Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 367/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. januára 2011 v senáte

zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť akad. soch. M. H., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., Ž., pre

namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie jeho záležitosti v

primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. a

takto

rozhodol:

1. Základné právo akad. soch. M. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie jeho záležitosti v

primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 1102/1997

p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 1102/1997

p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Akad. soch. M. H. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 800 € (slovom

osemsto eur), ktoré j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť akad. soch. M. H. trovy právneho

zastúpenia v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na

účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. M. K., Ž., do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -9

z 5. októbra 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť akad. soch. M. H. (ďalej len

„sťažovateľ“) pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa (ďalej len „“)

a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti okrem iného vyplýva:

„Sťažovateľ sa domáha na Okresnom súde Žilina žalobou, podanou 25. 08. 1997,

ochrany osobnosti s priznaním nemajetkovej ujmy.

Dňa 19. 09. 1997 uhradil sťažovateľ súdny poplatok vo výške 80.000,- Sk. Dňa

03. 12. 1997 súd vyzval odporcu na prípadné navrhnutie dôkazu pravdy.

Dňa 11. 12. 1997 sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu žiadal o vytýčenie

termínu pojednávania vo veci.

Dňa 07. 09. 1998 sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu žiadal o vytýčenie

termínu pojednávania vo veci.

Dňa 11. 11. 1998 pojednávanie vo veci samej bez účasti odporcu.

Dňa 17. 02. 1999 sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu žiadal o vytýčenie

termínu pojednávania vo veci.

Dňa 29. 06. 1999 Okresný súd Žilina oznámil právnemu zástupcovi sťažovateľa,

že spis je na dožiadaní na OS Bratislava II.

Dňa 18. 10. 1999 bol spis vrátený na OS Žilina z dožiadaného súdu z OS

Bratislava II.

Dňa 09. 02. 2001 sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu žiadal o vytýčenie

termínu pojednávania vo veci.

Dňa 03. 07. 2001 pojednávanie vo veci samej bez účasti odporcu.

Dňa 18. 06. 2002 pojednávanie vo veci samej bez účasti odporcu.

Dňa 19. 09. 2002 pojednávanie vo veci samej bez účasti odporcu.

Dňa 14. 11. 2002 pojednávanie vo veci samej bez účasti odporcu.

Dňa 10. 12. 2002 pojednávanie vo veci.

Dňa 09. 01. 2003 pojednávanie vo veci bez účasti odporcu.

Dňa 18. 11. 2004 uznesenie KS Žilina o nevyhovení námietky zaujatosti.

Dňa 22. 11. 2004 oznámenie o prerušení konania.

Dňa 13. 04. 2010 pojednávanie vo veci samej bez účasti odporcu.

Okresný súd Žilina v citovanom konaní po podaní návrhu 25. 08. 1997 vytýčil termín

pojednávania vo veci prvýkrát 11. 11. 1998. Po vrátení spisu z dožiadaného súdu

OS Bratislava II. dňa 18. 10. 1999 bol vytýčený termín pojednávania až dňa 03. 07. 2001.

Dňa 18. 11. 2004 Uznesením Krajský súd v Žiline nevyhovel námietke zaujatosti

a pojednávanie vo veci bolo nariadené až 13. 04. 2010.

V zápisnici o pojednávaní zo dňa 09. 01. 2003 je v záhlaví uvedené, že právny

zástupca navrhovateľa nie je prítomný na pojednávaní, ale z obsahu zápisnice vyplýva, že

na tomto pojednávaní vzniesol námietku zaujatosti po konzultácii s klientom - sťažovateľom,

pričom táto námietka bola odôvodnená aj dĺžkou konania na prvostupňovom súde.

Sťažovateľ sa v súdnom konaní podľa domáhal ochrany svojej osobnosti,

nakoľko odporca viacerými publikovanými článkami, informáciami, poskytnutými TASR

a iným médiám podľa tvrdenia sťažovateľa zasiahol do práva na ochranu jeho osobnosti.

Sťažovateľ navrhol v konaní vypočuť viacerých svedkov, pričom už v samotnom návrhu

na začatie konania, podaný na OS v Žiline dňa 25. 08. 1997 navrhoval vypočuť 7 svedkov.

Doposiaľ nebol vypočutý na pojednávaní žiaden navrhovaný svedok a odporca

sa nezúčastnil žiadneho nariadeného pojednávania s výnimkou vypočutia dožiadaným

súdom vtedajšej právnej zástupkyne odporcu JUDr. B. dňa 30. 09. 1999. Nepravdivé

tvrdenia, publikované vo viacerých médiách tak, ako je preukázané v spise, poškodili

sťažovateľa, znížili jeho vážnosť medzi známymi a verejnosťou.“

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný súd v konaní

vedenom pod sp. zn. 13 C 1102/1997 porušil jeho základné právo podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby mu prikázal vo veci konať bez zbytočných

prieťahov a zaplatiť sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 16 596,96 €,

ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 655,06 €.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn.

z 18. novembra 2010 vyjadril podpredseda okresného súdu, v ktorom uviedol:

„Konanie sp. zn. pred Okresným súdom Žilina bolo z dôvodu

vyhlásenia konkurzu na majetok odporcu D., spol. s r. o. uznesením Krajského súdu v

Bratislave sp. zn.: zo dňa 17. 12. 2002, ktorý vyhlásil konkurz na majetok dlžníka

D., spol. s r. o., B., IČO: ... prerušené podľa ust.

Jedná sa o prerušenie konania zo zákona, ktoré súd musí rešpektovať. V konaní bolo možné

pokračovať na návrh správcu, úpadcovho odporcu alebo nerozlučného účastníka konania.

Za stanovených podmienok možno pokračovať aj na návrh úpadcu. V konaní žiadna

z oprávnených osôb nenavrhla pokračovať v konaní. Navrhovateľ mal právo prihlásiť svoju

pohľadávku v konkurznom konaní. V prípade nepopretia pohľadávky, jej zaradenie do

zoznamu prihlášok by malo za následok, že by bola uspokojovaná a po ukončení

konkurzného konania by tvorila exekučný titul, pretože na základe zoznamu prihlášok

možno po právoplatnosti uznesenia o zrušení konkurzu viesť pre zistenú pohľadávku výkon

rozhodnutia alebo exekúciu na majetok úpadcu. V prípade popretia pohľadávky by sa

navrhovateľ mohol domáhať svojich práv incidenčnou žalobou, v ktorej by bolo rozhodnuté

o návrhu (osobitne poukazujem na navrhovateľom vnesenú námietku zaujatosti sudcov

Okresného súdu Žilina), alebo by správca konkurznej podstaty dal súhlas na pokračovanie

v konaní.

Súd počas uloženia spisu na dlhodobú lehotu sledoval stav konkurzného konania a

po zistení, že konkurz bol zrušený Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 8. 6. 2009,

č. k. -515 ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 23. 7. 2009 z dôvodu, že nie sú

predpoklady pre konkurz, bezodkladne nariadil pojednávanie, ktorého vykonanie zmaril

sám navrhovateľ, pretože jeho právny zástupca si nezabezpečil substitúciu na pojednávaní

a navrhovateľ odmietol pojednávať bez prítomnosti právneho zástupcu. Na ďalšom

vytýčenom pojednávaní sťažovateľ navrhol výsluch svedkov, pričom tento návrh mohol

vykonať už pri príprave na pojednávanie nariadené na deň 13. 4. 2010. Pojednávanie

z 9. 9. 2010 bolo odročené za účelom presného označenia svedkov, ktorí majú byť v konaní

vypočutí, pričom navrhovateľ si povinnosť presného označenia uloženú súdom nesplnil.

Sťažnosť pritom sťažovateľ podal dňa 3. 9. 2010, teda tesne pred pojednávaním.

Konanie sťažovateľa malo za následok odročenie pojednávania, ďalšie pojednávanie

vo veci nemohlo byť nariadené z dôvodu nerešpektovania pokynov súdu uložených na

pojednávaní dňa 9. 9. 2010 navrhovateľovi – sťažovateľovi, pretože pojednávanie

nariadené súdom, v ktorom by súd pokračoval bez súčinnosti s účastníkmi a nepredvolal

by navrhnutých svedkov z dôvodu nedostatočnej identifikácie by nemohlo priamo smerovať

k prejednaniu veci a meritórnemu rozhodnutiu.

K právu účastníka konania na efektívny, rýchly a účelný postup súdu v sporovom

konaní t. j. právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2

SR zodpovedá zároveň procesná povinnosť účastníka konania prispievať

k dosiahnutiu účelu súdneho konania, včasným reagovaním na pokyny súdu a oznámením

potrebných skutočností ( ) – Nález Ústavného súdu SR sp. zn.

z 26. 1. 2005.

Mám za to, že konanie o ústavnej sťažnosti je účelové, o čom svedčí aj snaha

odďaľovať pojednávanie vo veci samej za účelom dosiahnutia uspokojenia sa z prípadného

priznaného finančného zadosťučinenia, pretože je zrejmé, že navrhovateľ ani v prípade

úspechu vo veci nie je schopný dosiahnuť uspokojenie od odporcu, ktorý nemá majetok ani

na úhradu trov konkurzného konania, ktorý je zrušený a ktorý bude ex offo vymazaný

z obchodného registra.

Celková dĺžka konania bola pomerne dlhá, avšak považujem ju za priamo úmernú

náročnosti dokazovania a zisťovania skutočností pre rozhodnutie (zložitosť sporu po

skutkovej stránke), ako aj z dôvodov procesnej náročnosti. Spor je po právnej stránke

zložitý, v konaní je namietaná pravdivosť skutkových okolností. Vo veci je potrebné

aplikovať predovšetkým judikatúru ESĽP a Ústavného súdu SR, ako aj judikatúru súdov SR

a ČR v obdobných veciach. V konaní je potrebné riešiť aj stred práv zaručených čl. 6

a čl. 10 Európskeho dohovoru o ochrane základných práv a slobôd. Dĺžku konania

považujem za priamo úmernú aj procesnej náročnosti veci, osobitne vo vzťahu k lehotám

poskytovaným sťažovateľom na predloženie návrhov na dokazovanie, prikázanie veci inému

súdu z dôvodu vhodnosti, rozhodovanie o námietke zaujatosti sudcov Okresného súdu

Žilina, ako aj k prerušeniu konania z dôvodu konkurzu na majetok odporcu...

Vzhľadom na uvedené navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosť

odmietol.“

Právny zástupca sťažovateľa v sťažnosti z 3. septembra 2010 a podpredseda

okresného súdu v podaní z 18. novembra 2010 uviedli, že netrvajú na ústnom pojednávaní

vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva

zaručeného , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru,

podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa

ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu ().

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov (, , ), pričom tento účel

možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní okresného súdu došlo k zbytočným

prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa

v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (, , ,

) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom

prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre

sťažovateľa.

Pri vyhodnotení doterajšieho konania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn.

podľa troch označených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto

záverom:

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory o ochranu

osobnosti tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a nemožno ich

v zásade po skutkovej ani po právnej stránke hodnotiť ako zložité. Okresný súd v danom

prípade poukázal na zložitosť sporu ako po skutkovej stránke súvisiacej s náročnosťou

dokazovania a zisťovania skutočností pre rozhodnutie, tak aj po právnej stránke súvisiacej

s jeho procesnou náročnosťou.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka napádaného súdneho konania,

ústavný súd po podrobnom preštudovaní daného spisu zistil, že sťažovateľ sa osobne

zúčastnil pojednávaní konaných 11. novembra 1998, 3. júla 2001, 18. júna 2002,

19. septembra 2002, 14. novembra 2002.

V období od 17. decembra 2002 do 23. júla 2009, keď bolo predmetné konanie podľa

o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) prerušené, sťažovateľ prostredníctvom

svojho právneho zástupcu na pojednávaní konanom 9. januára 2003 vzniesol námietku

zaujatosti proti všetkým sudcom okresného súdu, ktorej krajský súd uznesením sp. zn. 9

NcC 8/04 zo 4. novembra 2004 nevyhovel, keď z prerokúvania a rozhodovania veci sudcov

okresného súdu nevylúčil.

Pojednávanie konané 13. apríla 2010 sťažovateľ žiadal odročiť, pretože nesúhlasil

s tým, aby vec bola prerokovaná v neprítomnosti jeho právneho zástupcu, ktorý bol

práceneschopný. Pojednávanie konané 9. septembra 2010 bolo odročené na neurčito

z dôvodu, že sťažovateľ navrhol doplniť dokazovanie o výsluchy svedkov, avšak dosiaľ

neposkytol okresnému súdu súčinnosť vyplývajúcu zo zápisnice o pojednávaní.

Na pasivitu sťažovateľa počas doby prerušenia konania, ako aj na jeho obštrukcie

a neplnenie povinností v nasledujúcom období poukázal vo svojom vyjadrení aj okresný

súd.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že uplatnenie procesných práv sťažovateľa ako

účastníka konania (podanie návrhov na doplnenie dokazovania, vznesenie námietky

zaujatosti) nevytvára pre okresný súd prekážku, ktorá by bránila v jeho plynulom postupe,

aj keď tieto skutočnosti môžu mať v konečnom dôsledku vplyv na predĺženie konania.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu za prieťahy vzniknuté v dôsledku

uplatnenia procesných práv účastníkom konania neznáša zodpovednosť oprávnená osoba,

ale zodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať ani na vrub štátnemu orgánu

konajúcemu vo veci ().

Na základe týchto skutočností dospel ústavný súd k záveru, že sťažovateľ svojím

správaním čiastočne prispel k predĺženiu doterajšej doby konania, čo zohľadnil pri priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu.

Z rozboru veci vyplýva, že 25. augusta 1997 sťažovateľ podal na okresnom súde

žalobu o ochranu osobnosti. Dňa 30. septembra 1999 sa konal výsluch žalovaného

a svedkov na dožiadanom Okresnom súde Bratislava II. Dňa 26. septembra 2001 žalovaný

oznámil okresnému súdu, že navrhuje prikázanie veci Okresnému súdu

Bratislava I z dôvodu vhodnosti. Dňa 24. apríla 2002 Najvyšší súd Slovenskej republiky

uznesením sp. zn. Ndc 287/02 rozhodol tak, že nevyhovel návrhu na prikázanie veci inému

súdu. Dňa 4. novembra 2004 Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. rozhodol,

že sudcovia okresného súdu nie sú vylúčení z prerokúvania a rozhodovania veci. V období

od 17. decembra 2002 do 23. júla 2009 bolo súdne konanie prerušené podľa § 14 ods. 1

písm. d) z dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok žalovaného.

Zo spisu okresného súdu, ústavný súd zistil obdobia nečinnosti a to od 12. januára

1998, keď sa žalovaný vyjadril k žalobe, do 20. októbra 1998, keď okresný súd určil termín

pojednávania (prieťah v trvaní 9 mesiacov) a od 18. októbra 1999, keď mu bol spis vrátený

z Okresného súdu Bratislava II, do 16. mája 2001, keď určil termín pojednávania (prieťah v

trvaní 1 rok a 7 mesiacov). Celková nečinnosť okresného súdu predstavuje 2 roky a 4

mesiace.

Ako bolo uvedené, na doterajší priebeh napádaného konania malo význam jeho

prerušenie od 17. decembra 2002 do 23. júla 2009, to znamená, že v tomto období sa

nemohli vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty jeho

účastníkov, a tým nemohlo dôjsť k naplneniu účelu označených práv.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nečinnosť (všeobecného) súdu

v dôsledku existencie prekážky jeho postupu vytvorenej zákonom ustanoveným postupom,

tak ako to je v danom prípade, neposudzuje ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní (m. m.

, , ).

Ústavný súd taktiež vo viacerých svojich rozhodnutiach uviedol, že pre zdĺhavosť

konania, a tým aj predlžovanie právnej neistoty dotknutej osoby v takom dlhom období sa

jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym a môže mať aj znaky odmietnutia

spravodlivosti (, a iné).

S prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu, ale najmä na trvanie

napadnutého konania (13 rokov), ktoré je samo osebe celkom jednoznačne neprimerané

a možno ho považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v

(obdobne napr. , , ), ústavný súd dospel k záveru,

že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. bolo porušené

základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci

konal [podobne aj ].

Ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 48 ods. 2

a práva zaručeného dohovoru, preto prikázal okresnému súdu, aby

vo veci vedenej pod sp. zn. 13 C 1102/1997 konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak

stav právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľ nachádza.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha.

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 16 596,96 €

poukazujúc najmä na celkovú doterajšiu dĺžku konania pred okresným súdom.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva ().

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé

finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu.

Ústavný súd prihliadol aj na súčinnosť sťažovateľa so súdom a aj na tú skutočnosť,

že konanie bolo na 7 rokov prerušené.

Ústavný súd s ohľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že finančné

zadosťučinenie v sume 800 € je primeranou satisfakciou za porušenie označených práv

sťažovateľa (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľa

si v sťažnosti z 3. septembra 2010 uplatnil trovy konania v sume 655,06 €. Základom pre

výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná mzda zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2009 v sume 721,40 €. Ústavný súd

podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal sťažovateľovi náhradu trov konania

z dôvodu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby v hodnote po 120,23 €

(príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) a dva režijné paušály po 7,21 €,

čo spolu predstavuje sumu 254,88 €, ktorú zaviazal uhradiť okresný súd (bod 4 výroku

nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2011