Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 28/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. mája 2010 v senáte

zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Rudolfa Tkáčika a Ľubomíra Dobríka

v konaní o sťažnosti M. T., B., a A. T., B., zastúpených advokátkou JUDr. K. U.,

Advokátska kancelária, B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská

Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. takto

rozhodol:

1. Základné právo M. T. a A. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie ich záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. M. T. a A. T. p r i z n á v a spoločne a nerozdielne finančné zadosťučinenie

v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e Okresný súd Banská Bystrica p o v i n n ý

zaplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Banská Bystrica j e p o v i n n ý uhradiť M. T. a A. T. spoločne

a nerozdielne trovy konania v sume 245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat

centov) na účet ich právnej zástupkyne JUDr. K. U., Advokátska kancelária, B., do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. novembra

2009 doručená sťažnosť M. T., B., a A. T., B. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú

porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

(ďalej len „“) a práva na prejednanie svojej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia pristúpili 30. mája 2001 na strane

žalobcov k žalobe o uloženie povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu proti

žalovanej obchodnej spoločnosti J., spol. s r. o. (ďalej len „žalovaná“), podanej okresnému

súdu 17. marca 2000. V priebehu konania sťažovatelia spolu s ďalšími žalobcami zmenili

požadovaný petit tak, že sa domáhali nahradenia prejavu vôle žalovanej na uzavretie

zmluvy o prevode vlastníctva bytov.

Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú chronologický prehľad úkonov okresného súdu

a účastníkov v danej veci. Z tohto prehľadu okrem iného vyplýva, že okresný súd vo veci

rozhodol rozsudkom z 2. apríla 2003, pričom toto rozhodnutie okresného súdu bolo zrušené

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -841 z 28. júna 2006. Následne, 29. júna 2006 Okresný súd Bratislava I

vyhlásil konkurz na majetok žalovanej. Dňa 7. februára 2007 okresný súd sťažovateľom

oznámil, že konanie bolo prerušené z dôvodu vyhlásenia konkurzu. Ostatným úkonom

okresného súdu vo veci bola podľa sťažovateľov výzva zo 7. apríla 2009 adresovaná

Okresnému súdu Bratislava I, či konkurzné konanie týkajúce sa žalovanej už bolo skončené.

Sťažovatelia doručili predsedovi okresného súdu 24. júla 2009 sťažnosť na prieťahy

v konaní, v ktorej okrem iného tvrdili, že podľa ich názoru v danom prípade nie je daný

dôvod na prerušenie konania v zmysle o konkurze

a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o konkurze“), „pretože sa nejedná o spor, ktorý by mal základ v zákone

č. o konkurze... Jedná sa síce o konanie, ktorého účastníkom je úpadca, avšak

ide o spor týkajúci sa uplatnenia zákonom priznaného práva sťažovateľov na odkúpenie

bytov podľa zák. č. 182/93 Z. z., ktoré úpadca neuznáva! Neexistuje pritom iný spôsob

ochrany práv sťažovateľov, ako je pokračovať v konaní o nahradenie prejavu vôle

úpadcu.“. Predseda okresného súdu prípisom sp. zn. Spr 3035/2009 zo 7. augusta 2009

oznámil sťažovateľom, že v konaní boli zistené prieťahy a ich sťažnosť považuje

za dôvodnú. Podľa názoru predsedu okresného súdu je predmetné konanie prerušené

v súlade so zákonom o konkurze. V tejto súvislosti tiež uviedol, že „... ak ste mali iný

právny názor, mohli ste tento produkovať v rámci konania. Súd by sa takýmto vyjadrením

odlišného právneho názoru zaoberal, čo sa však nestalo. Súd nemal vedomosť o právnych

názoroch vyšších súdov tak, ako ich uvádzate v sťažnosti. Pre ochranu práv účastníkov sa

súd následne s týmito rozhodnutiami oboznámi a zaujme k nim právny názor, ktorý v rámci

konania oznámi účastníkom konania.“.

Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo M. T. a A. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručené v článku 48 ods. 2 a právo na prejednanie ich

záležitosti v primeranej lehote zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom

pod sp. zn. porušené bolo.

2. Okresnému súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn.

prikazuje vo veci konať bez zbytočných prieťahov.

3. M. T. a A. T. priznáva spoločne a nerozdielne finančné zadosťučinenie 3 000 EUR

(slovom tritisíc EUR), ktoré je Okresný súd Banská Bystrica povinný vyplatiť im do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. M. T. a A. T. priznáva trovy právneho zastúpenia 245,70 EUR (slovom

dvestoštyridsaťpäť EUR sedemdesiat centov), ktoré je Okresný súd Banská Bystrica povinný

vyplatiť na účet jej advokátky JUDr. K. U. so sídlom B. do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľov predbežne prerokoval a uznesením

č. k. -9 z 20. januára 2010 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu

sťažovateľov a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril

k sťažnosti. Právna zástupkyňa sťažovateľov a predseda okresného súdu ústavnému súdu

oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Predseda okresného súdu sa k sťažnosti vyjadril v prípise sp. zn. Spr. 4004/2010

z 24. februára 2010, v ktorom po chronologickom prehľade procesných úkonov okresného

súdu v predmetnom konaní s odkazom na vyjadrenie zákonného sudcu konštatoval, že

„vo veci sp. zn. nedošlo k prieťahom v konaní a súd vo veci konal plynulé“.

Podľa predsedu okresného súdu „Dĺžka konania je zapríčinená väčším počtom účastníkov,

množstvom listinných dôkazov predložených v konaní a taktiež to, že účastníci konania

niekoľkokrát menili žalobný petit. Odporca je od 29. 06. 2006 v konkurze, ktorý nie je

doposiaľ právoplatne skončený. Od tohto dátumu je konanie v zmysle § 47 ods. 1 zákona

č. prerušené, pretože predmet sporu sa týkal majetku podliehajúcemu konkurzu

patriaceho úpadcovi, o čom svedčia aj konania vedené na Okresnom súde Bratislava,

vo veciach o vylúčení vecí z konkurznej podstaty, ktoré taktiež nie sú právoplatne skončené.

V žalovanej veci teda od 29. 06. 2006 neplynuli procesné lehoty a až do právoplatného

skončenia konkurzného konania nie je možné v tejto veci pokračovať.“.

Právna zástupkyňa sťažovateľov v liste z 12. marca 2010 na výzvu ústavného súdu

zaujala stanovisko k vyjadreniu predsedu okresného súdu, v ktorom vo vzťahu k tvrdeniu

predsedu okresného súdu obsiahnutom v jeho prípise z 24. februára 2009 poukazuje na jeho

písomnú odpoveď na sťažnosť sťažovateľov na prieťahy v konaní zo 7. augusta 2009,

v ktorej vyhodnotil sťažnosť ako dôvodnú, a v tejto súvislosti uvádza, že „Sťažovatelia

preto trvajú na všetkých dôvodoch, pre ktoré bola sťažnosť podaná a navrhujú, aby Ústavný

súd Slovenskej republiky prijal nález v rozsahu sťažnosti prijatej uznesením

č. k. z 20. 01. 2010.“.

Ústavný súd pri posudzovaní napadnutého konania okresného súdu upriamil svoju

pozornosť na obdobie po vstupe sťažovateľov do namietaného konania, teda na obdobie

od 30. mája 2001, pričom vychádzal zo sťažnosti, obsahu vyjadrenia predsedu okresného

súdu ako aj zo spisu ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. ,

v ktorom bolo rozhodované o obdobnej sťažnosti iného sťažovateľa, ktorého predmetom

však bolo totožné konanie okresného súdu. Ústavný súd k zistenému priebehu napadnutého

konania uvádza okolnosti podstatné pre rozhodnutie v tejto veci:

- podaním doručeným okresnému súdu 30. mája 2001 došlo k rozšíreniu žaloby

o ďalších žalobcov (sťažovateľov) a k zmene petitu,

- okresný súd prípisom z 1. júna 2001 vyzval žalovaného, aby sa vyjadril k zmene

žaloby (výzvu zopakoval 9. júla 2001),

- dňa 15. októbra 2001 okresný súd nariadil termín pojednávania na 7. november

2001, na ktorom pripustil do konania ďalších žalobcov (v 3. až 36. rade) a pojednávanie

odročil na neurčito na účely doplnenia dokazovania,

- žalobcovia doručili okresnému súdu 23. januára 2002 upresnenie a doplnenie

žaloby,

- 29. júla 2002 okresný súd nariadil termín pojednávania na 28. október 2002, ktoré

bolo odročené na neurčito na účely doplnenia dokazovania,

- podaním doručeným okresnému súdu 28. októbra 2002 žalobcovia upresnili petit,

- 10. februára 2003 okresný súd nariadil termín pojednávania na 2. apríl 2003,

na ktorom pripustil zmenu žaloby a po skončení dokazovania vyhlásil rozsudok, ktorým

žalobe vyhovel, pričom na základe fikcie doručenia právnemu zástupcovi žalovanej

považoval rozsudok za právoplatný k 29. júlu 2003,

- žalovaná podala proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 2. apríla 2003

odvolanie z 5. augusta 2003,

- na základe dožiadania krajského súdu (v súvislosti so sťažnosťou žalovanej pre

nezákonný postup pri správoplatnení rozsudku sp. zn. z 2. apríla 2003) okresný

súd predložil 25. novembra 2003 spis krajskému súdu,

- krajský súd vrátil spis okresnému súdu 2. decembra 2003 spolu so svojou

odpoveďou na sťažnosť žalovanej, v ktorej je okrem iného uvedené, že „Vec bude

predložená krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní odporcu, proti rozsudku z 2. 4. 2003,

ktorý posúdi, či odvolanie bolo podané včas...“ (spis bol opätovne predložený krajskému

súdu 16. decembra 2003),

- krajský súd uznesením sp. zn. z 28. januára 2004 zrušil uznesenie

okresného súdu o zamietnutí návrhu žalovanej na odpustenie zmeškania lehoty a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie (spis bol okresnému súdu vrátený 10. februára 2004),

- na základe odvolania žalovanej proti rozsudku sp. zn. z 2. apríla 2003

bol spis predložený 13. októbra 2005 krajskému súdu, ktorý ho 25. novembra 2005 vrátil

ako predčasne predložený z dôvodu, že okresný súd nesprávne vyrubil súdny poplatok

za odvolanie, pričom krajský súd zároveň vytkol okresnému súdu, že dosiaľ nerozhodol

o späťvzatí žaloby žalobcami v 1. a 2. rade, a uložil mu zabezpečiť úmrtný list žalobcu

G. B.,

- uznesením č. k. -773 z 23. decembra 2006 okresný súd zastavil konanie

vo vzťahu k žalobcom v 1. a 2. rade a 3. februára 2006 spis opätovne predložil krajskému

súdu na rozhodnutie o odvolaní žalovanej proti rozsudku okresného súdu,

- krajský súd uznesením č. k. -841 z 28. júna 2006 zrušil rozsudok

okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie (spis bol vrátený okresnému súdu

9. augusta 2006),

- uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 29. júna 2006 bol

vyhlásený konkurz na majetok žalovanej, pričom túto skutočnosť oznámila okresnému súdu

aj žalovaná podaním z 12. júla 2006 a žiadala konanie prerušiť,

- okresný súd výzvou z 20. novembra 2006 požiadal správcu konkurznej podstaty

žalovanej o vyjadrenie, či podáva návrh na pokračovanie v namietanom konaní v zmysle

§ 47 ods. 3 zákona o konkurze (negatívna odpoveď bola doručená 29. novembra 2006),

- prípisom zo 4. decembra 2006 okresný súd oznámil účastníkom, že konanie vedené

pod sp. zn. je prerušené podľa § 41 ods. 1 zákona o konkurze,

- dňa 22. decembra 2006 podali žalobcovia v novom konaní návrh na vydanie

predbežného opatrenia, ktorým sa domáhali, aby žalovanej a správcovi konkurznej podstaty

bolo zakázané nakladať s majetkom žalovanej (vec bola vedená pod sp. zn.

a 2. januára 2007 spojená so skôr začatou vecou vedenou pod sp. zn. ),

- okresný súd výzvou zo 7. apríla 2009 a následne 13. júla 2009 adresovanou

Okresnému súdu Bratislava I zisťoval, či konkurzné konanie vedené pod sp. zn.

je právoplatne skončené,

- podľa oznámenia Okresného súdu Bratislava I z 30. júla 2009 konkurzné konanie

stále nie je skončené.

Ústavný súd zistil, že ku dňu rozhodovania vo veci napadnuté konanie okresného

súdu nie je právoplatne skončené.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľov a predsedu okresného

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade

s o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania,

keďže dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v , ako aj

práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby

v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola

rýchla a účinná, ďalej z prvej vety , podľa ktorého len čo sa konanie

začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie

prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,

predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové

pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

1. Pokiaľ ide o prvé kritérium, ktoré ústavný súd zohľadňuje pri rozhodovaní

o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd konštatoval, že konanie, ktorého predmetom je

(po úpravách petitu) rozhodovanie o návrhu žalobcov (vrátane sťažovateľov) na nahradenie

prejavu vôle žalovanej na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytov, nemožno

z právneho hľadiska považovať za zložité. Na základe analýzy doterajšieho priebehu

konania, aj vzhľadom na počet žalobcov (37), ústavný súd ale pripustil, že vec možno

z faktického hľadiska považovať za zložitejšiu, a preto túto skutočnosť zohľadňoval

pri svojom rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľov.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľov ako účastníkov konania, ústavný súd

konštatoval, že sťažovatelia v doterajšom priebehu konania poskytovali okresnému súdu

potrebnú súčinnosť, a preto nemožno pripísať na ich ťarchu negatívny podiel na tom, že

namietané konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené. Na druhej strane ústavný súd vzal

do úvahy, že žalobcovia v doterajšom priebehu konania viackrát zmenili žalobný petit,

pričom okresný súd sa musel s týmito procesnými úkonmi vysporiadať, čo malo objektívne

vplyv na doterajšiu dĺžku namietaného konania. Ústavný súd preto túto skutočnosť

zohľadnil pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

3. Napokon ústavný súd posudzoval postup okresného súdu v doterajšom priebehu

konania. Pri hodnotení tohto kritéria vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej

zbytočné prieťahy v konaní, a teda porušenie základného práva podľa ,

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môžu byť zapríčinené nielen samotnou

nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou,

teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov

konania v primeranom čase (m. m. napr. , , ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd na základe skutočností obsiahnutých v spise

konštatoval, že postup okresného súdu v namietanom konaní nevykazoval dlhšie obdobia

nečinnosti, t. j. jeho postup bol v zásade plynulý. Na druhej strane ústavný súd konštatoval,

že doterajší priebeh namietaného konania sa vyznačoval nesústredenou činnosťou

okresného súdu, ktorá mala nezanedbateľný vplyv na jeho doterajšiu neprimeranú dĺžku.

Tento záver ústavného súdu sa týka pochybení okresného súdu jednak nesprávnym

posúdením zmeškania lehoty na podanie odvolania žalovanou proti rozsudku z 2. apríla

2003, ako aj nesprávnym postupom pri vyrubení poplatku za odvolanie žalovanej proti

rozsudku z 2. apríla 2003, v dôsledku čoho musel krajský súd dvakrát vrátiť spis okresnému

súdu ako predčasne predložený, ale najmä aj ďalších dôvodov, pre ktoré krajský súd

napokon uznesením č. k. -841 z 28. júna 2006 zrušil rozsudok okresného súdu

z 2. apríla 2003. Krajský súd v odôvodnení označeného uznesenia totiž okresnému súdu

najmä vytkol, že sa v napadnutom rozsudku nezaoberal „otázkou aktívnej legitimácie

navrhovateľov“, pričom „Pre nedostatok dôvodov v tomto smere je preto rozsudok súdu

prvého stupňa nepreskúmateľný“, a tiež to, že „... neodôvodnil, prečo pri kúpnej cene

za byty a pozemky vychádzal len z kúpnej ceny za bytový dom a nie aj z kúpnej ceny

za pozemky sčasti prevádzanej na navrhovateľov. Okresný súd neodôvodnil ani to prečo

do obstarávacej ceny nezhrnul náklady súvisiace s obstaraním majetku, ako žiadal odporca.

V tomto smere je rozsudok okresného súdu pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľný.

... Účastníci v doterajšom priebehu konania predkladali viacero návrhov zmlúv

o prevode vlastníctva bytov, pričom išlo tak o návrhy navrhovateľov, ako aj o návrhy

v znení navrhovanom odporcom. Vzhľadom na to i vzhľadom na veľký počet účastníkov

konania stalo sa neprehľadným, kto z účastníkov to – ktoré navrhované znenie zmluvy

predkladá a z akých skutočností pritom vychádzal. Keďže zo spisového materiálu

predloženého krajskému súdu nebolo zrejmé, ktoré znenie zmlúv tvorí súčasť napadnutého

rozsudku, okresný súd v ďalšom konaní aj tento nedostatok odstráni.

... Odporca dôvodne v odvolaní namieta formuláciu výroku napadnutého rozsudku,

pokiaľ okresný súd pri tých účastníkoch, ktorí sú manželmi a vzniklo im právo spoločného

nájmu k bytu, nahrádza vyhlásenie vôle odporcu u každého z manželov osobitne bez ohľadu

na to, že u nich existuje právo spoločného nájmu bytu. Aj uvedený nedostatok okresný súd

v ďalšom konaní odstráni.“.

Ústavný súd postup okresného súdu v období po prerušení konania v zmysle § 47

ods. 1 zákona o konkurze na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava I č. k.

-76 z 29. júna 2006 považoval z ústavného hľadiska za akceptovateľný, keďže

konanie bolo podľa jeho názoru prerušené v súlade so zákonom, pričom okresný súd v tejto

súvislosti vykonal včas všetky potrebné procesné úkony a sleduje, či uvedené konkurzné

konanie ešte prebieha. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na svoju konštantnú

judikatúru, podľa ktorej prerušenie konania, ku ktorému došlo v súlade so zákonom,

predstavuje zákonnú prekážku v konaní, a preto nečinnosť všeobecného súdu z dôvodu

existencie zákonnej prekážky v konaní neposudzuje ako zbytočné prieťahy v konaní (m. m.

, , , atď.).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že neefektívnou činnosťou

okresného súdu došlo v namietanom konaní k zbytočným prieťahom, a tým aj porušeniu

základného práva sťažovateľov zaručeného , ako aj ich práva podľa

ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby

vo veci konal. Podľa môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby,

ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný súd svojím nálezom č. k. -36 z 22. januára 2010, ktorý

nadobudol právoplatnosť 9. februára 2010, už prikázal okresnému súdu, aby v konaní

vedenom pod sp. zn. v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

Z tohto dôvodu ústavný súd už v tejto veci takýto príkaz nevydal.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo

sťažovateľov podľa , ako aj ich právo podľa dohovoru,

zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Ústavný

súd pritom vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého cieľom

primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva

v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. ).

Sťažovatelia žiadali, aby im bolo priznané spoločne a nerozdielne finančné

zadosťučinenie v sume 3 000 € s poukazom na to, že „právna neistota, v ktorej sa dlhodobo

nachádzajú, im spôsobila nielen materiálnu, ale aj nemateriálnu ujmu, spočívajúcu

v neistote ohľadne vlastníckych práv k bytu, ktorý užívajú 27 rokov a do dnešného dňa

z dôvodu nekonania súdu im vlastníctvo nebolo priznané“.

Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom

na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc doterajšiu dĺžku namietaného konania, dôvody, pre ktoré v ňom došlo

k zbytočným prieťahom, faktickú zložitosť veci, ako aj správanie sťažovateľov ako

účastníkov konania a ďalšie okolnosti predmetného konania, ústavný súd dospel k záveru,

že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľom v sume 2 000

€ primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 2 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym

zastupovaním advokátkou JUDr. K. U. (bod 3 výroku tohto nálezu). Ústavný súd

pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2008, ktorá bola 695,41 €, keďže išlo

o úkony právnej služby vykonané v roku 2009. Tarifná odmena za jeden úkon právnej

služby pri spoločnom zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2,

§ 13 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) predstavuje sumu

92,72 €, t. j. za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie

sťažnosti) patrí advokátke odmena v sume 185,44 €, a to za každého zastúpeného. To spolu

s režijným paušálom dvakrát po 6,95 € u každého zastúpeného (§ 16 ods. 3 vyhlášky)

predstavuje sumu 199,34 €. V danom prípade spoločného zastúpenia dvoch sťažovateľov

teda súčet odmeny advokátky predstavuje spolu s režijným paušálom sumu 398,68 €.

Sťažovatelia si uplatnili nárok na priznanie trov konania v sume 245,70 €, ktorá nepresahuje

odmenu určenú podľa vyhlášky, preto ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov

konania v nimi uplatnenej výške.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet

právnej zástupkyne sťažovateľov ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2010