Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13C/1102/1997

Potvrdené rozhodnutím 6Co/94/2012
„ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a členov senátu JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Františka Potockého, v právnej veci navrhovateľa: Akad. sochár Z. D., nar. X. X. XXXX, bytom E. XXX, zastúpeného JUDr. Mariánom Kuckom, advokátom, so sídlom v T., H. X proti odporcovi: Denník PRÁCA, spol. s r.o., so sídlom v Bratislave, Odborárske námestie 3, IČO: 31 341 772, o ochranu osobnosti, v konaní o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č.k. 13C/1102/1997-237 zo dňa 22. 9. 2011, takto rozhodol: Krajský súd rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a ."

Rozhodnutie

Okresný súd Žilina v konaní pred samosudkyňou JUDr. Beátou Svediakovou v právnej veci žalobcu : Z. G. I. R. , nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XXX, práv. zast.: JUDr. Marián Kucko, advokát, so sídlom Národná 7, 010 01 Žilina proti žalovanému : Denník PRÁCA, spol. s r.o., so sídlom Odborárske nám. č.3, 814 99 Bratislava, IČO : 31 341 772, o ochranu osobnosti, takto

rozhodol:

Žalobu z a m i e t a.

Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

Žalobca sa písomnou žalobou, ktorá došla súdu dňa 25.08.1997 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zdržať sa v budúcnosti uverejnenia tvrdení, že „ konkurzná komisia 2. júla 1991 vybrala z 13 záujemcov o jeho obnovu ponuku kolektívu R. - Y., ktorý viedol Z.. G. I. R. a kolektívu F. Č. v zastúpení N. I.:“. „. Biskupský úrad aj sochár tvrdia, že cena druhej - zrušenej zmluvy, uzatvorenej pamiatkovej starostlivosti s firmou S., bola reálnejšia,“ „Peniaze sú fuč. Chýba za ne maličkosť

- výsledný efekt alebo odvedená práca.“ „ na otázku, kde sa podel jeho spoločník, ktorý z balíka peňazí na rekonštrukciu získal sumu pol milióna korún, kolega mykol plecom. Pozorovatelia tvrdia, že si jeho prítomnosť neželal I.. R. a z miesta rekonštrukcie urobil bojové pole.“ „C.T. R. tvrdí, že ho vylúčili z Komory reštaurátorov, dôvodom bolo vraj nedodržanie termínu realizácie rekonštrukčných prác v Nitre.“ „ Natíska sa však otázka, prečo si zhotoviteľ diela nenakúpil jeho dostatočné zásoby, keď boli lacné. Prostriedky na to podľa dokladov Biskupského úradu, sochár mal.“

Tiež sa domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu nemajetkovú ujmu v sume 2.000.000,- Sk.

Žalobu odôvodnil najmä tým, že uvedené tvrdenia sa dotkli jeho občianskej cti, žalovanými týmito nepravdivými tvrdeniami zasiahol do práva na ochranu osobnosti žalobcu, žalovaný ohrozil vážnosť, česť a dôstojnosť žalobcu. Zníženie vážnosti žalobcu v spoločnosti sa prejavilo jednak v okruhu blízkych známych žalobcu, obchodných partnerov a ďalších inštitúcií, s ktorými prichádza do styku.

Súd vykonal vo veci dokazovanie výsluchom žalobcu, výsluchom svedkov S. G., I.. I. X. a akademického sochára I. U., tiež oboznámením s listinnými dôkazmi, a to Zmluvou o dielo č. 1/1992 ( č.l. 36) a predmetným článkom uverejneným v denníku Práca dňa 11.03.1997 ( č.l. 39).

Žalobca pred súdom v zásade nad rámec písomného vyhotovenia žaloby iné nové skutočnosti neuvádzal, opakovane poukazoval na to, že predmetný článok sa dotkol jeho občianskej cti, žalovanými týmito nepravdivými tvrdeniami zasiahol do práva na ochranu osobnosti žalobcu, žalovaný ohrozil vážnosť, česť a dôstojnosť žalobcu. Zníženie vážnosti žalobcu v spoločnosti sa prejavilo jednak v okruhu blízkych známych žalobcu, rodiny a obchodných partnerov a ďalších inštitúcií, s ktorými prichádza do styku a tiež v dôsledku tohto článku stratil zákazky do budúcna.

Žalovaný v období od začatia konania do roku 2002 vo veci vypočutý nebol, následne dňa 17.12.2002 bol uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. - 188 zo dňa 17.12.2002 na majetok žalovaného vyhlásený konkurz. Keďže žalobca si uplatňoval v konaní pohľadávku proti podstate a správca konkurznej podstaty s pokračovaním v konaní nesúhlasil, bolo súdne konanie prerušené zo zákona, a to podľa ust. § 14 ods.1, písm. d/ zák. o konkurze a vyrovnaní v zmysle ktorého súdne a iné konania podľa osobitného predpisu, ktoré sa začali pred vyhlásením konkurzu, sa prerušujú, ak sa týkajú majetku patriaceho do podstaty alebo ak sa týkajú nárokov, ktoré majú byť z podstaty uspokojené. Následne uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. - 515 zo dňa 08.06.2009 právoplatným dňa 23.07.2009 bol konkurz zrušený z dôvodu, že nie sú predpoklady pre konkurz a zároveň uznesením Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 21.03.2011 č.k. , ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 15.04.2011 a uznesením Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 21.03.2011 č.k. , ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 18 .04.2011 boli z obchodného registra vymazaní konatelia žalovaného. Na poslednej adrese sídla žalovaného je žalovaný neznámy, avšak keďže z obchodného registra vymazaný nebol, súd musel konať so žalovaným ako právne existujúcim subjektom s tým, že pokiaľ ide o doručovanie písomností žalovanému, tieto mu boli doručované po zrušení konkurzu v súlade s ust. a , a teda sa považujú za doručené.

Z vykonaného dokazovania ma súd za preukázané, že dňa 15.06.1992 bola uzatvorená Zmluva o dielo č. 1/1992 a podľa jej článku I. zmluvné strany boli : H. Ú. T. - R., IČO : XXX XXX ako objednávateľ na strane jednej a na strane druhej dva subjekty, to : a/ R. - Y., zastúpeným žalobcom, b/ F. - Č., zastúpeným akad. sochárom N. I. ako zhotoviteľmi. Predmetom tejto zmluvy bolo podľa jej článku II. reštaurovanie kultúrnej pamiatky „ Mariánske súsošie „ v Nitre. Čas plnenia podľa článku III. zmluvy bol dohodnutý do 31.10.1994. Podľa článku IV. tejto zmluvy dohodnutá pevná cena za predmet plnenia bola vo výške 7.300.000,- Sk, slovom : sedem miliónov tristotisíc Sk.

Ďalej má súd z vykonaného dokazovania preukázané, že žalovaný dňa 11.03.1997 uverejnil v denníku PRÁCA, ktorého bol vydavateľom článok s názvom : „ Morový stĺp tŕňom v očiach Nitranov“, ktorý sa zaoberal problematikou reštaurátorských prác na označenej architektonickej pamiatke. V článku okrem iného bolo uvedené, že konkurzná komisia 2. júla 1991 vybrala z 13 záujemcov o jeho obnovu ponuku kolektívu R. - Y.Á., ktorý viedol akad. sochár I. R. a kolektívu F. Č. v zastúpení N. I.:“. „Biskupský úrad aj sochár tvrdia, že cena druhej - zrušenej zmluvy, uzatvorenej pamiatkovej starostlivosti s firmou DOMUS, bola reálnejšia,“ „Peniaze sú fuč. Chýba za ne maličkosť - výsledný efekt alebo odvedená práca.“, teda boli v článku uvedené skutočnosti resp. vyjadrenia o ktorých žalobca tvrdil, že sa dotkli jeho cti a preto sa v konaní domáhal ochrany svojej osobnosti.

Pokiaľ súd vykonal dôkaz výsluchom svedkov navrhnutých žalobcom, svedkovia S. G. a svedok I.. I. X. uviedli, že o predmetnom článku nemajú žiadnu vedomosť a jeho obsah nepoznajú. Svedok akademický sochár I. U. uviedol, že obsah článku pozná a považuje ho za spôsobilý poškodiť občiansku česť žalobcu, nakoľko boli v ňom aj podľa jeho názoru uvedené nepravdivé tvrdenia týkajúce sa žalobcu a o rozsahu vykonaných reštaurátorských prác.

V prejednávanej veci v zásade medzi účastníkmi nie sú spornými skutkové okolnosti, sporným teda nie je, že žalovaný v denníku Práca dňa 11.03.1997 uverejnil článok s názvom „ Morový stĺp je tŕňom v očiach Nitranov“, a nie je sporný obsah tohto článku, jeho znenie.

To čo medzi účastníkmi vedie k vzniku sporu je právne posúdenie opodstatnenosti informácií o žalobcovi, keďže žalobca tvrdí, že tým bolo zasiahnuté do jeho osobnostných práv.

Súd v rámci odôvodnenia rozhodnutia v prejednávanej veci musel najskôr zadefinovať všeobecný právny rámec, v rámci ktorého sa pohybovali jeho úvahy vedúce k nosným dôvodom rozhodnutia. Žalobu teda posúdil podľa ust. a nasl. podľa ktorého má fyzická osoba právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej osobnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Ďalej ustanovenie potom fyzickej osobe dotknutej v jej osobnostnej sfére dáva právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch s tým, že výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

V posudzovanej veci sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zdržať sa v budúcnosti uverejnenie tvrdení, že : „ konkurzná komisia 2. júla 1991 vybrala z 13 záujemcov o jeho obnovu ponuku kolektívu R. - Y., ktorý viedol akad. sochár I. R. a kolektívu F. Č. v zastúpení N. I.: „Biskupský úrad aj sochár tvrdia, že cena druhej - zrušenej zmluvy, uzatvorenej pamiatkovej starostlivosti s firmou S., bola reálnejšia,“ „Peniaze sú fuč. Chýba za ne maličkosť - výsledný efekt alebo odvedená práca.“ „ na otázku, kde sa podel jeho spoločník, ktorý z balíka peňazí na rekonštrukciu získal sumu pol milióna korún, kolega mykol plecom. Pozorovatelia tvrdia, že si jeho prítomnosť neželal I.. R. a z miesta rekonštrukcie urobil bojové pole.“ „C. R. tvrdí, že ho vylúčili z Komory reštaurátorov, dôvodom bolo vraj nedodržanie termínu realizácie rekonštrukčných prác v Nitre.“ „ Natíska sa však otázka, prečo si zhotoviteľ diela nenakúpil jeho dostatočné zásoby, keď boli lacné. Prostriedky na to podľa dokladov Biskupského úradu, sochár mal.“ V tejto teda časti ide o žalobu na zdržanie sa zásahov, ktorá prichádza do úvahy vtedy prípadoch, ak zásah stále trvá, resp. ide o taký zásah, z charakteru ktorého vyplýva, že môže byť trvajúci. V čase rozhodovania súdu však žalovaný existuje ako obchodná spoločnosť len formálno-právne, nakoľko nie je vymazaný z obchodného registra, avšak dňa 17.12.2002 bol uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. - 188 zo dňa 17.12.2002 na majetok odporcu vyhlásený konkurz. Keďže žalobca si uplatňoval v konaní pohľadávku proti podstate a správca konkurznej podstaty s pokračovaním v konaní nesúhlasil, bolo súdne konanie prerušené zo zákona, a to podľa ust. , zák. o konkurze a vyrovnaní v zmysle ktorého súdne a iné konania podľa osobitného predpisu, ktoré sa začali pred vyhlásením konkurzu, sa prerušujú, ak sa týkajú majetku patriaceho do podstaty alebo ak sa týkajú nárokov, ktoré majú byť z podstaty uspokojené. Následne uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. - 515 zo dňa 08.06.2009 právoplatným dňa 23.07.2009 bol konkurz zrušený z dôvodu, že nie sú predpoklady pre konkurz a zároveň uznesením Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 21.03.2011 č.k. , ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 15.04.2011 a uznesením Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 21.03.2011 č.k. , ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 18 .04.2011 boli z obchodného registra vymazaní konatelia odporcu. Uvedené súd zistil z úradnej činnosti a z výpisu z obchodného registra odporcu. Z pohľadu, či teda môže byť žaloba na zdržanie sa zásahov úspešná, súd dospel k záveru, že keďže na strane žalovaného ide o obchodnú spoločnosť, ktorá v čase rozhodovania súdu fakticky žiadnu činnosť v predmete svojho podnikania dlhodobo niekoľko rokov, minimálne od vyhlásenia konkurzu t.j. od roku 2002 nevykonáva, nevydáva žiadne tlačoviny, nemá štatutárny orgán, na poslednej adrese sídla zapísanej v obchodnom registri je žalovaný dlhodobo neznámy, inú adresu žalovaný nemá, súd dospel k záveru, že nie sú splnené zákonné predpoklady pre to, aby bola žaloba na zdržanie sa zásahov úspešná, nakoľko žalovaný existuje len formálno-právne, nakoľko je stále zapísaný v obchodnom registri, žiadnu činnosť však od roku 2002 nevykonáva, nevydáva tlačoviny, nemá štatutárneho zástupcu, jeho faktické sídlo neexistuje. Preto súd žalobu v časti v ktorej sa domáhal žalobca zdržania sa požadovaných zásahov formou uverejňovania nepravdivých tvrdení o žalobcovi v budúcnosti, musel zamietnuť, nakoľko žalobcom zatiaľ iba tvrdený zásah v čase rozhodovania súdu netrvá a nemôže byť ani trvajúci.

Žalobca sa žalobou zároveň domáhal aj majetkového zadosťučinenia vo výške 2.000.000,- Sk tvrdiac, že predmetný článok sa dotkol jeho občianskej cti, a to najmä tým, že v článku použila autorka spojenie : „ Peniaze sú fuč. Chýba za ne maličkosť - výsledný efekt alebo odvedená práca.“ Súd preto skúmal, či je splnená podmienka existencie zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení alebo iba ohrození osobnosti fyzickej osoby a morálnej integrite, či tento zásah bol neoprávnený (protiprávny) a či existuje príčinná súvislosť medzi zásahom a neoprávnenosťou (protiprávnosťou) zásahu. V tejto súvislosti je nutné uviesť, že právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby upravuje ako jednotné právo, obsahom ktorého je v občianskoprávnej oblasti zabezpečiť rešpektovanie osobnosti fyzickej osoby a jej všestranný slobodný rozvoj. Ide o zásadné rozvedenie a konkretizáciu čl. 7,8,10,11,13 a 14 Listiny základných práv a slobôd. V rámci jednotného práva na ochranu osobnosti existujúce čiastkové práva zabezpečujú občianskoprávnu ochranu jednotlivých hodnôt /stránok/ osobnosti fyzickej osoby ako neoddeliteľnú súčasť celkovej fyzickej a psychicko-morálnej integrity osobnosti. Občianskoprávna ochrana osobnosti fyzickej osoby podľa uvedeného ust. tak prichádza do úvahy iba u zásahov do osobnosti chránenej všeobecným osobnostným právom, ktoré je potrebné kvalifikovať ako neoprávnené (protiprávne). Neoprávneným je taký zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, t.j. právnym poriadkom. Ku vzniku občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa musí byť ako predpoklad zodpovednosti splnená podmienka existencie zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení alebo iba ohrození osobnosti fyzickej osoby a morálnej integrite, tento zásah musí byť neoprávnený (protiprávny) a musí existovať príčinná súvislosť medzi zásahom a neoprávnenosťou (protiprávnosťou) zásahu. Fyzická alebo právnická osoba môže byť zodpovedná za nemajetkovú ujmu na osobnosti inej fyzickej osoby iba vtedy, ak neoprávnený zásah spočívajúci v porušení alebo len v ohrození osobnosti fyzickej osoby, skutočne vyvolala. Právo a sloboda sú obsahovo obmedzené právami iných, či už tieto práva plynú ako ústavne zaručené z ústavného poriadku alebo z iných zábran daných zákonom chrániacich celospoločenské záujmy alebo hodnoty.

Súd vzal do úvahy ústavnoprávny charakter predmetnej veci a interpretoval jednotlivé zákonné ustanovenia v prvom rade z pohľadu účelu a zmyslu ochrany ústavne garantovaných základných práv a slobôd. SR česť, povesť a ľudskú dôstojnosť chráni nielen cez ochranu súkromia, ale v čl. 19 aj expressis verbis . V čl. 26 garantuje slobodu prejavu a právo na informácie. Práva obsiahnuté v Ústave SR je potrebné vykladať v duchu medzinárodných dohovorov. Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd má teda zásadný význam pre interpretáciu a aplikáciu základných práv a slobôd podľa SR, ale aj práv garantovaných zákonom . Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd má prednosť pred zákonom ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd V tomto kontexte je potrebné uviesť, že právo podľa čl.17 Listiny základných práv a slobôd ďalej len „Listina“/ je zásadne rovnocenné základnému právu podľa čl. 10 Listiny, pričom je potrebné rešpektovať požiadavku, aby s prihliadnutím k okolnostiam každého prípadu jednému z týchto práv nebola bezdôvodne daná prednosť pred právom druhým. Základné práva a slobody teda môžu byť v konflikte. Je zrejmé, že podstatou sporu v prejednávanej veci je konflikt ústavne zaručených práv plynúcich z materiálneho ohniska ústavného poriadku Slovenskej republiky. Súd vychádza z toho, že základné práva a slobody pri ich realizácii pôsobia ako regulatívne idey (princípy), ktoré sa nachádzajú často krát v normatívnom napätí navzájom a je úlohou súdu stanoviť jasné a zreteľné kautely ich realizácie vždy s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti veci. Základné práva a slobody ako princípy je potrebné vnímať v tom zmysle, že sa jedná o príkazy na optimalizáciu, t.j. ako príkazy plynúce z vlastnej materiálnej podstaty existencie materiálneho právneho štátu ( čl. SR), teda ako príkazy, že sa má niečo realizovať pokiaľ možno v čo najvyššej miere. Na ústavne zaručené práva v právnom poriadku naväzujú komplexy noriem jednoduchého práva ( zákonných a podzákonných právnych predpisov), ktoré ich podrobnejšie rozvádzajú a poskytujú konkrétnejší regulatívny rámec ich vnímania. Výklad noriem tohto jednoduchého práva sa však musí pohybovať v rovine ich materiálnej podstaty plynúcej z materiálneho ohniska ústavného poriadku, tak ako už súd uviedol. Skutkové okolnosti prejednávanej veci vedú k normatívnemu napätiu medzi právom na ochranu súkromného a rodinného života žalobcu, jeho cti, dobrého mena a zverejňovaním údajov o jeho osobe vymedzeným v SR ( obdobne čl.10 listiny a čl. 8 Dohovoru) a na druhej strane právom na informácie a slobodu prejavu vymedzeným v SR (obdobne čl. 17 Listiny a čl. 10 Dohovoru).

Úlohou súdu je z tohto normatívneho napätia vyvodiť zreteľné a jasné závery pre konštatovanie toho, či došlo, alebo nedošlo k žalobcom tvrdenému zásahu do jeho práva v zmysle SR, podrobnejšie v normách jednoduchého práva rozvedeného čo do následkov v § a nasledujúcich . Podstatou sporu teda bola otázka vyváženosti pri strete práva na ochranu osobnosti s právom na slobodu prejavu. V danej veci bolo teda potrebné na základe konkrétnych okolností prípadu zvážiť, či sporné výroky dosahujú takú intenzitu, že zasahujú do práva na ochranu osobnosti žalobcu, či sú situácii primerané. Pri skúmaní tejto otázky bolo v prvom rade rozhodné, či sa jedná o výkon práva žalovaného informovať verejnosť vyplývajúceho zo slobody prejavu alebo nie. Súd teda skúmal mieru / intenzitu / tvrdeného porušenia základného práva na ochranu osobnosti / osobnej cti a dobrej povesti/ v kontexte so slobodou prejavu a s právom na informácie so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv. Zároveň skúmal či príslušný zásah bezprostredne súvisel s porušením chráneného základného práva, t.j. či existovala príčinná súvislosť medzi nimi, keď k zásahu dochádza iba vtedy, ak medzi zásahom a porušením osobnostnej sféry existuje príčinná súvislosť a ak tento zásah presiahol určitú prípustnú intenzitu takou mierou, ktorú už v demokratickej spoločnosti nemožno tolerovať.

K problematike slobody prejavu existuje bohatá judikatúra ESĽP / ďalej len „ Sud“ /, v ktorej je vyzdvihnutý význam uvedenej slobody, ako sú aj určené jej medze, ktoré sú dané nutnosťou rešpektovať jednak spoločensky chránené záujmy vymedzené čl. 10 ods. 2 Dohovoru... a jednak práva tretích osôb. Judikatúra ESĽP predstavuje určitú „konštantu judikatúry“ - orientačnú smernicu, ktorá je pre súdy významným interpretačným pravidlom. Súd zdôrazňuje úlohu slobody prejavu garantovanú v ods.1 čl.10 ako jedného zo základných kameňov demokratickej spoločnosti; absencia tejto ju pojmovo vylučuje. S obmedzením vyplývajúcim z ods. 2 sa vzťahuje nielen pre „informácie“ a „myšlienky“, ktoré sú prijímané priaznivo, alebo ktoré sa považujú za neškodné , či nedôležité, ale rovnako aj na tie, ktoré sú nepríjemné, šokujúce či znepokojujúce. Takto si to vyžaduje pluralizmus, tolerancia a veľkorysosť, bez ktorých neexistuje „demokratická spoločnosť „ / rozs. Handyside, séria A-24, s.23, ods.49/. Tieto princípy sú obzvlášť dôležité pokiaľ ide o tlač. Aj keď tlač nemôže prekračovať určité hranice, najmä čo sa týka povesti a práv iných a nevyhnutnosť zabrániť úniku dôverných informácií, patrí jej právo, aby prinášala - pri rešpektovaní svojich povinností a zodpovednosti - informácie a myšlienky o všetkých otázkach verejného záujmu. Úlohou tlače je nielen šírenie informácií a myšlienok, verejnosť má súčasne právo ich prijímať / rozsudok Lingens vs. Rakúsko z 8.7.1986, č.09815/82. ods.41/.

Článok 10 Dohovoru však nezabezpečuje neobmedzenú slobodu ani v prípadoch keď sa tlač zaoberá otázkami verejného záujmu. Za podmienok stanovených v ods. 2 tohto článku výkon tejto slobody zahŕňa aj „povinnosti a zodpovednosť“, čo sa vzťahuje aj na tlač. Tieto „povinnosti a zodpovednosť“ môžu mať dosah tam, kde je predmetom skúmania útok na povesť súkromných osôb a ohrozenie „práv iných“. Z tohto dôvodu je poistka, ktorú čl.10 Dohovoru priznáva novinárom vo vzťahu k spravodajstvu o otázkach verejného záujmu, podmienená tým, že títo konajú v dobrej viere s cieľom poskytnúť presné a dôveryhodné informácie v súlade s novinárskou etikou (Goodwin c. Spojené kráľovstvo, 1996). Hranice prijateľnej kritiky u politických osobností, ako aj u osôb, ktoré vstupujú na verejnú scénu bez ohľadu na dôvod tohto vstupu, sú širšie než u súkromných osôb. Súd sa preto zaoberal aj touto otázkou, teda či žalobca vystupoval ako súkromná osoba alebo verejná osoba a dospel k záveru, že žalobca si musel byť vedomý toho, že tým, že sa podujal na vykonávanie reštaurátorských prác na tak významnej architektonickej pamiatke, architektonickom a sochárskom skvoste akým nepochybne Mariánske súsošie v Nitre je, zákonite vstupuje na verejnú scénu a musel si byť vedomý tiež toho, že ako osoba, ktorá vstupuje na verejnú scénu musí počítať s tým, že bude pod drobnohľadom verejnosti, ktorá sa zaujíma o jej tak profesný, ako aj súkromný život a súčasne ju hodnotí a hodnotí jej činnosť, pôsobenie, v danej veci si tak musel byť vedomý toho, že jeho činnosť ako osoby vykonávajúcej predmetné reštaurátorské práce na významnom architektonickom a sochárskom skvoste, bude zákonite podliehať záujmu verejnosti, minimálne občanov Mesta Nitra.

Ďalej je nutné uviesť, že pri posudzovaní obsahu informácií, ktoré novinári sprostredkovávajú štrasburské orgány ochrany práva rozlišujú medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami. Vo veci Oberschlick c. Rakúsko (rozhodnutie z 23.5.1991) Súd uviedol, že kým existencia faktov by mala byť preukázaná, tak pravdivosť hodnotiacich úsudkov nepodlieha dokazovaniu. Nemožno splniť požiadavku na preukázanie

pravdivosti hodnotiaceho výroku a takáto požiadavka sama osebe porušuje slobodu prejavu, ktorá tvorí základnú súčasť práva chráneného čl.10 Európskeho dohovoru. Vo veci Jerusalem c. Rakúsko ( rozhodnutie z 27.2.2001) Súd uviedol, že tam kde vyhlásenie prerastie do hodnotiaceho výroku, proporcionalita zásahu môže závisieť na tom, či existuje dostatočná skutková základňa pre napadnuté vyhlásenie, pretože dokonca aj hodnotiaci výrok bez akejkoľvek skutkovej základne na jeho podporu môže byť prehnaný. Skutkové tvrdenie sa opiera o fakt, objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou dokazovania, pravdivosť tvrdenia je teda overiteľná. V zásade platí, že pravdivá informácia nezasahuje do práva na ochranu osobnosti, pokiaľ tento údaj nie je podaný tak, že skresľuje skutočnosť, či nie je natoľko intímny, že by odporoval právu na ochranu súkromia a ľudskej dôstojnosti. Hodnotiaci úsudok naopak vyjadruje subjektívny názor svojho autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na základe vlastných (subjektívnych) kritérií. Je však nutné skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácii, či forma jeho verejnej prezentácie je primeraná a či zásah do osobnostných práv je nevyhnutným sprievodným javom výkonu kritiky, tzn. či prvoradým cieľom kritiky nie je hanobenie a zneuctenie danej osoby. V prejednávanej veci súd vzal do úvahy postavenie žalovaného ako osoby, ktorá v čase vydania predmetného článku vyjadrovala svoje názory, resp. podávala informáciu ako aj postavenie žalobcu ako osoby, ktorá je predmetom kritiky. Na základe zistených okolností daného prípadu súd dospel k presvedčeniu, že použitá formulácia „Peniaze sú fuč. Chýba za ne maličkosť - výsledný efekt alebo odvedená práca“ sú hodnotiacim úsudkom autora článku a nie je možné vyvodzovať závery len z týchto izolovaných viet - označení, ale je potrebné prihliadať na celý obsah článku.

Osobitný režim má potreba overovania si informácií, v prípade, keď ich novinári získavajú z oficiálnych správ. Súd to konštatoval v prípade Colombani a ostatní c. Francúzsko (rozhodnutie z 25.6.2002). Súd uviedol, že záruky čl.10 Dohovoru sú novinárom poskytované za podmienky, že konajú v dobrej viere tak, aby prinášali presné a dôveryhodné informácie pri dodržiavaní novinárskej etiky. Podľa Súdu vtedy, keď tlač prispieva do verejnej diskusie o otázkach vyvolávajúcich oprávnené obavy musí mať možnosť opierať sa o oficiálne správy bez toho, aby musel vykonať nezávislý prieskum (rovnako vo veci Goodwin). Súd pri posudzovaní predmetného prípadu vychádzal z vyššie uvedených zásad. Autorka článku pri jeho tvorbe si zabezpečila jednak vyjadrenie žalobcu, jednak vyjadrenie dotknutého Biskupského úradu a teda nemožno tvrdiť, že by nekonala v dobrej viere poskytnúť verejnosti informácie. Tiež autorka článku umožnila žalobcovi k celej veci sa vyjadriť, žalobca tento poskytnutý priestor využil a k celej veci sa vyjadril priamo v predmetnom článku. Napokon i sám žalobca vo svojej výpovedi aj pred súdom uviedol, že dielo dokončené k dátumu vydania článku teda ku dňu 11.03.1997 nebolo, hoci pôvodný zmluvne dohodnutý termín bol najskôr termín do 31.10.1994 a ďalší predĺžený termín bol do 15.05.1995, a tiež potvrdil, že finančné prostriedky, ktoré boli na vykonanie prác poskytnuté v celkovom objeme 7.300.000,- Sk ( sedem miliónov tristotisíc Sk) boli k 11.03.1997 preinvestované, tak ako to má súd za preukázané z jeho výpovede na pojednávaní nariadenom na deň 22.09.2011 ( č.l. 231 a 232 ). Súd teda dospel k záveru, že žalovaný sprostredkoval šírenie informácie spôsobom, nevybočujúcim z medzí v demokratickej spoločnosti, z medzí všeobecne uznávaných pravidiel slušnosti, neprekročil rozsah novinárskej etiky, žalovaný sa mohol rozumne spoliehať na informácie poskytnuté dotknutými stranami bez nutnosti vykonávať vlastné overenie pravdivosti v nich uvedených skutočností, a súd nemal žiadne pochybnosti o tom, že konal v dobrej viere. S poukazom na vyššie uvedené dôvody súd dospel k záveru, že zo strany žalovaného nedošlo k neoprávnenému zásahu do práva žalobcu na ochranu osobnosti.

Súd taktiež dospel k záveru, že v danej veci prevláda právo na slobodu prejavu pred právom žalobcu na ochranu osobnosti a preto nebol potrebný zo strany súdu zásah do tohto práva, nakoľko takýto zásah nebol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti. Nie je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, aby tlačové médiá boli obmedzované v prinášaní a spracovaní informácií o veciach a pôsobení osôb, ktoré vstúpili na verejnú scénu. Vzhľadom k tomu, že nedošlo k neoprávnenému zásahu, nebol tak naplnený základný predpoklad vzniku občianskoprávnej zodpovednosti žalovaného. Na základe vyššie uvedených dôvodov súd návrh žalobcu zamietol aj v časti, ktorou sa domáhal od žalovaného zaplatenia peňažnej sumy vo výške 2.000.000,- Sk titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Z uvedeného dôvodu nevykonal dôkaz navrhnutý žalobcom - výsluch ďalšej svedkyne p. I. P., bytom SRN, nevykonal, nakoľko jeho vykonanie považoval za nadbytočné vzhľadom na záver súdu o tom,

že zo strany žalovaného nedošlo k neoprávnenému zásahu do osobnostnej sféry žalobcu. Nebolo tak logického dôvodu zameriavať dokazovanie na prípadnú intenzitu a s ňou spojené následky v podobe straty zákaziek, na ktorú okolnosť navrhol žalobca svedkyňu vypočuť.

Žalovaný mal vo veci plný úspech, mal by tak proti žalobcovi právo na náhradu trov, ktoré mu v konaní vznikli, žalovanému žiadne trovy nevznikli, resp. si ich neuplatnil, preto mu súd ich prípadnú náhradu priznať nemohol.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté

dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné

dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ustanovenia , skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak

a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu,

b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,

c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,

d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Ustanovenie sa nepoužije v konaniach podľa .

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov ); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady súdneho konania, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci ( o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov ).