Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 401/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť A. T. a M. T., obaja bytom B., zastúpených advokátom

JUDr. M. G., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 4 a čl.

46 ods. 1 a 3 a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava III

č. k. -40 z 20. mája 2009, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

č. k. -58 z 10. decembra 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 28. mája 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. T. a M. T. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. septembra

2010 doručená sťažnosť A. T. a M. T. (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného

porušenia ich základných práv podľa a a 3 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej

len „okresný súd“) č. k. -40 z 20. mája 2009, rozsudkom Krajského súdu v

Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -58 z 10. decembra 2009 a

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo

45/2010 z 28. mája 2010.

Sťažovatelia uviedli, že pred okresným súdom uplatňovali nárok na náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom pri neplatnosti skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru ich rodinného príslušníka proti Ministerstvu zdravotníctva

Slovenskej republiky. Okresný súd žalobu zamietol posúdiac ju vecne podľa zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu v znení

neskorších predpisov s odôvodnením, že žalobcovia neboli v konaní vecne legitimovaní,

a preto ich nárok nebol dôvodný. Toto rozhodnutie bolo v celom rozsahu potvrdené

krajským súdom, ktorý v rozhodnutí objasnil otázku posudzovania vecnej legitimácie, avšak

vec právne posúdil podľa ustanovení o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti štátu za škodu“). Napokon najvyšší súdu

dovolanie podané sťažovateľmi odmietol z dôvodu procesnej neprípustnosti ich dovolania,

keď preskúmajúc postup krajského súdu v odvolacom konaní nezistil sťažovateľmi

namietanú procesnú vadu konania v zmysle

(ďalej aj „OSP“) spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom, a so zreteľom

na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu

z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Sťažovatelia svoju sťažnosť zdôvodnili tým, že okresný súd posudzoval vec podľa

nedostatočne zisteného skutkového stavu aplikujúc nesprávny právny predpis, teda vec

nesprávne právne posúdil, a namietali, že okresný súd prerokoval a rozhodol vec

v neprítomnosti splnomocneného zástupcu sťažovateľov napriek jeho ospravedlneniu

a žiadosti o odročenie pojednávania, čím došlo k porušeniu základných procesných

pravidiel v konaní pred súdom. Uvedenú vadu konania neodstránil ani krajský súd, keď

vydal rozhodnutie bez nariadenia pojednávania. Podľa sťažovateľov nesprávnym výkladom

§ 9 zákona o zodpovednosti štátu za škodu krajským súdom došlo k porušeniu čl. 46 ods. 3

, pričom ani najvyšší súd sa s dôvodmi odvolania a dovolania nevysporiadal. Na

záver uviedli, že k porušeniu základného práva na spravodlivý proces môže dôjsť nielen

v dôsledku vád konania, ale i v dôsledku samotného rozhodnutia vo veci. Sťažovatelia tiež

nesúhlasili s rozhodnutím súdov o náhrade trov konania pozostávajúcich predovšetkým

z trov právneho zastúpenia vzniknutých advokátovi žalovaného, pretože súdy neaplikovali

nevidiac v okolnostiach prípadu dôvody hodné osobitného zreteľa.

Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd vo veci vydal toto rozhodnutie:

„1) Základné právo sťažovateľov na spravodlivé konanie bolo porušené.

2) Okresný súd Bratislava III konaním a rozhodnutím vo veci zo dňa 20. 5. 2009

č. -40, Krajský súd Bratislava konaním a rozhodnutím vo veci zo dňa 10. 12.

2009, č. -58 a Najvyšší súd SR Bratislava konaním a rozhodnutím zo dňa

28. 05. 2010 č. porušili Ústavu SR a Dohovor o ochrane ľudských práv a

základných slobôd

3) Sťažovateľovi sa podľa čl. 127 ods. 3 priznáva finančné zadosťučinenie a to vo

výške 100.000,- EUR...

4) Sťažovateľ má právo na náhradu trov konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných opráv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom na

začatie konania, čo osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich

základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom. Ustanovenie § 20 zákona o ústavnom

súde sa v celom rozsahu vzťahuje na sťažnosť podľa a nasl. .

Podľa sťažnosť okrem všeobecných

náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa

tvrdenia sťažovateľa porušili.

V prvom rade je potrebné poznamenať, že v zmysle už citovaného § 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľov, ktorí sú v tomto prípade

zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom. Súd môže rozhodovať iba o porušení tých

práv a v súvislosti s tým konaním, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovatelia v návrhu na

rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti domáhajú. Podľa ustálenej judikatúry tvrdenia o porušení

iných práv a v iných konaniach, ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti mimo petitu,

je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť ich argumentácie

().

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne

prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady.

Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce

z podania sťažovateľov nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup

slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná

judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom

predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (, ).

Vychádzajúc z obsahu podania a jeho príloh ústavný súd konštatuje, že táto sťažnosť

napriek tomu, že sťažovatelia sú riadne zastúpení právnym zástupcom, nespĺňa náležitosti

kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1

a 3 a . Sťažovatelia predovšetkým neuvádzajú

v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti, ktoré základné právo alebo sloboda bola

porušená. V zmysle však má sťažnosť

obsahovať označenie základného práva alebo slobody, ktoré boli podľa tvrdenia sťažovateľa

porušené. Aj keď sťažovatelia v zdôvodnení svojej sťažnosti namietajú porušenie čl. 12

ods. 4 a a 3 , ako aj dohovoru, priamo v návrhu na

rozhodnutie neuviedli, porušenie ktorých základných práv a slobôd má byť ústavným

súdom preskúmané a následne rozhodnutím vyslovené. Predpokladom prípadného zrušenia

rozhodnutia, ktorým mali byť porušené základné práva alebo slobody sťažovateľov, je

vyslovenie porušenia konkrétne označených základných práv a slobôd rozhodnutím

ústavného súdu ( ), ktorý tak môže urobiť len na návrh oprávnenej

osoby ( ), a preto návrh rozhodnutia nie je vymedzený

takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu vo veci

(m. m. ). Napokon požiadavkám

nezodpovedá ani tá časť sťažnosti, ktorou sa sťažovatelia domáhajú priznania primeraného

finančného zadosťučinenia, pretože návrh na jeho priznanie nie je žiadnym spôsobom

odôvodnený. Tieto uvádzané nedostatky v náležitostiach sťažnosti odôvodňujú odmietnutie

sťažnosti podľa .

K odstráneniu opísaných nedostatkov sťažnosti ústavný súd nepristúpil aj z dôvodu,

že po preskúmaní jej obsahu zohľadňujúc požiadavku materiálnej ochrany základných práv

a slobôd je sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu č. k.

-40 z 20. mája 2009 neprípustná a v časti smerujúcej proti rozsudku krajského

súdu č. k. -58 z 10. decembra 2009 a uzneseniu najvyššieho súdu

sp. zn. z 28.mája 2010 už na prvý pohľad zjavne neopodstatnená.

1. K namietanému porušeniu práv rozsudkom okresného súdu

Podľa návrh nie je prípustný ak sa týka veci,

o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Sťažnosť v časti, ktorou sťažovatelia namietajú rozsudok okresného súdu

č. k. -40 z 20. mája 2010, ústavný súd považuje za neprípustnú podľa § 24

, pretože sa týka veci, o ktorej už ústavný súd rozhodol, a tento

nedostatok podmienky konania (t. j. nedostatok právomoci ústavného súdu), pre ktorý bola

skoršia sťažnosť odmietnutá uznesením č. k. -20 zo 6. mája 2010, nie je

možné považovať za odstránený. Uvedený nedostatok podmienky konania vyplýva

z princípu subsidiarity zakotveného v , v zmysle ktorého ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. V danom prípade namietané rozhodnutie

okresného súdu podlieha revíznej právomoci krajského súdu v odvolacom konaní, preto

v súvislosti s namietaným porušením označených základných práv je z ústavného hľadiska

podstatné a určujúce len preskúmanie postupu krajského súdu (obdobne napr.

, , ).

2. K namietanému porušeniu práv rozsudkom krajského súdu

Neprípustnosť sťažnosti podľa však nemožno

konštatovať vo vzťahu k rozsudku krajského súdu. Ústavný súd zaujal názor, že v prípade

podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti

na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní (napr.

, ); preto bola uznesením ústavného súdu č. k. -20

zo 6. mája 2010 odmietnutá skoršia sťažnosť sťažovateľov z dôvodu nedostatku právomoci

ústavného súdu, keďže v tom čase nebolo na najvyššom súde skončené konanie o dovolaní

podanom sťažovateľmi z dôvodu uvedeného v , ktoré ústavný súd

považuje za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a 3 (, ). Ústavný súd však majúc na zreteli účel

základného práva na súdnu ochranu zaručeného aj vo svojich

predchádzajúcich rozhodnutiach konštatoval, že v prípade procesného rozhodnutia

najvyššieho súdu o dovolaní je sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu

považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

krajského súdu (porovnaj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Bulena a

spol. verzus Česká republika, rozhodnutie uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení

Ústavného súdu Českej republiky vo zv. 29/uznesenie č. 3 a tiež rozhodnutia ústavného

súdu , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

Podľa nikomu nemôže byť spôsobená ujma na právach pre to,

že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie ().

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil,

a ani mu neprislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , ).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu neznamená

právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie

tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred

všeobecným súdom (napr. , , ). Do práva na

spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho

právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, avšak patrí právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (napr.

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Bez toho, aby ústavný súd podrobne opisoval odôvodnenie napádaných súdnych

rozhodnutí, ktoré sú sťažovateľom známe, ústavný súd po preskúmaní ich obsahu hodnotí

namietaný rozsudok krajského súdu (vrátane konania, ktoré mu predchádzalo) ako ústavne

konformný a zodpovedajúci obsahu základného práva na súdnu ochranu zakotveného

v a práva v dohovoru. Na všetky relevantné námietky, ktoré

sťažovatelia nastolili v odvolaní proti rozsudku okresného súdu (a obdobne ich formulovali

aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu), krajský súd podal dostatočnú odpoveď, do ktorej

ústavný súd v zásade nie je oprávnený zasahovať. Na kľúčovú otázku v konaní týkajúcu sa

vecnej legitimácie sťažovateľov podal krajský súd podrobnú odpoveď opierajúcu sa

o ustálené názory formulované občianskoprávnou teóriou. Právne posúdenie veci krajský

súd dostatočne odôvodnil a oprel o relevantné právne normy, pričom ústavný súd ako

odpoveď na námietky sťažovateľov len zdôrazňuje, že pre určenie osoby, ktorej bola

nesprávnym úradným postupom spôsobená škoda, je potrebné prihliadať aj na § 9 ods. 1

zákona o zodpovednosti štátu za škodu (a nielen na § 9 ods. 2, z ktorého sťažovatelia

izolovane odvodzujú svoju argumentáciu), z ktorého vyplýva, že za nesprávny úradný

postup sa považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať

rozhodnutie. Keďže v danom prípade takýto úkon alebo rozhodnutie bol orgán verejnej

moci povinný urobiť voči rodinnému príslušníkovi sťažovateľov, a nie voči sťažovateľom

samým, krajský súd logicky považoval za prvý predpoklad úspešnosti ich žaloby

preukázanie účastníctva v hmotno-právnom vzťahu. Tvrdenia sťažovateľov o tom, že

odvolací súd zmenil skutkový stav, ústavný súd nepovažuje za presvedčivé ani za

dostatočné pre záver o nedostatočne zistenom skutkovom stave, a preto iba odlišnosti

v právnom posúdení veci medzi krajským súdom a okresným súdom nie sú bez ďalšieho

dôvodom na zrušenie rozhodnutia prvostupňového súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie

v zmysle . O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Ďalej je potrebné

poznamenať, že ani o odňatí možnosti konať pred súdom neboli sťažovateľmi označené

žiadne dôkazy. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie krajského

súdu nevykazuje také nedostatky, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že toto rozhodnutie je

svojvoľné a porušujúce základné právo na súdnu ochranu podľa , resp.

právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Otázka posúdenia podmienok na náhradu škody je vecou

zákonnosti a jej vyriešenie nemôže viesť k záveru o porušení základného práva

sťažovateľov obsiahnutého v .

S prihliadnutím na odlišnú argumentáciu sťažovateľov pri rozhodovaní o trovách

konania v jednotlivých štádiách konania ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach prípadu

rozhodnutie o trovách konania podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku (a v jeho medziach) nemôže viesť k porušeniu označených základných práv

a slobôd, pričom aj z gramatického výkladu vyplýva, že toto ustanovenie možno

aplikovať len vo výnimočných prípadoch. K porušeniu namietanému

v súvislosti s rozhodnutím súdov o trovách konania ústavný súd poukazuje na svoju

doterajšiu judikatúru, podľa ktorej sa jeho aplikácia v individuálnych sťažnostiach viaže na

vyslovenie porušenia osobitne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa (ide

teda o sprievodný účinok porušenia základného práva alebo slobody). Zásady vyjadrené

v uvedenom článku vyjadrujú podstatu základných práv ako prirodzených práv

človeka a majú univerzálny charakter. Patria k ústavným direktívam adresovaným

predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov

(, ). Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť je v rozsahu

namietaného porušenia zjavne neopodstatnená.

3. K namietanému porušeniu práv uznesením najvyššieho súdu

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 28. mája 2010 bolo dovolanie

sťažovateľov proti rozsudku krajského súdu odmietnuté. V zmysle konštantnej judikatúry

ústavného súdu je na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho

opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať,

právomoci o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí

zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať

o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým

podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia

ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len

v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

(, , ). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že otázka

posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie

konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu.

Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe

nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľov (mutatis mutandis

, ).

Pokiaľ teda najvyšší súd preskúmal všetky podmienky, za ktorých môže uskutočniť

dovolací prieskum napadnutého rozhodnutia krajského súdu, osobitne posudzujúc

podmienky podľa a existenciu vady podľa , dospejúc

k záveru o neprípustnosti dovolacieho konania, na základe čoho dovolanie podané

sťažovateľmi odmietol, uvedeným postupom neporušil označené práva sťažovateľa. Podľa

názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je

v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený dostatočne a presvedčivo a nemožno ho považovať

za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom

najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Vzhľadom na všetky uvedené okolnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde rozhodol o odmietnutí sťažnosti tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia, pričom ostatnými návrhmi sťažovateľov sa už nebol dôvod ďalej

zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2010