Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 28/2010
PDF · 248.35 KB
No categories available
III. ÚS 28/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. mája 2010 v senáte
zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Rudolfa Tkáčika a Ľubomíra Dobríka
v konaní o sťažnosti M. T., B., a A. T., B., zastúpených advokátkou JUDr. K. U.,
Advokátska kancelária, B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská
Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 53/2000 takto
rozhodol:
1. Základné právo M. T. a A. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn.
13 C 53/2000 p o r u š e n é b o l i .
2. M. T. a A. T. p r i z n á v a spoločne a nerozdielne finančné zadosťučinenie
v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e Okresný súd Banská Bystrica p o v i n n ý
zaplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Okresný súd Banská Bystrica j e p o v i n n ý uhradiť M. T. a A. T. spoločne
a nerozdielne trovy konania v sume 245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat
centov) na účet ich právnej zástupkyne JUDr. K. U., Advokátska kancelária, B., do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. novembra
2009 doručená sťažnosť M. T., B., a A. T., B. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 53/2000.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia pristúpili 30. mája 2001 na strane
žalobcov k žalobe o uloženie povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu proti
žalovanej obchodnej spoločnosti J., spol. s r. o. (ďalej len „žalovaná“), podanej okresnému
súdu 17. marca 2000. V priebehu konania sťažovatelia spolu s ďalšími žalobcami zmenili
požadovaný petit tak, že sa domáhali nahradenia prejavu vôle žalovanej na uzavretie
zmluvy o prevode vlastníctva bytov.
Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú chronologický prehľad úkonov okresného súdu
a účastníkov v danej veci. Z tohto prehľadu okrem iného vyplýva, že okresný súd vo veci
rozhodol rozsudkom z 2. apríla 2003, pričom toto rozhodnutie okresného súdu bolo zrušené
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 15 Co 33/06-841 z 28. júna 2006. Následne, 29. júna 2006 Okresný súd Bratislava I
vyhlásil konkurz na majetok žalovanej. Dňa 7. februára 2007 okresný súd sťažovateľom
oznámil, že konanie bolo prerušené z dôvodu vyhlásenia konkurzu. Ostatným úkonom
okresného súdu vo veci bola podľa sťažovateľov výzva zo 7. apríla 2009 adresovaná
Okresnému súdu Bratislava I, či konkurzné konanie týkajúce sa žalovanej už bolo skončené.
Sťažovatelia doručili predsedovi okresného súdu 24. júla 2009 sťažnosť na prieťahy
v konaní, v ktorej okrem iného tvrdili, že podľa ich názoru v danom prípade nie je daný
dôvod na prerušenie konania v zmysle § 47 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o konkurze“), „pretože sa nejedná o spor, ktorý by mal základ v zákone
č. 7/2005 Z. z. o konkurze... Jedná sa síce o konanie, ktorého účastníkom je úpadca, avšak
ide o spor týkajúci sa uplatnenia zákonom priznaného práva sťažovateľov na odkúpenie
bytov podľa zák. č. 182/93 Z. z., ktoré úpadca neuznáva! Neexistuje pritom iný spôsob
ochrany práv sťažovateľov, ako je pokračovať v konaní o nahradenie prejavu vôle
úpadcu.“. Predseda okresného súdu prípisom sp. zn. Spr 3035/2009 zo 7. augusta 2009
oznámil sťažovateľom, že v konaní boli zistené prieťahy a ich sťažnosť považuje
za dôvodnú. Podľa názoru predsedu okresného súdu je predmetné konanie prerušené
v súlade so zákonom o konkurze. V tejto súvislosti tiež uviedol, že „... ak ste mali iný
právny názor, mohli ste tento produkovať v rámci konania. Súd by sa takýmto vyjadrením
odlišného právneho názoru zaoberal, čo sa však nestalo. Súd nemal vedomosť o právnych
názoroch vyšších súdov tak, ako ich uvádzate v sťažnosti. Pre ochranu práv účastníkov sa
súd následne s týmito rozhodnutiami oboznámi a zaujme k nim právny názor, ktorý v rámci
konania oznámi účastníkom konania.“.
Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo M. T. a A. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich
záležitosti v primeranej lehote zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom
pod sp. zn. 13 C 53/2000 porušené bolo.
2. Okresnému súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 53/2000
prikazuje vo veci konať bez zbytočných prieťahov.
3. M. T. a A. T. priznáva spoločne a nerozdielne finančné zadosťučinenie 3 000 EUR
(slovom tritisíc EUR), ktoré je Okresný súd Banská Bystrica povinný vyplatiť im do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. M. T. a A. T. priznáva trovy právneho zastúpenia 245,70 EUR (slovom
dvestoštyridsaťpäť EUR sedemdesiat centov), ktoré je Okresný súd Banská Bystrica povinný
vyplatiť na účet jej advokátky JUDr. K. U. so sídlom B. do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľov predbežne prerokoval a uznesením
č. k. III. ÚS 28/2010-9 z 20. januára 2010 ju prijal na ďalšie konanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu
sťažovateľov a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci
konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril
k sťažnosti. Právna zástupkyňa sťažovateľov a predseda okresného súdu ústavnému súdu
oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Predseda okresného súdu sa k sťažnosti vyjadril v prípise sp. zn. Spr. 4004/2010
z 24. februára 2010, v ktorom po chronologickom prehľade procesných úkonov okresného
súdu v predmetnom konaní s odkazom na vyjadrenie zákonného sudcu konštatoval, že
„vo veci sp. zn. 13C 53/2000 nedošlo k prieťahom v konaní a súd vo veci konal plynulé“.
Podľa predsedu okresného súdu „Dĺžka konania je zapríčinená väčším počtom účastníkov,
množstvom listinných dôkazov predložených v konaní a taktiež to, že účastníci konania
niekoľkokrát menili žalobný petit. Odporca je od 29. 06. 2006 v konkurze, ktorý nie je
doposiaľ právoplatne skončený. Od tohto dátumu je konanie v zmysle § 47 ods. 1 zákona
č. 7/2005 Z. z. prerušené, pretože predmet sporu sa týkal majetku podliehajúcemu konkurzu
patriaceho úpadcovi, o čom svedčia aj konania vedené na Okresnom súde Bratislava,
vo veciach o vylúčení vecí z konkurznej podstaty, ktoré taktiež nie sú právoplatne skončené.
V žalovanej veci teda od 29. 06. 2006 neplynuli procesné lehoty a až do právoplatného
skončenia konkurzného konania nie je možné v tejto veci pokračovať.“.
Právna zástupkyňa sťažovateľov v liste z 12. marca 2010 na výzvu ústavného súdu
zaujala stanovisko k vyjadreniu predsedu okresného súdu, v ktorom vo vzťahu k tvrdeniu
predsedu okresného súdu obsiahnutom v jeho prípise z 24. februára 2009 poukazuje na jeho
písomnú odpoveď na sťažnosť sťažovateľov na prieťahy v konaní zo 7. augusta 2009,
v ktorej vyhodnotil sťažnosť ako dôvodnú, a v tejto súvislosti uvádza, že „Sťažovatelia
preto trvajú na všetkých dôvodoch, pre ktoré bola sťažnosť podaná a navrhujú, aby Ústavný
súd Slovenskej republiky prijal nález v rozsahu sťažnosti prijatej uznesením
č. k. III. ÚS 28/2010 z 20. 01. 2010.“.
Ústavný súd pri posudzovaní napadnutého konania okresného súdu upriamil svoju
pozornosť na obdobie po vstupe sťažovateľov do namietaného konania, teda na obdobie
od 30. mája 2001, pričom vychádzal zo sťažnosti, obsahu vyjadrenia predsedu okresného
súdu ako aj zo spisu ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 411/09,
v ktorom bolo rozhodované o obdobnej sťažnosti iného sťažovateľa, ktorého predmetom
však bolo totožné konanie okresného súdu. Ústavný súd k zistenému priebehu napadnutého
konania uvádza okolnosti podstatné pre rozhodnutie v tejto veci:
- podaním doručeným okresnému súdu 30. mája 2001 došlo k rozšíreniu žaloby
o ďalších žalobcov (sťažovateľov) a k zmene petitu,
- okresný súd prípisom z 1. júna 2001 vyzval žalovaného, aby sa vyjadril k zmene
žaloby (výzvu zopakoval 9. júla 2001),
- dňa 15. októbra 2001 okresný súd nariadil termín pojednávania na 7. november
2001, na ktorom pripustil do konania ďalších žalobcov (v 3. až 36. rade) a pojednávanie
odročil na neurčito na účely doplnenia dokazovania,
- žalobcovia doručili okresnému súdu 23. januára 2002 upresnenie a doplnenie
žaloby,
- 29. júla 2002 okresný súd nariadil termín pojednávania na 28. október 2002, ktoré
bolo odročené na neurčito na účely doplnenia dokazovania,
- podaním doručeným okresnému súdu 28. októbra 2002 žalobcovia upresnili petit,
- 10. februára 2003 okresný súd nariadil termín pojednávania na 2. apríl 2003,
na ktorom pripustil zmenu žaloby a po skončení dokazovania vyhlásil rozsudok, ktorým
žalobe vyhovel, pričom na základe fikcie doručenia právnemu zástupcovi žalovanej
považoval rozsudok za právoplatný k 29. júlu 2003,
- žalovaná podala proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 13 C 53/00 z 2. apríla 2003
odvolanie z 5. augusta 2003,
- na základe dožiadania krajského súdu (v súvislosti so sťažnosťou žalovanej pre
nezákonný postup pri správoplatnení rozsudku sp. zn. 13 C 53/00 z 2. apríla 2003) okresný
súd predložil 25. novembra 2003 spis krajskému súdu,
- krajský súd vrátil spis okresnému súdu 2. decembra 2003 spolu so svojou
odpoveďou na sťažnosť žalovanej, v ktorej je okrem iného uvedené, že „Vec bude
predložená krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní odporcu, proti rozsudku z 2. 4. 2003,
ktorý posúdi, či odvolanie bolo podané včas...“ (spis bol opätovne predložený krajskému
súdu 16. decembra 2003),
- krajský súd uznesením sp. zn. 17 Co 391/03 z 28. januára 2004 zrušil uznesenie
okresného súdu o zamietnutí návrhu žalovanej na odpustenie zmeškania lehoty a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie (spis bol okresnému súdu vrátený 10. februára 2004),
- na základe odvolania žalovanej proti rozsudku sp. zn. 13 C 53/00 z 2. apríla 2003
bol spis predložený 13. októbra 2005 krajskému súdu, ktorý ho 25. novembra 2005 vrátil
ako predčasne predložený z dôvodu, že okresný súd nesprávne vyrubil súdny poplatok
za odvolanie, pričom krajský súd zároveň vytkol okresnému súdu, že dosiaľ nerozhodol
o späťvzatí žaloby žalobcami v 1. a 2. rade, a uložil mu zabezpečiť úmrtný list žalobcu
G. B.,
- uznesením č. k. 13 C 53/00-773 z 23. decembra 2006 okresný súd zastavil konanie
vo vzťahu k žalobcom v 1. a 2. rade a 3. februára 2006 spis opätovne predložil krajskému
súdu na rozhodnutie o odvolaní žalovanej proti rozsudku okresného súdu,
- krajský súd uznesením č. k. 15 Co 33/06-841 z 28. júna 2006 zrušil rozsudok
okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie (spis bol vrátený okresnému súdu
9. augusta 2006),
- uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2 K 15/2006 z 29. júna 2006 bol
vyhlásený konkurz na majetok žalovanej, pričom túto skutočnosť oznámila okresnému súdu
aj žalovaná podaním z 12. júla 2006 a žiadala konanie prerušiť,
- okresný súd výzvou z 20. novembra 2006 požiadal správcu konkurznej podstaty
žalovanej o vyjadrenie, či podáva návrh na pokračovanie v namietanom konaní v zmysle
§ 47 ods. 3 zákona o konkurze (negatívna odpoveď bola doručená 29. novembra 2006),
- prípisom zo 4. decembra 2006 okresný súd oznámil účastníkom, že konanie vedené
pod sp. zn. 13 C 53/00 je prerušené podľa § 41 ods. 1 zákona o konkurze,
- dňa 22. decembra 2006 podali žalobcovia v novom konaní návrh na vydanie
predbežného opatrenia, ktorým sa domáhali, aby žalovanej a správcovi konkurznej podstaty
bolo zakázané nakladať s majetkom žalovanej (vec bola vedená pod sp. zn. 15 C 222/2006
a 2. januára 2007 spojená so skôr začatou vecou vedenou pod sp. zn. 13 C 53/2000),
- okresný súd výzvou zo 7. apríla 2009 a následne 13. júla 2009 adresovanou
Okresnému súdu Bratislava I zisťoval, či konkurzné konanie vedené pod sp. zn. 2 K 15/06
je právoplatne skončené,
- podľa oznámenia Okresného súdu Bratislava I z 30. júla 2009 konkurzné konanie
stále nie je skončené.
Ústavný súd zistil, že ku dňu rozhodovania vo veci napadnuté konanie okresného
súdu nie je právoplatne skončené.
Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľov a predsedu okresného
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,
keďže dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj
práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 53/2000.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorého len čo sa konanie
začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,
predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové
pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.
1. Pokiaľ ide o prvé kritérium, ktoré ústavný súd zohľadňuje pri rozhodovaní
o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd konštatoval, že konanie, ktorého predmetom je
(po úpravách petitu) rozhodovanie o návrhu žalobcov (vrátane sťažovateľov) na nahradenie
prejavu vôle žalovanej na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytov, nemožno
z právneho hľadiska považovať za zložité. Na základe analýzy doterajšieho priebehu
konania, aj vzhľadom na počet žalobcov (37), ústavný súd ale pripustil, že vec možno
z faktického hľadiska považovať za zložitejšiu, a preto túto skutočnosť zohľadňoval
pri svojom rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľov.
2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľov ako účastníkov konania, ústavný súd
konštatoval, že sťažovatelia v doterajšom priebehu konania poskytovali okresnému súdu
potrebnú súčinnosť, a preto nemožno pripísať na ich ťarchu negatívny podiel na tom, že
namietané konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené. Na druhej strane ústavný súd vzal
do úvahy, že žalobcovia v doterajšom priebehu konania viackrát zmenili žalobný petit,
pričom okresný súd sa musel s týmito procesnými úkonmi vysporiadať, čo malo objektívne
vplyv na doterajšiu dĺžku namietaného konania. Ústavný súd preto túto skutočnosť
zohľadnil pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
3. Napokon ústavný súd posudzoval postup okresného súdu v doterajšom priebehu
konania. Pri hodnotení tohto kritéria vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej
zbytočné prieťahy v konaní, a teda porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môžu byť zapríčinené nielen samotnou
nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou,
teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov
konania v primeranom čase (m. m. napr. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd na základe skutočností obsiahnutých v spise
konštatoval, že postup okresného súdu v namietanom konaní nevykazoval dlhšie obdobia
nečinnosti, t. j. jeho postup bol v zásade plynulý. Na druhej strane ústavný súd konštatoval,
že doterajší priebeh namietaného konania sa vyznačoval nesústredenou činnosťou
okresného súdu, ktorá mala nezanedbateľný vplyv na jeho doterajšiu neprimeranú dĺžku.
Tento záver ústavného súdu sa týka pochybení okresného súdu jednak nesprávnym
posúdením zmeškania lehoty na podanie odvolania žalovanou proti rozsudku z 2. apríla
2003, ako aj nesprávnym postupom pri vyrubení poplatku za odvolanie žalovanej proti
rozsudku z 2. apríla 2003, v dôsledku čoho musel krajský súd dvakrát vrátiť spis okresnému
súdu ako predčasne predložený, ale najmä aj ďalších dôvodov, pre ktoré krajský súd
napokon uznesením č. k. 15 Co 33/06-841 z 28. júna 2006 zrušil rozsudok okresného súdu
z 2. apríla 2003. Krajský súd v odôvodnení označeného uznesenia totiž okresnému súdu
najmä vytkol, že sa v napadnutom rozsudku nezaoberal „otázkou aktívnej legitimácie
navrhovateľov“, pričom „Pre nedostatok dôvodov v tomto smere je preto rozsudok súdu
prvého stupňa nepreskúmateľný“, a tiež to, že „... neodôvodnil, prečo pri kúpnej cene
za byty a pozemky vychádzal len z kúpnej ceny za bytový dom a nie aj z kúpnej ceny
za pozemky sčasti prevádzanej na navrhovateľov. Okresný súd neodôvodnil ani to prečo
do obstarávacej ceny nezhrnul náklady súvisiace s obstaraním majetku, ako žiadal odporca.
V tomto smere je rozsudok okresného súdu pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľný.
... Účastníci v doterajšom priebehu konania predkladali viacero návrhov zmlúv
o prevode vlastníctva bytov, pričom išlo tak o návrhy navrhovateľov, ako aj o návrhy
v znení navrhovanom odporcom. Vzhľadom na to i vzhľadom na veľký počet účastníkov
konania stalo sa neprehľadným, kto z účastníkov to – ktoré navrhované znenie zmluvy
predkladá a z akých skutočností pritom vychádzal. Keďže zo spisového materiálu
predloženého krajskému súdu nebolo zrejmé, ktoré znenie zmlúv tvorí súčasť napadnutého
rozsudku, okresný súd v ďalšom konaní aj tento nedostatok odstráni.
... Odporca dôvodne v odvolaní namieta formuláciu výroku napadnutého rozsudku,
pokiaľ okresný súd pri tých účastníkoch, ktorí sú manželmi a vzniklo im právo spoločného
nájmu k bytu, nahrádza vyhlásenie vôle odporcu u každého z manželov osobitne bez ohľadu
na to, že u nich existuje právo spoločného nájmu bytu. Aj uvedený nedostatok okresný súd
v ďalšom konaní odstráni.“.
Ústavný súd postup okresného súdu v období po prerušení konania v zmysle § 47
ods. 1 zákona o konkurze na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava I č. k.
2 K 15/2006-76 z 29. júna 2006 považoval z ústavného hľadiska za akceptovateľný, keďže
konanie bolo podľa jeho názoru prerušené v súlade so zákonom, pričom okresný súd v tejto
súvislosti vykonal včas všetky potrebné procesné úkony a sleduje, či uvedené konkurzné
konanie ešte prebieha. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na svoju konštantnú
judikatúru, podľa ktorej prerušenie konania, ku ktorému došlo v súlade so zákonom,
predstavuje zákonnú prekážku v konaní, a preto nečinnosť všeobecného súdu z dôvodu
existencie zákonnej prekážky v konaní neposudzuje ako zbytočné prieťahy v konaní (m. m.
II. ÚS 3/03, I. ÚS 65/03, I. ÚS 214/06, IV. ÚS 328/09 atď.).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že neefektívnou činnosťou
okresného súdu došlo v namietanom konaní k zbytočným prieťahom, a tým aj porušeniu
základného práva sťažovateľov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby
vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby,
ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
Ústavný súd svojím nálezom č. k. IV. ÚS 411/09-36 z 22. januára 2010, ktorý
nadobudol právoplatnosť 9. februára 2010, už prikázal okresnému súdu, aby v konaní
vedenom pod sp. zn. 13 C 53/2000 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.
Z tohto dôvodu ústavný súd už v tejto veci takýto príkaz nevydal.
Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo
sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Ústavný
súd pritom vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého cieľom
primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva
v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Sťažovatelia žiadali, aby im bolo priznané spoločne a nerozdielne finančné
zadosťučinenie v sume 3 000 € s poukazom na to, že „právna neistota, v ktorej sa dlhodobo
nachádzajú, im spôsobila nielen materiálnu, ale aj nemateriálnu ujmu, spočívajúcu
v neistote ohľadne vlastníckych práv k bytu, ktorý užívajú 27 rokov a do dnešného dňa
z dôvodu nekonania súdu im vlastníctvo nebolo priznané“.
Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom
na konkrétne okolnosti prípadu.
Zohľadňujúc doterajšiu dĺžku namietaného konania, dôvody, pre ktoré v ňom došlo
k zbytočným prieťahom, faktickú zložitosť veci, ako aj správanie sťažovateľov ako
účastníkov konania a ďalšie okolnosti predmetného konania, ústavný súd dospel k záveru,
že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľom v sume 2 000
€ primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 2 výroku tohto nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym
zastupovaním advokátkou JUDr. K. U. (bod 3 výroku tohto nálezu). Ústavný súd
pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca
hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2008, ktorá bola 695,41 €, keďže išlo
o úkony právnej služby vykonané v roku 2009. Tarifná odmena za jeden úkon právnej
služby pri spoločnom zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2,
§ 13 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) predstavuje sumu
92,72 €, t. j. za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie
sťažnosti) patrí advokátke odmena v sume 185,44 €, a to za každého zastúpeného. To spolu
s režijným paušálom dvakrát po 6,95 € u každého zastúpeného (§ 16 ods. 3 vyhlášky)
predstavuje sumu 199,34 €. V danom prípade spoločného zastúpenia dvoch sťažovateľov
teda súčet odmeny advokátky predstavuje spolu s režijným paušálom sumu 398,68 €.
Sťažovatelia si uplatnili nárok na priznanie trov konania v sume 245,70 €, ktorá nepresahuje
odmenu určenú podľa vyhlášky, preto ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov
konania v nimi uplatnenej výške.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. mája 2010