení povinnosti žalobcom nespájal s dňom vypracovania

správy o šetrení sťažnosti žalovaným.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že v konaní žalovaného správneho orgánu krajský súd

zistil vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (nedodržanie

subjektívnej 6 mesačnej lehoty na udelenie sankcie), a preto krajský súd napadnuté

rozhodnutie žalovanej zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude musieť

opätovne vo veci rozhodnúť, viazaná právnym názorom krajského súdu ( ).

Rozhodnutie o náhrade trov konania Krajský súd odôvodnil ustanovením § 250k

ods. 1 vychádzajúc z toho, že žalobca mal v konaní úspech.

Proti tomuto rozsudku podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie namietajúc,

že rozhodnutie krajského súdu vychádzalo z nesprávne právneho posúdenia veci, na základe

ktorého vydal nesprávne a nezákonné rozhodnutie.

K vyššie uvedenému žalovaná uviedla, že dňa 08. novembra 2005, teda v čase kedy

bola žalovanej doručená sťažnosť zaevidovaná pod č. 2687/3022005, platil

Z. z. o sťažnostiach, ktorý v § 13 určuje lehotu na vybavenie sťažnosti na 30 dní, pričom táto

lehota je 60 dní v prípade, ak si vybavenie sťažnosti vyžaduje súčinnosť a v prípadoch

náročných na prešetrenie sťažnosti bolo správnemu orgánu umožnené predĺžiť lehotu

na jej vybavenie o ďalších 30 dní, pričom jedinou podmienkou bolo, aby o tejto skutočnosti

a o dôvodoch predĺženia lehoty na prešetrenie upovedomil sťažovateľa.

V predmetnom správnom konaní bola sťažnosť žalovanej doručená dňa

08. novembra 2005, pričom skutok sa stal dňa 03. októbra 2005. Žalovaná dňa

09. novembra 2005 požiadala žalobcu o zaslanie záznamu vysielania sporného komunikátu.

Podľa platného a účinného v rozhodnom čase bol

vysielateľ povinný uchovávať súvislé záznamy vysielania po dobu 30 dní odo dňa

ich vysielania. Žalobca vo svojom stanovisku k predmetu správneho konania uplynutie tejto

lehoty namietal a uviedol, že predmetný záznam vysielania už k dispozícii nemá. Rada dňa

12. decembra 2005 túto skutočnosť oznámila sťažovateľovi a ten následne dňa

21. februára 2006 doručil Rade zvukovo-obrazový záznam predmetného komunikátu.

V nadväznosti na uvedené kancelária Rady vypracovala dňa 30. marca 2006 správu o šetrení

sťažnosti č. 2687/302-2005, s ktorou sa Rada oboznámila na svojom zasadnutí dňa

25. apríla 2006.

Z vyššie popísaného priebehu šetrenia a vybavenia predmetnej sťažnosti vyplýva,

že na jej vybavenie bola potrebná súčinnosť sťažovateľa. Sťažovateľ poskytol zvukovo-

obrazový záznam, na základe ktorého bolo možné zmonitorovať odvysielaný komunikát

za účelom posúdenia skutkového stavu veci žalovanej až dňa 21. februára 2006. Ako už bolo

uvedené vyššie, kancelária Rady vypracovala správu dňa 30. marca 2006 a Rada sa s ňou

oboznámila na svojom zasadnutí dňa 25.apríla 2006, teda približne 2 mesiace po tom, ako

jej bol doručený záznam sporného komunikátu.

S prihliadnutím na uvedené považuje žalovaná lehotu, v ktorej došlo k vybaveniu

sťažnosti č. 2687/302-2005 za primeranú daným okolnostiam.

K ďalšej argumentácií krajského súdu, z ktorej vyplýva, že za moment, kedy

sa žalovaná mohla reálne dozvedieť o porušení povinnosti, považuje krajský súd deň

vypracovania správy o šetrení sťažnosti, ktorá bola v danom prípade vypracovaná dňa

30. marca 2006 a žalovaná vydala rozhodnutie č. RL/678/2006 dňa 03. októbra 2006, teda

podľa vyššie uvedeného spôsobu určenia začatia plynutia subjektívnej lehoty

až po jej uplynutí, žalovaná uviedla nasledujúce skutočnosti:

V ustanovení v znení platnom a účinnom v čase

vydania rozhodnutia žalovanej č. RL/678/2006 je uvedené, cit.: „Rada o uložení sankcie

rozhodne do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa o porušení povinnosti podľa odseku 1

dozvedela...“ Zo znenia tohto ustanovenia podľa žalovanej jednoznačne nevyplýva, ktorá

skutočnosť je rozhodujúca pre určenie začatia plynutia 6 mesačnej subjektívnej lehoty

na uloženie sankcie. Z uvedeného dôvodu výklad tohto ustanovenia nebol vždy jednotný.

Žalovaná poukázala tie ž na to, že v ostatných rokoch sa najvyšší súd zaoberal otázkou

začiatku plynutia subjektívnej lehoty podľa (v súčasnosti

§ 64 ods. 4) viac krát, pričom predmetom posudzovania boli tri skutočnosti, ako možné

začiatky plynutia subjektívnej lehoty:

1. Vo viacerých rozsudkoch najvyšší súd vyslovil právny názor, že prvá objektívna

možnosť, kedy sa Rada dozvedela o porušení zákona nastala v deň doručenia sťažnosti.

Uvedené rozsudky boli vydané v rokoch 2007 až 2009.

2. Odlišný právny názor na moment rozhodný pre začatie plynutia subjektívnej lehoty

v zmysle , ktorý vyslovil Najvyšší súd SR vo svojich

rozsudkoch v rokoch 2007 až 2008 je, že týmto dňom je deň vyhotovenia Správy o šetrení

sťažnosti.

3. Ďalšou skutočnosťou, ktorá je podľa názoru najvyššieho súdu rozhodnou

pre určenie začatia plynutia uvedenej lehoty je deň, kedy Rada na svojom zasadnutí

prerokovala Správu o šetrení sťažnosti, resp. monitorovaciu správu. Uvedený právny názor

najvyšší súd konštatoval vo viacerých rozsudkoch, vydaných tak v čase vydania rozhodnutia

žalovanej Č. , ako aj v ostatnom rozsudku sp. zn. , v ktorom súd

podrobne uviedol skutočnosti odôvodňujúce určenie začatia plynutia subjektívnej lehoty

na deň, kedy sa Rada oboznámila so správou o šetrení sťažnosti.

Žalovaná ďalej uviedla, že ako vyplýva z argumentov uvedených v osobitnej časti

dôvodovej správy k , zákonodarca pociťoval spoločenskú potrebu

napraviť daný stav a z tohto dôvodu explicitne stanoviť rozhodný okamih pre začiatok

plynutia lehoty podľa (predtým ) , cit.: Týmto

ustanovením sa zavádza výkladové pravidlo v súvislosti so začiatkom plynutia 6 mesačnej

subjektívnej lehoty rady na uloženie sankcie. Potreba novelizácie uvedeného ustanovenia

vyplýva z pretrvávajúcich problémov v aplikačnej praxi rady. Základným problémom, ktorý

v tejto súvislosti v aplikačnej praxi rady vznikol, je podľa žalovanej neurčito vymedzený

začiatok plynutia subjektívnej lehoty, t. j. okamih, kedy sa rada dozvedela o porušení zákona.

Návrh zákona rieši vyššie uvedený problém explicitným určením dňa, ktorý sa považuje

za deň, kedy sa rada dozvedela o porušení povinnosti. Týmto dňom je deň zasadnutia rady,

na ktorom rada prerokovala príslušnú správu o kontrole dodržiavania povinností podľa tohto

zákona.

Z aktuálneho znenia , žalovaná cituje, že „za deň, keď sa rada

dozvedela o porušení povinnosti podľa odseku 1 sa považuje deň prerokovania správy

o kontrole dodržiavania povinností podľa tohto zákona na zasadnutí rady“. Z toho podľa

žalovanej vyplýva, že v súčasnosti účinná právna úprava rieši túto otázku jednoznačne

a za rozhodný okamih pre začatie plynutia subjektívnej lehoty pre rozhodnutie stanovuje deň,

kedy Rada na svojom zasadnutí prerokuje príslušnú správu o kontrole dodržiavania povinností

podľa (teda aj správu o šetrení sťažnosti).

Ak v odôvodnení napadnutého rozsudku Krajský súd v Bratislave uviedol,

že prerokovanie sťažnosti žalovanou na jej zasadnutí nemôže predstavovať prvotný moment,

kedy sa Rada dozvedela o možnom porušení povinnosti, nakoľko prerokovanie sťažnosti

Radou, „predstavuje len vnútorné zorganizovanie si vlastnej činnosti prerokovania

skutočností, ktoré však už predtým sám vyhodnotil (resp. oboznámil sa s nimi), a to formou

vypracovania predmetnej správy o šetrení sťažnosti.“, uvedenú argumentáciu považuje

žalovaná za nesprávnu, nakoľko nezohľadňuje špecifiká, ku ktorým dochádza pri výkone

regulačnej činnosti žalovanej. Uvedená Správa o šetrení sťažnosti (v súčasnosti dokument

nazvaný „Správa o kontrole dodržiavania povinností podľa o Z. z.“)

nie je podkladom pre rozhodnutie, ide o pracovný materiál kancelárie Rady, ktorý plní

výlučne informačnú funkciu a Rada ním nie je v žiadnych ohľadoch viazaná. Rada

ako kolektívny správny orgán, pozostávajúci z deviatich členov, zasadá spravidla dvakrát

do mesiaca, a je teda zrejmé, že o možnom porušení zákona sa môže dozvedieť a rozhodnúť

o prípadnom začatí správneho konania len vtedy, keď sa oboznámi so skutkovým stavom.

Vyššie uvedenú argumentáciu potvrdzuje podľa žalovanej rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. . Citovaný rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. sa týkal rozhodnutia žalovanej z roku 2006, a teda z obdobia

pred jednoznačným legislatívnym stanovením rozhodného okamihu pre začiatok plynutia

subjektívnej lehoty pre vydanie rozhodnutia. Z tohto dôvodu teda predmetná legislatívna

zmena nemohla byť v danom konaní, tak ako ani v tomto konaní rozhodujúca pre konečné

rozhodnutie najvyššieho súdu. Najvyšší súd však napriek tejto skutočnosti v citovanom

rozsudku uviedol, cit.: „... v neposlednom rade je potrebné poukázať aj na vývoj právnej

úpravy, pokiaľ ide o sporné ustanovenia o Z. z.,

aj keď to pre prejednávanú vec nie je relevantné. , ktorý nadobudol

účinnosť 15. decembra 2009, bol zmenený a doplnený . V

účinného do 14. decembra 2009 (v

účinnom do 28. decembra 2007, teda v znení účinnom pre prejednávanú vec to bolo

ustanovenie § 64 ods. 3) sa na konci pripojila veta: „Za deň, keď sa rada dozvedela o porušení

povinnosti podľa odseku 1, sa považuje deň prerokovania správy o kontrole dodržiavania

povinností podľa tohto zákona na zasadnutí rady.“ Z uvedeného je zrejmé, že zákonom

č. , ktorým sa mení a dopĺňa a o zmene zákona

č. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov zákonodarca explicitným určením dňa, ktorý sa považuje za deň, kedy

sa rada dozvedela o porušení povinnosti, reagoval na neurčito vymedzený začiatok plynutia

subjektívnej lehoty, a na to nadväzujúce nejednotné rozhodovanie najvyššieho súdu v otázke

určenia tohto okamihu. Skutočnosť, že vývoj právnej úpravy postupoval rovnakým smerom,

akým sa uberalo uvažovanie a rozhodnutie najvyššieho súdu v tomto konaní, môže byť len

argumentom ilustrujúcim, že právny záver súdu nie je nedôvodný, či právne nelogický.

Z tohto dôvodu považuje žalovaná vyššie citovaný rozsudok najvyššieho súdu

za konečný a zjednocujúci rozsudok v tejto veci. Opakované otváranie tejto, podľa názoru

žalovanej uspokojivo vyriešenej otázky, tak rozhodne neprispieva k vytváraniu stavu právnej

istoty vysielateľov, ako aj Rady pri výkone jej pôsobnosti podľa .

S poukázaním na vyššie uvedené skutočnosti žalovaná zastáva názor, že ako príslušný

správny orgán v dostatočnej miere zistila skutkový stav veci, na ktorý správne aplikovala

relevantné ustanovenia zákona. Ďalej je presvedčená, že jej rozhodnutie má všetky náležitosti

ustanovené v , nevykazuje formálne ani logické nedostatky,

je riadne odôvodnené a vychádza zo skutkového stavu zisteného v zmysle ustanovení zákona

č. , a že žalobca nebol na svojich právach ukrátený rozhodnutím ani postupom

správneho orgánu, a že napadnuté rozhodnutie žalovanej a postup je v súlade so zákonom

a preto navrhuje, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade s ustanovením § 250q

ods. 2 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. -81 zo dňa

01. apríla 2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Žalobca vo svojom vyjadrení navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z jeho

vecne a právne správnych dôvodov potvrdiť. Nesúhlasil s dôvodmi uvedenými v odvolaní

žalovanej.

Krajský súd zrušil preskúmavané rozhodnutie z dôvodu, že žalovaná rozhodla

o uložení sankcie po uplynutí zákonom ustanovenej 6 mesačnej subjektívnej lehoty, takto

sa podľa žalobcu krajský súd správne vysporiadal z námietkou žalovanej, že rozhodla včas.

Podľa názoru žalobcu žalovaná nerozhodla ani v zákonom ustanovenej jednoročnej

objektívnej lehote. K tomu uviedol, že z hľadiska posúdenia, či preskúmavané rozhodnutie

žalovanej bolo vydané v zákonnej jednoročnej objektívnej lehote (§ 64 ods. 3 zákona

č. ) je rozhodujúci deň nadobudnutia právoplatnosti preskúmavaného

rozhodnutia, ktorý je v zmysle § 51 a § 52 správneho poriadku zhodný s dňom oznámenia

(doručenia) preskúmavaného rozhodnutia žalobcovi. Rozhodnutie o uložení sankcie

má konštitutívny charakter, a preto nemožno za deň vydania rozhodnutia pre účely

posudzovania plynutia lehôt podľa považovať deň, ktorý

je ako deň jeho vydania uvedený v preskúmavanom rozhodnutí, ale deň, ktorým nastala

právoplatnosť rozhodnutia, pretože až materiálnou právoplatnosťou je dotknutá právna sféra

delikventa, a až týmto okamihom vzniká povinnosť delikventa rozhodnutiu sa podrobiť

s poukazom na mutatis mutandis R 11/2004; tiež mutatis mutandis rozsudok Najvyššieho

správneho súdu Českej republiky, č. k. -47.

Takto potom podľa názoru žalobcu je potrebné deň pre účely aplikácie § 64 ods. 3

vykladať tak, že dňom rozhodnutia o uložení sankcie je deň,

keď toto rozhodnutie je spôsobilé vyvolať voči jeho adresátovi príslušné právne účinky.

V prospech uvedeného výkladu hovorí aj fakt, že adresát rozhodnutia v dôsledku zákonnej

úpravy náhradného doručenia nie je svojim prejavom vôle (napríklad neprebratím

rozhodnutia) spôsobilý zmariť dodržanie danej lehoty žalovanou. Žalovaná síce

preskúmavané rozhodnutie označila dátumom vydania 03. október 2006, t. j. presne jeden rok

odo dňa, kedy mal žalobca porušiť zákon (03. október 2005), avšak k právoplatnosti

preskúmavaného rozhodnutia došlo až po uplynutí jednoročnej objektívnej lehoty. Žalovaná,

tak nerozhodla v rámci zákonnej objektívnej lehoty. Podľa žalobcu to jednoznačne zakladá

dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia z dôvodu podľa .

Žalobca s poukazom na rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú pripojené v prílohe

(rozsudok z 08. októbra 2010, sp. zn. a rozsudok najvyššieho súdu zo dňa

18. mája 2011, č. k. -21) uviedol, že preskúmavané rozhodnutie

je aj nepreskúmateľné. Najvyšší súd medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou

vo vzťahu k inému publicistickému programu, kde žalovaná formulovala výrok takmer

totožne, ako v prípade preskúmavaného rozhodnutia uviedol, že ak výrok preskúmavaného

rozhodnutia neobsahuje opis skutku, ktorým malo prísť k porušeniu právnej povinnosti

vysielateľa, „takto vymedzený skutok je nedostatočný, keďže výrok, správneho orgánu musí

predovšetkým obsahovať podrobný popis skutku v rozsahu miesto, čas a spôsob spáchania,

spolu s uvedením takých skutočností, aby popísaný skutok nebol zameniteľný s iným.

Z uvedeného senát vyvodil záver, že v napadnutom rozhodnutí odporkyne absentuje skutková

veta ... preto by Rada ako správny orgán mala vo výroku rozhodnutia presne opísať skutok,

ktorým vysielateľ porušil zákonom stanovenú povinnosť a v rozhodnutí náležité odôvodniť,

či prišlo k porušeniu povinnosti zabezpečiť objektivitu alebo nestrannosť, resp. aj objektivitu

aj nestrannosť ...“ Tieto skutočnosti sú podľa žalobcu naplnené aj v preskúmavanom

rozhodnutí, čo bez ďalšieho zakladá dôvod pre jeho zrušenie podľa ustanovenia § 250j ods. 2

písm. d/ . Z toho vyplýva, že výrok napadnutého rozsudku je vecne správny.

Na základe vyššie uvedených skutočností konštatoval, že prvostupňový súd

sa vysporiadal s právnym posúdením veci v rozhodnutí správneho orgánu, a napadnutý

rozsudok je vecne správny, a preto navrhuje, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej

len ,,Najvyšší súd“) napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. -81,

ako vecne správny potvrdil.

V prípade úspechu si žalobca uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach

podaného odvolania ( veta prvá a ), odvolanie prejednal

bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa , keď deň vyhlásenia

rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej

stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk ( a

v spojení s veta prvá a ) a po oboznámení sa so spisovým

materiálom dospel k záveru, že pokiaľ krajský súd zrušil rozhodnutie žalovanej a vec jej vrátil

na ďalšie konanie a toto svoje rozhodnutie zdôvodnil zistením vady, ktorá mohla mať vplyv

na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, a to nedodržanie subjektívnej 6 mesačnej lehoty

na udelenie sankcie správnym orgánom, takýto rozsudok krajského súdu nie je možné

v odvolacom konaní ani potvrdiť ani zmeniť.

Podľa v znení účinnom ku dňu rozhodovania

správneho orgánu v danej veci, Rada o uložení sankcie rozhodne do šiestich mesiacov odo

dňa, keď sa o porušení povinnosti podľa odseku 1 dozvedela, najneskôr však do jedného roka

odo dňa, keď bola povinnosť porušená.

Pre zodpovedanie tejto otázky, ktorú namietala žalovaná vo svojom odvolaní,

a to zachovanie šesťmesačnej subjektívnej lehoty na rozhodnutie zo strany správneho orgánu

treba ustáliť otázku, kedy sa rada o porušení povinnosti dozvedela a následne posúdiť,

či rozhodnutie zo dňa 03. októbra 2006 bolo vydané v šesťmesačnej lehote stanovenej

.

Krajský súd považuje za moment, kedy sa Rada o porušení povinnosti dozvedela, deň

vypracovania Správy o šetrení sťažnosti kanceláriou rady, ktorú vypracovala dňa

30. marca 2006. S týmto názorom krajského súdu sa plne stotožnil aj žalobca vo svojom

vyjadrení k odvolaniu žalovanej voči rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave,

č. k. -81 zo dňa 01. apríla 2011.

Žalovaná vo svojom odvolaní uviedla, že za moment, kedy sa Rada o porušení

povinnosti dozvedela považuje deň, kedy sa Rada oboznámila s vypracovanou správou

o šetrení predmetnej sťažnosti na svojom zasadnutí, t. j. 25. apríla 2006. Svoju argumentáciu

oprela o rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. .

Ako je zrejmé z dikcie ustanovenia § 64 ods. 3, citovaného vyššie, zákonodarca

výslovne neurčil, aká skutočnosť je tým momentom, kedy sa Rada o porušení povinnosti

dozvie. Ako vyplýva z už uvedeného, odpovede na túto otázku sa rôznia. Z dôvodu absencie

presnej definície momentu rozhodujúceho pre začatie plynutia zákonnej lehoty na rozhodnutie

je potrebné zodpovedať nastolenú otázku pomocou výkladu citovaného ustanovenia.

Názory, ktorá právna skutočnosť je rozhodná pre začiatok plynutia lehoty, sú odlišné,

a to nielen pokiaľ ide o názory rady, ako spravujúceho subjektu na jednej strane a názory

vysielateľov ako spravovaných subjektov na strane druhej. Ale aj pokiaľ ide o súdnu prax.

Aj z doterajšej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu je zrejmé, že výklad sporného

ustanovenia nebol jednotný.

V rozsudkoch sp. zn. z 01. júla 2008, sp. zn.

z 09. apríla 2009, sp. zn. z 23. apríla 2009, sp. zn. z 02. júna 2009,

sp. zn. z 21. júla 2009 a sp. zn. z 05. novembra 2009 Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) vyslovil právny názor, že prvá objektívna

možnosť, kedy sa rada dozvedela o porušení zákona, nastala v deň, keď jej bola doručená

sťažnosť. Zároveň doplnil, že je len záležitosťou organizácie činnosti rady a jej kancelárie,

kedy je dôvodnosť sťažnosti preverená a spracované zistenia predložené rade

na prerokovanie.

Odlišný právny názor, t. j. že dňom rozhodujúcim pre začiatok plynutia subjektívnej

lehoty pre rozhodnutie o uložení sankcie je deň vyhotovenia monitorovacej správy,

resp. správy o šetrení sťažnosti, zaujal najvyšší súd v rozsudkoch sp. zn.

z 18. októbra 2007, sp. zn. z 27. novembra 2007, sp. zn.

zo 17. januára 2008, sp. zn. zo 17. januára 2008 a sp. zn.

zo 17. januára 2008.

V rozsudkoch sp. zn. z 28. septembra 2006, sp. zn.

z 16. mája 2007, sp. zn. z 19. decembra 2007 a sp. zn.

z 19. decembra 2007 dospel najvyšší súd k inému právnemu posúdeniu veci, odlišnému

od vyššie uvedených dvoch výkladov sporného ustanovenia. V uvedených rozsudkoch

najvyšší súd konštatoval, že deň, kedy rada na svojom zasadnutí prerokovala správu o šetrení

sťažnosti, resp. monitorovaciu správu, je dňom, kedy sa rada dozvedela o možnom porušení

zákona.

Na vyššie uvedené rozdielne právne názory poukázala aj žalovaná vo svojom odvolaní

proti rozhodnutiu krajského súdu.

Rozhodnutím sp. zn. najvyšší súd rozhodujúci v obdobnej veci

z obdobia pred jednoznačným legislatívnym stanovením rozhodného okamihu pre začiatok

plynutia subjektívnej lehoty pre vydanie rozhodnutia, výkladom sporného ustanovenia zákona

dospel k záveru, že rozhodujúcou skutočnosťou pre začiatok plynutia zákonnej subjektívnej

lehoty na rozhodnutie o uložení sankcie je prerokovanie monitorovacej správy na zasadnutí

rady. K tomuto záveru dospel najvyšší súd po tom, čo vo všetkých daných súvislostiach

vyhodnotil postavenie a pôsobnosť rady, ako aj mechanizmus jej fungovania, pričom

vychádzal zo samotného zákona o vysielaní a retransmisii a tiež vzal do úvahy vnútorné

organizačné akty rady.

Rada, ako právnická osoba, má pri výkone štátnej správy v oblasti vysielania,

retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie postavenie

orgánu štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou. Je zložená z deviatich členov volených

Národnou radou Slovenskej republiky, pričom členovia rady, okrem jej predsedu, môžu

vykonávať svoju funkciu ako jedinú činnosť, alebo ako činnosť popri pracovnom pomere,

pri súčasnom dodržaní určených zákonných obmedzení.

Rada teda nie je orgánom štátnej správy v klasickom ponímaní, ale je správnym

orgánom sui generis. Platné rozhodnutie rady je utvárané prejavom vôle deväťčlenného

kolektívneho orgánu. Vzhľadom na to, že funkcia člena rady je verejnou funkciou a členovia

rady (okrem predsedu) ju môžu vykonávať aj popri pracovnom pomere je zrejmé, že členovia

rady nemôžu byť prítomní v sídle rady, a v tejto súvislosti sa podieľať na napĺňaní

jej pôsobnosti a poslania v takom nepretržitom časovom rozsahu, ako je to napríklad

u zamestnancov iných orgánov štátnej správy s rozhodovacou právomocou zverenou

im na konkrétnom úseku štátnej správy. Podľa štatútu rady schváleného predsedom Národnej

rady Slovenskej republiky, rada zasadá spravidla dvakrát do mesiaca. Z takto nastaveného

mechanizmu fungovania je zrejmé, že rada sa môže o určitých skutočnostiach (a teda

aj o možnom porušení zákona zo strany žalobcu) dozvedieť, ak sa tieto relevantné informácie

dozvedia jej členovia. Je nesporné, že reálnou možnosťou, kedy členovia rady získajú

vedomosť o určitej skutočnosti, je práve zasadnutie, na ktorom sú prítomní, pričom práve

na zasadnutí rady je možné zákonným mechanizmom (hlasovaním) kreovať vôľu rady,

ako kolektívneho orgánu, a teda relevantne rozhodovať v zmysle zákona o vysielaní

a retransmisii

Pokiaľ ide o postavenie a činnosť kancelárie Rady je nepochybné, že sa jedná

o fundovaný podporný technický aparát Rady s dostatočne vysokou odbornosťou v oblasti

patriacej do pôsobnosti Rady. Nejde však o subjekt disponujúci rozhodovacími právomocami

v zmysle zákona o vysielaní a retransmisii, a preto nie je relevantné, či sa o určitej skutočnosti

dozvedela kancelária rady, ak vyhodnotenie a následné rozhodnutie o tejto skutočnosti patrí

do výlučnej právomoci rady.

Ako už bolo uvedené, výklad ustanovenia § 64 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii

nebol v doterajšej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu jednotný. V prejednávanej veci

dospel senát najvyššieho súdu k vyššie uvedenému právnemu záveru, ktorý je jedným z troch

doteraz vyslovených právnych názorov v rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu týkajúcej

sa sporného ustanovenia. Je nepochybné legitímnym právom žalobcu vysloviť svoj názor

na spôsob aplikácie daného zákonného ustanovenia a svoje tvrdenia podložiť doposiaľ

vyslovenými právnymi závermi hovoriacimi v jeho prospech. Súčasne je však povinnosťou

súdu vyhodnotiť tvrdenia žalobcu v reálnych súvislostiach a v medziach platného práva,

a bez toho, aby bol súd povinný osvojiť si právny názor žalobcu, musí vlastnou analýzou

dospieť k záveru, ktorý má podklad tak v skutkovom stave, ako aj v platných právnych

predpisoch, aplikovaných na prejednávaný prípad.

V neposlednom rade je potrebné poukázať aj na vývoj právnej úpravy. Pokiaľ ide

o sporné ustanovenia § 64 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii, keď to pre prejednávanú

vec nie je relevantné, , ktorý nadobudol účinnosť

15. decembra 2009, bol zmenený a doplnený zákon o vysielaní a retransmisii. V § 64 ods. 4

zákona o vysielaní a retransmisii účinného do 14. decembra 2009 (v zákone o vysielaní

a retransmisii účinnom do 28. decembra 2007, teda v znení rozhodujúcom na prejednávanú

vec, to bolo ustanovenie § 64 ods. 3) sa na konci pripojila veta: „Za deň, keď sa rada

dozvedela o porušení povinnosti podľa odseku 1, sa považuje deň prerokovania správy

o kontrole dodržiavania povinností podľa tohto zákona na zasadnutí rady. Z uvedeného

je zrejmé, že , ktorým sa mení a dopĺňa

o vysielaní a retransmisii a o zmene o telekomunikáciách v znení

neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov zákonodarca explicitným

určením dňa, ktorý považuje za deň, kedy sa rada dozvedela o porušení povinnosti, reagoval

na neurčito vymedzený začiatok plynutia subjektívnej lehoty, a na to nadväzujúce nejednotné

rozhodovanie najvyššieho súdu v otázke určenia tohto okamihu. Skutočnosť, že vývoj právnej

úpravy postupoval rovnakým smerom, akým sa uberalo uvažovanie a rozhodnutie najvyššieho

súdu v tomto konaní, môže byť len argumentom ilustrujúcim, že právny záver súdu

nie je nedôvodný, či právne nelogický.

Z vyššie uvedených dôvodov, dospel v danej veci najvyšší súd k záveru, že Rada

sa o možnom porušení zákona zo strany žalobcu dozvedela na svojom zasadnutí dňa

25. apríla 2006. Z uvedeného vyplýva, že subjektívna šesťmesačná lehota na rozhodnutie

o uložení sankcie bola zachovaná (rozhodnutie bolo vydané dňa 03. októbra 2006).

Najvyšší súd Slovenskej republiky z uvedených dôvodov, preskúmajúc napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu odvolacích dôvodov namietaných žalovanou

v odvolaní, dospel k záveru, že pokiaľ súd prvého stupňa napadnuté rozhodnutie žalovanej

zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie, nerozhodol vo veci v súlade so zákonom, a preto

napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. -81 zo dňa 01. apríla 2011

podľa veta druhá a zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní krajský súd súc viazaný právnym názorom odvolacieho súdu

(§ 250ja ods. 4) vec znova meritórne prejedná v medziach žaloby (včítane vyporiadania

sa s námietkou nedodržania lehoty objektívnej) a o nej znova rozhodne.

V novom rozhodnutí rozhodne krajský súd aj o náhrade trov celého konania (§ 224

ods. 3 v spojení s veta prvá ).

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov

3:0 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení účinnom od 01. mája 2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. septembra 2011

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková