Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)IV. ÚS 411/09
PDF · 253.19 KB
No categories available
IV. ÚS 411/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2010
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho
a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti V. B., B., zastúpenej advokátkou JUDr. K. U., B.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod
sp. zn. 13 C 53/2000, za účasti Okresného súdu Banská Bystrica, takto
rozhodol:
1. Základné právo V. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 53/2000 p o r u š e n é
b o l i .
2. Okresnému súdu Banská Bystrica p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod
sp. zn. 13 C 53/2000 konal bez zbytočných prieťahov.
3. V. B. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc
eur), ktoré j e Okresný súd Banská Bystrica p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Banská Bystrica j e p o v i n n ý uhradiť V. B. trovy konania
v sume 245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov) na účet jej právnej
zástupkyne JUDr. K. U., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. októbra
2009 doručená sťažnosť V. B., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr.
K. U., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v postavení žalobkyne spolu s ďalšími
žalobcami podala okresnému súdu 17. marca 2000 žalobu o uloženie povinnosti uzavrieť
zmluvu o prevode vlastníctva bytu proti žalovanej obchodnej spoločnosti J., spol. s r. o.
(ďalej len „žalovaná“). V priebehu konania sťažovateľka spolu s ďalšími žalobcami zmenila
požadovaný petit tak, že sa domáhala nahradenia prejavu vôle žalovanej na uzavretie
zmluvy o prevode vlastníctva bytov.
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza chronologický prehľad úkonov okresného súdu
a účastníkov v danej veci. Z tohto prehľadu okrem iného vyplýva, že okresný súd vo veci
rozhodol rozsudkom z 2. apríla 2003, pričom toto rozhodnutie okresného súdu bolo zrušené
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 15 Co 33/06-841 z 28. júna 2006. Následne 29. júna 2006 Okresný súd Bratislava I
vyhlásil konkurz na majetok žalovanej. Dňa 7. februára 2007 okresný súd oznámil
sťažovateľke, že konanie bolo prerušené z dôvodu vyhlásenia konkurzu. Ostatným úkonom
okresného súdu vo veci bola podľa sťažovateľky výzva zo 7. apríla 2009 adresovaná
Okresnému súdu Bratislava I, či konkurzné konanie týkajúce sa žalovanej už bolo skončené.
Sťažovateľka doručila predsedovi okresného súdu 24. júla 2009 sťažnosť na prieťahy
v konaní, v ktorej okrem iného tvrdila, že podľa jej názoru v danom prípade nie je daný
dôvod na prerušenie konania v zmysle § 47 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o konkurze“), „pretože sa nejedná o spor, ktorý by mal základ v zákone
č. 7/2005 Z. z. o konkurze... Jedná sa síce o konanie, ktorého účastníkom je úpadca, avšak
ide o spor týkajúci sa uplatnenia zákonom priznaného práva sťažovateľov na odkúpenie
bytov podľa zák. č. 182/93 Z. z., ktoré úpadca neuznáva! Neexistuje pritom iný spôsob
ochrany práv sťažovateľov, ako je pokračovať v konaní o nahradenie prejavu vôle
úpadcu.“. Predseda okresného súdu prípisom sp. zn. Spr 3035/2009 zo 7. augusta 2009
oznámil sťažovateľke, že v konaní boli zistené prieťahy a jej sťažnosť považuje za dôvodnú.
Podľa názoru predsedu okresného súdu je predmetné konanie prerušené v súlade
so zákonom o konkurze. V tejto súvislosti tiež uviedol, že „... ak ste mali iný právny názor,
mohli ste tento produkovať v rámci konania. Súd by sa takýmto vyjadrením odlišného
právneho názoru zaoberal, čo sa však nestalo. Súd nemal vedomosť o právnych názoroch
vyšších súdov tak, ako ich uvádzate v sťažnosti. Pre ochranu práv účastníkov sa súd
následne s týmito rozhodnutiami oboznámi a zaujme k nim právny názor, ktorý v rámci
konania oznámi účastníkom konania.“.
Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo V. B. , na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené
v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod
sp. zn. 13 C 53/2000 porušené bolo.
2. Okresnému súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 53/2000
prikazuje vo veci konať bez zbytočných prieťahov.
3. V. B. priznáva finančné zadosťučinenie 6 638 EUR (slovom
šesťtisícšesťstotridsaťosem EUR), ktoré je Okresný súd Banská Bytrica povinný vyplatiť jej
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. V. B. priznáva trovy právneho zastúpenia 245,70 EUR (slovom dvestoštyridsaťpäť
EUR sedemdesiat centov), ktoré je Okresný súd Banská Bystrica povinný vyplatiť na účet jej
advokátky JUDr. K. U. so sídlom B. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval a uznesením
č. k. IV. ÚS 411/09-20 z 10. decembra 2009 ju prijal na ďalšie konanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu
sťažovateľky a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci
konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa
vyjadril k sťažnosti. Právna zástupkyňa sťažovateľky a predseda okresného súdu ústavnému
súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľky a predsedu okresného
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,
keďže dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Predseda okresného súdu sa k sťažnosti vyjadril v prípise sp. zn. Spr. 4032/2009
z 28. decembra 2009, v ktorom po chronologickom prehľade procesných úkonov okresného
súdu v predmetnom konaní s odkazom na vyjadrenie zákonného sudcu konštatoval, že
„vo veci sp. zn. 13C 53/2000 nedošlo k prieťahom v konaní a súd vo veci konal plynulé“.
Podľa predsedu okresného súdu „Dĺžka konania je zapríčinená väčším počtom účastníkov,
množstvom listinných dôkazov predložených v konaní a taktiež to, že účastníci konania
niekoľkokrát menili žalobný petit. Odporca je od 29. 06. 2006 v konkurze, ktorý nie je
doposiaľ právoplatne skončený. Od tohto dátumu je konanie v zmysle § 47 ods. 1 zákona
č. 7/2005 Z. z. prerušené, pretože predmet sporu sa týkal majetku podliehajúcemu konkurzu
patriaceho úpadcovi, o čom svedčia aj konania vedené na Okresnom súde Bratislava,
vo veciach o vylúčení vecí z konkurznej podstaty, ktoré taktiež nie sú právoplatne skončené.
V žalovanej veci teda od 29. 06. 2006 neplynuli procesné lehoty a až do právoplatného
skončenia konkurzného konania nie je možné v tejto veci pokračovať.“.
Právna zástupkyňa sťažovateľky v liste z 12. januára 2010 na výzvu ústavného súdu
zaujala stanovisko k vyjadreniu predsedu okresného súdu, v ktorom vo vzťahu k tvrdeniu
predsedu okresného súdu obsiahnutom v jeho prípise z 28. decembra 2009 poukazuje na
jeho písomnú odpoveď na sťažnosť sťažovateľky na prieťahy v konaní zo 7. augusta 2009,
v ktorej vyhodnotil sťažnosť ako dôvodnú, a v tejto súvislosti uvádza, že „Sťažovateľka...
trvá preto na všetkých dôvodoch, pre ktoré bola sťažnosť podaná a navrhuje, aby Ústavný
súd Slovenskej republiky prijal nález v rozsahu sťažnosti prijatej uznesením
č. k. IV. ÚS 411/09-20 z 10. 12. 2009.“.
II.
Z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 13 C 53/2000 ústavný súd zistil tento
priebeh namietaného konania:
- sťažovateľka spolu s manželom a ďalšími žalobcami podala 17. marca 2000
okresnému súdu žalobu, ktorou sa domáhala uloženia povinnosti žalovanej uzavrieť zmluvu
o prevode vlastníctva bytov a spoluvlastníckeho podielu na pozemku,
- okresný súd vyzval 21. marca 2000 žalovanú, aby sa vyjadrila k žalobe,
- uznesením sp. zn. 13 C 53/00 z 30. júna 2000 vydal okresný súd na návrh žalobcov
predbežné opatrenie, ktorým zakázal žalovanej nakladať so spornými nehnuteľnosťami
(predmetné uznesenie okresný súd opravil uznesením z 8. augusta 2000), spis bol po
odvolaní žalovanej predložený krajskému súdu,
- krajský súd uznesením sp. zn. 16 Co 2173/00 z 29. septembra 2000 zmenil
napadnuté uznesenie okresného súdu tak, že návrh na vydanie predbežného opatrenia
zamietol,
- okresný súd 11. decembra 2000 nariadil termín pojednávania na 5. február 2001,
ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu úpravy petitu žalobcami,
- podaním doručeným okresnému súdu 22. februára 2001 žalobcovia zmenili žalobný
petit a domáhali sa nahradenia prejavu vôle žalovaného (zatiaľ však bez doloženia
konkrétneho znenia zmlúv, ktoré sa zaviazali doručiť súdu dodatočne),
- sťažovateľka doručila okresnému súdu 27. apríla 2001 podanie, ktorého súčasťou
bolo konkrétne znenie zmluvy, ktorá má byť súčasťou požadovaného rozsudku,
- podaním doručeným okresnému súdu 30. mája 2001 došlo k rozšíreniu žaloby
o ďalších žalobcov a k zmene petitu,
- okresný súd prípisom z 1. júna 2001 vyzval žalovaného, aby sa vyjadril k zmene
žaloby (výzvu zopakoval 9. júla 2001),
- dňa 15. októbra 2001 okresný súd nariadil termín pojednávania na 7. november
2001, na ktorom pripustil do konania ďalších žalobcov (v 3. až 36. rade) a pojednávanie
odročil na neurčito na účely doplnenia dokazovania,
- žalobcovia doručili okresnému súdu 23. januára 2002 upresnenie a doplnenie
žaloby,
- pokynom z 19. júna 2002 okresný súd zisťoval stav konaní vedených žalovanou
proti žalobcom o vypratanie sporných nehnuteľností,
- 29. júla 2002 okresný súd nariadil termín pojednávania na 28. október 2002, ktoré
bolo odročené na neurčito na účely doplnenia dokazovania,
- podaním doručeným okresnému súdu 28. októbra 2002 žalobcovia upresnili petit,
- 10. februára 2003 okresný súd nariadil termín pojednávania na 2. apríl 2003, na
ktorom pripustil zmenu žaloby, a po skončení dokazovania vyhlásil rozsudok, ktorým
žalobe vyhovel, pričom na základe fikcie doručenia právnemu zástupcovi žalovanej
považoval rozsudok za právoplatný k 29. júlu 2003,
- žalovaná podala proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 13 C 53/00 z 2. apríla 2003
odvolanie z 5. augusta 2003, pričom právny zástupca žalovanej podaním doručeným
okresnému súdu 6. septembra 2003 požiadal o odpustenie zmeškania odvolacej lehoty
tvrdiac, že v čase doručovania rozsudku okresného súdu bol na dovolenke v Taliansku
a preto nebolo možné aplikovať fikciu doručenia v zmysle § 47 ods. 2 poslednej vety
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),
- uznesením č. k. 13 C 53/00-601 z 24. novembra 2003 okresný súd zamietol návrh
žalovanej na odpustenie zmeškania lehoty,
- na základe dožiadania krajského súdu (v súvislosti so sťažnosťou žalovanej pre
nezákonný postup pri správoplatnení rozsudku sp. zn. 13 C 53/00 z 2. apríla 2003) okresný
súd predložil 25. novembra 2003 spis krajskému súdu,
- krajský súd vrátil spis okresnému súdu 2. decembra 2003 spolu so svojou
odpoveďou na sťažnosť žalovanej, v ktorej je okrem iného uvedené, že „Vec bude
predložená krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní odporcu, proti rozsudku z 2. 4. 2003,
ktorý posúdi, či odvolanie bolo podané včas...“ (spis bol opätovne predložený krajskému
súdu 16. decembra 2003),
- krajský súd uznesením sp. zn. 17 Co 391/03 z 28. januára 2004 zrušil uznesenie
okresného súdu o zamietnutí návrhu žalovanej na odpustenie zmeškania lehoty a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie (spis bol okresnému súdu vrátený 10. februára 2004),
- okresný súd 23. februára 2004 nariadil termín výsluchu právneho zástupcu
žalovanej v súvislosti s okolnosťami doručovania rozsudku na 27. február 2004, ktorý po
zmene termínu uskutočnil 24. marca 2004,
- okresný súd dožiadaním z 18. júna 2004 požiadal Okresný súd Bratislava I
o vykonanie výsluchu doručovateľky, ktorý urgoval 3. augusta 2004 a 29. októbra 2004,
- Okresný súd Bratislava I zaslal okresnému súdu 2. novembra 2004 zápisnice
o výsluchu doručovateľky,
- uznesením okresného súdu č. k. 13 C 53/00-704 z 27. mája 2005 bol zamietnutý
návrh žalovanej na odpustenie zmeškania lehoty, keďže k zmeškaniu lehoty na podanie
odvolania podľa jeho záverov v skutočnosti nedošlo,
- proti uzneseniu okresného súdu č. k. 13 C 53/00-704 z 27. mája 2005 podala
odvolanie 29. júna 2005 jedna zo žalobkýň,
- spis bol predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní 1. augusta 2005,
ktorý uznesením sp. zn. 17 Co 251/05 zo 17. augusta 2005 odvolanie žalobkyne odmietol
a spis vrátil okresnému súdu 23. augusta 2005,
- na základe odvolania žalovanej proti rozsudku sp. zn. 13 C 53/00 z 2. apríla 2003
bol spis predložený 13. októbra 2005 krajskému súdu, ktorý ho 25. novembra 2005 vrátil
ako predčasne predložený z dôvodu, že okresný súd nesprávne vyrubil súdny poplatok za
odvolanie, pričom krajský súd zároveň vytkol okresnému súdu, že dosiaľ nerozhodol
o späťvzatí žaloby žalobcami v 1. a 2. rade, a uložil mu zabezpečiť úmrtný list žalobcu G.
B.,
- uznesením č. k. 13 C 53/00-773 z 23. decembra 2006 okresný súd zastavil konanie
vo vzťahu k žalobcom 1. a 2. rade a 3. februára 2006 spis opätovne predložil krajskému
súdu na rozhodnutie o odvolaní žalovanej proti rozsudku okresného súdu,
- žalovaná vzniesla 14. marca 2006 námietku zaujatosti všetkých sudcov krajského
súdu, krajský súd preto pojednávanie konané 15. marca 2006 odročil na neurčito a 1. júna
2006 predložil spis Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na
rozhodnutie o námietke zaujatosti,
- najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Nc 16/2006 zo 6. júna 2006 rozhodol, že členovia
odvolacieho senátu krajského súdu nie sú vylúčení,
- krajský súd uznesením č. k. 15 Co 33/06-841 z 28. júna 2006 zrušil rozsudok
okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie, pričom zároveň rozhodol o pripustení
späťvzatia žaloby žalobkyňou v 7. rade a žalobkyňou v 24. rade a v tejto časti konanie
zastavil (spis bol vrátený okresnému súdu 9. augusta 2006),
- uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2 K 15/2006 z 29. júna 2006 bol
vyhlásený konkurz na majetok žalovanej, pričom túto skutočnosť oznámila okresnému súdu
aj žalovaná podaním z 12. júla 2006 a žiadala konanie prerušiť,
- okresný súd výzvou z 20. novembra 2006 požiadal správcu konkurznej podstaty
žalovanej o vyjadrenie, či podáva návrh na pokračovanie v namietanom konaní v zmysle
§ 47 ods. 3 zákona o konkurze (negatívna odpoveď bola doručená 29. novembra 2006),
- prípisom zo 4. decembra 2006 okresný súd oznámil účastníkom, že konanie vedené
pod sp. zn. 13 C 53/00 je prerušené podľa § 41 ods. 1 zákona o konkurze,
- dňa 22. decembra 2006 podali žalobcovia v novom konaní návrh na vydanie
predbežného opatrenia, ktorým sa domáhali, aby žalovanej a správcovi konkurznej podstaty
bolo zakázané nakladať s majetkom žalovanej (vec bola vedená pod sp. zn. 15 C 222/2006
a 2. januára 2007 spojená so skôr začatou vecou vedenou pod sp. zn. 13 C 53/2000),
- okresný súd 30. apríla 2007 vyzval správcu konkurznej podstaty žalovanej, aby
oznámil, či sporný bytový dom je vedený ako majetok podliehajúci konkurzu a tvorí
konkurznú podstatu úpadcu, ktorý v odpovedi z 3. mája 2007 uviedol, že bytový dom nie je
vedený ako majetok podliehajúci konkurzu, ale niektoré byty spolu s podielom na pozemku
sú súčasťou konkurznej podstaty úpadcu,
- okresný súd výzvou zo 7. apríla 2009 a následne 13. júla 2009 adresovanou
Okresnému súdu Bratislava I zisťoval, či konkurzné konanie vedené pod sp. zn. 2 K 15/06
je právoplatne skončené,
- podľa oznámenia Okresného súdu Bratislava I z 30. júla 2009 konkurzné konanie
stále nie je skončené.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj
práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 53/2000.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorého len čo sa konanie
začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,
predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové
pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.
1. Pokiaľ ide o prvé kritérium, ktoré ústavný súd zohľadňuje pri rozhodovaní
o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd konštatoval, že konanie, ktorého predmetom je (po
úpravách petitu) rozhodovanie o návrhu žalobcov (vrátane sťažovateľky) o nahradení
prejavu vôle žalovanej na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytov, nemožno
z právneho hľadiska považovať za zložité. Na základe analýzy doterajšieho priebehu
konania, aj vzhľadom na počet žalobcov (37), ústavný súd ale pripustil, že vec možno
z faktického hľadiska považovať za zložitejšiu, a preto túto skutočnosť zohľadňoval pri
svojom rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľky.
2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky ako účastníčky konania, ústavný súd
konštatoval, že sťažovateľka v doterajšom priebehu konania poskytovala okresnému súdu
potrebnú súčinnosť, a preto jej nemožno pripísať na ťarchu negatívny podiel na tom, že
namietané konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené. Na druhej strane ústavný súd vzal
do úvahy, že žalobcovia v doterajšom priebehu konania viackrát zmenili žalobný petit,
pričom okresný súd sa musel s týmito procesnými úkonmi vysporiadať, čo malo objektívne
vplyv na doterajšiu dĺžku namietaného konania. Preto ústavný súd túto skutočnosť
zohľadnil pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
3. Napokon ústavný súd posudzoval postup okresného súdu v doterajšom priebehu
konania. Pri hodnotení tohto kritéria vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej
zbytočné prieťahy v konaní, a teda porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môžu byť zapríčinené nielen samotnou
nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou,
teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov
konania v primeranom čase (m. m. napr. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd na základe skutočností obsiahnutých v spise
konštatoval, že postup okresného súdu v namietanom konaní nevykazoval dlhšie obdobia
nečinnosti, t. j. jeho postup bol v zásade plynulý. Na druhej strane ústavný súd konštatoval,
že doterajší priebeh namietaného konania sa vyznačoval nesústredenou činnosťou
okresného súdu, ktorá mala nezanedbateľný vplyv na jeho doterajšiu neprimeranú dĺžku.
Tento záver ústavného súdu sa týka jednak nesprávneho posúdenia zmeškania lehoty na
podanie odvolania žalovanou proti rozsudku z 2. apríla 2003, nesprávneho postupu pri
vyrubení poplatku za odvolanie žalovanej proti rozsudku z 2. apríla 2003 a najmä ďalších
dôvodov, pre ktoré krajský súd uznesením č. k. 15 Co 33/06-841 z 28. júna 2006 zrušil
rozsudok okresného súdu z 2. apríla 2003. Krajský súd v odôvodnení označeného uznesenia
totiž okresnému súdu najmä vytkol, že sa v napadnutom rozsudku nezaoberal „otázkou
aktívnej legitimácie navrhovateľov“, pričom „Pre nedostatok dôvodov v tomto smere je
preto rozsudok súdu prvého stupňa nepreskúmateľný“, a tiež to, že „... neodôvodnil, prečo
pri kúpnej cene za byty a pozemky vychádzal len z kúpnej ceny za bytový dom a nie aj
z kúpnej ceny za pozemky sčasti prevádzanej na navrhovateľov. Okresný súd neodôvodnil
ani to prečo do obstarávacej ceny nezhrnul náklady súvisiace s obstaraním majetku, ako
žiadal odporca. V tomto smere je rozsudok okresného súdu pre nedostatok dôvodov
nepreskúmateľný.
... Účastníci v doterajšom priebehu konania predkladali viacero návrhov zmlúv
o prevode vlastníctva bytov, pričom išlo tak o návrhy navrhovateľov, ako aj o návrhy
v znení navrhovanom odporcom. Vzhľadom na to i vzhľadom na veľký počet účastníkov
konania stalo sa neprehľadným, kto z účastníkov to – ktoré navrhované znenie zmluvy
predkladá a z akých skutočností pritom vychádzal. Keďže zo spisového materiálu
predloženého krajskému súdu nebolo zrejmé, ktoré znenie zmlúv tvorí súčasť napadnutého
rozsudku, okresný súd v ďalšom konaní aj tento nedostatok odstráni.
... Odporca dôvodne v odvolaní namieta formuláciu výroku napadnutého rozsudku,
pokiaľ okresný súd pri tých účastníkoch, ktorí sú manželmi a vzniklo im právo spoločného
nájmu k bytu, nahrádza vyhlásenie vôle odporcu u každého z manželov osobitne bez ohľadu
na to, že u nich existuje právo spoločného nájmu bytu. Aj uvedený nedostatok okresný súd
v ďalšom konaní odstráni.“.
Ústavný súd postup okresného súdu v období po prerušení konania v zmysle § 47
ods. 1 zákona o konkurze na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava I č. k.
2 K 15/2006-76 z 29. júna 2006 považoval z ústavného hľadiska za akceptovateľný, keďže
konanie bolo podľa jeho názoru prerušené v súlade so zákonom, pričom okresný súd v tejto
súvislosti vykonal včas všetky potrebné procesné úkony a sleduje, či uvedené konkurzné
konanie ešte prebieha. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na svoju konštantnú
judikatúru, podľa ktorej prerušenie konania, ku ktorému došlo v súlade so zákonom,
predstavuje zákonnú prekážku v konaní, a preto nečinnosť všeobecného súdu z dôvodu
existencie zákonnej prekážky v konaní neposudzuje ako zbytočné prieťahy v konaní (m. m.
II. ÚS 3/03, I. ÚS 65/03, I. ÚS 214/06, IV. ÚS 328/09 atď.).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že neefektívnou činnosťou
okresného súdu v namietanom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto
nálezu).
IV.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby
vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby,
ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
Keďže namietané konanie nebolo ku dňu vydania tohto nálezu ešte právoplatne
skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn.
13 C 53/2000 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto
nálezu). Z povahy veci vyplýva, že tento príkaz sa vzťahuje na obdobie po právoplatnom
skončení označeného konkurzného konania (ak nenastanú iné okolnosti, ktoré by umožnili
pokračovať v namietanom konaní skôr).
Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo
sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Keďže
príkaz, aby okresný súd v namietanom konaní konal bez zbytočných prieťahov v konaní,
ústavný súd nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu za dostatočný na to, aby sa
dosiahla spravodlivá a účinná ochrana práv sťažovateľky, dospel k názoru, že treba
rozhodnúť aj o žiadosti sťažovateľky priznať jej primerané finančné zadosťučinenie.
Ústavný súd pritom vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého cieľom
primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva
v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na
ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Sťažovateľka žiadala, aby jej bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 6 638 €
s poukazom na to, že „právna neistota, v ktorej sa dlhodobo nachádza, jej spôsobila nielen
materiálnu, ale aj nemateriálnu ujmu, spočívajúcu v neistote ohľadne vlastníckych práv
k bytu, ktorý užíva 27 rokov a do dnešného dňa z dôvodu nekonania súdu jej vlastníctvo
nebolo priznané“.
Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na
konkrétne okolnosti prípadu.
Zohľadňujúc doterajšiu dĺžku namietaného konania, dôvody, pre ktoré v ňom došlo
k zbytočným prieťahom, faktickú zložitosť veci, ako aj správanie sťažovateľky ako
účastníčky konania a ďalšie okolnosti predmetného konania ústavný súd dospel k záveru, že
v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 000 € sťažovateľke
primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym
zastupovaním advokátkou JUDr. K. U. (bod 4 výroku tohto nálezu). Ústavný súd pri
rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca
hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2008, ktorá bola 695,41 €, keďže išlo o
úkony právnej služby vykonané v roku 2009. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby
(prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods.
1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.
655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 115,90 €, t. j.
spolu v sume 231,80 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 6,95 € (§ 16 ods. 3
vyhlášky) predstavuje sumu 245,70 €.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. januára 2010