Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 16 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (21)59c/362919.040fdd.pdf
PDF · 184.39 KB
No categories available
2Sž/7/2010
Najvyšší súd 2Sž/7/2010-21 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky
senátu JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Aleny
Poláčkovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: R. a T. S., zastúpeného: P. & P., spol. s r.o.,
proti odporkyni: Rada pre vysielanie a retransmisiu, Dobrovičova č. 8, Bratislava, v konaní
o opravnom prostriedku navrhovateľa proti rozhodnutiu odporkyne č. RP/10/2010 zo dňa
9. februára 2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. RP/10/2010 zo dňa
9. februára 2010 z r u š u j e podľa § 250j ods. 3 v spojení s § 250l ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku a vec v r a c i a odporkyni na ďalšie konanie.
Odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 303,31 €
na účet právneho zástupcu navrhovateľa P. & P., spol. s r.o., v lehote 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.
O d ô v o d n e n i e :
Odvolaním zo dňa 17. marca 2010 navrhovateľ napadol rozhodnutie odporkyne
č. RP/10/2010 zo dňa 9. februára 2010, ktorým odporkyňa podľa § 64 ods. 1 písm. d/ v spojení
s § 67 ods. 5 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona
č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon
č. 308/2000 Z.z.) uložila navrhovateľovi pokutu vo výške 500 €, za porušenie povinnosti
ustanovenej v § 31a ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. (§ 32 ods. 12 zákona č. 308/2000 Z.z.
účinného do 14. decembra 2009), ktorú navrhovateľ porušil tým, že dňa 9. septembra 2009
o cca 5.00 hod. v programe Z. odvysielal informácie o novom slovenskom filme J. – P., ktoré
naplnili definíciu skrytej mediálnej komerčnej komunikácie podľa § 31a ods. 3 zákona č.
308/2000 Z. z. (definícia skrytej reklamy podľa § 32 ods. 13 zákon č. 308/2000 Z.z. účinného do
14. decembra 2009).
Navrhovateľ v podanom opravnom prostriedku uviedol, že výrok rozhodnutia
predpokladá porušenie dvoch hmotnoprávnych ustanovení platných a účinných v rôznom čase
(§ 31a ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. a § 32 ods. 12 zákona č. 308/2000 Z.z. účinného
do 14. decembra 2009) jedným skutkom, čo je objektívne nemožné. Z výroku rozhodnutia
nie je zrejmé, podľa ktorého ustanovenia právneho predpisu sa rozhodlo, a z toho dôvodu
je rozhodnutie nepreskúmateľné. Rozhodnutie je nepreskúmateľné aj z dôvodu, že výrok
neobsahuje jednoznačné určenie skutku, ktorý má byť porušením zákonnej povinnosti
navrhovateľa. V čase uvedenom vo výroku rozhodnutia (cca 5.00 hod.) navrhovateľ vysielal
krátke správy, ktoré trvali do 5.03 hod, z čoho vyplýva, že v čase vymedzenom odporkyňou
neodzneli informácie o filme J. – P.. Ak by aj určením času o 5.00 hod. zo strany odporkyne išlo
len o ohraničenie začiatku páchania deliktu, takéto určenie skutku postráda akékoľvek označenie
tých informácií, ktoré počas trinástich hodín vysielania mali mať právom nedovolenú povahu
a účinky.
Navrhovateľ v odvolaní namieta, že odporkyňa nerozhodla podľa právnej úpravy platnej
a účinnej v čase spáchania deliktu, keďže vo výroku rozhodnutia konštatuje porušenie povinnosti,
ktorá bola zakotvená až s účinnosťou viac ako tri mesiace po údajnom spáchaní správneho
deliktu.
Podľa názoru navrhovateľa odporkyňa vec nesprávne právne posúdila. V odôvodnení
rozhodnutia neoznačuje žiadne výrazové prostriedky, ktorými mali byť informácie o filme J.
zámerne smerované k skrytej propagácii. Odvysielané informácie o filme nemohli mať skrytú
povahu oznámenia, nakoľko celý odvysielaný program bol venovaný historickej postave Juraja
J., ako aj rôznym filmovým spracovaniam jeho osudu v slovenskom kinematografickom umení.
Navrhovateľ tiež poukázal na to, že uvedeným vysielaním plnil svoju zákonnú povinnosť
v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 619/2003 Z. z. o Slovenskom rozhlase „...rozvíjať kultúrnu úroveň
poslucháčov, poskytovať priestor súčasným kultúrnym a umeleckým aktivitám...“. Skutočnosť,
že navrhovateľ nevkladal propagačné odkazy na uvedený film do iných, nesúvisiacich
programov, ale mu v súlade so svojim zákonným poslaním poskytol priestor transparentným
spôsobom, vylučuje porušenie zákazu skrytej reklamy v posudzovanej relácii.
Na základe uvedených dôvodov navrhovateľ žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej
republiky zrušil napadnuté rozhodnutie odporkyne č. RP/10/2010 zo dňa 9. februára 2010 a vec
jej vrátil na ďalšie konanie. Navrhovateľ si zároveň uplatnil náhradu trov konania.
K podanému opravnému prostriedku sa podaním zo dňa 27. decembra 2010 vyjadrila
odporkyňa, pričom uviedla, že z výroku rozhodnutia (obsahujúceho porušenie dvoch ustanovení
zákona č. 308/2000 Z. z.) vyplýva, že konanie, za ktoré bol navrhovateľ sankcionovaný,
je správnym deliktom tak podľa znenia zákona č. 308/2000 z. Z. účinného do 14. decembra 2009,
ako aj jeho novelizovaného znenia účinného po tomto dátume. Zo znenia výroku jednoznačne
vyplýva, že odporkyňa rozhodla podľa § 31 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. a len poukazuje
na skutočnosť, aké označenie malo predmetné ustanovenie v čase spáchania deliktu.
Odporkyňa nesúhlasí s tvrdením navrhovateľa o retroaktívnom použití právnej normy.
Zákonná definícia konania navrhovateľa existovala tak za účinnosti starej právnej normy (skrytá
reklama) a toto konanie je podľa účinnej právnej úpravy súčasťou širšieho inštitútu skrytej
mediálnej komerčnej komunikácie. Po vecnej stránke je definícia tohto konania stále rovnaká.
K namietanej absencii identifikácie skutku v skutkovej vete rozhodnutia odporkyňa
uviedla, že neposudzuje izolovane jednotlivé časti programu, ale program ako celok a iba
program ako celok svojím spracovaním a obsahom môže porušiť záujem chránený zákonom
č. 308/2000 Z. z. Výroková časť rozhodnutia exaktne popisuje konanie, ktorého sa navrhovateľ
dopustil a v dôsledku ktorého došlo k spáchaniu konkrétneho správneho deliktu. Čas uvedený
vo výroku rozhodnutia – cca 5.00 hod. – je len približný. Údajmi uvedenými vo výroku je presne
a jednoznačne identifikovaný program, v rámci ktorého boli odvysielané predmetné informácie.
Pokiaľ ide o právne posúdenie daného skutkového stavu, odporkyňa poukázala na bod 3
na strane 22-30 rozhodnutia, kde sa podrobne vysporiadala s kritériom propagačného,
resp. reklamného účelu odvysielaných informácií. Zároveň poukázala na to, že v prípade,
ak je program pripravovaný dramaturgicky dopredu, možno hovoriť o zámernosti, čo vyplýva
aj z judikatúry NS SR (napr. rozsudok č. 3 Sž/112/2007). Odporkyňa uviedla, že sankcia nebola
navrhovateľovi udelená za informovanie o filme J., ale za jeho propagovanie. Recipient mohol
byť uvedený do omylu z dôvodu, že v predmetnom programe nemohol očakávať informácie
propagačného charakteru. Navrhovateľ v programe nepriamo pozýval poslucháčov, aby si film
prišli pozrieť. Takéto konanie je za hranicou informovania a má celkom zjavne propagačný
charakter.
Vzhľadom na uvedené odporkyňa navrhla, aby najvyšší súd napadnuté rozhodnutie
č. RP/10/2010 zo dňa 9. februára 2010 potvrdil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný podľa § 246 ods. 2
písm. a/ O.s.p. v spojení s § 64 ods. 6 zákona č. 308/2000 Z.z. preskúmal napadnuté rozhodnutie
odporkyne bez nariadenia pojednávania v zmysle ustanovenia § 250f ods. 3 O.s.p. v spojení
s ustanovením § 250j ods. 3 O.s.p. za použitia ustanovenia § 250l ods. 2 O.s.p., a dospel k záveru,
že napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť podľa § 250q ods. 2 O.s.p. a § 250l ods. 2 O.s.p.
v spojení s § 250j ods. 3 O.s.p.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov
zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.).
V prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch
proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa ustanovení tretej
hlavy piatej časti O.s.p. (§ 250l ods. 1 O.s.p.).
Z obsahu pripojeného administratívneho spisu najvyšší súd zistil, že predmetom
posúdenia je program Z., ktorý navrhovateľ odvysielal dňa 9. septembra 2009 (v trvaní od 5.00
hod do cca 18.00 hod.), pričom v tomto programe mali zaznieť informácie o novom slovenskom
filme J. – P., ktoré podľa odporkyne naplnili definíciu skrytej mediálnej komerčnej komunikácie
podľa § 31a ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. (definícia skrytej reklamy podľa § 32 ods. 13 zákon
č. 308/2000 Z.z. účinného do 14. decembra 2009).
Napadnutým rozhodnutím č. RP/10/2010 zo dňa 9. februára 2010 odporkyňa
navrhovateľovi uložila pokutu vo výške 500 € za porušenie povinnosti ustanovenej
v § 31a ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. (§ 32 ods. 12 zákona č. 308/2000 Z.z. účinného
do 14. decembra 2009).
Ako vyplýva z vyššie uvedeného, v prejednávanom prípade je okrem iného spornou
otázka, podľa akého právneho predpisu mala odporkyňa o uložení sankcie rozhodnúť, teda
či bolo potrebné aplikovať zákon č. 308/2000 Z.z. účinný do 14. decembra 2009 (zákon účinný
v čase porušenia zákonnej povinnosti) alebo zákon č. 308/2000 Z.z. účinný od 15. decembra 2009
(zákon účinný v čase rozhodovania o porušení zákonnej povinnosti).
Zákonom č. 498/2009 Z. z. bol s účinnosťou od 15. decembra 2009 zmenený a doplnený
zákon č. 308/2000 Z.z., pričom prechodné ustanovenia upravili len niektoré špecifické právne
inštitúty, ale neriešili aplikáciu zákona č. 308/2000 Z. z. ako celku.
Aj keď táto generálna úprava spôsobu aplikácie zákona č. 308/2000 Z.z. účinného
od 15. decembra 2009 v jeho prechodných ustanoveniach chýba, pravidlá postupu v takomto
prípade sú jednoznačne dané v právnej teórii, a tiež sú vymedzené aj platnými ústavnými
princípmi.
Vzhľadom na to, že všeobecne platné pravidlo pri zmene právneho predpisu, resp. zrušení
právneho predpisu a nahradení ho novým právnym predpisom, určuje, že právne vzťahy, ktoré
vznikli za platnosti a účinnosti skoršieho právneho predpisu, sa v čase platnosti a účinnosti
neskoršieho právneho predpisu naďalej spravujú právnym predpisom, za účinnosti ktorého
vznikli, ak neskorší právny predpis neustanovuje inak.
V danom prípade bola navrhovateľovi uložená sankcia formou peňažnej pokuty. Jedná
sa teda o formu správneho trestania, ktoré sa riadi zásadami platnými aj v trestnom práve.
V prejednávanej veci je preto nevyhnutné uplatniť zásadu ustanovenú v čl. 50 ods. 6 Ústavy SR,
podľa ktorého trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase,
keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.
Z uvedeného vyplýva, že odporkyňa mala o uložení sankcie rozhodnúť podľa zákona
platného a účinného v čase porušenia zákonnej povinnosti navrhovateľom, teda podľa zákona
č. 308/2000 Z. z. účinného do 14. decembra 2009. Neskorší zákon mohla použiť, len ak by
to bolo pre navrhovateľa priaznivejšie. Takýto dôvod aplikovania neskoršej právnej normy však
z napadnutého rozhodnutia nevyplýva.
Najvyšší súd priznal úspech aj námietke navrhovateľa, že výrok napadnutého rozhodnutia
neobsahuje jednoznačné určenie skutku, ktorý má byť porušením zákonnej povinnosti
navrhovateľa.
Výrok rozhodnutia predstavuje záväznú, a teda najdôležitejšiu časť rozhodnutia, lebo
sú v ňom určené práva a povinnosti účastníkov konania. Musí byť preto určitý a konkrétny,
aby nevznikli pochybnosti o tom, čo bolo predmetom správneho konania.
Správne delikty, ako aj priestupky a trestné činy, sú premietnutím verejnoprávnej
zodpovednosti za protispoločenské konanie. Pri správnych deliktoch a priestupkoch ide o súčasť
tzv. správneho trestania, ktoré sa (ako už bolo spomenuté vyššie) riadi zásadami platnými
aj v trestnom práve. Osobitne nevyhnutné je dbať na konkretizáciu skutku v rozhodnutí. V tomto
smere je jednoznačná platná právna úprava pokiaľ ide o konanie o trestných činoch
a priestupkoch. Podľa Trestného zákona musí výrok rozsudku presne označovať trestný čin,
ktorého sa týka, a to nielen zákonným pomenovaním a uvedením príslušného zákonného
ustanovenia, ale aj uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, poprípade i iných skutočností
potrebných, aby skutok nemohol byť zamenený i iným. Obdobne upravuje náležitosti výroku
rozhodnutia o priestupku aj zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, podľa ktorého výrok
rozhodnutia musí obsahovať tiež popis skutku s označením miesta a času jeho spáchaniu,
vyslovenie viny, druh a výmeru sankcie. Neexistuje však takáto jednoznačná zákonná úprava
pokiaľ ide o výrok rozhodnutia o správnych deliktoch. V tomto prípade je treba aplikovať § 47
ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), podľa ktorého výrok
rozhodnutia obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa
ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania.
Výrok rozhodnutia o správnom delikte musí obsahovať špecifikáciu konania (deliktu)
v takej miere, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním. Tento záver
vyplýva z ustanovenia § 47 ods. 2 Správneho poriadku, ako aj zo zásad správneho trestania,
podľa ktorých v rozhodnutiach sankčného charakteru, ktorými sú i rozhodnutia o správnych
deliktoch, je nevyhnutné presne vymedziť konanie, za ktoré je subjekt postihnutý. Presné
pomenovanie protiprávneho konania sa uskutočňuje konkretizáciou údajov obsahujúcich popis
skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne uvedením iných skutočností,
ktoré sú potrebné na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. Výrok rozhodnutia musí
jednoznačne vymedziť, akého protiprávneho konania sa páchateľ dopustil a v akom skutkovom
priebehu spáchaný delikt spočíva. Nepostačuje pritom, ak tieto náležitosti obsahuje len
odôvodnenie rozhodnutia, keďže len výroková časť rozhodnutia môže zasiahnuť do práv
a povinností účastníka konania.
Výrok rozhodnutia, v ktorom odporkyňa vymedzila skutok tak, že „Navrhovateľ dňa
9. septembra 2009 o cca 5.00 hod. v programe Z. odvysielal informácie o novom slovenskom
filme J. – P., ktoré naplnili definíciu skrytej mediálnej komerčnej komunikácie podľa § 31a ods. 3
zákona č. 308/2000 Z. z. (definícia skrytej reklamy podľa § 32 ods. 13 zákon č. 308/2000 Z. z.
účinného do 14. decembra 2009)“, nespĺňa zákonné požiadavky na jeho presnosť a určitosť
s ohľadom na nedostatočné vymedzenie času a spôsobu spáchania správneho deliktu.
Posudzované vysielanie trvalo trinásť hodín a spôsob spáchania skutku sa odporkyňa pokúsila
konkretizovať len v odôvodnení rozhodnutia.
Podľa § 250q ods. 2 O.s.p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom,
ktorým preskúmané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie.
Ustanovenie § 250j ods. 5 platí obdobne.
Podľa § 250l ods. 2 O.s.p., pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa
primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a.
Podľa § 250j ods. 3 O.s.p. súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa
okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu
orgánu na ďalšie konanie, ak bolo rozhodnutie vydané na základe neúčinného právneho predpisu,
ak rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov,
alebo rozhodnutie je nepreskúmateľné pre neúplnosť spisu správneho orgánu alebo z dôvodu,
že spisy neboli predložené. Súd zruší rozhodnutie správneho orgánu a konanie zastaví,
ak rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený. Rozsahom a dôvodmi
žaloby v týchto prípadoch súd nie je viazaný.
Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia odporkyne najvyšší súd dospel k záveru,
že rozhodnutie č. RP 10/2010 zo dňa 9. februára 2010 bolo vydané na základe neúčinného
právneho predpisu, nakoľko vo výroku rozhodnutia odporkyňa uviedla, že navrhovateľovi ukladá
sankciu za porušenie povinnosti ustanovenej v § 31a ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z., pričom toto
ustanovenie bolo účinné až od 15. decembra 2009, a teda nebolo účinné v čase porušenia
povinnosti. Vzhľadom na nedostatočne konkretizovaný výrok rozhodnutia ohľadne vymedzenia
skutku, za ktorý bola sankcia uložená, je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné pre jeho
nezrozumiteľnosť.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie
odporkyne zrušil podľa § 250j ods. 3 O.s.p.
Námietkou navrhovateľa týkajúcou sa nesprávneho právneho posúdenia skutku sa bude
možné eventuálne zaoberať až v prípadnom novom súdnom prieskumnom konaní, potom
ako odporkyňa vo veci znovu rozhodne v intenciách tohto rozsudku a navrhovateľ by podal návrh
na preskúmanie takého rozhodnutia.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p.
a priznal úspešnému navrhovateľovi náhradu trov konania, ktoré pozostávajú z trov právneho
zastúpenia.
V súlade s ustanovením § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov právnemu zástupcovi navrhovateľa patrí odmena
za dva úkony právnej služby (1. príprava a prevzatie zastúpenia, 2. podanie odvolania proti
rozhodnutiu odporkyne), a to v sume 120,23 € za jeden úkon právnej služby (§ 11 ods. 3
v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.) a režijný paušál vo výške 7,21 € za každý úkon
právnej služby (§ 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.). Nakoľko právny zástupca navrhovateľa
je platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšujú sa priznané trovy právneho zastúpenia o daň
z pridanej hodnoty (§ 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.), čo predstavuje sumu 48,43 €.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 18. mája 2011
JUDr. Elena Kováčová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Nikoleta Adamovičová