Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 149/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. mája 2010

v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu

Ladislava Orosza v konaní o sťažnostiach V. D. a M. D., I. P. a E. P., J. K. a I. K., M. R.

a D. R., L. S. a J. S. a K. T. a M. T., všetci bytom B., zastúpených advokátkou JUDr. K. U.,

B., ktorými namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní

vedenom pod sp. zn. , za účasti Okresného súdu Banská Bystrica, takto

rozhodol:

1. Základné právo V. D. a M. D., I. P. a E. P., J. K. a I. K., M. R. a D. R., L. S. a J. S.

a K. T. a M. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. V. D. a M. D., I. P. a E. P., J. K. a I. K., M. R. a D. R., L. S. a J. S. a K. T. a M. T.

p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré im

j e Okresný súd Banská Bystrica p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Banská Bystrica j e p o v i n n ý uhradiť V. D. a M. D., I. P. a E.

P., J. K. a I. K., M. R. a D. R., L. S. a J. S. a K. T. a M. T. trovy konania v sume 254,88 €

(slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet ich právnej zástupkyne

JUDr. K. U., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnostiam n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 22. a 23. marca

2010 doručené sťažnosti V. D. a M. D., I. P. a E. P., J. K. a I. K., M. R. a D. R., L. S. a J. S.

a K. T. a M. T., všetci bytom B. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr.

K. U., B., ktorými namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa (ďalej len „“)

a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C

53/2000.

Z obsahu sťažností vyplýva, že sťažovatelia spolu s ďalšími žalobcami podali

okresnému súdu 17. marca 2000 žalobu o uloženie povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode

vlastníctva bytu proti žalovanej J., spol. s r. o. (ďalej len „žalovaná“). V priebehu konania

sťažovatelia spolu s ďalšími žalobcami zmenili požadovaný petit tak, že sa domáhali

nahradenia prejavu vôle žalovanej na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytov.

Sťažovatelia v sťažnostiach uvádzajú chronologický prehľad úkonov okresného súdu

a účastníkov konania v predmetnej veci. Z tohto prehľadu okrem iného vyplýva, že okresný

súd vo veci už rozhodol rozsudkom z 2. apríla 2003; toto rozhodnutie okresného súdu ale

bolo zrušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-841 z 28. júna 2006. Následne 29. júna 2006 Okresný súd Bratislava I vyhlásil

konkurz na majetok žalovanej. Dňa 7. februára 2007 okresný súd oznámil sťažovateľom, že

konanie bolo prerušené z dôvodu vyhlásenia konkurzu. Ostatným úkonom okresného súdu

vo veci podľa tvrdenia sťažovateľov bol prípis zo 7. apríla 2009 adresovaný Okresnému

súdu Bratislava I, ktorým okresný súd žiadal o vyjadrenie, či konkurzné konanie týkajúce sa

žalovanej už bolo skončené.

Sťažovatelia doručili predsedovi okresného súdu 24. júla 2009 sťažnosť na prieťahy

v konaní, v ktorej okrem iného tvrdili, že podľa ich názoru v danom prípade nie je daný

dôvod na prerušenie konania v zmysle o konkurze

a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o konkurze“). Prípisom sp. zn. Spr 3035/2009 zo 7. augusta 2009

predseda okresného súdu oznámil sťažovateľom, že v konaní boli zistené prieťahy

a sťažnosť považuje za dôvodnú. Podľa názoru predsedu okresného súdu je predmetné

konanie prerušené v súlade so zákonom o konkurze. V tejto súvislosti tiež uviedol, že „...

ak ste mali iný právny názor, mohli ste tento produkovať v rámci konania. Súd by sa

takýmto vyjadrením odlišného právneho názoru zaoberal, čo sa však nestalo. Súd nemal

vedomosť o právnych názoroch vyšších súdov tak, ako ich uvádzate v sťažnosti. Pre

ochranu práv účastníkov sa súd následne s týmito rozhodnutiami oboznámi a zaujme k nim

právny názor, ktorý v rámci konania oznámi účastníkom konania.“.

Sťažovatelia zhodne v každej zo sťažností žiadajú, aby ústavný súd o nich rozhodol

nálezom, v ktorom vysloví, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikáže okresnému súdu, aby v tomto konal bez

zbytočných prieťahov a prizná sťažovateľom v rámci každej sťažnosti spoločne

a nerozdielne finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €. Zároveň sťažovatelia žiadajú

o priznanie úhrady trov konania pred ústavným súdom v sume 254,88 €, a to v rámci každej

sťažnosti spoločne a nerozdielne.

Ústavný súd sťažnosti sťažovateľov po ich predbežnom prerokovaní uznesením

č. k. -9 z 1. apríla 2010 prijal na ďalšie konanie a zároveň ich spojil na

spoločné konanie podľa (ďalej len „OSP“)

v spojení s o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“).

Po prijatí sťažností na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu

sťažovateľov a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa

vyjadril k sťažnostiam. Právna zástupkyňa sťažovateľky a predseda okresného súdu

ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľov a predsedu okresného

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade

s upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel

k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu sa k sťažnosti vyjadril v prípise sp. zn. Spr 4014/2010

z 21. apríla 2010, v ktorom po chronologickom prehľade procesných úkonov okresného

súdu v predmetnom konaní s odkazom na vyjadrenie zákonného sudcu konštatoval, že

„vo veci sp. zn. nedošlo k prieťahom v konaní a súd vo veci konal plynule“.

Podľa predsedu okresného súdu „Dĺžka konania je zapríčinená väčším počtom účastníkov,

množstvom listinných dôkazov predložených v konaní a taktiež to, že účastníci konania

niekoľkokrát menili žalobný petit. Odporca je od 29. 06. 2006 v konkurze, ktorý nie je

doposiaľ právoplatne skončený. Od tohto dátumu je konanie v zmysle § 47 ods. 1 zákona

č. prerušené, pretože predmet sporu sa týkal majetku podliehajúcemu konkurzu

patriaceho úpadcovi, o čom svedčia aj konania vedené na Okresnom súde Bratislava,

vo veciach o vylúčení vecí z konkurznej podstaty, ktoré taktiež nie sú právoplatne skončené.

V žalovanej veci teda od 29. 06. 2006 neplynuli procesné lehoty a až do právoplatného

skončenia konkurzného konania nie je možné v tejto veci pokračovať.“.

Právna zástupkyňa sťažovateľov v liste z 29. apríla 2010 na výzvu ústavného súdu

zaujala stanovisko k vyjadreniu predsedu okresného súdu, v ktorom vo vzťahu k tvrdeniu

predsedu okresného súdu obsiahnutom v jeho prípise z 21. apríla 2010 poukazuje na jeho

písomnú odpoveď na sťažnosť sťažovateľov na prieťahy v konaní zo 7. augusta 2009,

v ktorej vyhodnotil sťažnosť ako dôvodnú, a v tejto súvislosti uvádza, že „Sťažovatelia

trvajú na všetkých dôvodoch, pre ktoré bola sťažnosť podaná a navrhujú, aby Ústavný súd

Slovenskej republiky prijal nález v rozsahu sťažnosti prijatej uznesením

č. .“.

II.

Z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. ústavný súd zistil tento

priebeh namietaného konania:

- sťažovatelia spolu s ďalšími žalobcami podali 17. marca 2000 okresnému súdu

žalobu, ktorou sa domáhali uloženia povinnosti žalovanej uzavrieť zmluvu o prevode

vlastníctva bytov a spoluvlastníckeho podielu na pozemku,

- okresný súd vyzval 21. marca 2000 žalovanú, aby sa vyjadrila k žalobe,

- uznesením sp. zn. z 30. júna 2000 vydal okresný súd na návrh žalobcov

predbežné opatrenie, ktorým zakázal žalovanej nakladať so spornými nehnuteľnosťami

(predmetné uznesenie okresný súd opravil uznesením z 8. augusta 2000), spis bol po

odvolaní žalovanej predložený krajskému súdu,

- krajský súd uznesením sp. zn. z 29. septembra 2000 zmenil

napadnuté uznesenie okresného súdu tak, že návrh na vydanie predbežného opatrenia

zamietol,

- okresný súd 11. decembra 2000 nariadil termín pojednávania na 5. február 2001,

ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu úpravy petitu žalobcami,

- podaním doručeným okresnému súdu 22. februára 2001 žalobcovia zmenili žalobný

petit a domáhali sa nahradenia prejavu vôle žalovaného (zatiaľ však bez doloženia

konkrétneho znenia zmlúv, ktoré sa zaviazali doručiť dodatočne),

- sťažovatelia doručili okresnému súdu 27. apríla 2001 podanie, ktorého súčasťou

bolo konkrétne znenie zmluvy, ktorá má byť súčasťou požadovaného rozsudku,

- podaním doručeným okresnému súdu 30. mája 2001 došlo k rozšíreniu žaloby

o ďalších žalobcov a k zmene petitu,

- okresný súd prípisom z 1. júna 2001 vyzval žalovaného, aby sa vyjadril ku zmene

žaloby (výzvu zopakoval 9. júla 2001),

- dňa 15. októbra 2001 okresný súd nariadil termín pojednávania na 7. november

2001, na ktorom pripustil do konania ďalších žalobcov (v 3. až 36. rade) a pojednávanie

odročil na neurčito na účely doplnenia dokazovania,

- žalobcovia doručili okresnému súdu 23. januára 2002 upresnenie a doplnenie

žaloby,

- pokynom z 19. júna 2002 okresný súd zisťoval stav konaní vedených žalovanou

proti žalobcom o vypratanie sporných nehnuteľností,

- 29. júla 2002 okresný súd nariadil termín pojednávania na 28. október 2002, ktoré

bolo odročené na neurčito na účely doplnenia dokazovania,

- podaním doručeným okresnému súdu 28. októbra 2002 žalobcovia upresnili petit,

- 10. februára 2003 okresný súd nariadil termín pojednávania na 2. apríl 2003, na

ktorom pripustil zmenu žaloby a po skončení dokazovania vyhlásil rozsudok, ktorým žalobe

vyhovel, pričom na základe fikcie doručenia právnemu zástupcovi žalovanej považoval

rozsudok za právoplatný k 29. júlu 2003,

- žalovaná podala proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 2. apríla 2003

odvolanie z 5. augusta 2003, pričom právny zástupca žalovanej podaním doručeným

okresnému súdu 6. septembra 2003 požiadal o odpustenie zmeškania odvolacej lehoty

tvrdiac, že v čase doručovania rozsudku okresného súdu bol na dovolenke v Taliansku,

a preto nebolo možné aplikovať fikciu doručenia v zmysle poslednej vety ,

- uznesením č. k. -601 z 24. novembra 2003 okresný súd zamietol návrh

žalovanej na odpustenie zmeškania lehoty,

- na základe dožiadania krajského súdu (v súvislosti so sťažnosťou žalovanej pre

nezákonný postup pri správoplatnení rozsudku sp. zn. z 2. apríla 2003) okresný

súd predložil 25. novembra 2003 spis krajskému súdu,

- krajský súd vrátil spis okresnému súdu 2. decembra 2003 spolu so svojou

odpoveďou na sťažnosť žalovanej, v ktorej je okrem iného uvedené, že „Vec bude

predložená krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní odporcu, proti rozsudku z 2. 4. 2003,

ktorý posúdi, či odvolanie bolo podané včas...“ (spis bol opätovne predložený krajskému

súdu 16. decembra 2003),

- krajský súd uznesením sp. zn. z 28. januára 2004 zrušil uznesenie

okresného súdu o zamietnutí návrhu žalovanej na odpustenie zmeškania lehoty a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie (spis bol okresnému súdu vrátený 10. februára 2004),

- okresný súd 23. februára 2004 nariadil termín výsluchu právneho zástupcu

žalovanej v súvislosti s okolnosťami doručovania rozsudku na 27. február 2004, ktorý po

zmene termínu uskutočnil 24. marca 2004,

- okresný súd dožiadaním z 18. júna 2004 požiadal Okresný súd

Bratislava I o vykonanie výsluchu doručovateľky, ktorý urgoval 3. augusta 2004

a 29. októbra 2004,

- Okresný súd Bratislava I zaslal okresnému súdu 2. novembra 2004 zápisnice

o výsluchu doručovateľky,

- uznesením okresného súdu č. k. -704 z 27. mája 2005 bol zamietnutý

návrh žalovanej na odpustenie zmeškania lehoty, keďže k zmeškaniu lehoty na podanie

odvolania podľa jeho záverov v skutočnosti nedošlo,

- proti uzneseniu okresného súdu č. k. -704 z 27. mája 2005 podala

odvolanie 29. júna 2005 jedna zo žalobkýň,

- spis bol predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní 1. augusta 2005,

ktorý uznesením sp. zn. zo 17. augusta 2005 odvolanie žalobkyne odmietol

a spis vrátil okresnému súdu 23. augusta 2005,

- na základe odvolania žalovanej proti rozsudku sp. zn. z 2. apríla 2003

bol spis predložený 13. októbra 2005 krajskému súdu, ktorý ho 25. novembra 2005 vrátil

ako predčasne predložený z dôvodu, že okresný súd nesprávne vyrubil súdny poplatok za

odvolanie, pričom krajský súd zároveň vytkol okresnému súdu, že dosiaľ nerozhodol

o späťvzatí žaloby žalobcami v 1. a 2. rade, a uložil mu zabezpečiť úmrtný list žalobcu G.

B.,

- uznesením č. k. -773 z 23. decembra 2006 okresný súd zastavil konanie

vo vzťahu k žalobcom 1. a 2. rade a 3. februára 2006 spis opätovne predložil krajskému

súdu na rozhodnutie o odvolaní žalovanej proti rozsudku okresného súdu,

- žalovaná vzniesla 14. marca 2006 námietku zaujatosti všetkých sudcov krajského

súdu, krajský súd preto pojednávanie konané 15. marca 2006 odročil na neurčito a 1. júna

2006 predložil spis Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

na rozhodnutie o námietke zaujatosti,

- najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 6. júna 2006 rozhodol, že členovia

odvolacieho senátu krajského súdu nie sú vylúčení,

- krajský súd uznesením č. k. -841 z 28. júna 2006 zrušil rozsudok

okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie, pričom zároveň rozhodol o pripustení

späťvzatia žaloby žalobkyňou v 7. rade a žalobkyňou v 24. rade a v tejto časti konanie

zastavil (spis bol vrátený okresnému súdu 9. augusta 2006),

- uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 29. júna 2006 bol

vyhlásený konkurz na majetok žalovanej, pričom túto skutočnosť oznámila okresnému súdu

aj žalovaná podaním z 12. júla 2006 a žiadala konanie prerušiť,

- okresný súd výzvou z 20. novembra 2006 požiadal správcu konkurznej podstaty

žalovanej o vyjadrenie, či podáva návrh na pokračovanie v namietanom konaní v zmysle

§ 47 ods. 3 zákona o konkurze (negatívna odpoveď bola doručená 29. novembra 2006),

- prípisom zo 4. decembra 2006 okresný súd oznámil účastníkom, že konanie vedené

pod sp. zn. je prerušené podľa § 41 ods. 1 zákona o konkurze,

- dňa 22. decembra 2006 podali žalobcovia v novom konaní návrh na vydanie

predbežného opatrenia, ktorým sa domáhali, aby žalovanej a správcovi konkurznej podstaty

bolo zakázané nakladať s majetkom žalovanej (vec bola vedená pod sp. zn.

a 2. januára 2007 spojená so skôr začatou vecou vedenou pod sp. zn. ),

- okresný súd 30. apríla 2007 vyzval správcu konkurznej podstaty žalovanej, aby

oznámil, či sporný bytový dom je vedený ako majetok podliehajúci konkurzu a tvorí

konkurznú podstatu úpadcu, ktorý v odpovedi z 3. mája 2007 uviedol, že bytový dom nie je

vedený ako majetok podliehajúci konkurzu, ale niektoré byty spolu s podielom na pozemku

sú súčasťou konkurznej podstaty úpadcu,

- okresný súd výzvou zo 7. apríla 2009 a následne 13. júla 2009 adresovanou

Okresnému súdu Bratislava I zisťoval, či konkurzné konanie vedené pod sp. zn.

je právoplatne skončené,

- podľa oznámenia Okresného súdu Bratislava I z 30. júla 2009 konkurzné konanie

stále nie je skončené.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn.

bolo v čase doručenia sťažností ústavnému súdu aj naďalej prerušené podľa

§ 41 ods. 1 zákona o konkurze.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťami domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v ,

ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza zo

svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa

právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z , ktorý súdom prikazuje, aby

v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola

rýchla a účinná, ďalej z prvej vety , podľa ktorého len čo sa konanie

začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie

prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,

predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové

pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

1. Pokiaľ ide o prvé kritérium, ktoré ústavný súd zohľadňuje pri rozhodovaní

o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd konštatoval, že konanie, ktorého predmetom je (po

úpravách petitu) rozhodovanie o návrhu žalobcov (vrátane sťažovateľov) na nahradenie

prejavu vôle žalovanej na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytov, nemožno

z právneho hľadiska považovať za zložité. Na základe analýzy doterajšieho priebehu

konania aj vzhľadom na počet žalobcov (37) ústavný súd pripustil, že vec možno

z faktického hľadiska považovať za zložitejšiu, a preto túto skutočnosť zohľadňoval pri

svojom rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľov.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľov ako účastníkov konania, ústavný súd

konštatoval, že sťažovatelia v doterajšom priebehu konania poskytovali okresnému súdu

potrebnú súčinnosť, a preto nemožno pripísať na ich ťarchu negatívny podiel na tom, že

namietané konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené. Na druhej strane ústavný súd vzal

do úvahy, že žalobcovia v doterajšom priebehu konania viackrát zmenili žalobný petit,

pričom okresný súd sa musel s týmito procesnými úkonmi vysporiadať, čo malo objektívne

vplyv na doterajšiu dĺžku namietaného konania. Preto ústavný súd túto skutočnosť

zohľadnil pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

3. Napokon ústavný súd posudzoval postup okresného súdu v doterajšom priebehu

konania. Pri hodnotení tohto kritéria vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej

zbytočné prieťahy v konaní, a teda porušenie základného práva podľa ,

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môžu byť zapríčinené nielen samotnou

nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou,

teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov

konania v primeranom čase (m. m. napr. , , ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd na základe skutočností obsiahnutých v spise

konštatoval, že postup okresného súdu v namietanom konaní nevykazoval dlhšie obdobia

nečinnosti, t. j. jeho postup bol v zásade plynulý. Na druhej strane ústavný súd konštatoval,

že doterajší priebeh namietaného konania sa vyznačoval nesústredenou činnosťou

okresného súdu, ktorá mala nezanedbateľný vplyv na jeho doterajšiu neprimeranú dĺžku.

Tento záver ústavného súdu sa týka jednak nesprávneho posúdenia zmeškania lehoty na

podanie odvolania žalovanou proti rozsudku z 2. apríla 2003, nesprávneho postupu pri

vyrubení poplatku za odvolanie žalovanej proti rozsudku z 2. apríla 2003 a najmä ďalších

dôvodov, pre ktoré krajský súd uznesením č. k. -841 z 28. júna 2006 zrušil

rozsudok okresného súdu z 2. apríla 2003. Krajský súd v odôvodnení označeného uznesenia

totiž okresnému súdu najmä vytkol, že sa v napadnutom rozsudku nezaoberal „otázkou

aktívnej legitimácie navrhovateľov“, pričom „Pre nedostatok dôvodov v tomto smere je

preto rozsudok súdu prvého stupňa nepreskúmateľný“, a tiež to, že „... neodôvodnil, prečo

pri kúpnej cene za byty a pozemky vychádzal len z kúpnej ceny za bytový dom a nie aj

z kúpnej ceny za pozemky sčasti prevádzanej na navrhovateľov. Okresný súd neodôvodnil

ani to prečo do obstarávacej ceny nezhrnul náklady súvisiace s obstaraním majetku, ako

žiadal odporca. V tomto smere je rozsudok okresného súdu pre nedostatok dôvodov

nepreskúmateľný.

... Účastníci v doterajšom priebehu konania predkladali viacero návrhov zmlúv

o prevode vlastníctva bytov, pričom išlo tak o návrhy navrhovateľov, ako aj o návrhy

v znení navrhovanom odporcom. Vzhľadom na to i vzhľadom na veľký počet účastníkov

konania stalo sa neprehľadným, kto z účastníkov to – ktoré navrhované znenie zmluvy

predkladá a z akých skutočností pritom vychádzal. Keďže zo spisového materiálu

predloženého krajskému súdu nebolo zrejmé, ktoré znenie zmlúv tvorí súčasť napadnutého

rozsudku, okresný súd v ďalšom konaní aj tento nedostatok odstráni.

... Odporca dôvodne v odvolaní namieta formuláciu výroku napadnutého rozsudku,

pokiaľ okresný súd pri tých účastníkoch, ktorí sú manželmi a vzniklo im právo spoločného

nájmu k bytu, nahrádza vyhlásenie vôle odporcu u každého z manželov osobitne bez ohľadu

na to, že u nich existuje právo spoločného nájmu bytu. Aj uvedený nedostatok okresný súd

v ďalšom konaní odstráni.“.

V období po prerušení konania v zmysle § 47 ods. 1 zákona o konkurze na základe

uznesenia Okresného súdu Bratislava I č. k. -76 z 29. júna 2006 nemohlo podľa

názoru ústavného súdu dôjsť k zbytočným prieťahom v konaní, keďže konanie bolo podľa

jeho názoru prerušené v súlade so zákonom, pričom okresný súd v tejto súvislosti vykonal

včas všetky potrebné procesné úkony a sleduje, či uvedené konkurzné konanie ešte

prebieha. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na svoju konštantnú judikatúru, podľa

ktorej prerušenie konania, ku ktorému došlo v súlade so zákonom, predstavuje zákonnú

prekážku v konaní, a preto nečinnosť všeobecného súdu z dôvodu existencie zákonnej

prekážky v konaní neposudzuje ako zbytočné prieťahy v konaní (m. m. ,

, , atď.).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že neefektívnou činnosťou

okresného súdu v namietanom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov

podľa , ako aj práva podľa dohovoru (bod 1 výroku tohto

nálezu).

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby

vo veci konal. Podľa môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby,

ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovatelia tiež žiadali, aby ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v konaní

vedenom pod sp. zn. v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

Keďže ústavný súd v náleze č. k. -19 z 22. januára 2010 takýto príkaz

okresnému súdu už uložil, nebolo potrebné deklarovať ho opätovne, a preto v tejto časti

sťažnostiam sťažovateľov nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo

sťažovateľov podľa , ako aj ich právo podľa dohovoru,

zaoberal sa aj ich žiadosťami o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Ústavný

súd pritom vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého cieľom

primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva

v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. ).

Sťažovatelia v rámci každej sťažnosti žiadali, aby im bolo priznané finančné

zadosťučinenie v sume 3 000 € s poukazom na to, že „právna neistota, v ktorej sa dlhodobo

nachádzajú, im spôsobila nielen materiálnu, ale aj nemateriálnu ujmu, spočívajúcu

v neistote ohľadne vlastníckych práv k bytu, ktorý užívajú 15 rokov a do dnešného dňa

z dôvodu nekonania súdu im vlastníctvo nebolo priznané“.

Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom

na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc doterajšiu dĺžku namietaného konania, dôvody, pre ktoré v ňom došlo

k zbytočným prieťahom, faktickú zložitosť veci, ako aj správanie sťažovateľov ako

účastníkov konania a ďalšie okolnosti predmetného konania ústavný súd dospel k záveru, že

v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 1 000 € každému zo

sťažovateľov primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 2 výroku tohto nálezu).

Sťažovatelia tiež žiadali o úhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré im

vznikli v súvislosti s ich právnym zastupovaním advokátkou JUDr. K. U.

Podľa trovy konania pred ústavným súdom,

ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že sťažovatelia

nemajú obligatórny nárok na úhradu trov konania pred ústavným súdom, t. j. ústavný súd

môže úhradu trov konania účastníkovi konania úplne alebo sčasti priznať podľa svojho

uváženia zohľadňujúc pritom konkrétne okolnosti daného prípadu.

V danom prípade bolo ústavnému súdu doručených šesť sťažností, pričom v každej

z nich boli dvaja sťažovatelia právne zastúpení vo všetkých prípadoch tou istou advokátkou.

Sťažovatelia v každej z jednotlivých sťažností žiadali o úhradu trov konania v sume

254,88 €, čo by pri šiestich sťažnostiach predstavovalo úhradu v sume 6-krát 254,88 €, t. j.

spolu 1 529,28 €.

Predmetné sťažnosti ústavný súd uznesením č. k. -09 z 1. apríla

2010 spojil na spoločné konanie, keďže sa týkali toho istého konania pred okresným súdom

a boli obsahovo totožné. Táto skutočnosť v podstatnej miere znížila nároky tak na prípravu

zastupovania, ako aj spísanie sťažností (identický obsah), čo ústavný súd zohľadnil pri

rozhodovaní o úhrade trov konania. Vychádzajúc z tejto skutočnosti, ako aj z oprávnenia

priznať úhradu trov konania účastníkom konania len sčasti, ústavný súd rozhodol o priznaní

úhrady konania len v sume 254,88 € (bod 3 výroku tohto nálezu), t. j. v sume žiadanej len za

jednu sťažnosť.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľov ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. mája 2010